Dovidenia, dobré časy?

23. máj 2019 • Sondy a intervencie autopriemysel, konjunktúra, kríza, odbory, štát, Volkswagen
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Približne posledných päť rokov zažíva slovenská ekonomika dobré časy, osobitne v priemysle. Oživenie po poslednej kríze prinieslo rozsiahle investície a zvýšilo dopyt po pracovnej sile. Miera nezamestnanosti sa na vlne tohto vzopätia znižovala z krízového vrcholu v roku 2012 (14,4 %) až na minuloročných 5 %. Minister práce očakáva, že bude ďalej klesať.

So zamestnanosťou rastú aj výplaty. Priemerná mesačná mzda v slovenskej ekonomike v roku 2018 prvýkrát presiahla úroveň tisíc eur. Oproti roku 2012 je o štvrtinu vyššia. V priemysle vystúpila nad 1100 € a v porovnaní s rokom 2012 sa zvýšila o viac ako tridsať percent. Nejde pritom len o nominálne čísla: zvyšujú sa aj reálne mzdy, hoci trochu miernejšie. Priemerná reálna mzda v hospodárstve od roku 2012 vzrástla asi o 19 %. Ešte lepšie na tom boli zamestnanci priemyselnej výroby, ktorá na Slovensku zamestnáva asi tretinu všetkých pracujúcich v súkromnom sektore. Ich priemerná reálna mzda sa za rovnaké obdobie zvýšila o viac ako 25 %. Rastu reálnych príjmov nahrávala aj záporná miera inflácie v rokoch 2014 – 2016. Ceny klesali, takže reálna mzda sa zvyšovala s každým, aj miernym nárastom nominálnej mzdy. Trend rastu reálnych miezd pritom pokračoval aj po roku 2016, keď na Slovensko začali výraznejšie prúdiť pracujúci zo Srbska či Ukrajiny. Predpovede, podľa ktorých prílev migrantov z tretích krajín zablokuje dobre rozbehnutý rast platov domácich pracujúcich, sa nepotvrdili.

Radosť z konjunktúry však kazí fakt, že nepriniesla toľko, koľko mohla. Rast miezd v slovenskej priemyselnej výrobe bol sprevádzaný výrazným rastom produktivity. Ak porovnáme roky 2010 a 2018, podľa údajov OECD sa množstvo hrubej pridanej hodnoty, ktorú vyrobil priemerný pracovník priemyselnej výroby za hodinu, zväčšilo takmer o polovicu.1 Hodinová odmena, ktorá zahŕňa mzdu, príplatky a odvody, pritom vzrástla v rovnakej miere. Výsledkom je, že tzv. jednotkové náklady práce, ktoré vyjadrujú, koľko zamestnávateľa stojí použitie pracovnej sily na výrobu určitého množstva produktu, sa oproti roku 2010 prakticky nezmenili – vzrástli len o 0,7 percentuálneho bodu.

Inými slovami, ak zohľadníme rast produktivity, práca v slovenských fabrikách dnes (resp. v roku 2018, o ktorom vypovedajú najnovšie údaje) nie je pre firmy o nič drahšia než v roku 2010. Dokonca je lacnejšia než na vrchole predchádzajúceho hospodárskeho cyklu, v roku 2008. Slovensko je v tomto výnimkou medzi krajinami Vyšehradskej štvorky. Rast miezd v Českej republike, Poľsku i Maďarsku za posledných sedem rokov predbehol zvyšovanie produktivity a jednotkové náklady práce vzrástli. Vývoj na Slovensku sa viac podobá tomu v Holandsku, Francúzsku či Taliansku. Podstatný rozdiel však spočíva v tom, že v priemyselnej výrobe týchto krajín sa produktivita ani mzdy nezvyšovali takým tempom ako u nás.2

Vľavo: Vývoj jednotkových nákladov práce v priemyselnej výrobe krajín V4 v rokoch 2010 – 2018 (hodnoty z roku 2010 = 100). Vpravo: Vývoj produktivity (hrubej pridanej hodnoty na odpracovanú hodinu) a odmeňovania (nominálnej odmeny na odpracovanú hodinu) v slovenskej priemyselnej výrobe v rokoch 2010 – 2018 (hodnoty z roku 2010 = 100). Údaje podľa štatistiky OECD. Obrázky sa po kliknutí zväčšia.

Kapitál v slovenskom priemysle teda dokonale využil príležitosť. Na jednej strane sa mu vďaka investíciám a reorganizácii práce podarilo zefektívniť výrobu. Zároveň dokázal udržať na uzde rast miezd a dnes čelí nižším jednotkovým nákladom práce než v období pred poslednou krízou.3 Pracujúci v priemysle, naopak, zmeškali šancu. V „dobrých časoch“ nevyvinuli dostatočný tlak a neiniciovali výraznejšie boje, ktoré by nachýlili rovnováhu síl smerom k nim. Nejde pri tom len o preteky miezd s produktivitou, ale aj o získanie aspoň čiastočnej kontroly nad tempom práce, dĺžkou pracovného času a ďalšími aspektmi pracovných podmienok, vrátane takých „banálnych“ záležitostí, ako je kvalita závodného stravovania. Tieto chýbajúce zápasy by boli tým dôležitejšie, že by pracujúcich pripravili na ofenzívu, ktorá sa chystá – ba niekde sa už začala.

Mračná na obzore

Zdá sa totiž, že obdobiu ekonomického rozkvetu dochádza dych. Medzinárodný menový fond (MMF) v apríli znížil svoj odhad globálneho rastu v tomto roku na 3,3 %. To je najmenej od pamätného roku 2009, keď sa účinky finančnej krízy naplno prejavili aj v priemysle. MMF zatiaľ počíta s tým, že hospodárstvo v roku 2020 naberie dych a vzrastie o 3,6 %.4 Šéfka ekonómov Fondu, Gita Gopinath, však bez ohľadu na to hovorí, že na globálnu ekonomiku prišla „chúlostivá chvíľa“.

Podkladom týchto znepokojivých prognóz je aj súčasný vývoj v Európe. Spomalenie európskej ekonomiky sa začalo už koncom minulého roka a odvtedy pokračuje. Týka sa aj priemyslu, v ktorom hrá kľúčovú úlohu Nemecko. Nové objednávky nemeckých fabrík sa na jar prepadli na úroveň roku 2012. Miernejší, no zostupný trend má aj index objednávok francúzskych závodov. V apríli štvrtý mesiac po sebe klesol objem priemyselnej výroby v eurozóne. Európska centrálna banka už naznačila, že tento rok nezvýši úrokové sadzby, aby nevyvolala otrasy. Sú tu však iné faktory, ktoré hrozia nestabilitou: odchod Británie z EÚ, rozpočtové problémy Talianska, ale aj americko-čínska obchodná vojna. Práve spomaľujúca Čína pritom predstavuje zásadný problém pre nemecké hospodárstvo, ktoré sa silno orientuje na export.

Globálne poryvy sa hneď premietajú aj na Slovensko. NBS nedávno znížila odhad rastu domácej ekonomiky v roku 2019 zo 4,2 % na 3,5 %. Týždenník Trend koncom apríla priniesol správu o zhoršovaní nálady v tunajších priemyselných podnikoch, ale aj v službách. Analytici bánk hovoria, že firmy by sa mali pripraviť na ochladenie. Problémy súvisiace s obchodnou vojnou, nadvýrobou v Číne a klesajúcim dopytom už pociťuje U. S. Steel. Košická oceliareň koncom apríla rozhodla o skrátení pracovného týždňa na štvordňový a dnes je jasné, že nepôjde o krátkodobé opatrenie. Keďže oceľ je dôležitým vstupom v iných odvetviach, tieto kroky možno predznamenávajú vývoj v ďalších podnikoch.

Pokiaľ však ide o automobilky, zatiaľ nebadať vážnejšie otrasy. Nitriansky Jaguar Land Rover plánuje prijať 850 nových zamestnancov a neskôr chce začať s výrobou nového modelu vozidla Defender. Hlási však ťažkosti s predajom súčasného modelu Discovery, ktoré spôsobujú, že fabrika je vyťažená na menej ako polovicu kapacity. Žilinská Kia začiatkom roka prepustila desiatky pracovníkov motorárne, no odvtedy začala znova prijímať – hoci podľa informácií od zamestnancov tým najmä vyvažuje fluktuáciu. Peugeot-Citroën v Trnave spustil výrobu nového modelu, ktorý bude mať aj verziu s elektrickým pohonom. Nateraz sa neočakáva prepúšťanie, no vyjadrenia hovorcu firmy naznačujú, že sa zredukuje počet agentúrnych pracovníkov. Zásadnejšie opatrenia urobila len najväčšia automobilka na Slovensku, Volkswagen. Produkcia SUV prešla zo štyroch zmien na tri a výroba menších vozidiel NSF z dvoch na jednu zmenu. Do júna 2019 opustí závod tritisíc pracovníkov, čo je asi pätina pôvodného počtu. Firma vysvetľuje tieto kroky tým, že po rozbehnutí výroby nových modelov potrebuje menej ľudí. Zatiaľ sa neobjavili konkrétnejšie informácie o tom, či zmeny súvisia napríklad s poklesom dopytu v Číne, kam bratislavský závod vyváža nemalú časť svojej produkcie,5 alebo so spomalením v Nemecku.

Analytici sú v prognózach opatrní, no krízu podobnú tej z roku 2008 zatiaľ neočakávajú. Zhodujú sa však, že slovenská ekonomika bude spomaľovať. Bývalý minister financií vo februári uviedol, že v roku 2018 sme dosiahli vrchol cyklu, a zatiaľ nie je jasné, či bude nasledovať obrat, alebo skôr dlhšie obdobie stagnácie na súčasnej úrovni. Naznačil však, že „niektorým, ktorí bojujú za vyššie mzdy“ treba „ubrať apetít“. Ako dodal, „Prichádza obdobie, keď treba byť veľmi racionálny a treba mať hlavne zdravý rozum.“ To je jasný odkaz pracujúcim: dobré časy sa skončili, pripravte sa na uťahovanie opaskov.6 Pre zamestnávateľov je to zase signál, že sociálna vláda bude mať pochopenie pre ich úsporné opatrenia.

Cyklický charakter akumulácie kapitálu je neúprosný – je isté, že ďalšia kríza príde. Každé obdobie horúčkovitých investícií a rastu vytvára prísľuby ďalšieho, ešte intenzívnejšieho rastu v budúcnosti. Kým sa firmám darí, ľahko dostupné úvery umožňujú rýchlu expanziu a rozsiahle investície. Skôr či neskôr sa však vždy ukáže, že všetky prísľuby sa nedajú naplniť, že akumulácia nemôže ďalej zrýchľovať, ba ani pokračovať rovnakým tempom. Vtedy zdroje úveru vyschnú a prichádza korekcia. Kedy sa to stane a čo konkrétne bude spúšťačom, to sa vopred určiť nedá, no základný mechanizmus sa od roku 1825 nezmenil.

V istom zmysle je však teraz irelevantné, či sa kríza začne na jeseň tohto roku, o rok, alebo až v roku 2021. Aktéri na strane kapitálu už pracujú s predpokladom, že prichádzajú ťažšie chvíle, a postupujú podľa toho.

Štát, firmy a odbory

Štát urobil niekoľko ústretových krokov voči firmám. Premiér Pellegrini sa vo februári zaviazal, že vláda nebude počas roka prijímať opatrenia, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť rozpočty firiem v aktuálnom roku. Tento prísľub dal automobilkám, no keďže opatrenia tohto druhu zvyčajne znamenajú zmenu Zákonníka práce, možno ho chápať ako záruku pre všetkých zamestnávateľov, že v roku 2019 sa nebudú meniť pravidlá hry – a predovšetkým nebudú rásť náklady na živú silu.

Ministerstvo hospodárstva ďalej avizovalo návrh, aby sa rozlíšila nová kategória tzv. strategického zamestnávateľa. Mala by zahŕňať „päť až šesť“ najvýznamnejších zamestnávateľov, ktorí si zaslúžia špeciálne zaobchádzanie zo strany štátu. Investície a rozvoj má podporiť zvýšenie tzv. daňového superodpočtu. Ten firmám umožňuje znížiť si daňový základ, a teda aj daňovú povinnosť, o náklady na vedu a výskum. V súčasnosti si tieto náklady môžu uplatniť v rozsahu dvojnásobku skutočných nákladov; čoskoro pôjde o dvaapolnásobok a od roku 2020 o trojnásobok. Zvýšenie superodpočtu je súčasťou balíka opatrení, ktoré Ministerstvo hospodárstva pripravuje s osobitným zreteľom na autopriemysel, no ktoré majú mať širší dosah. Na konferencii, ktorá sa konala koncom marca, štátny tajomník ministerstva hospodárstva uviedol, že rezort pracuje na viacerých plánoch pre prípad krízy. Jedným z nich má byť nová verzia šrotovného, teda programu, prostredníctvom ktorého štát počas predchádzajúcej krízy stimuloval domáci dopyt po nových autách.

Šéf predstavenstva slovenského Volkswagenu na rovnakom podujatí vyhlásil, že ďalšie výraznejšie zvýšenie miezd v závode neprichádza do úvahy, ak sa neznížia odvody zamestnávateľov. Inými slovami, zamestnanci koncernu sa dočkajú vyšších príjmov iba v prípade, ak si to nebude vyžadovať významnejší nárast celkových personálnych nákladov firmy, do ktorých sa počítajú aj odvody. Len pár dní nato sa objavila správa, podľa ktorej vláda uvažuje o znížení daňovej záťaže tým, že by sa zvýšila nezdaniteľná časť základu dane. Štát by sa vzdal časti príjmov z daní a čisté príjmy zamestnancov sa zvýšia – bez toho, aby vzrástli jednotkové náklady práce.

Pôvodne sa tiež považovalo za samozrejmosť, že Smer-SD bude presadzovať zvýšenie minimálnej mzdy na úroveň 600 eur mesačne (asi 3,45 €/hod.) od roku 2020. Oproti roku 2019 by išlo nárast o pätnásť percent a vládny návrh by sa tým dostal blízko k 635 €, ktoré navrhuje Konfederácia odborových zväzov (KOZ SR). Najnovšie vyjadrenia premiéra sú však pomerne rezervované. Nielenže šesťsto eur nie je samozrejmosťou, ale hovorí sa aj o zavedení automatu, ktorý by minimálnu mzdu naviazal na tú priemernú.

V tejto súvislosti musíme urobiť krátku odbočku, ktorá sa týka odborov. Tie počítali s ústretovejším postojom Smeru-SD, resp. vlády. Pellegriniho vyjadrenia ich pobúrili. Odborom, a osobitne aparátu KOZ, ide o veľa. Celospoločenské otázky, ako je vek odchodu do dôchodku a výška minimálnej mzdy, patria k témam, v ktorých sa konfederácia dokáže zviditeľniť a dosiahnuť hmatateľné, zrozumiteľné výsledky. Zavedenie automatickej regulácie minimálnej mzdy by odbory pripravilo o každoročnú príležitosť na súboj s predstaviteľmi zamestnávateľov, ktorý vlády s účasťou Smeru-SD zvyčajne rozhodli v prospech odborárov. Zdá sa, že partnerská politická strana, alebo tá časť, ktorá odbory v súčasnosti najviac reprezentuje, sa od nich začína odkláňať.

Príkladom je aj vyjadrenie premiéra po návšteve v USA, kde sa okrem prezidenta Trumpa stretol s predstaviteľmi spoločností, ktoré podnikajú na Slovensku. Dve z nich, IBMAT&T, u nás prevádzkujú centrá služieb.7 Centrá služieb majú svoj spoločný orgán, Business Service Center Forum (BSCF), ktoré funguje ako akýsi zamestnávateľský zväz v tomto odvetví. V sektore nedávno začali vznikať odborové organizácie, čo sa firmám, pochopiteľne, nepozdáva. Na minuloročnom rokovaní skupiny BSCF, ktorá sa zameriava na otázky „ľudských zdrojov“, sa zástupcovia centier zhodli, že zakladanie odborov je na Slovensku príliš jednoduché a bolo by vhodné sťažiť ho. V zápisnici zo septembra 2018 vyzvali vládu, aby v tomto duchu zmenila Zákonník práce. Postavenie odborov bolo aj jednou z tém, o ktorých predseda vlády v máji 2019 rokoval s firmami v USA. Po návrate vyhlásil:

„Existuje ustanovenie nášho Zákonníka práce, ktoré veľmi uľahčuje založiť odborové organizácie, ak sa len pár zamestnancov dohodne. Obávajú sa, že to vnesie do kolektívnych vyjednávaní neštandardné procesy. A my na Slovensku vnímame, že existujú nápady ako využiť túto situáciu. Je to relevantný argument.“

Samozrejme, táto téma už priamo nesúvisí so spomaľovaním slovenskej ekonomiky a hrozbou krízy. Ukazuje však, že vláda je pripravená počúvať na „racionálnu“ a „relevantnú“ argumentáciu zamestnávateľov – a azda aj uvažovať o obmedzení ústavného práva na združovanie na pracovisku.8

Výroba v závode SEAT v španielskom Martorelli.

Kolektívne vyjednávanie vo Volkswagene

Počas predchádzajúcej krízy sa politika Volkswagenu (VW) v oblasti flexibilizácie pracovného času stala predlohou pre ďalšie firmy a neskôr aj pre legislatívu. Takzvané „flexikonto“ sa v závode zaviedlo v januári 2009. V septembri 2011 sa pod názvom „konto pracovného času“ (KPČ) dostalo aj do Zákonníka práce.9 Zmeny u významných zamestnávateľov, ako je VW, sa preto oplatí sledovať, pretože môžu predznačovať kroky menších a slabších kolegov z kapitalistickej triedy. V závode sa nedávno začalo vyjednávanie o novej kolektívnej zmluve, v ktorom firma prešla do otvorenej ofenzívy.

Začnime jej východiskami. Do fabriky sa v minulých rokoch veľa investovalo a úspešne sa tu rozbehla výroba nových modelov luxusných áut. V súčasnosti je však jej budúcnosť neistá. V konkurenčnom boji v rámci koncernu sa musí uchádzať o pridelenie ďalších modelov, ktoré by jej zabezpečili plán výroby na niekoľko rokov. Do tohto zápasu sa zapoja všetky prevádzky VW a zvlášť cenené v ňom bude získanie produktu, ktorý sa dnes považuje za perspektívny – modelu s elektrickým pohonom na platforme MEB.10 Podľa nedávnej správy nemeckého denníka Handelsblatt by Bratislava mohla byť favoritom v súťaži o výrobu menšieho, „štartovacieho“ elektromobilu založeného na tejto platforme. Slovenský Volkswagen sa však poponáhľal s dementovaním tejto správy ako „špekulácie“.

Vnútropodniková konkurencia je v dnešnom autopriemysle bežným nástrojom. Taktika, ktorej sa hovorí whipsawing (tento výraz možno z angličtiny voľne preložiť aj ako „vydieranie“), umožňuje manažmentom rozohrávať proti sebe pracujúcich v rôznych krajinách a vytvárať dojem, že sú „na jednej lodi“ so svojimi lokálnymi šéfmi. Vďaka tlaku, ktorý vytvára súťaženie o výrobný program, dokážu automobilky jednoduchšie prinútiť pracovnú silu k rôznym kompromisom: k väčšej flexibilite, nižším mzdám či neštandardným zmenovým systémom. Firmy by ťažko mohli hroziť sťahovaním, ak by skutočne nedokázali presúvať výrobu z jedného miesta na iné. Na to však nestačí, aby spoločnosť jednoducho mala závody v rôznych krajinách. Rýchle premiestnenie si vyžaduje špecifickú štruktúru výroby. Firmy preto s touto možnosťou počítajú už pri plánovaní fabrík. Napríklad rátajú s nadbytočnou kapacitou, ktorú možno využiť pri presune výroby z iného závodu. Nie je tiež výnimočné, ak dve fabriky v rôznych krajinách paralelne vyrábajú rovnaký produkt, takže v prípade potreby možno produkciu jednoduchšie zvýšiť v jednej krajine na úkor druhej. Napokon modularizácia, teda používanie spoločných „platforiem“ a základných komponentov vo viacerých produktoch, umožňuje prestavať výrobnú linku na účel, ktorý je práve potrebný.

Tieto opatrenia majú aj svoj ekonomický zmysel, no netreba podceňovať ich politický rozmer: ide aj o zbrane proti pracujúcim, ktorí by chceli príliš vyskakovať. Slovenskí zamestnanci VW to už raz zažili, hoci z opačnej strany. V roku 2002 pracujúci v závode koncernovej značky SEAT neďaleko Barcelony po niekoľký raz odmietli flexbilizáciu pracovného času. Firma následne presunula asi desať percent výroby zo Španielska na Slovensko. Hrozba zaúčinkovala. Pri ďalšom vyjednávaní, ktoré bolo o dva roky, už španielske odbory pristúpili na navrhovanú dohodu.11

Pri súťaži medzi fabrikami rovnakej značky sa dostávajú pod tlak aj celé štáty. Je tým väčší, čím väčšia je ich závislosť od produkcie firmy a daňových príjmov, ktoré prináša. Volkswagen je na Slovensku najväčším exportérom, najväčším súkromným zamestnávateľom, tretím najväčším investorom a štvrtým najväčším platiteľom daní. Tieto charakteristiky vedia doceniť aj slovenskí fiškálne zodpovední sociálni demokrati, a tak sa ich premiér v marci tohto roka vydal do centrály VW vo Wolfsburgu. Chcel presvedčiť vedenie automobilky, aby v plánoch počítala so slovenským závodom a zachovala zamestnanosť v ňom.

Firma však stanovila jasné kritériá. Bratislavská fabrika musí ukázať, že si „zaslúži nový model“, a predviesť sa vo vnútropodnikovej súťaži „race 4 TRANSFORMATION“ („preteky o transformáciu“). Tá je súčasťou širšej stratégie s názvom „TRANSFORM.TOGETHER“, ktorá má tri všeobecné zámery: do roku 2025 zvýšiť efektivitu fabrík o 30 %, znížiť vplyv produkcie na životné prostredie o 45 % a zabezpečiť „efektívnu vyťaženosť závodov“. Do spomínanej súťaže sa zapojí pätnásť závodov, ktorých cieľom bude počas jedného roka dosiahnuť najväčší posun v znižovaní nákladov, skracovaní času vo výrobe, plnení plánu a redukcii poruchovosti vozidiel. Na lokálnej úrovni, v bratislavskom závode, bude súčasťou súťaže aj zlepšovateľská iniciatíva. V duchu výrobného systému, ktorý prvýkrát zaviedla Toyota, ide o to, využiť každodenné znalosti pracujúcich na zefektívnenie procesov vo výrobe a zníženie nákladov. Robotníci majú za finančnú odmenu sami navrhnúť spôsoby, ako ušetriť firme peniaze a vyrobiť viac za rovnaký čas. Takto sa vnútropodniková konkurencia prejavuje na najnižšej úrovni, priamo na pracovisku.

Na tomto pozadí treba čítať správy o súčasnom kolektívnom vyjednávaní v závode. Pracujúci čelia tlaku hroziaceho prepúšťania, ktoré vraj príde, ak fabrika nezíska ďalší model. Firma hovorí: Nečakajte zázraky, personálne náklady nám tu za posledných deväť rokov stúpli o vyše päťdesiat percent. V tejto neistej situácii vám môžeme dať tri percentá ročne. A chceme späť konto pracovného času.

Divoký okupačný štrajk tureckých pracujúcich kolínskeho Fordu v roku 1973 prerástol do zrážok s políciou a štrajkokazmi. Bol súčasťou rozsiahlejšej vlny bojov zahraničných pracujúcich. Štrajk bol napokon porazený, k čomu prispel aj odmietavý postoj odborov a domácich pracujúcich či rasistické reakcie médií. V tom istom roku sa odohral aj úspešnejší štrajk u automobilového dodávateľa Pierburg v meste Neuss. Iniciovali ho migrantské robotníčky. Štrajkujúcim sa podarilo dosiahnuť svoje – predovšetkým odstránenie druhej platovej triedy, dovtedy najvyššej možnej pre ženy.

Sami proti všetkým

Scenár zo španielskeho SEATu sa opakuje, ibaže v opačnom garde. Moderné odbory Volkswagen (MOV) minulý rok odmietli podpísať predĺženie dohody o konte pracovného času, ktorá vypršala 31. augusta 2018. Firma nebola nadšená a odpovedala niekoľkými opatreniami, aby zamestnancov vytrestala. Teraz využíva príležitosť na to, aby si vynútila KPČ či inú formu flexibilizácie pracovného času výmenou za prísľub, že sa nebude prepúšťať a závod sa nedostane do útlmu. Vydieranie ako z učebnice.

Navyše, dohoda o raste miezd na päť rokov (alebo na tri, ako sa píše v článku Trendu) by firme zabezpečila dlhodobý „sociálny zmier“ a manévrovací priestor na ďalšie úspory. Sľúbené tri percentá sú pritom tesne nad úrovňou inflácie, ktorú na tento a budúci rok predpovedá prognóza Európskej komisie. Reálne mzdy by vzrástli len nepatrne – a ktovie, čo bude po roku 2020. VW Slovakia má naponáhlo: túto mimoriadne výhodnú dohodu treba uzavrieť čím skôr a „vyslať koncernu signál“.

Čísla o raste personálnych nákladov, na ktoré sa firma odvoláva, sú samy o sebe zrejme pravdivé. No ak ich manažéri chcú porovnávať s vývojom v iných krajinách, mali by uviesť aj širšie súvislosti.12 Ak sa totiž pozrieme na údaje za roky 2010 a 2017,13 zistíme, že osobné náklady na zamestnanca Volkswagen Slovakia skutočne vzrástli o vyše štyridsať percent. Zhruba rovnako sa však zväčšil aj prevádzkový zisk na zamestnanca. Tieto ukazovatele sa nedajú priamo porovnávať s údajmi o jednotkových nákladoch práce, ktorými sme tento článok začali. Naznačujú však podobný trend: mzdy rástli, no produktivita s nimi držala krok. A ak sa pozrieme dovnútra spomínaného obdobia, zistíme, že rast miezd v slovenskom Volkswagene doháňal produktivitu najmä v posledných rokoch. Pochopiteľne, firma to vidí nerada. Viac sa jej pozdával taký rok 2014, keď osobné náklady na zamestnanca predstavovali oproti roku 2010 1,34-násobok, zatiaľ čo prevádzkový zisk na zamestnanca bol na úrovni 1,54-násobku. To boli tie správne signály pre koncern.

Vývoj prevádzkového zisku prepočítaného na zamestnanca a osobných nákladov prepočítaných na zamestnanca vo Volkswagene v rokoch 2010 – 2017. Údaje pochádzajú z účtovných závierok spoločnosti Volkswagen Slovakia, a.s. Hodnoty z roku 2010 = 100. Obrázok sa po kliknutí zväčší.

Podľa správ zo šiesteho kola vyjednávania odbory „zohľadnili situáciu zamestnávateľa a prispôsobili jej svoje požiadavky“ v mzdovej oblasti. Podrobnosti zatiaľ nepoznáme, no za pozornosť stojí už fakt, že odbory informujú o vývoji prostredníctvom spoločných oznamov. Zdá sa, že komunikácia je pod kontrolou a von sa dostane len to, čo schváli manažment. Medzitým na linkách už cítiť dôsledky zníženia zamestnanosti. Viac práce na menej ľudí, viac stresu, potu a únavy. Snaha o redukciu personálu pokračuje a nadobúda podobu otvorenej buzerácie zo strany nadriadených či bezpečnostnej služby. Spolu s tým rastie aj nespokojnosť, vrátane tej, ktorá sa obracia voči odborom.

Všetko nasvedčuje tomu, že „dobré časy“ vo Volkswagene sa končia. Podnik využíva situáciu na to, aby si so zamestnancami vybavil účty a získal konkurenčnú výhodu na ďalšie obdobie. Na programe dňa je ešte intenzívnejšie žmýkanie pracovnej sily pri skromnejšie rastúcich odmenách. V mene udržania konkurencieschopnosti sa k tomuto úsiliu pridáva aj štát, ktorý firme sľubuje špeciálne zaobchádzanie. Tento vývoj ukazuje, že hospodárske ochladenia, recesie a krízy nie sú akési „prírodné“ javy, ktoré na pracujúcich i kapitalistov dopadajú podobne ako zmeny počasia či ročných období. Ide o spoločenské procesy, ktoré formuje aj konflikt medzi pracujúcimi a kapitálom. A aj v tomto konflikte sa rozhoduje o tom, aký bude priebeh spomaľovania či krízy, a kto z neho vyťaží.

Zdá sa však, že odbory vo Volkswagene po štrajkovom excese v roku 2017 „dostali rozum“. Dnes vidia potrebu viesť konštruktívnu diskusiu so zamestnávateľom. Rovnako ako firma a štát, aj odbory opakujú zaklínadlo „udržania pracovných miest“. Jedinou nezávisle premennou zostávajú pracujúci. Nečakanou a rozhodnou kolektívnou akciou14 by mohli šéfom ukázať, že sa nenechajú vydierať a tlačiť do nevýhodných kompromisov. To by bol príklad hodný nasledovania aj v iných firmách.


  1. Pozri tabuľku „Productivity and ULC by main economic activity (ISIC Rev. 4)“. V texte ďalej hovoríme o vývoji indexu jednotkových nákladov práce („Unit Labour Costs“) v priemyselnej výrobe („Manufacturing“). 

  2. Spomedzi krajín, ktoré figurujú v štatistike OECD, zaznamenalo Slovensko druhý najvyšší nárast produktivity v priemyselnej výrobe. V rokoch 2015 – 2017 mala u nás produktivita náskok pred mzdami, čo znamená, že jednotkové náklady práce klesali. Až v roku 2018 sa mzdy vyrovnali produktivite, čo zodpovedá spomínanému (takmer) nulovému nárastu jednotkových nákladov. Treba dodať, že odmeňovanie v štatistike OECD zahŕňa všetky osobné náklady – vrátane platov riaditeľov a manažmentu. Ak sa na celkovom raste odmeňovania podieľali výraznejšie než rast miezd bežných zamestnancov, tak je možné, že jednotkové náklady produktívnej práce u nás klesli. 

  3. Z hľadiska celej ekonomiky je situácia iná: v porovnaní s rokom 2010 jednotkové náklady práce stúpli v priemere o takmer 19 percentuálnych bodov. Za pozornosť však stojí, že v odvetviach „Odborné, vedecké a technické činnosti“ a „Administratívne a podporné služby“ stúpli náklady len veľmi mierne, o 2,4 percentuálneho bodu. V týchto odvetviach pôsobia aj centrá podnikových služieb, o ktorých sme podrobne písali v dlhšom seriáli

  4. Tento predpoklad vychádza najmä z očakávania rastu v Číne a Indii. Pozri MMF, „World Economic Outlook, April 2019“, 1. kapitola, s. 8. 

  5. Podľa údajov z výročnej správy za rok 2017 išlo o 13 %. Údaje za rok 2018 hovoria o 22 %. 

  6. V kontexte údajov o jednotkových nákladoch práce v priemyselnej výrobe, ktorými sme sa už zaoberali, sa Kažimírovo vyjadrenie dá čítať aj ako želanie, aby rast miezd pribrzdil a jednotkové náklady práce sa znížili. 

  7. O pracovných podmienkach v slovenských centrách týchto i ďalších firiem pozri 3. – 5. časť nášho seriálu

  8. Bolo by lákavé považovať Pellegriniho postoje za odklon od „starej“ politiky Smeru-SD, ktorú reprezentuje bývalý premiér Fico. Ten v apríli po schválení dôchodkového stropu vystúpil na spoločnej tlačovej konferencii s predstaviteľmi odborov a hovoril aj o plánoch na čiastočné obmedzenie práce nadčas. Bude zaujímavé sledovať, ako a kedy sa podarí tieto plány presadiť, pretože sú v rozpore so stabilitou, ktorú sľubuje Pellegrini. Predovšetkým si však netreba robiť ilúzie o „rozkole“ medzi viac a menej sociálnym krídlom Smeru-SD, resp. vnútri „tandemu Pellegrini-Fico, Fico-Pellegrini“. Nezabúdajme, že to boli poslanci tejto strany (vrátane „marxistu“ Blahu i „pragmatika“ Pellegriniho), kto inicioval a schválil ďalšie obmedzenie štrajkového práva zamestnancov nemocníc, ktoré vzniklo ako reakcia na hromadné výpovede v roku 2011. Pripomeňme aj Ficov zúrivo „neoliberálny“ postoj voči Grécku počas rozpočtovej krízy. 

  9. KPČ pribudlo na základe pozmeňovacieho návrhu trojice poslancov (Jana Kiššová, Natália Blahová, Juraj Droba – toho času všetci z klubu SaS). V ďalších volebných obdobiach zostalo zachované. Stručné vysvetlenie KPČ pozri napr. v článku Priamej akcie

  10. Ide o technologický spoločný základ, na ktorom majú byť postavené viaceré modely elektromobilov rôznych koncernových značiek. 

  11. O tomto prípade, ale aj o ďalších podobných, referuje stať Iana Greera a Marca Hauptmeiera z roku 2014, „Social Dumping as Marketization: Management Whipsawing in Europe’s Auto Industry“

  12. Volkswagen sa odvoláva na to, že kým na Slovensku stúpli personálne náklady o 50 %, v Portugalsku len o 22 %. 

  13. Porovnanie, ktoré používa firma, hovorí o „posledných deviatich rokoch“. Rok 2009 sme z nášho porovnania vylúčili, pretože kríza by skresľovala údaje o prevádzkovom zisku. Rok 2018 sme zase nemohli zahrnúť, pretože účtovná závierka zaň ešte nebola zverejnená. Preto uvádzame porovnanie za osem, nie deväť rokov (2010 – 2017). 

  14. Napríklad takou, akú predviedli zamestnanci fabriky Hyundai v Nošoviciach (ČR) v roku 2009, keď bez varovania prerušili výrobu a zhromaždili sa v kantíne. 


Čítajte na Karmíne

Práca, klíma, kapitál (4)

Boj proti zmene klímy netreba natierať načerveno – ak je dôsledný, je bojom za emancipáciu od nadvlády.

Práca, klíma, kapitál (3)

Iba moc pracujúcich dokáže prelomiť prekážky na ceste k environmentálne zodpovednej výrobe.

Práca, klíma, kapitál (2)

Planétu zohrieva fosílny kapitál, ktorý sa nedá poraziť na nákupoch, ale iba vo sfére výroby.

Práca, klíma, kapitál (1)

Najväčšou prekážkou, ktorá bráni účinnému boju proti klimatickej kríze, je kapitalizmus.