„Odbory sme my!“ (1. časť)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Šestnásteho októbra 2017 sa v anglickom Durhame skončil takmer dvojročný boj učiteľských asistentiek proti znižovaniu platov. Väčšina členiek odborov Unison vtedy hlasovala za dohodu, ktorú odborári vyrokovali s krajským úradom. Na Slovensku sme o tom nepočuli, ide o lokálnu epizódu, ktorá nie je materiálom do večerných správ.

Je však niekoľko dôvodov, prečo nás tento zápas a jeho porážka zaujali a prečo by sa o nich malo vedieť aj za hranicami Veľkej Británie:

Zápasy vedené ženami z triedy pracujúcich majú určité špecifiká. Ženy často pracujú v horších podmienkach ako muži a zároveň nesú bremeno starostlivosti o domácnosť. Bojové nasadenie učiteľskej asistentky ako príslušníčky jednej zo silno feminizovaných „profesií v oblasti starostlivosti“ (caring professions) navyše komplikuje aj špecifické „morálne“ bremeno: pocit „viny“ za to, že absenciou v práci zrádza žiakov, ktorí za nič nemôžu.¹
Tento prípad ilustruje bolestné rozpory, v ktorých sa zmieta reprodukcia proletárskych domácností v regióne postihnutom krízou. Na jednej strane štát tlačí na rodičov s nízkymi príjmami, aby viac „investovali“ do „ľudského kapitálu“ svojich detí, na druhej strane likviduje podmienky, ktoré sú na to nevyhnutné. Spomínané morálne bremeno tak prenasleduje ženy aj doma, pretože sú nútené rozhodovať sa medzi prácou a rodinou.
Boj asistentiek s labouristickým krajským zastupiteľstvom umožnil nazrieť za kulisy tejto strany v ére populárneho Jeremyho Corbyna. Atraktívne zabalené sľuby o zrušení príjmovej diskriminácie žien, o skrotení trhu s bývaním či o zoštátnení železníc síce vyhrávajú boj na sociálnych mediách, ale pod týmto pozlátkom stranu stále ovládajú staré miestne a regionálne záujmové skupiny. Zároveň sme mohli sledovať, ako ideologická ľavica nielenže nedokázala intervenovať, ale ani pochopiť význam tohto zápasu pre širšie hnutie proti sociálnym škrtom, ktoré sama principiálne podporuje.
Tento konflikt vygeneroval Aktivistický výbor učiteľských asistentiek durhamského kraja (County Durham Teaching Assistants Activist Committee, CDTAAC): zárodok nezávislej organizácie, ktorý sa vzbúril proti obštrukciám odborov. Členky výboru svoj postoj opakovane vyjadrovali tvrdením „Odbory sme my!“. Pre sympatizantov sebaorganizovania pracujúcich je toto zrejme najzaujímavejšia črta celého boja, ktorá ho navyše približuje k nedávnym štrajkom Iniciatívy slovenských učiteľov na Slovensku. Potenciál nezávislosti sa však CDTAAC napokon nepodarilo dostatočne rozvinúť, čo sa mu zrejme stalo osudným.

V tejto prvej časti zrekapitulujeme priebeh celého boja a upozorníme na niekoľko bodov, ku ktorým sa vrátime v druhej a tretej časti.

Učiteľské asistentky a škrty vo verejnej sfére

V Británii učiteľské asistentky pôsobia v predškolských i školských zariadeniach. Medzi ich kľúčové povinnosti patrí pomáhať deťom s úlohami, udržiavať disciplínu a poriadok v triedach, asistovať učiteľkám pri administratíve, facilitovať skupinovú prácu detí, pripravovať materiály a pomôcky pre vyučovanie či zabezpečovať mimoškolské aktivity. Orientačné rámce, ktoré určujú výšku ich odmeny, stanovuje centrálna vláda, no o konkrétnej výške miezd rozhodujú miestne samosprávy ako zriaďovatelia škôl. Musia to robiť v spolupráci so zástupcami odborov a rešpektovať pritom inštitút rovnej mzdy. Ten má aspoň teoreticky slúžiť na to, aby zamestnanci samosprávy, ktorí vykonávajú prácu „rovnakej hodnoty“, boli za ňu odmenení rovnakou mzdou. Tieto pravidlá zaviedli „noví labouristi“ pod vedením Tonyho Blaira koncom 90. rokov s cieľom, aby sa postupne vyrovnali mzdy manuálnych a nemanuálnych pracovníkov a mzdy mužov a žien.

Podľa svedectiev samotných asistentiek sa ich náplň práce za posledných asi desať rokov zásadne zmenila. Pribudli nové povinnosti a úlohy. Hranice medzi kvalifikovanými učiteľkami a asistentkami sa stierajú: asistentky čoraz častejšie učia celé triedy, známkujú, vyhodnocujú a plánujú aktivity, stanovujú ciele. Veľká časť „papierovej“ práce či mimoškolských aktivít je nezaplatená, čo sa považuje za normálne, lebo táto práca je predsa poslaním. Niektoré asistentky sa tiež špecializujú na prácu s deťmi s osobitnými potrebami, takže navrhujú rôzne vyučovacie stratégie, pomáhajú žiakom s prípravou na testy a skúšky, sprevádzajú ich na cestách do školy a zo školy, zúčastňujú sa porád s psychológmi, pedagógmi, sociálnymi pracovníkmi, rodičmi či opatrovateľmi atď. Niekedy dokonca poskytujú zdravotnú starostlivosť, napríklad dávkujú lieky – samozrejme, bez osobitného finančného ohodnotenia.²

V durhamskom kraji na severe Anglicka žije okolo 520-tisíc ľudí.

Spomínané obdobie, počas ktorého asistentkám v Británii nakladali na plecia čoraz viac práce, sa sčasti prekrýva s iným dôležitým obdobím. Od roku 2010 prechádza Veľká Británia, podobne ako ďalšie európske krajiny, programom úsporných opatrení a rozpočtových škrtov. Miestne samosprávy, ktorých tri štvrtiny príjmov pochádzali z dotácií ústrednej vlády, to pocítili zvlášť silno. Durhamský krajský úrad uvádza, že jeho ročný rozpočet na služby, ako sú školstvo, sociálna opatera, kultúra, odvoz odpadu atď., sa od roku 2010 znížil o 186 miliónov libier.

Lákavá ponuka: zníženie miezd

Durhamský krajský úrad však na asistentky nezaútočil priamo v mene „úspor“, ale pod zámienkou zníženia mzdových nerovností medzi profesiami. V októbri roku 2015 oznámil všetkým 2700 učiteľským asistentkám v kraji, že v ich pracovných zmluvách objavili vážnu chybu. K 1. januáru nasledujúceho roka ich preto musia prepustiť a potom nanovo prijať s novými, opravenými zmluvami. Spomínanou chybou mal byť fakt, že asistentky dostávajú plat aj počas letných prázdnin, hoci vtedy nepracujú.

Kraj tvrdil, že sa tým vystavuje riziku žaloby pre porušenie inštitútu rovnej mzdy: asistentkám platí za relatívne menšie množstvo práce viac než iným profesiám. Riešením malo byť skrátenie pracovného času na 39 týždňov ročne, čo by zároveň znamenalo pokles ročnej mzdy asistentiek o 23 percent. Asistentky oponovali: nie je pravda, že sme platené za ničnerobenie – naša mzda je skrátka rozložená na dvanásť mesiacov v roku. Návrh nového poriadku však hneď schválilo aj krajské zastupiteľstvo, v ktorom už skoro sto rokov (!) dominujú labouristi.

Učiteľské asistentky v Durhame ročne zarobia od 15 000 do 19 000 libier, v závislosti od kvalifikácie. Na porovnanie, plat väčšiny učiteľov sa pohybuje medzi 22 000 a 32 000 librami. V dôsledku podmienok novej zmluvy by každá asistentka stratila v priemere okolo štyritisíc libier ročne. Napriek tomu trojica odborových organizácií Unison, GMB a ATL odporučili svojim členkám, aby návrh schválili.³ Ony ho však odmietli. Krajský úrad preto vo februári 2016 sformuloval „nový“ návrh, ktorý bol v podstate totožný, no rozčlenený na obdobie troch rokov, aby opatrenie menej bolelo. Asistentky odmietli aj tento návrh. Krajskí poslanci však napriek tomu v máji 2016 odsúhlasili, že všetkých 2700 asistentiek k 1. januáru 2017 prepustia a vzápätí prijmú s novými zmluvami.

Sebaorganizácia

Asistentky sa odmietali zmieriť s radami odborov, aby prijali ponúkanú kompenzáciu. Šum na Facebooku silnel, až sa objavil nápad stretnúť sa – konečne – bez dozoru odborárov. Prvé stretnutie dopadlo nad očakávania: prišlo vyše sto pracovníčok, bolo veľa nadšenia, emócií, hnevu, nápadov. Zrodila sa myšlienka skúsiť to aj bez podpory odborov. Ba nielen bez ich podpory, ale dokonca aj proti ich vôli. V júni sa konali ďalšie podobné zhromaždenia a stretnutia, ktoré vyústili do volieb do „bojového orgánu“, spomínaného výboru CDTAAC.

Výbor založil sieť aktivistov po školách a nadviazal kontakt s miestnou „odborovou radou“. Odborové rady (Trades Councils) existujú po celej krajine a predstavujú akési centrá, ktoré by teoreticky mali koordinovať spoločné kampane rôznych odborových zväzov. Odborárske štruktúry s reálnou mocou im však nepripisujú veľký význam, a tak majú tieto rady dovolené profilovať sa výrazne naľavo od odborov. Ich terénom však nie sú pracoviská, ale skôr sociálny aktivizmus. V lepšom prípade odborová rada disponuje nejakými peniazmi a môže podporovať aj užitočné iniciatívy, akou je napríklad CDTAAC.

Ďalšou miestnou organizáciou, ktorá asistentkám vyjadrila podporu, bolo Durhamské združenie baníkov. Je to významná svojpomocná a kultúrna inštitúcia, ktorá spája bývalých baníkov, ktorí prišli o prácu po veľkom baníckom štrajku v rokoch 1984 – 1985.⁴ Každoročne organizuje tzv. Durham Miners’ Gala. Niekdajší baníci vtedy pod taktom dychovky pochodujú s pestrými zástavami jednotlivých šácht, spolu so svojimi rodinami a desaťtisícmi sympatizantov z celej krajiny i zahraničia. Ide o akýsi festival ľavice a odborov – s hudbou, piknikmi a kolotočmi –, ktorý sa organizuje už 133 rokov. Na minuloročnej Gala pochodovalo sedemsto asistentiek. Údajne išlo o najväčší ženský kontingent v histórii tejto akcie a zožali tu aj najväčší potlesk. Z rozprávania niektorých učiteľských asistentiek vieme, že miestnych úradníkov, poslancov a odborových predákov veľmi znepokojilo, keď sa banícke združenie bezvýhradne postavilo za asistentky. Posledné, čo ich biedne PR potrebovalo, bolo to, aby sa obrovská morálna prestíž bývalých baníkov rozšírila aj na tieto „otravné“ zamestnankyne či členky. Príhovor asistentiek zaregistrovali aj veľké médiá a vodca labouristov Jeremy Corbyn vo svojom prejave odkázal durhamskému kraju, aby to vyriešil: „Get it sorted!“. Ako ukážeme neskôr, tieto tri slová zohrali v konflikte veľkú úlohu.

Aj napriek lokálnej popularite však odbory stále odmietali žiadosti asistentiek, aby na protest proti plánovanému prepúšťaniu, resp. znižovaniu miezd, vyhlásili štrajk. Zástupcovia Unison dostali niekoľko pozvaní vystúpiť s prejavom na zhromaždeniach asistentiek, no vždy ich ignorovali. Situácia sa náhle zmenila, keď začiatkom septembra 2016 vyšiel v denníku The Guardian rozsiahly článok, ktorý Durham prirovnal k legendárnemu boju prisťahovaleckých žien v londýnskej továrni Grunwick pred štyridsiatimi rokmi a otvorene kritizoval obštrukcie odborov. Článok vyvolal explóziu záujmu a podpory verejnosti. Asistentky v úžase sledovali, ako suma, ktorú sa usilovali vyzbierať na crowdfundingovej stránke, počas nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodín vyskočila z 2200 libier na 20-tisíc. Z celej krajiny sa hrnuli ponuky pomoci. Podstatnou zmenou však bolo to, že odbory Unison konečne umožnili asistentkám, aby hlasovali o tom, či vstúpia do štrajku. Deväťdesiattri percent povedalo „áno“ a Unison oznámil stupňované štrajky na november a december.

Prvý štrajk

Dva 48-hodinové štrajky v novembri predstavovali vrchol celého hnutia. CDTAAC sa počas príprav nespoliehal iba na Facebook: aktivistky absolvovali desiatky stretnutí a návštev po školách. Zoznam kontaktov sa rozrástol na 200 z celkového počtu 270 škôl v kraji. Pri prvom štrajku, ktorý sa konal 8. a 9. novembra, asistentky dokázali vytvoriť štrajkové hliadky pred 80 školami. Podarilo sa zatvoriť 43 škôl. V prvý deň sa mnohé ženy ešte báli alebo mali pocit viny, a tak sa rozhodli blokovať školy, v ktorých sami nepracovali. Na druhý deň však s tým už zväčša nemali ťažkosti a hrdo stáli pred „svojimi“ školami.

Štrajk mapoval portál Reel News a zaznamenal mnohé zaujímavé výpovede, z ktorých vyberáme:

„Naša škola je takmer zatvorená, funguje len ranný a poobedňajší školský klub detí a poobedňajšia predškolská príprava. Boli by sme rady, keby bola zatvorená úplne, ale čo narobíme…“

„Všetky špecializované aktivity sú zrušené, takisto krúžky, školský klub detí, prvá pomoc, plávanie, podporné skupiny… učitelia dnes majú ťažký deň.“⁵

Asistentky pre Reel News nahnevane opisovali, že pripravovaný 23-percentný pokles príjmov ohrozí holú existenciu ich rodín. Že si budú musieť vyberať medzi tým, či zaplatia hypotéku, inkaso, alebo nakúpia potraviny. Vyjadrovali pobúrenie aj nad novou ponukou krajského úradu, podľa ktorej – ak pristúpia na predĺženie pracovného času z 32,5 hodín na 37 hodín týždenne – ich mzda sa zníži „len“ o 10 percent. Nešlo len o číru drzosť tohto nápadu, ale aj o to, že mnohé asistentky jednoducho nemôžu pracovať viac hodín. Ak manžel pracuje na plný úväzok (mimochodom, často za minimálnu alebo takmer minimálnu mzdu), je pre ženu jedinou možnosťou nájsť si čiastočný úväzok, ktorý sa dá zladiť so zabezpečovaním dopravy detí do školy a zo školy. Preto tiež mnohé asistentky pracujú v tých istých školách, kam chodia aj ich deti. Británia patrí medzi krajiny EÚ s najdrahšími službami starostlivosti o deti. Veľkou výhodou práce asistentky je teda aj to, že odpadá nevyhnutnosť platiť opateru detí počas prázdnin, keďže asistentky a ostatný školský personál vtedy čerpajú dovolenky.

Štrajkové hliadky prišli podporiť aj rodičia, okoloidúci vodiči im vyjadrovali podporu hlasným trúbením. Mnohé hliadky sa preto presunuli na križovatky a kruhové objazdy, ktoré síce nezablokovali, no hlukom a početnosťou pútali pozornosť. Prvý 48-hodinový štrajk vyvrcholil demonštráciou asi tisícky asistentiek pred budovou krajského úradu.

Druhý štrajk a obrat

Druhý 48-hodinový štrajk, ktorý sa konal 23. až 24. novembra, bol ešte úspešnejší. Počet štrajkových hliadok vzrástol na 100. „Naša vášeň a rozhodnosť rastú, je nás stále viac, naša sebadôvera sa zvýšila,“ povedala jedna štrajkujúca pre Reel News. Sila akcie napokon prinútila generálneho tajomníka odborového zväzu Unison, aby pricestoval do Durhamu a vystúpil na záverečnom zhromaždení. Ohlásil ďalšie tri jednodňové štrajky v decembri, ale aj začiatok novej formy boja: práce podľa pravidiel. V praxi to malo znamenať, že asistentky nebudú vykonávať neplatené nadčasy ani iné činnosti, na ktoré neboli dostatočne vyškolené. Ako sa však ukázalo, bojovnosť Unisonu mala vratký základ.

Tridsiateho novembra krajský úrad oznámil, že hromadné prepúšťanie a prechod na nové zmluvy sa odkladá z 1. januára na 1. septembra 2017. Mala sa založiť komisia, ktorá prehodnotí tabuľkové zaradenie všetkých asistentiek v kraji tak, aby zodpovedalo pracovnej role každej z nich a aby straty na mzde boli minimálne. V komisii mali mať zastúpenie odbory a jeden člen CDTAAC. Asistentky tento obrat jasne chápali ako dôsledok ich tlaku, hoci stále išlo len o vágne sľuby a odklad, nie o úplné zrušenie prepúšťania. Unison však v nasledujúci deň zrušil plánované decembrové štrajky a odvolal štrajkovú pohotovosť. Na Facebook asitentiek ktosi napísal: „Unison nám po celý čas kládol prekážky pod nohy a teraz nás ešte aj kopol do zubov.“

Od zdanlivého víťazstva k skutočnej prehre

Ďalšie udalosti zhrnieme len telegraficky. Komisia naozaj začala fungovať, no jej členovia mali zakázané informovať o svojej práci zamestnankyne či verejnosť. Žiaľ, aj zástupkyňa CDTAAC v komisii, Megan Charltonová, sa podriadila tomuto zákazu. Navyše, Charltonová nemala prístup na rokovania medzi Unisonom a durhamským krajom. Asistentky správne tušili, že ticho a pokoj hrajú proti nim, a tak začali mobilizovať na pochod solidarity, ktorý sa konal 25. marca. Niekoľko tisíc ľudí, často z iných miest i krajov, prišlo vyjadriť podporu a akcia mala optimistickú náladu – „Máme predsa svojich ľudí v komisii a máme sľúbené, že nová ponuka bude lepšia ako predchádzajúca.“ Začali sa však ozývať aj nespokojné hlasy, ktoré poukazovali na to, že riaditeľky niektorých škôl už začali v tichosti zhoršovať pracovné podmienky.

V máji sa konali komunálne voľby, v ktorých labouristi v Durhame síce stratili niekoľko kresiel, no udržali si väčšinu. Strach politikov z neistoty sa pominul, a tak nadišiel čas vybaviť si účty s odbojným personálom. Júnová ponuka, ktorá vzišla aj z práce komisie, plánovala pokles príjmov „len“ pre štvrtinu asistentiek (teda 472). Unison túto ponuku podporil a už týždeň po jej zverejnení vyhlásil hlasovanie o dohode. Asistentkám sa opreteky s časom podarilo zvolať poradné zhromaždenie, na ktoré ich napriek dažďu prišlo vyše 400. Prevládal pocit, že sa znova nechali oklamať, ale aj hnev nad tým, že ich už teraz nútia pracovať stále viac hodín. Najväčší potlesk zožali deklarácie vzájomnej solidarity: „Nedovolíme, aby sa čo len jednej z nás ukrivdilo!“ CDTAAC na svojom facebooku členkám Unisonu odporučila, aby hlasovali proti návrhu krajského úradu.

Odboroví funkcionári sa však rozbehli po školách a všade presviedčali, aby asistentky dohodu prijali. „Zabudnite na solidaritu. Myslite samy na seba,“ prehováral jeden delegát. Vzhľadom na takúto anti-kampaň sa dokonca aj optimistické líderky CDTAAC začali obávať o výsledky hlasovania. Učiteľské asistentky však na solidaritu nezabudli a aj tento návrh odmietli.

Ako to však poznáme aj zo štrajku učiteľov na Slovensku, letné prázdniny sú obdobím, keď dvojnásobne platí, že „zíde z očí, zíde z mysle“. Kolegovia a kolegyne zo škôl prerušia pravidelné kontakty, súkromný život má pochopiteľne navrch. Napokon príde september a ľudia sú v práci zavalení začiatkom nového školského roka. Je to najmenej vhodný čas na mobilizačné mítingy a strategické plánovanie. Unison preto využil jedinečnú príležitosť a zavalil asistentky dávkou emailov, v ktorých ubezpečoval, že sa podarilo vyrokovať tú najlepšiu možnú dohodu. Nasledovalo zvyčajné strašenie, že skutočne ide o „poslednú ponuku“ – ak ju asistentky neprijmú, ich pracovné zmluvy sa zmenia podľa pôvodného plánu. Septembrový návrh stále ponechával 472 asistentiek vo výrazne horšej finančnej situácii, no na rozdiel od júnového variantu sa mali nové pracovné zmluvy podpísať až o dva roky. V preklenovacom období bude fungovať tzv. Rada pre kariérny postup, ktorá má za cieľ zabezpečiť, aby o dva roky ani jedna asistentka nemusela prísť o peniaze. Väčšina asistentiek si síce udrží príjem, no bude musieť odpracovať viac hodín. Obhajcovia návrhu dokonca cynicky konštatovali, že asistentky beztak pracovali viac hodín než mali v zmluvách, takže nový režim len zlegalizuje toto „dobrovoľníctvo“.

Osemnásteho októbra Unison zorganizoval hlasovanie o tomto návrhu. Zúčastnilo sa ho 57 percent členiek, z ktorých 62 percent hlasovalo za. Boj bol porazený.

O týždeň budeme pokračovať analýzou tohto boja. Čo zapríčinilo porážku? Boli to odbory Unison, ktoré zase „zradili“ svojú členskú základňu? Ideologická ľavica, ktorá zákulisne manipulovala čelnými aktivistkami? Učitelia a ich odbory, ktorí sa nepridali? Alebo sú niektoré dôvody hlbšie a vyžadujú materialistickú, nie ideologickú analýzu? Aké príležitosti a obmedzenia pramenia z finančnej a politickej organizácie verejného sektora? Je labouristická strana pod vedením socialistu Jeremyho Corbyna skutočne priateľkou pracujúcich v boji? Je ideologická ľavica takýmto pracujúcim vôbec na osoh?

Takéto dilemy sú typické aj pre ďalšie profesie, ktoré súvisia so starostlivosťou: učiteľky, zdravotné sestry a lekárky (vo vzťahu k pacientom), opatrovateľky (vo vzťahu k opatrovaným osobám) atď. Keďže v tomto konflikte boli takmer všetky z 2700 zúčastnených ženy, budeme v texte používať všeobecný výraz „asistentky“. ↩
Podobné „rozširovanie kompetencií“ postihuje aj zdravotné sestry, od ktorých sa stále častejšie očakáva, že budú vykonávať odborné činnosti, ktoré pôvodne prislúchali lekárom. V kontexte Českej republiky si tieto postupné premeny sesterskej práce všíma Iniciativa sester „Neodcházíme, organizujeme se!“. ↩
Unison, druhé najväčšie odbory v krajine, pôsobia vo verejnom sektore. V Durhame združujú okolo dvetisíc z celkového počtu 2700 asistentiek v kraji. GMB ťažko presnejšie zaradiť, keďže organizujú pracujúcich vo verejnom i súkromnom sektore. ATL boli kedysi menšou odborovou organizáciou učiteľov a ďalších pedagogických pracovníkov, no v roku 2017 sa zlúčili s omnoho väčšími učiteľskými odbormi NUT. Na rozdiel od ATL, ktoré nepodporujú labouristov, sú Unison a GMB kolektívnymi členmi strany a finančne prispievajú na jej činnosť. ↩
Banícka porážka počas vlády Thatcherovej je v Durhame dodnes kolektívnou traumou. Považuje sa za zásah zhora, ktorý zničil zavedený spôsob života a nedal žiadnu šancu adaptovať sa. Prirovnanie k účinkom tzv. šokovej terapie v deväťdesiatych rokoch v krajinách bývalého východného bloku je na mieste. ↩
Pripomeňme, že učiteľské odbory NUT štrajk nepodporili. Učitelia, ktorí sa pristavili pri štrajkových hliadkach, zdôrazňovali, že tam sú ako „súkromné osoby“. K tomuto faktu sa vrátime v druhej časti článku. ↩