Dva roky Karmíny

11. február 2019 • Sondy a intervencie konjunktúra, kríza, štrajk, teória, Volkswagen
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Pred dvomi rokmi sme na Karmíne publikovali prvý článok. Odvtedy sme vydali vyše osemdesiat ďalších textov, ale aj stovky príspevkov na Facebooku. Rozoslali sme niekoľko mesačných newsletterov a zorganizovali viaceré podujatia. V tomto článku chceme zhrnúť, čo priniesli uplynulé dva roky. Zároveň trochu podrobnejšie vysvetľujeme, aké zámery týmto projektom vôbec sledujeme.

Rok 2019 prinesie určité zmeny vo fungovaní nášho blogu. Súvisia najmä s meniacimi sa možnosťami a prioritami redakcie, ale aj s tým, čo sme sa za dva roky dozvedeli z reakcií na naše texty a z ich čítanosti. V článku o tom prezradíme viac. Načrtneme tiež oblasti, ktorým sa chceme ďalej venovať.

Solidárny štrajk vodičov SAD na východe Slovenska, ktorým vyjadrovali podporu stropkovským kolegom (1997).

Prečo Karmína?

Slovenský kapitalizmus prešiel za posledných asi dvadsať rokov hlbokými premenami. Koncom deväťdesiatych rokov sa až na výnimky rozpadol pôvodný priemysel. Poľnohospodárstvo a s ním spojená výroba sa scvrkli na zlomok niekdajšej veľkosti. Po roku 2000 sa tu usadili zahraničné spoločnosti, priemyselné aj iné, ktoré vo svojich odvetviach patria k najdôležitejším na svete. Do nových fabrík a sklených kancelárskych budov napochodovali státisíce ľudí. Slovensko sa stalo súčasťou globálnej kapitalistickej ekonomiky. V súvislosti s krízou na konci minulého desaťročia sme zase zažili rozmach prekérnej práce, ktorú u nás symbolizujú najmä agentúry dočasného zamestnávania. V dôsledku fiškálnej krízy, ktorá vystriedala ekonomickú, prišli ďalšie zmeny v postavení zamestnancov verejného sektora. Prevraty ozlomkrky pokračujú: z krajiny, ktorá pôvodne bola zdrojom ekonomických migrantov, sa dnes stáva destinácia pre pracovnú silu z južnej a východnej Európy.

Ak sa však rozhliadneme po takzvanej ľavici a pozrieme sa na jej teoretickú produkciu a politickú prax, zistíme, že tieto procesy si takmer nevšíma. Proletarizácia, ekonomický rozvoj, premeny v zložení triedy pracujúcich, a, čo je najdôležitejšie, triedny konflikt, ktorý ich sprevádza, nestoja väčšine ľavice za vážnu pozornosť. Časť ľavičiarov a ich spolupútnikov, napríklad v akademickom prostredí, sa na vec pozerá abstraktne – napríklad ako na problémy „sociálnej nerovnosti“, „mobilizácie občianskej spoločnosti“ a podobne. Žiaľ, z tejto výšky dobre nedovidia ani na počet štrajkov, ktoré sa na Slovensku odohrali.

Pre ďalších sú tieto témy príležitosťou na to, aby moralisticky „poukazovali“. Triedu pracujúcich vidia ako pasívny predmet utrpenia, s ktorým treba mať súcit a dúfať, že veci sa raz – nejakým zásahom zvonka – zlepšia. Pracujúce z tohto uhla pohľadu nemajú nijakú vlastnú schopnosť konať, a preto ani ich skutočné zápasy akoby neexistovali.

A napokon, súčasťou slovenskej „ľavice“ sú aj tí, ktorí kritizujú západných ľavičiarov za príklon k tzv. menšinovým problémom (ako sú rodová rovnosť, práva komunity LGBTI či migrácia). Hlásajú návrat k „chlebovým témam“, k „pracujúcemu ľudu“. Paradoxne, títo kritici nedokážu o podmienkach a bojoch pracujúcich na Slovensku povedať nič, čo by malo analytickú hodnotu.1

Ignorancia ľavičiarov nijako neprispieva k riešeniu jedného z hlavných problémov, ktorým trieda pracujúcich čelí. Je ním diskontinuita, strata pamäti. Ťažko nadobudnuté organizačné, taktické či politické skúsenosti z minulých zápasov miznú v dejinách spolu s ich nositeľkami.2 Aj preto sa opakujú rovnaké nezmyselné chyby. Napríklad trieda, ktorá má sama bohaté skúsenosti s emigráciou, naletí xenofóbnej rétorike namierenej proti ekonomickým imigrantom. Znova a znova sa vkladajú nádeje do spasiteľov (Tsipras, Corbyn, Ocasio-Cortez…), bezzubých kampaní (štrajk stužkami, štrajk čiernymi tričkami, štrajk odznakmi…) a iluzórnych riešení (sociálny dialóg, silná národná ekonomika, sociálny štát…).

Naopak, na strane kapitálu fungujú mechanizmy učenia hladšie. Má k dispozícii štátne aparáty, časť spoločenských vied a armádu súkromných konzultantov a expertov. Dlhodobé stratégie aj konkrétne politiky firiem či celých krajín sa zdokonaľujú a podľa potreby prenášajú tam, kde sa práve hodia. Neznamená to, že náš oponent nenaráža na žiadne nečakané prekážky (ako sú aj krízy) a nerobí žiadne kroky vedľa či späť. No predsa len sa v teréne orientuje istejšie. Keď sa obzrie, jasnejšie vidí kontinuitu.

Karmína vznikla s cieľom prispieť ku kontinuite na druhej strane. Svoju úlohu nateraz vidíme najmä v sledovaní, reflexii a kritike toho, čo sa odohráva vnútri triedy pracujúcich – jej víťazstiev, prehier, ale aj každodennej normálnosti. Chceme prispieť k tomu, aby ponaučenia z minulých zápasov zostávali v živej pamäti, a aby sa na ich základe dali formulovať perspektívy pre boje dnes i zajtra.

Dva roky Karmíny

Preto sme sa rozhodli v prvom rade zmapovať novšie dejiny triedneho konfliktu na Slovensku. V trojdielnom seriáli sme pokryli obdobie rokov 1994 až 2014. Sledovanie tejto histórie prinieslo viaceré prekvapenia. Predovšetkým sa ukázalo, že na Slovensku sa odohralo podstatne viac štrajkov, než uvádzajú oficiálne štatistiky. Pri bližšom pohľade tiež vystúpili do popredia problémy a limity, na ktoré pravidelne narážali pracujúci v rôznych odvetviach i obdobiach. Po celý čas prevažovali defenzívne boje, v ktorých sa pracujúci bránili útokom zo strany firiem a štátu. Navyše, aj vo chvíľach, ktoré objektívne priali spájaniu takých zápasov (ako bol koniec deväťdesiatych rokov, keď sa po mečiarovskej privatizácii a ruskom bankrote zosypal tunajší priemysel a masy ľudí sa ocitli v podobnej situácii), zostávali boje fragmentované a izolované. Bola tiež núdza o iniciatívy pracujúcich, ktoré by dokázali udržať kontrolu nad bojmi v rukách tých, ktorých sa priamo týkajú. Namiesto toho sa pracujúci spravidla spoľahli na odborárske centrály alebo na „politické“ riešenia svojich problémov – v zmysle parlamentnej politiky.

Neskôr sme sa v samostatných sériách článkov venovali domácim bojom v dvoch dôležitých častiach verejného sektora: v zdravotníctvev školstve. Príklad lekárov, ktorí v roku 2011 hromadne podali výpovede, aby zastavili transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti a vydobyli si razantné zvýšenie miezd, považujeme za jeden zo svetlých bodov v krátkej histórii triedneho konfliktu na Slovensku. Ich príklad ukazuje, ako organizované pracujúce dokážu využiť potenciálnu moc, ktorá vyplýva z ich postavenia v deľbe práce, a koordinovať rozsiahlu akciu naprieč celým odvetvím. Úspech lekárov kontrastuje s trpkejšími závermi, ku ktorým dospeli zápasy zdravotných sestier či učiteliek.

Podľa nás by však bolo chybou, ak by sme sa obmedzovali len na to, čo sa deje na Slovensku. Pracovná sila je dnes globálna, rovnako ako kapitál. Triedu pracujúcich naprieč krajinami spájajú neviditeľné nitky ekonomických vzťahov, ale aj to, že čelí podobným štátnym politikám. Napríklad situácia v rakúskom zdravotníctve nás zaujímala nielen preto, lebo Slovensko zažilo dôležité boje v rovnakom sektore, ale tiež v súvislosti s úlohou, ktorú v rakúskom systéme zdravotnej a sociálnej starostlivosti hrajú pracovné migrantky (aj) zo Slovenska. Štrajky britských učiteľských asistentiek a amerických učiteliek zase ilustrujú význam podpory, ktorú bojom dokáže poskytnúť širšia komunita, ako aj problémy, ktoré prináša prepojenie odborov na parlamentnú ľavicu.

Najdôležitejšou udalosťou za uplynulé dva roky pre nás bol štrajk vo Volkswagene. V novom priemysle, ktorý sa na Slovensku usadil po roku 2000 (a zahŕňa najmä automobilky a elektrotechnické fabriky), totiž dlhodobo vládol „sociálny zmier“. Prispela k nemu aj ekonomická kríza, ktorá naklonila rovnováhu síl ešte väčšmi v prospech zamestnávateľov. Situácia, ktorá vznikla v bratislavskej automobilke v júni 2017, však ukázala, že nároky pracovnej sily v autopriemysle rastú – a netýkajú sa len miezd, ale aj kvality pracovných podmienok či možnosti disponovať vlastným voľným časom. Štrajku sme sa najprv venovali v niekoľkých reportážach založených najmä na výpovediach radových účastníkov a účastníčok. Nadviazali sme na ne sériou článkov, ktorej cieľom bolo jednak poskytnúť čo najpodrobnejší záznam udalostí, ale tiež zasadiť ich do širšieho kontextu dejín bojov pracujúcich u nás i vo svete. Bolo to tým dôležitejšie, že konflikt z Devínskej Novej Vsi istým spôsobom preskočil štátne hranice, keď motivoval kolegov z poľskej Poznane k založeniu nových, bojovnejších odborov. K štrajku sme sa vrátili aj v retrospektívnom texte, ktorý s odstupom jedného roka hodnotil jeho výsledky.

Reportáže z Volkswagenu nás priviedli k rozhovorom, prostredníctvom ktorých sme sa bližšie pozreli na podmienky vo Volkswagene, KiiPSA. Od rozhovorov si však sľubujeme viac, než len odpovede na otázky o platoch či pracovnom čase. Sú oknom do individuálnych histórií pracujúcich, v ktorých možno sledovať vplyv „veľkých“ udalostí (akou bola napríklad kríza) na každodenný život triedy. Zároveň sú záznamom o tom, ako proletári vnímajú vlastnú pozíciu, vyhliadky a možnosti konať – so všetkými protirečeniami a ilúziami. Všetky nádeje na vznik globálneho hnutia, ktoré by dokázalo presadiť záujmy triedy pracujúcich proti kapitálu, štátu a ich poskokom naľavo i napravo, závisia v konečnom dôsledku od subjektivity pracujúcich, od ich schopnosti zovšeobecniť čiastkové skúsenosti a nabrať odvahu stať sa kolektívnym aktérom. Bez poznania tejto subjektivity nepochopíme, čo sa deje.

Publikovanie rozhovorov však zároveň chápeme ako politickú intervenciu svojho druhu. Čitateľky a čitateľov provokujú k tomu, aby s nimi konfrontovali svoju skúsenosť či pohľad na vec, hľadali podobnosti a rozdiely vo vlastnej situácii a domýšľali do dôsledkov to, čo v prepise zostalo len naznačené. Individuálne príbehy pracujúcich môžu byť aj zbraňou proti predsudkom, ktoré triedu rozdeľujú. Príkladom je rozhovor s mladým pracovným migrantom zo Srbska, ktorý na turistické víza pracoval v závode Samsungu. Je ukážkou toho, aké podobné sú si skúsenosti a záujmy domácej a zahraničnej pracovnej sily.3

Pracovná migrácia smerom na Slovensko je dôležitou novinkou, ktorú priniesla súčasná konjunktúra. Migračná kríza, ktorá vyvrcholila v roku 2015, vybičovala xenofóbne nálady. Dalo sa preto očakávať, že pracujúci zo Srbska a ďalších krajín sa tu nedočkajú príliš vrelého prijatia. Žiaľ, aj odbory si vybrali prístup v duchu hesla „My sme tu doma“, ktorý v ekonomických migrantoch vidí hrozbu, a nie potenciálnych spojencov v boji za spoločné záujmy. V samostatnom seriáli, ktorý sme publikovali v predvečer prvého mája 2018, sme sa preto zaoberali internacionalistickou históriou robotníckeho hnutia a nebezpečenstvom protekcionistických ilúzií.

Na rozhovoroch sme založili aj viacdielnu sondu do bratislavských centier služieb. Ide o prevádzky veľkých nadnárodných firiem ako IBM či AT&T, ktoré poskytujú podnikové služby pobočkám svojich materských spoločností po celom svete. Toto odvetvie dnes na Slovensku zamestnáva viac ľudí, než štvorica automobiliek dokopy, no o pracovných podmienkach v ňom sa vie pomerne málo. V seriáli sme sa pokúsili podať čo najvernejší pohľad na „korporátnu kultúru“, ktorá v centrách vládne.

Popri dlhších sériách článkov sme stihli vydať aj niekoľko „príležitostných“, jednodielnych textov. Napríklad o tom, ako to bolo s podporou ĽSNS medzi manuálne pracujúcimi v parlamentných voľbách v roku 2016, o vzťahu medzi ekologickými požiadavkami a triednym konfliktom či o aktuálnej situácii na slovenskom trhu práce. Kritizovali sme limity „občianskych“ hnutí aj snahy fašistov a konzervatívcov obmedzovať prístup k interrupciám.

Začínali sme s pocitom, že o triede pracujúcich sa u nás prakticky nepíše. Počas prvých dvoch rokov sme tento priestor vyplnili textmi, ktoré majú dokopy vyše tisíc strán. Našťastie, aspoň niektoré našli správnych adresátov. Najväčší úspech mali reportáže zo štrajku vo Volkswagene (najmä v roku 2017) a rozhovory (v obidvoch rokoch), ktoré vychádzali zhruba v čase kolektívneho vyjednávania v jednotlivých automobilkách. Reportáže aj rozhovory videli tisíce unikátnych návštevníkov. Vítaným vedľajším účinkom týchto textov bolo, že nám získali stovky nových sledujúcich na Facebooku, často z radov zamestnancov dotknutých fabrík. V roku 2018 však medzi obľúbené patrili aj spomínané „jednorazové“ články: napríklad nenápadný text „Málo ľudí?“ patril k najnavštevovanejším, podobne ako príspevok o protipotratových iniciatívach.

Všeobecne zrejme platí, že najčítanejšie sú „texty na aktuálne témy“. Naším zámerom však nie je publikovať tak, aby sme sa zavďačili čo najväčšiemu okruhu adresátov. Vidíme zmysel aj v šírení textov, ktorých merateľný úspech je pomerne malý. Napríklad seriál o zápasoch v zdravotníctve videlo len pár stoviek návštevníčok. Považujeme však za dôležité, že celý príbeh – spolu so závermi, ktoré z neho podľa nás vyplývajú – je niekde k dispozícii a dá sa naň odkazovať. A podobne je to s ďalšími textmi.

V roku 2019 preto budeme pokračovať v podobnom duchu: analýzy, rozhovory, intervencie. Nevyhneme sa však určitým zmenám. Skôr než sa k nim dostaneme, chceme krátko objasniť, aké sú podľa nás vyhliadky triedy pracujúcich na Slovensku v najbližšom období.

Fragment pyrografie „Sláva automobilovému priemyslu“ Jarmily Mitríkovej a Dávida Demjanoviča.

Vyhliadky

Štrajk vo Volkswagene v roku 2017 v nás vzbudil nemalé nádeje. Skrýval prísľub ďalších bojov u ostatných výrobcov áut, v ich dodávateľskom reťazci, prípadne v celkom iných odvetviach, ktoré by sa inšpirovali jeho príkladom. Takýmto konfrontáciám by prialo aj súčasné napätie na trhu práce, ktoré tlačí mzdy nahor a komplikuje prepúšťanie „problémových“ podriadených.

Skrátka, štrajk vo Volkswagene mohol byť prvým znamením, ktoré by ohlásilo nový cyklus ofenzívnych konfliktov. Z historického hľadiska by nešlo o nič neobvyklé. Obdobia koncentrovaných, rýchlo sa šíriacich bojov na pracoviskách sú typické pre etapy prudkého ekonomického rozvoja. Zamestnancom umožňujú nielen získať nezanedbateľné materiálne zlepšenia. Viackrát viedli aj k vzniku organizácií, ktoré vystupovali nezávisle od oficiálnych odborových štruktúr či ľavicových politických strán a odvážili sa spochybniť nadvládu kapitálu nad životmi pracujúcich.4

Pokiaľ však ide o Slovensko, nádeje na nové štádium konfliktov medzi prácou a kapitálom sa zatiaľ, necelé dva roky po prvom štrajku v autopriemysle, nenaplnili. Kolektívne vyjednávanie, ktoré sa odvtedy odohralo v žilinskej Kii a trnavskej PSA, bolo síce nepokojné, no v obidvoch prípadoch sa skončilo krotkým kompromisom.5 Pracujúci VW zase nechali bez kolektívnej reakcie kroky zamestnávateľa, ktorý sa v lete 2018 rozhodol vytrestať ich za nepredĺženie dohody o konte pracovného času. Aj v iných odvetviach ekonomiky, vrátane tých vo verejnom sektore, sa každý náznak zrážky nateraz skončil ústupom. Naposledy na železniciach. Navyše, po nezávislom organizovaní, ktoré by prekročilo tradičné odborárske rámce, niet ani stopy.

Medzičasom sa postupne mení atmosféra doma i vo svete. Volkswagen ohlasuje redukciu počtu zamestnancov, ktorá súvisí s ukončením nábehu nových modelov, s rastom produktivity, ale aj so zámerom koncernu nasporiť na budúce investície. Aj Kia má svoje dôvody, pre ktoré sa v malých dávkach začína zbavovať pracovníkov. Význam týchto krokov netreba preceňovať, keďže nová automobilka v Nitre v rovnakej chvíli ohlásila rozsiahly nábor. No podľa aktuálnej strednodobej predikcie NBS bude rast HDP postupne spomaľovať.6 Očakáva sa, že svetová ekonomika v roku 2019 pribrzdí, a s ňou aj dopyt po slovenskom vývoze. Ochladenie sa týka aj Nemecka, od ktorého je tunajší súkromný sektor hlboko závislý. Zdá sa, že konjunktúra, ktorá na Slovensku priniesla rast reálnych miezd a rekordne nízku nezamestnanosť, sa chýli ku koncu.

Je tu tiež niekoľko ťažko predvídateľných faktorov: obchodná vojna USA a Číny, vnútorné problémy týchto dvoch najväčších kapitalistických ekonomík (napr. bublina na americkom trhu so študentskými pôžičkami či dlh čínskych nefinančných firiem), nejasné kontúry brexitu a chronické problémy na juhu eurozóny. Podľa Svetovej banky sa obloha zaťahuje. Pravda, repríza roku 2008 zatiaľ nie je na dohľad. Na konci súčasného obratu môže byť aj miernejšia, krátkodobá recesia – dajme tomu, v roku 2020. No so záverom terajšieho hospodárskeho boomu iste príde aj zmena v pomere síl na trhu práce. „Automatický“ rast reálnych miezd sa spomalí. Tlak na zisky zmenší balík peňazí, o ktoré sa práca môže pobiť s kapitálom. Zmenená situácia umožní šéfom jednoduchšie presadzovať opatrenia, ktorými presunú bremeno na plecia zamestnankýň.

Čas sa kráti, a to v dvoch ohľadoch. S koncom konjunktúry sa predovšetkým bude zmenšovať priestor na materiálne ústupky, ktoré firmy môžu urobiť pod tlakom akcií pracujúcich. Nástup recesie alebo hlbšej krízy zase bude znamenať, že kapitál prejde do otvorenej ofenzívy. Pred desiatimi rokmi sme videli, aké mizerné sú šance triedy pracujúcich, ktorá si v dobrých časoch nevytvorí – prostredníctvom bojov – organizačné predpoklady na úspešnú obranu v menej priaznivých podmienkach. Vieme tiež, ako ochotne sa odborárske centrály pripoja k „boju proti kríze“ založenému na uťahovaní opaskov. Tým skôr, ak je vo vláde spriatelená strana.

Dlhodobé vyhliadky teda nie sú ružové. No pokiaľ ide o boje a zdroje inšpirácií pre ne, netreba si zužovať obzor. V maďarskej fabrike Audi, ktorá sa nachádza v Győri, sa nedávno odohral pomerne úspešný štrajk. Jeho účinky doľahli aj na bratislavský závod Volkswagenu, ktorý musel nakrátko obmedziť výrobu vozidiel SUV. Maďarskí štrajkujúci tak slovenským kolegom poskytli ďalší príklad toho, aká potenciálna sila sa skrýva v kolektívnom prerušení práce. Súčasná kolektívna zmluva v bratislavskom závode koncernu pritom platí len do augusta 2019 – a spolu s ňou aj povinnosť zachovávať „sociálny zmier“. Aj v tomto roku preto budeme pozorne sledovať, čo sa deje v slovenskom priemysle, ale nielen tam.

Zn. Centimeter za euro.

Karmína v roku 2019

Počas uplynulých dvoch rokov sme nové články publikovali zväčša každý pondelok. Týždenná periodicita, ktorej sme sa s výnimkou letných a zimných „prázdnin“ držali dva roky, nás pritom zaväzovala aj k práci na textoch, ktoré síce považujeme za dôležité, no ktorých ohlas bol skôr obmedzený.

Rozhodli sme sa, že po prvých tisícich stranách trochu zvoľníme. V roku 2019 sa sústredíme na menší počet článkov, ktoré budeme vydávať bez pevnej periodicity. To znamená, že článkom vás môžeme prekvapiť v ktorýkoľvek deň v týždni, a že medzi textmi budú väčšie rozostupy. Preto by sa vám už nemalo stáť, že si naše – nie krátke – články odložíte na neurčito, pretože ich nestíhate čítať. Termín odosielania newsletteru však zostáva nezmenený: každú poslednú stredu v mesiaci.

Od začiatku sme sa stretávali s požiadavkou, aby na blogu vychádzali aj „teoretické“ texty. My sme sa, naopak, oveľa viac venovali konkrétnostiam. V doterajších článkoch občas prišlo aj na kratšie všeobecnejšie odbočky, no iba zriedka sme sa venovali „teórii“ pre ňu samu.7 Z našich textov by malo byť zrejmé, že sa za nimi skrýva súbor spoločných východísk. Tie sme však zatiaľ nikde systematickejšie neopísali. V tomto roku to napravíme.

Ďakujeme vám za doterajšiu priazeň!


  1. Pokusy stalinistov a rôznych pohrobkov mináčovskej ľavice „teoreticky“ zdôvodniť vlastnú homofóbiu a nacionalizmus – a to tézou, že (domáci) proletári predsa pre ľavicu musia byť dôležitejší než „buzeranti“ a „cudzinci“ – sa spravidla končia trapasom. O proletariáte a jeho bojoch sa od nich napokon nič zmysluplné nedozviete, no zato vám poradia, že treba voliť „vlasteneckého“ prezidentského kandidáta. V tomto texte sa nebudeme bližšie zaoberať inými problémami tejto pozície. Nebudeme tu teda objasňovať, prečo by boje za emancipáciu žien, sexuálnych alebo iných menšín či migrantov mali byť súčasťou zápasu triedy pracujúcich, a ako sa k týmto bojom dá zaujať triedne stanovisko odlišné od toho, na ktorom stojí tzv. liberálna ľavica. Tejto téme sa však chceme venovať v osobitnom článku. 

  2. Extrémny príklad absencie historického vedomia o minulých bojoch ponúka januárové číslo novín e-Práca, ktoré vydáva Konfederácia odborových zväzov (KOZ). Kolektív autorov v článku „Štrajky na Slovensku“ uvádza prehľad počtu štrajkov v období rokov 1992 – 2017 (s. 10). Podľa textu, ktorý vychádza z dát Medzinárodnej organizácie práce, ich bolo len 34. V skutočnosti sa ich odohralo asi trikrát toľko, pričom absolútnu väčšinu z nich organizovali… zväzy združené v KOZ

  3. Tento text sme uverejnili aj v srbskej verzii

  4. Príkladom takýchto zápasov sme sa stručne venovali v siedmejôsmej časti seriálu o štrajku vo Volkswagene. 

  5. O vyjednávaní v PSA, ktoré takmer vyústilo do štrajku, pozri aj náš rozhovor s vtedajším podpredsedom odborovej organizácie v závode. 

  6. Pozri aj prognózu IFP

  7. Ako príklad odbočky pozri šiestu časť seriálu o štrajku vo Volkswagene. Príkladom textu, ktorý sa pohyboval skôr na všeobecnejšej úrovni, je seriál o triede


Čítajte na Karmíne

Dovidenia, dobré časy?

Konjunktúra sa chýli ku koncu a kolektívne vyjednávanie vo VW naznačuje, čo nás čaká.

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“

Detroit: Útek od auta

„Jediné miesto, kde černosi mali nejaký význam v spoločnosti, bolo pri výrobnej linke.“