Práca, klíma, kapitál (1)

28. október 2019 • Sondy a intervencie klimatická zmena, príroda, teória
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Tento text je naším príspevkom do pripravovanej knihy o klimatickej kríze z edície .txt, ktorú vydáva APART, Display a časopis Kapitál. V texte sledujeme súvislosť medzi zmenou klímy a kapitalistickým spôsobom výroby. Tu ho publikujeme v dvoch častiach. V tej prvej tvrdíme, že globálne otepľovanie, odlesňovanie či vymieranie druhov sú prirodzenými dôsledkami procesu akumulácie kapitálu, ktorý sa s rovnakou bezohľadnosťou správa k prírode i pracovnej sile. Ako ukážeme v druhej časti, nádeje by sme preto nemali spájať so zmenami v oblasti individuálnej spotreby. To, čo potrebujeme, je prechod od výroby orientovanej na zisk k výrobe, pre ktorú budú prvoradé ľudské potreby. Neskôr sa pozrieme na otázku, ako spojiť boje na pracoviskách so zápasmi proti klimatickej zmene.

🟊

V roku 1992 sa v brazílskom Riu konal summit Organizácie spojených národov. Výsledkom bolo prijatie Rámcového dohovoru o zmene klímy, ktorý postupne ratifikovalo 197 krajín. Zaviazali sa stabilizovať množstvo skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá by umožnila vyhnúť sa nebezpečným zmenám klímy. Dohovor reagoval na vedecký konsenzus, v tom čase už dostatočne silný, o vplyve ľudskej činnosti na klímu planéty. Nasledovali ďalšie, konkrétnejšie dohody: Kjótsky protokol (1997), Dodatok z Dauhy (2012) či Parížska dohoda (2016).

Bez ohľadu na všetky záväzky a varovania však koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére stúpla oproti roku 1992 o vyše 50 ppm,1 teda asi o pätnásť percent. Podľa predbežných údajov bude jej priemerná miera rastu v tomto desaťročí vyššia ako v predchádzajúcich.2 Klimatológovia a environmentalisti bijú na poplach: obdobie, keď sme mohli zvažovať a plánovať, sa skončilo v deväťdesiatych rokoch. Ak niečo neurobíme hneď teraz, ničivé zmeny klímy sa už nebudú dať odvrátiť.

Kroky, ktoré podnikajú vlády a firmy, sa však stále orientujú na vzdialenejšiu budúcnosť: do roku 2030, 2040 či 2050 zakážeme predaj áut s naftovými motormi, zatvoríme uhoľné bane a tepelné elektrárne, zmeníme naše ekonomiky na uhlíkovo neutrálne. Budúcnosť nám maľujú ako svet, v ktorom doprava, energetika a priemysel sú neškodné. Naproti tomu súčasné opatrenia sú podstatne mäkšie a opatrnejšie. Berú ohľad na „potreby hospodárstva“, zdôrazňujú význam „udržania pracovných miest“, prípadne odkazujú na „technologické ťažkosti“, ktoré zatiaľ sprevádzajú využívanie obnoviteľných zdrojov. Ťažba a spaľovanie fosílnych palív, výroba spaľovacích motorov či investície do súvisiaceho vybavenia pritom pokračujú. Rovnako ako štátne dotácie pre fosílnu ekonomiku: v roku 2017 dosiahli závratných 5,3 bilióna dolárov.

Zároveň nie je núdza o recepty, ktoré sa zameriavajú na jednotlivca a jeho či jej spotrebu: obmedzenie jednorazových plastov, vyššie dane z benzínu, podpora elektromobilov, prípadne morálne apely na striedmosť a skromnosť. To, čo môžeme urobiť hneď teraz, sa týka drobných rozhodnutí. Na naozaj veľké zmeny si vraj treba počkať dve-tri desaťročia, takže v skutočnosti ich urobí niekto iný, nie my.

Toto prešľapovanie na mieste, hľadanie riešení, ktoré si nevyžadujú radikálne zmeny, a presúvanie zodpovednosti na jednotlivca – to všetko nie je jednoducho výsledkom ostýchavosti, nedostatočnej odvahy alebo inej subjektívnej slabosti na strane tých, ktorí o veciach rozhodujú. Zásadné kroky, ktoré by bolo treba podniknúť hneď teraz, narážajú na objektívne hranice. Vytyčuje ich rámec, v ktorom sa v našich spoločnostiach organizuje výroba, distribúcia a spotreba užitočných vecí. Prekonať tieto hranice znamená podkopať celý rámec.

V tomto texte chceme vysvetliť, prečo najväčšou prekážkou, ktorá bráni účinnému boju s klimatickou krízou, je kapitalizmus. Zároveň objasníme, prečo riešenia zamerané primárne na sféru spotreby – v zmysle našich každodenných nákupov – podľa nás nestačia, a prečo nie sú ani najlepším východiskom na budovanie hnutia proti klimatickej zmene. Najprv však musíme načrtnúť, ako chápeme vzťah človeka a prírody, a akú úlohu v tomto vzťahu hrá kapitál. Týmto teoretickým východiskám sa venujeme v prvej časti. V časti, ktorú vydáme o týždeň, sa pozrieme na problémy kapitalistických pokusov manažovať klimatickú krízu a na ilúzie, ktoré bývajú spojené s volaním po ekologickejšej spotrebe.

Človek a príroda

Ako každý iný živočích, aj človek môže žiť iba z prírody. Aby prežil, musí ju pretvárať podľa svojich potrieb. Tento proces pretvárania prírody človekom je práca. Jeho východiskom sú ľudské potreby, ktorých povaha je sčasti biologicky daná. Výsledkom procesu sú, po prvé, produkty práce, ktoré slúžia na uspokojovanie týchto potrieb. V konečnom dôsledku ide vždy len o prácou zmenené súčasti prírody: každá potravina, príbytok či kus elektroniky je výsledkom radu fyzikálnych, chemických či iných procesov, ktoré ľudia aplikovali na prírodný materiál. Po druhé, pokrytie existujúcich potrieb a zdokonaľovanie spôsobu, akým sa uspokojujú, vytvára priestor na vznik nových potrieb a im zodpovedajúcich spôsobov ich napĺňania. S rozširovaním okruhu potrieb sa vzťah medzi človekom a prírodou stáva čoraz zložitejším a mnohostrannejším. A po tretie, výsledkom procesu je pretvorená živá či neživá príroda, zmenená zásahmi človeka.

Medzi človekom a prírodou sa neustále odohráva proces obojstranných zmien, výmeny látok a energie. No okrem týchto fyzických aspektov má aj spoločenský rozmer. Ľudské pretváranie prírody sa až na nepodstatné výnimky odohráva v kontexte spoločenských vzťahov. Dokonca aj základné ľudské potreby a spôsoby ich uspokojovania sú spoločensky určené, takže v rôznych historických obdobiach a kultúrnych kontextoch nadobúdajú rôzny charakter.3 Ľudia pri práci kooperujú alebo využívajú výsledky minulej práce iných ľudí, prípadne svojou prácou vytvárajú produkty, ktoré spotrebúva niekto iný. Vzťah človeka a prírody je teda vždy sprostredkovaný spoločenskými vzťahmi.

V dejinách si môžeme všimnúť rozličné podoby spoločenských vzťahov, pomocou ktorých sa organizovala výroba. Líšia sa napríklad v tom, kto v spoločnosti určuje, čo, ako a pre koho sa bude vyrábať. V niektorých typoch spoločností sa tiež s ľuďmi obchodovalo ako s hospodárskymi zvieratami, inde výrobcovia vystupovali ako prívesok pôdy, ktorá patrila pánovi, v ďalších sú zase slobodnými občanmi, ktorí dobrovoľne predávajú svoju pracovnú silu. A keďže vzťah ľudí k prírode je vždy podfarbený špecifickými spoločenskými vzťahmi (napr. rôznymi podobami držby pôdy a prírodných zdrojov), medzi rôznymi historickými typmi spoločností existujú aj rozdiely v tom, ako pristupujú k prírode.

Proces, ktorý sa odohráva medzi človekom a prírodou, je podmienkou zachovania ľudských spoločností, ako aj spôsobov uspokojovania potrieb, ktoré sú s nimi spojené. Keďže v tomto procese prírodu chtiac-nechtiac meníme, náš vzťah k nej sa vyznačuje určitou krehkosťou. Poznáme príklady civilizácií, o ktorých sa dnes domnievame, že svojou činnosťou podkopali podmienky vlastnej existencie: vysušovaním premenili okolitú krajinu na púšť, vyhubili dôležité živočíchy alebo sa odlesňovaním pripravili o stavebný materiál a zdroje pitnej vody. A naopak, existujú prípady kultúr, ktoré nečelili problémom tohto druhu, a ak sa dodnes nezachovali, tak to malo iné než environmentálne dôvody. Vo všeobecnosti teda ľudská činnosť, ktorej cieľom je uspokojovanie potrieb, môže vyvolať stav, v ktorom toto uspokojovanie už nie je možné (aspoň nie v jeho doterajšej forme), pretože ľudia si sami zničili prírodné podmienky, ktoré sú naň nevyhnutné.

V 21. storočí sme sa dostali na prah vzniku takejto „nenapraviteľnej trhliny v procese spoločenskej výmeny látok“.4 Naša situácia sa však od podobných historických prípadov v dôležitých ohľadoch líši. Po prvé, hrozba sa netýka len väčšieho alebo menšieho regiónu, ale celej planéty. Environmentálna deštrukcia v takom rozsahu sa nepodarila žiadnej predkapitalistickej civilizácii, hoci mnohé na to mali rádovo viac času. A po druhé, staršie spoločnosti mali len hmlistú predstavu o rizikách, ktoré prináša bezohľadné využívanie prírody. Naproti tomu romantická kritika kapitalizmu upozorňovala na ničenie prírody už začiatkom 19. storočia. Hypotéza o existencii skleníkového efektu sa prvýkrát objavila v roku 1824 a experimentálne ju potvrdili len o pár desaťročí neskôr. Posledných asi tridsať rokov existuje čoraz širšia zhoda vedcov o vplyve emisií na zmenu klímy. Podobne je to s vymieraním druhov, odlesňovaním, degradáciou pôdy a ďalšími fenoménmi. Napriek všetkému pokračujeme v nastúpenej ceste. Tieto špecifiká našej situácie treba vysvetliť z povahy kapitalizmu ako ekonomického a ekologického režimu.

Kapitál a práca

Veľkú časť vecí, ktoré denne používame na uspokojenie potrieb, si kupujeme za peniaze. Väčšina týchto vecí sa vyrába v rámci špecifického spoločenského vzťahu. Na zjednodušenie si môžeme predstaviť, že zahŕňa len dvoch ľudí a je technologicky pomerne jednoduchý. Majiteľ peňazí na trhu nakúpi suroviny (napr. látku), nástroje (napr. šijací stroj) a všetky ostatné materiálne prvky, ktoré sú potrebné na výrobu daného produktu. Od vlastníka pracovnej sily tiež kúpi – výmenou za mzdu – právo používať určitý čas jeho alebo jej pracovnú silu. Nositeľ pracovnej sily potom s pomocou nástrojov premení surovinu na hotový produkt (napr. košele), ktorý patrí majiteľovi peňazí. Ten ho na trhu predá za viac, než pôvodne stáli nástroje, suroviny a pracovná sila. Z rozdielu vzniká zisk.

Tento spoločenský vzťah je kapitál. Cieľom majiteľa peňazí, kapitalistu, je maximalizovať zisk. Jeho motívom pritom nie je len financovať uspokojovanie vlastných potrieb. Predovšetkým sa musí udržať ako kapitalista v konkurencii s inými výrobcami, ktorí sa tiež usilujú o podiel na trhu. Určitú časť zisku preto vracia do svojho podniku. Zväčšená investícia umožňuje kúpiť viac surovín, zamestnať viac rúk, vyrábať viac košieľ, a teda aj viac zisku. Tento proces expanzie, akumulácie kapitálu nepozná medze. Jeho cieľom nie je jednoducho výroba užitočných vecí, ani uspokojovanie osobných potrieb kapitalistu, ale zisk ako taký, akumulácia sama.5

Úsilie o maximalizáciu zisku je zároveň úsilím o minimalizáciu nákladov na vstupy, vrátane pracovnej sily. To vytvára permanentný tlak na úspory na mzdách a na zväčšovanie množstva práce, ktoré sa dá kúpiť za nezmenenú mzdu (napríklad predlžovaním pracovného času alebo zrýchľovaním práce). V záujme tých, ktorí predávajú pracovnú silu, je zase dostať za ňu čo najviac a chrániť ju pred nadmerným opotrebovaním. V srdci kapitálu je teda rozpor záujmov dvoch strán.

Dôležitým nástrojom na zväčšovanie zisku, ale aj zbraňou v konflikte medzi kapitálom a pracovnou silou, sú technológie a zmeny v organizácii práce. Na jednej strane umožňujú zefektívniť výrobu. Ak sa zavedením nového zariadenia zvýši produktivita, firma dokáže vyrobiť rovnaké alebo väčšie množstvo tovarov pri nižších nákladoch, čím získa výhodu oproti konkurentom. Na druhej strane inovácie posilňujú kontrolu kapitalistu nad výrobným procesom: napríklad vyššie tempo práce a prísnejšia disciplína sa ľahšie vynucujú v podmienkach pásovej výroby než v manufaktúre. Obidva tieto motívy, medzi ktorými preváži raz jeden, raz druhý, ženú kapitál do neustáleho rozvoja technológií. Cieľom pritom nie je prosto uľahčiť prácu, ale zväčšiť zisk a zintenzívniť nadvládu nad prácou, čo sa prejavuje aj v povahe technológií a spôsobe, akým sa nasadzujú.

Kapitál a príroda

Časti surovej i spracovanej prírody sa stávajú prvkami kapitálu v úlohe výrobných prostriedkov. Zároveň je príroda všeobecným pozadím, na ktorom sa odohráva každý výrobný proces. Dnešný planetárny rozsah deštrukcie prírody sa dá vysvetliť dvoma aspektmi procesu akumulácie kapitálu. Je to jednak jeho tendencia ku geografickej expanzii, ku ktorej vedie hlad po nových odbytiskách, zdrojoch surovín, ale najmä rezervoároch lacnej pracovnej sily. Vďaka nej sa kapitalizmus stal globálnym. Tak sa rozšíril aj jeho dosah na prírodu. V ňom sa zase prejavuje bezohľadná orientácia kapitálu na zhodnocovanie.

Podniky sa pod tlakom konkurencie usilujú o vyššiu efektivitu a rozširovanie výroby, a to prostredníctvom investícií do vhodných technológií. Štáty túto iniciatívu podporujú, pretože posilňuje konkurencieschopnosť ich ekonomík a zvyšuje príjmy rozpočtu. Pri tomto pohybe rastie kapitálová náročnosť výroby: relatívny podiel živej práce vo výrobnom procese klesá v prospech mŕtvej práce, teda strojov, zariadení a infraštruktúry. Historicky bol tento proces spojený s čoraz väčšími energetickými a surovinovými nárokmi výroby (t. j. stále viac „čerpania“ z prírody)6 a rastúcim znečistením (t. j. stále viac „pridávania“ do prírody, vrátane látok, ktoré sa v nej predtým nevyskytovali – od plastov až po rádioaktívny odpad).7

Nejde pritom o technologickú nevyhnutnosť. Technológie a formy organizácie výroby či distribúcie si kapitál vyberá podľa kritérií sebe vlastných. V záujme zisku sa preto robia aj objektívne škodlivé rozhodnutia. Uveďme aspoň zopár príkladov:

  • Výroba založená na „globálnych hodnotových reťazcoch“, v ktorých sa suroviny vyťažené na jednom kontinente spracúvajú na druhom, aby sa v podobe hotových produktov predali na tom treťom, je spojená so značnou ekologickou záťažou pri doprave a skladovaní. Ak však úspory na lacnejšej pracovnej sile (prípadne iných vstupoch) vyvážia náklady na dopravu, z ekonomického hľadiska tento model víťazí.8
  • Pri individuálnej automobilovej doprave treba na prepravu jediného človeka9 premiestniť jednu až tri tony kovu a plastu. Jej rozvoj znamená likvidáciu verejného mestského priestoru v stále väčšom rozsahu či hrubé zásahy do prírodného prostredia. Navyše je významným zdrojom emisií. Napriek tomu sa okolo nej sformovalo najdôležitejšie priemyselné odvetvie 20. storočia, ktorého podpora sa stala dominantným, štátmi výdatne podporovaným modelom industrializácie.
  • Krátky životný cyklus produktov, ako sú napríklad mobilné telefóny, je pohromou z hľadiska prírody a zdrojov, no zodpovedá potrebám spôsobu výroby, pre ktorý sú zhodnocovanie a čo najkratšia návratnosť investícií na prvom mieste.
  • Pri špekulatívnej „ťažbe“ bitcoinov sa podľa odhadov ročne spotrebuje okolo 73 terawatthodín elektrickej energie, čo zhruba zodpovedá ročnej spotrebe Rakúska. Okrem toho sa pri nej vytvorí asi desaťtisíc ton elektronického odpadu.
  • Pri správnej hladine cien ropy a zemného plynu sa aj tzv. hydraulické štiepenie („frakovanie“) stáva výnosnou metódou príťažlivou pre kapitál, hoci ide o nákladný a environmentálne deštruktívny proces.

Kapitalizmus sa k prírode správa podobne ako k pracovnej sile: ako k zdroju, ktorý treba žmýkať. Marx v Kapitáli hovoril o „všeobecnom zákone kapitalistickej akumulácie“, ktorý sa prejavuje čoraz hlbšou polarizáciou. Ponechaný sám na seba vedie rozvoj kapitalizmu k rozširovaniu radov námezdne pracujúcich, k upevneniu spoločenskej a technologickej nadvlády kapitálu nad prácou, k relatívnemu poklesu podielu pracujúcich na bohatstve, ktoré vyrábajú, a tiež k tomu, že ich postavenie sa stáva čoraz neistejším. John Bellamy Foster k zákonu pridal ďalší: „všeobecný zákon environmentálnej degradácie“. Tie isté procesy, ktoré si prvý zákon všíma z hľadiska ich vplyvu na triedu pracujúcich, vedú na strane prírody k preťažovaniu či ničeniu zdrojov a k deštrukcii ekosystémov alebo celých druhov.

(Pokračovanie o týždeň.)


  1. Táto jednotka vyjadruje priemerný počet častíc CO₂ v milióne častíc atmosféry. 

  2. Pozri údaje agentúry NOAA. Naše porovnanie sa vzťahuje na roky 2018 a 1992. Za relatívne bezpečnú sa považovala hladina 350 ppm. Za hranicou okolo 450 ppm sa zrejme nepodarí zabrániť otepleniu o viac ako 2 °C oproti obdobiu pred priemyselnou revolúciou. V roku 2019 sme sa priblížili k 415 ppm. Pri súčasnom tempe nás teda od hranice, ktorú dnes vedci považujú za kritickú, delia prinajlepšom dve desaťročia. 

  3. „Hlad je hlad, ale hlad, ktorý sa uspokojuje vareným mäsom, jedeným vidličkou a nožom, je celkom iný ako hlad, ktorý požiera surové mäso rukami, nechtami a zubami.“ (K. Marx, Základy kritiky politickej ekonómie: Rukopisy Grundrisse, zv. I., Bratislava 1974, s. 373) 

  4. K. Marx, Kapitál: Kritika politickej ekonómie, zv. III., Bratislava 1987, s. 693. Marx túto hrozbu spájal s intenzívnym kapitalistickým poľnohospodárstvom. Pre spomínanú „trhlinu“ sa ustálil anglický výraz metabolic rift

  5. Pritom nie je podstatné, že jednotliví podnikatelia v skutočnosti sledujú aj rôzne iné osobné zámery. Hovoríme tu o dynamike, ktorá je celkovým výsledkom konania všetkých kapitalistov a presahuje ich individuálne želania. 

  6. Keďže pri akumulácii sa zväčšuje rozsah výroby, aj napriek rastúcej efektivite využitia neobnoviteľných zdrojov sa zväčšuje rozsah ich spotreby. Tento jav je známy ako Jevonsov paradox

  7. Tieto procesy opisuje napr. teória „bežiaceho pásu“ environmentálneho sociológa Allana Schnaiberga. 

  8. Vznik týchto reťazcov tiež zahŕňal presun častí priemyselnej výroby zo Západu do krajín, kde sú ekologické normy benevolentnejšie. Zároveň išlo o sťahovanie z krajín s lepšie organizovanou triedou pracujúcich do krajín, kde sú pracujúci slabší. Stratégia tvorby týchto reťazcov teda zahŕňa ekonomické, ekologické aj politické aspekty. 

  9. Napríklad v USA asi 76 % vodičov dochádza do práce bez spolujazdca. Na Slovensku sa počet evidovaných áut od summitu v Riu zväčšil o 85 %, hoci počet obyvateľov vzrástol len o 2,37 %. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Limity odborárstva

Máme problém s odbormi. Nie napriek tomu, že sme na strane triedy pracujúcich, ale práve preto.

Dovidenia, dobré časy?

Konjunktúra sa chýli ku koncu a kolektívne vyjednávanie vo VW naznačuje, čo nás čaká.

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“