Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014), 3. časť

20. február 2017

Spolu s poslednou časťou tohto seriálu dávame k dispozícii celý text v PDF. Oproti webovej verzii obsahuje niekoľko grafov, tabuliek a komentárov navyše.

Proti úsporným opatreniam: 2011 – 2012

Globálna kríza, ktorá naplno prepukla koncom leta 2008, sa len slabo dotkla slovenského finančného sektora. Hoci od čias ozdravovania bánk koncom 90. rokov majú takmer všetky banky na Slovensku zahraničných vlastníkov, ktorí sa vo svojich domovských krajinách (alebo inde) dostali do problémov, u nás neprišli vážnejšie otrasy. Guvernér NBS to v tom čase vysvetlil tým, že operácie slovenských bánk sa do veľkej miere orientovali na domáci trh, takže banky neboli vystavené „toxickým aktívam“.1 A hoci realitný trh a stavebníctvo výrazne spomalili, na hypotekárnom trhu sa nevyskytli vážnejšie problémy. Kríza zasiahla Slovensko inými kanálmi: najprv prostredníctvom priemyslu, potom v podobe krízy európskych štátnych rozpočtov.

Kríza v slovenskom priemysle

Úverová tieseň a pokles dopytu vo vyspelých kapitalistických krajinách sa rýchlo prejavili poklesom objednávok v priemysle. Prvé dôsledky začínajú byť zrejmé už na jeseň roku 2008. Obmedzovala sa výroba (napríklad v závode KIA prešli na šesťhodinové zmeny), no často to nestačilo. Len do februára 2009 prepustili v slovenskom priemysle okolo 15 000 ľudí a vlna pokračovala ďalej.2 Alternatívou voči prepúšťaniu bolo vyplácanie 60 % obvyklej mzdy alebo systém časového konta (flexikonto), pri ktorom zamestnanci zostávajú doma, no dostávajú plnú mzdu. Keď sa zvýši dopyt a obnoví sa výroba, zaplatené hodiny si odpracujú nadčas, ale bez nadčasového príplatku. Z hľadiska zamestnanosti bol celkový výsledok krízy takýto: kým v roku 2008 pracovalo v priemyselnej výrobe takmer 640-tisíc ľudí (vyše 26 % zamestnaných), v roku 2009 to bolo 565-tisíc (24 %) a v roku 2010 530-tisíc ľudí (necelých 23 %). Miera nezamestnanosti stúpla z 9,6 % v roku 2008 (čo je najnižšia hodnota za celé obdobie 1994 – 2008) na 12 % v roku 2009 a na vyše 14 % v roku 2010.3 Situácia, ktorá sa zdala naklonená pracujúcim, sa razom obrátila.

Na produktívne odvetvia slovenskej ekonomiky doľahla kríza v plnej sile v roku 2009. Krajina sa ocitla v recesii, HDP medziročne klesol o vyše 5 %. Hrubá prevádzková miera v priemyselnej výrobe, ktorú môžeme chápať ako aproximáciu miery zisku, klesla z 8,6 % (2007), resp. 5,5 % (2008) na 3,8 %. Reálna pridaná hodnota na odpracovanú hodinu klesla v odvetviach priemyselnej výroby v priemere o takmer 10 % (v autopriemysle o vyše 16 %, vo výrobe počítačov a elektroniky o 33 %). Hospodársky výsledok nefinančných korporácií medziročne klesol o necelých 40 %, v prípade podnikov priemyselnej výroby o 80 %. Vláda preto ešte začiatkom roku 2009 schválila plán stimulov pre priemyselnú výrobu, ktorý zahŕňal daňové úľavy a viac štátnych dotácií pre nové prevádzky alebo rozšírenie existujúcich závodov. Heslom dňa bola záchrana pracovných miest a boj proti kríze. Na túto rétoriku pristúpili aj slovenské odbory. KOZ SR vo februári 2009 podpísala tzv. Memorandum o spolupráci, v ktorom sa zaviazala k rokovaniam namiesto nátlakových akcií. Na všetko prepúšťanie, machinácie s pracovným časom či nútenie k zmene formy zamestnania zareagovali slovenskí pracujúci v roku 2009 spolu piatimi akciami, pričom ani v jedinom prípade nešlo o štrajk.

graf: HDP a miera nezamestnanosti, 1989 – 2015
HDP a miera nezamestnanosti, 1989 – 2015.

Pre kapitál však kríza slovenského priemyslu nemala dlhé trvanie. Firmy na rozdiel od pracujúcich nezaháľali. Reálna pridaná hodnota na odpracovanú hodinu v priemyselnej výrobe bola v roku 2007 na úrovni 15,3 €; v roku 2008 klesla na 14,9 €, v roku 2009 na necelých 13 €. Už v roku 2010 však prekonáva úroveň spred začiatku krízy a dostáva sa na 16 €. Až do konca nášho obdobia, teda do roku 2014, bude rásť v priemere o takmer 3 % ročne (o 2 % v celom hospodárstve). Naproti tomu reálne mzdy v rokoch 2011 – 2014 medziročne rástli v priemere o 2,1 % v priemyselnej výrobe a o 0,6 % v celom hospodárstve.4 A zatiaľ čo reálne investície do hrubého fixného kapitálu v priemyselnej výrobe v roku 2009 medziročne klesli v priemere o takmer 40 %, v roku 2010 vzrástli o 20 %, v ďalších štyroch rokoch medziročne rástli v priemere o vyše 27 % a v absolútnych číslach atakovali hladinu z obdobia krátko pred krízou. Firmy využili krízu na presadenie opatrení, ktoré sa síce zavádzali pod zámienkou udržania zamestnanosti, no ktoré pretrvali otrasy roku 2009: intenzifikácia práce, spájanie pracovných náplní, spomalenie rastu miezd, zavádzanie nových foriem zamestnávania5 a, keď to okolnosti dovolili, modernizácia výroby a zvyšovanie produktivity pomocou investícií do fixného kapitálu.

1. Index priemyselnej produkcie a index odpracovaných hodín v priemyselnej výrobe, 1995 – 2015. Údaje z roku 1995 = 100 (vľavo). 2. Index priemyselnej produkcie a index odpracovaných hodín vo výrobe kapitálových statkov, 1995 – 2015. Údaje z roku 1995 = 100 (vpravo).

Razantnejšie odpovede na tvrdší režim vo firmách boli skôr zriedkavé, no celkový pohyb predsa len znamená oživenie aktivity pracujúcich oproti rokom, ktoré tesne predchádzali krízu. Kórejskú fabriku Yura Eltec (Hnúšťa), ktorá vyrába káblové zväzky pre KIA, vo februári 2010 pravdepodobne postihol divoký štrajk. Zamestnanci hromadne odišli zo zmeny a jeden z nich, Pavol Kolesár, vyfackal generálneho riaditeľa spoločnosti. Ten ich údajne nútil podpísať štyristo hodín práce nadčas. Odbory sa tu o pár mesiacov pokúsili zorganizovať okupačný štrajk, ktorý však nebol úspešný. Do širšieho povedomia sa zapísal aj sedemdňový štrajk v dvoch textilných fabrikách v Hencovciach (Kali Agro a SLO.VI), ktorý trval týždeň a dosiahol zvýšenie platov o 50 € (z toho 30 € viazaných na dochádzku a výkon). K rastu miezd viedli aj štrajkové pohotovosti vo Volkswagene (2010, 2012 – 2014), v Yazaki Wiring Technologies (2011) alebo v KIA (2013). Objavujú sa tiež boje, ktoré reagujú na prepúšťanie alebo nevyplácanie miezd a pripomínajú obdobie spred desiatich rokov (2012: Refrako v Košiciach, Metalurg Steel v Dubnici nad Váhom, 2013 a 2014: WAY Industries v Krupine).6

Z neúspešného „štrajku“ v Yura Eltec (2010).
Protest pred fabrikou Yazaki Wiring Technologies (2011)
Protest pred fabrikou Yazaki Wiring Technologies (2011).

Protest zamestnancov WAY Industries (2014)

Protest zamestnancov WAY Industries (2014).

Škrty a verejný sektor

Opatrenia, ktoré štáty podnikali na záchranu bánk či na stimuláciu priemyslu, zvýšili ich dopyt po financovaní, čo sa prejavilo rastom štátneho dlhu. Zásahy boli úspešné v tom zmysle, že sa podarilo udržať finančný sektor a obnoviť jeho aktivitu, no na druhej strane neviedli k obnove pomerov z obdobia pred krízou. Finančný sektor aj naďalej pristupoval opatrne k poskytovaniu úverov a stále prísnejšie posudzoval aj štátne dlhopisy. Do roku 2009 sa dlhopisy krajín (napríklad Grécka a Nemecka) považovali za prakticky rovnocenné, takže ich úrokové sadzby boli takmer rovnaké alebo rovnaké. V situácii, ktorú priniesla kríza, sa to zmenilo: začína sa rozlišovať medzi dlhopismi, investori a ratingové agentúry dôkladnejšie posudzujú finančné zdravie štátov a výkonnosť ich ekonomík. Tým sa spúšťa aj vlna špekulatívnych investícií a stávok na to, ktorý štát bude mať väčšie problémy. Niektoré krajiny („PIIGS“: Portugalsko, Taliansko, Írsko, Grécko, Španielsko) v dôsledku veľkého prehodnocovania dlhopisov strácajú prístup k úverom, ktoré potrebujú na splácanie starších úverov.7 Lenže vlastníkmi štátnych dlhopisov týchto krajín sú často zahraniční aktéri (v prípade Grécka to platilo pre 36 % štátneho dlhu), takže štátny bankrot by vyvolal reťazovú reakciu v globálnom finančnom sektore, ktorý sa len nedávno podarilo ako-tak zachrániť. Európske inštitúcie v spolupráci s Medzinárodným menovým fondom preto spustili masívny program na záchranu Grécka podmienený rozsiahlymi úspornými opatreniami. Zároveň sa začalo obdobie ozdravovania štátnych financií v azda všetkých krajinách .

Podľa údajov NBS bolo saldo slovenskej verejnej správy v roku 2008 na úrovni -2,3 % HDP, no v roku 2009 vzrástlo na -7,9 %. Úsporné opatrenia preto neminuli ani Slovensko. Ich presadzovania sa zhostila novozvolená vláda Ivety Radičovej, ktorá na jeseň roku 2010 predstavila tzv. konsolidačný balíček. Jeho súčasťou boli zmeny v platbe odvodov a v zdaňovaní príjmov (v neprospech zamestnancov), zvýšenie DPH z devätnásť na dvadsať percent a zvýšenie spotrebnej dane z pohonných hmôt. Pripravovala sa aj novela Zákonníka práce, ktorá bola schválená v roku 2011.8 Zahŕňala predĺženie skúšobnej doby na šesť až deväť mesiacov, predĺženie nadčasov, predĺženie maximálneho trvania pracovného pomeru na dobu určitú, zvýšenie limitu počtu členov, ktorý odbory musia splniť, ak chcú zastupovať všetkých zamestnancov, ako aj zavedenie možnosti dohodnúť v kolektívnej zmluve skúšobnú dobu, nadčasy a ďalšie podmienky nad rámec zákona. Súčasťou pracovného zákona sa stalo aj flexikonto, ktoré pôvodne malo byť dočasným opatrením. Tento detail výstižne zhŕňa charakter obdobia tesne po kríze: čo sa predtým dialo v súkromnom sektore, sa teraz presunulo na celospoločenskú úroveň.

Odbory zareagovali na konsolidačný balíček a novelu Zákonníka práce v štýle protestov proti reformám po roku 2002. Zvolali niekoľko pochodov v krajských mestách a zorganizovali blokádu hraničných priechodov. Niektoré demonštrácie prebehli za účasti poslancov Smeru. Žiadne z opatrení Radičovej vlády sa však nepodarilo zvrátiť; postupne od nich ustúpila až nová vláda, ktorá nastúpila v roku 2012. Terén celospoločenských požiadaviek aj tentoraz – a opäť za asistencie odborov – zostal pevne pod kontrolou politických strán.

graf: Reálne mzdy v zdravotníctve a školstve

Medziročná zmena reálnych miezd v sektoroch „Zdravotníctvo a sociálna pomoc“ a „Vzdelávanie“, 2007 – 2015.

Tak ako inde vo svete, aj na Slovensku boli druhým pilierom úsporných opatrení škrty vo verejnom sektore. U nás vyvolali reakcie v školstve a v zdravotníctve.9 Tarifné platy v školstve vzrástli v roku 2010 len o jedno percento. O rok neskôr sa prvýkrát od roku 2003 stalo, že sa nezvýšili vôbec. Znamenalo to pokles reálnych miezd učiteľov v regionálnom školstve o takmer štyri percentá, najviac od roku 2000.10 V júni 2011 školský odborový zväz vyhlasuje štrajkovú pohotovosť, v septembri organizuje protestné zhromaždenie a avizuje štrajk. Ten sa uskutoční až o rok, počas vlády Smeru: najprv ako jednodňový, výstražný štrajk, neskôr ako „časovo neobmedzený“ štrajk, ktorý sa však skončí už po troch dňoch. Nadviaže naň štafetový štrajk niekoľkých, najmä bratislavských škôl, ktorý napokon vyústi do vzniku Iniciatívy slovenských učiteľov a jej akcií v rokoch 2015 – 2016. Školské štrajky v roku 2012 sa síce neskončili úspechom, ale počnúc rokom 2013 vláda každoročne zvyšovala tarifné platy učiteľov (o 4 – 5 %). Vzhľadom na nízku, resp. zápornú infláciu, spolu s nimi výraznejšie rástli i reálne mzdy.

V zdravotníctve a sociálnych službách v roku 2011 takisto klesli reálne mzdy, o asi 0,5 %. v dôsledku rastu nezamestnanosti sa tiež zhoršila ekonomická kondícia zdravotníckych zariadení: za nezamestnaných platí základné zdravotné poistenie štát, no tieto platby nedokážu pokryť skutočné náklady na zdravotnú starostlivosť. Aktivizovali sa rôzne segmenty zamestnancov tohto rezortu: zdravotné sestry (demonštrácie a petícia, ktorú podpísalo vyše 240-tisíc ľudí), lekári-špecialisti (symbolický štrajk), rádiológovia, laboranti a príbuzné profesie (demonštrácia). Najrozhodnejší a najúspešnejší však boli nemocniční lekári.

Ich kolegovia v Českej republike v máji 2010 spustili kampaň s názvom „Děkujeme, odcházíme“, ktorá vyvrcholila hromadným podávaním výpovedí ku koncu roka. Než uplynula výpovedná lehota, vláda čiastočne splnila ich požiadavky a väčšina lekárov sa vrátila na svoje miesta.11 Krátko nato slovenskí lekári zorganizovali identickú akciu. V lete 2011 ohlásili, že podajú výpovede, ak vláda nesplní štvoricu ich požiadaviek: 1. dodržiavanie Zákonníka práce a personálnych normatívov v nemocniciach, 2. zvýšenie povinných platieb štátu do zdravotných poisťovní, 3. zvýšenie miezd nemocničných lekárov na 1,5- až trojnásobok priemernej mzdy, 4. zastavenie procesu transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Vláda požiadavky nesplnila, a tak hrozilo, že k prvému decembru do práce nenastúpi vyše 2400 lekárov. Asi polovica z tohto počtu postupne výpovede stiahla, no ostatní vydržali do konca. Krátko pred vypršaním výpovedných lehôt vláda vyhlásila výnimočný stav a pokúsila sa ich prinútiť nastúpiť do práce. To nefungovalo, keďže lekári sa skoordinovali a hromadne oznámili práceneschopnosť. Nemocnice začali kolabovať a v priebehu niekoľkých dní vláda podpísala memorandum, v ktorom sa zaviazala splniť všetky štyri požiadavky.

Zápas mal dlhú dohru, pretože zakrátko sa ukázalo, že nové pracovné zmluvy nezodpovedajú dohode. Mnohí lekári teda nenastúpili do práce ani 5. decembra. Vyskytli sa aj prípady, keď doktori, ktorí už podpísali novú zmluvu, odmietli nastúpiť na znak solidarity s ostatnými. Výnimočný stav bol odvolaný až siedmeho decembra, po tom, čo všetky pracovné zmluvy skontrolovali koordinátori LOZ. Desiateho decembra však lekári znova odmietali nastúpiť do služby, keďže štát sa nemal k plneniu požiadaviek. Platové požiadavky lekárov sa napokon splnili v niekoľkých etapách. Výsledkom tohto zápasu bolo výrazné zvýšenie lekárskych platov: kým priemerná hrubá mzda nemocničného lekára v roku 2010 predstavovala asi 1660 € vrátane príplatkov, v roku 2015 išlo o takmer 2400 €, čo je nárast o 44 %.

Inšpirácia českým precedensom je zrejmá, no slovenský zdravotnícky personál už mal s taktikou hromadného podávania drobnú skúsenosť. V lete roku 2008 sa 23 sestier v Nemocnici A. Leňa v Humennom rozhodlo podporiť svoju požiadavku vyšších miezd podaním výpovedí. Zápas sa neskončil prehrou, no nešlo ani o jednoznačné víťazstvo.12 Žiaľ, zdravotné sestry na tom neboli lepšie ani z globálneho hľadiska. Reakciou na spomínanú celoslovenskú petíciu, ktorá získala masovú podporu, ako aj na ďalšie akcie sestier, bolo v roku 2012 schválenie Zákona o minimálnych mzdových nárokoch zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Minimálnu mzdu zdravotných sestier stanovoval na 640 €; podľa počtu odpracovaných rokov sa zvyšovala až do 928 €. Slovenská lekárska komora však podala návrh na preskúmanie zákona na Ústavnom súde. Ten rozhodol, že zákon je protiústavný.13 Boj zdravotných sestier teda pokračoval ďalej a v roku 2016 vyvrcholil hromadnými výpoveďami. V porovnaní s lekármi však sestry boli oveľa menej početné a jednotné, takže sa im nepodarilo položiť nemocnice na kolená a vláda ich akciu jednoducho prečkala.

Súčasťou konfliktov v zdravotníctve v období úsporných opatrení boli aj boje okolo zatvárania nemocníc a redukcie ich kapacít. Na jar roku 2011 vláda oznámila, že sa zatvorí 156 nemocničných oddelení po celom Slovensku, čo malo znamenať zrušenie 3300 nemocničných lôžok považovaných za „nadbytočné“. V skutočnosti boli niektoré z týchto oddelení plne obsadené; cieľom opatrenia bolo jednak spomaliť zadlžovanie nemocníc, jednak vyriešiť stav, v ktorom mnohé oddelenia pre nedostatok personálu nespĺňali štandardy kvality. Takto postihnuté boli oddelenia anesteziológie, dlhodobo chorých, gynekológie a pôrodníctva, chirurgie, internej medicíny, psychiatrie či klinickej onkológie v rôznych nemocniciach, najmä v menších mestách. Konalo sa niekoľko demonštrácií a petícií; najväčšia z nich pritiahla 300 ľudí. Na zásah štátu alebo samospráv sa podarilo niektoré z oddelení zachrániť. Medzi hnutím lekárov a hnutím (potenciálnych) pacientov však podľa všetkého neexistovala koordinácia.

Záver

V rokoch 1994 – 2014 možno rozlíšiť tri obdobia, ktoré výraznejšie poznačila aktivita pracujúcich:

  1. boje okolo transformácie, ktoré vyvrcholili v rokoch 1997 – 2000,

  2. akcie proti novému („neoliberálnemu“) modelu rozvoja na celospoločenskej úrovni a vo verejnom sektore (2001 – 2004),

  3. reakcie na úsporné opatrenia a boje vo verejnom sektore (2011 – 2012).

Vo všetkých prípadoch prevažovali defenzívne boje, ktoré reagovali na zhoršujúce sa podmienky. V prvom cykle to bolo prepúšťanie a nevyplácanie miezd. V druhom a treťom cykle išlo o nezamestnanosť, škrty vo verejnom sektore či oslabovanie pozície pracujúcich v námezdnom kontrakte. V období prudkého rozvoja (2005 – 2008), keď reálne mzdy síce mierne rástli, no zároveň sa zvyšovala miera vykorisťovania, nápadne chýbal cyklus bojov, ktoré by využili priaznivú situáciu na trhu práce a žiadali od kapitálu väčšie ústupky v oblasti miezd či pracovných podmienok. Vo väčšom počte sa boje tohto typu neobjavili ani v čase oživenia, ktoré v priemysle prišlo už v roku 2011 a s menšími výkyvmi trvá dodnes.

Zdá sa tiež, že tri cykly bojov neboli nezávislé od „politických cyklov“ v zmysle striedania vlád. Zvlášť zrejmé je to v prípade konfliktov na celospoločenskom teréne. Boli pevne v rukách odborov, ktoré sa netaja spoluprácou so Smerom. Po jeho víťazstve v roku 2006 sa prakticky neprejavovali v rovine všeobecných požiadaviek, ktoré sa týkajú celej triedy.14 Zmenu priniesol až nástup Radičovej vlády, no po jej páde znova prišlo obdobie spánku.

Za týmto počínaním odborov však netreba hľadať ich „kolaborantské vedenie“. Silné odbory, inštitút kolektívneho vyjednávania a ďalšie nástroje, prostredníctvom ktorých sa inštitucionalizuje triedny konflikt, sú jednoducho súčasťou istého modelu kapitalistického rozvoja. Aj odbory na Slovensku sa k tomuto modelu hlásia. Vždy dokázali identifikovať a podporiť politickú silu, ktorá bola ochotná presadzovať ho alebo aspoň nešla čelom proti nemu. Bolo to tak za čias mečiarizmu (keď Mečiar zákonom o mzdovej regulácii bez dohody s odbormi zasiahol do kolektívnych zmlúv, čo v roku 1997 viedlo k prerušeniu „sociálneho dialógu“), v čase reforiem (keď sa pozícia odborov znova oslabovala legislatívnymi zmenami) i počas krízových úsporných opatrení (keď sa pravicové strany novelou Zákonníka práce opäť pokúsili oslabiť vplyv odborov). Horizontom, za ktorý odbory na celospoločenskom teréne nedovidia, je teda ten model kapitalizmu, ktorý dnes reprezentuje Smer.

Nízka miera aktivity odborov v súkromnom sektore môže zase súvisieť s tým, že sa na tejto pôde cítia permanentne slabé. Existujú síce zamestnávatelia, ktorých „corporate governance“ sa opiera o spomínané nástroje inštitucionalizovaného konfliktu, ako napríklad bratislavský Volkswagen. Aktivita odborov tu nadobúda bizarne ritualizovanú podobu, ktorú vystihuje táto postupnosť: 1. „extrémna“ požiadavka rastu miezd, 2. neúspech vo vyjednávaní, 3. protestné zhromaždenie, vyhlásenie štrajkovej pohotovosti, tlačová konferencia, 4. ďalšie kolo vyjednávania a dohoda na raste miezd, ktorý je o čosi vyšší než pôvodný návrh zamestnávateľa, no zároveň je zlomkom pôvodnej požiadavky odborov – pričom niekedy má „háčik“, akým je napríklad naviazanie zvýšenia miezd na dochádzku, produktivitu a podobne. Na pracoviskách, kde sú zamestnávatelia menej „ústretoví“ alebo otvorene represívni, sú odbory skôr bezradné. Niekde môže byť dôvodom to, že pre neskúsenosť či strach z nezamestnanosti nie sú pracujúci schopní ani sami nič podniknúť, ani sa nechať mobilizovať odbormi, ktoré to s nimi myslia dobre. Inde môže ísť o to, že časť pracujúcich by aj bola ochotná bojovať, no odbory sa boja riskovať neúspech alebo, naopak, príliš veľký úspech – v tom zmysle, že by sa im situácia vymkla spod kontroly a zamestnávateľ by ich prestal považovať za relevantného partnera.

Predstava, že „dolu to vrie“ a odbory sa silou-mocou snažia udržať pokrievku, je však v každom prípade naivná. Iste existujú drobné, každodenné boje mimo odborárskeho rámca. No divokých štrajkov, ktoré stáli za pozornosť médií, bolo za celé obdobie rokov 1994 – 2014 len pár: nočná blokáda vstupu do bratislavského prístavu v roku 1995, 56-hodinový štrajk baníkov v Košickom magnezite v roku 1996 a fackovací incident spojený s hromadným odchodom od výrobnej linky v Yure v roku 2010. A v mnohých prípadoch iste platí, že ľudia, ktorí sa odhodlajú na nejakú aktivitu na vlastnom pracovisku, sa inštinktívne primknú k odborom, prípadne sa stanú predákmi a z tejto pozície sa pokúšajú (často márne) mobilizovať pasívnu väčšinu.

Americká sociologička Beverly Silverová vyslovila v práci Forces of Labor (2003) dôležitú hypotézu, ktorá sa opiera o empirický výskum bojov pracujúcich po celom svete od roku 1870 do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Tvrdí, že geografické, technologické a ďalšie zmeny na strane kapitálu bývajú reakciou na aktivitu pracujúcich: kapitál sa pomocou nových technológií usiluje rozbiť existujúcu organizáciu práce, ktorú sa pracujúci naučili obrátiť proti nemu, alebo volí útek do nových oblastí. Tieto zmeny zásadne transformujú charakter práce a vzťahy na pracoviskách, resp. pričlenia ku kapitálu nové masy pracujúcich bez predchádzajúcich skúseností. Podľa Silverovej potom zvyčajne trvá niekoľko rokov, kým pracujúci objavia taktiky, pomocou ktorých dokážu vzdorovať novému režimu a vybojovať si ústupky či dokonca spochybniť celý poriadok.

Silverová túto hypotézu aplikovala na Čínu a tvrdila, že druhá generácia migrantských robotníkov bude viesť nový typ bojov v čínskom „novom“ priemysle. Okolo roku 2010 sa táto predpoveď začala napĺňať. Čínsky rozvoj po roku 2000 umožnil neustály prílev čerstvo proletarizovaných vnútorných migrantov, ktorí prichádzali z agrárneho vidieka do rastúcich priemyselných centier bližšie k pobrežiu. Táto nová robotnícka trieda, prevažne mladá a z veľkej časti ženská, má iný vzťah k práci, iné ambície a iné chápanie vlastného miesta v „globalizovanom“ svete ako jej prechodkyňa, ktorá koncom 90. rokov viedla defenzívne boje. Po desiatich až pätnástich rokoch, ktoré potrebovala na získanie orientácie v novom svete práce, začala viesť odlišné boje.15

Paralela medzi Čínou a Slovenskom, resp. širším regiónom strednej a východnej Európy, spočíva v tom, že aj tu sme zažili boje okolo transformácie a reštrukturalizácie „starého“ priemyslu, ktoré sa skončili porážkou. Po nich prišla vlna investícií, ktoré vybudovali „nový“ priemysel. Aj Slovensko teda bolo dejiskom kapitalistického priestorového a technologického „korektívu“,16 ktorý priniesol nové technológie, nové formy organizácie výroby a v rokoch 2000 – 2008 každoročne vtiahol do priemyselnej výroby v priemere desaťtisíc nových zamestnancov či „živnostníkov“. Pravda, rozdiel oproti Číne spočíva v tom, že slovenskí pracujúci nikdy neochromili napríklad dodávateľský reťazec autopriemyslu tak, ako to urobili ich čínski kolegovia v roku 2010.17

graf: Štrajky a štrajkové pohotovosti pracujúcich v rokoch 1994 – 2014 s dôrazom na autopriemysel a jeho subdodávateľský reťazec.
Štrajky a štrajkové pohotovosti pracujúcich v rokoch 1994 – 2014 s dôrazom na autopriemysel a jeho subdodávateľský reťazec.

Je snáď moderná priemyselná práca pre slovenských pracujúcich ešte stále príliš nová? Nachádzame sa v období zbierania skúseností a hľadania taktík? Alebo je priemysel na Slovensku ešte stále príliš roztrúsený a trieda pracujúcich príliš málo koncentrovaná v mestských aglomeráciách? A čo pracovná migrácia zo Slovenska, najmä po roku 2004: mohla odplaviť tisíce pracujúcich, ktorí sú iniciatívnejší, menej viazaní a väčšmi ochotní riskovať, a ktorí by boli zohrali významnú rolu v bojoch, aké sa bez nich ani nekonali? Zmení situáciu zväčšený prílev migrantov z Rumunska, Bulharska či Srbska, ktorým kapitál možno bude nútený riešiť nedostatok pracovnej sily? Alebo hrá rozhodujúcu úlohu discplinácia prostredníctvom nezamestnanosti, zadlženosť domácností, odborov? To je len niekoľko otázok, ku ktorým vedú úvahy o Silverovej hypotéze v slovenskom kontexte, no na ktoré zatiaľ nemáme odpovede.

Z protestu zamestnancov PSA v Trnave v roku 2015
Z protestu zamestnancov PSA v Trnave v roku 2015.

Z pohľadu na históriu slovenských bojov sú však zrejmé limity prevládajúcej odborárskej perspektívy. Na celospoločenskej úrovni odbory ponúkajú len akési korporativistické minimum, ktoré sú ochotné brániť pred útokmi sprava (systém kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv, minimálna mzda a jej priebežná valorizácia „podľa možností ekonomiky“, zákonník práce, ktorý zaručuje základnú ochranu). V súkromnom sektore sa pohybujú medzi ritualizovaným konfliktom a pasivitou. Mimo ich zorného uhla zväčša zostávajú nezamestnaní, agentúrni zamestnanci a pracovní migranti. Ani novšia kampaň „Koniec nízkym mzdám“ (koniecnizkymmzdam.sk), s ktorou zrejme užšie spolupracuje OZ KOVO, nevzbudzuje veľkú nádej. Rast miezd sa tu chápe ako opatrenie, ktoré nakoniec prospeje aj podnikom, pretože viac peňazí znamená vyšší domáci dopyt. Znova: odbory sú súčasťou jedného modelu kapitalistického rozvoja a práve téza, že primárnym faktorom ekonomického pohybu kapitalistickej spoločnosti je dopyt, je axiómou tohto modelu. Jeden z iniciátorov kampane tiež vyzýva na to, aby sme „spojili sily“, a to „na všetkých úrovniach“ – „od manažérov po radových pracovníkov“.18 Pravda, nemožno vopred vylúčiť, že aj odbory a takéto kampane nejako prispejú k mobilizácii síl, ktoré prakticky pochopia (resp. budú nútené pochopiť) konflikt medzi záujmami radových pracovníkov a manažérov. Také sily by sa však museli rozísť s perspektívou „spravodlivých miezd“ a „zvyšovania blahobytu celej spoločnosti“ a prejsť k perspektíve, ktorá vychádza z potrieb pracujúcich (vrátane nezamestnaných), odmieta súvislosť medzi mzdou a produktivitou a neberie ohľad na „blahobyt celej spoločnosti“.

Prílohou k tomuto seriálu je chronologický prehľad.


  1. Jediný bankový „škandál“ súvisiaci s krízou sa týkal slovenskej pobočky Dexie, ktorá v „zlých obchodoch“ prišla o zhruba 82 miliónov € – údajne na menových trhoch. Vedenie slovenskej Dexie preto prišlo o miesta. V apríli 2011 ju kúpila skupina Penta a v roku 2012 banka zmenila obchodné meno na „Prima banka Slovensko“. 

  2. Údaj vychádza z dobových poznámok na základe informácií v médiách. Presné počty sa však ťažko odhadujú, keďže povinnosť hlásiť hromadné prepúšťanie sa dá obísť a netýka sa všetkých kategórií pracujúcich. 

  3. Okrem prepúšťania na Slovensku sa na raste nezamestnanosti podieľal aj návrat pracujúcich z ČR, Veľkej Británie či ďalších krajín. 

  4. Pre mieru nadhodnoty, ak ju chápeme ako podiel hrubého prevádzkového prebytku a odmien zamestnancov, to znamenalo, že sa v roku 2010 dostala na úroveň roka 2005. V nasledujúcich rokoch síce nedosiahla hodnoty charakteristické pre obdobie tesne pred krízou, ale prekonala priemery z obdobia tesne po roku 2000 – nehovoriac o konci deväťdesiatych rokov. 

  5. V rokoch 2000 – 2008 rástol počet ľudí zamestnaných na čiastočný úväzok v priemere o asi 6 % ročne, počet ľudí s dočasnou zmluvou o vyše 3 %. V rokoch 2009 – 2014 sa už obe kategórie zväčšovali o 12 % ročne. Pozri Eurostat, tabuľka lfsi_pt_a. V roku 2011 sa zrejme zmenila metodika, podľa ktorej sa tieto údaje zostavujú, čo môže skresľovať výsledky. Nárast v rokoch 2009 a 2010 sa však zdá dostatočne presvedčivý. Veľavravný je aj nárast počtu „podnikov“ priemyselnej výroby, ktoré zamestnávajú 0 – 9 osôb: v roku 2009 ich bolo necelých 4000, v roku 2010 vyše 65 000 (Eurostat, tabuľka sbs_sc_ind_r2). Do tejto kategórie spadajú SZČO

  6. O incidente v Yura Eltec pozri napr. pluska.sk. Žiaľ, dokonalý obraz Kolesára ako bojovníka z radov pracujúcich kazí pulóver značky Thor Steinar, v ktorom sa nechal vyfotiť pre Nový Čas. Poskytol tiež rozhovor Slovenskej pospolitosti (pospolitost.wordpress.com). O neúspešnom okupačnom štrajku v Yure pozri youtube.com. K štrajku v Hencovciach pozri článok Ľubice Kobovej, jetotak.sk. Niekoľko zaujímavých faktov a autentických dokumentov obsahuje aj druhá kapitola bakalárskej práce Kataríny Ťasnochovej, „Štrajk ako spôsob riešenia konfliktu v podniku“, is.bivs.cz. O štrajku v Metalurg Steel pozri priamaakcia.sk

  7. Na tom, že štátny dlh sa mal splácať z nových úverov, však nebolo nič mimoriadne – ide o štandardný spôsob fungovania vyspelých kapitalistických krajín. 

  8. Ďalšia vláda prišla s vlastnou novelou účinnou od 1. januára 2013, ktorá zrušila viaceré ustanovenia. 

  9. V menšej miere aj v železničnej doprave: v roku 2011 sa uskutočnilo hodinové zastavenie premávky na železniciach na protest proti pripravovanému prepúšťaniu. Federácia strojvodcov a Federácia vlakových čiat koncom roka vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Štrajk podobný tomu v roku 2003 sa však nezopakoval. 

  10. Pokles v celej kategórii „Vzdelávanie“ bol miernejší, asi o 3 %. 

  11. Podrobné zhodnotenie kampane pozri v štvrtom čísle Třídní knihy skupiny Kolektivně proti kapitálu, protikapitalu.org

  12. Podrobnejšie zhodnotenie pozri v dobovom článku Priamej akcie, priamaakcia.sk

  13. Prezidentom SLK bol v tom čase Milan Dragula, ktorý sa neskôr stal poradcom pre zdravotníctvo premiéra R. Fica. Lekárske odborové združenie, ktoré organizovalo podávanie výpovedí lekárov, kritizovalo kroky komory a podporovalo sestry. Nie je teda pravda, ako sa to často interpretuje, že lekári, ktorí si vybojovali vyššie mzdy, nedopriali to isté zdravotným sestrám. Na čelo SLK bol neskôr zvolený Marian Kollár, ktorý v roku 2011 viedol LOZ, čo môže byť mätúce. 

  14. Pokiaľ ide o akcie vo verejnom sektore, výnimkou je zdravotníctvo, kde si pracujúci vďaka LOZ udržali samostatnosť – pravda, v rámci mantinelov, ktoré so sebou nesie odborárstvo. Dôležitú úlohu tu zrejme zohralo napätie medzi „veľkými“ zdravotníckymi odbormi SOZZaSS a „malým“ LOZ. Naopak školské odbory (OZPŠaV) v čase prvej Ficovej vlády nevyvíjali žiadnu aktivitu. Organizácie ako Nové školské odbory a Iniciatíva slovenských učiteľov by mohli v budúcnosti zohrať voči OZPŠaV podobnú úlohu ako LOZ voči SOZZaSS

  15. Podrobnejšie o situácii v Číne pozri texty kolektívu Priatelia Gongchao: protikapitalu.orgprotikapitalu.org. Na ilustráciu niektorých výsledkov týchto bojov možno uviesť, že v Šenžene, ktorý je jedným z centier svetovej elektrotechnickej výroby, bola minimálna mesačná mzda v roku 2011 na úrovni asi 180 €, resp. 1,60 € pri hodinovej sadzbe. V roku 2016 už išlo o vyše 278 €, resp. 2,5 €. V Maďarsku bola mesačná minimálna mzda v roku 2016 na úrovni 353 €, v Rumunsku 276 €, v Bulharsku 214 € a v Srbsku asi 182 €. Samozrejme, ide o hrubé mzdy a jednotlivé krajiny sa líšia výškou daní a odvodov, ako aj kvalitou a kvantitou služieb, ktoré za ne štát poskytuje. 

  16. Silverovej termíny sú „spatial“ a „technological fix“. 

  17. Podrobne pozri brožúru Mouvement Communiste a Kolektivně proti kapitálu, Dělnická autonomie útočí v Číně (2011), protikapitalu.org

  18. Pozri kuruc.blog.sme.sk


Všetky časti seriálu