Práca, klíma, kapitál (4)

25. november 2019 • Sondy a intervencie klimatická zmena, príroda, teória Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V predchádzajúcej časti tohto seriálu sme sa zaoberali úlohou, ktorú by trieda pracujúcich mohla hrať v klimatickom hnutí, a pozreli sme sa na niektoré mýty o nej. Teoretické východisko, ktoré stavia do protikladu „materiálne“, „chlebové“ otázky (ako je mzda a uspokojovanie základných potrieb) a údajné „postmateriálne“ témy (ku ktorým sa zvykne zaraďovať napríklad emancipácia žien, boj proti rasizmu alebo za sexuálnu slobodu), považujeme vo všeobecnosti za chybné a politicky škodlivé. Azda najlepšie to vidno práve na environmentálnych problémoch, ktoré sa z hľadiska tohto rozlíšenia považujú za „postmateriálne“. Nie je však nič materiálnejšie než prírodné prostredie a pôsobenie človeka v ňom. Bez vhodných a udržateľných prírodných podmienok neexistuje nijaká výroba, spotreba ani životná úroveň. Ak má byť slabinou triedy pracujúcich to, že sa dokáže zaoberať len „materiálnymi“ témami, tak je podľa nás v skutočnosti dobre vybavená na to, aby čelila klimatickej kríze.

Na druhej strane je nerealistické očakávať, že pracujúci Slovnaftu alebo niektorej automobilky začnú spontánne štrajkovať za prísnejšie emisné limity, za konverziu výroby na ekologicky menej škodlivú či dokonca za prechod výroby pod spoločenskú kontrolu. Ani zápasy za oveľa bližšie a konkrétnejšie požiadavky, ako je zvýšenie miezd či predĺženie prestávky, nevznikajú z ničoho nič. Štrajk alebo okupácia pracoviska tiež pre zamestnankyne predstavuje nepomerne väčšie riziko než neúčasť na vyučovaní či obsadenie auly pre študentov. Akcia na pracovisku si vyžaduje viac príprav, presviedčania a odvahy.

Aby si pracujúci vôbec trúfli na kolektívne úvahy o tom, že namiesto áut by sme v rovnakých fabrikách mohli vyrábať niečo lepšie, a to v podmienkach, ktoré sú priaznivejšie pre ľudí i prírodu, musia mať dôveru vo vlastné schopnosti a vedomie o spoločných záujmoch. Musia sa vymaniť z postoja, v ktorom sami seba vidia ako závislých od kapitálu, takže svoju vlastnú budúcnosť vždy spájajú s ním. To znamená stať sa autonómnym aktérom, ktorý sa pozerá v prvom rade na svoje záujmy. Nič z toho sa nedá získať iba „osvetou“ či „kampaňami“, ktoré vedú aktivistky zvonka, ale iba trpezlivým organizovaním a malými víťazstvami samotných pracujúcich.

Každodenné konflikty spočiatku vôbec nemusia súvisieť s otázkami klímy. Mali by však prispievať k posilňovaniu moci na pracoviskách, k prepájaniu konfliktov naprieč podnikmi či odvetviami, a tým aj k „posúvaniu horizontu“ toho, čo trieda považuje za možné a dosiahnuteľné. Tento horizont treba posunúť až k poznaniu, že tá istá spoločenská sila, ktorá ľuďom vnucuje drinu a buzeráciu, je zodpovedná aj za ničenie planéty.

To všetko sa zdá byť beh na dlhú trať, ba pridlhú, vzhľadom na súčasné odhady tempa otepľovania. Z histórie však poznáme prípady, keď sa pracujúcim podarilo pomerne rýchlo prepracovať od malých každodenných zápasov „za chlieb“ k nastoleniu všeobecných požiadaviek, ktoré išli k jadru veci, teda k tomu, ako sa v spoločnosti organizuje výroba, rozdeľovanie a spotreba užitočných vecí. Katalyzátorom týchto situácií boli často katastrofy. Dve najväčšie obdobia mobilizácie pracujúcich v 20. storočí nadväzovali na dve svetové vojny. Viedli k vzniku masových hnutí, ktoré rozbúrali staré impériá a koloniálne ríše. Tieto hnutia aspoň nakrátko, než boli definitívne porazené, vytvorili priestor na experimenty s novými spoločenskými vzťahmi, v ktorých sa výroba mala orientovať na potreby, a nie na zisk. V Európe to boli najmä ruská, nemecká a španielska revolúcia.1 Otázkou súčasnosti je, či by zmena klímy a otrasy, ktoré ohlasujú jej príchod, nemohli zapôsobiť ako podobný katalyzátor. „Klimatická núdza je našou treťou svetovou vojnou“, vyhlásil nedávno Joseph Stiglitz, bývalý šéf ekonómov Svetovej banky. Pre globálnu triedu pracujúcich to znamená hrozbu, ale aj príležitosť.

Styčné body

Ak platí, že globálny prechod k spoločnosti, ktorá sa bude k prírode správať radikálne iným spôsobom, dokáže uskutočniť iba hnutie pracujúcich, musíme začať uvažovať o tom, ako mu pomôcť na svet. Pre klimatických aktivistov to znamená prinajmenšom zaujímať sa o to, aké (potenciálne) konflikty existujú na pracoviskách v ich okolí a akými formami solidarity by sa im dalo pomôcť. Vo vzťahu ku klíme majú špecifický význam odvetvia fosílnej ekonomiky (ťažba a spracovanie fosílnych zdrojov, energetika), resp. sektory, ktoré sú na ne úzko naviazané (priemyselná výroba, doprava). Ak chceme brať súvislosť medzi prácou, klímou a kapitálom vážne, mali by sme si položiť niekoľko základných otázok bez toho, aby sme odpovede na ne vopred považovali za samozrejmé. Vieme napríklad, aké pracovné podmienky v týchto odvetviach panujú a aké sú najčastejšie príčiny nespokojnosti ich zamestnancov? Ako ľudia, ktorí v týchto podnikoch pracujú, reflektujú klimatickú krízu a úlohu svojich zamestnávateľov v nej? Sú pre nás zamestnanci uhoľnej bane, ktorú ideme blokovať, nepriateľmi či nepodstatnými štatistami, alebo potenciálnymi spojencami, ktorí možno majú vlastné dôvody, prečo byť na nože s firmou? Neexistujú témy, v ktorých by pracujúci (aj tí bez environmentálneho povedomia) a ekologickí aktivisti dokázali nájsť spoločnú reč? Môže hnutie proti klimatickej zmene ponúknuť pracujúcim perspektívu, ktorá je atraktívnejšia než kšeft, ktorý im ponúka kapitál?

Myslíme si, že také témy a perspektívy existujú. Napokon, v spoločnosti, ktorá zoskočí zo súčasnej trajektórie a odvráti najhoršie dôsledky klimatickej zmeny, sa predovšetkým bude menej pracovať. Spoločnosť, v ktorej sa výroba zameria na potreby namiesto zisku, nebude potrebovať toľko vecí, nebude ich musieť tak rýchlo prepravovať, nebude sa zaoberať tým, ako spotrebiteľov presvedčiť, že ich potrebujú, a nebude toľko vecí vyhadzovať. Pri zavádzaní technológií sa nebude pýtať, či sa to vôbec oplatí, ak tú istú prácu lacnejšie odvedie človek. Bude sa rozhodovať podľa toho, koľko voľného času pre ľudí sa tým vytvorí a koľko zdrojov to bude stáť prírodu.2 Na ochranu zdravia pri práci sa na rozdiel od kapitalizmu nebude pozerať ako na položku v nákladoch.

Skracovanie pracovného času a vrátenie kontroly nad prácou do rúk toho, kto ju vykonáva, sú klasickými požiadavkami hnutia pracujúcich, ktoré sa prvýkrát objavilo pred dvesto rokmi.3 Tieto ciele sú za hranicou toho, čo sa dá okamžite vybojovať. Môžu však vytýčiť bod, ku ktorému bude smerovať naše úsilie. Klimatický terén triedneho konfliktu, ako ho vidíme my, tvorí niekoľko oblastí, na ktoré by sa toto úsilie mohlo zamerať. Ide o potenciálne ohniská bojov, v ktorých treba hľadať styčné bodmi medzi environmentalizmom a záujmami pracujúcich. Čiastočne sa prekrývajú, takže konkrétne prípady konfliktov sa nemusia dať zaradiť len do jednej z nich.

Prvá oblasť zahŕňa ofenzívu proti fosílnej ekonomike. Na strane klimatického hnutia jej zodpovedajú blokády prevádzok a protesty proti ich rozširovaniu (bane, uhoľné elektrárne, ropovody, letiská a pod.). Pri akciách, ktoré sa zameriavajú na existujúce prevádzky, je vzdialenosť od záujmov pracujúcich napohľad najväčšia: klimatické hnutie žiada zánik pracovných miest, ktoré sú pre pracujúcich živobytím. Tento rozpor nemá zmysel obchádzať či snažiť sa ho zaobaliť. Je fér otvorene hovoriť o tom, že transformácia si vyžaduje, aby sme – okrem iného – opustili niektoré oblasti výroby. Zároveň je zrejmé, že abstraktná hrozba, ktorú vyjadruje heslo „Na mŕtvej planéte nebude žiadna práca“, nemusí stačiť na to, aby spomínanú vzdialenosť preklenula. Potrebujeme konkrétnejšie, hmatateľné spojivo.

Myslíme si, že vhodnou kandidátkou je otázka zdravia. Práca pri ťažbe a spracovaní fosílnych palív je často životu nebezpečná. Okrem toho sa spája so zdravotnými rizikami, ktoré pôsobia dlhodobo, a prejavujú sa respiračnými či onkologickými ochoreniami. Vystavujú sa im pracujúci aj miestni obyvatelia. Na tomto základe sa môžu stať spojencami klimatického hnutia, no obidve strany to bude stáť určité úsilie. Pokiaľ ide o environmentalistov, k zamestnancom (a obyvateľstvu) by nemali pristupovať ako k nezúčastnenej tretej strane, ktorá je len nevyhnutnou obeťou procesu. Naopak, musia sa k nim obracať s agitáciou, v ktorej budú zdôrazňovať, že devastácia prírody a devastácia ľudských životov má spoločného menovateľa – kapitál.4 Otázka, čo bude so zamestnancami, ak sa prevádzka zatvorí, tu nemôže zostať nezodpovedaná. Zároveň sa jej riešenie nesmie ponechať na firmu, štát či vágnu „budúcnosť“. Ak je naším cieľom budovať hnutie, v ktorom sme subjektmi, treba nastoliť konkrétne možnosti, za ktoré sa dá bojovať. Napríklad vysoké odstupné, platené rekvalifikačné a rekonvalescenčné programy či vynútené investície do alternatívnej výroby a obnovy krajiny.5

Čo je však azda najdôležitejšie, klimatické hnutie musí byť pripravené solidarizovať sa s takýmito zápasmi. To znamená prijať ich za svoje a chápať ich ako súčasť tej premeny ekonomiky a spoločnosti, po ktorej volá.6 Boje tohto druhu už sčasti spadajú pod druhú oblasť, ktorou je obrana proti kapitalistickej podobe „zelenej“ transformácie. Na jednej strane teda ide o konflikty, ktoré môžu vznikať na jednotlivých pracoviskách či v ich okolí v súvislosti s nevyhnutným útlmom fosílnej ekonomiky. No patria sem aj boje, ktoré sa odohrávajú na celospoločenskom teréne. V obidvoch prípadoch platí, že ak si chce environmentálne hnutie získať dôveru triedy pracujúcich, musí aktívne vystupovať proti štátnym a firemným stratégiám, ktorých cieľom je preniesť náklady na transformáciu z kapitálu na pracovnú silu.7 Inak ho budú vnímať – a nie neoprávnene – ako nástroj političiek a šéfov.

Zápasy za rozširovanie alternatív voči fosílnej ekonomike spolu tvoria tretiu oblasť, ktorá je asi najpestrejšia. Alternatívami tu nemáme na mysli experimenty s rôznymi „zázračnými“ ekonomickými modelmi. Ide skôr o veci a služby, ktoré budeme potrebovať, ak sa chceme vzdať fosílnych palív a spôsobu života, ktorý je s nimi spätý. Patria sem aj opatrenia, ktoré sú potrebné na to, aby sme sa adaptovali na tie účinky klimatickej zmeny, ktoré už sú neodvratné. Podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj tu sa konflikty dajú rozdeliť na „globálne“, teda zasahujúce celú krajinu alebo väčší región, a „lokálne“. Tie prvé sa priamo netýkajú pracovísk, ale súvisia s každodennými potrebami triedy pracujúcich. Zaraďujeme sem napríklad boje za rozširovanie verejnej dopravy a zlepšovanie jej dostupnosti (napr. bezplatná MHD), ale tiež konflikty, ktoré sa týkajú organizácie verejného priestoru (regulácia výstavby, premena miest na oblasti, v ktorých sa dá žiť aj v lete).

Takéto zápasy síce patria skôr do ulíc, no niektoré môžu skrývať potenciál spojenia s pracoviskami. Napríklad rozšírenie verejnej dopravy si vyžaduje dodatočné sily vodičov, techničiek a údržbárov. Železniciam na Slovensku však v súčasnosti chýbajú vyše dve stovky pracovníkov. Medzimestská autobusová doprava je známa nízkymi mzdami a šoféri chýbajú aj v Bratislave. Žiadať dostupnejšiu verejnú dopravu znamená žiadať pre lepšie podmienky pre ľudí, vďaka ktorým je vôbec možná.

Príkladom menších ohnísk sú boje za ústupky v pracovných podmienkach v novej klimatickej situácii. Je štandardom, že počas letných mesiacov do fabrík chodia sanitky ošetrovať kolabujúcu pracovnú silu.8 Predĺženie teplotných prestávok sa pod tlakom zamestnancov už stalo požiadavkou odborov v niektorých automobilkách u nás. S každým ďalším rekordným rokom sa situácia bude zhoršovať. Zo zdanlivých banalít, ako sú dlhšie teplotné prestávky alebo miernejšie tempo práce, sa stávajú frontové línie klimatického konfliktu. Na celospoločenskú úroveň by sa dal preniesť napríklad v podobe boja za kratší letný pracovný deň alebo za sprísnenie dodržiavania hraníc, ktoré stanovuje legislatíva. Jedným z nástrojov tohto zápasu by mohli byť „lokálne klimatické štrajky“, pri ktorých sa jednoducho preruší práca, ak teplota prekročí určitú úroveň.

Záver

Klimatická kríza je na jednej strane prírodný jav, ktorý má technologické riešenia. Pri výrobe všetkého, čo potrebujeme na život – a vlastne aj v samotnom procese žitia – robíme vždy len jedno: pomocou kusov prírody premieňame iné kusy prírody na kusy trochu inak usporiadanej prírody. Medzivládny panel pre klimatickú zmenu dnes hovorí, že treba vyradiť fosílne palivá a nahradiť ich inými zdrojmi energie, čo si vyžiada ďalšie zmeny v doprave, priemysle či poľnohospodárstve. Inak povedané, musíme zmeniť spôsoby, akými zaobchádzame s prírodou. Dohodneme sa, že niektoré kusy prírody prestaneme používať a vymeníme ich za iné. V zásade jednoduché.

Na druhej strane má toto zaobchádzanie s prírodou vždy aj svoju spoločenskú stránku. Odohráva sa v kontexte sociálnych vzťahov, záujmov a hierarchií. Spoločenským vzťahom, ktorý dnes dominuje prakticky na celej planéte, je kapitál. Ako sme sa pokúsili ukázať v minulých častiach nášho seriálu, tento vzťah je založený na podriadení ľudských potrieb a prírody imperatívu zisku. Kapitál a jeho deštruktívna povaha je podľa nás hlavným dôvodom, prečo sa dnes každá zásadnejšia zmena kurzu zdá taká vzdialená. Je v našom záujme, aby sme sa z tohto vzťahu podriadenosti vymanili. Boj proti klimatickej zmene preto netreba natierať načerveno. Ak je dôsledný, je nevyhnutne bojom za emancipáciu od nadvlády. Ten sa začína už zápasom za bezprostredné, každodenné záujmy. Iba trieda, ktorá je úspešná v bojoch za prítomnosť, má šancu ovplyvniť svoju budúcnosť.


  1. Keď hovoríme o porážke ruskej revolúcie, nemáme na mysli krach Sovietskeho zväzu a jeho satelitov na konci 80. rokov. Myslíme ňou upevnenie tzv. robotnícko-roľníckeho štátu v sovietskom Rusku, ktorý už okolo roku 1918 začal s likvidáciou nezávislých organizácií pracujúcich. Tento štát budoval a kontroloval ekonomiku, ktorá bola založená na vykorisťovaní (ba zotročení) pracovnej sily a drancovaní prírody. Hrobármi ruskej revolúcie boli boľševici. 

  2. A naopak: spoločnosť bez imperatívu ziskovosti nebude trvať na využívaní určitých technológií a zdrojov preto, lebo prinášajú zisk či umožňujú účinnejšiu kontrolu nad pracovnou silou. 

  3. Snaha presadiť ich v rámci kapitalizmu zákonite naráža na limity tohto spôsobu výroby. Zhruba pred sto rokmi v prvých krajinách uzákonili osemhodinový pracovný deň. Odvtedy sme nielenže nezaznamenali významnejší krok vpred, ale v mnohých kútoch sveta vidíme snahy o predlžovanie pracovného času. Kontrola nad prácou a podmienkami, v ktorých sa vykonáva, je nedotknuteľným právom kapitálu. Ak aj v tejto oblasti urobí ústupky, platia vždy len „do odvolania“. 

  4. O niečo podobné sme sa pokúsili v krátkom texte, ktorý vznikol v súvislosti s obsadením veže v bani Nováky aktivistami a aktivistkami Greenpeace. 

  5. Nielen v súvislosti s prvou skupinou konfliktov na klimatickom teréne stoja za pozornosť dva príklady z Talianska. Zamestnanci chemickej továrne v Porto Marghera (neďaleko Benátok) v šesťdesiatych rokoch sami objavili „environmentálne povedomie“, keď si začali všímať, ako firma zaobchádza zo zdravím zamestnancov, že im zatajuje informácie o rizikách výrobného procesu a devastuje životné prostredie v okolí. O ich niekdajších bojoch, ale aj o tých súčasných, referuje dokumentárny film Porto Marghera: Posledné ohne (2004). Druhý príklad sa týka oceliarne v meste Taranto na juhu krajiny. Zastaraná fabrika bola známa ničivými účinkami na zdravie ľudí i životné prostredie. Keď súd nariadil zatvoriť časť prevádzky, odbory a mnohí zamestnanci začali bojovať za udržanie pracovných miest. Vznikla však aj skupina pracujúcich, ktorá žiadala nielen zatvorenie celej oceliarne, ale aj garantovaný príjem pre bývalých zamestnancov, ktorý by platila firma či štát. O prípade sme podrobnejšie písali v staršom článku

  6. Klimatická solidarita musí podobne zahŕňať aj proletárov na úteku. V roku 2017 išlo celosvetovo o 68,5 milióna ľudí. Z nich asi tretina unikala pred náhlymi výkyvmi počasia, ako sú povodne, požiare a intenzívne búrky. Ďalšie milióny vyhnali vojny, v ktorých však hrá úlohu aj klíma. Svetová banka odhaduje, že počet klimatických utečencov z Latinskej Ameriky, Afriky a juhovýchodnej Ázie do roku 2050 stúpne na 140 miliónov. Migračný tlak bude vodou na mlyn politických síl, ktoré chcú „brániť hranice“, a teda aj existujúce rozdelenia vnútri globálnej triedy pracujúcich. Konfrontácia s týmito silami a hľadanie spojenectiev medzi „cudzími“ a „domácimi“, a to na pracoviskách i inde, je na programe dňa aj pre klimatické hnutie. 

  7. V prípade štátnych politík môže ísť jednak o dane a poplatky, ale napríklad aj o škrty vo verejných službách s cieľom získať prostriedky na transformáciu ekonomiky. 

  8. Zamestnanci v sklenených administratívnych budovách zase kýchajú a chorľavejú, pretože im na krk dýcha klimatizácia. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Limity odborárstva

Máme problém s odbormi. Nie napriek tomu, že sme na strane triedy pracujúcich, ale práve preto.

Dovidenia, dobré časy?

Konjunktúra sa chýli ku koncu a kolektívne vyjednávanie vo VW naznačuje, čo nás čaká.

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“