Nacionalizmus a ľavica (úvod)

10. apríl 2017

Vzťah ľavice k nacionalizmu, národnému štátu a národnostnej otázke bol vždy problematický. Politická ľavica v širokom zmysle slova sa zrodila vo francúzskej buržoáznej revolúcii, v období konsolidácie prvých národných štátov a v predvečer veľkej vlny nacionalistických hnutí na kontinente.1 Na jednej strane bola ľavica súčasťou týchto pohybov. Vo významnej miere sa podieľala na formovaní politických inštitúcií národných štátov. Týka sa to napríklad všeobecného volebného práva, ktoré sa dnes síce považuje za základný rys kapitalistických demokracií, ale v skutočnosti je jedným z výsledkov robotníckych a ženských bojov devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia.

Na druhej strane ľavica zahŕňala aj protichodný moment. Ten sa obracal nielen voči privilégiám aristokracie a ekonomickej moci buržoázie, ale aj proti politickej nadvláde moderného štátu a vôbec proti existencii národných hraníc: „Proletár nemá vlasť.“ Výrazom tohto prúdu boli najmä určité časti marxistickej a anarchistickej ľavice. Ani ich postoje však zďaleka neboli jednoznačné.

Ľavica a nacionalizmus

Európske sociálnodemokratické strany – v tom čase aspoň nominálne marxistické – sa od druhej polovice devätnásteho storočia pustili do boja proti „svojim“ kapitalistickým triedam. Dosiahli množstvo významných ústupkov, ktoré sa podarilo zabudovať do legislatív narodných štátov. Najmä nemecká sociálna demokracia tiež vytvorila akúsi paralelnú občiansku spoločnosť mimo tej oficiálnej. Mala vlastné politické, kultúrne či branné inštitúcie.

V roku 1914 však vypukla dlho pripravovaná prvá svetová vojna. Veľká väčšina sociálnodemokratických predstaviteľov sa rýchlo zapojila do šovinistickej agitácie v mene obrany národných výdobytkov pred zahraničným nepriateľom. Európsku robotnícku triedu vohnali do bratovraždnej vojny, ktorú ukončila až ruská, resp. nemecká revolúcia.

Aj v tábore „internacionalistických“ marxistov, ktorý bol na začiatku vojny veľmi malý, existovali rôznorodé postoje k nacionalizmu a národnostnej otázke. Lenin síce zastával tézu, že imperialistickú vojnu treba premeniť na množstvo revolučných občianskych vojen, v ktorých pracujúci obrátia zbrane proti svojim vlastným vládam. Zároveň však presadzoval „právo národov na sebaurčenie až do odtrhnutia“ a považoval takzvané národnooslobodzovacie hnutia (založené na spojenectvách medzi proletariátom a buržoáziou „utláčaných národov“) za pokrokové a hodné podpory.

Rosa Luxemburg sa s ním zhodovala v postoji k svetovej vojne, no odmietala predstavu, že by národné sebaurčenie bolo záležitosťou revolucionárov. Národné práva považovala za fikciu.2 Táto perspektíva, ani iné analýzy národnej otázky, ktoré sa rozchádzali s Leninom, sa však nepresadili. V Tretej Internacionále, ktorá vznikla v roku 1919, prevládla leninská téza, resp. jej ďalšie interpretácie a doplnenia. K jej dôsledkom patrilo napríklad zmasakrovanie šanghajskej komúny Čankajšekovými nacionalistickými jednotkami v roku 1927, ku ktorému francúzska „komunistická“ strana poslala telegram s gratuláciami.

Pravda, nejasnosti okolo postoja revolucionárov k nacionalizmu sa začínajú už v devätnásťom storočí. Marx a Engels z taktických dôvodov podporovali maďarský nacionalizmus proti „habsburskému“ (a slovanskému), poľský proti ruskému alebo írsky proti britskému.3 Pokiaľ ide o anarchistov, Bakunin začínal ako pansláv a germanofóbia ho zrejme nikdy celkom neopustila. Kropotkin v prvej svetovej vojne stranil Francúzsku. Antinacionalistické pozície, ako sú tie Luxemburgovej (alebo Antona Pannekoeka či Rudolfa Rockera), boli skôr výnimkou.

Slovenská ľavica a nacionalizmus

Preto neprekvapí, že aj slovenská ľavica má svoju nacionalistickú históriu. Nadväzovala v nej na antisemitské, protimaďarské, protinemecké, ba aj neskoršie protičeské tradície našej utešenej kultúry.

V posledných rokoch, najmä v súvislosti s dianím na Ukrajine a v Sýrii, sa u nás zviditeľnili všelijakí čudní jednotlivci, prúdy a skupiny. Na jednej strane predkladajú akúsi „kritiku“ kapitalizmu a militarizmu, ba označujú sa za marxistov alebo radikálnych ľavičiarov. Na druhej strane neskrývajú svoju všeslovanskú orientáciu a dôraz na ochranu národných záujmov slovenského ľudu. Tento postoj sa niekde miesi s nostalgiou za stalinistickým režimom (ktorá zahŕňa aspoň implicitnú úctu voči SNP, čo bráni otvorenému spájaniu sa s fašistami), inde vedie priamo k spolupráci s fašistami a ich prívržencami. V obidvoch prípadoch nechýba určitá dávka tupého antiamerikanizmu, antisemitizmu a rasizmu (najmä voči migrantom), ale aj nenávisti k sexuálnym menšinám a rodovej rovnosti.4

Samozrejme, v súvislosti s týmito „teoretikmi“ možno o kritike kapitalizmu a militarizmu hovoriť nanajvýš v úvodzovkách. Po prvé, žiadna taká kritika nemôže byť úplná, ak odmieta vidieť, že aj Rusko je kapitalistická mocnosť, ktorá neváha presadzovať záujmy svojej vládnucej triedy vojenskou cestou. Voči „svojej“ triede pracujúcich uplatňuje policajné metódy. Ruský štát je dnes baštou reakcie, podobne ako v Marxových časoch. Súčasní fanúšikovia Ruska sú teda novodobí černosotenci, hoci by sa radi vydávali za boľševikov.5

Po druhé, „kritika“ kapitalizmu, ktorú predkladajú fanúšikovia tohto prístupu, je veľmi selektívna a opiera sa o niekoľko mylných predpokladov. Napríklad si predstavuje, že na jednej strane existuje dobrý domáci (národný) kapitál, ktorého rozvoj má podporovať štát, a na druhej strane stojí zlý zahraničný (nadnárodný) kapitál, ktorý ožobračuje „Slovákov“. Odtiaľ je blízko aj k ďalšej predstave, podľa ktorej produktívny (priemyselný) kapitál je dobrý, zatiaľ čo neproduktívny (finančný) kapitál je zlý a parazitický.6 Tento pohľad nemá nič spoločné s Marxom. Ak by sme hľadali jeho duchovných otcov, skončili by sme u Gesella, Proudhona alebo Luthera.7

Otázka vzťahu ľavice k nacionalizmu je v každom prípade stále živá. V najbližšom období by sme sa na ňu chceli pozrieť trochu bližšie. Nebudeme podrobne sledovať celý príbeh, ani sa príliš zaoberať konkrétnymi príkladmi spojenia ľavice a nacionalizmu v súčasnosti. Vyžadovalo by si to priveľa práce a rozsiahle štúdium prameňov. Radi by sme len objasnili niekoľko základných otázok.

Prvý diel tohto cyklu sa bude zaoberať „mináčovskou ľavicou“. Označujeme tak politický prúd a ideológiu, v ktorých sa spája ľavičiarstvo s určitým variantom slovenského nacionalizmu. Mináčovská ľavica sa vyvíjala dlhšie a sám Mináč bol len jedným z jej reprezentantov a ideológov, hoci zrejme kľúčovým.

Mináčov vplyv sa dá vysledovať aj u súčasných skupín, ktoré sme už spomenuli. To však neznamená, že ich politiku možno vysvetliť len odkazom naň. Mináčovská ľavica je skôr dielikom skladačky, ku ktorému treba priložiť ďalšie. Napríklad je silno protiľudácka a založená na špecifickom chápaní historického významu SNP, takže ňou nemôžeme vysvetľovať súčasné zbratávanie sa časti ľavice s postľudákmi a fašistami, ktorí Povstanie považujú za akt vlastizrady. A hoci u Mináča nájdeme aj výrazy ako „biela civilizácia“, dištancoval sa od rasizmu a antisemitizmu.8 Poukázaním na Mináča teda nemôžeme celkom dobre vysvetliť agresívnu xenofóbiu niektorých súčasných ľavičiarov.

Na druhej strane si myslíme, že príbeh mináčovskej ľavice je dôležitý. Objasňuje postoje (súčasných) umiernených nacionalistických ľavičiarov a sčasti umožňuje pochopiť ideológiu Smeru. Zároveň je praktickým príkladom ničivého rozporu, v ktorom sa zmieta každý ľavicový nacionalizmus.

V druhom diele sa pozrieme na inú formu nacionalizmu, ktorá je prijateľná aj pre ne-mináčovskú ľavicu, ba je u nej veľmi rozšírená. Je ním tzv. antiimperializmus, teda predstava, že slabšie (alebo len rodiace sa) národné štáty sú „utláčané“, a preto sú v nejakom zmysle „progresívnejšie“ než tie, ktoré sú práve silnejšie. Antiimperialisti preto podporujú nacionalistické hnutia v takzvanom Treťom svete.

V treťom, záverečnom diele sa budeme zaoberať tým, čo nazývame „bazálnym nacionalizmom“ alebo „soft-nacionalizmom“. Má svoju etnickú i občiansku podobu a ide o spoločného menovateľa, na ktorom sa zhodne väčšina štandardných strán vrátane liberálnych. Materiálnym podmienkam, z ktorých vyrastá antinacionálna solidarita, sa budeme venovať takisto v treťom diele.

Poznámka: Medzi jednotlivými dielmi seriálu pravdepodobne budú väčšie časové rozostupy prerývané článkami na iné témy.


  1. Samozrejme, toto datovanie platí len o „ľavici“ ako nálepke. Z hľadiska politického obsahu mala už anglická revolúcia svoju ľavicu, ba aj krajnú ľavicu. Ďalších predchodcov by sme mohli hľadať aj oveľa skôr. 

  2. Rôzne postoje Lenina a Luxemburgovej zaujímavo a kriticky konfrontuje Paul Mattick v článku Luxemburg versus Lenin

  3. V roku 1848 vypukla maďarská buržoázna revolúcia. Slovanskí národovci na území Habsburskej monarchie (vrátane slovenských) sa napokon zväčša pridali na stranu viedenskej vlády, t. j. na stranu kontrarevolúcie. Sčasti zrejme z taktických dôvodov, sčasti z protimaďarského sentimentu, v reakcii na maďarizáciu, ktorá prebiehala od začiatku 19. storočia, a sčasti azda z panslávstva: Rusko ako európska bašta kontrarevolúcie stálo na strane Habsburgovcov. Neskôr to trpko oľutovali, pretože rakúska vláda nesplnila sľuby o federalizácii a nastolila Bachov absolutizmus. Za pomoc kontrarevolúcii si „rakúski Slovania“ vyslúžili pár nevyberaných poznámok od vtedy 28-ročného Engelsa v Neue Rheinische Zeitung. Hovorili o „nehistorických národoch“, ktorým je v ďalšej buržoáznej revolúcii súdené vyhladenie. V stalinistickom Československu, ktoré sa chcelo hlásiť naraz k Štúrovi i k Engelsovi, sa tieto vyjadrenia stali predmetom veľmi delikátnych polemík.  

  4. Tieto skupiny sa začali intenzívnejšie prejavovať po tom, čo vypukol konflikt na Ukrajine, resp. vtedy, keď sa začali ukazovať širšie dôsledky vojny v Sýrii. Z dlhodobého hľadiska však nejde o nový fenomén. S identickou rétorikou vystupovali už niektorí (hoci nie všetci) odporcovia „humanitárneho bombardovania“ bývalej Juhoslávie v roku 1999. Aj vtedy sme mohli sledovať akési všeslovanské spájanie síl medzi stalinistami a ľudákmi. 

  5. Černosotenci boli prívrženci kontrarevolučného (a teda aj antiboľševického), krajne nacionalistického hnutia v Rusku pred rokom 1917, tzv. Čiernych stotín. 

  6. Odtiaľ je len krok k antisemitizmu. Tento krok spočíva v tom, že k finančnému, „kozmopolitnému“ kapitálu priradíme Židov. Na tomto priradení sa zakladala antikapitalistická propaganda nacistov. Viac o tomto „štrukturálnom antisemitizme“ píše Moishe Postone; pozri napríklad český preklad textu „Antisemitismus a národní socialismus“, ktorý vyšiel v časopise Analogon, č. 71 (III–2013), s. 70 – 77. 

  7. Silvio Gesell (1862 – 1930) bol nemecký ekonóm. Hlavnú príčinu ekonomických kríz v kapitalizme videl vo sfére výmeny, a nie výroby. Podľa neho je ňou nerovnomerná rýchlosť obehu peňazí, ktorá spôsobuje poruchy vo výmene tovarov a umožňuje špekuláciu. Navrhoval preto peňažnú reformu, na základe ktorej by peniaze slúžili výlučne ako prostriedok výmeny, a nie ako uchovávateľ hodnoty mimo obehu. Francúzsky teoretik Pierre-Joseph Proudhon (1809 – 1865) bol jedným zo zakladateľov anarchizmu. Navrhoval, aby robotníci systematicky zakladali svojpomocné sporiteľne a úverové družstvá, ktoré by robotníckej triede poskytovali bezúročné pôžičky a umožnili by vybudovať akúsi paralelnú ekonomiku postavenú na príncpoch samosprávy. Postkapitalistická spoločnosť podľa neho nemala byť založená na zrušení súkromného vlastníctva, ale na existencii samostatných výrobných družstiev, ktoré by si svoje tovary vymieňali na voľnom trhu. Úrok (resp. finančný kapitál) by v tejto spoločnosti nehral nijakú úlohu. Svoju doktrínu nazýval „mutualizmus“. K Proudhonovi sa neskôr hlásili aj niektoré fašistické prúdy (napr. Action Française). Martin Luther (1483 – 1546) bol nemecký teológ, jeden zo zakladateľov protestantizmu. Tu sa spomína v súvislosti s jeho kázňami proti úžere a úroku. Chápanie úroku ako zdroja zla a hriechu sa u Luthera spájalo so silným antisemitizmom a je príkladom toho, o čom hovoríme v predchádzajúcej poznámke. 

  8. Pravda, dalo by sa namietať, že už používanie takých výrazov predpokladá rasistické postoje. 


Všetky časti seriálu