Odbory, sociálny štát a pracujúci

5. marec 2018
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V máji 2017 nám napísala študentka, ktorá na univerzite vo Veľkej Británii písala diplomovú prácu o činnosti odborov u nás. V nadväznosti na náš historický seriál o bojoch pracujúcich na Slovensku nám chcela položiť pár otázok. Práca je už úspešne obhájená (blahoželáme!), a tak sme sa rozhodli publikovať celý náš „rozhovor“ – pravdaže, so súhlasom autorky.

Vzhľadom na okolnosti svojho vzniku má text trochu akademický tón, ktorému sa inak snažíme vyhýbať. Veríme, že aj napriek tomu sa nám v odpovediach podarilo objasniť, ako sa Karmína pozerá na vzťah medzi zamestnancami a ich zamestnávateľmi či na úlohu odborov v súčasnom kapitalizme.

V texte sme urobili drobné úpravy a doplnenia, pridali medzititulky.

Postavenie pracujúcich na Slovensku

Ako hodnotíte stav sociálnych práv na Slovensku?

Priznávame, že nie sme navyknutí uvažovať o postavení pracujúcich v rovine „práv“. Jazyk práv sa nám zdá formalistický, pretože upriamuje pozornosť na legislatívu, na inštitúcie a mechanizmy, ktoré zabezpečujú dodržiavanie zákonov. Z nášho hľadiska je táto rovina niečím odvodeným. Sociálne práva sú výrazom „hmatateľných“ konfliktov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, resp. medzi nezamestnanými alebo adresátmi sociálnej pomoci a štátom, medzi nájomníkmi a prenajímateľmi atď. Tieto konflikty vyrastajú z rozporov medzi záujmami spomínaných skupín. Chápeme ich ako permanentné a všadeprítomné a považujeme ich za to, čo odlišuje modernú spoločnosť od predmodernej. Skrátene o nich budeme hovoriť ako o „triednom konflikte“ či „triednom boji“.

Z formálneho hľadiska (z hľadiska legislatívy, inštitúcií atď.) Slovenská republika prijala záväzky, ktoré sa v oblasti sociálnych práv kladú na modernú kapitalistickú krajinu. Za týmto formálnym stavom vecí sa vždy skrýva určitý pomer síl v triednom konflikte. Zdá sa nám užitočnejšie hovoriť o tomto pomere síl než o stave práv. Práva síce hrajú istú úlohu v konflikte medzi prácou a kapitálom, no v slovenskom kontexte je miera vymáhateľnosti sociálnych práv veľmi nízka. Napríklad ochrana práva na bývanie, najmä ochrana proti nútenému vysťahovaniu, prakticky neexistuje, pretože nad právom na bývanie triumfuje právo na súkromné vlastníctvo. V prípade práva na štrajk štát v minulosti viackrát zasiahol proti pracujúcim (pri štrajku v dopravnom podniku v Bratislave v roku 1997, na železniciach v roku 2003, v nemocniciach v roku 2006 a tiež ďalším obmedzením práva na štrajk lekárov novelou Trestného zákona v roku 2013).

V rôznych európskych krajinách sa spomínaný pomer síl líši v detailoch, ale vo všeobecnosti sa o ňom dá povedať, že trieda pracujúcich je už niekoľko desaťročí v defenzíve. Nedokáže účinne presadzovať svoje záujmy voči kapitálu a štátu, ani brániť sa ich útokom. K znakom, v ktorých sa tento pomer síl prejavuje, patria napríklad: stagnujúce, resp. klesajúce reálne mzdy v niektorých vyspelých krajinách; rýchlejší rast produktivity práce v pomere k rastu reálnych miezd v ďalších krajinách; zhoršovanie pracovných podmienok (napr. rozmach agentúrnej práce); ľahkosť, s akou štáty počas poslednej fiškálnej krízy presadili úsporné opatrenia, ktoré viedli k zhoršeniu kvality a rozsahu verejných služieb („sociálnej mzdy“) a k zhoršeniu postavenia verejných zamestnancov; prehlbujúce sa hierarchie vo vnútri triedy pracujúcich (napr. kmeňoví verzus agentúrni zamestnanci; bieli vs. farební; muži vs. ženy; domáci vs. migrantskí pracujúci atď.). Aj súčasný príklon časti pracujúcich ku krajnej pravici považujeme za jeden zo znakov ich slabého postavenia v tomto pomere síl.

Vo všeobecnosti sú tieto fenomény výrazom toho, že európskej triede pracujúcich sa nedarí vystupovať v role kolektívneho aktéra, ktorý si nielen uvedomuje vlastné záujmy, ale ich aj presadzuje bez ohľadu na záujmy zamestnávateľov, resp. štátu. Ak aj pracujúci zaznamenajú nejaký úspech pri obrane existujúcich výdobytkov (alebo dokonca pri ich rozšírení), spravidla ide o výsledok aktivity v ustálených legislatívnych a inštitucionálnych rámcoch (napr. kolektívne vyjednávanie). Tieto rámce považujeme za problematické, pretože ide o nástroje, ktoré štátu a zamestnávateľom umožňujú regulovať a pacifikovať triedny konflikt, napríklad prostredníctvom zámerného rozdeľovania pracujúcich podľa spomínaných kategórií. V tomto zmysle sú prekážkou voči sformovaniu toho, čo považujeme za kľúčové, teda sebaorganizácie triedy pracujúcich ako nezávislého politického aktéra.

To všetko podľa nás platí aj o Slovensku.

Odbory

Ako chápete postavenie odborov?

Odbory v tej podobe, v akej existujú od začiatku povojnového obdobia (niekde už skôr), sú jedným z nástrojov na regulovanie triedneho konfliktu. Prostredníctvom mechanizmov, akými sú kolektívne vyjednávanie, individuálne zastupovanie alebo legislatívne návrhy, sa odbory majú usilovať nájsť kompromis medzi záujmami zamestnancov a zamestnávateľov. V prípade, že štát má v danej záležitosti nejaký špecifický záujem odlišný od zamestnávateľov, musí sa zohľadniť aj ten.

Už tým, že sú súčasťou tohto rámca („tripartita“), odbory implicitne akceptujú, že rozporné záujmy spomínaných aktérov (ktoré my považujeme za nezmieriteľné) sa dajú „sprostredkovať“ tak, aby boli všetci spokojní. Odbory sú jednoducho nástrojom na vyjednávanie o cene pracovnej sily a podmienkach jej predaja. Preto nie sú schopné vykročiť (bez toho, aby prestali byť funkčnými odbormi) k perspektíve, ktorá by spochybnila samo predávanie pracovnej sily a teda aj existenciu spoločnosti, ktorá je na tomto predaji založená.

Odbory si uvedomujú, že ich existencia v súčasnej podobe je možná len v prípade, že funguje spomínaný rámec. Preto inštinktívne tiahnu k politickým silám, ktoré tento rámec nespochybňujú, prípadne ho dokonca aktívne presadzujú. Prakticky to znamená, že existuje spojenie medzi odbormi a sociálnodemokratickými či podobnými stranami (samozrejme, toto spojenie je v mnohých krajinách dané aj historicky, teda okolnosťami vzniku prvých odborov a strán tohto typu v danej krajine). Dôsledkom je, že odbory sa stávajú nástrojom v politickom zápase (ako to vidíme aj na Slovensku), v ktorom vôbec nemusí ísť o záujmy ich členov. Niekedy to však môže viesť až k tomu, že odbory aktívne vystupujú proti záujmom svojich zamestnancov. Najlepšie to azda vidieť na konfliktoch vo verejnom sektore v čase, keď je pri moci strana, s ktorou odbory spolupracujú.1

Sú podľa vás odbory potenciálnym aktérom spoločenskej zmeny?

Nie, pretože spôsob, akým odbory fungujú, vedie k demobilizácii pracujúcich. Príkladom (hoci podľa nás nie zvlášť dôležitým) je už to, že od určitej úrovne sú odborárski funkcionári profesionalizovaní, t. j. sami nepatria k tým, ktorých záujmy majú presadzovať. Sťažnosti na „odtrhnutosť“ odborov od každodenných problémov zamestnancov sa aj na Slovensku objavujú pomerne často, napríklad na rôznych diskusných fórach. V prípadoch výnimočnej apatie a demoralizácie môžu odbory hrať mobilizačnú úlohu. Ak miera aktivity členstva klesne pod istú úroveň, stávajú sa z hľadiska zamestnávateľa zbytočné. Kde nie je para pod tlakom, tam netreba poistný ventil. Preto je v záujme odborového aparátu z času občas prihodiť polienka do ohňa.

Pracujúci všade na svete spoznávajú tieto praktické limity odborov za cenu ťažkých prehier a sklamaní. Ak majú ostatní „sociálni partneri“ akceptovať odbory ako relevantného hráča, potom musia byť schopné pacifikovať nespokojnosť svojich členov, keď presiahne určitú prijateľnú mieru. Jednoducho povedané, ak sa dospeje ku kompromisu medzi odbormi a zamestnávateľom, tak odbory musia byť schopné ukončiť štrajk alebo inú akciu zamestnancov. Musia byť schopné zaručiť, že kompromis sa bude dodržiavať – bez ohľadu na to, aké sú aktuálne záujmy zamestnancov (či už všetkých, alebo nejakej ich časti). V takých prípadoch otvorene vystupujú voči záujmom tých, ktorých by mali zastupovať. Slovenskou ilustráciou rozporuplného postavenia odborov je postoj Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy k divokým štrajkom, ktoré vyhlásila Iniciatíva slovenských učiteľov. Školské odbory sa odvolávali na to, že sa do štrajku nemôžu zapojiť, pretože je podpísaná kolektívna zmluva. Štrajk nielenže nepodporili, ale rôznymi spôsobmi konali proti nemu a snažili sa ho diskreditovať medzi svojimi členmi.

Ďalší problém, ktorý sa týka väčšiny odborových organizácií (hoci zrejme nie všetkých), súvisí už s ich názvom: „odbory“. Spravidla sa koncentrujú na organizovanie určitých sektorov, resp. profesií v rámci sektorov, čím reprodukujú hierarchie, ktoré vyrastajú z deľby práce. Sťažujú tým vznik solidarity a spoločných zápasov naprieč rôznymi profesiami. S úzko sektorovou orientáciou odborov súvisí aj to, že zvyčajne sa zameriavajú na zamestnancov v tradičných zamestnaneckých pomeroch a neorganizujú napr. živnostníkov a agentúrnych zamestnancov. Pravda, to je sčasti podmienené aj legislatívou. No tým, že odbory akceptujú tento legislatívny rámec, pomáhajú udržiavať hierarchie, ktoré vyhovujú zamestnávateľom. A napokon, z povahy odborov vyplýva aj to, že neobhajujú záujmy nezamestnaných.

To všetko neznamená, že by odbory nemohli priniesť zamestnancom zlepšenia ich životnej úrovne či pracovných podmienok. Naopak – tam, kde odbory vôbec nie sú, býva situácia zamestnancov zvyčajne horšia. Znamená to však, že odbory majú určité limity, ktoré nie sú podmienené ich personálnym obsadením alebo neschopnosťou, ale ich funkciou ako inštitúcie spojenej s určitým modelom kapitalizmu. Zároveň to znamená, že odborárske víťazstvá sú pyrrhovské: na jednej strane vedú k hmatateľným zlepšeniam, na druhej strane za ne pracujúci zaplatia pacifikáciou.

Aké sú alternatívy voči odborom?

Alternatívou voči odborom je nezávislé organizovanie pracujúcich (vrátane nezamestnaných) bez ohľadu na profesiu, formu zamestnania, pôvod a iné rozdiely. Historicky malo toto organizovanie rôzne formy a nemyslíme si, že sa dajú nejako „predpisovať“. Skôr sa nám zdá, že pracujúci ich musia nanovo objavovať, pretože sa menia spolu s meniacimi sa ekonomickými, technickými a inými podmienkami. Takisto je ľahostajné, či sa týmto organizačným formám bude („zo zvyku“) hovoriť „odbory“, „zväzy“, „výbory“ alebo „rady“. Podstatné je, aby sa v spomínaných kľúčových znakoch líšili od tradičných odborov.

Odbory sa na Slovensku dlho zatracovali ako prekážka v ekonomických reformách. Nastala v tomto ohľade nejaká zmena?

Zmena prišla už s prvým víťazstvom Smeru v roku 2006. Odvtedy (s výnimkou obdobia vlády I. Radičovej) sú odbory považované za partnera štátu.

Na druhej strane si nemyslíme, že by odbory na Slovensku skutočne boli významnou prekážkou v reformách, resp. v procese transformácie. Samotnou odborárskou akciou (ako boli demonštrácie, blokády hraničných priechodov a pod.) sa nepodarilo zastaviť žiadnu z reforiem, ani významnejšie zmeniť priebeh transformácie.2 Až nástup Smeru viedol k zrušeniu niektorých reforiem, k revízii Zákonníka práce atď. To isté sa zopakovalo po páde vlády I. Radičovej. Azda jedinou výnimkou je transformácia nemocníc na akciové spoločnosti, ktorú naposledy skutočne zastavila akcia Lekárskeho odborového zväzu (hromadné podávanie výpovedí v roku 2011). Táto akcia zároveň patrila k najkontroverznejším a (z nášho hľadiska) najzaujímavejším vystúpeniam pracujúcich na Slovensku za posledných vyše 25 rokov.

Ďalším príkladom odporu voči reformám sú nepokoje nezamestnaných Rómov najmä na východe Slovenska. Odohrali sa úplne mimo odborárskeho rámca. Aj napriek tomu, že štát ich potlačil s nevídanou razanciou, podarilo sa im dosiahnuť určité zlepšenie podmienok pre (všetkých) nezamestnaných.

Vo svojich článkoch ste na základe empirických údajov sledovali akcie pracujúcich na Slovensku. Ako sa menili postoje verejnosti voči nim? V deväťdesiatych rokoch mohli byť pracujúci zatracovaní ako lúzri transformácie. Ako je to dnes?

Odpoveď sa čiastočne prekrýva s tou predchádzajúcou. Je však otázne, čo budeme považovať za „verejnú mienku“. Médiá, ktoré boli naladené proreformne (a platí to o väčšine relevantných médií), boli skutočne „proti odborom“, resp. „proti pracujúcim“. Pochybujeme však o tom, že by v tomto odrážali názory väčšiny spoločnosti. Na druhej strane je pravda, že súčasná mediálna produkcia sa k odborom stavia o čosi prívetivejšie. Možno to súvisí s celkovým posunom verejnej debaty v pokrízovom období (smerom preč od „trhového fundamentalizmu“, ktorý ju charakterizoval predtým).

Ako hodnotíte spoluprácu odborov s neziskovými organizáciami? V jednom z textov spomínate kampaň „Koniec nízkym mzdám“, ktorá však vo vás nevzbudzuje veľké nádeje.

Táto kampaň je zaujímavá tým, že získala určitý vplyv vo verejnej diskusii. Je užitočné, že vyniesla na svetlo štatistické údaje, ktoré sa u nás dosiaľ prehliadali. V situácii, keď sa viac diskutuje o pracovných podmienkach, prípadne o tom, čo by sa s nimi dalo urobiť, sa lepšie funguje aj projektu, akým je Karmína.

Na druhej strane, kampaň nastoľuje otázku miezd a pracovných podmienok v rámci limitov, ktoré sú charakteristické pre odbory a ktoré sme už spomenuli. Zdá sa tiež, že viac než na sebaorganizáciu pracujúcich kladie dôraz na legislatívne a „tripartitné“ cesty presadzovania ich záujmov.

O iných prípadoch spolupráce medzi odbormi a neziskovým sektorom nevieme (čo neznamená, že neexistujú).

Odbory, sociálny štát a východná Európa

Autori Bohle a Greskovits tvrdia, že Európsky sociálny model sa nedá jednoducho „preniesť“ na východ, pretože tam chýbajú jeho základy, napríklad silná vyjednávacia pozícia odborov. Existujú podľa vás nejaké iné dôvody, prípadne také, ktoré sú špecifické pre Slovensko?

„Európsky sociálny model“ je podľa nás už niekoľko desaťročí v rozklade. Súvisí to so spomínaným pomerom síl medzi pracujúcimi a kapitálom, resp. štátom. Existencia tohto modelu bola možná iba v osobitej konštelácii viacerých faktorov, ktorá sa sformovala po druhej svetovej vojne. Patrili k nim hospodárska konjunktúra spojená s povojnovou obnovou, rozsiahla ekonomická pomoc z USA, súperenie so „socialistickým“ táborom, absencia konkurencie z východnej Ázie, ale tiež kompromis medzi pracujúcimi a kapitálom, ktorý umožňoval rastúcu produktivitu a súčasný rast reálnych miezd pri relatívne stabilných formách zamestnávania. Keď tieto faktory pominuli, začal sa rúcať aj spomínaný model.

Miera odborovej organizovanosti dlhodobo klesá aj v západných krajinách. Výdobytky, ktoré charakterizovali „európsky sociálny model“, sa okliešťujú, resp. využívajú sa na prehlbovanie spomínaných hierarchií vnútri triedy pracujúcich. Odbory a niektoré sociálnodemokratické strany na Západe dnes obhajujú už len zvyšky niekdajšieho modelu (a niekde, napríklad vo Veľkej Británii alebo v Nemecku, spolupracovali na jeho likvidácii).

Slovensko sa transformovalo v čase, keď na Západe už tento pohyb bol dávno rozbehnutý. Do procesu transformácie sme navyše vstupovali bez toho, aby sa sformovalo akékoľvek širšie hnutie pracujúcich (vrátane nezamestnaných). Spomínaný pomer síl bol teda od začiatku ešte viac v ich neprospech.

V jednom z textov tvrdíte, že „Na celospoločenskej úrovni odbory ponúkajú len akési korporativistické minimum […] V súkromnom sektore sa pohybujú medzi ritualizovaným konfliktom a pasivitou. Mimo ich zorného uhla zväčša zostávajú nezamestnaní, agentúrni zamestnanci a pracovní migranti.“ Čo je podľa vás hlavnou prekážkou, ktorá bráni odborom, aby sa väčšmi angažovali v naznačenom smere?

Podrobnejšia analýza slovenských odborov by si vyžadovala aj historický výskum. Súčasné odbory na Slovensku vznikli transformáciou ROH, teda inštitúcie, ktorá bola plne integrovaná do stalinistického štátu a fungovala ako „prevodový remeň“ medzi stranou a triedou pracujúcich. V deväťdesiatych rokoch sa odbory ocitli v úplne novej situácii. Zdá sa, že mnohé odborové organizácie dodnes zápasia s dedičstvom ROH (prejavuje sa to aj tým, že zamestnanci ich nazývajú „komunistickými“ a pod.).

Na druhej strane, význam tohto dedičstva by sme nemali preceňovať. Aj odbory v západných krajinách sa vyznačujú mnohými charakteristikami, ktoré pozorujeme u nás (odtrhnutie funkcionárov od členskej základne, úzko sektorové zameranie a ignorácia nezamestnaných, migrantov atď., ritualizované formy „boja“…). Vyplýva to zo základnej funkcie odborov vo vzťahu ku kapitálu a štátu, ktorú sme už načrtli v odpovedi na tretiu otázku.

V rovnakom texte sa píše, že „pre neskúsenosť či strach z nezamestnanosti nie sú pracujúci schopní ani sami nič podniknúť, ani sa nechať mobilizovať odbormi, ktoré to s nimi myslia dobre [… alebo …] sa odbory boja riskovať neúspech alebo, naopak, príliš veľký úspech – v tom zmysle, že by sa im situácia vymkla spod kontroly a zamestnávateľ by ich prestal považovať za relevantného partnera.“ Mohla by byť odpoveďou politická aktivizácia občanov?

Politická aktivizácia „občanov“ môže znamenať všeličo, vrátane podpory krajnej pravice. Navyše, kategória „občan“ podľa nás stiera antagonistické záujmy zamestnancov a zamestnávateľov. Napokon, aj demontáž európskeho sociálneho modelu alebo zavádzanie „reforiem“ na Slovensku prebiehali sčasti vďaka mobilizácii ľudí ako občanov (voličov).

„Aktivizácia občanov“ je z nášho hľadiska problematická aj preto, lebo môže znamenať vylúčenie „ne-občanov“. Na Slovensku dnes žijú a pracujú tisíce ľudí z iných krajín EÚ, ale aj z tretích krajín. Títo ľudia nie sú občanmi Slovenskej republiky, no solidarita s nimi (a ich solidarita so slovenskými kolegami) by v niektorých zápasoch mohla byť kľúčová. Zároveň netreba zabúdať, že aj krajne pravicový diskurz stojí na rozlišovaní medzi „slušnými občanmi“ a „neprispôsobivými Cigánmi“, resp. migrantskými „ne-občanmi“, ktorých v krajine „nechceme“.

Odpoveď vidíme skôr v aktivizácii ľudí ako pracujúcich v zápasoch o ich každodenné potreby. Neraz sme videli, že také boje môžu prerásť až na celospoločenskú úroveň a nielen zvrátiť spomínaný pomer síl, ale spochybniť aj jeho základy. To je však beh na dlhé trate, ktorý predpokladá splnenie rôznych podmienok – a nie všetky dokážeme individuálne či kolektívne ovplyvniť.


  1. Na Karmíne sme písali o dvoch príkladoch: zápas učiteľských asistentiek v britskom Durhame (2016 – 2017) a štrajky učiteľov na Slovensku (2016). 

  2. Pozri druhútretiu časť nášho seriálu o bojoch pracujúcich na Slovensku.