Štrajková vlna v americkom školstve

25. jún 2018 • Analýzy bojov odbory, školstvo, spoločenská reprodukcia, štrajk, USA, ženy Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V predchádzajúcich dvoch častiach (prvá, druhá) sme sa podrobne zaoberali učiteľským štrajkom v Západnej Virgínii. Nevídanú mobilizáciu si najmä vďaka sociálnym sieťam rýchlo všimli kolegovia a kolegyne v ďalších štátoch, v ktorých sú podmienky a problémy zamestnancov škôl viac či menej podobné. Príklad ich inšpiroval a pokúsili sa napodobniť ho.

Nikde sa nepodarilo zopakovať to, čo sme v minulej časti označili za najväčšie pozitíva západovirgínskych učiteľských akcií, no predsa len vzniklo masové hnutie, ktoré stojí za pozornosť – okrem iného preto, lebo so začiatkom nového školského roka by sa mohlo vrátiť, hoci aj v iných štátoch USA. V dnešnej časti sa najprv pozrieme na dianie v jednotlivých štátoch. Neskôr sa pokúsime identifikovať charakteristiky i limity, ktoré sú typické pre „Učiteľskú jar“ ako celok. Na záver upozorníme na niektoré paralely s akciami slovenských učiteľov rokoch 2012 a 2016.

Štát Začiatok štrajku Trvanie štrajku
Západná Virgínia 22. februára deväť dní
Kentucky 30. marca dva dni
Oklahoma 2. apríla deväť dní
(Georgia 19. apríla tri dni – vodiči šk. autobusov)
Arizona 26. apríla šesť dní
Colorado 27. apríla + 7. mája dva (celoštátny) + päť dní (Pueblo)
Severná Karolína 16. mája jeden deň

Kentucky

Parlament štátu Kentucky 29. marca schválil zmeny v dôchodkovom systéme učiteľov, ktoré ho priblížili penzijným schémam typickým pre súkromný sektor. Týkajú sa všetkých novoprijatých učiteľov. Namiesto toho, aby sa ich dôchodok určoval podľa vopred stanoveného vzorca (tzv. defined benefit systém), po novom by mal závisieť od výnosov na investičnom trhu. Zároveň sa znížili odvody štátu (ako zamestnávateľa) na dôchodkové sporenie učiteľov. Tieto zmeny, ale aj pokútny spôsob, akým boli prijaté, vyvolali búrlivú reakciu, hoci malo ísť o kompromisný, miernejší návrh oproti pôvodným plánom. Už na druhý deň po hlasovaní v parlamente, v piatok 30. marca, učitelia zatvorili školy najmenej v dvadsiatich okresoch a prišli protestovať do budovy Capitolu v meste Frankfort. Dôležitú úlohu v organizovaní aj tu zohrala uzavretá skupina na Facebooku. Akciu nezvolali odbory, ale radoví zamestnanci, ktorí jednoducho zavolali do práce, že sa necítia dobre a neprídu.

Po víkende sa zhruba v polovici štátu začali jarné prázdniny, no aj v dvadsiatke okresov, v ktorých sa malo učiť, zostali školy zatvorené. Učitelia opäť protestovali v Capitole. Podobne ako predtým v Západnej Virgínii, aj v Kentucky sa objavili solidárne akcie študentov. Desiateho apríla guvernér napriek protestom podpísal schválený dôchodkový zákon, ktorý tým nadobudol platnosť. Protesty pokračovali a republikánsky guvernér Matt Bevin znovu prilial olej do ohňa, keď vyhlásil, že deti sa pre zatvorené školy stanú obeťami fyzického či sexuálneho násilia alebo budú skúšať drogy.

Hlavnou príčinou nespokojnosti učiteľov v tomto prípade nie sú platy. Z hľadiska ohodnotenia učiteľov je Kentucky zhruba v polovici celoamerického rebríčka a pri zohľadnení životných nákladov ešte vyššie. Kľúčovú úlohu tu hrajú jednak spomínané zmeny v dôchodkovom systéme, ale tiež to, že guvernér vetoval návrh rozpočtu, ktorý zahŕňal rekordne vysoké výdavky na vzdelávanie. Veto sa napokon podarilo prelomiť, no za cenu zvýšenia daní z tabaku a drobných služieb. Kvalitnejšie školstvo tak zaplatia všetci pracujúci, a nie napríklad spoločnosti, ktoré sa v Kentucky úspešne vyhýbajú plateniu daní. Záchrana penzijného systému je zatiaľ v nedohľadne.

Oklahoma

Ďalšia na rade bola Oklahoma. So Západnou Virgíniou ju spája nielen silný ťažobný priemysel a daňové úľavy pre najbohatších, ale aj dlhodobo stagnujúce platy učiteľov. Školský rozpočet prepočítaný na jedného študenta tu za posledných desať rokov klesol o 28 %, čo je podľa niektorých zdrojov najviac v USA. Pre nedostatok prostriedkov sa školský týždeň v každej piatej škole skrátil na štyri dni, aby sa ušetrilo. Pre učiteľov to však nemusí znamenať voľný deň navyše. Často majú druhý alebo tretí úväzok, aby dokázali vyžiť. Mnohí preto odchádzajú do susedných štátov, kde sú podmienky lepšie. Takto sa rozhodol aj učiteľ, ktorého ešte v roku 2016 zvolili za najlepšieho v štáte.

Medzi nahnevanými pedagógmi sa už dlhšie diskutovalo aj o možnosti štrajku. Ich dve nezávislé skupiny na Facebooku si postupne získavali prívržencov, tá väčšia až sedemdesiattisíc. Keď oklahomskí poslanci vo februári potopili nadstranícky plán „Step Up Oklahoma“, ktorého cieľom bolo zväčšiť príjmy štátu pomocou nových daní a použiť prostriedky na zvýšenie ročných platov učiteľov o päťtisíc dolárov, objavili sa prvé protesty. Na niekoľkých školách učitelia ohlásili chorobu („sick-out“) a vydali sa protestovať do Capitolu. Posilnené dojmom zo Západnej Virgínie, obe internetové skupiny aktívnych učiteľov sa dohodli na štrajku, ktorý sa mal začať 2. apríla. Učiteľská profesijná organizácia OEA pôvodne navrhovala neskorší dátum, 23. apríla, ale aktivistom sa podarilo dotlačiť ich k skoršiemu termínu. Ten bol dôležitý aj preto, lebo v tomto období sa malo začať celoštátne písomné testovanie na základných školách – čosi ako slovenský „Monitor“. Od konania týchto testov závisí federálne financovanie škôl. Zároveň sa malo začať štandardizované testovanie SAT,1 ktoré často určuje, či študenta prijmú na vysokú školu. Voľba tohto kľúčového termínu bola symbolickou odpoveďou guvernérke Mary Fallin, ktorá predtým vyhlásila: „Ak chcú učitelia protestovať, dúfam, že to urobia počas jarných prázdnin.“ Testy sa museli presunúť.

Aktivisti a komora učiteľov žiadali zvýšenie ročného platu učiteľa o 10-tisíc dolárov a platu nepedagogického zamestnanca o päťtisíc dolárov (v horizonte troch rokov), ale tiež zväčšenie školského rozpočtu o 200 miliónov dolárov či dofinancovanie systému zdravotného poistenia verejných zamestnancov. Ich celková finančná požiadavka na najbližšie roky predstavovala vyše tri miliardy dolárov. Podobne ako predtým v Západnej Virgínii, aj tu vláda na poslednú chvíľu urobila určité ústupky. Počas najbližších troch rokov sa ročné platy učiteľov zvýšia v priemere o 6000 dolárov (v závislosti od praxe); platy nepedagogických zamestnancov stúpnu miernejšie, o 1250 dolárov. Do školstva sa investuje o 50 miliónov dolárov viac.

„Radšej by som učila, ale toto je dôležité.“

Druhého apríla sa však predsa len začal štrajk. Nepodarilo sa zatvoriť školy vo všetkých okresoch, keďže situáciu komplikovali početné súkromné školy. Zapojilo sa 140 okresov, vrátane dvoch najväčších, Tulsa a Oklahoma City. Niekoľko desiatok učiteľov sa počas štrajku vydalo na asi 180-kilometrový pochod z prvého do druhého spomínaného mesta. Cesta im trvala necelý týždeň, počas ktorého im rôzni sympatizanti pomáhali so stravou, hygienou, zdravotnou starostlivosťou a prístreším. Ich kolegovia medzitým neustále obliehali Capitol. Štrajk mal značnú podporu v radoch ostatných pracujúcich. Miestni stavbári napríklad odmietli pokračovať v rekonštrukcii vládnej budovy, kým sa štrajk neskončí. Podobne ako predtým v Západnej Virgínii, aj v Oklahome sympatizanti svojpomocne organizovali stravovanie či starostlivosť o deti, ktoré pre štrajk nemohli ísť do školy.

Po deviatich dňoch sa však štrajk náhle skončil. OEA vyhlásila, že je zrejmé, že poslanci už neustúpia ani o krok. Odvolávala sa aj na výsledky interného prieskumu, podľa ktorého 70 % členov vyjadrilo neistotu ohľadom pokračovania v štrajku. Mnohí však boli rozhodnutím ukončiť štrajk sklamaní. Menšia skupina aktívnych učiteľov odmietla vrátiť sa do práce a zostala v Capitole najmenej o deň dlhšie. Nateraz sa však zdá, že je po zápase.

Jeho výsledky sú pritom nejednoznačné. Poslanci odmietli schváliť daň z výnosov z kapitálu, ktorú žiadala OEA, a tak sa spomínané ústupky budú financovať aj z daní z tabaku, pohonných hmôt či online predaja. Navyše, takmer všetko, čo sa v Oklahome podarilo vybojovať, bolo na stole už tesne pred začiatkom štrajku. Iniciatíva radových zamestnancov najprv dokázala prinútiť komoru, aby sa prispôsobila. Nepodarilo sa im však udržať kontrolu nad vlastným štrajkom, ani rozšíriť boj za medze, za ktorými by tvrdošijný postoj zákonodarcov nebol udržateľný.

Výnimka: Georgia

Dianie v školstve v Georgii vyčnieva spomedzi ostatných prípadov, ktorými sa tu zaoberáme. Jeho aktérmi totiž neboli učitelia a ďalší pedagogickí zamestnanci, ale vodiči školských autobusov. V okrese DeKalb, do ktorého patrí niekoľko častí hlavného mesta Atlanta, zorganizovali 19. apríla kolektívny „sick-out“. Trval tri dni. V prvý deň sa doň zapojila necelá polovica všetkých vodičov, no neskôr účasť prudko klesala. Vodiči žiadali vyššie mzdy, výhodnejšie podmienky odchodu do dôchodku, ale aj lepšie zaobchádzanie zo strany manažmentu. Tým, že nenastúpili do práce, síce spôsobili meškanie mnohých žiakov na vyučovanie, no celý systém školskej dopravy sa im nepodarilo ochromiť a po troch dňoch sa akcia rozpadla.

Reakcia školských úradov bola nekompromisná: siedmich vodičov, údajných „vodcov“ („ringleaders“), okamžite prepustili za neospravedlnené absencie. Prepustení spolu s podporovateľmi založili solidárnu koalíciu, ktorá sa pomocou menších demonštrácií snaží vybojovať ich znovuprijatie. Zatiaľ neúspešne.

Arizona

Nominálne platy učiteľov sú v Arizone deviate, resp. štvrté najnižšie v USA. Ak ich očistíme o infláciu, oproti roku 1999 sú o desať percent nižšie. Niektorí pedagógovia majú dva, tri a viac úväzkov. V školách chýbajú učebnice, budovy zatekajú. Zdroje uvádzajú, že v rokoch 2008 – 2015 sa množstvo financií na žiaka znížilo o 36,6 %. Pod vplyvom udalostí v Západnej Virgínii sa do uzavretej skupiny „Zjednotení pedagógovia Arizony“, ktorá vznikla na Facebooku začiatkom marca, pridalo za týždeň asi dvadsaťtisíc ľudí. Z diskusií vzišiel nápad spustiť kampaň „#RedForEd“ („Červená za vzdelávanie“). V stredu 7. marca sa konal celoštátny symbolický protest, počas ktorého učitelia prišli do práce v červených tričkách. O dva týždne sa učitelia z deviatich škôl dohodli, že zorganizujú spoločný „sick-out“ a navštívia sídlo vlády v meste Phoenix. Ich opatrnejší kolegovia potom usporiadali „walk-ins“, teda zhromaždenia v červenom, ktoré sa konali pred školami pred začiatkom vyučovania.

Vľavo: „Slobodná matka troch detí – žijem od výplaty k výplate – mám tri ďalšie práce – moje deti nemajú zdravotné poistenie – prax 11 rokov“. Vpravo: „Mám titul z pedagogiky. Nemala by som byť v situácii, že po vyučovaní musím každý deň jazdiť pre Lyft!“

Koncom marca sa objavili konkrétne požiadavky. Učitelia žiadali 20 % rast miezd (ktorý však nestačí na to, aby sa dostali na úroveň celoamerického priemeru), obnovu reálneho školského rozpočtu na úroveň roku 2008 (čo by si vyžadovalo asi miliardu dolárov), zavedenie pravidelnej valorizácie platov, zmenšenie tried tak, aby na jedného učiteľa pripadalo najviac 23 žiakov, a žiadne nové daňové úľavy dovtedy, kým investície na žiaka nedosiahnu úroveň priemeru USA. Republikánsky guvernér Arizony sa vyhýbal stretnutiu so zástupcami kampane #RedForEd, ktorú označil za „politický cirkus“. Po demonštráciách pred školami však prišiel s návrhom na zvýšenie miezd učiteľov o asi 20 % do roku 2020: o 9 % v roku 2019 a o päť percent v obidvoch nasledujúcich rokoch. Učiteľov tento návrh príliš neupokojil, keďže sa netýkal zvyšných požiadaviek. V apríli zorganizovali hlasovanie o štrajku, v ktorom sa zaň vyslovilo 78 % z 57-tisícov zúčastnených.

Začal sa 26. apríla a napokon trval šesť dní. Tak ako ich kolegovia v predchádzajúcich štátoch, aj arizonskí učitelia obliehali sídlo štátnej vlády v meste Phoenix. V prvý deň ich prišlo 50-tisíc, podľa odhadov organizátorov až 75-tisíc. Podobne ako inde, aj tu štrajkujúci svojpomocne organizovali stravovanie pre žiakov v núdzi. Bez vyučovania zostalo okolo 840-tisíc detí v asi tisícke škôl. Guvernér počas štrajku vytrval v tvrdohlavom postoji a odmietal rokovať o ďalších požiadavkách. O jeho návrhu 20 % rastu učiteľských platov sa v tom čase už diskutovalo v parlamente.

Návrh schválili 2. mája a v nasledujúci deň ho podpísal guvernér. Deň nato, v piatok 4. mája, sa učitelia vrátili do škôl. Okrem dvadsaťpercentného navýšenia učiteľských platov je súčasťou balíka aj sto miliónov dolárov na mzdy nepedagogických zamestnancov. Schválený rozpočet však v skutočnosti nezaručuje vyššie platy všetkým. Peniaze sa síce dostanú do školských obvodov, no tie ich môžu použiť aj inak – napríklad na plátanie iných dier. Iniciatíva „#RedForEd“ sa preto po štrajku rozhodla presadzovať návrh zákona, ktorý by zvýšil dane jednotlivcom s príjmom vyšším ako 250-tisíc dolárov ročne a párom s príjmom nad 500-tisíc dolárov ročne.

Colorado

Arizonské červené tričká našli ohlas aj v štáte Colorado, ktorý sa vyznačuje tromi tisíckami neobsadených miest v školstve. V rebríčku učiteľských platov je šiesty, resp. siedmy od konca. Podobne ako v Oklahome, aj tu niektoré školské obvody prešli na štvordňový týždeň, aby ušetrili.

Šestnásteho apríla sa v Colorade konal „Akčný deň“, počas ktorého stovky učiteľov prišli do Capitolu v Denveri a tisíce sa zhromaždili pred svojimi školami. V jednom okrese sa školy podarilo úplne zatvoriť. Učitelia žiadali dofinancovanie rezortu, zvýšenie platov, ale aj zastavenie pripravovaných zmien v hlboko zadlženom systéme dôchodkového poistenia pre verejných zamestnancov PERA. Ten je penzijnou obdobou zdravotníckeho systému PEIA, ktorý bol ohniskom sporu v Západnej Virgínii.

Republikánski poslanci coloradského parlamentu prišli 20. apríla s návrhom zákona, ktorý by zakázal školským obvodom podporovať učiteľské štrajky. Učitelia, ktorí sa podieľajú na walkouts alebo sick-outs, by automaticky prišli o mzdu za preštrajkované dni. Ak by neposlúchli výzvu súdu na prerušenie štrajku, čelili by päťstodolárovej pokute a až šiestim mesiacom väzenia za pohŕdanie súdom. Ich organizácie by museli zaplatiť až 10-tisícovú pokutu a mohli by na rok stratiť právo zastupovať svojich členov. Zhruba v rovnakom čase sa objavili aj ďalšie návrhy, ktoré by kriminalizovali členstvo verejných zamestnancov v odboroch.

Učitelia tieto pokusy odsúdili, no nebrali na ne ohľad a naplánovali rozsiahlejšie akcie, ktoré sa konali vo štvrtok a piatok 26. a 27. apríla. Počas walkouts v týchto dňoch zostali zatvorené školy v desiatich najväčších školských obvodoch a v niekoľkých menších. Pred Capitolom sa zhromaždilo asi 14-tisíc učiteľov, o vyučovanie prišlo okolo 600-tisíc žiakov.

Po rozsiahlych protestoch bolo zrejmé, že spomínané pokusy trestať učiteľov za odborovú činnosť nezískajú potrebnú podporu. Celoštátny štrajk však po víkende nepokračoval. Učiteľské odbory (Colorado Education Assocation) sa uspokojili s niekoľkými ústupkami v novom rozpočte. Tie zvyšujú financovanie na žiaka a motivujú učiteľov pracovať v oblastiach, kde ich je nedostatok. No pokiaľ ide o systém PERA, nepodarilo sa napríklad zvrátiť zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 64 rokov pre nových učiteľov, ani niektoré z ďalších nepriaznivých zmien. Výsledky „opatrného“ coloradského hnutia preto zanechali zmiešané pocity.

Pozoruhodným momentom však bol menší štrajk, ktorý sa týkal len jedného coloradského obvodu – mesta Pueblo. Miestna päťčlenná školská rada tu ešte v apríli odmietla návrh, ktorý by učiteľom a ich asistentom (tzv. „paraprofessionals“) mierne zvýšil platy. Tie sú tu pritom nižšie než coloradský priemer, ktorý je sám nižší než ten celoamerický. Nahnevaní učitelia a asistenti z obvodu si následne odhlasovali štrajk v pomere hlasov 471 ku 24. Kompromisný návrh, s ktorým školská rada prišla začiatkom mája, odmietli. Siedmeho mája sa začal štrajk, ktorý napokon trval päť dní a zatvoril väčšinu škôl v meste. Podarilo sa ním vybojovať dvojročnú kolektívnu zmluvu, ktorá garantuje okamžitý (a retroaktívny) dvojpercentný rast platov v roku 2018, rast o 2,5 % v ďalšom školskom roku či zvýšenie príspevkov zamestnávateľa na zdravotnú starostlivosť. Asistenti získali nárast o 3,5 %.

Severná Karolína

Do zatiaľ posledného štátu sa vzbura rozšírila v máji. Učiteľské platy sú tu na 39. mieste (2017) spomedzi štátov USA a v posledných rokoch rástli – naposledy o 4,2 %. Reálne príjmy pedagógov však v porovnaní s rokom 2009 predsa len klesli o takmer 10 %. Zmenšilo sa aj množstvo peňazí, ktoré pripadá na jedného žiaka. Miestna učiteľská profesijná organizácia (North Carolina Assocation of Educators) preto od poslancov žiadala dofinancovanie rezortu, zväčšenie počtu pomocného personálu (výchovných poradcov, sociálnych pracovníkov a podobne) či obnovu zastaranej školskej infraštruktúry.

Okolo týchto požiadaviek sa zrodila nátlaková akcia „#ItsPersonal“ („Je to osobné“), ktorej cieľom bolo v jeden deň narušiť prevádzku škôl tým, že si učitelia vezmú osobné voľno. Prerušenie práce bolo naplánované na stredu 16. mája. Zapojilo sa 42 zo 115 školských obvodov, pričom nie všade sa podarilo zatvoriť školy. Učitelia z tých škôl, ktoré zostali otvorené, prišli o dennú mzdu. Do práce nenastúpilo spolu asi dvadsaťtisíc pedagógov a okolo milióna žiakov prišlo o vyučovanie.

Mnohí štrajkujúci učitelia pricestovali do mesta Raleigh, ktoré je sídlom miestnej vlády. Na ich zhromaždení sa dostal k slovu aj demokratický guvernér Roy Cooper. Predstavil plán zvýšiť dane firmám i vysokopríjmovým skupinám a použiť výnosy na zvýšenie učiteľských platov v priemere o osem percent. Zdá sa, že učiteľov to uspokojilo: ďalšie porovnateľné protesty sa odvtedy nekonali.

Medzičasom však republikánski poslanci pripravili návrh nového rozpočtu, ktorý 1. júna predložili na podpis guvernérovi. Namiesto zvýšenia daní ich plošne znižuje. Zahŕňa aj zvýšenie učiteľských platov, no len o 6,5 %. Guvernér má čas na rozmyslenie, rozpočet môže aj vetovať a vrátiť na prepracovanie. Učitelia však zatiaľ žiadne akcie neohlásili…

Stranícka koncovka?

Blížia sa prázdniny. Ak sa učiteľské hnutia v USA len rozbiehali, letná prestávka ich vývoj nepochybne preruší. Akcie učiteľov v ďalších štátoch, ktoré by sa mohli inšpirovať príkladom Západnej Virgínie, preto možno očakávať najskôr na jeseň. Pokúsme sa teda všeobecnejšie zhodnotiť to, čo sa už stalo. Na prvý pohľad sú zrejmé viaceré podobnosti medzi podmienkami, v ktorých tieto hnutia vznikli.

Väčšina spomínaných štátov zažila po kríze viac či menej hlboké škrty, ktoré sa dotkli rozpočtov škôl a platov učiteľov či ostatného školského personálu. V žiadnom z týchto štátov neexistuje legislatíva o kolektívnom vyjednávaní v školstve – až na Oklahomu, kde však zákony výslovne zakazujú štrajk a stanovujú zaň sankcie. Okrem Colorada je vo všetkých týchto štátoch inštitucionalizované tzv. „právo na prácu“, ktoré oslabuje postavenie odborov. V Západnej Virgínii, Oklahome aj Kentucky sa posledné učiteľské štrajky odohrali v období rokov 1988 – 1990, keď sa im síce podarilo vybojovať významné ústupky, no po nich prišlo dlhé obdobie úpadku. Posledný štrajk učiteľov v Colorade bol v roku 1994.

Článok americkej ľavicovej strany DSA tvrdí, že práve relatívna slabosť odborov mohla byť dôvodom, prečo pri vzniku týchto hnutí hrala kľúčovú úlohu iniciatíva zdola. Ako sme videli, na začiatku takmer všade stáli neformálne diskusné skupiny radových učiteľov, ktoré si vydupali aktívnejší postoj odborových (alebo profesijných) organizácií, prípadne svojimi akciami vliekli odbory za sebou. Tým im akoby vdýchli nový život, s čím sa môžu spájať rôzne nádeje na znovuzrodenie hnutia pracujúcich tradičného strihu. Lenže prípad Oklahomy aj Západnej Virgínie ukazuje, aké hrozby so sebou nesie resuscitácia odborovej byrokracie. Keď zacíti príležitosť, pokúsi sa prevziať kontrolu nad zápasom a podriadiť ho svojim záujmom.

Všetky štáty okrem Colorada majú ďalej spoločné to, že v nich dominuje republikánska strana. Západná Virgínia, Oklahoma a Kentucky boli v prvej šestici štátov podľa podielu hlasov, ktoré v prezidentských voľbách v roku 2016 získal Donald Trump.2 Personál škôl v týchto štátoch sa teraz vzbúril nielen proti republikánskemu vedeniu, ale aj proti výsadnému postaveniu uhoľného, plynárenského či ropného priemyslu, ktorého veľkým ochrancom je práve Trump. V čele týchto hnutí stoja ženy, na ktorých práva sa v USA po nástupe oranžového samca vytrvalo útočí. Učiteľské akcie vyvolali vlnu solidarity, ktorá je nezlučiteľná s „ideológiou daňového poplatníka“, teda s rozšírenou predstavou, že verejní zamestnanci sú akísi sluhovia spoločnosti, ktorá ich „živí“. Rasové rozdiely v týchto hnutiach nehrali žiadnu úlohu. To všetko na jednej strane svedčí o tom, že postoje vyjadrené vo voľbách zďaleka nie sú definitívne. Materiálne podmienky stále majú zázračnú schopnosť prinútiť ľudí robiť to, čo je v rozpore s ich predsudkami či s tým, čo mylne považujú za svoje záujmy. Povolebné správy o „zabudnutej bielej robotníckej triede“, ktorá sa nadobro odovzdala rasizmu, sexizmu a prokapitalistickej ideológii, boli očividne prehnané – ako už veľakrát.

„V novembri si spomenieme,“ upozorňoval jeden z transparentov v Kentucky na blížiace sa voľby.

Na druhej strane táto situácia skrýva ďalšiu hrozbu, ktorá vyšla najavo už v Západnej Virgínii. Jedným z najhlasnejších podporovateľov tamojších učiteľov bol demokratický senátor Richard Ojeda, prezývaný tiež „Kennedy s kerkami a benčpresom“. Tento vojnový veterán a niekdajší volič Trumpa sa veľmi jasne postavil aj na stranu štrajkujúcich vo firme Frontier. Je známy ako zástanca všeobecného systému zdravotného poistenia, tvrdšej regulácie ťažobného priemyslu, ale aj medicínskeho využitia marihuany. Viaceré odborové organizácie mu oficiálne vyjadrili podporu a nepochybne si získal sympatie mnohých učiteľov. Učiteľský štrajk sa tak možno stane súčasťou procesu oživenia Demokratickej strany v Západnej Virgínii. Teda tej istej strany, ktorá mala na čele štátu svojho guvernéra od roku 2001 až do Justicovej dezercie; strany, ktorá v rokoch 1950 – 2015 vždy mala väčšinu v oboch komorách parlamentu, no ktorá v štáte prehrala všetky prezidentské voľby po roku 1996.

Taká revitalizácia sa rozbehla aj v Oklahome, a to s výdatnou pomocou učiteľskej komory. Keď odvolala štrajk, jedným dychom dodala, že sa treba zamerať na prichádzajúce voľby (v novembri 2018) a dať hlas tým, ktorí budú naozaj brániť záujmy vzdelávacieho systému – teda Demokratom. Mnohí učitelia sa sami rozhodli kandidovať – pochopiteľne, za Demokratickú stranu. Organizácia učiteľov v Severnej Karolíne od začiatku hovorila o volebnej zmene ako o hlavnom cieli svojho úsilia. Takéto strategické rozhodnutia sa pritom vydávajú za spôsob, akým „boj pokračuje“. V skutočnosti ide o ďalší krok v jeho kooptácii, pohlteniu existujúcimi štruktúrami: zamestnanci najprv odovzdali iniciatívu odborom či komore, a tie ju teraz posúvajú do rúk strane, ktorej sú dlhodobým klientom.3

Jadrom, z ktorého klíči americká učiteľská jar, je však niečo iné: nezávislá organizácia zamestnancov školstva mimo straníckych a odborárskych štruktúr. Vychádza z ich každodenných potrieb, takže berie ohľad na potreby všetkých pracujúcich. Preto má potenciál prekročiť všetky vnútené delenia a hranice. Nebojí sa rozporu so zákonom, pretože sa opiera o solidaritu, masovú iniciatívu a priamu akciu. Robí chyby, ale, ako vieme, každá chyba takého hnutia je nekonečne cennejšia než neomylnosť najmúdrejších expertov či funkcionárov.

Dodatok: Pohľad zo Slovenska

Od roku 2012 Slovensko zažilo dve mobilizácie učiteľov.4 Keď sa dnes za nimi obzeráme, niektoré ich momenty pripomínajú dianie v USA. Aj slovenskí učitelia sa pokúsili o vzburu proti rozhodnutiu odborov ukončiť štrajk. Už po troch dňoch štrajku v roku 2012 Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy (OZPŠaV) vyhlásil návrat do práce. Odvolával sa na interné prieskumy o miere zapojenia zamestnancov. Na rozdiel od Západnej Virgínie a Oklahomy však rozhodnutie prišlo v situácii, keď odbory nemali v rukách ani len prísľub ústupkov. Hŕstka učiteľov v Bratislave, ale aj inde, sa vtedy rozhodla pokračovať v tzv. „štafetovom štrajku“. Po niekoľkých dňoch sa skončil s príchodom vianočných prázdnin.

Neskôr sa objavil pokus o nezávislú organizáciu učiteľov, ktorá sčasti vznikla z účastníkov spomínaného štafetového štrajku. Aj pri zrode Iniciatívy slovenských učiteľov hral dôležitú úlohu internet a sociálne siete. Po rôznych symbolických akciách, ktoré pripomínali americké „sick-outs“ („Učiteľská kvapka krvi“) a „walk-ins“ („Babysitting Day“), vyhlásila v januári 2016 štrajk, ktorý trval tri týždne. Nadviazal naň solidárny štrajk pár stoviek zamestnancov vysokých škôl a neskorší „stupňovaný štrajk“ na jeseň 2016. Mnohé sprievodné akcie sa podobali tým v USA: namiesto „ľudskej reťaze“ okolo Capitolu to bola „Živá reťaz“ okolo Úradu vlády, namiesto pochodu so sviečkami lampiónový „Sprievod svetiel“.

Na rozdiel od USA na Slovensku neexistujú spoľahlivé dáta o podpore učiteľov zo strany verejnosti. Aj akcie slovenských učiteľov však navštevovali rôzni podporovatelia. A podobne ako ich spolužiaci v Spojených štátoch, aj slovenskí študenti organizovali solidárne akcie. Finančná zbierka, ktorú pre štrajkujúcich učiteľov vyhlásili podporovatelia, fungovala podobne ako tá v Západnej Virgínii: peniaze sa z transparentného účtu rozdeľovali na základe individuálnych žiadostí. Na Slovensku sa takto rozdalo asi 60 000 €.

Na druhej strane, medzi udalosťami v USA a na Slovensku existujú aj podstatné rozdiely. Hnutie v Spojených štátoch je reakciou na dlhodobý pokles reálnych platov učiteľov, škrty v školských rozpočtoch či (v prípade Kentucky) útok na dôchodkový systém. Okrem Colorada všetky spomínané štáty patria k tým chudobnejším. Tieto fenomény dali americkému hnutiu jasný defenzívny charakter: treba sa brániť zhoršovaniu situácie, ktorého dosah je plošný. Naproti tomu na Slovensku nominálne mzdy učiteľov po kríze stagnovali iba v rokoch 2010 a 2011. Počnúc rokom 2013 (po spomínanom štrajku, z ktorého OZPŠaV vycúval) sa pravidelne zvyšovali najmenej o päť percent. Štrajk v roku 2016 žiadal výraznejší nárast, no v krátkodobom horizonte neuspel. Vláda neskôr zareagovala opakovaným zvyšovaním platov o šesť percent, ktoré zrejme stačilo na to, aby väčšina učiteľov prestala pomýšľať na štrajk alebo iné akcie. Najchudobnejšie oblasti Slovenska pritom rozhodne nepatrili k centrám učiteľských aktivít. Aj v týchto materiálnych podmienkach treba hľadať príčiny toho, že rozsah mobilizácie bol na Slovensku menší.

Na rozdiel od štrajku v Západnej Virgínii (a do istej miery aj v Oklahome) sa slovenským štrajkom nepodarilo zatvoriť všetky školy. Mnohé zostali otvorené v „obmedzenej prevádzke“, ďalších sa štrajk vôbec nedotkol. Úspech v Západnej Virgínii môže súvisieť aj s menším počtom učiteľov (ktorých je len okolo dvadsaťtisíc, oproti asi deväťdesiatim tisícom na Slovensku) a škôl, ale najmä so sympatizujúcim postojom školských úradníkov (tzv. superintendantov). Tí automaticky nariadili zatvoriť školu v prípade, ak počet štrajkujúcich presiahol určitú hranicu. Školské úrady v Západnej Virgínii sa bili aj za prijatie päťpercentného zákona. Slovenskí učitelia nemali takúto podporu krajských školských úradov či odborov školstva pri okresných úradoch.

Dôležitým faktorom v USA je aj účasť nepedagogických zamestnancov, resp. ochota učiteľov vznášať požiadavky v mene všetkých verejných zamestnancov. OZPŠaV počas štrajku v roku 2012 žiadal zvýšenie platov aj pre nepedagogický personál, ktorého účasť v štrajk však zrejme nebola vysoká. V požiadavkách ISU už nepedagogickí zamestnanci vôbec nefigurovali…


  1. SAT“ bola pôvodne skratka pre „test školskej zdatnosti“ („Scholastic Aptitude Test“). 

  2. Aj v coloradskom Pueble však v prezidentských voľbách zvíťazil Trump. Jeden zo štrajkujúcich učiteľov o tom povedal: „Okres Pueblo si v roku 2016 vybral Trumpa, ale je to mesto modrých golierov, je to mesto robotníckej triedy, takže tu vždy bolo silno cítiť prítomnosť odborov, len bola akoby hibernovaná…“ 

  3. Vzťah veľkých odborových centrál a Demokratickej strany v USA sa podobá vzťahu odborov a sociálnej demokracie v Európe. V Spojených štátoch nikdy neexistovala masová sociálnodemokratická strana, no demokrati v súčinnosti s odbormi tu hrali podobnú úlohu. 

  4. Máme na mysli štrajk organizovaný učiteľskými odbormi OZ PŠaV v roku 2012 a akcie Iniciatívy slovenských učiteľov v rokoch 2015 a 2016. Na Karmíne sme sa im už venovali v dvojdielnom článku


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Cesta do centra

Predstavujeme šesticu zamestnancov, ktorí hovoria o svojej „práci v korporáte“. Tretia časť seriálu.

Vznik centier služieb

Ako centrá služieb prišli do strednej Európy za lacnou pracovnou silou. Druhá časť seriálu.

Práca v „korporáte“

Kde sa vzali centrá podnikových služieb a ako sa v nich pracuje? Prvá časť dlhšieho seriálu.

„Štrajk je v PSA potrebný“

Druhá časť rozhovoru s odborárom z PSA: tarify, zahraniční pracovníci a divoké štrajky.