Ako lekári porazili vládu

12. február 2018 • Analýzy bojov odbory, spoločenská reprodukcia, zdravotníctvo, ženy Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

minulej časti sme zrekapitulovali staršiu históriu bojov v slovenskom zdravotníctve. Zamerali sme sa na niekoľkotýždňový štrajk nemocníc v roku 2006, ktorý sa krútil okolo štvorice požiadaviek. Išlo o zvýšenie platov zdravotníkov, zastavenie transformácie nemocníc, zabezpečenie dostupnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých a dofinancovanie zdravotníctva. Štrajkom sa podarilo zabezpečiť výrazný rast miezd a transformácia sa odložila na neurčito.

Reálne mzdy nemocničných lekárov a sestier mierne rástli aj v rokoch 2009 a 2010. Ďalší rok však priniesol prudký obrat v tomto vývoji. Vláda Ivety Radičovej (SDKÚ-DS), ktorej ministrom zdravotníctva bol Ivan Uhliarik (KDH), zároveň znova nastolila tému premeny nemocníc na akciové spoločnosti. Zápas za takmer identické požiadavky ako v roku 2006 sa mohol začať.

V tejto časti nášho seriálu si najprv pripomenieme ekonomický vývoj, ktorý viedol k zhoršeniu finančnej situácie slovenského zdravotníctva. Ďalej sa budeme zaoberať opatreniami poisťovní, nemocníc i politikov, ktoré začiatkom roku 2011 spôsobili, že viaceré profesie v odvetví sa dali do pohybu a začali organizovať rôzne kolektívne akcie. Hromadné podávanie výpovedí, ktoré LOZ schválilo v máji, bolo jednou z nich. Budeme ho tu sledovať až do jeho víťazného konca v decembri 2011.

Globálna kríza a úsporné opatrenia

Ekonomická kríza, ktorá sa začala v roku 2007 na americkom hypotekárnom trhu a čoskoro zachvátila globálny finančný trh, sa na prelome rokov 2008 a 2009 začala prejavovať aj v slovenskom priemysle. Ekonomika sa ocitla v recesii. Pokles objednávok a zhoršenie prístupu firiem k úverom vyvolali prepúšťanie. Miera nezamestnanosti vyskočila z dovtedajšieho minima (9,6 % v roku 2008) na vyše 12 % v roku 2009 a na vyše 14 % v roku 2010.

Kroky, ktoré krajiny EÚ vtedy podnikali na záchranu bánk a povzbudenie priemyslu, si vyžiadali výrazný rast štátneho dlhu. Spolu s ďalšími faktormi (dlhodobá nerovnováha medzi ekonomikami EÚ, vysoká zadlženosť niektorých z nich už pred krízou, pretrvávajúca recesia a zhoršenie úverových podmienok pre štáty v dôsledku problémov vo finančnom sektore) to koncom roka 2009 vyvolalo rozpočtovú krízu, ktorej najznámejším aktérom bolo Grécko. Všetky krajiny EÚ, vrátane Slovenska, však postupne prijímajú úsporné opatrenia.

So slovenským zdravotníctvom tento vývoj súvisí v dvoch ohľadoch. Po prvé, rast nezamestnanosti spôsobil, že podiel poistencov, za ktorých zdravotné odvody platí štát, sa zväčšil. Ako sme uviedli v minulej časti seriálu, poistné nezamestnaných nestačí na pokrytie skutočných nákladov na zdravotnú starostlivosť. Rast počtu nezamestnaných teda spôsobil relatívny pokles zdrojov, ktoré malo slovenské zdravotníctvo k dispozícii, a zrýchlil tempo zadlžovania nemocníc.1

Po druhé, kríza európskych štátnych rozpočtov vyvolala úsporné opatrenia, ktoré sa dotkli aj slovenského zdravotníctva. V januári 2011 sa znížil preddavok na zdravotné poistenie, ktorý štát platí za svojich poistencov.2 Tlak na úspory začali vyvíjať aj zdravotné poisťovne a nemocnice.

Škrty v zdravotníctve

Zdravotné poisťovne v rámci úspor navrhli zdravotníckym zariadeniam zníženie zmluvných platieb za výkony o 2 – 6 %. V marci ohlásili, že pristúpia k rušeniu zmlúv s niektorými ambulanciami lekárov-špecialistov. Súkromná zdravotná poisťovňa Dôvera zrušila zmluvy so 170 špecialistami, štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa ohlásila zrušenie dvoch stoviek takých zmlúv. Sociálna poisťovňa zase začala vymáhať svoje pohľadávky voči nemocniciam, ktoré neplatili odvody za vlastných zamestnancov, prostredníctvom exekútorov. Ako prvá sa v exekúcii ocitla nemocnica v Považskej Bystrici s dlhom vo výške 4 milióny eur, ktorý sa ďalej zväčšoval. Podobná hrozba visela aj nad nemocnicami v Myjave či Bojniciach.

Asociácia fakultných nemocníc pri rokovaniach so SOZZaSS3 vo februári odmietla požiadavku odborov, aby sa v rokoch 2011 a 2012 zvýšili mzdy zdravotníkov o 5 %. Niektoré nemocnice naopak navrhovali zníženie platov. Podobne postupovala aj Asociácia nemocníc Slovenska, keď sa v auguste začalo kolektívne vyjednávanie, ktoré sa týkalo menších nemocníc. Navrhla redukciu platov o 5 %. Okrem toho k 1. júlu 2011 v zdravotníckych zariadeniach po celom Slovensku zaniklo 156 oddelení, čo predstavovalo 3300 lôžok.

Vláda popritom začala podnikať kroky, ktoré smerovali k transformácii nemocníc na akciové spoločnosti. Potrebné novely zákonov boli schválené vo februári 2011. Do konca roka sa mali transformovať tri desiatky nemocníc. Uvažovalo sa tiež o tom, že by sa zvýšil, resp. zmäkčil ročný limit nadčasovej práce pre zdravotníckych pracovníkov. Minister práce Jozef Mihál (SaS) pri príprave novely Zákonníka práce uviedol: „Nemocnice jednoznačne potrebujú v nadčasoch výnimku, život človeka má absolútnu prioritu.“4

Celkové výdavky na zdravotnú starostlivosť (štátne, súkromné i individuálne) sa v roku 2011 znížili o štyristo miliónov eur. Reálne mzdy nemocničných lekárov a sestier zaznamenali prepad, ktorý bol výraznejší než pokles priemernej mzdy v slovenskej ekonomike: priemerná reálna mzda v národnom hospodárstve klesla o asi 1,8 %. Priemerná reálna mzda nemocničného lekára sa znížila o 3 %, reálny príjem sestry sa zmenšil o asi 2,8 %.

graf: Medziročná miera rastu priemernej reálnej mzdy v celej ekonomike, u nemocničných lekárov a u nemocničných sestier
Medziročná miera rastu priemernej reálnej mzdy v celej ekonomike, u nemocničných lekárov a u nemocničných sestier. Údaje za zdravotníkov zahŕňajú základný plat a príplatky – okrem tých za pracovnú pohotovosť. Záporná miera rastu reálnych miezd znamená, že reálna mzda sa zmenšuje, takže zamestnanci si zo svojho príjmu môžu dovoliť menej.

Spomínané zmeny nezostali bez odozvy od lekárov, sestier, ale i pacientov. Ďalej sa zameriame najmä na podávanie hromadných výpovedí nemocničných lekárov, ktoré zorganizovalo LOZ, ale príležitostne sa pristavíme aj pri akciách ďalších skupín a organizácií. Budeme postupovať viac-menej chronologicky.

Petície, ultimáta, protesty

Medzi prvými sa ozvali zdravotné sestry. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA), v tom čase vedená Máriou Lévyovou, spustila petičnú akciu s názvom „Ak sa nepostaráme my o seba, kto sa postará o vás?“. Sestry mali celý rad požiadaviek, napríklad zavedenie základnej hodinovej mzdy na úrovni 3,50 – 4,50 €, odchod do dôchodku v 58 rokoch, dodržiavanie personálnych normatívov na oddeleniach či zrovnoprávnenie sestier v zariadeniach sociálnej starostlivosti s tými, ktoré pracujú v zdravotníctve. Išlo o mimoriadne úspešnú petíciu, pod ktorú sa podpísalo takmer štvrť milióna ľudí.

Protesty začal zvažovať aj SOZZaSS, ktorý vo februári zisťoval náladu členskej základne. Ankety sa zúčastnili zamestnanci 75 zariadení. Tri štvrtiny respondentov boli ochotné zapojiť sa do akcií na pracoviskách, polovica vyjadrila ochotu zúčastniť sa na protestnom zhromaždení v Bratislave. To sa uskutočnilo prvého apríla pred budovou Ministerstva zdravotníctva a bolo spojené s vyhlásením štrajkovej pohotovosti. Na demonštráciu, ktorá sa konala v pracovný deň na obed, však prišli len asi štyri stovky účastníkov, prevažne zdravotných sestier. Zástupca českých zdravotníckych odborov svojim slovenským kolegom odporúčal, aby trochu „pritvrdili muziku“.5

V prvej polovici roka sa aktivizovali aj lekári-špecialisti. Týmto termínom sa označujú lekári, ktorí prevádzkujú súkromné špecializované ambulancie, spravidla vo forme spoločností s ručením obmedzeným, v ktorých obvykle zamestnávajú zdravotnú sestru.6 Dôvodom na ich nespokojnosť bolo najmä znižovanie platieb za výkony, resp. rušenie zmlúv zo strany zdravotných poisťovní. Slovenská lekárska únia špecialistov (SLÚŠ) ohlásila už na deviateho marca „Deň protestu“ s heslom „Ďakujeme, máme toho dosť!“. Lekári mali v určený deň medzi 13.00 a 14.00 hod. prerušiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti, neprijímať pacientov a venovať sa administratívnej činnosti.

Výzva bola orientovaná na všetkých lekárov, nielen špecialistov; okrem zvýšenia platieb poisťovní špecialistom patril medzi požiadavky SLÚŠ aj rast miezd lekárov-zamestnancov. Tí sa preto v niekoľkých nemocniciach pripojili k protestu aspoň symbolicky. Zhruba stovka lekárov prešovskej Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana sa počas obedovej prestávky na pätnásť minút zhromaždila pred nemocnicou. Podobne postupovali ich kolegovia v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie (Vyšné Hágy) či vo fakultnej nemocnici a na poliklinikách v Nitre. Na bratislavských Kramároch sa konalo zhromaždenie v posluchárni.

Médiá sa vtedy opýtali na názor aj primára diagnostickej a intervenčnej radiológie v popradskej nemocnici, Ľudovíta Chalányiho. Jeho hodnotenie protestu bolo prorocké: „Hodinovou kvapkou v mori nezastrašíme ani prezidenta, ani premiérku a ani ministerstvo zdravotníctva. Zabrať by mohli hromadné výpovede. Vtedy by to malo zmysel.“

Požiadavky LOZ

Táto téma nebola nová – už niekoľko mesiacov plnila stránky zahraničných rubrík slovenských novín. V Českej republike totiž vrcholila akcia „Děkujeme, odcházíme“, ktorú organizoval Lékařský odborový klub, náprotivok slovenského LOZ. V polovici februára, tri týždne pred uplynutím výpovedných lehôt asi 3500 českých lekárov, vláda P. Nečasa urobila určité ústupky a odvrátila kolaps nemocníc.7 V tom čase sa objavujú aj prvé vyjadrenia predstaviteľov LOZ, ktoré naznačujú, že slovenskí lekári by sa mohli vydať „českou cestou“.

Už v apríli 2011 LOZ zaslalo otvorený list premiérke I. Radičovej, v ktorom ju vyzvali na rokovanie o štvorici požiadaviek. Lekári žiadali, aby vláda vynútila dodržiavanie Zákonníka práce a výnosu ministerstva, ktorý stanovuje minimálnu úroveň personálneho a materiálneho zabezpečenia zdravotníckych zariadení. Spomenuli sme už výnimku v Zákonníku práce, ktorá lekárom umožňovala odpracovať až 550 hodín nadčasov ročne. Ani toto zvýšenie limitu však nestačilo na to, aby nemocnice prestali porušovať pracovnú legislatívu. Národný inšpektorát práce ešte začiatkom roku 2011 oznámil závery kontroly, podľa ktorých sa v zdravotníctve pracovalo „navyše dokonca šesťsto až tisíc hodín [ročne], čo je niekoľkonásobne viac, ako povoľuje Zákonník práce.“

Napríklad v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave sa maximum povolených nadčasov obchádzalo pomocou dvoch súbežných pracovných zmlúv: jednej na denné služby a ďalšej na tie nočné. Zákonník práce však zakazuje uzatvárať viaceré zmluvy na tú istú prácu. Hovorkyňa nemocnice uviedla, že „Lekári takto pracujú dobrovoľne.“ Doktorka, ktorá si želala zostať v anonymite, to okomentovala: „A vy by ste tie služby nevzali, keď vám k šesťstoeurovému platu prinesú ďalších dvesto?“

LOZ súčasne vyzývalo na zvýšenie platieb zdravotných poisťovní za výkony, ktoré mali odrážať skutočné náklady. Ďalšou požiadavkou bolo zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti a zabezpečenie „širokej odbornej diskusie“ o tejto téme. Lekári napokon žiadali aj legislatívnu záruku, že základné platy lekárov do roku 2013 dosiahnu najmenej 1,5-násobok až trojnásobok (v prípade špecializovaných lekárov) priemernej mzdy v ekonomike, podľa kvalifikácie a dĺžky praxe.

V liste, ktorý zaslali premiérke, vyzývali na začatie rokovaní do konca apríla. Nie je jasné či sa konali a zlyhali, alebo či vláda ignorovala výzvu. V každom prípade orgány LOZ piateho mája jednohlasne schválili hromadné podávanie výpovedí. Lekári na celom Slovensku začínajú podpisovať „Deklarácie o pripravenosti podať výpoveď“. Na jeseň má nasledovať zbieranie a kolektívne podanie skutočných výpovedí a po uplynutí výpovednej lehoty aj masový odchod lekárov z nemocníc.

Prípravy

SOZZaSS s podporou ďalších organizácií (vrátane LOZ) dal v júni vláde vlastné ultimátum. Buď splní požiadavky zdravotníkov, alebo budú nasledovať „nátlakové akcie“. Spoločné požiadavky boli tri: dofinancovanie rezortu na vyrovnanie 126-miliónového výpadku, ktorý vznikol znížením sadzby za poistencov štátu, zvýšenie preddavku za poistenca štátu na 5,5 % priemernej mzdy a adekvátne finančné ohodnotenie zamestnancov zdravotníctva.

V tom čase sa zdalo, že podávanie výpovedí by sa mohlo rozšíriť aj na ďalšie profesie. Predseda SOZZaSS vyhlásil, „Áno, určite sa pridávame k hromadným výpovediam. Kde nepôsobí LOZ, obrátime sa na našich predsedov v základných organizáciách, aby lekárom umožnili oboznámiť sa s deklaráciou…“ Podobný postoj zaujala aj prezidentka komory zdravotných sestier a pôrodných asistentiek, M. Lévyová: „Určite sa pridáme k týmto aktivitám.“ Hlavným aktérom jesenného zápasu však napokon zostalo Lekárske odborové združenie.

Počas leta sa zbierali podpisy pod deklaráciu, ktorými lekári vyjadrovali ochotu podať výpoveď 31. októbra. Pracovný pomer takého lekára by sa skončil k 31. decembru. Tieto termíny sa neskôr skrátili, keďže ministerstvo rýchlo napredovalo k transformácii nemocníc. Do konca leta podpísalo deklaráciu 3827 lekárov z 51 nemocníc. Titulok v Pravde hlásal: „Zo štátnych nemocníc sa chystá odísť väčšina lekárov.“

Podanie výpovedí

Samotné výpovede pripravovalo LOZ v spolupráci s právnymi poradcami. Lekári, ktorí sa rozhodli zúčastniť akcie, podpisovali aj takzvanú „Dohodu o solidarite“ medzi nimi a LOZ. V nej vyhlasovali, že sa „morálne zaväzujú“ vytrvať až do splnenia požiadaviek. Dohoda myslela aj na prípad, keď by požiadavky síce boli splnené, ale jednotliví lekári by sa stali terčom represie, prípadne by ich zamestnávateľ odmietol znova prijať.

Do konca septembra malo LOZ v rukách 2411 výpovedí lekárov z 34 nemocníc. Silné zastúpenie mali kľúčové odbory, bez ktorých sa každodenná prevádzka nemocnice nezaobíde. V DFNsP v Bratislave podpísalo výpovede 121 lekárov, čiže čosi vyše polovice celkového stavu. Bolo medzi nimi až 31 z celkových 32 anestéziológov. Vo FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici sa na odchod pripravovalo 90 % anestéziológov. V košickej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura to bolo 80 %. Toto zloženie platilo aj v menších nemocniciach. V Leviciach podala výpoveď asi polovica všetkých lekárov, pričom medzi nimi boli piati zo siedmich lekárov Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny. V Topoľčanoch podali výpoveď ôsmi z jedenástich a v Dolnom Kubíne celé také oddelenie.

Výpovedné lehoty im začali plynúť 1. októbra 2011. Čiastočný zoznam nemocníc, počtu ich lekárov, počtu podaných výpovedí a počtu stiahnutých výpovedí zhŕňame v tejto tabuľke:8

Zariadenie Počet lekárov Podaných výpovedí Platných k 30. 11. 2011
UN Bratislava 1400 534 405
UN LP Košice 738 236 11
UN Martin 436 14 0
FNsP J. A. Reimana Prešov 382 169 142
FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica 350 196 146
DFNsP Bratislava 284 121 90
ÚVN SNP Ružomberok 248 71 48
FN Trenčín 235 145 12
FN Žilina 233 115 89
FN Nitra 220 63 47
Nemocnica Poprad 176 46 16
FN Nové Zámky 170 26 6
FN Trnava 140 89 10
Nemocnica Bojnice 126 51 39
DFNsP Košice 125 51 3
Nemocnica Považská Bystrica 110 31 16
Nemocnica Liptovský Mikuláš 83 52 16
NsP Topoľčany 77 47 15
Nemocnica Dolný Kubín 70 45 29
NsP Levice 67 40
NsP Stará Ľubovňa 55 19 0
DFNsP Banská Bystrica 60 32
Nemocnica Čadca 22 15
TARCH Vyšné Hágy 23 15
Nemocnica Trstená 27 13
NsP Bardejov 22 10
ForLife n. o. 30 1
FNsP Skalica 33 0
Národné rehabilitačné centrum Kováčová 12 0
Nemocnica Piešťany 23 0
NsP Spišská Nová Ves 26 0
Spolu 2439 1226

Rokovania, represia, ústupky

Vláda sa dostala pod tlak a obnovila rokovania, ktoré zlyhali ešte pred začiatkom leta. Ani teraz však neboli úspešné. Ministerstvo aj nemocnice zároveň začali podnikať opatrenia, ktorých cieľom bolo primať lekárov, aby stiahli výpovede. Začiatkom októbra minister Uhliarik vyhlásil, že nemocnice nemusia akceptovať každú odvolanú výpoveď. Všeobecná zdravotná poisťovňa naznačila, že plánuje presunúť prostriedky smerom k nemocniciam, ktoré budú dostatočne personálne zabezpečenie. Už v polovici októbra však minister otočil a nariadil riaditeľom nemocníc, aby do konca mesiaca akceptovali každú stiahnutú výpoveď.

Nátlak, ktorý sa vyvíjal v nemocniciach, ilustruje dianie vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove. Mladým lekárom pred atestáciou tu dali na výber: buď stiahnu výpoveď a budú pokračovať v príprave na atestáciu, alebo ich nepripustia k atestačnej skúške. Hovorkyňa zariadenia sa odvolala na nariadenie ministerstva, podľa ktorého náklady na vzdelávanie lekára treba považovať za neopodstatnené, ak sa rozhodol podať výpoveď. Ministerstvo však poprelo, že by vydalo taký príkaz. Primár trnavskej neurológie Georgi Krastev zase v rozhovore pre Pravdu uviedol: „V nemocnici je napríklad Ukrajinec, ktorý tu robí viac rokov a stiahol výpoveď len preto, že sa mu vyhrážali, že mu odnímu pracovné povolenie aj pobyt a vrátia ho naspäť na Ukrajinu. Alebo doktorky, ktoré mali sociálne byty a bývali tam s dieťaťom. Bolo im naznačené, že môžu o tieto byty prísť.“

Zamestnanci prešovskej nemocnice na nátlak reagovali demonštráciou v areáli, ktorá sa konala 25. októbra. Od predsedu miestnej organizácie LOZ tam zaznelo: „Pociťujeme silný tlak na lekárov, ktorí dali výpovede a nestiahli ich. Dozvedeli sme sa, že sa používajú metódy pohovoru medzi štyrmi očami za zatvorenými dverami, kde sa používajú zvláštne formy vysvetľovania na stiahnutie výpovede. Vyskytli sa informácie, že niektorým kolegom boli ponúknuté funkčné miesta primárov, navýšenie platu, čo sa údajne aj realizovalo.“ Podobná demonštrácia sa v Prešove zopakovala 16. novembra.

Vláda sa zároveň ocitla v prekérnej situácii z iných dôvodov. Parlament mal v tom čase ratifikovať Európsky nástroj finančnej stability („euroval“). Premiérka Radičová toto hlasovanie spojila s hlasovaním o dôvere vlády. Piateho októbra poslanci vyslovili nedôveru vláde. O týždeň už bol vytýčený termín predčasných volieb. Výpovedné lehoty však ďalej plynuli 2386 lekárom a bolo treba odvrátiť blížiacu sa krízu.

Začiatkom novembra ministerstvo odsunulo premenu siedmich veľkých nemocníc z celkových 31 zariadení, ktoré sa mali transformovať.9 Prezident Gašparovič krátko nato vydal odporúčanie, aby vláda odložila všetky transformačné projekty. Celý proces sa tým odložil na obdobie po voľbách.

LOZ žiadalo záruky o tom, že sa transformácia úplne zastaví – nielen preloží. Zároveň trvalo na splnení ostatných troch požiadaviek. Lekárske odbory však ustúpili z pôvodných mzdových nárokov a od 21. novembra namiesto 1,5-, resp. 3-násobku priemernej mzdy žiadali 1,35- až 2,7-násobok. Vláda prišla s vlastnou ponukou. Ministerstvo zdravotníctva poslalo 27. 11. do nemocníc príkaz, aby sa od roku 2012 zvýšili platy lekárov „v priemere o 300 €“. Od januára nového roka mali stúpnuť o 200 €, pričom ďalšie zvýšenie (v októbri 2012) mala zabezpečiť nová vláda.

Nemocnice začali pripravovať dodatky k pracovným zmluvám, ktoré garantovali spomínané zvýšenie. Podpísanie dodatku automaticky znamenalo stiahnutie výpovede. Išlo o nezanedbateľný ústupok, keďže minister pôvodne pripúšťal zvýšenie platov najviac o šesťdesiat eur. Zároveň to bol pozoruhodný taktický krok. Príkaz ministerstva sa vzťahoval len na zariadenia, ktoré spadajú do jeho zriaďovateľskej pôsobnosti. Pre nemocnice pod kontrolou vyšších územných celkov a ďalšie zariadenia mal len charakter odporúčania. Okrem toho nešlo o plošné zvýšenie miezd všetkých lekárov. Príkaz stanovoval, že riaditeľ zariadenia je povinný rozdeliť medzi lekárov sumu, ktorá sa rovná násobku počtu lekárov a 300 €. Bolo pritom na rozhodnutí riaditeľa, ako túto sumu rozdelí. Navyše, podľa príkazu sa zvýšenie vzťahovalo na základnú sadzbu lekára. Zostala otvorená možnosť, že sa síce zvýši základný plat, no manažment nemocnice zoškrtá nenárokovateľné zložky mzdy.

Podľa dobových informácií tento ústupok mal určitý efekt. Ku koncu novembra sa hovorilo o spolu 800 stiahnutých výpovediach. V košickej DFNsP zostávalo vo výpovedi len 32 lekárov, v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura 28. Na druhej strane však ministerstvo čelilo novým problémom. Desiatky lekárov v Univerzitnej nemocnici v Martine podpísali petíciu proti „plánu B“, ktorým ministerstvo chcelo čeliť očakávanému kolapsu nemocníc v Žiline, na Orave a na Kysuciach. Pacienti sa podľa plánu mali presmerovať práve do Martina. Prednosta očnej kliniky martinskej nemocnice o tom povedal: „Nedali sme síce výpovede, ale to neznamená, že nesúhlasíme s požiadavkami lekárskych odborov.“ Martinskí lekári pohrozili, že ak sa bude realizovať „plán B“, vypovedajú zmluvy o pohotovostných službách.

Núdzový stav

Keďže podľa informácií, ktoré zverejnil Úrad vlády SR, by po 1. decembri v nemocniciach po celom Slovensku chýbalo asi 400 lekárov,10 vláda v pondelok 28. novembra vyhlásila núdzový stav. Týkal sa pätnástich zariadení:

  • Univerzitná nemocnica v Bratislave
  • Univerzitná nemocnica v Košiciach
  • Fakultná nemocnica v Trnave
  • FN v Trenčíne
  • FN v Žiline
  • FN v Prešove
  • FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici
  • DFNsP v Bratislave
  • DFNsP v Košiciach
  • NsP Prievidza v Bojniciach
  • NsP v Trstenej
  • NsP L. N. Jégého v Dolnom Kubíne,
  • NsP v Čadci
  • NsP MUDr. I. Stodolu v Liptovskom Mikuláši
  • Nemocnica Poprad, a.s.

Núdzový stav znamenal pracovnú povinnosť – pod hrozbou pokuty a ďalších sankcií – pre zamestnancov dotknutých zariadení (vrátane tých, ktorým mala 1. 12. uplynúť výpovedná lehota) a zároveň obmedzenie práva na štrajk. Riaditeľom nemocníc tiež dovoľoval v prípade nevyhnutnosti porušiť Zákonník práce, napríklad v súvislosti s množstvom nadčasovej práce. Legislatíva umožňuje vyhlásiť núdzový stav na najviac deväťdesiat dní. Vláda však vo svojich vyhláseniach počítala len s niekoľkými dňami či týždňom. Pohrozila tiež, že od 1. decembra sa začne k racionalizačným opatreniam, ktoré znížia počet zariadení – ak si to teda lekári nerozmyslia včas, možno sa nebudú mať kam vrátiť. Týchto hrozieb sa určite nezľakol primár chirurgie v dolnokubínskej nemocnici, Ivan Maretta, ktorý o núdzovom stave povedal: „Že ja som 32 hodín v kuse v práci, to nikoho nezaujíma. Veď ja mám vyhlásený núdzový stav dvadsať rokov, odkedy som nastúpil do nemocnice.“

Deň po vyhlásení núdzového stavu sa v Banskej Bystrici konalo zhromaždenie LOZ, na ktoré prišlo asi päťsto lekárov. Vo štvrtok 1. decembra sa malo rozhodnúť. Medzitým pokračovali vyjednávania. Premiérka Radičová si na udalosti, ktoré sprevádzali koniec jej politickej kariéry, spomenula v neskoršom rozhovore:

„Nikdy som to verejne nepovedala, dnes to poviem – keď padla tá nočná hodina a začali platiť výpovede lekárov, lekárski odborárski vyjednávači sa cez prestávku v rokovaní pochytali za ruky, dali sa do kruhu a vykrikovali akési víťazné pokriky a predviedli doslova oslavný tanec. Je na to dvadsať svedkov, niečo také som ešte nezažila.“11

Kolaps nemocníc

Ani núdzový stav lekárov neprinútil k práci. Mnohí ohlásili práceneschopnosť a odmietli riadiť sa príkazmi, ktoré im v niektorých prípadoch doručovali až domov zamestnanci okresných (vtedajších „obvodných“) úradov. Prvého decembra preto chýbali stovky lekárov.12 Na druhý deň, v piatok 2. 12., nastal kolaps Univerzitnej nemocnice v Bratislave, ktorá zastrešuje päť zariadení. Nenastúpilo tu 358 lekárov. Výpovede platili aj v ďalších dvadsiatich štyroch z pôvodných 31 zariadení, ktoré sa zapojili do akcie LOZ.

Robert Fico
Silácke reči budúceho premiéra.

Rokovania pokračovali aj cez víkend. Premiérka Radičová medzitým požiadala o pomoc predsedu vlády ČR Nečasa. České lekárske odbory už skôr odsúdili vyhlásenie núdzového stavu a vyzvali svojich členov, aby nereagovali na prípadné pracovné ponuky zo Slovenska. Česká vláda preto zabezpečila malú skupinu asi tridsiatich vojenských lekárov, najmä chirurgov, traumatológov a anestéziológov, ktorí od soboty 3. 12. pracovali v nemocniciach v Bratislave, Nitre, Ružomberku a Žiline.

Už v sobotu nadránom však vláda pristúpila na všetky požiadavky LOZ a podpísala „Memorandum o úprave pomerov v zdravotníctve“.13

Núdzový stav však napokon trval až do stredy 7. decembra. Podpisovanie nových zmlúv a nástup do práce totiž prebiehali koordinovane: vedenia nemocníc distribuovali pracovné zmluvy na hromadných stretnutiach, kde si ich lekári preštudovali a podpísali. Potom ich odovzdali miestnemu koordinátorovi LOZ. Odbory zabezpečili kontrolu obsahu zmlúv, pri ktorej sa ukázalo, niektoré zmluvy celkom neodrážali dohodu LOZ s vládou, alebo v iných ohľadoch zhoršovali postavenia zamestnanca. Aj v najbližších dňoch preto chýbali stovky lekárov. Dôvodom však neboli len ich vlastné zmluvy. Lekári sa riadili Dohodou o solidarite, ktorú podpísali na samom začiatku akcie. Noviny písali:

„Najkritickejšia situácia na východe Slovenska je stále v Prešove. Do práce tam neprišlo 95 lekárov. Napriek včerajšej dohode odborov s vedením nemocnice vyčkávali, ako dopadnú vyjednávania v menších slovenských nemocniciach.“

Problémy so zmluvami sa postupne podarilo vyriešiť. Siedmeho decembra zrušili núdzový stav, počas ktorého nebol zaznamenaný žiadny prípad úmrtia alebo vážneho ohrozenia zdravia v dôsledku neprítomnosti lekárov v nemocniciach. Keďže štát otáľal s prijatím opatrení, ku ktorým sa vláda zaviazala v Memorande, LOZ ešte 10. decembra vyhlásilo štrajkovú pohotovosť. O pár dní poslanci schválili zákon, ktorý reflektoval väčšinu požiadaviek. Presne týždeň pred Vianocami lekárski odborári hrozbu stiahli.

Slovami bývalého ministra Zajaca lekári vládu „porazili K. O.“. V tretej časti sa pozrieme na výsledky, ktoré dosiahli, ako aj na hlavné príčiny ich úspechu.


  1. Podiel poistencov štátu na všetkých poistencoch stúpol z asi 56 % na konci roku 2008 na takmer 65 % koncom roku 2012. Mimochodom, v roku 2009 sa znížil počet zamestnancov v slovenskej ekonomike (medziročne o asi 100-tisíc) a zároveň zvýšil počet podnikateľov bez zamestnancov (o vyše 30-tisíc). Do tejto kategórie patria aj SZČO, ktoré vykonávajú závislú činnosť („živnostníci z donútenia“). Možno išlo o súčasť všeobecnejšej „flexibilizácie“ pracovných vzťahov, ktorú firmám umožnila kríza. Tento fenomén mohol mať určitý vplyv aj na financovanie zdravotníctva, keďže začínajúci živnostníci platia nízke, resp. žiadne odvody. V roku 2009 bol minimálny preddavok živnostníka na zdravotné poistenie 41,37 € mesačne a blížil sa sume, ktorú za svojich poistencov (napr. nezamestnaných) platil štát (32,77 €). Pozri aj nasledujúcu poznámku pod čiarou. 

  2. Určovanie výšky tohto preddavku sme už vysvetlili v minulej časti. V roku 2009 išlo o 4,9 % priemernej mzdy spred dvoch rokov (32,77 €). O rok sa táto sadzba znížila na 4,78 % (34,56 €). V roku 2011 klesla na 4,32 % (32,16 €) a v roku 2012 sa znova znížila na 4 % (30,76 €). 

  3. Pripomíname, že táto skratka označuje Slovenský odborový zväz zdravotníctva a sociálnych služieb, najväčšiu odborovú organizáciu v odvetví, ktorá združuje najrôznejšie profesie. V roku 2011 podľa vlastných údajov združoval asi tretinu všetkých zamestnancov zdravotníctva; relatívne najviac v nitrianskom kraji (48 %), najmenej v bratislavskom kraji (21 %). Na porovnanie, podľa Medzinárodnej organizácie práce bolo v roku 2011 odborovo organizovaných asi 14 % všetkých zamestnancov (Pozri Informačný bulletin SOZZaSS, november 2011, s. 7, a ILOSTAT, „Trade union density rate (%)“) 

  4. Vláda tiež zvažovala zrušenie sankcií pre zdravotnícke zariadenia, ktoré prekročia ustanovenia o maximálnom pracovnom čase. Novela napokon zachovala staršiu výnimku z roku 2007, ktorá zdravotníkom umožňuje pracovať v priemere až 56 hodín týždenne počas štyroch po sebe idúcich mesiacov (oproti 48 hodinám v prípade ostatných zamestnancov). To predstavuje 16 hodín nadčasovej práce každý týždeň. Podrobnejšiu trojdielnu analýzu novely priniesla Priama akcia: Novela Zákonníka práce z pohľadu pracujúcich (2011). 

  5. Pozri aj leták skupiny Kolektivně proti kapitálu, ktorý sa rozdával na demonštrácii. 

  6. Zjednodušene: „špecialistom“ sa tu myslí lekár s vlastnou ambulanciou (ktorá môže sídliť v budove nemocnice či polikliniky), ku ktorému vás spravidla pošle všeobecný („obvodný“) lekár na špecializované vyšetrenie či zákrok. 

  7. O hnutí v českých nemocniciach pozri kriticky Třídní knihu č. 4 od Kolektivně proti kapitálu. K niektorým súvislostiam s dianím na Slovensku sa vrátime v tretej časti seriálu. 

  8. Údaje pochádzajú z článku „Vo výpovedi zostáva 1226 lekárov“

  9. Išlo o Univerzitné nemocnice v Bratislave a Martine, FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici, tri centrá pre liečbu drogovej závislosti a vojenskú nemocnicu v Ružomberku. 

  10. Tento údaj bol zrejme podhodnotený, ako ukázali aj najbližšie dni. 

  11. „Vedeli sme, že to dlhšie už neustojíme“, Zdravotnícke noviny, 2012, č. 44. Pozri aj reakciu P. Visolajského, „Vedeli sme, že iná možnosť, ako zastaviť privatizáciu nemocníc, nebola“, Zdravotnícke noviny, 2013, č. 1. 

  12. V Univerzitnej nemocnici v Bratislave nenastúpilo 348 lekárov, v banskobystrických nemocniciach ich chýbalo 150, vo FNsP J. A. Reimana v Prešove neprišlo 101 lekárov, vo Fakultnej nemocnici v Nitre 46, v žilinskej fakultnej nemocnici asi 45, v trenčianskej fakultnej nemocnici 21, v Dolnom Kubíne 9. 

  13. Bližšie sa naň pozrieme v ďalšej časti seriálu. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Detroit: Útek od auta

„Jediné miesto, kde černosi mali nejaký význam v spoločnosti, bolo pri výrobnej linke.“

Detroit: Spomaľte tú linku

„Neprekáža mi pracovať, ale prekáža mi zomierať.“ Náčrt dejín Detroitu z pohľadu pracujúcich.

Novodobé fabriky

Centrá služieb ako továrne novej, „informačnej ekonomiky“ (záver seriálu).

Odbory v „korporáte“ (2)

Prečo v centrách služieb vznikajú odbory, a ktoré problémy považujú za najdôležitejšie?