Práca, klíma, kapitál (3)

18. november 2019 • Sondy a intervencie klimatická zmena, príroda, teória Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V minulých častiach (prvejdruhej) sme sa zaoberali vzťahom medzi klimatickou krízou a kapitalizmom. Naším cieľom bolo ukázať, že bezohľadnosť, s ktorou moderná spoločnosť pristupuje k prírode, nie je akousi poruchou. Ide o charakteristickú črtu procesu akumulácie kapitálu, ktorá je dôsledkom jeho jednostrannej orientácie na zisk. Zároveň sme kritizovali názor, podľa ktorého treba východisko z núdze hľadať v zmene individuálnych spotrebiteľských návykov. Najdôležitejšie zmeny sa totiž musia odohrať vo sfére výroby, a tie sa nezaobídu bez konfrontácie s mocnými ekonomickými záujmami.

Rozhodujúca sila, ktorú proti nim môžeme postaviť, spočíva v našej schopnosti zastaviť kolotoč akumulácie. Okolo nej treba vybudovať globálne hnutie pracujúcich, ktoré si na jednej strane dokáže vynútiť ústupky (nielen) v environmentálnej oblasti, no ktorého ambície budú širšie. Jeho cieľom musí byť využiť kolektívnu inteligenciu a kreativitu väčšiny ľudí na planéte na to, aby sme od základov prebudovali náš vzťah k prírode i vzťahy medzi nami samými. Potrebujeme spoločnosť, v ktorej ľudské potreby a príroda nebudú podriadené zisku.

Tieto úvahy možno znejú pekne, no sú pomerne vzdialené od konfliktov, ktoré sa vedú tu a teraz – alebo mali by sa viesť. V tomto pokračovaní chceme naše poznámky z prvých dvoch častí premietnuť do konkrétnejšej roviny. Budeme uvažovať o tom, ako spojiť každodenné zápasy pracujúcich s tými environmentálnymi. Kriticky tiež zhodnotíme doterajšie pokusy o „klimatický štrajk“. V záverečnej štvrtej časti sa pozrieme na hlavné oblasti boja proti klimatickej zmene, ktorý berie vážne súvislosti medzi prácou, klímou a kapitálom.

Nedokážeme poskytnúť žiadny recept na prechod k svetu bez emisií, ani k svetu bez štátu a kapitálu. Chceme však podrobnejšie opísať, ako chápeme vzťah medzi klimatickou zmenou a triedou pracujúcich. V prepojení triednych a ekologických zápasov nevidíme všeliek, a ani si nemyslíme, že vytvoriť také prepojenie – keďže dosiaľ neexistuje – bude jednoduché. Treba sa však o to pokúsiť.

Trieda pracujúcich a klíma

Kolektívna moc organizovaných pracujúcich totiž predstavuje zrejme jedinú silu, ktorá dokáže prelomiť „sociálne a politické“ prekážky1 na ceste k environmentálne zodpovednej výrobe – práve preto, lebo sa opiera o schopnosť vraziť klin do súkolia kapitálu. Ak kapitál a jeho štáty nenarazia na dostatočne hrozivého protivníka, planéta bude pokračovať v súčasnom riskantnom kurze. Ten zahŕňa aj pozitívne (hoci nie celkom vieryhodné) iniciatívy niektorých krajín, ktoré smerujú k zmierneniu účinkov klimatickej zmeny, no zároveň k nemu patrí aj stagnácia či regres v iných regiónoch. Celkový výsledok tohto trendu nemusí predstavovať hneď koniec sveta, no klimatická situácia sa celkom iste zhorší.

Pre milióny ľudí – prevažne z radov globálnej triedy pracujúcich, chudobných roľníkov a más sociálne vylúčených, ktorí sú súčasťou neformálnej ekonomiky – to bude znamenať stratu domova, podvýživu, život vo vojnových zónach či čoraz väčšmi autoritárskych režimoch, pre ďalších „len“ pokles životnej úrovne, zhoršenie pracovných podmienok či stratu určitých istôt. Niektoré účinky už vidno. Čím vážnejšie a masovejšie neskôr budú, tým ťažšie predvídateľné budú reakcie jednotlivých štátov, ale aj súkromných aktérov. Nie je vylúčené, že dôjde aj na ďalšie hazardovanie s budúcnosťou v podobe geoinžinierstva. Možno sa podarí zachrániť planétu aj kapitál. Otázkou je, či ešte pôjde o planétu, na ktorej by sme chceli žiť.

Transformácia vzťahu medzi človekom a prírodou v zmysle vyslobodenia sa spod imperatívu ziskovosti je pritom v záujme globálnej triedy pracujúcich. Hlavný dôvod je pomerne banálny. Ak neurobíme vôbec nič, čaká nás v krajnom prípade čoraz menej obývateľný svet a postupný prepad do stále brutálnejších foriem nadvlády a vykorisťovania. Zabrániť takému vývoju je očividne otázkou sebazáchovy, a to aj pre pracujúcich.

No ani v tom lepšom prípade, teda ak sa podarí nejaká verzia kapitalistickej transformácie smerom preč od fosílnych palív, takže klíma sa stabilizuje na znesiteľnej úrovni, pracujúci nebudú mať na ružiach ustlané. Tento proces totiž sám od seba nebude brať ohľad na potreby všetkých. Batérie, turbíny, solárne panely či kilometre nových železníc a elektrických sietí, bez ktorých sa zelený kapitalizmus nezaobíde, bude treba vyrobiť a vybudovať. Na to budú potrebné tisíce ton lítia a tzv. vzácnych zemín, nehovoriac o oceli, cemente či medi.2 Vieme, aké pracovné podmienky vládnu v týchto odvetviach, osobitne v „rozvojových“ krajinách. Ak sa aj nesplnia sny technokratov, ktorí volajú po kvázivojnovej mobilizácii na prechod k bezuhlíkovej ekonomike, trieda pracujúcich v spomínaných odvetviach, a zvlášť na „globálnom Juhu“, sa môže pripraviť na intenzifikáciu práce, zostrenie disciplíny na pracoviskách a zhoršenia v oblasti ochrany zdravia v práci.

Ďalším účinkom kapitalistického prechodu k uhlíkovo neutrálnemu hospodárstvu bude prepúšťanie v tých odvetviach ekonomiky, ktoré sa dostanú do útlmu. Obraz o tom, aké môžu byť sociálne dôsledky tohto vývoja, si môžeme urobiť na základe histórie regiónov, ktoré v minulosti prešli náhlou dezindustrializáciou. A keďže transformácia sa nezaobíde bez rozsiahlych štátnych výdavkov, môže priniesť aj škrty vo verejných službách, ktoré takisto zasiahnu najmä triedu pracujúcich, a v nej tie najviac odkázané vrstvy. Kapitalistická cesta k akej-takej stabilite klímy, ak je vôbec ešte možná, bude rovnako protirečivá, ako sám kapitalizmus: časť svetovej triedy pracujúcich zavalí prácou, inú časť nechá živoriť. Bez odporu na pracoviskách budú „klimatická spravodlivosť“ a „spravodlivá transformácia“ prázdnymi heslami.

Hnutie (bez) pracujúcich

Dnes však nejestvuje globálne hnutie pracujúcich, ktoré by sa angažovalo aj v otázke zmeny klímy. Most medzi environmentálnou problematikou na jednej strane a zápasmi ľudí na pracoviskách či na sídliskách na druhej strane treba ešte len vybudovať. Hľadanie takýchto spojení je aj v záujme klimatického hnutia, ktoré je dosiaľ malé a jeho moc je najmä symbolická. Dnes však nielenže vidíme málo zápasov, v ktorých by sa darilo spájať každodenné požiadavky pracujúcich (napríklad ekonomické) s tými environmentálnymi. V mnohých krajinách, vrátane Slovenska, je núdza o konflikty na pracoviskách ako také. Hotové hnutie pracujúcich, ku ktorému by sa klimatický aktivizmus mohol obracať, a ktoré by sa dalo zlúčiť so zápasom o planétu – tak ako sa kedysi podarilo spojiť ho s bojom proti útlaku žien či proti fašizmu – dnes prakticky neexistuje.

V situácii, keď je globálna trieda pracujúcich početnejšia než kedykoľvek predtým a okrem fabrík ju nájdeme aj v kanceláriách, skladoch, obchodoch, školách či nemocniciach,3 zostáva jej potenciálna moc nevyužitá. Do tejto pozície ju zatlačila ofenzíva firiem a štátov, ktorá trvá posledných asi štyridsať rokov. Tá priniesla nielen úpadok tradičných inštitúcií hnutia (robotnícke strany, odbory a pod.), ale predovšetkým nové usporiadanie vzťahov medzi prácou a kapitálom (globálne hodnotové reťazce, agentúrna práca, outsourcing) a zloženie triedy pracujúcich (zmena štruktúry západných ekonomík, vtiahnutie bývalého „socialistického“ bloku na svetový trh, masová proletarizácia4 v Ázii). V rovnakom období sa do atmosféry dostalo viac oxidu uhličitého, než za predchádzajúcich stopäťdesiat rokov. Práve v čase, keď sa kapitál najrýchlejšie rozbehol smerom k destabilizácii planéty, zároveň podkopal možnosti triedy pracujúcich klásť odpor.

Čas beží a chýba kľúčový aktér, ktorý by dokázal radikálne zmeniť kurz. Zdá sa, že aj existujúce klimatické hnutie si však aspoň do určitej miery uvedomuje, že bez triedy pracujúcich sa nezaobíde. Svoje akcie totiž nazýva „štrajkmi“ – podľa taktiky, ktorá je oddávna spätá s odporom vykorisťovaných voči nadvláde. Protesty Fridays for Future vznikli ako zhromaždenia žiačok a študentov, ktorí namiesto účasti na vyučovaní protestovali proti nedodržiavaniu Parížskej dohody a nedostatočnej aktivite štátov. Ambície globálnych klimatických štrajkov, ako bol ten v septembri 2019, už boli podstatne väčšie: organizátori vyzývali na účasť všetkých. Klimatický štrajk mal byť v ideálnom prípade generálnym štrajkom.

Cieľom protestov je vyvinúť tlak na politických predstaviteľov, aby začali konať a presadili zásadnejšie opatrenia, ktoré by udržali otepľovanie pod prijateľnou hranicou. Rastúci počet účastníkov a globálny charakter akcií má predovšetkým ukázať, aká dôležitá je táto téma pre verejnosť (vrátane potenciálnych voličov) všade na svete. Výraz „štrajk“ však naznačuje, že ide aj o narušenie obvyklého chodu vecí, ktoré má zdôrazniť, že tento chod už nie je udržateľný, a zároveň nasadiť účinnejšiu páku na štáty. Masová neúčasť žiakov a študentiek na vyučovaní má relatívne obmedzený vplyv a nevyvolá významnejšie otrasy, ak nie je spojená napríklad s blokádou dopravy. Naproti tomu masová neprítomnosť pracujúcich v zamestnaní automaticky znamená hospodárske škody,5 ktoré sú cieľom každého úspešného štrajku, a preto má nepomerne väčší dosah. Ak environmentálne hnutie volá po globálnom generálnom štrajku, zrejme v ňom existuje aspoň hmlisté povedomie o tom, že do klimatickej katastrofy nás ženie ekonomický mechanizmus, ktorý pomerne citlivo reaguje na hrozbu, že by sme ho mohli zastaviť.

Na druhej strane, doterajšie pokusy o klimatické štrajky majú ďaleko nielen od skutočných generálnych štrajkov (t. j. čo do rozsahu), ale aj od štrajkov vôbec (teda z hľadiska svojej povahy). Zatiaľ ich nesprevádzajú ani výraznejšie pokusy o skutočné organizovanie ľudí ako zamestnancov. Napríklad organizátori klimatického štrajku na Slovensku síce apelovali aj na pracujúcich, no odporúčali im, aby šéfa požiadali o predĺženie obedovej prestávky či udelenie mimoriadneho voľna, alebo aby v deň štrajku jednoducho čerpali dovolenku. Samozrejme, nájdu sa aj zamestnávatelia, ktorí podobným žiadostiam vyhovejú, no vždy pôjde o zanedbateľnú menšinu – a osobitne to platí o sektoroch, ktoré sú citlivé na každé prerušenie plynulej prevádzky.6 Organizovanie štrajku zhora, pri ktorom iniciátori vyhlásia výzvu a očakávajú, že ľudia sa individuálne zapoja, bude vždy narážať na takéto limity.7

Tlak, ktorý sa dosiaľ podarilo vyvinúť pomocou klimatických „štrajkov“, preto zostáva skôr symbolický. To neznamená, že doterajšie protesty boli zbytočné. Klimatické akcie prispievajú k politizácii najmladšej generácie, a to spôsobom, ktorý ťažko porovnať s čímkoľvek, čo sa napríklad na Slovensku dialo pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Vytvárajú tiež priestor na kritické uvažovanie o štáte, kapitáli a ich vzťahu, ako aj možnostiach a limitoch štandardnej „občianskej angažovanosti“. Je však zrejmé, že to nestačí.8

Odpovede na kritiku

Naše zdôrazňovanie úlohy triedy pracujúcich v boji proti zmene klímy iste vyvolá skeptické reakcie. Účasť v klimatickom hnutí predsa predpokladá určité, aspoň základné environmentálne povedomie. Kde by sa malo vziať medzi príslušníkmi triedy pracujúcich, ktorí sa zaujímajú najmä o to, ako zlepšiť svoju životnú úroveň, kúpiť si nový televízor alebo dostať sa na dovolenku, najlepšie k moru? Ak je boj proti klimatickej zmene naozaj v záujme pracujúcich, prečo nevidíme príklady takto zameraných štrajkov či iných protestov? A aký motív bojovať proti záujmom fosílneho kapitálu by vôbec mohli mať zamestnanci a zamestnankyne baní alebo automobiliek, ktorých živobytie je späté práve s pretrvávajúcou prosperitou tohto kapitálu?

Ako to už býva, tieto pochybnosti sčasti vyjadrujú skutočné problémy, ktoré musíme prekonať. Na druhej strane sú však v ich pozadí aj omyly, ktorých sa treba zbaviť. Začnime tými druhými.

Predstava, že triedu pracujúcich tvoria „konzumenti“, ktorých zaujíma len plná chladnička alebo nádrž auta, viac vypovedá o tom, ako pracujúcich – a osobitne manuálne pracujúcich – vidia intelektuáli či príslušníci kultúrnej „strednej triedy“, než o tom, akí naozaj sú. Trieda pracujúcich je heterogénna a zahŕňa ľudí s rôznym vzdelaním, náplňou práce, vkusom, potrebami či životnými cieľmi. Platí to aj o segmentoch v jej vnútri, či už sú to zamestnanci priemyslu, obchodu alebo zdravotníctva. Navyše, priemerné spotrebné (a ekologické) nároky väčšiny pracujúcich sú len zlomkom nárokov bohatých.9 Spravidla platí, že čím nižší je príjem človeka (t. j. čím menej je kvalifikovaný alebo čím „podradnejšiu“ prácu robí), tým menej environmentálne problematický je jeho životný štýl. Priemerná zamestnankyňa ktorejsi elektrofabriky alebo skladu na juhozápade Slovenska síce zrejme nie je vegánka, nepije fair trade kávu a na nákupy nechodí s plátenou taškou, ale zároveň málo lieta (a celkovo menej cestuje), viac využíva verejnú dopravu (vrátane zmluvnej dopravy do práce, ktorú jej veľkoryso zabezpečuje zamestnávateľ), relatívne skromnejšie sa stravuje i býva, ale tiež menej míňa na zábavu, pretože má nielen menej peňazí, ale aj voľného času.

Pravda, niečo iné sú ambície: čo by človek chcel mať, ako by chcel žiť. Lenže tie nevisia vo vzduchoprázdne. Sú podmienené celým existujúcim spôsobom výroby a spotreby, možnosťami, ktoré ponúka, ako aj modelmi, ktoré sa v ňom považujú za príklady úspechu. Tak ako všetci, aj pracujúci musia formulovať svoje túžby a životné stratégie v existujúcom rámci. Ten je, prinajmenšom vo vyspelých krajinách, založený na masovej a rýchlej spotrebe v hraniciach, ktoré sú vymedzené najmä výškou príjmu a ďalšími materiálnymi podmienkami. Väčšina pracujúcich sa môže napríklad rozhodovať medzi hypotékou na predražený mestský byt, a bývaním v odľahlejšej oblasti, s odkázanosťou na náročnejšie a menej ekologické dochádzanie do práce a za rôznymi službami. Samozrejme, existujú aj výnimky a individuálne stratégie ako sa zariadiť inak, ale na tie sa nemôžeme sústrediť, ak je naším cieľom plošná zmena.10

Vnímanie zmeny klímy ako vážnej hrozby v mnohých krajinách koreluje s dosiahnutým vzdelaním. To by naznačovalo, že bude mať slabšiu podporu medzi menej kvalifikovanými ľuďmi, napríklad manuálne pracujúcimi. Rozdiely však nie sú priepastné. Navyše, tie isté údaje ukazujú, že vo veľkej väčšine skúmaných krajín je o dôležitosti klimatickej zmeny presvedčená väčšina obyvateľstva. Štatistike kraľuje Grécko, kde ju za vážnu hrozbu považuje 90 % ľudí.

Rovnako je pravda, že mnohí pracujúci sa s odporom stavajú k opatreniam, ktoré štáty predkladajú ako súčasti riešenia krízy. No tento sentiment je často zafarbený sociálne. Od štátnych opatrení sa očakáva, že zaťažia rodinný rozpočet a obmedzia „obyčajných ľudí“, pričom ich reálny účinok bude často len mierny.11 Navyše, nezasiahnu tých, ktorí majú väčší podiel viny – priemyselných znečisťovateľov, miliardárov s jachtami alebo kšeftárov s tatranským drevom. Možno trochu hrubá analýza, ale ťažko ju označiť za chybnú. Naopak, ide o pomerne presný opis zelenej transformácie na kapitalistický spôsob.12 Rovnaký sentiment bol aj v pozadí hnutia „Žltých viest“ či úspešných protestov v Ekvádore. Prípady spojenia akcií Žltých viest s demonštráciami klimatických aktivistiek tiež ukazujú, že tento postoj neznamená nevyhnutne odpor voči akejkoľvek ekologickej transformácii.

(Pokračovanie o týždeň.)


  1. Pozri štúdiu, na ktorú sme už odkázali v predchádzajúcej časti. Hlavné prekážky v úplnom prechode na obnoviteľné zdroje podľa nej nie sú technologické, ale spoločenské a politické. 

  2. Pozri o tom zaujímavý článok Jaspera Bernesa, „Between the Devil and the Green New Deal“

  3. Podiel „klasickej“ triedy pracujúcich, teda zamestnancov priemyslu, na celkovej zamestnanosti síce v posledných rokoch klesá, no jej absolútna veľkosť sa nezmenšuje, skôr naopak. Navyše, podmienky, ktoré kedysi boli typické pre pracujúcich v priemysle (práca za mzdu, strata samostatnosti a kontroly nad vlastnou prácou, zapojenie do rozsiahlej a rozvetvenej deľby práce, „prekérne“ podmienky zamestnávania), sa za posledné asi polstoročie rozšírili aj na iné odvetvia, ktoré v štatistike figurujú medzi službami či ako súčasti verejného sektora. Patria sem doprava a logistika, obchod, IT, školstvo či zdravotníctvo a sociálne služby. Paradoxne, v období, keď kapitál vtiahol do sféry námezdnej práce celé nové oblasti ekonomiky, začali niektorí teoretici mylne hovoriť o „zániku“ triedy pracujúcich. 

  4. Máme na mysli najmä premenu stámiliónov čínskych roľníkov na námezdne pracujúcich. 

  5. A azda aj krátkodobý, symbolický pokles emisií. Prakticky jediné obdobia, keď celkové množstvo CO 2\   vylúčené do atmosféry klesá, sú krízy a recesie spojené s úpadkom ekonomickej aktivity. Skutočný generálny klimatický štrajk by mohol mať podobný účinok. 

  6. Patria sem práve odvetvia, ktoré najužšie súvisia s klimatickou zmenou: ťažba a spracovanie fosílnych palív, energetika, preprava tovarov a ľudí, priemyselná výroba. 

  7. Svedčia o tom aj pokusy odborov o „generálne štrajky“ za iné požiadavky – napríklad štrajk, ktorý v roku 2003 obdobným spôsobom vyhlásila Konfederácia odborových zväzov na protest proti reforme Zákonníka práce. Mal len minimálny ohlas. Ďalším príkladom „organizovania zhora“ sú štrajky Iniciatívy slovenských učiteľov, ktorým sme sa venovali v samostatnom článku. O generálnych štrajkoch, ktoré sú len „naoko“, zaujímavo píše Joe Burns na blogu organizing.work. Podľa neho platí: „Ak chcete generálny štrajk, organizujte svojich kolegov.“ Mimochodom, tieto príklady ukazujú, že klimatickému štrajku samo o sebe nepomôže ani to, ak mu vyjadria podporu odborové centrály či jednotliví funkcionári odborov

  8. Taktikou generálneho štrajku sa zaoberá aj geograf a historik Mike Davis v knihe Old Gods, New Enigmas. Ukazuje v nej, že masové štrajky do začiatku 20. storočia slúžili ako účinný politický a organizačný nástroj, ktorým nastupujúce socialistické hnutie budovalo svoju moc. S jeho úspechmi a postupným etablovaním vo vtedajších najvyspelejších krajinách (predovšetkým v Nemecku) sa však „generálne štrajky“ postupne premenili na defenzívny rituál, ktorého účelom bolo ventilovať nespokojnosť robotníkov a zabrániť nekontrolovanej násilnej eskalácii. 

  9. Pripomeňme údaj, ktorý sme už citovali v minulej časti: priemerné emisie na hlavu horných 10 % obyvateľov Slovenska sú 2,2-násobne väčšie ako u dolných deväťdesiatich percent. 

  10. Náš materializmus je tiež dôvod, prečo sme skeptickí voči návrhom, ktoré vidia budúcnosť v postupnom rozšírení existujúcich príkladov drobného ekologického podnikania či lokálnej potravinovej sebestačnosti. Tieto príklady nie sú okrajové náhodou. To, že takéto modely od istého historického momentu prestali byť dostupné pre veľkú väčšinu ľudí, súvisí so základnými predpokladmi existencie kapitalizmu. Väčšina pracujúcich je nútená predávať svoju pracovnú silu za mzdu preto, lebo nemajú inú možnosť, ako sa uživiť – nemajú prístup k pôde ani k iným výrobným prostriedkom. 

  11. Napríklad uhlíkové dane a zvýšenie cien fosílnych palív, ktoré odporúča aj Medzinárodný menový fond, sa vo viacerých krajinách stali vážnou politickou témou. Recepty založené na zmene „cenových signálov“ však neberú do úvahy, aké reálne alternatívy majú ľudia ako spotrebitelia k dispozícii. Ťažko predpokladať, že na rast cien benzínu zareagujú tým, že sa vzdajú auta, ak žijú v oblasti so zanedbanou verejnou dopravou. Najmä ak štáty pri rozhodovaní o spôsobe využitia dodatočných príjmov budú naďalej zohľadňovať najmä záujmy firiem a ich ziskov. 

  12. Podobne sa pracujúci stavajú aj k niektorým iniciatívam súkromného sektora. Z rozhovorov a diskusií na sociálnych sieťach je napríklad zrejmé, že mnohí zamestnanci automobiliek majú pochybnosti o prechode k elektromobilite. Nie však iba preto, lebo ho vnímajú ako hrozbu pre pracovné miesta. Spochybňujú tiež úprimnosť snaženia svojich zamestnávateľov (ktorí roky systematicky klamali o emisiách a zároveň patria k hlavným financovateľom lobistov, ktorí spochybňujú zmenu klímy), ako aj ekologickosť nových áut, resp. energie, ktorá ich má poháňať. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Limity odborárstva

Máme problém s odbormi. Nie napriek tomu, že sme na strane triedy pracujúcich, ale práve preto.

Dovidenia, dobré časy?

Konjunktúra sa chýli ku koncu a kolektívne vyjednávanie vo VW naznačuje, čo nás čaká.

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“