#55strong: Silní v 55 okresoch

18. jún 2018 • Analýzy bojov odbory, školstvo, spoločenská reprodukcia, štrajk, USA, ženy Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

prvej časti tohto seriálu sme sa venovali problémom, ktorým čelia učitelia v Západnej Virgínii. Priviedli ich nielen k demonštráciám a kratším štrajkom, ale napokon aj k časovo neobmedzenému štrajku, ktorý trval deväť dní. Dnešná druhá časť podrobne opisuje jeho priebeh, výsledky, prednosti i nedostatky.

Vzbura proti odborom

V prvý deň štrajku, 22. februára, prišlo do Capitolu vyše päťtisíc zamestnancov školstva. Podarilo sa im zatvoriť všetkých 680 škôl v päťdesiatich piatich okresoch štátu. Zapojili sa nielen učitelia a pedagogickí zamestnanci, ale aj „obslužný personál“ vrátane vodičov školských autobusov či kuchárok. Na túto mohutnú základňu podpory sa začalo odkazovať heslami ako „55 united“ alebo „55 strong“. Štrajk pokračoval aj v nasledujúci deň, keď do vládnej budovy znova prišli tisíce učiteľov. Guvernér vyzýval, „Učitelia sa musia vrátiť do tried. Naše deti musia mať možnosť ísť do školy. Musíme prestať narúšať naše rodiny.“ Učitelia však neposlúchli a do tried sa nevrátili ani po víkende.

Vláda spočiatku zvolila vyčkávaciu taktiku a nereagovala na výzvy odborov, aby sa začalo rokovať. Štrajkujúcich nahnevalo aj vyjadrenie guvernéra, ktoré naznačovalo, že učitelia sú „hlúpe králiky“ zmanipulované opozíciou. Štrajk sa teda predlžoval zo dňa na deň. Odborári vždy podvečer, zvyčajne na demonštrácii, ohlasovali, či učitelia na druhý deň nastúpia do práce. V utorok 27. februára, v štvrtý deň štrajku, guvernér po neohlásenom stretnutí s odborármi povedal, že našli kompromis. Sľuboval päťpercentné zvýšenie platov pre učiteľov a nepedagogických zamestnancov školstva, tri percentá pre ostatných verejných zamestnancov, ako aj vytvorenie špeciálnej pracovnej skupiny s cieľom „opraviť PEIA“.1 Mal nasledovať jeden „ochladzovací“ deň, počas ktorého by školy zostali zatvorené, a vo štvrtok 1. marca sa malo obnoviť vyučovanie. Vedenie odborov na túto dohodu pristúpilo, prezentovalo ju ako víťazstvo a vyzývalo štrajkujúcich, aby nastúpili do práce: „Sme presvedčení, že najlepšie, čo sa teraz dá urobiť, je vrátiť sa zajtra [1. marca] do škôl, hoci si uvedomujeme, že nie každý to urobí,“ povedal v stredu Dale Lee, šéf WVEA, jednej z dvoch odborových organizácií.

Správy o kompromise sa okamžite chopili médiá s celoamerickou pôsobnosťou, ktoré ju zredukovali na titulok „Štrajk sa končí“. Samotní učitelia však boli menej jednoznační. Štrajkujúca školská logopedička Christine Harrison o tom povedala:

„Včera [27. 2.] guvernér niečo sľúbil nášmu vedeniu [odborov] a potom využil situáciu, lebo všetky médiá sa zaujímali o to, čo sa tu deje. Rozšíril správu, že nám dáva päťpercentné zvýšenie, a že máme vo štvrtok nastúpiť do práce. Médiá sa toho chytili a ohlásili, že štrajk sa skončil. Lenže štrajk sa neskončil. Podľa môjho názoru – a myslím si, že nielen môjho – sme nezašli tak ďaleko len preto, aby ktosi rozhodol za nás. To my sme odbory. Rešpektujeme a máme radi vedenie našich odborov, ale sme to my, kto tvorí odbory. […] Neviem, čo sa teraz stane. Dúfam však, že energia, ktorú sme vytvorili, sa takto nerozplynie.“

Krátko po ohlásení kompromisu sa stalo niečo, s čím guvernér ani odbory zrejme nepočítali. Na stretnutiach, ktoré sa v stredu večer konali v rôznych verejných priestoroch v jednotlivých okresoch, sa samotní štrajkujúci dohodli na pokračovaní – proti vôli vedenia odborov. Svoj zámer postupne ohlasovali štátnej rade pre vzdelávanie, ktorá priebežne zverejňovala aktuálny stav na svojom webe. Napokon aj vo štvrtok a v piatok zostali školy vo všetkých okresoch zatvorené. Boli na to dva dôvody. Po prvé, hlboká nedôvera voči Justicovým sľubom, ktoré zatiaľ nemali podobu zákona. V stredu 28. februára síce návrh schválila dolná komora parlamentu, no chýbal súhlas senátu a podpis guvernéra. Po druhé, pripravované zmeny v PEIA, ktoré boli pôvodnou príčinou nespokojnosti, boli síce odložené, no nebolo jasné, čo s nimi má urobiť nová „pracovná skupina“.

Počas víkendu nastal politický zmätok. V senáte a jeho finančnom výbore sa diskutovalo o päťpercentnom návrhu. Členovia výboru sa rozhodli pozmeniť návrh tak, že znížili nárast platov na štyri percentá. Tento návrh mal následne prerokovať a schváliť senát. Poslanci senátu však omylom schválili pôvodný, päťpercentný návrh. Keď si uvedomili „chybu“, zákon stiahli a znova hlasovali o štvorpercentnom návrhu, ktorý napokon schválili. Odbory zareagovali vyhlásením časovo neobmedzeného štrajku až do schválenia päťpercentného rastu platov pre všetkých verejných zamestnancov. V pondelok 5. marca štrajkujúci obkolesili budovu Capitolu a vytvorili okolo nej „ľudskú reťaz“. Zákon sa definitívne podarilo schváliť až 6. marca, ktorý bol zároveň posledným dňom štrajku. V stredu 7. marca sa učitelia vrátili do práce.

Výsledky a prednosti štrajku

Odbory, ale aj mnohí radoví štrajkujúci tento záver konfliktu privítali a považovali ho za veľké víťazstvo. Po deviatich dňoch štrajku získali oveľa viac, než sa pôvodne ponúkalo. Zmeny v zdravotnom poistení zostali na tento rozpočtový rok zmrazené. Vláda ustúpila od plánovaných reforiem, ktoré sa mali týkať napríklad zvyšovania platov na základe odpracovaných rokov. Zároveň sa platy zvýšili v miere, ktorá sa na začiatku, keď guvernér ponúkal jedno percento, zdala nepredstaviteľná. Zdá sa tiež, že účastníci štrajku neprídu o peniaze za dni, ktoré nestrávili práci. Zmeškaných deväť dní vyučovania sa pravdepodobne bude nahrádzať na konci školského roka. Z technického hľadiska sa preštrajkované dni budú podobať dňom, keď je vyhlásená snehová kalamita: na pokyn školských úradov sa zruší vyučovanie, no vo vhodnom termíne sa zase nahradí.

Na druhej strane, problémy s rastúcimi nákladmi na zdravotné poistenie sa nepodarilo vyriešiť, len odsunúť do budúcnosti. Môžu sa vrátiť v čase, keď učitelia a ostatní verejní zamestnanci budú menej pripravení čeliť im. Teraz mali na svojej strane množstvo energie, ktorá sa zbierala počas uplynulých štyroch rokov (od posledného zvýšenia platov), ale aj výhodnú situáciu na trhu práce, charakteristickú nedostatkom učiteľov. Štrajk prirodzene zapôsobil ako ventil, prostredníctvom ktorého sa uvoľnilo nazbierané napätie. Ak „pracovná skupina“, ktorú dal vytvoriť guvernér, príde o rok a pol s podobnými či ešte horšími zmenami v PEIA, zamestnanci budú čeliť novej výzve – v situácii, z ktorej nemusí tak ľahko vzísť úspešný štrajk.2

Aj zvýšenie platov má svoje „ale“. Odbory presadzovali, aby sa v Západnej Virgínii zvýšilo daňové zaťaženie uhoľných a plynárenských firiem. Príjmy z tejto dane by sa dali použiť na dofinancovanie PEIA, investície do škôl či výraznejšie zvýšenie platov. Legislatívne orgány sa však touto požiadavkou vážne nezaoberali. Štát bude namiesto toho hľadať peniaze v úsporách: sú ohlásené škrty v údržbe verejných budov a ciest, vo výdavkoch na podporu obchodu a turizmu, v štipendiách na vysokoškolské štúdium a ďalších oblastiach. Spomínalo sa aj šetrenie v programe Medicaid, ktorý pokrýva náklady na zdravotnú starostlivosť pre najchudobnejších či zdravotne postihnutých, no predstavitelia štátu také úvahy dementovali. Tak či onak, zdá sa, že aspoň časť nákladov na vyššie platy pre verejných zamestnancov sa prenesie na plecia ostatných pracujúcich. Štrajku sa nepodarilo ohroziť prevahu záujmov uhoľných a plynárenských barónov, ktorú sme už spomínali.

„Vždy som sa čudovala, prečo niekto niečo neurobí. Potom som si uvedomila… aj ja som niekto!“

Nezávislosť štrajkujúcich

Hviezdnym momentom štrajku nepochybne bola chvíľa, keď sa členská základňa odborov spolu s ostatnými štrajkujúcimi vzopreli funkcionárom, ktorí sa rozhodli ukončiť štrajk. Išlo o zaujímavý obrat, keďže dovtedy bola organizácia štrajku a ostatných akcií pevne v rukách odborov. Dvadsiateho februára, teda ešte pred štrajkom, šéfka WVEA v jednom z okresov pre médiá uviedla:

„V konečnom dôsledku náš okres hlasoval v drvivej väčšine za to, aby Dale a Christine [šéf WVEA a šéfka AFT-WV] podľa svojej vôle vyhlásili akýkoľvek typ akcie, pre ktorý sa rozhodnú. My ich v tom budeme podporovať, nech to bude čokoľvek.“

No keď odborári 27. februára ohlásili dohodu s guvernérom a žiadali návrat do práce, stretli sa s výkrikmi ako „Za toľko sa nevrátime!“, „My všetci sme odborárski bosovia!“ či „Naspäť k rokovaciemu stolu!“. Zo schôdzí štrajkujúcich v jednotlivých obciach a mestách potom vzišlo rozhodnutie pokračovať v štrajku.

Je však paradoxné, že kompromis, ktorý ukončil štrajk, sa vlastne nelíšil od guvernérovho návrhu, na ktorý chceli pôvodne pristúpiť odbory. Pravda, Justice vtedy dal len prísľub, ktorý sa mohol skončiť podvodom, ako ukázalo aj zmätočné hlasovanie v senáte. No pokrik „Za toľko sa nevrátime!“ sa pri spätnom pohľade javí ako príliš optimistický. Práve za toľko sa totiž nakoniec vrátili. V tomto ohľade teda štrajkujúci rešpektovali hranicu, ktorú stanovili odbory: bude sa štrajkovať dovtedy, kým nám neschvália päť percent.3

Podpora komunity

Počas štrajku sa tisíce účastníkov zdržiavali v Capitole, kde dávali najavo svoju nespokojnosť s postojom vlády a parlamentu. Ostatní štrajkujúci organizovali hliadky v okolí škôl a na dôležitých cestách. Transparentmi upozorňovali na svoje požiadavky a diskutovali s okoloidúcimi. Neexistujú tvrdé dáta o miere podpory štrajku zo strany verejnosti, no médiá informovali o prípadoch, keď ľudia zamestnancom škôl priniesli kávu a občerstvenie. Samozrejme, v diskusiách na Facebooku a mediálnych portáloch sa objavili aj všetky heslá odporcov učiteľov, ktoré poznáme aj zo Slovenska: pracujú len deväť mesiacov v roku; majú platový automat založený na odpracovaných rokoch; sú platení z našich daní; nech štrajkujú cez prázdniny; prečo by sme mali zvyšovať platy, ak naši žiaci nedosahujú dobré výsledky…

Už sme spomínali programy zvýhodneného stravovania, ktoré deťom z rodín s nízkym príjmom poskytujú raňajky a desiate. Keďže školy boli počas štrajku zatvorené a k akcii sa pripojil aj personál jedální, za normálnych okolností by tieto programy nemohli fungovať. Vo viacerých okresoch sa však učitelia a nepedagogickí zamestnanci – s pomocou sympatizujúcich študentov, potravinových bánk, mimovládnych organizácií či reštaurácií – na túto situáciu vopred pripravili a počas štrajku distribuovali deťom balíčky s jedlom zdarma. Objavili sa aj individuálne iniciatívy podporovateľov štrajku, ktorí rodičom ponúkali opatrovanie detí, prípadne vytvorili bezplatný detský kútik.

Ponuka miestnej pizzerie: „Pre zamestnancov škôl 15 % zľava, nech to trvá akokoľvek dlho.“

Vo všeobecnosti sa zdá, že štrajk mal širokú verejnú podporu. Na portáli GoFundMe, ktorý slúži na verejné zbierky, sa od podporovateľov štrajku podarilo získať značné množstvo prostriedkov: za prvý týždeň 130-tisíc, a napokon bezmála 330-tisíc dolárov. Tieto peniaze sa rozdeľovali na základe individuálnych žiadostí. Pokryli výdavky na starostlivosť o deti, výpadky v príjmoch externých učiteľov, ale aj náklady na potraviny, ktoré sa rozdávali deťom.

Nové hnutie?

Ako sme už naznačili, Západná Virgínia bola rodiskom bojovného robotníckeho hnutia, ktoré sa koncentrovalo v ťažobnom priemysle. Niektorí štrajkujúci učitelia na toto hnutie odkazovali červenými šatkami, ktoré nosili okolo krku, a ktoré boli poznávacím znamením ozbrojených baníkov z bitky o Blair Mountain.4 Medzi účastníkmi zároveň boli veteráni učiteľského štrajku z roku 1990, alebo tí, ktorí si ho pamätali ako deti vtedajších učiteľov. Rozsiahla mobilizácia, ktorá sprevádzala súčasný štrajk, aj vďaka týmto súvislostiam vyvolala úvahy o renesancii hnutia pracujúcich v USA, ktorej centrom by bol opäť región Apalačských hôr.

K týmto úvahám prispel aj štrajk v spoločnosti Frontier, ktorý sa začal 4. marca. Frontier je telekomunikačná spoločnosť, ktorá ponúka telefónne linky, prístup na internet a káblovú televíziu. V Západnej Virgínii zamestnáva okolo tisícštyristo ľudí. Sú organizovaní v odboroch Communication Workers of America, ktoré majú v USA asi 700-tisíc členov. Tretieho marca sa v podniku skončila platnosť starej kolektívnej zmluvy, a napriek desiatim mesiacom rokovaní sa nepodarilo uzavrieť novú dohodu. Zárobky v tejto firme sú podstatne lepšie než vo verejnom školstve: podľa stanoviska firmy je priemerný ročný plat ich zamestnancov na úrovni takmer 65-tisíc dolárov. Sú tu však iné problémy. Frontier v posledných rokoch neinvestovala do obnovy sieťovej infraštruktúry, a tak sa začali množiť sťažnosti zákazníkov. Nárast nespokojnosti a počtu servisných výjazdov znamenal stále viac práce pre personál firmy. Navyše, firma v rámci úsporných opatrení plánovala prepustiť okolo 200 pracovníkov, čo by znamenalo ďalšie zväčšenie objemu práce na jedného zamestnanca. Počítalo sa aj s rozšírením okruhu agentúrnych pracovníkov, ktorých platové a pracovné podmienky sú spravidla horšie a väčšmi neisté.

Štrajk, počas ktorého firma nasadila aj štrajkokazov, nakoniec trval dvadsaťdva dní. Skončil sa uzavretím novej kolektívnej zmluvy, ktorú odbory považujú za úspech. Zahŕňa zvýšenie miezd o spolu vyše 6 % do roku 2020, zachovanie ohrozených pracovných miest a udržanie pôvodného systému zdravotného poistenia, ktorý firma chcela upraviť v neprospech zamestnancov. Ako zásadnejšie sa však javia iné momenty. Predovšetkým sa tu stretli dva štrajky: jeden vo verejnom sektore, druhý v tom súkromnom. Podobne ako učitelia, aj zamestnanci Frontier organizovali štrajkové hliadky vyzbrojené transparentmi. Vďaka tomu sa v uliciach mohli zhovárať aj s učiteľmi, ktorí ich jednotlivo navštevovali aj po tom, čo sa ich štrajk skončil. Tieto rozhovory napokon neviedli k žiadnej väčšej solidárnej akcii, no už to, že štrajky sa čiastočne časovo prekrývali a umožnili neformálne kontakty medzi pracujúcimi z rôznych odvetví, mohlo byť užitočnou lekciou o príbuznosti ich záujmov.5 Po druhé, zaujímavou stránkou štrajku vo Frontier bolo aj to, že štrajkujúci zdôrazňovali súvislosť svojich požiadaviek so záujmami komunity. Upozorňovali, že firma dávno sľubovala investície do rozšírenia širokopásmového prístupu na internet aj do zaostalejších častí štátu či do škôl. Tieto sľuby však nesplnila; namiesto toho sa zhoršila kvalita služieb i pracovných podmienok.

Najvýznamnejším podnetom na úvahy o návrate bojov pracujúcich do USA však boli učiteľské mobilizácie, ktoré sa inšpirovali dianím v Západnej Virgínii. Objavili sa v piatich ďalších štátoch. Venujeme im tretiu, záverečnú časť nášho seriálu.


  1. PEIA je skratka pre systém zdravotného poistenia verejných zamestnancov v Západnej Virgínii. Podrobnejšie sme sa ním zaoberali v predchádzajúcej časti tohto seriálu. 

  2. Pracovná skupina sa prvýkrát zišla ešte v polovici marca. Do chvíle, keď píšeme tento článok, zatiaľ nenavrhla konkrétne opatrenia. Súčasťou skupiny sú aj zástupcovia učiteľov a ostatných verejných zamestnancov. 

  3. Treba však pripomenúť, že pôvodný návrh počítal len s tromi percentami pre ostatné kategórie verejných zamestnancov. Vytrvalosť učiteľov teda možno chápať aj ako akt solidarity s ostatnými profesiami: nevrátime sa, kým aj oni nedostanú svojich päť percent. 

  4. Existuje hypotéza, podľa ktorej termín „redneck“ vznikol práve ako označenie človeka s červenou šatkou okolo krku. Dnes je hanlivým označením pre „sedliaka“, jednoduchého vidieckeho človeka, spravidla s konzervatívnymi názormi. Iná hypotéza odvodzuje výraz „redneck“ od dočervena opálenej šije človeka, ktorý sa v práci celý deň hrbí nad pôdou. 

  5. Pozri aj svedectvá štrajkujúcich zamestnancov na webe World Socialist Web Site


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Detroit: Útek od auta

„Jediné miesto, kde černosi mali nejaký význam v spoločnosti, bolo pri výrobnej linke.“

Detroit: Spomaľte tú linku

„Neprekáža mi pracovať, ale prekáža mi zomierať.“ Náčrt dejín Detroitu z pohľadu pracujúcich.

Novodobé fabriky

Centrá služieb ako továrne novej, „informačnej ekonomiky“ (záver seriálu).

Odbory v „korporáte“ (2)

Prečo v centrách služieb vznikajú odbory, a ktoré problémy považujú za najdôležitejšie?