Politika koronavírusu

19. marec 2020 • Sondy a intervencie koronavírus, príroda, štát, teória
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Seriál „Politika koronavírusu“ reaguje na udalosti posledných týždňov. Nateraz pripravujeme tri časti. V tej prvej sa zaoberáme spoločenským pozadím pandémie a stratégiami štátov.

Druhá časť („Práca v čase koronavírusu“) bude venovaná triednym aspektom epidemiológie nového vírusu a jeho prvým účinkom na pracujúcich na Slovensku. V tretej časti („Pandémia a záujmy pracujúcich“) sa budeme pýtať, čo má trieda pracujúcich v súčasnej situácii očakávať a žiadať.

🟊

Nový koronavírus nakazil prvého človeka v novembri minulého roka v čínskej provincii Chu-pej. Prostredníctvom kvapôčok ľudského hlienu a slín sa zakrátko rozšíril do väčšiny krajín sveta. Dosiaľ zabil asi deväťtisíc hostiteľov. Nakazení sa musia spoliehať najmä na vlastné sily. Imunitný systém mladších a zdravších si s vírusom zväčša poradí. Tým, u ktorých vyvolá ťažký obojstranný zápal pľúc, však dokážeme pomôcť najmä podpornou liečbou a nahrádzaním zlyhávajúceho dýchania. V tejto medzidruhovej vojne máme dva oporné body. Tým prvým je prísľub vakcíny alebo účinného antivirotika, ktoré by boli zbraňami hromadného ničenia s dokonalým preventívnym účinkom. No ak aj pri ich vývoji rýchlo uspejeme, nasadiť sa budú dať najskôr o niekoľko mesiacov.

Tým druhým je naša schopnosť znemožniť pohyb nepriateľa. Každý vírus má dva veľké problémy: ako účinne napadnúť cieľ a nenechať sa ním poraziť skôr, než sa podarí útok na ďalších hostiteľov, a zároveň, ako cieľ nezničiť skôr, než vôbec príde do kontaktu s inými potenciálnymi hostiteľmi. Krivka, ktorá zobrazuje vývoj celkového počtu prípadov vo svete, je nateraz exponenciálna. Svedčí to o tom, že vírus SARS-CoV-2 našiel bod, v ktorom sa darí splniť obidve spomínané požiadavky. Na jednej strane je smrteľnejší než chrípka – podľa opatrných odhadov asi päť- až desaťnásobne, podľa odvážnejších ešte viac. Zároveň sa rýchlejšie šíri: zatiaľ čo priemerný roznášač chrípky nakazí asi 1,3 človeka, v prípade nového koronavírusu ide údajne o vyše dvoch ľudí. Toto číslo však nie je žiadnou vnútornou, prirodzenou vlastnosťou vírusu. Ak izolujeme nakazených, dokážeme ho stlačiť nadol a pretrhnúť reťaz. Keď sa vylieči alebo zomrie posledný známy chorý, nepriateľ prestane byť akútnou hrozbou.

Zhruba tak si ako laici v epidemiológii predstavujeme biologické parametre súčasnej situácie. Z tohto opisu sa môže zdať, že ide skrátka o zápas dvoch druhov, človeka a vírusu. Ako taký by sa tento boj len okrajovo týkal spoločnosti, politiky, moci či záujmov. Súvisel by s nimi iba v triviálnom zmysle: pokiaľ vírus ohrozuje človeka, je hrozbou aj pre spoločnosť, v ktorej ľudia žijú, pre ich záujmy, pre samu existenciu politiky a podobne.

Optika, ktorá si všíma najmä biologický konflikt, sa prejavuje aj v dnešnom bežnom uvažovaní, v obsahu médií či výzvach politikov. Podľa nich spoločne čelíme nepriazni prírody, všetci sme na jednej lodi, každý by sa mal podriadiť spoločným záujmom a dodržiavať odporúčania. Tento prírodopisný pohľad na jednej strane predpokladá, že všetci koniec-koncov stojíme pred rovnakým, spoločným problémom. Na druhej strane je individualizujúci. Od každého sa očakáva, že svojím malým dielom a bez odvrávania vykoná svoju úlohu a prispeje k riešeniu.

Aktuálna situácia sa však podľa nás nedá takto vytrhnúť z kontextu. Vírusu nečelí abstraktné ľudstvo, ale ľudské spoločnosti, ktoré majú určitú štruktúru. Reakcie na epidémiu sa odohrávajú v rámci existujúcich spoločenských vzťahov, pravidiel a inštitúcií. Zdravotné, ale aj iné dôsledky nákazy rôzne dopadajú na rôzne vrstvy obyvateľstva. Od spoločenskej pozície človeka tiež závisí, do akej miery sa vystavuje nákaze a či si vôbec môže dovoliť zostať v izolácii. O epidémii nového koronavírusu preto má zmysel uvažovať aj politicky. Pre nás to znamená pýtať sa, čo súčasné dianie znamená pre triedu pracujúcich a pred aké výzvy ju stavia.

Priemyselné epidémie

Tieto úvahy by sa však mali začať nie tým, čo štáty, firmy či jednotlivci robia dnes, v čase pandémie, ale tým, ako vznikla. O tomto období zatiaľ vieme málo. Jedna z hypotéz hovorí, že nový koronavírus pochádza z netopiera. Podľa niektorých virológov je však pravdepodobné, že súčasťou reťazca prenosu na človeka bol aj iný živočích, ktorý sa predával na trhu s mäsom v meste Wu-chan: morský cicavec, vták či zajac. Tak či onak, s ochoreniami získanými od zvierat majú ľudia odveké skúsenosti. Patrí medzi ne aj bežná nádcha. Aj preto máme sklon pozerať sa na zápas s nimi ako na konfrontáciu s prírodou, v ktorej spoločnosť vystupuje iba ako brániaca sa obeť.

Prípady nových ochorení, ktoré postihujú dýchacie cesty a majú pôvod v zvieratách určených na konzumáciu človekom, sú však za posledných dvadsať rokov veľmi časté. V roku 2002 v Číne prepukla epidémia SARS, ktorá postihla vyše osemtisíc a zabila takmer osemsto ľudí. Prípady sa objavovali až do roku 2004. Pôvodcom a prirodzeným nosičom vírusu sú netopiere, no na človeka ho zrejme preniesli cibetky palmové.1 V roku 2009 sa z fariem v Mexiku začala šíriť prasacia chrípka (H1N1), ktorou sa nakazilo 11 – 21 % vtedajšej populácie sveta. Odhaduje sa, že zomrelo najmenej 150-tisíc ľudí.2 Vírus vznikol z interakcie ľudských, vtáčích a prasacích chrípkových vírusov. V roku 2015 v Indii zabil asi dvetisíc ľudí, nakazilo sa vyše tridsaťtisíc. Na Blízkom Východe sa v roku 2012 objavil syndróm MERS vyvolaný dovtedy neznámym koronavírusom. Ten sa rozšíril aj do ďalších častí sveta a nakazil vyše 2500 ľudí, z ktorých viac ako tretina zomrela. Vírus pochádza z netopierov, no na človeka ho preniesli ťavy. Tri menšie epidémie vírusov vtáčej chrípky (H5N1, H7N9) s epicentrom v ázijských hydinových chovoch zase v rokoch 2013 až 2017 zabili okolo päťsto ľudí.

Či ide o mäso, ktoré sa našincom môže zdať exotické (cibetky, ťavy), alebo mäso, ktoré tvorí značnú časť ich bežnej stravy (sliepky, ošípané), zdá sa, že v 21. storočí sa výroba a predaj živočíšnych tovarov stali ohniskom veľmi rýchleho vzniku nových, doteraz neznámych nákaz. Americký autor Robert G. Wallace to vysvetľuje na základe procesov, ktoré charakterizujú modernú kapitalistickú výrobu potravín.3 Tá je čoraz intenzívnejšia: chovajú, skladujú, zabíjajú a prepravujú sa čoraz väčšie množstva zvierat, pričom celý proces je stále rýchlejší. Tlak na neustále zvyšovanie intenzity je spôsobený jednak rastúcim dopytom po mäse, ale aj čoraz ostrejšou konkurenciou na globálnom potravinárskom trhu. Tá vyvoláva úsilie znižovať náklady, ktoré sa prejavuje v zhoršovaní životných a hygienických podmienok chovaných zvierat.

Priestorová expanzia kapitálu – či už v pôdohospodárstve, alebo v iných odvetviach – zase vedie k ničeniu pôvodných ekosystémov, v dôsledku čoho sa stále väčšmi stierajú hranice medzi „divočinou“ a „civilizovaným chovom“. Hospodárske zvieratá pri chove a doprave ľahšie prichádzajú do styku s divožijúcimi živočíchmi, ktoré bývajú nositeľmi doteraz neznámych patogénov. Zväčšuje sa tak plocha, na ktorej sa môže odohrať prenos vírusu z jedného druhu na ďalší. Navyše, v tomto globálnom kotli krvi, tuku a výkalov sa dennodenne brodí brutálne vykorisťovaná pracovná sila (často prekérna a migrantská) zamestnaná na farmách a bitúnkoch. Tie isté konkurenčné tlaky, ktoré spôsobujú, že pod jednou strechou a bez slnečného svetla sa tiesnia tisíce ošípaných, vedú k tomu, že ľudia tu pracujú bez dostatočnej ochrany.

Masová výroba chrípok

Wallace sa ako evolučný biológ zaoberá otázkou, ako tieto procesy vplývajú na vývoj vírusov. Výroba založená na maximalizácii zisku vytvára spoločenské prostredie, ktoré si od ľudských aktérov (firiem, pracujúcich či spotrebiteľov) vynucuje, aby konali určitým spôsobom: napríklad zvýhodňuje tých, ktorí sú ochotní ísť za hranu bezpečnosti či ekologickej udržateľnosti výroby. Špecifické, silno konkurenčné prostredie však v živočíšnej výrobe vzniká aj na biologickej úrovni. Stretnutia rôznych živočíšnych druhov na farmách, bitúnkoch a trhoch vytvárajú príležitosti na medzidruhové (takzvané zoonotické) skoky: prenosy nákazy z netopierov na ťavy či zo sliepok na ošípané. Zvieratá sa zároveň zabíjajú čo najskôr po príchode na bitúnok. Toto prostredie zvýhodňuje patogény, ktoré sa rýchlo šíria. Ak sú zároveň nebezpečnejšie a hostiteľov zabíjajú rýchlejšie, nie je to prekážkou voči ich šíreniu. Príliš smrtiacemu vírusu za normálnych okolností hrozí, že obeť zabije skôr, než sa dokáže rozšíriť, a tak zahynie spolu s ňou. No bitúnky zabezpečujú neustály prísun nových hostiteľov – podobne, ako keď do automobilových fabrík neustále prúdia diely. Človekom vytvorené biologické prostredie v agrosektore je podľa Wallaca továrňou na pohromy v podobe nových „vážnejších chrípok“.4

Zápas s epidémiami, akou je aj tá súčasná, sa preto nezačína až vo chvíli, keď sa už nový vírus šíri medzi ľuďmi. Patrí k nemu aj boj za lepšie pracovné podmienky pracujúcich v globálnom agrobiznise, proti odlesňovaniu a deštrukcii ekosystémov, a vôbec proti iracionálnemu hospodáreniu s prírodou a potravinovými zdrojmi, ktoré sa riadi ziskovosťou. Záujmy triedy pracujúcich v Európe či USA ako spotrebiteľov sú takto spojené so záujmami triedy pracujúcich na globálnom Juhu ako výrobcov.

Štáty a stratégie

Vzniku súčasnej epidémie už zabrániť nemožno, dá sa iba spomaliť a postupne zastaviť. V krokoch, ktoré pri tom podnikajú štáty, sa zračí viacero dôležitých momentov.

Predovšetkým sa ukazuje, aký význam majú národné štáty. Krajiny prijímajú rôzne druhy opatrení, v odlišnom rozsahu a čase. Všetko sa odohráva bez významnejšej medzinárodnej koordinácie, a to nielen globálne, ale aj na úrovni regionálnych blokov, akým je Európska únia. Trvalo len pár dní, kým zmizol jeden z pilierov európskej integrácie, voľný pohybu osôb v schengenskom priestore. Kritici diktátu z Bruselu a všemocného Bilderbergu zrazu čušia. Je evidentné, že záhadné postavy v pozadí v skutočnosti nič neriadia. Všetko zostalo na pleciach vlád a miestnych zdravotníckych úradov. Pozor: nejde tu o nijaký „návrat k národnému štátu“ ani „precitnutie z globalizácie“. Národné štáty a ich donucovacia moc nikdy nikam nezmizli, vždy boli a zostávajú základnou formou kapitalistického vládnutia a zároveň motormi globalizácie.

Epidémia nám tiež pripomína, že rubom suverenity národných štátov je ich vzájomná konkurencia. Hoci sa objavujú aj prípady medzinárodnej pomoci, zdá sa, že spolupráca a solidarita predsa len ustupujú súťaži o lepšiu pozíciu ako pri obchodnej vojne. Spojené štáty údajne prejavili záujem o výhradné práva na vakcínu proti novému koronavírusu, ktorú vyvíja nemecká firma. Nemecko zablokovalo vývoz zdravotníckych potrieb do Talianska, pretože sa obáva, že jeho občania by ich mohli potrebovať viac. Rovnako postupovali aj Francúzsko a Česká republika, čo vyvolalo nevôľu viacerých ministrov zdravotníctva iných krajín: vraj to „nie je v duchu EÚ“. Dosluhujúci premiér Pellegrini po vyhlásení núdzového stavu ocenil ministra zahraničných vecí Lajčáka a jeho diplomatické kontakty. Vraj pomohli zabezpečiť prísun potrebných ochranných pomôcok na Slovensko, ktorý by inak nebol možný.

Prístupy rôznych krajín k pandémii siahajú od prísnych opatrení, ktoré pripomínajú vojnový stav (Čína), až po laxný postoj, ktorý ešte donedávna počítal s vytvorením skupinovej imunity (Veľká Británia). Zatiaľ je priskoro na hodnotenie úspešnosti týchto stratégií. V prevažnej časti sveta sa kríza iba rozbieha. Jednoduchému porovnávaniu dát bránia aj rozdiely vo vekovom zložení obyvateľstva či spoľahlivosti údajov.

Čína: Vynútená improvizácia

Nevieme tiež, či Čínu nezasiahne druhá vlna nákazy a úmrtí. Niektorí však napriek tomu vyzdvihujú čínsky prístup a ospevujú prednosti autoritárskej verzie kapitalizmu oproti jeho západnej podobe. Dnes sa skutočne zdá, že Číne sa podarilo epidémiu zvládnuť. Počet aktívnych prípadov už asi mesiac vytrvalo klesá. No predstava, že čínsky štát postupoval podľa jasného a koordinovaného plánu, je podľa svedectiev z terénu naivná. Išlo o vynútenú improvizáciu za cenu veľkých obetí. Krajine sa škaredo vypomstili snahy režimu utajiť vznikajúcu epidémiu a perzekvovať tých, ktorí o nej informovali.5 Medzi ošetrením prvého prípadu a zavedením prvých prísnejších opatrení uplynul asi mesiac a pol. Ochorenie sa počas tohto obdobia nerušene šírilo aj vďaka tomu, že miestne vlády „upokojovali“ situáciu a spochybňovali možnosť prenosu z človeka na človeka.

Uzavretie Wu-chanu a ďalších miest (22. januára) bolo potom skôr zúfalým pokusom zachrániť situáciu než premysleným, chirurgickým zásahom. Asi šesťdesiat miliónov ľudí sa ocitlo v podmienkach stanného práva, pred ktorým státisíce stihli utiecť. Mnohí chorí museli do nemocníc kráčať po vlastných, pretože hromadná doprava nefungovala. Do preplnených zariadení sa často ani nedostali. Pre infikovaný personál spočiatku neexistovali karanténne zariadenia, takže zdravotné sestry, ktoré ochoreli, prespávali prvých pár nocí na ulici. Aj pacienti s inými ochoreniami, vrátane onkologických, mali smolu. Pri dodávkach liekov sa chorí museli spoliehať na dobrovoľníkov, ktorí im ich posielali poštou.

Treba dodať, že súčasný čínsky systém zdravotníctva nie je v ničom „socialistický“. Počas obdobia postupných reforiem, ktoré sa začalo na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, sa doň zaviedli mnohé trhové prvky. Ľudia musia pokryť asi 35 % celkových výdavkov na zdravie z vlastného vrecka (čo je dvakrát viac než na Slovensku), pričom chudobnejší, ktorí majú prístup k horším typom zdravotného poistenia, doplácajú relatívne viac. Zdravotníctvo aj sociálne služby sú v Číne segregované prostredníctvom systému hukou, takže milióny migrantov z vidieka, ktorí žijú a pracujú v mestách, k nim majú len obmedzený prístup. Na slabo regulovanom trhu práce a bez možnosti nezávislého organizovania (napríklad v odboroch) ťahá čínska robotnícka trieda za kratší koniec. Nie je neobvyklé, ak zamestnávatelia neplatia zdravotné odvody. Systém starostlivosti je preto podfinancovaný, čo sa prejavuje aj na nízkych platoch zdravotníkov.

Ak sa epidémiu v Číne podarilo ako-tak zvládnuť, je to vďaka úsiliu a obetavosti desaťtisícov pracujúcich. Predovšetkým lekárok a sestier, z ktorých okolo tritisíc sa nakazilo vírusom, ale aj stavbárov, ktorí v nepretržitej prevádzke budovali provizórne zdravotnícke zariadenia.6 Do snahy udržať Wu-chan pri živote sa podľa odhadov zapojili desaťtisíce dobrovoľníkov, ktorí napríklad pomáhali zabezpečiť chýbajúce respirátory a rúška.7 Lokálni predstavitelia štátu naopak čelili kritike zo strany obyvateľstva. Tú napokon posvätil aj Peking, keď viacerých pohlavárov odvolal.

Čínsky štát teraz vedie domáce aj zahraničné ťaženie, ktorého cieľom je vytvoriť obraz veľkého národného víťazstva. Porážka „skorumpovaných funkcionárov“ vo Wu-chane je jeho súčasťou. Na domácom fronte k nemu patrí aj prenasledovanie kritikov „internetovou políciou“ a propagandistická kampaň, na ktorú však najmä obyvatelia Wu-chanu reagujú pobúrene. Aj vo vzťahu k zahraničiu je čínska stratégia dvojaká: zahŕňa poskytovanie humanitárnej pomoci, ale aj šírenie falošných správ o pôvode vírusu.

Slovensko: Veľký test

Vo vzťahu k Európe je veľkou otázkou, ako sú na krízu pripravené krajiny, ktoré zhruba pred desiatimi rokmi, počas európskej rozpočtovej krízy, začali so škrtmi a úspornými opatreniami. Nielen na Slovensku totiž zdravotníctvo zápasí s nedostatkom personálu, množstvom nadčasovnízkym počtom lôžok. U nás sú tieto problémy chronické a nesúvisia len s minulou krízou. Dlhodobo chýbajú lekári, ale najmä zdravotné sestry. V nemocniciach je samozrejmosťou práca nadčas nad rámec Zákonníka práce. Od roku 2010 zmizlo asi štyritisíc nemocničných lôžok. Pri „optimalizácii“ siete v roku 2012 sa vo viacerých okresoch rušili alebo redukovali aj infekčné a pľúcne oddelenia nemocníc. Pandémia bude crash testom politiky minimálneho rozvoja verejných služieb, na ktorej sa u nás podieľali pravicové aj „ľavicové“ vlády. Žiaľ, figurínami na predných sedadlách nebudú politici ani ich priatelia z Dôvery, ale zdravotníci a dôchodcovia.

Slovenský štát pristupuje k situácii od začiatku pomerne rázne. Dôvody, prečo jeho čelní predstavitelia tak rýchlo vyhlásili mimoriadnu situáciu a neskôr aj núdzový stav, treba hľadať v jeho slabostiach a vo vedomí, že ide o veľa. Ak najbohatší región Talianska so špičkovými nemocnicami čelí vážnym problémom, podobný priebeh pandémie by v našich podmienkach znamenal kolaps a hlbokú destabilizáciu, nielen v zdravotníctve.

Súčasné odhady ukazujú, že aj pri najprísnejších opatreniach na zníženie prenosu nákazy treba počítať s veľkým počtom infikovaných. Ani tento mierny scenár sa však zrejme nenaplní, pretože súčasný režim by z dlhodobého hľadiska znamenal priveľké náklady. Vláda sa skôr bude usilovať o kompromis medzi hospodárskymi a humanitárnymi ohľadmi. Tie sú už dnes v konflikte, uprostred ktorého stojí trieda pracujúcich.

(Pokračovanie)


  1. Koronavírus SARS-CoV, ktorý vyvolal túto staršiu epidémiu, je geneticky príbuzný vírusu SARS-CoV-2, ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19. Práve na podobnosti medzi nimi sa zakladá hypotéza, že nosičom nového koronavírusu sú rovnako netopiere. 

  2. Tento skromný odhad predstavuje vyše dvadsaťnásobok doterajšieho počtu potvrdených obetí COVID-19. 

  3. Ďalej iba zhŕňame Wallacove závery, ktoré reflektujú aj skoršie prípady nákaz, napríklad tzv. španielsku chrípku. Podrobnosti uvádza kniha Big Farms Make Big Flu (2016), nedávny rozhovor o súčasnej epidémii, podcast zo série American Scholar, ale tiež článok „Social Contagion“ od kolektívu Chuang. 

  4. Zaoberáme sa tu len vírusmi. Samostatnou kapitolou je masové používanie antibiotík pri chove hospodárskych zvierat, ktoré závratným tempom zvyšuje rezistenciu baktérií – čo podkopáva účinnosť antibiotík. Takzvaná Creutzfeldt-Jakobova choroba („choroba šialených kráv“) zase pred rokmi vyvolala obavy z konzumácie hovädzieho mäsa. Pravdepodobne má pôvod v kŕmení dobytka kostnou múčkou, ktorá sa vyrába z ostatkov uhynutých zvierat. 

  5. Patril medzi nich aj 33-ročný oftalmológ Li Wenliang, ktorý upozornil bývalých spolužiakov z medicíny na podozrivé nové prípady SARS. Na polícii musel podpísať vyhlásenie, že prestane so šírením „fám“. Neskôr sa nakazil od jedného z pacientov a 7. februára zomrel. 

  6. O pracovných podmienkach tisícov ľudí v uzavretom Wu-chane pozri napríklad článokChina Labour Bulletin

  7. Život vo Wu-chane počas karantény dokumentuje film The Lockdown: One Month in Wuhan


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Desať téz o koronakríze

Dnešná pomoc sú zajtrajšie úsporné opatrenia.

Práca, klíma, kapitál (4)

Boj proti zmene klímy netreba natierať načerveno – ak je dôsledný, je bojom za emancipáciu od nadvlády.

Práca, klíma, kapitál (3)

Iba moc pracujúcich dokáže prelomiť prekážky na ceste k environmentálne zodpovednej výrobe.

Práca, klíma, kapitál (2)

Planétu zohrieva fosílny kapitál, ktorý sa nedá poraziť na nákupoch, ale iba vo sfére výroby.