Pandémia a záujmy pracujúcich

21. marec 2020 • Sondy a intervencie autopriemysel, koronavírus, služby, štrajk, zdravotníctvo Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Krátky seriál o politike koronavírusu uzatvárame praktickejšími úvahami o tom, čo treba robiť. V druhej časti sme si všímali dôsledky pandémie na pracujúcich, zatiaľ čo prvá bola venovaná úlohe kapitalistického poľnohospodárstva a deštrukcie prírody pri vzniku nových vírusov.

🟊

Na Slovensku sú dnes tri skupiny pracujúcich. Po prvé, tí, ktorí sú na pracoviskách, lebo musia: bez ich fyzickej prítomnosti by nemohla fungovať zdravotná a sociálna starostlivosť, zásobovanie a elementárne služby. Po druhé, tí, ktorí sú na pracoviskách, hoci by nemuseli. Niektorí by rovnakú prácu mohli robiť z domu, no zamestnávateľ im to nechce alebo nedokáže umožniť. Ďalší musia byť v práci iba preto, lebo sa to zamestnávateľovi vyplatí, aj keď vyrábajú niečo, bez čoho sa teraz dokážeme zaobísť. Tretiu skupinu tvoria tí, ktorí už nepracujú alebo pracujú z domu.

Nevyhnutné odvetvia

Naším cieľom by malo byť, aby tí, ktorí musia byť na pracoviskách, boli čo najlepšie chránení pred vírusom a mali čo najznesiteľnejšie podmienky na prácu. Každá činnosť, pri ktorej sa človek vystavuje kontaktu s inými ľuďmi, je teraz rizikovou prácou. Zamestnávatelia musia zabezpečiť, aby bola náležite odmenená. Únava a stres oslabujú imunitu, a preto by sa práca nadčas či nočná práca mali využívať minimálne – a ak sa využívajú, počas núdzového stavu by mali byť zaplatené nad rámec toho, čo stanovuje Zákonník práce. Je to v záujme všetkých, pretože všetkým záleží na tom, aby sme pandémiu zvládli. Dokážeme to iba vtedy, ak bude postarané o ľudí v prvej línii.

Mohlo by sa zdať, že táto skupina pracujúcich má teraz silnú vyjednávaciu pozíciu: bez ich práce predsa nič nebude fungovať. Má to však háčik. Príliš agresívne využívanie súčasnej situácie by sa zrejme nestretlo s pochopením obyvateľstva, skôr naopak. Navyše, ak budú pribúdať ľudia bez práce z iných odvetví, niektorí pracovníci „v prvej línii“ (napríklad v obchode a logistike) sa stanú ľahšie nahraditeľnými. V prípade zdravotníkov je zásadnou prekážkou núdzový stav v zdravotníctve (verejnom i súkromnom), ktorý okrem zákazu štrajku znamená aj pracovnú povinnosť pod hrozbou trestu.1

Vo vzťahu k tejto skupine pracujúcich (najmä zdravotníkom), sa už dvíha istá vlna solidarity: ľudia zháňajú rúška, respirátory či rukavice. Tieto externé iniciatívy by však mohli zahrnúť aj ďalšie aspekty ich pracovných podmienok a pomáhať vytvárať tlak na zamestnávateľov, resp. štát. To najmenej, čo sa dá zvonku urobiť, je správať sa ohľaduplne a minimalizovať vlastné nároky voči tejto skupine pracujúcich: nezaťažovať zdravotníkov, ak to nie je nevyhnutné, a obmedziť frekvenciu nákupov.

Škodlivá práca

Tí, ktorí sú v práci, hoci by nemuseli, patria domov. Ak zamestnávateľ nemá prostriedky na to, aby umožnil domácku prácu, hoci principiálne by bola možná, treba presadzovať pozíciu, že ide o prekážku na strane zamestnávateľa. Ak si práca vyžaduje fyzickú prítomnosť v podniku, v súčasných podmienkach by sme ju nemali tolerovať. Opäť je to v záujme všetkých, pretože všetkým záleží na tom, aby počet nových prípadov nákazy bol čo najnižší.

Jeden zo spôsobov, ako to dosiahnuť, predviedli zamestnanci bratislavského Volkswagenu svojimi absenciami, ktoré znemožnili pokračovať vo výrobe. Ďalšiu, zrejme kratšiu cestu ukazujú talianski pracujúci. Hoci Taliansko má druhý najväčší počet obetí a kritických prípadov, aj tu sa fabriky usilujú udržať výrobu čo najdlhšie, bez ohľadu na zdravotné riziká. Zamestnancom vo viacerých prevádzkach už počas minulého týždňa došla trpezlivosť. V celom rade závodov sa odohrali divoké štrajky a protestné zhromaždenia, ktoré zastavili výrobu. V Lombardsku, kde je najviac prípadov, rovnako postupovali kovorobotníci v závode firmy Bitron (Cormano), ktorá vyrába elektroniku do automobilov. „Od februára som od vedenia pýtal rúška, rukavice a dezinfekciu,“ povedal miestny technik BOZP, Domenico Marra. „Dni plynuli a videl som, že sa nič nedeje. Začal som písať listy, no firma sa v odpovediach vždy len odvolala na pokyny ministerstva. To však nestačí, a tak sme začali štrajkovať. Je to ťažké, bojíme sa. Všetci pochádzame z okolitých miest (…), denne dochádzame a necítime sa byť v bezpečí.“

Rovnaké štrajky postihli automobiku Iveco (Suzzara), oceliareň AST (Terni) či textilku Corneliani (Veneto). Zamestnankyne poslednej menovanej fabriky vyslovili požiadavku, aby sa ľudia nedelili na občanov prvej a druhej kategórie – teda na tých, ktorí môžu byť v bezpečí domácej izolácie, a na tých, ktorí musia pracovať, hoci nezachraňujú životy ani nepomáhajú nakŕmiť iných. Miestne zamestnávateľské zväzy označili štrajky za „nezodpovedné“. Redaktor talianskeho denníka il Manifesto požiadal o reakciu zamestnanca oceliarne, ktorý sa práve vracal z práce. Jeho slová vystihujú pocity mnohých kolegov zo Slovenska:

„Ale čo iné máme robiť? Zapnem televízor alebo rádio a počúvam len, aby som zostal doma. Na Facebooku vidím obrázky, ktoré hovoria, že mám byť doma. Premiér Conte hovorí, že mám byť doma. Ale my nie sme doma. A tí, ktorí sa rozhodli, že nás prinútia ďalej pracovať, by možno zmenili názor, ak by boli s nami vo fabrike.“

Osobitnú kapitolu o význame akcií pracujúcich napísal taliansky automobilový priemysel, ktorý stelesňuje značka Fiat (dnes FCA, teda Fiat Chrysler Automobiles). Zamestnanci závodu v meste Pomigliano už 10. marca zareagovali na firemné opatrenia proti vírusu, ktoré považovali za nedostatočné, spontánnym štrajkom, ktorý ochromil takmer všetky haly. Už na druhý deň automobilka ohlásila, že dočasne zatvorí tento závod, spolu s fabrikami v mestách Melfi, CassinoAtessa. Neskôr sa rozhodla prerušiť výrobu vo viacerých európskych závodoch pre „výpadok v trhovom dopyte“. Na začiatku bola akcia zamestnancov, ktorí sa rozhodli, že už toho bolo dosť.2

Zostávajúci zamestnanci v súkromnom sektore, a osobitne vo veľkých továrňach a skladoch, majú na výber: buď sami prinútia firmy zastaviť výrobu (štrajkmi, prípadne hromadnými absenciami z dôvodu práceneschopnosti či čerpania ošetrovného), alebo budú čakať na poruchy v logistike či prvé potvrdené prípady nákazy u kolegov.

Život mimo pracoviska

Pre tých, ktorí nepracujú alebo pracujú z domu, treba žiadať čo najlepšie podmienky. Musíme sa brániť prepúšťaniu, nútenej práceneschopnosti, „dobrovoľnému“ čerpaniu dovolenky či neplateného voľna. Ak nie je možná práca z domu, treba žiadať plnú náhradu mzdy pre „prekážku na strane zamestnávateľa“. Zamestnávatelia tiež musia brať do úvahy, že celodenná starostlivosť o deti so sebou nesie špecifické nároky, ktoré sa nedajú porovnávať s bežným režimom, keď deti chodia do školy či škôlky. Tomu treba prispôsobiť rozsah práce. Štát musí zabezpečiť (a prinútiť súkromný sektor prispieť), aby sa pre núdzový stav nik neocitol bez prostriedkov a aby každý mal istotu bývania, základného komfortu a prístupu k zdravotnej starostlivosti, ak ju bude potrebovať.

Špecifickou skupinou sú nezamestnaní. S výnimkou niektorých profesií bude v najbližších týždňoch ťažké zháňať prácu (v bezpečných podmienkach), tobôž sťahovať sa za ňou. Štát by mal rozšíriť vyplácanie dávky v nezamestnanosti aj na nezamestnaných, ktorým práve uplynula alebo čoskoro uplynie bežná lehota, počas ktorej na ňu mali nárok. Najmenej počas obdobia núdzového stavu treba zrušiť úradnú šikanu nezamestnaných.

Vzhľadom na to, že preventívne opatrenia zasahujú široké spektrum zamestnancov, väčšinu podobných požiadaviek bude treba adresovať štátu. V záujme pracujúcich je, aby pomoc bola adresná (t. j. smerovala priamo k tým, ktorí ju potrebujú), a aby sami niesli čo najmenšiu časť bremena jej poskytovania. Poučení poslednou krízou a úspornými opatreniami by sme mali žiadať, aby teraz platil súkromný sektor. Má za sebou asi najpriaznivejšie obdobie v dejinách moderného Slovenska. Je načase, aby sa podelil o plody konjunktúry so všetkými.

Vláda však už v pondelok 16. marca predstavila zoznam trinástich ekonomických opatrení, ktoré majú pomôcť prekonať ťažké obdobie. Tri z nich sú pomerne neproblematické. Odloženie splátok úverov bez poplatkov a sankcií možno privítať.3 Odklad daňových priznaní, ale aj platenia odvodov pre živnostníkov, čiastočne uľaví ľuďom, ktorí pracujú v prekérnych podmienkach. Prospešné sú aj sľubované zmeny v podmienkach čerpania OČR, aby si starostlivosť o malé deti mohli dovoliť zdravotníci, ktorí s nimi nebudú môcť zostať doma. Na ďalšie opatrenie orientované na zamestnancov sa treba pozerať skôr kriticky. Pri oslobodení výplat od odvodov a dane z príjmu (ak firma nemôže fungovať) sa síce zvýši čistý príjem pracujúcich, no trieda pracujúcich ako celok tým prichádza o tú časť mzdy, ktorú dostáva v podobe zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb.5

Zvyšných deväť krokov sa zameriava na stranu ponuky a pokojne ich mohla predložiť ktorákoľvek pravicová strana: pomáhajú v prvom rade firmám, až potom zamestnancom.4 Nečudo, že odchádzajúci minister hospodárstva (Žiga, Smer-SD) sa na nich rýchlo zhodol s tým prichádzajúcim (Sulík, SaS), ktorý k nim vyslovil len minimálne výhrady. Cieľom opatrení je poskytnúť firmám likviditu, napríklad prostredníctvom bezúročných pôžičiek, stimulovať investície a znížiť ich náklady. Banky sa už tešia na svoju časť koláča a očakávajú, že pomoc bude tiecť ich kanálmi.

Ak aj prídu ďalšie kroky zamerané na zamestnancov, štát už vyslal signál, kto je teraz na prvom mieste. Navrhované opatrenia neriešia situáciu nájomníkov v súkromných bytoch. Nehovorí sa v nich o mnohých nezamestnaných, ktorí si teraz ťažko nájdu adekvátnu prácu, ani o ľuďoch, ktorí majú na krku dlhy a exekúcie. Vo vzduchu visia tí z nás, ktorí sa živia prekérnou prácou na dohodu, nehovoriac o tých v neformálnej ekonomike.

Recesia za dverami

Konať – teda skúmať našu situáciu, urobiť audit potrieb, sformulovať požiadavky a pokúšať sa organizovať aj v podmienkach karantény – má teraz zmysel aj preto, lebo s určitým odstupom nás čaká ďalšia vlna ťažkostí. Obdobie oživenia po poslednej kríze trvá v niektorých krajinách už rekordne dlho a o globálnom spomalení ekonomiky sa hovorí najmenej posledný rok. Pandémia zrejme bude len spúšťačom krízy, ktorá bola beztak na ceste. Pre pracovnú silu, ktorú dovtedy zdecimujú znížené platy, stres a zdravotné ťažkosti, to neveští nič dobré.

Navyše, ak sa pozrieme na mená nastupujúcich ministrov práce, financií či hospodárstva, o novej vláde si ťažko možno robiť ilúzie, že bude postupovať inak ako v „probiznisovom“ duchu. Pandémia a jej ekonomické účinky môžu poslúžiť aj ako zámienka na flexibilizáciu Zákonníka práce (t. j. na ďalšiu prekarizáciu zamestnaneckých vzťahov, ktorá práve teraz spôsobuje pracujúcim obrovské problémy), optimalizáciu zdravotníckeho systému (transformácia nemocníc na akciové spoločnosti, znižovanie nákladov, redukciu lôžok a zhoršovanie dostupnosti – čo sú ťažkosti, ktorým čelíme už teraz) či motivovanie nezamestnaných (zintenzívnenie šikany a aktivačných programov, zavedenie regionálnej minimálnej mzdy atď.).

Čím viac budeme ustupovať dnes, tým slabší budeme zajtra. Prioritou týchto dní je chrániť si zdravie a živobytie.

Praktické potreby namiesto abstraktných výziev

V predchádzajúcich odsekoch sme načrtli niekoľko všeobecných cieľov, o ktoré by sme sa mali usilovať prostredníctvom zápasov na pracoviskách (jednak tých kľúčových, ale aj tých, ktoré teraz treba zatvoriť) i mimo nich (t. j. požiadavky, ktoré spájajú pracujúcich naprieč sektormi, ale aj solidarita s kľúčovými odvetviami zvonka). Prístup, ktorý sa opiera o bezprostredné záujmy plynúce zo súčasnej situácie, má podľa nás väčší zmysel než kladenie „totálnych“ požiadaviek.

Práve také však na ľavici zaznievajú v čase každej krízy. Prívržencov majú na rôznych častiach spektra – od niektorých anarchistov (napr. volanie po okamžitom zavedení samosprávy pracujúcich v podnikoch) až po radikálnych sociálnych demokratov či pohrobkov stalinizmu (napr. sny o „znárodnení strategických podnikov“).

Predstavy prvého druhu dnes skrátka nie sú na agende. Skúste vysvetľovať zamestnancom automobiliek, že by sa mali vrátiť do práce a začať riadiť zatvorené fabriky, ktoré teraz ani nemôžu vyrábať, pretože sa rúcajú globálne výrobné reťazce. A keby aj tieto problémy zázračne zmizli, kde sú organizácie pracujúcich, ktoré by sa dokázali ujať takejto úlohy? Dnes jednoducho neexistujú. Cesta k vybudovaniu takých organizácií a tiež sebavedomia, ktoré vôbec umožní klásť si ciele tohto druhu, vedie podľa nás iba cez boje za každodenné záujmy, aké sme už opísali.

Naopak, znárodňovanie je dnes znova na stole.7 Nie však ako požiadavka pracujúcich, ale ako súčasť krízového manažmentu kapitalizmu. Núdzový stav umožňuje štátu zasahovať do vlastníckych práv a (dočasne) prevziať kontrolu nad výrobnými kapacitami, aby sa napríklad zabezpečila produkcia zdravotníckeho materiálu. Majetkový vstup štátu do priemyselných firiem či bánk je tiež spôsob, ako tieto firmy zachrániť pred krachom – teda pomôcť udržať ich ako ziskové kapitalistické podniky. Keď takto štát postupuje, chráni záujmy kapitalizmu ako takého. Ako „ideálny úhrnný kapitalista“ má k dispozícii obrovské prostriedky (ale tiež donucovací aparát s monopolom na násilie), takže dokáže prevziať riziká, ktoré sú pre súkromné kapitály priveľké.

Z hľadiska pracujúcich je však ľahostajné, či podnik riadia štátni alebo súkromní manažéri, alebo aká je štruktúra jeho akcionárov. V automobilkách v Číne, ktoré fungujú ako joint-ventures štátu a zahraničných investorov, sa pracovná sila vykorisťuje rovnako ako v bratislavskom Volkswagene.6 Dnešné volanie po zoštátňovaní sa buď zakladá na hlbokom nepochopení vzťahu medzi štátom a kapitálom, alebo nie je motivované záujmami pracujúcich. Postaviť sa dnes na stranu štátu a vidieť v ňom záchrancu znamená akceptovať zrušenie práva na štrajk zdravotníkov či prítomnosť policajtov a armády pri vyplácaní dávok nezamestnaným.

Proti dobre mysleným, no príliš abstraktným heslám, ale aj proti etatizmu, ktorý schvaľuje vykorisťovanie štátom, treba postaviť nezávislú politiku pracujúcich, ktorá vychádza z každodenných, praktických potrieb. Namiesto jednostranných výziev, ktoré sú adresované všetkým a nikomu, potrebujeme diskusie medzi kolegami i naprieč sektormi o tom, aké problémy nás spájajú a aké sú naše možnosti čeliť im.

Zároveň sa však na svoju dnešnú situáciu musíme pozerať triezvo. Nepodarilo sa nám využiť najpriaznivejšie obdobie, ktoré ekonomický cyklus ponúka. Spoľahli sme sa na „prirodzený“ rast reálnych miezd v dôsledku rastúceho dopytu po pracovnej sile. Tí z nás, ktorí presadzovali ráznejší postup – či už prostrednícvom odborov, alebo inak – zostali na pracoviskách izolovaní. Momenty nádeje, napríklad štrajk vo Volkswagene, sa skončili sklamaním.

Ak sa nám nedarilo vtedy, bolo by naivné očakávať, že teraz to pôjde ľahšie. Na druhej strane, pandémia napína skryté konflikty a protirečenia do krajnosti: v nemocnici, vo fabrike, v obchode i doma. Kapitalizmu, ktorý ochorel na COVID-19, navierajú všetky žily. Túto príležitosť na vysvetľovanie našich prognóz nesmieme zmeškať.


  1. V reakcii na hromadné podávanie výpovedí nemocničných lekárov v roku 2011 navrhli poslanci Smeru-SD v roku 2013 novelu Trestného zákona, ktorou sa zaviedli tresty odňatia slobody za vyhýbanie sa pracovnej povinnosti počas krízovej situácie. Mysleli pritom aj na možnosť „predstierania choroby“ zamestnancom. 

  2. Podobne postupovali aj pracujúci na viacerých miestach vo Francúzsku: zamestnanci Louvru nenastúpili do práce (až neskôr múzeum úplne uzavreli), podobne ako viacerí učitelia, ktorí odmietli pracovať už pred oficiálnym zatvorením škôl (od pondelka 16. marca). Aj pracovníci baskického závodu Mercedesu, ktorý zamestnáva päťtisíc ľudí, si v pondelok 16. marca posadali k montážnym linkám, žiadajúc okamžité zatvorenie závodu. 

  3. Zostáva však otvorená otázka, či naň získa nárok každý, kto ho bude potrebovať, alebo si banky budú klásť nejaké ďalšie podmienky. 

  4. Šéf Inštitútu finančnej politiky Eduard Hagara prišiel s ďalšími návrhmi, ktoré počítajú s priamou pomocou obyvateľstvu, no v tejto chvíli zrejme ide len o úvahy. 

  5. Odhaduje sa, že oslobodenie zamestnancov od sociálnych a zdravotných odvodov by znamenalo mesačný výpadok vo výške asi 81 miliónov eur. 

  6. Pripomeňme, že aj koncern Volkswagen sčasti patrí spolkovej krajine Dolné Sasko a katarskému štátnemu investičnému domu Qatar Holding. 

  7. Objavila sa tiež správa, že Španielsko „znárodnilo“ súkromné zdravotníctvo. V skutočnosti sa len stalo to isté, čo u nás. Vyhlásenie núdzového stavu znamená, že aj kapacity súkromných zdravotníckych zariadení musia byť na povel k dispozícii štátu. Ide o dočasné opatrenie, ktoré nemá vplyv na vlastnícke vzťahy v sektore. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Práca, klíma, kapitál (4)

Boj proti zmene klímy netreba natierať načerveno – ak je dôsledný, je bojom za emancipáciu od nadvlády.

Práca, klíma, kapitál (3)

Iba moc pracujúcich dokáže prelomiť prekážky na ceste k environmentálne zodpovednej výrobe.

Práca, klíma, kapitál (2)

Planétu zohrieva fosílny kapitál, ktorý sa nedá poraziť na nákupoch, ale iba vo sfére výroby.

Práca, klíma, kapitál (1)

Najväčšou prekážkou, ktorá bráni účinnému boju proti klimatickej kríze, je kapitalizmus.