O tragédii ukrajinskej triedy pracujúcich

28. september 2022 • Rozhovory nacionalizmus, Rusko, Ukrajina, vojna
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Koncom júna tohto roka sme vydali text „Tragédia ukrajinskej triedy pracujúcich“. Pôvodne vyšiel v troch jazykoch – po slovensky, po anglicky a po francúzsky, no medzičasom sa objavil aj švédsky preklad. Článok patrí k našim najčítanejším.

Krátko po jeho publikovaní nás oslovila redakcia nemeckého časopisu Sozial.Geschichte Online so žiadosťou o písomné interview, ktorej sme s radosťou vyhoveli. Autorom rozhovoru je Peter Birke, nemecký historik, ktorý pôsobí na Univerzite Georga Augusta v Göttingene. Interview, ktoré vzniklo koncom augusta, uverejňujeme v slovenskom preklade z anglického originálu.

Časopis Sozial.Geschichte Online vychádza od roku 2009 dva- až trikrát ročne. Jeho čísla sú v elektronickej podobe zdarma k dispozícii v archíve Duisbursko-Essenskej univerzity. V súčasnosti ho vydáva Spolok pre sociálne dejiny 20. a 21. storočia so sídlom v Berlíne. Časopis nadväzuje na staršie akademické periodiká venované sociálnym dejinám, ktoré v Západnom Nemecku vychádzali už od roku 1986. (Viac o časopise.)

Úvod redakcie Sozial.Geschichte Online

Keď Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu, najprv sme stratili reč. Vojna nastolila množstvo otázok, na ktoré je ťažké dať jasnú a jednoznačnú odpoveď. Prvou reakciou, ktorú podporila aj redakčná rada tohto časopisu, bolo poukázať na desivé geopolitické rozmery tejto vojny a postaviť sa proti pokračujúcej militarizácii „u nás“.1 V úvodníku minulého čísla tohto časopisu sme sformulovali ďalšie otázky.2 V prvom rade sme ako historický časopis prišli s témou likvidácie historického poznania, keďže niektorí túto vojnu nazývali napríklad „prvou v Európe po roku 1945“ (čím juhovýchodnú Európu implicitne vymazali z mapy) alebo ju označovali za „vyhladzovaciu vojnu“ (a tým banalizovali masové vraždenie zo strany nacistov a wehrmachtu). Druhá otázka, ktorú sme položili, sa týkala osudu tých, na ktorých pleciach sa táto vojna primárne vedie. Člen našej redakčnej rady ako prvý príspevok k tejto téme urobil rozhovor s kolektívom Karmína. Opiera sa o analýzu uverejnenú pred niekoľkými týždňami, ktorú našim čitateľom veľmi odporúčame ako úvod do súčasných triednych bojov na Ukrajine.3

Váš text obsahuje veľa informácií o histórii hnutia pracujúcich na Ukrajine. Na prvý pohľad však zostáva trochu nejasné, v čom presne spočíva „tragédia“ pracujúcich. Ako by ste túto históriu v skratke prerozprávali?

Najprv pár slov o vzniku nášho článku a jeho názve. Tak ako mnohých iných na internacionalistickej ľavici, aj nás februárová invázia šokovala. Ako malý kolektívny blog, ktorý sa usiluje sledovať boje a podmienky triedy pracujúcich v našich domovských krajinách (na Slovensku a v Česku) i mimo nich, sme hneď začali pracovať na texte o vojne. Medzitým zverejnili svoje reakcie na vojnu radikáli po celom svete, vrátane našich známych. Niektoré z nich sa nám zdali dosť šablónovité. Často sa točili okolo vopred hotových sloganov typu „Žiadnu vojnu okrem triednej vojny!“ a boli plné faktických nepresností (napr. obohraté pesničky o „ôsmich rokoch bombardovania Donbasu“ a „14 000 mŕtvych“). Absencia prístupu, ktorý by bol väčšmi empirický a historický, sa nám zdala dosť nešťastná, nezodpovedajúca tradícii kritického historického materializmu. Pokúsili sme sa to vyvážiť pohľadom na dejiny Ukrajiny zo stanoviska triedy pracujúcich, a to od vzniku samostatného štátu.

Prácu na našom „texte o vojne“ sme preto museli odložiť na neurčito. Namiesto toho sme sa nasledujúce štyri mesiace venovali udalostiam, ktoré predchádzali invázii. Hoci pochádzame z krajín, ktoré majú s Ukrajinou úzke historické a geografické väzby, na začiatku sme sa nemali od čoho sa odraziť – jej dejiny sme zväčša nepoznali. Našťastie existuje množstvo zdrojov, najmä z dielne ukrajinských ľavicových akademikov a aktivistov, na ktoré sme sa mohli v texte odvolať. Spomíname to nielen preto, aby sme zdôraznili význam existujúcich prác, bez ktorých by náš vlastný text nebol možný. Chceme tiež podčiarknuť, že v žiadnom prípade nie sme odborníkmi na túto tému – článok je len syntézou a interpretáciou výskumu iných ľudí. To, čo sme vytvorili, nie je v žiadnom prípade originálne dielo, a treba ho vnímať len ako pokus amatérskych nadšencov o pochopenie toho, čo sa dialo na Ukrajine približne v rokoch 1990 až 2022.

Keď sme začali skúmať posledných tridsať rokov ukrajinských dejín, uvedomili sme si, že sledujú akýsi tragický oblúk. Azda najzreteľnejší je vtedy, keď sa na ne pozrieme cez prizmu východných regiónov. Koncom osemdesiatych rokov sa baníci na Donbase (ale aj v západnej časti Ukrajiny) pridali k štrajkom, ktoré iniciovali ich kolegovia v sibírskom Kuzbase. Najprv požadovali lepšie pracovné podmienky a vyššiu životnú úroveň. Čoskoro sa hnutie spolitizovalo a požadovalo širšiu demokratizáciu. Na Ukrajine išlo aj o získanie nezávislosti od ZSSR. Niektorí baníci boli dokonca presvedčení, že privatizácia baní im zabezpečí väčšiu mieru autonómie a kontroly. Ekonomická transformácia v deväťdesiatych rokoch a neskôr však zdecimovala materiálnu základňu „starej“ ukrajinskej robotníckej triedy a jej spôsobu života. Tieto nemilosrdné procesy tlačili robotníkov k čoraz zúfalejším formám boja, ako boli hladovky, pokusy upáliť sa či šesťstokilometrový peší pochod z Donbasu do Kyjeva v roku 1998. Cieľ týchto bojov sa často obmedzoval len na zachovanie „práva“ byť námezdným pracovníkom, teda byť platený za svoju pracovnú silu namiesto práce zadarmo alebo za naturálie. Tento zvrat – od boja za viac slobôd k boju za holú existenciu námezdných pracovníkov – považujeme za prvé dejstvo tragédie.

Nová ukrajinská kapitalistická trieda, rozdelená na sektorové a geografické „klany“ s rôznymi materiálnymi záujmami, začala po roku 2000 využívať národnostnú otázku na mobilizáciu politickej podpory. Hnutie „Antimajdan“ v rokoch 2013 – 2014, ktoré sa neskôr sčasti pretransformovalo na donbaský separatizmus, snívalo o vzkriesení starej priemyselnej základne na východe. Zatiaľ čo dovtedy vraj donbaskí robotníci živili zvyšok krajiny (samozrejme, toto bola len ilúzia), keď sa ich región stane autonómnym v rámci federalizovanej Ukrajiny, prípadne získa úplnú nezávislosť alebo sa pripojí k Ruskej federácii, situácia sa konečne obráti. A naozaj sa obrátila, no ešte zúfalejším smerom. Samozvané vlády neuznaných „ľudových republík“ zatvorili väčšinu baní a zničili nezávislé odbory. Ich ruskí poručníci (alebo, ako sa hovorí na Ukrajine, „kurátori“) sa vôbec neobťažovali investovať do ťažobnej a priemyselnej základne Donbasu – alebo do jej transformácie na niečo udržateľnejšie, konkurencieschopnejšie. Mnohí bývalí baníci potom nevideli inú možnosť ako podpísať zmluvu s „ľudovými milíciami“, t. j. Ruskom kontrolovanou armádou „republík“. Toľko druhé dejstvo tragédie.

Súčasné, tretie dejstvo sa odohráva od 24. februára 2022. Donbaských pracujúcich z okupovaných území vo veku od osemnásť do päťdesiatpäť rokov násilne mobilizujú, sťahujú priamo z ulice alebo pracoviska a posielajú na front bez ohľadu na prípadné zdravotné ťažkosti, bez výcviku a v starodávnych prilbách zo sovietskych čias. Vojna zatvára alebo ničí ďalšie podniky, a to aj na predtým neobsadenom území – napríklad oceliarne Azovstal (Mariupol) alebo chemický závod Azot (Severodoneck). To všetko je sprevádzané obrovskými civilnými obeťami, brutalitou, vysídľovaním a vyvlastňovaním. Ak sa však pozrieme len na materiálnu stránku veci a zameriame sa na osud starej priemyselnej základne, fixného kapitálu zo sovietskej éry, ide o pokračovanie procesov rozkladu a ničenia, ktoré sa začali s ekonomickou transformáciou po zániku ZSSR. To, čo sa nepodarilo zničiť neosobným silám kapitalistickej konkurencie, sa teraz likviduje pomocou delostrelectva. Lenže teraz sa tento proces rozširuje aj na závody, ktoré boli ziskové.

Hoci používame termín „tragédia“, nechceme ukrajinských pracujúcich vykresliť ako pasívne obete. Naopak, často to boli práve oni, kto vyvíjal iniciatívu. Lenže vo víre udalostí mali ich kroky často nezamýšľané dôsledky. Ide o tragédiu v pôvodnom, starogréckom zmysle slova. Je v tom aj určitá dávka hrdinstva a nádeje. Hoci plameň odporu triedy pracujúcich bol oslabený, nikdy sa ho nepodarilo celkom zahasiť.

Rekompozícia triedy pracujúcich

Čo je vlastne trieda pracujúcich na Ukrajine? V článku opisujete výraznú sociálnu diferenciáciu, ktorá sa začala v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Čo majú z vášho pohľadu spoločné pracujúci v rôznych odvetviach, rôzneho rodu [gender] či pôvodu?

Procesy triednej rekompozície a sociálnej diferenciácie na Ukrajine boli prevažne analogické tým v iných postsovietskych a východoeurópskych krajinách. Na druhej strane, napríklad slovenská priemyselná základňa zdedená zo socializmu bola do začiatku dvetisícich rokov zväčša zničená alebo schátraná, a to aj napriek zúfalým bojom (samozrejme, v porovnaní s tou ukrajinskou bola vždy oveľa menšia, aspoň v absolútnych číslach). Nahradila ju výroba poháňaná priamymi zahraničnými investíciami, najmä do prudko sa rozvíjajúceho automobilového sektora a jeho dodávateľských reťazcov. Naopak, na Ukrajine stará základňa nikdy úplne nezmizla. Pravda, bola zdecimovaná, ale časť z nej prežila. Na Ukrajine stále pôsobí viac ako tisíc štátnych podnikov, ktoré v roku 2020 tvorili desať percent HDP krajiny. Zodpovedajúca vrstva ukrajinskej triedy pracujúcich (spolu so zamestnancami verejného sektora) je pomerne bojovná a má za sebou dlhú históriu organizovania a konfliktov. Jedným z nedávnych príkladov sú boje v ťažobnom a oceliarskom priemysle v Kryvom Rihu v rokoch 2018 – 2021, ktoré spomíname v našom texte.

Ďalšou vrstvou je „nová trieda pracujúcich“, ktorá sa sústreďuje okolo investícií postavených na zelenej lúke v západnej časti Ukrajiny – najmä v elektrotechnickej výrobe, ktorá je často naviazaná na európsky automobilový priemysel. Iným segmentom ukrajinských pracujúcich sú vysokokvalifikovaní technickí pracovníci v sektore informačných a komunikačných technológií, ako aj ich kolegovia, „kancelárski proletári“, z centier zdieľaných služieb v mestách ako Charkov alebo Ľvov. Alebo si zoberme kuriérov a ďalších pracujúcich v novej „platformovej“ alebo zákazkovej („gig“) ekonomike, ktorá, samozrejme, existuje aj na Ukrajine. Tieto novšie vrstvy pracujúcich sú dosiaľ menej bojovné, čo, zdá sa, platí aj vo väčšine ostatných krajín strednej a východnej Európy.

Všetky tieto vrstvy spája antagonizmus medzi ich materiálnymi záujmami a záujmami kapitálu a jeho štátu. Táto jednota však existuje „v teórii“ a ľavicoví aktivisti ju, žiaľ, nedokážu len tak prakticky uskutočniť. Styčné body medzi sebou môžu objaviť len samotní pracujúci vo svojich zápasoch. Tak či onak, myslíme si, že sa treba vyvarovať „exotizácie“ Ukrajiny, ktorá kladie priveľký dôraz na údajné národnostné rozdiely vnútri triedy pracujúcich – teda medzi ukrajinskojazyčnou a ruskojazyčnou časťou obyvateľstva. Tieto napätia boli do veľkej miery vybičované politickou rivalitou „klanov“, pričom kľúčovú úlohu tu hrala propagandistická mašinéria ruského štátu. Prieskumy verejnej mienky z obdobia pred inváziou ukázali, že „národnostná otázka“ (napr. problém štátneho jazyka) hrá v povedomí väčšiny ľudí – bez ohľadu na ich pôvod alebo jazyk – skôr zanedbateľnú úlohu. Ľudia oveľa naliehavejšie vnímajú otázky materiálneho prežitia.

Niečo iné sú vzťahy medzi Ukrajinou a okupovanými územiami. Nezdá sa, že by existovala nejaká hlboko zakorenená nevraživosť. Prieskumy verejnej mienky na ukrajinskej strane opakovane ukazujú, že Ukrajinci považujú ľudí v „ľudových republikách“ buď za „obete okolností“, alebo za „rukojemníkov nelegálnych ozbrojených skupín“ (žiaľ, neexistujú porovnateľné údaje z okupovaného Donbasu). Podmienky na boje pracujúcich v „republikách“ sú však veľmi ťažké, nehovoriac o možnostiach praktickej solidarity naprieč (neuznanými) hranicami. Z ukrajinskej strany robí dôležitú prácu v tomto smere Východná skupina pre ľudské práva, ktorú založili bývalí odborárski aktivisti z Donbasu.

Akú úlohu hrá migrácia v ekonomike triedy pracujúcich na Ukrajine (v zmysle migrácie z Donbasu na Ukrajinu, ale aj z Ukrajiny do EÚ a Ruska)?

Ukrajinská trieda pracujúcich je od 90. rokov minulého storočia veľmi mobilná, nepochybne v dôsledku katastrofálnej transformácie, ktorá sa tu odohrala. Postupom času sa táto dynamika ešte zrýchľovala. V posledných rokoch predstavovali remitencie zo zahraničia až 10 % ročného HDP Ukrajiny.

Vďaka mnohým ekonomickým väzbám a neexistencii jazykovej bariéry bolo Rusko dlhodobo hlavnou cieľovou krajinou ukrajinských pracovných migrantov. To sa začalo výrazne meniť po roku 2014. Do roku 2016 sa hlavným zdrojom remitencií stalo Poľsko. Poľskí výskumníci vypočítali, že v rokoch 2013 – 2018 prispeli ukrajinskí migranti k hospodárskemu rastu Poľska približne polovicou percentuálneho bodu ročne.4 Možno trochu prekvapivo bolo dôležitou destináciou pre ukrajinských pracovníkov aj Taliansko, ako aj menej prekvapivá Česká republika. Po tom, ako asociačná dohoda s EÚ umožnila jednoduchší pohyb, sa pracujúci z Ukrajiny rýchlo stali najpočetnejšou skupinou migrantov aj na slovenskom trhu práce.

V súčasnosti sme svedkami výraznej zmeny, keďže niektoré („postsocialistické“) krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sú členmi EÚ, sa z čistých vývozcov pracovnej sily stávajú čistými dovozcami. Keďže ich národná mzdová hladina rastie, stávajú sa závislými od prílevu lacnej migrantskej pracovnej sily. Ukrajina je jednou zo zdrojových krajín, ktoré tento prechod umožňujú. V tomto ohľade sa postavenie ukrajinských migrantov výrazne nelíši od situácie migrantov z iných „tretích krajín“ (napr. Srbska): nízke mzdy, dlhý pracovný čas, pololegálne schémy zamestnávania, predátorské pracovné agentúry, ktoré držia pracujúcich na dištanc od ich skutočných zamestnávateľov, ktorými sú často nadnárodné korporácie – a nevýznamné, prípadne žiadne zastúpenie v odboroch.

Ukrajinskí vnútorní migranti, ktorí po roku 2014 utekali z vojnou zmietaného Donbasu (do roku 2022 išlo približne o 1,4 milióna ľudí) čelia iným druhom problémov. Po presťahovaní sa na západ v rámci Ukrajiny sa často ocitli ponechaní napospas, bez prístupu k bývaniu, práci a verejným službám. Mimochodom, jedným z dôvodov, prečo sa aj dnes ľudia z dedín a miest v blízkosti frontovej línie vracajú domov, do veľmi nebezpečnej situácie a k životu v troskách, je to, že štát nie je schopný zabezpečiť im dôstojné podmienky v iných častiach krajiny. Jeho úlohu sa zúfalo snažia suplovať mimovládne organizácie.

Vývoj a význam nepokojov pracujúcich

Vo svojom texte informujete o nepokojoch na pracoviskách na Donbase, ale aj v západnej časti Ukrajiny, najmä od roku 2020. To je veľmi zaujímavé. Aký bol priebeh a význam týchto bojov? Aké organizačné a politické formy ich sprevádzali? Čo sa s nimi stalo od začiatku vojny?

Po prvé, treba poznamenať, že boje pracujúcich na okupovanom Donbase sa musia vyrovnať s veľmi špecifickými podmienkami: neexistujú tam nezávislé odbory, nie je tam sloboda tlače ani zhromažďovania. Prvé vlny represií, počas ktorých stovky novinárov, proukrajinských aktivistov a ďalších ľudí zažili nezákonné zadržiavanie a mučenie v improvizovaných väzniciach, sú stále živou spomienkou. Samozrejme, aj v ostatných častiach Ukrajiny, podobne ako v mnohých iných krajinách, sa štát občas uchyľuje k represiám a policajnému prenasledovaniu aktivistov z radov pracujúcich, ale ľudia jednoducho nemiznú v pivniciach tajnej polície, ako sa to dialo na Donbase.

V roku 2020 vybuchol nahromadený hnev baníkov, ktorí už takmer dva roky nedostávali plnú mzdu. Iskrou bol pravdepodobne uniknutý zoznam ďalších baní, ktoré administratíva plánovala zatvoriť. Baníci v bani Nykanor-Nova (pri Zorynsku, „Luhanská ľudová republika“/„LĽR“) odmietli po šichte vyjsť na povrch. Dosiahli, že dlžné mzdy im boli aspoň čiastočne vyplatené. To inšpirovalo baníkov v ďalších štyroch baniach. Približne sto baníkov v bani Komsomolskaja (pri meste Antracyt, „LĽR“) zorganizovalo podzemný protest, ale správa sa k úradom dostala skôr, ako sa k nim stihli pridať pracujúci z ďalších baní. Podzemný protest vypukol aj neskôr, keď zamestnávateľ nedodržal ďalší dohodnutý termín výplaty. Tentoraz boli úrady dobre pripravené: v podzemí odpojili elektrinu, na povrchu zablokovali mobilné siete a prístup na internet, celú obec uzavreli, aby zabránili solidárnym akciám. MGB, ktorá je v podstate miestnou verziou FSB/KGB, potom začala vyšetrovať „vodcov“ protestu a ich rodiny. Viac ako dvadsať ľudí bolo zadržaných, čo vyvolalo demonštráciu kolegov a príbuzných pred budovou miestnych orgánov. V roku 2021 sa konflikt rozhorel aj v alčevskom metalurgickom závode (v „LĽR“).

O formách organizácie týchto bojov nie je veľa známe. Neexistujú žiadne formálne organizácie, o ktorých by sme vedeli, a tak kľúčovú úlohu pravdepodobne zohráva ústna komunikácia či súkromné skupiny na platforme Telegram. Zdá sa, že existujú aj kontakty medzi ľuďmi na území „republík“ a odborárskymi alebo ľudskoprávnymi aktivistami na ukrajinskej strane. Pokiaľ ide o význam týchto bojov, ťažko povedať. Na jednej strane sa im podarilo dosiahnuť určité ústupky vrátane vyplatenia časti nevyplatených miezd. Spoločnosť Vneštorgservis, ktorá pôvodne riadila nelegálny vývoz uhlia a iných produktov z „republík“ do Ruska, bola nakoniec nahradená novým investorom, spoločnosťou JugMK, ktorá prisľúbila, že splatí všetky dlhy. Na začiatku roka 2022 jej dlhy na mzdách v „DĽR“ stále predstavovali približne 29 miliónov eur.

Na druhej strane, tieto počiatočné úspechy pracujúcich na okupovanom Donbase prerušila ruská invázia vo februári 2022. Násilne mobilizovaných vojakov „republík“ používajú doslova ako potravu pre delá. Mnohých z nich – možno vrátane tých, ktorí sa podieľali na spomínaných bojoch na pracoviskách – na fronte zabijú alebo zmrzačia.

Do akej miery možno porovnať boje pracujúcich na Ukrajine so zápasmi v iných krajinách Spoločenstva nezávislých štátov? Existujú tam podobné tendencie? Mám na mysli napríklad Bielorusko, ale aj Rusko. Existujú možné súvislosti?

Žiaľ, o krajinách ako Bielorusko alebo Kazachstan vieme príliš málo na to, aby sme mohli poskytnúť nejaké zaujímavé poznatky. Napohľad sa zdá, že medzi ekonomikami postsovietskych krajín stále existujú dôležité materiálne súvislosti, ktoré by mohli slúžiť ako základ pre solidaritu a spoločný boj, najmä v ťažkom a fosílnom priemysle. V mnohých z týchto krajín vládnu autoritárske kapitalistické režimy, a tak ekonomické otázky, ktorým čelí trieda pracujúcich, sú akoby neoddeliteľne späté s otázkami slobody a demokracie. A to aj v celkom elementárnom zmysle buržoáznej demokracie, nad ktorou niektorí naši západní priatelia ohŕňajú nos. Akékoľvek demokratické hnutie v týchto krajinách sa zdá byť beznádejné bez masovej účasti (a snáď aj vedúcej úlohy) triedy pracujúcich. Náznaky v tomto smere sme videli v lete 2020, keď sa časťou Bieloruska prehnala vlna demonštrácií a, čo je dôležité, štrajkov.

To nás privádza k dôležitému bodu: Lukašenkov režim prežil len vďaka rôznym formám ruskej pomoci. Dnes je ruský štát opäť medzinárodným žandárom – síce nie v celej Európe, ako za čias Mikuláša I., ale v postsovietskom priestore, ktorý považuje za svoju sféru vplyvu. Príkladom naskrz reakčnej úlohy, ktorú Rusko hrá v tomto regióne, bola pred inváziou na Ukrajinu intervencia v Kazachstane. V prvých dňoch roku 2022 tu (prevažne) ruskí vojaci pomohli potlačiť povstanie pracujúcich.5 Porážka putinovského režimu by sa raz mohla stať signálom pre triedu pracujúcich v celom regióne, aby povstala. Ku krachu tohto režimu môže dôjsť prostredníctvom vojenskej porážky v súčasnej vojne na Ukrajine, ale môže ho spôsobiť aj masové hnutie, prinajmenšom demokratické, v samotnom Rusku. V záujme všetkých dúfame v druhú možnosť.

O zmysle ruskej intervencie

Vo svojej analýze hovoríte o „kolonializme“ – v súvislosti s Ukrajinou ako takou, ale aj s Donbasom. Túto zmienku považujem za dosť problematickú a nepresvedčivú, najmä vzhľadom na kolonializmus ako historický zločin neporovnateľného rozsahu. V čom spočíva dôvod na použitie tohto prirovnania?

Tieto problémy si uvedomujeme. Pozorný pohľad na náš text však ukazuje, že termín „kolonializmus“ sa v ňom nevyskytuje, a to ani raz! Je tam síce niekoľko implicitných odkazov naň, ale nie v tom zmysle, ako naznačuje otázka.

Pokiaľ ide o územie Ukrajiny ako celok, myslíme si, že o jej postavení v cárskom Rusku je najlepšie uvažovať ako o „vnútornej kolónii“, podobne ako o iných regiónoch na periférii ruského impéria, napríklad o Sibíri. Sovietske obdobie bolo do istej miery špecifické: na jednej strane vražedná represia, masové vyvlastňovanie, hladomor v dôsledku ekonomickej politiky (podobne ako napr. v britskej Indii), proletarizácia a nútené vysídľovanie obyvateľstva, ktoré išli ruka v ruke s rusifikáciou a rusofónnym osídľovaním (s krátkym intermezzom v dvadsiatych rokoch, ktoré boli vrcholným obdobím ukrajinského boľševizmu aj miestneho kultúrneho rozvoja).

Na druhej strane však sovietska doba priniesla intenzívnu modernizáciu, štátom riadený rozvoj, urbanizáciu a sociálnu mobilitu smerom nahor. Nie sme si istí, ako tento rozporuplný proces charakterizovať, ale váhame nad použitím termínu „kolonializmus“ bez prívlastkov. Možno potrebujeme špeciálnu teóriu vzťahu medzi stalinským centrom a jeho perifériou. To by z nášho hľadiska celkom dobre ladilo, pretože sa prikláňame k pohľadu, ktorý ekonomiky sovietskeho typu vidí ako nie celkom kapitalistické a zároveň ani v najmenšom nie socialistické. Spomínaná teória už možno existuje kdesi v početných prácach postsovietskych bádateľov, ktoré sú zväčša nepreložené a na Západe neznáme.

Pokiaľ ide o okupovaný Donbas, v texte navrhujeme paralelu medzi autoritárskym aparátom dvoch „ľudových republík“ a „koloniálnou administratívou“. Tento termín používame preto, lebo ich aparát je úplne podriadený ruskému štátu. Ten priamo určuje zloženie vládnucej elity prostredníctvom nominácií a represií (vrátane vrážd); niektorí príslušníci tejto elity sú ruskí občania, ktorí na Ukrajine nemajú žiadnu históriu. Vzťah medzi Ruskom a okupovanými regiónmi bol navyše v posledných ôsmich rokoch úplne parazitický. Donbas sa považuje jednoducho za zdroj lacného uhlia, ktoré sa vyvážalo do Ruska a za jeho hranice prostredníctvom Vneštorgservisu, pololegálnej schémy so sídlom v ďalšom kvázištáte pod kontrolou Ruska – Južnom Osetsku. Región slúži aj ako zdroj lacnej a flexibilnej pracovnej sily pre susedné oblasti Ruska (a dnes aj ako zdroj potravy pre delá). Ako sme uviedli, na Donbas z Ruska (ani odinakiaľ) neprišli žiadne významné investície. Nemožno hovoriť o žiadnom rozvoji, iba o rabovaní vrátane vývozu kovového šrotu z opustených a „spontánne“ zahnívajúcich závodov. Pušilina [vodcu „DĽR“], Pasečnika [vodcu „LĽR“] a ďalších preto prirovnávame ku „koloniálnej administratíve“.

Niektorí nazývajú súčasnú inváziu koloniálnou vojnou. Našim čitateľom (a vlastne aj sebe) stále dlžíme text o vojne, v ktorom sa na túto otázku chceme pozrieť bližšie. V texte, ktorý sme už uverejnili, sme sa rozhodli pre označenie súčasnej vojny ako „iredentistickej“.6 Vychádzali sme z početných vyhlásení rôznych predstaviteľov ruského štátu a jeho médií. V nich sa jasne hovorí, že cieľom vojny je, aby ukrajinský štát a jeho občianska spoločnosť prestali existovať vo svojej doterajšej podobe, a aby Rusko anektovalo aspoň niektoré časti tohto údajne pôvodného ruského územia. Niekto možno bude namietať, že to všetko je len rétorika, a že skutočné motívy ruskej invázie sú iné: potlačiť vnútorné rozpory ruskej spoločnosti, vydobyť si postavenie svetovej mocnosti alebo upevniť pozíciu súčasnej kliky v ruskom štáte. No nech je to akokoľvek, z pohľadu ukrajinského obyvateľstva na tom veľmi nezáleží.

Praktické kroky ruskej armády sa totiž nijako nelíšia od toho, čo by robila iredentistická výprava: nápisy v ukrajinčine sa nahrádzajú nápismi v ruštine, učiteľov vypočúva tajná polícia, vzdelávací systém prechádza na vyučovanie v ruštine a civilisti putujú do „filtračných táborov“, kde ich triedia podľa toho, či môžu predstavovať hrozbu pre ruský projekt. Nech už sú „skutočné motívy“ akékoľvek, z ukrajinskej strany to naozaj vyzerá ako vojna, ktorej cieľom je územná expanzia, podrobenie obyvateľstva a nastolenie poslušnej administratívy podobnej tej v „ľudových republikách“.

„Euromajdan“ a medzinárodné sociálne hnutia

Výraznú časť vášho textu tvorí zmienka o Grécku, ktorá sa týka významu krízy a sociálnych otrasov v rokoch 2008 a 2014, ale aj celosvetových sociálnych hnutí po roku 2011. Na rozdiel od Grécka však v prípade Ukrajiny nespomínate žiadnu dynamiku ľavicových sociálnych hnutí, ani len v náznaku, ale, naopak, posilnenie pravicových síl – tak v Rusku, ako aj na Ukrajine. Naozaj neexistujú žiadne zvyšky ľavice?

Pokiaľ ide o hnutia po roku 2011 (alebo, všeobecnejšie, hnutia po kríze v roku 2008), ide o dosť rôznorodú skupinu – niektoré obsahovali vyslovene ľavicové prvky a boli motivované skôr materiálnou nespokojnosťou, kým pri iných bola v centre pozornosti prosto demokratizácia. Niektoré boli spojené s ľavicovou volebnou mobilizáciou, iné nie. To, čo ich podľa nášho názoru spájalo, boli ich korene v kríze z roku 2008 a jej následkoch, ďalej ich heterogénnosť z hľadiska sociálnej skladby (išlo o medzitriedne hnutia a trieda pracujúcich v nich nemala vedúcu pozíciu) a tiež ich špecifická taktika (okupácia mestského priestoru, napríklad námestí, niekedy vrátane pokusov o zablokovanie obehu tovarov – ale bez výraznejších štrajkov). Niektoré z týchto hnutí vyvolali v ľavicových kruhoch nadšenie a boli označované za príklad nového typu bojov. Myslíme si, že po asi desiatich rokoch je fér skonštatovať, čo sa javí ako samozrejmé: takéto nádeje boli plané. Bez ohľadu na to, akú úlohu v nich hrala ľavicová rétorika, po týchto hnutiach toho veľa nezostalo. Ukrajinský Euromajdan z rokov 2013 – 2014 zapadá do tejto skupiny práve pre svoj medzitriedny alebo „občiansky“ charakter, svoju taktiku, nejasnosť svojich požiadaviek (dnes sa nazýva aj „Revolúciou dôstojnosti“), ale tiež pre rýchlosť, s akou ho kooptovali etablované politické sily a potom ho bez väčšieho rozruchu demobilizovali. Na Euromajdane, na rozdiel od niektorých iných hnutí, ľavica nehrala významnú úlohu, hoci nie preto, že by sa o to nesnažila. Socialistických, anarchistických a feministických aktivistov a aktivistky prosto vytlačila krajná pravica, či už vyhrážkami, alebo násilím. Mnohí sa potom stiahli alebo pôsobili skryto, bez toho, aby otvorene deklarovali svoju príslušnosť k ľavici. Celkové posilnenie krajnej pravice bolo najprv dôsledkom eskalácie násilia na Euromajdane zo strany štátu. Neskôr, v roku 2014, bolo výsledkom násilia na Donbase podporovaného Ruskom.

Na posúdenie stavu hnutia pracujúcich, alebo vôbec sociálnych hnutí na Ukrajine, sa však nestačí pozrieť na Euromajdan. Ak by nás zaujímal stav ľavice v USA, takisto by nebolo múdre zamerať sa na hnutie „Occupy Wall Street“, ktoré je dnes už dosť vzdialenou spomienkou. Prinajmenšom do invázie v roku 2022 prebiehali v rôznych odvetviach ukrajinskej ekonomiky významné boje (niektoré zhŕňame v článku), ako aj zápasy mimo pracovísk, napríklad proti developerom.

Myslíme si, že prítomnosť takýchto bojov je dôležitejšia než to, koľko ľavicových aktivistov a organizácií tu pôsobí (hoci aj tie existujú: chceme spomenúť najmä charkovskú anarchistickú skupinu Assambleja, demokratických socialistov Sociaľnyj ruch/Sociálne hnutie, ako aj časopis Spiľne/Commons). Povedané inak, vieme, že Ukrajina je oveľa väčšia ako Česká republika alebo Slovensko, a to vo všetkých ohľadoch, ale predsa: keď sa pozrieme na aktivitu jej triedy pracujúcich pred rokom 2022, trochu závidíme. To isté platí aj o úrovni diskusií na ľavici, ktorá, úprimne povedané, je ďaleko popredu oproti tomu, čo pozorujeme v našej krajine. Samozrejme, nemusí to stačiť našim priateľom na Západe, pretože tam sú organizácie pracujúcich oveľa silnejšie a debaty oveľa zaujímavejšie… alebo nie?

V súvislosti s obdobím tesne pred vojnou, po zvolení Zelenského a dezilúzii z Porošenka, hovoríte o únave z nacionalistickej mobilizácie. Čo to znamená dnes? Zmizla táto spoločenská „únava“? Čo sa bude diať ďalej? Aké perspektívy vidíte pre ukrajinskú triedu pracujúcich, ktorá čelí vojne? A aké sú možnosti solidarity?

Drvivé víťazstvo Zelenského a porážka Porošenka skutočne ukázali, že úsilie o mobilizáciu pod heslom „Armáda! Jazyk! Viera!“ nenašlo odozvu u väčšiny ukrajinských voličov. Zdá sa, že v mesiacoch pred inváziou bola Ukrajina na ceste k ďalšiemu zmierneniu, pokiaľ ide o nacionalizmus. Aj Zelenskyj rýchlo strácal popularitu, keďže nebol schopný splniť to, čo sľúbil, vrátane mierového riešenia situácie na východnom fronte (a tiež preto, lebo pokračoval v mimoriadne nepopulárnych „reformách“, akou je napríklad vytvorenie trhu s poľnohospodárskou pôdou).

Po začatí plnohodnotnej vojny sa väčšina obyvateľstva (pokiaľ môžeme dôverovať prieskumom verejnej mienky a iným, čiastkovým dátam) zjednotila okolo prezidenta a armády. To však samo o sebe neznamená, že sa na Ukrajine prehĺbi národnostné napätie. Napokon, hlavnú ťarchu vojnového ničenia znášajú mestá a obce ako Charkov, ktoré majú významný podiel rusky hovoriaceho obyvateľstva – teda práve toho obyvateľstva, ktorého jazykové práva má chrániť „špeciálna vojenská operácia“. Mnohí teraz otvorene hovoria, že stratili všetky sympatie, ktoré kedy mohli mať k tejto podobe „ruského sveta“.

Dlhodobá perspektíva ukrajinskej triedy pracujúcich je však, samozrejme, pochmúrna. Bude tým horšia, čím dlhšia potrvá vojna, ktorá môže byť viac či menej zúfalá. Jej zúfalstvo bude nepriamo úmerné množstvu a sofistikovanosti vojenskej pomoci, ktorú Ukrajina dostane zo Západu. Je iba pohodlnou pacifistickou rozprávkou, že krviprelievanie by sa rýchlo zastavilo, ak by zo Západu neprichádzali dodávky zbraní. Po prvé, na svetovom trhu, vrátane čierneho trhu, existujú aj iné zdroje zbraní a munície, hoci podstatne menej technicky vyspelých. A po druhé, aj keby tieto zdroje neexistovali, vojna by mohla ešte nejaký čas pokračovať v oveľa primitívnejšej, hoci nemenej brutálnej forme ukrajinského povstania a „trestných výprav“ Ruska. Uplynulé dve desaťročia poskytujú množstvo príkladov účinnosti tejto formy vedenia vojny, ťažkostí, ktoré dokáže spôsobiť aj najvyspelejšej armáde sveta, ako aj účinkov, ktoré má na civilné obyvateľstvo. Nie je ťažké predpovedať, aké politické sily by sa pokúsili získať kontrolu nad takýmto povstaním na ukrajinskej strane – bola by to krajná pravica.

Škála zlých alternatív

Váš odkaz na Afganistan atď. som pochopil. Podľa môjho názoru to však neznamená, že dodávky zbraní viac-menej automaticky (ako to naznačujete, keď hovoríte o nepriamej úmere) povedú k skráteniu alebo ukončeniu vojny. Nemôžu dodávky „sofistikovaných“ zbraní a podpora zástupnej (proxy) vojny predĺžiť konflikt a urobiť ho ešte brutálnejším, podobne ako v Sýrii? Neexistujú z hľadiska dynamiky vojen aj situácie, keď máme pred sebou len niekoľko zlých alternatív?

„Škála zlých alternatív“ je možno dobrý spôsob, ako to opísať. Chceme však zdôrazniť, že ľudia na Ukrajine si na rozdiel od nás nemôžu dovoliť luxus zostať nad vecou, na úrovni opisu. Spomínané alternatívy sa im veľmi hmatateľne vnucujú. Ak budú váhať alebo sa vzdajú voľby, rozhodne sa aj bez nich, pričom toto rozhodnutie bude formovať realitu, ktorej čelia. A táto realita je brutálnejšia než inflácia alebo recesia. Zdá sa nám, že mnohí zahraniční ľavičiari považujú za svoju hlavnú úlohu nájsť spôsob, ako celú vec čo najskôr odbaviť a rýchlo dospieť k nejakému definitívnemu záveru (napríklad, že Ukrajina túto vojnu nemôže nijako vyhrať; že ukrajinský štát je aj tak taký či onaký, tak prečo sa tým vôbec trápiť; že medzi buržoáznou demokraciou a spoločnosťou typu DĽR/LĽR nie je zásadný rozdiel, pretože obe sú formami kapitalistickej nadvlády atď.). Keď sa s tým takto vysporiadajú, môžu spokojne prejsť k premýšľaniu a písaniu o iných otázkach. No aj keby takéto závery boli správne, pre ľudí na Ukrajine sú spomínané zlé alternatívy žitou realitou. Je len málo „iných otázok“, o ktorých teraz môžu premýšľať. Žiaľ, väčšina komentátorov im nedáva nijaký (realistický) návod na to, čo by teda mali robiť. Ľavicová túžba vysporiadať sa s vojnou vo verbálnej rovine je sčasti možno výrazom našej kolektívnej bezmocnosti v praktickej rovine. Medzitým väčšina ukrajinských pracujúcich stále vsádza na jednu z alternatív, ktorú uprednostňuje pred ostatnými: na víziu neokupovanej, nezávislej Ukrajiny. Predstava, že títo ľudia si nedostatočne uvedomujú obrovské obete, ktoré si to bude vyžadovať, je smiešna – sú to predsa oni, kto tieto náklady denne znáša. Napriek tomu sa ich pohľad vo väčšine západných ľavicových diskusií ignoruje.

My to vidíme asi takto. Vojenská pomoc zo Západu (ktorá je stále pomerne limitovaná, napríklad pokiaľ ide o dĺžku doletu dodávanej munície) umožnila ukrajinským ozbrojeným silám zastaviť ruský postup a – práve v čase, keď píšeme tieto odpovede – pokúsiť sa ho zatlačiť späť. To by nebolo možné napríklad bez dodávok delostreleckých granátov, ktorých mala Ukrajina nedostatok. Na jednej strane sa tým predlžuje konvenčná vojna, ktorej bezprostredným výsledkom sú straty na obidvoch stranách. Spomínaná nepriama úmera sa však týka niečoho iného: západná vojenská pomoc zatiaľ zabránila prepadu Ukrajiny do zúfalej povstaleckej vojny a brutálnej okupácie. Zároveň oslabila a demoralizovala invázne sily. Zahraničné zbrane tiež poskytujú určitú mieru bezpečia ľuďom v mestách, ktoré sú vzdialenejšie od frontu, no tiež čelia útokom. Môžeme si položiť otázku: ak by sme z akéhokoľvek dôvodu museli zostať v Charkove (tak ako mnohí iní ľudia), boli by sme radšej, ak by bol v blízkosti mesta umiestnený systém protileteckej obrany, alebo nie? Toto je, na rozdiel od vymyslených dichotómií typu „okamžité prímerie verzus ďalšie útoky“ alebo „mierové odovzdanie ukrajinskej štátnej moci Rusku verzus pokračovanie vojny“, jedna z naliehavých otázok. Pre ľudí, ako sme my, ktorí poznajú zvuk leteckého poplachu len z pravidelných skúšok sirén, je táto otázka akoby z iného sveta. No práve Slovensko venovalo Ukrajine jeden taký protiletecký systém, aj napriek protestom domácich pacifistov a odporcov „eskalácie“.

Z týchto dôvodov sme sa stavali kriticky k akciám pracujúcich v talianskych prístavoch, ktorých cieľom bolo zabrániť presunu zbraní na Ukrajinu. Takisto by sme nešli demonštrovať proti dodávkam zbraní (a na obranu národného hospodárstva), ako to nedávno urobili desaťtisíce ľudí v Prahe. Kým sa pokusy narušiť vojnovú mašinériu nestanú bežnými aj v Rusku, akcie tohto druhu objektívne znamenajú podporu vojenskej agresie. Zároveň si však myslíme, že každý, vrátane mužov vo vojenskom veku, by mal mať možnosť slobodne pred vojnou utiecť alebo, ako to urobili mnohí pracovní migranti, nevrátiť sa na Ukrajinu a nezapojiť sa do konfliktu. Ľudia, ktorých ukrajinský štát považuje za dezertérov, si zaslúžia našu solidaritu. Na rozdiel od niektorých súdruhov a súdružiek na Ukrajine sme tiež skeptickí voči myšlienke, že ide jednoducho o emancipačnú „ľudovú vojnu“, ktorá môže nejakým spôsobom posilniť prorobotnícke sily. Takéto ilúzie považujeme za dosť nebezpečné. A napokon, snahám vlád v krajinách EÚ, ktorých cieľom je presunúť náklady vojny a jej inflačné účinky na triedu pracujúcich, treba vzdorovať – avšak spôsobom, ktorý z ukrajinských pracujúcich nerobí obetných baránkov. Áno, náš postoj je rozporuplný. Dávame však prednosť bolestiam hlavy, ku ktorým tieto rozpory vedú, pred vyššie spomínaným uvažovaním, ktoré síce prináša uspokojenie, no nemá nič spoločné s realitou.

Posledná otázka. Čo podľa vás znamená prebiehajúca vojna pre vývoj triedneho boja na Ukrajine?

Zdá sa, že podmienky na okupovaných územiach, napríklad v Chersonskej oblasti, predznačujú ich premenu na nové „ľudové republiky“. Pravda, pokiaľ ich neoslobodí ukrajinská armáda, čo by však znamenalo strašné obete. No aj v iných regiónoch už ničenie ľudských životov a výrobných kapacít prinieslo nesmierne utrpenie a bezprecedentný úpadok hospodárstva. Aj keby sa vojna skončila hneď zajtra, nech už akýmkoľvek kompromisom, úroveň rozvoja krajiny sa vráti o niekoľko rokov späť, prehĺbi sa jej závislosť od medzinárodnej finančnej pomoci a zrýchli sa ďalší odliv pracovnej sily. Navyše ukrajinská vládnuca trieda už teraz využíva vojnu ako zámienku na obmedzovanie základných slobôd a práv pracujúcich. Deje sa to spôsobom, ktorý je zrejme nezlučiteľný s predpismi EÚ, hoci práve európska integrácia (vrátane aproximácie legislatívy) je proklamovaným cieľom ukrajinskej vlády. Napríklad nedávno prijatý zákon č. 5371 vyňal zamestnancov malých a stredných podnikoch spod ochrany zákonníka práce a všetko ponechal na vyjednávanie na úrovni podniku. Návrh zákona bol predložený parlamentu už v apríli 2021, ale hospodárske ťažkosti vyvolané vojnou poskytli nové „argumenty“ v prospech jeho prijatia, hoci údajne má ísť len o dočasné opatrenie.

Kľúčom k situácii je, samozrejme, robotnícka trieda v Rusku. Jej povinnosť konať (povinnosť predovšetkým voči sebe samej, ale aj voči triede pracujúcich celého sveta) sa vo vyhláseniach západnej ľavice spomína len zriedka. Pritom práve ona by prostredníctvom štrajkov, sabotáží a premysleného teroru proti vojenským a vládnym cieľom mohla vojnu udusiť. Na druhej strane, nemali by sme podceňovať úroveň odporu, ktorý ruské obyvateľstvo už kladie, a to v dosť ťažkých podmienkach. Pred vojnou v Iraku a počas nej sa síce na Západe konalo množstvo pokojných demonštrácií, ale nepamätáme si, že by sme niekedy videli zhorené náborové strediská či vykoľajené zásobovacie vlaky. Žiaľ, na to, aby sa oslabilo ruské vojnové úsilie, treba masovejšie akcie. Pokiaľ teda ide o solidaritu, naša solidarita s Ukrajinou musí byť s tými, ktorí bojujú na dvoch frontoch – proti ruskej okupácii a proti domácej politike úsporných opatrení a represií. Takéto sily existujú. Naša solidarita s Ruskom môže byť len s tými, ktorí sypú piesok do Putinovej vojnovej mašinérie.


  1. Pozri „Manifesto against the War“

  2. Redakcia časopisu Sozial.Geschichte Online: Editorial in Kriegszeiten. Viele offene Fragen [Úvodník v čase vojny. Veľa otvorených otázok], Sozial.Geschichte Online, č. 32 (2022), s. 5 – 7. 

  3. Karmína, The Tragedy of the Ukrainian Working Class

  4. Paweł Strzelecki, Jakub Growiec a Robert Wyszyński: „The contribution of immigration from Ukraine to economic growth in Poland“, Review of World Economics, č. 158 (2022), s. 365 – 399. 

  5. Pozri Shaun Walker, „Kazakhstan president says he gave order to ‘open fire with lethal force’“, The Guardian, 7. 1. 2022. 

  6. „Iredentista“ je človek, ktorý „presadzuje získanie územia, ktoré kedysi bolo súčasťou jeho krajiny alebo sa za také považuje“ (pozri Collins Dictionary). 


Čítajte na Karmíne

Tragédia ukrajinskej triedy pracujúcich

Klanový kapitalizmus, národnostná otázka a vojna.

Trieda nie je z ocele

Mytológia covidových pasov verzus proletárska prevencia.

„Musíme držať spolu“

Príbeh úspešného štrajku v Booster Precision Components (Beluša, 2021).