Rodiť za boha a za národ

4. jún 2018 • Sondy a intervencie fašizmus, nacionalizmus, reprodukcia, ženy
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Poslanci ĽSNS v apríli predložili návrh zákona, ktorý zakazuje ukončenie1 tehotenstva na podnet ženy. Ak by bol schválený, legislatíva by dovoľovala ukončiť tehotenstvo len v troch prípadoch: ak je život ohrozujúce, ak je dôsledkom trestného činu, alebo ak sa plod chybne vyvíja. Parlament už o návrhu rokoval (28. a 29. mája), pričom prítomní boli najmä poslanci ĽSNS, ale tiež Richard Vašečka (KDH), Milan Krajniak (Sme rodina), Juraj Blanár či Marián Kéry (obaja Smer-SD). Diskusia bude pokračovať aj na júnovej schôdzi, ktorá sa podľa harmonogramu má začať 12. júna, teda zhruba o týždeň.

Návrh ĽSNS je útokom na ženy2 a ich právo rozhodovať o svojich telách a životoch. Našťastie, šance na jeho schválenie sú malé. Ľudákom sa však podarilo vyvolať pohyb, ktorý môže vyústiť do vzniku iných návrhov s početnejšou podporou – možno už na jeseň. V tomto článku sa zaoberáme rôznymi aspektmi súčasnej diskusie o zákaze umelého prerušenia tehotenstva. Najprv sa pozrieme na argumenty z dôvodovej správy k ľudáckemu návrhu a na to, čo vypovedajú o vzťahu fašistov k ženám. Ďalej zrekapitulujeme dlhšiu históriu reprodukčných práv na Slovensku, ktorej súčasťou je aj najnovší pokus ĽSNS. Napokon sa budeme venovať súčasnému širšiemu kontextu, v ktorom sa do popredia dostávajú mizogýnne, rasistické či homofóbne politické sily.

Morálny relativizmus ľudákov

Dôvody v prospech zákazu, ktoré predkladatelia uvádzajú v návrhu, sa dajú rozdeliť na dva druhy: morálne a pragmatické. Podľa tých prvých je už zygota v tele matky bytosťou, ktorá má rovnaké právo na život ako ktorákoľvek iná osoba. Umelé ukončenie tehotenstva je preto v lepšom prípade zabitím, v horšom prípade vraždou. Preto je vraj správne, ak ho spoločnosť prísne reguluje.3

No keďže predkladatelia si uvedomujú, že táto „téma… je v spoločnosti vnímaná veľmi citlivo“,4 blahosklonne pripustili tri výnimky, ktoré sme už spomenuli. Prvá z nich sa (mlčky) opiera o porovnanie hodnoty života embrya či plodu a života matky. Ak s tým žena súhlasí, tak v záujme zachovania jej života možno ukončiť tehotenstvo. Druhá výnimka predpokladá, že embryo či plod, ktorý vznikol v dôsledku znásilnenia, sa až do dvanástich týždňov od počatia môže stať na podnet matky menejhodnotným, takže je prípustné prestať chrániť jeho život. Napokon tretia výnimka umožňuje to isté v prípade plodu, ktorého vývoj je preukázateľne geneticky chybný.

Z morálneho hľadiska je ľudácky návrh nekonzistentný. Ak embryo či plod má právo na život, potom najmä druhá a tretia výnimka, no napokon aj tá prvá, sú v rozpore s týmto právom a legitimizujú zabitie či vraždu. Sú odsúdeniahodné na základe tých istých morálnych dôvodov, z ktorých vychádza samotný návrh zákona. Potreba týchto výnimiek sa pritom nezdôvodňuje morálne, ale tým, že neexistuje konsenzus o tejto téme (je totiž „citlivá“ a „kontroverzná“). Ak však spoločenská zhoda, resp. jej neprítomnosť, môže rozhodovať o tom, či život embrya alebo plodu treba chrániť, potom jeho ochrana nie je absolútnou hodnotou. V takom prípade treba pripustiť aj možnosť, že rozhodovanie sa celkom ponechá na matku – napríklad na spôsob súčasnej úpravy alebo v ešte väčšej miere. Zatiaľ posledný prieskum verejnej mienky, ktorý sa zaoberal touto otázkou (2016), potvrdil, že s vykonávaním interrupcie na žiadosť matky súhlasí väčšina obyvateľov Slovenska.

Dôslednejšie než ĽSNS sa k otázke stavajú príslušníci katolíckeho kléru, ktorí považujú právo na život za absolútne. Preto odmietajú umelé ukončenie tehotenstva za každých okolností. Zároveň sú proti používaniu umelej antikoncepcie a proti sexuálnej výchove na školách, prinajmenšom v tej podobe, v akej existuje dnes.5 My ostatní, ktorí sa necítime viazaní katechizmom ani náboženskými predstavami o duši či „zázraku života“, môžeme odmietnuť základné predpoklady tejto argumentácie. Kontrola ženy nad jej vlastným telom má prednosť pred ochranou života embrya či plodu. Úsilie žien nadobudnúť takú kontrolu je z historického hľadiska veľmi staré, ak nie večné. Rovnako ako odpor voči zákazom, ktoré túto kontrolu chceli obmedziť.

Nevhodné deti

Možno preto, lebo ich morálna argumentácia trochu kríva, poslanci ĽSNS sa rozhodli pripojiť k svojmu návrhu aj ďalšie, pragmatické dôvody. Prvý hovorí, že deti, ktoré sa narodia po neželaných tehotenstvách, by mohli pomôcť uspokojiť vysoký dopyt párov alebo jednotlivcov, ktorí chcú adoptovať dieťa. Ten údajne rastie, no počet detí „vhodných na adopciu“ (s. 4) je dlhodobo nízky. Preto sa na osvojenie dieťaťa čaká päť, ba „v mnohých prípadoch“ až desať rokov.

Nedostatok „vhodných“ detí a dlhé čakacie lehoty však súvisia aj s kritériami, podľa ktorých si adoptívni rodičia vyberajú. Niektorí žiadajú, aby dieťa bolo „zdravé“, iní zase nechcú rómske dieťa. Miera využívania moderných foriem antikoncepcie v rómskych lokalitách je nízka, podobne ako informovanosť o nich. Umelé prerušenie tehotenstva sa tu používa ako forma antikoncepcie ex post – najmä u žien, ktoré už majú niekoľko detí. Ak by bola zakázaná, rady „odložených“ rómskych detí, ktoré majorita nepovažuje za vhodné na adopciu, by sa pravdepodobne ešte rozrástli. To zrejme nie je výsledok, ktorý by ĽSNS chcela dosiahnuť svojím návrhom.6

Za prvým dôvodom sa skrýva predpoklad, podľa ktorého možno od ženy očakávať ako samozrejmosť, že na deväť mesiacov ochotne prepožičia svoje telo. V záujme budúcich rodičov, ktorí si chcú adoptovať dieťa, bude znášať zdravotné, ekonomické a sociálne komplikácie, ktoré môžu sprevádzať tehotenstvo. Tento predpoklad, ktorý osobnú nezávislosť žien podriaďuje „vyššiemu poslaniu“, je aj v pozadí druhej skupiny pragmatických dôvodov.

Priveľa dôchodcov, málo prispôsobivých

Podľa nich by každé narodené („zachránené“) dieťa bolo príspevkom k riešeniu demografickej krízy, ktorá vraj sužuje Slovensko. Tento problém sa podľa dôvodovej správy prejavuje tým, že dôchodkový systém prestáva byť udržateľný, „v školách chýbajú socializované deti“ a „vo firmách“ zase „pracovití zamestnanci“. Ženám, ktoré zbavíme relatívne voľného (t. j. spoplatneného) prístupu k interrupcii, sa tu zároveň kladie priam historická úloha: zachrániť Slovensko pred nahradením „chýbajúcej populácie migrantmi z Afriky“ (s. 4), ktoré vraj skutočne hrozí.

Táto argumentácia prezrádza mnohé. ĽSNS predovšetkým akceptuje pravicové mýty o údajnej neudržateľnosti priebežných dôchodkových systémov, ktoré sa na celom svete – vrátane Slovenska – používali aj ako argument na privatizáciu týchto systémov.7 Ľudáci pritom prehliadli okolnosť, že ak by platili ich predpoklady, tak dnešné deti „zachránené“ pred interrupciou, ktoré by tvorili prírastok k obyvateľstvu a neskôr by mohli živiť zajtrajších dôchodcov, by sa pozajtra samy stali dôchodcami. Tým viac nových detí by sa však dovtedy muselo narodiť, aby sa o týchto dodatočných dôchodcov mal kto postarať. V takej chvíli by možno pomohlo, ak by produkciu „budúcich občanov Slovenska“ dostali príkazom aj rehoľné sestry. Čo však s ich deťmi, keď odídu do dôchodku?

Pri úvahách o penzijnom systéme sa v skutočnosti treba pýtať: Kto profituje zo zvyšujúcej sa produktivity a z rastu celkového bohatstva, ktorý ju sprevádza? Ako toto bohatstvo prerozdeľuje štát a v čí prospech? Aké sú rezervy na strane existujúcej pracovnej sily a  prečo sa niektorí v práci nezastavia, zatiaľ čo potenciál iných zostáva nevyužitý a chradne? Lenže to sú otázky, ktoré ĽSNS nedokáže položiť, lebo celá jej „kritika systému“ je falošná. Jednu formu nadvlády kapitálu chce nahradiť inou, fašistickou a brutálnejšou.

Nedostatok takzvaných „socializovaných detí“ v školách je len slabo zakrývaným útokom na rómske deti, ktoré často vyrastajú v segregovaných školách, bez potrebných pedagogických asistentov, vhodnej infraštruktúry a so slabým rodinným zázemím. Zákaz interrupcií ničím neprispeje k riešeniu ich situácie. Represia môže problém len zhoršiť, keďže, ako sme už spomenuli, umelé ukončenie tehotenstva hrá v niektorých rómskych komunitách úlohu antikoncepcie. V ĽSNS tiež nestihli domyslieť do dôsledkov to, že prírastok rómskych detí, ktoré považujú za „nesocializované“ a neprispôsobivé, by ešte skomplikoval ťažkosti dôchodkového systému, ktoré sú podľa nich také vážne…

Dajte deti do firmy

Ďalším dôvodom, prečo si želať zákaz interrupcií, je podľa ĽSNS nedostatok „pracovitých zamestnancov“. Ako to však súvisí s interrupciami? Ak sa dnes zakážu, ekonomika pocíti prírastok pracovných síl najskôr okolo roku 2036, keď „zachránené“ deti prvýkrát vstúpia na trh práce. Pravda, isté účinky by sa dostavili takmer okamžite, no boli by celkom opačného druhu, než žiadajú ľudáci. Viac matiek by znamenalo viac žien na materskej a rodičovskej dovolenke (v druhom prípade môže ísť aj o otcov), a teda menej disponibilných pracovných síl práve vo chvíli, keď sa firmy najviac sťažujú na nedostatok ľudí.

Dnešný nedostatok pracovníkov je sprievodným javom konjunktúry, ktorá tu nebude navždy. Hromadné prepúšťanie desaťtisícov ľudí, ktoré najmä v priemysle vyvolala minulá kríza, ešte máme v živej pamäti. Ľudáci v záujme krátkeho obdobia ekonomického cyklu navrhujú zaviesť úpravu, ktorá nemá časovo obmedzenú platnosť. Dôležitejšie je však to, čo táto argumentácia prezrádza o pohľade ľudákov na vzťah žien a ekonomiky. Ženy podľa ĽSNS majú podriadiť vlastnú slobodu potrebám firiem a produkovať pre ne pracovnú silu, ktorá je ochotná poslušne pracovať – často za nízke mzdy, v noci, v čoraz rýchlejšom tempev zdraviu škodlivých podmienkach. Svojou orientáciou na záujmy firiem (akokoľvek je nedomyslená a kontraproduktívna) sa ľudáci nelíšia od iných politických strán, pre ktoré biznis a národné hospodárstvo sú na prvom mieste.

Skrátka, v duchu najlepších tradícií sú ženy pre ĽSNS chodiace inkubátory, ktoré možno pomocou administratívnych opatrení povolať do služby národu a jeho hospodárstvu. V súlade s náboženskými predstavami o tom, čo je morálne, ho majú ochrániť pred imaginárnou hrozbou masového príchodu „imigrantov z Afriky“. Dnešný nedostatok pracovnej sily sa v skutočnosti rieši úplne inou migráciou – najmä z krajín ako Srbsko, Rumunsko či Ukrajina. O takých „detailoch“ sa však v žiadnych ľudáckych materiáloch nedočítate.

Netreba pochybovať o tom, že ak by na to dostali príležitosť, ľudáci by v podobnom duchu pokračovali aj v ďalších oblastiach. Vyvíjali by na ženy tlak, aby sa z trhu práce vrátili do domácností. Mohli by sa pokúsiť obmedziť právo na rozvod. V školstve a vôbec vo verejnom priestore by presadzovali náboženskú ideológiu a jej primitívne názory na sexualitu či postavenie žien. Z moralizujúcich pozícií by cenzurovali médiá a kultúru. O cieľoch ľudákov svedčí aj pejoratívny slovník, ktorý používajú vo vzťahu k ženám dnešného Slovenska: pripisujú im „zhýralý životný štýl“, považujú ich za „pohodlné“, za ich typickú ambíciu vydávajú „udržanie si štíhlej postavy“ (s. 4). Nechtiac komické propagačné video Ľudovej mládeže hovorí o potrebe ukázať dievčatám, „že zmysel života nesmú nachádzať v promiskuite, ale naopak, v skutočnej túžbe založiť si rodinu.“ Politika ĽSNS je z mnohých dôvodov v rozpore so záujmami triedy pracujúcich, no okrem toho existujú špecifické dôvody, pre ktoré je nepriateľská voči záujmom všetkých žien. Fašisti nenávidia ženy, chcú im rozkazovať a ovládať ich, a ony akoby to včas rozpoznali. V parlamentných voľbách v roku 2016 hlasovalo za ľudákov najmenej žien spomedzi všetkých relevantných strán.8

Úspešná stratégia

Paškvil, ktorý ĽSNS predložila, však splnil účel, ktorý bol pravdepodobne hlavný. Po období ticha, a najmä stagnácie či poklesu volebných preferencií, sa podarilo zviditeľniť stranu a nastoliť otázku zákazu či obmedzenia interrupcií ako tému verejnej diskusie. Azda aj pre „kompromisný“ charakter návrhu, ktorý napríklad nestanovuje sankcie za interrupcie, je táto diskusia živšia a vážnejšia než naposledy. Na obranu návrhu pribehli katolícki faráriintelektuáli. Iných politikov zase povzbudil k tomu, aby začali pracovať na vlastných, podobne orientovaných iniciatívach. Tie by na rozdiel od toho ľudáckeho mohli získať väčšiu podporu.

Je to zrejme prvýkrát, čo sa fašisti v podmienkach moderného Slovenska presadili pomocou „prorodinnej“, v skutočnosti protiženskej agendy. Keď v marci 2013 Spoločenstvo Ladislava Hanusa zorganizovalo menší pochod za život, katolíci sa sťažovali, že mediálnu pozornosť im ukradli fašisti, ktorí v rovnakom čase na Martinskom cintoríne vzdávali hold prvému obesenému prezidentovi. Explicitne, ale úplne opačným spôsobom, spojila interrupcie s fašizmom staršia kampaň „Stop genocíde“ z roku 2008. Putovná výstava Centra pre bioetickú reformu postavila vedľa seba obrázky obetí vyhladzovacích táborov s fotografiami plodu po interrupcii.9

Boj s „vrahmi nenarodených detí“ bol posledných dvadsať rokov doménou náboženských aktivistov a kresťanských demokratov, nie fašistov. Skôr než sa pozrieme na nové inšpirácie, ktoré priniesol návrh ĽSNS, pripomeňme si niektoré dôležité momenty nedávnej histórie.

KDH verzus Ústavný súd

V roku 2001 vzbudila pozornosť iniciatíva poslancov KDH. Navrhli novelizovať Ústavu tak, aby zakazovala umelé prerušenie tehotenstva. Parlament návrh neschválil. Skupina 31 poslancov potom napadla existujúci zákon o umelom prerušení tehotenstva na Ústavnom súde.10 Zamietavé rozhodnutie súdu prišlo až v roku 2007; Daniel Lipšic neskrýval sklamanie.

Na iniciatívy vo vzťahu k umelému ukončeniu tehotenstva bol bohatý rok 2008. Skupina poslancov za KDH vtedy predložila návrh, ktorý mal zabezpečiť informovanosť ženy o alternatívach voči interrupcii. Neprešiel prvým čítaním, no hlasovali zaň všetci poslanci KDH a väčšina poslancov SDKÚ-DS. Peter Gabura (KDH) následne pripravil návrh, ktorý okrem zrušenia zákona o umelom prerušení tehotenstva počítal aj so zavedením trestov pre vykonávateľov potratov (odňatie slobody na 2 – 5 rokov). Hlasovalo sa o ňom v septembri 2008, no modlitby a piesne aktivistov pred parlamentom ani tentoraz nefungovali.

Informované súhlasy

Malé víťazstvo zástancov protiženskej politiky prišlo v roku 2009. Na podnet Ľudmily Muškovej z ĽS-HZDS a Štefana Zelníka z SNS bola schválená novela zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorá zaviedla osobitné podmienky pri informovaní ženy pred vykonaním interrupcie. Od 1. 9. 2009 musí každá žiadateľka o zákrok poskytnúť tzv. informovaný súhlas. Súčasťou opatrenia je aj informovanie ženy o pomoci v tehotenstve, ktorú poskytujú cirkevné a náboženské spoločnosti, podobne ako v návrhu Daniela Lipšica, ktorý sme spomínali. Proti novele vtedy vystúpili viaceré mimovládne organizácie. Argumentovali napríklad hrozbou manipulácie a poskytovania zavádzajúcich informácií pri rozhodovaní ženy o zákroku.

Doživotie za interrupciu

Po dlhšej prestávke sa vrátili aj pokusy o obmedzenie interrupcií. Trojica Richard Vašečka, Erika Jurinová a Branislav Škripek (OľaNO) v roku 2013 pripravila neúspešný návrh zákona, ktorý zakazoval vykonávanie interrupcií pomocou moderných liekov.11 O dva roky prišiel návrh Štefana Kuffu, Mariána Kvasničku (obidvaja nezávislí) a Jozefa Mikloška (KDH), ktorý mal zakázať „úmyselný potrat“ a zrušiť existujúce predpisy o umelom prerušení tehotenstva. Za vykonanie a podstúpenie interrupcie stanovoval dvadsať- a viacročné tresty.

Návrh rozširoval občianske práva aj na nenarodené deti. Zakazoval eutanáziu a asistovanú samovraždu, asistovanú reprodukciu aj registrované partnerstvá. Trestný zákon upravoval tak, aby nebral osobitný zreteľ na trestné činy spáchané z nenávisti na základe „sexuálnej orientácie“. Toto spojenie nahradil výrazom „príslušnosť k určitej sociálnej skupine“. Nejde o náhodu: úsilie o kontrolu nad ženami a zneviditeľňovanie sexuálnych menšín sú dve strany tej istej agendy. Tá je jedným z mnohých spojív medzi extrémne konzervatívnou pravicou a jej blízkymi príbuznými, fašistami. Poslanci tento návrh zastavili v prvom čítaní, no v hlasovaní ho podporili aj „sociálni demokrati“ Ján Podmanický a Marián Kéry (obidvaja Smer-SD).

Nové inšpirácie

Ďalším v poradí bol až návrh poslancov za ĽSNS. Niekoľkých poslancov povzbudil k vlastným iniciatívam. Ján Marosz (OĽaNO) verí v absolútnu hodnotu života embrya či plodu a odmieta návrh ĽSNS, lebo ho považuje za „eugenický“. Takisto si však myslí, že sprísnenie zákona o umelom prerušení tehotenstva by mohlo vyriešiť „veľmi dlhé poradovníky párov“, ktoré čakajú na adopciu. O zákaze (zatiaľ) nehovorí, no navrhuje predĺžiť lehotu, počas ktorej sa žena rozhoduje pred definitívnym súhlasom so zákrokom. Chce tiež vytvoriť „štátne zariadenia pre nechcene tehotné“, ktoré budú poskytovať lekársku a psychologickú opateru. Žena v nich bude mať možnosť „vynosiť a porodiť dieťa v anonymnom prostredí“. Spolu s dávkou, ktorá by sa vyplácala už počas tehotenstva, má toto opatrenie prispieť k tomu, aby žena „dokázala vyhodnotiť pozitívne“ svoje tehotenstvo, vďaka tomu, že „ju bude čakať opora, peniaze na život, anonymita.“ „Toto by mohol byť elegantný zdroj detí na adopciu,“ vyhlásil Marosz. Na návrhu pracuje aj jeho stranícka kolegyňa Anna Verešová.

Vlastný, „kultivovanejší“ návrh avizovali aj v SNS. Má vzniknúť v lete. Poslanec za Smer-SD a bývalý predseda Žilinského samosprávneho kraja Juraj Blanár na Facebooku uviedol, že preferuje ústavnú ochranu života. Možno sa neskôr pokúsiť presadiť novelu Ústavy podobnú tej, s ktorou v roku 2001 experimentovalo KDH. Z vyjadrení, resp. z výsledkov hlasovaní o starších návrhoch sa zdá, že takéto iniciatívy by mohli nájsť podporu aj u ďalších poslancov Smeru-SD (Podmanický, Kéry, Faič).

Niektorí „štandardní“ politici sa vo vzťahu k návrhu ĽSNS odvolávajú raz na koaličnú dohodu, ktorá zakazuje hlasovať za opozičné návrhy, inokedy zase na to, že „s fašistami sa nehlasuje“.12 Ak zároveň sami uvažujú o podobných návrhoch, ide o priehľadné pokrytectvo, a v druhom prípade aj o argumentáciu ad hominem: návrh je zlý, lebo ho predložili fašisti. Nie: návrh je zlý, lebo je útokom na reprodukčné práva žien, obmedzuje ich slobodu a podriaďuje ju náboženskej ideológii či záujmom štátu a národa. Zvlášť postihne ženy z triedy pracujúcich – a osobitne tie najchudobnejšie. Už dnes čelia ťažšiemu prístupu k antikoncepcii a informáciám o nej, slabším šanciam na „rovnováhu“ medzi pracovným a rodinným životom, a vôbec horším životným vyhliadkam pre seba i svoje deti. Po zákaze interrupcií by na rozdiel od majetnejších žien mali ťažší prístup k bezpečným zákrokom v zahraničí a časť z nich by zrejme bola nútená vyhľadávať nelegálne zákroky, ktoré bývajú menej bezpečné.

Reakčný blok

Za rozvážnym postupom, ktorý si vybrali niektoré strany, však môže byť aj taktika. Je pravda, že väčšina obyvateľov podľa posledných prieskumov schvaľuje dostupnosť interrupcií. V otázkach, ktoré sa týkajú postavenia žien, gejov, lesieb či transrodových osôb, ale aj ľudí s inou farbou pleti či ďalších „iných“, sa však za posledných zhruba desať rokov odohral zásadný, globálny posun. Svet obchádza nová vlna mizogýnie, homofóbie a rasizmu, z ktorej ťažia konzervatívne a fašistické politické sily. Tie ju zároveň podporujú.

Obdobie pred poslednou ekonomickou krízou sa vyznačovalo rastúcou hospodárskou a politickou integráciou sveta. Dožívalo nadšenie z „konca dejín“, ktorý ohlásili deväťdesiate roky. Aj na Slovensku sa odohrávala konjunktúra, ktorá po dlhom čase stlačila nezamestnanosť na jednociferné čísla. Pravda, žiadny raj na Zemi sa nekonal, no mohlo sa zdať, že všetko sa akosi na lepšie obracia. Nástup krízy tieto nádeje zmaril. Hypotekárna kríza v USA, ale aj v niektorých európskych krajinách, pripravila milióny ľudí o domovy. Úverové problémy a pokles dopytu vyvolali masové prepúšťanie v priemysle a ďalších odvetviach ekonomík. Opatrenia, ktoré krajiny podnikli na záchranu finančných inštitúcií a veľkého priemyslu, nafúkli štátne dlhy a spôsobili rozpočtové krízy. Nasledovali nielen rozsiahle škrty vo verejných službách, ale aj spochybnenie kapitalistického projektu Európskej únie. V súkromnom sektore sa začal mohutný vzostup „prekérnych“ foriem zamestnávania.13

To všetko vytvorilo atmosféru hlbokej neistoty a atomizácie. V týchto podmienkach ľudia hľadajú jednak ľahko identifikovateľných vinníkov, na ktorých možno zvaliť zodpovednosť za celú situáciu, jednak riešenia, ktoré ponúkajú „návrat“ k istotám, tradícii a komunite. Rolu vinníkov môžu hrať podľa potreby ženy, cudzinci, chudobní či rôzne menšiny. V úlohe tradície môže vystupovať „americký spôsob života“, „britskosť“, ale aj rozprávky o Cyrilovi a Metodovi. Komunitou je spravidla národ, rasa alebo fiktívne nadnárodné spoločenstvo (u nás napríklad „Slovania“). K tejto komunite sa vraj treba primknúť a podriadiť jej svoje individuálne záujmy.

V dnešných meditáciách slovenských politikov o tom, ako „kultivovanejšie“ kontrolovať ženy, sa možno rodí nový, nadstranícky „reakčný blok“, ktorý bude čerpať z túžob tohto druhu a povzbudzovať ich.14 Pritom je ľahostajné, či to bude robiť skôr z pragmatických alebo autentických ideologických dôvodov. Z nášho hľadiska je rozhodujúce, že bude útočiť na rôzne sektory triedy pracujúcich na Slovensku a štvať ich proti sebe – mužov proti ženám, domácich proti „cudzím“, „normálnych“ proti teplým, bielych proti „Cigánom“.

Jedinou účinnou obranou voči takým útokom je rozpoznanie skutočných vlastných záujmov, ktoré máme ako pracujúci zoči-voči štátu a kapitálu a solidarita na ich základe. Tá musí byť medzinárodná, dokonca aj tam, kde by sme to možno nečakali – v prípade interrupcií. Obrana súčasného zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorý umožňuje vykonávať potraty aj cudzinkám, je zároveň obranou záujmov žien z Poľska. Tam sa reakcionári už chopili moci a tí naši k nim očividne chodia po nápady.

Dôvetok: Ako rozšíriť slobodu?

Návrh ĽSNS, tak ako predchádzajúce pokusy iných strán, je útokom na existujúcu úpravu interrupcií. Pred takými útokmi ju treba brániť, no to neznamená, že je dokonalá. Naopak, je na mieste žiadať:

  • aby všetky formy antikoncepcie (vrátane interrupcií či sterilizácie, aj v prípade mužov), boli hradené z verejného zdravotného poistenia;

  • aby sa na Slovensku používala aj medikamentózna interrupcia („potratová tabletka“). Patrí medzi odporúčané metódy ukončenia tehotenstva v prvom trimestri podľa dokumentu Svetovej zdravotníckej organizácie. Neexistuje vedecký dôvod, prečo ju nepoužívať aj u nás, tak ako v iných vyspelých krajinách;

  • aby sexuálna výchova bola štandardnou súčasťou osnov na primeranom stupni vzdelávania, bez ohľadu na zriaďovateľa školy. Mala by mať jasne definovaný obsah, ktorý by sa opieral o poznatky súčasnej vedy. Tak ako pri iných predmetoch, aj tu treba vymedziť minimálnu úroveň znalostí, ktorá sa očakáva od každého žiaka a žiačky. Moderná sexuálna výchova má vychádzať zo samozrejmého faktu, že sexualita je dôležitou súčasťou zdravého života a nespája sa len s manželstvom a rodičovstvom.


  1. V texte používame spojenia „ukončenie tehotenstva“ a „prerušenie tehotenstva“ ako synonymá. 

  2. Samozrejme, úprava sa týka aj tých transrodových osôb, ktoré môžu otehotnieť, hoci sa neidentifikujú ako ženy. Keďže však predkladaný návrh a všetka existujúca legislatíva hovorí o tehotenstve len v súvislosti so ženami, pre jednoduchosť aj my všade v tomto texte hovoríme o „ženách“. 

  3. Ľudáci argumentujú aj údajnou vysokou mierou ochrany práv zvierat či stromov na Slovensku. Hovoria: „Je absurdné, aby v civilizovanej spoločnosti 21. storočia boli chránené práva stromov, lesov, psov a mačiek viac ako práva nenarodených detí“ (s. 3 dôvodovej správy). S rovnakou argumentáciou dávno pred nimi prišiel zjednotiteľ slovenskej pravice Radoslav Procházka v článku „O myšiach a ľuďoch“ (2008): „Porovnanie so zvieratami sa vám možno zdá príliš cynické, ale paragrafy nepustia: život vašej korytnačky pred vami chránia dôslednejšie ako život dieťaťa, ktoré ste počali v dobrovoľnom spojení, ak je mladšie ako dvanásť týždňov prenatálneho veku.“ 

  4. Pozri s. 5 dôvodovej správy. Ďalej v texte uvádzame len čísla strán, pričom všetky odkazujú na tento dokument. 

  5. Pritom práve voľná dostupnosť antikoncepcie (v širokom zmysle slova, t. j. nielen ženská hormonálna antikoncepcia) je podľa vedeckých štúdií faktorom, ktorý znižuje počet umelých ukončení tehotenstva. Katolícki fundamentalisti chcú dve veci, ktoré sú v rozpore: žiadnu antikoncepciu a zároveň žiadne interrupcie. Umelé potraty sú totiž rovnako časté v krajinách s prísnejšou legislatívou ako v tých, kde zákony sú benevolentnejšie. Známe sú aj hrozivé dôsledky na zdravie a životy žien, ktoré podstupujú nelegálne interrupcie. Scenárom zákazu interrupcií sa zaoberá článok Barbory Vinczeovej, „Čo by sa stalo, ak by na Slovensku zakázali interrupcie?“

  6. O interrupciách Rómok pozri Branislav Šprocha, Reprodukcia rómskeho obyvateľstva na Slovensku a prognóza jeho populačného vývoja, Bratislava 2014, s. 98; o antikoncepcii pozri s. 103. Možno tiež predpokladať, že v prípade zákazu interrupcií by drahšie nelegálne zákroky či „potratová turistika“ boli menej dostupné pre chudobnejšie Rómky než bohatšie ženy z majority. Rodilo by sa teda viac nechcených rómskych detí než nechcených detí majority. 

  7. Na Slovensku sa téme podrobne venoval Michal Polák v eseji „Sociálny štát, dôchodkový systém a dôchodková ‚reforma‛“. Fakt, že ĽSNS opakuje typickú sulíkovskú argumentáciu, však nie je až taký prekvapujúci, ak si spomenieme, že súčasťou programu tejto strany je aj zavedenie pätnásťpercentnej rovnej dane. 

  8. Ženy tvorili len asi 36 % elektorátu ĽSNS, čo je výrazne menej než ich podiel v populácii. Tento údaj pochádza zo známeho exit pollu agentúry Focus. Podrobne sme sa ním zaoberali v článku „Voľby, robotníci a ľudáci“

  9. Mimochodom, Centrum pre bioetickú reformu zastrešuje svoju konzervatívnu agendu priam libertariánskymi heslami: jeho cieľom je vraj „minimalizácia štátu, hlavne jeho zdaňovania, prerozdeľovania, regulácie a byrokracie, čím by sa dosiahla väčšia sloboda pre rodinu ako základnú bunku spoločnosti.“ 

  10. Pripomeňme si mená niektorých členov tejto pestrej skupiny: Pavol Hrušovský, Jozef Mikloško a Vladimír Palko (všetci KDH), Peter Tatár a národný hrdina mestskej pravice Ján Langoš (SDK), Ján Slota a Víťazoslav Moric (SNS), Ján Cuper, Ivan Gašparovič a Augustín Marián Húska (HZDS). 

  11. Ide najmä o látky mifepristón a misoprostol, ktorých účinok pripomína spontánny potrat. Možno ich užiť do deviateho týždňa tehotenstva. Pre zastarané znenie predpisov, ktoré prikazujú vykonať interrupciu v zdravotníckom zariadení, sa u nás legálne nepoužívajú, hoci istý čas mali platnú registráciu. 

  12. Jasne proti návrhu sa postavila SaS. Tá má však vlastné predstavy o tom, ako by mala vyzerať pôrodnosť na Slovensku, aby bola „v poriadku“. Pripomeňme výrok Richarda Sulíka, že „niečo nie je v poriadku, ak zo 4550 obyvateľov Veľkej Lomnice je 2150 Rómov, teda menej než polovica a z 85 narodených detí za tento rok je 76 rómskych“. 

  13. Vo vzťahu k reakciám triedy pracujúcich sme tento proces podrobnejšie opísali v našom prvom článku, „Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014)“

  14. Možnosť takýchto spojenectiev naznačuje aj spôsob, akým sa do slovenskej Ústavy dostala zmienka o manželstve ako zväzku dvoch osôb rôzneho pohlavia. V roku 2014 prišla s návrhom v tomto duchu pestrá skupina pravicových poslancov. V treťom čítaní nebol schválený, no osvojili si ho poslanci P. Paška a P. Hrušovský. Predložili širší návrh novely Ústavy, ktorý zahŕňal aj ustanovenie o manželstve. 


Čítajte na Karmíne

Detroit: Útek od auta

„Jediné miesto, kde černosi mali nejaký význam v spoločnosti, bolo pri výrobnej linke.“

Detroit: Spomaľte tú linku

„Neprekáža mi pracovať, ale prekáža mi zomierať.“ Náčrt dejín Detroitu z pohľadu pracujúcich.

Novodobé fabriky

Centrá služieb ako továrne novej, „informačnej ekonomiky“ (záver seriálu).

Odbory v „korporáte“ (2)

Prečo v centrách služieb vznikajú odbory, a ktoré problémy považujú za najdôležitejšie?