Mináčovská ľavica (1)

17. apríl 2017

Trojdielny seriál o mináčovskej ľavici je súčasťou širšieho cyklu o vzťahu ľavice a nacionalizmu. Budeme sledovať genézu špecifickej kombinácie ľavičiarstva a slovenského nacionalizmu. Jej dôležitým teoretikom bol Vladimír Mináč. V prvej časti sa budeme zaoberať jeho esejami zo šesťdesiatych rokov. Vytvoril v nich konštrukciu Slovákov ako „plebejského národa“ – homogénneho spoločenstva, ktoré vždy bolo utláčané národne i sociálne, takže aj jeho emancipácia mala mať nacionálny aj sociálny rozmer. V druhej časti sa krátko pozrieme na staršiu podobu tejto tézy z čias SNP, ale najmä na obdobie „Pražskej jari“, keď sa pod nacionalistickou zástavou stretli literáti s technokratickými ekonómami z neskoršej mečiarovskej garnitúry. V tretej časti sa budeme zaoberať obdobím po roku 1989, keď sa po rozpade federácie dostala k slovu osobitá koncepcia transformácie národného hospodárstva na „sociálne a ekologicky orientovanú trhovú ekonomiku“. Poučenie, ku ktorému chceme smerovať, je, že mináčovská ľavica – tak ako každý ľavicový nacionalizmus – je vnútorne rozporná. Ak má byť úspešná, musí vyústiť do nacionalizmu bez ľavičiarstva.

Dúchanie do pahrieb

Ako „mináčovskú ľavicu“ označujeme jeden zo smerov v slovenskej politike. Vladimír Mináč (1922 – 1996) zrejme nebol prvý, kto sformuloval jeho najdôležitejšie tézy.1 Vo svojej koncepcii „plebejského národa“, ktorou sa budeme zaoberať podorobnejšie, ich však vyjadril veľmi pôsobivo. Z intelektuálneho hľadiska tiež nebol žiadny ľahký kaliber. Mináč bol mimoriadne vplyvný slovenský mysliteľ, ktorý rozhľadom a štylistickými schopnosťami často prevyšoval svojich oponentov. Zaslúži si preto, aby sme po ňom pomenovali špecifickú kombináciu ľavičiarstva a slovenského nacionalizmu.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že Mináčova zbierka esejí Dúchanie do pahrieb (1970) je o Jánovi Fransciscim, štúrovskom literátovi a aktérovi revolučných rokov 1848 – 1849. Texty naozaj sledujú osudy Francisci-Rimavského i cesty jeho spolupútnikov. Tento materiál je však pre Mináča však len podkladom na širšiu, priam dejinno-filozofickú tézu: Slováci boli spravidla „predmetom dejín, nie ich podmetom“ (s. 46).2 Platí to aj o prípadoch, ba najmä o tých prípadoch, keď sa usilovali o to druhé – tak ako Francisci a štúrovci:

„Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala len na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov. Ich sláva a hanba nie je našou slávou a hanbou, ich spravodlivosť nie je našou spravodlivosťou. My sme nemleli, boli sme mletí.“ (s. 16 – 17)

Národ plebejský

Skúsenosť „malého národa medzi žarnovmi veľkých národov“, národa bez vlastných kráľov, je pre Slovákov špecifická, minimálne v kontexte regiónu. Mináčovo poňatie povahy slovenského národa robí z tejto skúsenosti prednosť a základnú črtu:

„Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to cnosť z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi.“ (s. 49)

„Plebejský prízvuk slovenskej politiky, to je náš vklad do dejín strednej Európy: to je čarovný opasok, z ktorého národný pohyb čerpal silu: to je aj naše hrdé dedičstvo.“ (s. 23)

Dejiny Slovákov podľa toho nie sú – ako v prípade „veľkých národov“ – dejinami dobývania a víťazstiev, ale dejinami pretrvávania (napriek všetkej nepriazni) a neúnavnej práce (na znovuvybudovaní toho, čo dobyvatelia zničili). Preto

„…náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov.“ (s. 49)

Slováci sú teda národ, ktorý je zjednotený svojím plebejským ekonomickým postavením a ktorý nemá predispozície na utláčanie iných. Vonkajšie sily ich vyformovali do takmer homogénneho celku. Pánmi boli spravidla cudzinci a Slováci slúžili, hoci nie každý hneď musel byť doslova sluhom.

Ani príchod kapitalizmu do Horného Uhorska na tom podľa Mináča veľa nezmenil:

„prichádza nový zlodej, bez meča, s účtovníckou knihou alebo len rovášom. Nie kupec, ale úžerník; nie podnikateľ, ale lúpežník.“ (s. 53)

Národ naďalej zostáva triedne takmer homogénny:

„…nikdy sa domácej buržoázii nepodarí prekonať hranice feudálnych obmedzení, zhodiť z pliec ťarchu veľkého pozemkového vlastníctva… Dusená prevládajúcimi feudálnymi vzťahmi nevládze sa stredná uhorská buržoázia brániť útoku cudzieho veľkokapitálu.“ (s. 52)

„Čudná krajina, aj zeman i tu spáva pod slamenou strechou. A meštiak, pokiaľ nemusí, neodtŕha sa od pôdy, od roľníctva: tu je každý napoly niečím a napoly niečím iným.“ (s. 53)

Vnútri slovenského národa akoby nikdy nevznikla skutočná sociálna diferenciácia. Aspoň nie dosť ostrá na to, aby rozrušila základné delenie: pán je maďarský statkár, židovský krčmár a úžerník, nemecký alebo iný továrnik. My sme vždy tí dole, alebo aspoň nie hore.

Slováci sú pre Mináča akýmsi etnickým proletariátom. A podľa pracovnej teórie hodnoty civilizácií, s ktorou operuje, si vydobyli svoje miesto v dejinách.3

Prirodzený organizmus

Mináč túto koncepciu rôzne podmieňuje. Nemá ísť o skratku k šovinizmu:

„Takéto jasné rozloženie síl viedlo na slovenskej strane k zjednodušovaniu: národný a hospodársky útlak stelesňovali Nemci, Maďari a židia. Už v štyridsiatych rokoch žalujú liptovskí občania cisárskemu komisárovi, že židovskí krčmári… stáli na strane maďarskej revolúcie … Áno, to sú predchodcovia arizátorov, táto línia je známa v politike i literatúre a je uzavretá tragédiou slovenských židov.“ (s. 33)

Plebejský charakter národa tiež neznamená, že on či jeho politika sú bez chýb. Mináč si všíma ženskú otázku:

„Vcelku veru štúrovci nepomohli odvaliť mlynský kameň uviazaný na hrdlách slovenských diev. Ak si spomenieme na tragické osudy Hodžových alebo Bohúňových dcér, musíme myslieť aj na antifeministické ovzdušie [národoveckej] družiny, na tradičný a vulgárny vzťah celej slovenskej spoločnosti k ženám. Vzorec vzťahov bol biblicky jednoduchý: od ženy sa požadovala len oddanosť.“ (s. 77)4

A skrýva sa tu i tušenie, že zdanie o „pokrokovom charaktere“ národa môže trvať len dovtedy, kým jeho úsilie o národnú emancipáciu nie je úspešné:

„Národy sú spravodlivé len potiaľ, pokiaľ sa prebíjajú z ríše útlaku k svetlu slobody: beda víťazom! Moc má svoju noc, svoje mravné temnoty – to platí pre jednotlivca, triedu, národ.“ (s. 102)

Vcelku však platí: charakter slovenského národa je plebejský. Ráz, ktorý národu vtlačili vonkajšie okolnosti, podľa Mináča vysvetľuje, ba ospravedlňuje polovičatosti a zlyhania slovenskej politiky. Napríklad to, že sa štúrovci pridali ku kontrarevolúcii a slovenské dobrovoľnícke zbory potláčali povstania.

„Ani len kríž, na ktorý sme boli pribití, nám nepatril.“ (s. 127)

Ďalší rozvoj Slovákov má čerpať z tejto skúsenosti. Zbaviť sa jej nemožno,

„Lebo národ je práve – človečina, prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt – jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a indivíduum.“ (s. 135)

Základom Mináčovho prírodopisu národov je predstava, že každý z nich je špecfický svojím súborom určitých znakov:

„…tmel, ktorý ich [príslušníkov národa] spája, rozpory, ktoré nimi zmietajú, tradície, bohovia, jazyky, kulty a kultúry, piesne a temperament, ekonomika a politika, sociálne obsahy a triedne vrstvenie…“ (s. 135)

Každý národ má podľa toho „svoj vlastný zmysel, svoju vlastnú túžbu po dokonalosti, svoje vlastné cesty k nej“ (s. 136). V prípade plebejských Slovákov je to – spravodlivosť:

„Práve spravodlivosť: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodilvosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory.“ (s. 136)

Poslaním národov je, aby – každý so svojím jedinečným ideálom, o ktorý sa usiluje – zachovávali a potvrdzovali svoju rozmanitosť. Rozmanitosť národov je pre Mináča hodnotou osebe, podobne ako diverzita prírodných druhov:

„Rozličnosť sama osebe nie je hriechom a nebezpečenstvom: je krásou a dobrodružstvom nášho sveta. Rozličnosť sa stáva nebezpečnou práve v tej chvíli, keď popiera samu seba, keď chce násilím prinútiť tvár sveta, aby bola obrazom jednej jedinečnej tváre.“ (s. 136)

Mináčova vízia spolužitia je teda mierová. Národ nadobúda zmysel až „v súvťažnosti s inými národmi“, ktorá nemá mať podobu „výbojov zbraní“, ale „výbojov ducha“ čiže akejsi bratskej súťaže v tvorbe kultúrnych hodnôt. Pre Slovákov to znamená, že

„…stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom, značí stať sa bratom všetkých ľudí, taký je aj vznešený odkaz našich dejín. Nemáme takmer nič okrem svojej túžby po spravodlivosti. Božechráň, aby sme spôsobili krivdu, zabudnúc na krivdy vlastné. V tej chvíli by sme zatratili svoju vnútornú opodstatnenosť, svoj najvnútornejší zmysel, ale i schopnosť rezistencie. Vždy budeme malým národom, ale dokiaľ budeme chrániť svoju pravdu, nikdy nebudeme bezmocní. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.“ (s. 137)

Najbližšími spojencami Slovákov pritom majú byť ostatné slovanské národy, na čele s Ruskom. Mináč to dokladuje Štúrovým vzťahom k Rusku, ktorý komentuje:

‚[…] podľa našej mienky postaví sa na jej čelo [na čelo idey oslobodenia národov] iný národ, ktorý viac vytrpel, ktorý prechováva viac lásky voči ľudstvu než tí, ktorí sa častokrát viac ňou vystatujú […]‘ Vieme, na ktorý národ Štúr myslí: ide – a vždy pôjde – o Rusov. Rusi, to je chrbtová kosť slovenskej politiky, prvý článok viery; je to sila, ktorá dovolí udržať slovenský pohyb v najbeznádejnejších situáciách […]“ (s. 26)

Doplnkom slavianfilstva je obranárska germanofóbia:

„Áno, Nemci pili Štúrovi krv. Jeho pocitový svet v tomto ohľade je veľmi blízky nášmu: ‚Prišli ako vlci, pálili všetko, bili a rúbiali […]‘ […] Viem, viem, čo sa chce povedať: že sa to podobá akémusi veľkoslovanskému šovinizmu. Nuž áno. Len netreba zabúdať, že toto gesto vždy bolo gesto obranným; teda historicky spravodlivým.“ (s. 24)

Táto téma je v Mináčových esejach skôr vedľajšia, no ešte na ňu narazíme pri iných príležitostiach. Slavianofilstvo je totiž dôležitým prvkom mináčovskej ľavice.

Abstrakcia plebejstva

Nie je celkom ľahké, kriticky uchopiť Mináčove názory. Každú poznámku, proti ktorej by sa dali postaviť obvyklé námietky voči agresívnym formám nacionalizmu, vyvažuje nejakým dôvetkom. Každú generalizáciu dopĺňa o obmedzujúce podmienky – ale vždy tak, aby predsa len prevážil zovšeobecňujúci moment. Čím viac Mináča čítate, tým nevinnejšia sa javí jeho koncepcia. Na rozdiel od nasprostastého rasizmu ľudákov máme do činenia s intelektuálnou záležitosťou.

Mináčovo manévrovanie vyzerá asi takto. Na jednej strane očividne všetci Slováci neboli plebejcami: veď ani národovci spravidla nepochádzali z ľudových pomerov. Viliam Pauliny-Tóth mal dokonca vlastné služobníctvo… ale vcelku, hovorí Mináč, je vyznenie slovenských dejín plebejské. Na jednej strane, áno, arizovalo sa a deportovalo, ale – božechráň, aby sme spôsobili krivdu, to by bol náš koniec. A už v 19. storočí sa „do novozaložených hút“ síce „povolávajú nemeckí a maďarskí robotníci“ (teda asi takí plebejci ako tí slovenskí), ale z Mináčovho hľadiska predsa len viac zaváži, že „Panstvo, ktoré vládne kapitálom, je maďarské, nemecké a židovské“ (s. 32).

Výsledkom Mináčovho postupu je abstrakcia Slovákov-plebejcov, utláčaného národa, ktorého úsilie o sociálnu spravodlivosť a zlepšenie svojho ekonomického postavenia bolo totožné so snahou o národnú emancipáciu. Ľavicové je v prípade Slovákov totožné s nacionalistickým – to je hlavný záver teórie plebejského národa.

Zatiaľ však nie je jasné, ako mináčovská ľavica súvisí so súčasnosťou a čo vôbec znamená v podmienkach kapitalizmu. Keďže Mináč písal v časoch „socialistického“ Československa, z tézy, že dosiaľ vládlo kapitálom cudzokrajné panstvo, zatiaľ nevyvodzoval praktický dôsledok, že by sa to malo zmeniť – že plebejci by sa mali stať kapitalistami. Tento krok umožnili až zmenené podmienky po roku 1989.

K nim sa musíme prepracovať postupne. V nasledujúcej časti sa najprv krátko pozrieme na staršie dejiny mináčovskej ľavice, ktoré sa písali počas Slovenského národného povstania. Potom sa budeme zaoberať politickou podobou, ktorú mináčovská ľavica nadobudla počas „Pražskej jari“ roku 1968. Tá nás dovedie až k príležitosti, ktorú tento prúd dostal po roku 1989, keď sa dal do služieb rozvoja „národného kapitálu“.

Pokračovanie o týždeň.


  1. Pre mladších čitateľov a čitateľky uvádzame: Mináč sa narodil v roku 1922 v Klenovci (okr. Rimavská Sobota), ktorý sa počas vojny stal malým centrom povstaleckej činnosti. Aj Mináč, vtedy len 22-ročný poslucháč Filozofickej fakulty v Bratislave, sa zapojil do Povstania. V decembri 1944 padol do zajatia, väznili ho v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau. Po vojne pôsobil ako spisovateľ a publicista (Smrť chodí po horách; námet k filmu Kapitán Dabač; trilógia Generácia a mnohé iné). Po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a odhalení „kultu osobnosti“ (1956) sa kriticky stavia k stalinizmu. Po roku však 1968 patril k exponentom normalizácie. Až do osemdesiateho deviateho bol členom Ústredného výboru KSS; zároveň v rokoch 1974 – 1990 pôsobil ako predseda Matice slovenskej. Neskôr sa podieľal na vzniku Strany demokratickej ľavice, na ktorú sa transformovalo „reformné“ krídlo KSS vedené Petrom Weissom. Mináč bol poslancom tejto strany vo Federálnom zhromaždení až do rozpadu ČSFR. Patril k zástancom rozdelenia federácie. Zomrel v roku 1996 v Bratislave. 

  2. Všetky čísla strán sa vzťahujú na nové vydanie Mináčových textov: Vladimír Mináč, Dúchanie do pahrieb / Návraty k prevratu. Martin: Matica slovenská, 2014. Dúchanie do pahrieb pôvodne vyšlo v roku 1970, Návraty k prevratu v roku 1993. 

  3. Narážame tu na „pracovnú teóriu hodnoty“ v ekonómii, podľa ktorej hodnotu tovaru určuje množstvo vynaloženej práce (u Marxa: množstvo abstraktnej, spoločenskej práce). Mináč akoby naznačoval, že aj význam kultúry alebo civilizácie možno merať podľa toho, koľko „práce“ vynaložili jej príslušníci na jej vytvorenie a zachovanie. 

  4. Za touto poznámkou nasleduje: „A tak Francisci je výnimka – aj v tomto ohľade hlas prichádzajúcej či modernej generácie. Pravda upadne aj on do mizogýnstva, ale až po dlhých rokoch manželstva…“ Tu Mináč už baťkovsky dodáva: „…a to je viac-menej prirodzené.“ 


Všetky časti seriálu