Sviatok pracujúcich: „našich“ aj „cudzích“

30. apríl 2018 • Sondy a intervencie migrácia, nacionalizmus, odbory, USA
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Politici nás od roku 2015 strašili masovým príchodom utečencov z Blízkeho Východu. Ten napokon nenastal, no migrácia na Slovensko nadobudla inú podobu, ktorá sa rýchlo stala súčasťou každodennej reality pracujúcich a neskôr aj témou verejnej diskusie. Zo Srbska, Rumunska či Ukrajiny sem za prácou v posledných rokoch prišli tisíce ľudí.

Účasť v globálnej deľbe práce a s ňou spojená pracovná migrácia však pre slovenskú triedu pracujúcich nie sú nijakými novinkami. Slováci už v 19. storočí masovo odchádzali do Ameriky. V novších, ponovembrových dejinách sa za prácou začalo migrovať prakticky hneď, no v masovom meradle najmä po vstupe do Európskej únie v roku 2004. Novým momentom teda nie je sama migrácia, ale jej smer.1 Slovensko sa z čistého vývozcu pracovnej sily mení na jej dovozcu. Tento pohyb sprevádzajú obavy z dôsledkov rastu počtu zahraničných pracujúcich v oblasti miezd, pracovných podmienok a zamestnanosti.

Internacionalizácia práce na Slovensku je vhodnou príležitosťou obzrieť sa za dejinami prvého mája – Medzinárodného sviatku pracujúcich. Skrývajú totiž ponaučenia, ktoré nám môžu pomôcť odpovedať aj na súčasné otázky.

V tomto dvojdielnom článku sa zaoberáme fenoménom pracovnej migrácie a jeho súvislosťou s bojmi pracujúcich. V prvej časti sa budeme venovať migrácii v kontexte slovenských i svetových dejín kapitalizmu. Začneme tým, že pripomenieme jej vzťah k prvému máju. Neskôr načrtneme pohľad na migráciu, ktorý ju uvádza do súvislosti s rozvojom kapitalizmu a bojmi pracujúcich. Druhá časť, ktorú vydáme o týždeň, sa zameria na súčasnú vlnu pracovnej migrácie na Slovensko. Navrhujeme pozerať sa na ňu nielen ako na odpoveď na „nedostatok ľudí“, ale najmä ako na pokračovanie stratégií kapitálu, ktoré prehlbujú jestvujúce a dobre známe rozdelenia vnútri triedy pracujúcich.

História prvého mája

Americká Federácia organizovaných remesiel a odborových zväzov v roku 1884 schválila rezolúciu, ktorá žiadala, aby sa pracovný deň od 1. mája 1886 zákonne skrátil na osem hodín. Išlo o súčasť dlhodobého úsilia pracujúcich v USA i na starom kontinente. Napríklad v Británii sa v roku 1847 podarilo vybojovať maximálny desaťhodinový pracovný deň pre ženy v textilných továrňach a pre všetky deti – hoci tzv. továrenské zákony sa často porušovali aj potom. Druhá francúzska revolúcia v roku 1848 zase vybojovala dvanásťhodinový pracovný deň pre všetkých.

Spomínaná americká federácia po dlhom období hospodárskej recesie zápasila o existenciu. Jej výzva by upadla do zabudnutia ako číro symbolické gesto, nebyť prudkých zmien v skladbe americkej triedy pracujúcich, ku ktorým sa ešte vrátime. Zároveň pracujúci v roku 1886 už videli, že sa začala nová hospodárska konjunktúra. Preto postupne pribúdalo bojov, ktorých cieľom bolo zväčšiť podiel robotníkov na plodoch ich práce. Oproti priemeru za predchádzajúcich päť rokov sa počet štrajkujúcich v krajine strojnásobil.2 Nešlo už len o defenzívne štrajky proti znižovaniu miezd, ale aj za kratší pracovný čas, lepšie pracovné podmienky a obmedzenie svojvôle predákov či manažérov.

Vtedajšie americké odbory však umožňovali členstvo len kvalifikovaným a bielym pracujúcim. Ostatní hľadali útočisko napríklad u Rytierov práce. Túto legendami opradenú organizáciu založili deviati textilní robotníci vo Filadelfii v roku 1869. Rytieri verili, že človek je predurčený konať dobro, a že námezdný systém ničí túto podstatu človeka danú od boha. Boli presvedčení, že pracujúcich bez ohľadu na ich pôvod či farbu pleti spája ich triedna príslušnosť. Nevyhnutnosť solidarity vyjadrovali heslom, podľa ktorého „Krivda voči jednému je krivdou voči všetkým“ („An injury to one is an injury to all“), ktoré sa neskôr stalo svetoznámym. Okrem toho, že hlásali triednu jednotu, od odborových zväzov sa líšili aj tým, že systém námezdnej práce považovali za druh otroctva („wage slavery“). Ich cieľom bola spoločnosť založená na idealizovanej predstave minulosti bez fabrík: ekonomika malých remeselníkov doplnená o moderné siete družstiev. Príchod takej spoločnosti si sľubovali od rozhodnutia dobrej vlády, a preto vodcovia tejto organizácie úplne odmietali revolúciu, ba aj štrajky.

Inou odpoveďou na neschopnosť odborov mobilizovať všetkých pracujúcich proti nezamestnanosti a účinkom recesie bol rast anarchistických tendencií. Medzinárodné združenie pracujúcich ľudí (International Working People’s Association, IWPA) sa odvolávalo na Thomasa Jeffersona, jedného z otcov americkej nezávislosti, keď vyzývalo pracujúcich, aby sa ozbrojili a rozšírili politickú revolúciu aj do sociálnej a hospodárskej oblasti. Táto organizácia získala najväčší vplyv v Chicagu, priemyselnom centre stredozápadu, kde výrobcovia cigár, nemeckí kovorobotníci, stolári a mäsiari v roku 1884 založili Ústredný zväz práce. O dva roky už združovali 11 najväčších odborových zväzov v meste.

Hnutie za osemhodinový pracovný čas sa spočiatku rozvíjalo bez podpory Rytierov práce či anarchistov. Vodca tých prvých dokonca rozoslal členom obežník, v ktorom ich vyzýval, aby namiesto štrajkovania publikovali krátke eseje na tému pracovného času. Pre anarchistov bolo hnutie zase málo radikálne, keďže nespochybňovalo existenciu námezdnej práce. No sen o novozískanom voľnom čase si medzitým získal takú popularitu, že robotníci k Rytierom práce prúdili bez ohľadu na postoje vedenia. Nepomohol ani zákaz prijímať nových členov.

Epicentrom hnutia za kratší pracovný deň sa stalo práve Chicago, kde v apríli 1886 miestne organizácie Rytierov, anarchistov aj odborov spoločne podporili hnutie a vložili sa doň. Prvého mája vypukol naprieč USA generálny štrajk. V mnohých mestách však demonštrácie a štrajky nedočkavých pracujúcich už boli v plnom prúde a s nimi aj prvé výdobytky. V Chicagu zavládla karnevalová atmosféra. Počet štrajkujúcich sa počas dňa zvýšil zo štyridsať- na šesťdesiattisíc. Dvakrát viac ľudí demonštrovalo v uliciach. Štrajk rástol aj na druhý a tretí deň, keď však došlo k brutálnemu zvratu. Štrajkujúci pred McCormackovou továrňou napadli skupinu štrajkokazov. Polícia spustila paľbu, pričom štyroch ľudí zabila a mnohých zranila.

Leták, ktorý
ohlasoval zhromaždenie na Haymarket Square
Leták IWPA, ktorý ohlasoval zhromaždenie na Haymarket Square (po kliknutí sa zobrazí celý).

V nasledujúci deň, 4. mája, prišli ozbrojené zrážky medzi robotníkmi a políciou. Anarchisti vyzvali robotníkov na všeobecné ozbrojenie a zvolali protestné zhromaždenie na námestí Haymarket Square. Prišlo iba niečo vyše tisíca ľudí. Keď sa začali pokojne rozchádzať, ktosi do policajných radov vrhol výbušninu. Na mieste zabila jedného policajta a zraneniam neskôr podľahli ďalší šiesti. Polícia začala páliť do davu, pričom jedného účastníka zastrelila a desiatky zranila. O deň neskôr vypukla v meste hystéria a tlač z atentátu obvinila organizátorov. Začalo sa masové zatýkanie a mestský karneval sa zmenil na depresívnu tyraniu.

Organizátorov zhromaždenia zatkli a piatich z ôsmich odsúdili – napriek nedostatku dôkazov – na trest smrti. Skutočného vinníka nikdy nedolapili a justičná vražda „mučeníkov z Haymarketu“ vyvolala vlnu protestov po celom svete. Zjazd sociálnodemokratickej Druhej Internacionály v Paríži v roku 1889 rozhodol, že od nasledujúceho roka sa prvý máj bude pripomínať ako Medzinárodný deň pracujúcich. Zrodil sa globálny „sviatok“, ktorý je zároveň pripomienkou všetkých masakier robotníkov, deportácií do trestných kolónií a krvavo potlačených povstaní či štrajkov.

(Celého) sveta proletári

Spojené štáty boli na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia dielňou sveta. Súčasťou rozmachu produktivity a astronomických ziskov „zlodejských barónov“ však boli aj nízke mzdy a otrocké podmienky rastúceho americkeho proletariátu, ktorý sem prichádzal z celého sveta. Najväčšia odborová centrála, Americká federácia práce, združovala len vysokokvalifikovaných, remeselne zručných pracujúcich. Celkom odmietala prijímať prisťahovalcov a príslušníkov menšín, najmä černochov.

Nositeľmi radikalizácie, ktorá prispela aj ku generálnemu štrajku v roku 1886, však boli najmä nekvalifikovaní a nízkokvalifikovaní pracujúci, často čerství prisťahovalci z Európy. Súčasťou prvomájového pochodu v Chicagu bolo desaťtisíc českých, poľských a nemeckých robotníkov z píl. Na čele ich kontingentu hrala česká dychovka. Medzi organizátormi demonštrácie na Haymarket Square, ktorých odsúdili na smrť, boli aj August Spies, Georg Engel, Adolph Fischer a Louis Lingg – všetko prisťahovalci z Nemecka. Bez ohľadu na segregáciu v odboroch hrali migranti čoraz významnejšiu úlohu v triednych zápasoch v USA: napríklad prostredníctvom organizácií ako IWPA v Chicagu alebo neskorších Priemyselných robotníkov sveta (Industrial Workers of the World, IWW), ktorí vznikli v roku 1905.3 V počiatkoch migrácie preberali funkciu odborov svojpomocné aj rodácke spolky.

Slovenský oceliarsky robotník v Pensylvánii, 1909. „Tento čerstvý prisťahovalec bol typickým predstaviteľom zástupov očarených ľudí, ktorí hľadali ‚zasľúbenú zem‛, no po istých trpkých skúsenostiach začínali o mnohých veciach pochybovať. Bolo to po slávnom štrajku v Homesteade, pri ktorom sa chlapi znova, navzdory všetkému, pokúsili zorganizovať.“ (kliknutím zväčšíte)

Tie hrali dôležitú úlohu aj pri formovaní proletárskeho života amerických Slovákov. Prvá vlna slovenského vysťahovalectva mala obrovské rozmery a prekonala aj tú z obdobia po vstupe do EÚ. Pri americkom sčítaní ľudu v roku 1919 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 619 866 obyvateľov. Z nich takmer polovica žila v priemyselnom srdci Ameriky: v Pittsburghu a jeho okolí v štáte Pensylvánia. Podľa správy Dillinghamovej komisie tvorili Slováci na prelome storočí vyše trinásť percent oceliarov a takmer trinásť percent baníkov. V týchto odvetviach boli najväčšou národnostnou menšinou, a v okolí Pittsburghu bol ich podiel ešte väčší. Pochádzali prevažne z oblasti Zemplína.

Medzi východoeurópskymi migrantmi zrejme spočiatku prevažovali submisívne postoje voči nadriadeným a štrajkokazectvo. V tom čase sa sformovali pevné základy negatívnej verejnej mienky voči Východoeurópanom, ktorých prezývali „Huni“ („hunkies“). Tieto predsudky ich prenasledovali po generácie. „Už sem doniesli špinu a nemorálnosť, a ak ich dovoz bude pokračovať, budú nasledovať krádeže, neporiadok, podpaľačstvo a vraždy,“ písali v auguste 1882 odborárske noviny National Labour Tribune.4 Úvodník s titulkom „Špinaví Huni“ žiadal zastaviť migráciu: „Republika si nemôže dovoliť takéto nevedomé zvieratá vnútri svojich hraníc.“

List baníka Martina Smolka z Pensylvánie, ktorý vyšiel v roku 1906 v novinách Slovák v Amerike. Smolko varuje krajanov pred tým, aby sa nechali najímať ako „škebi“ (štrajkokazi, z angl. scab) a vyzdvihuje výhody „únie“ (odborov, z angl. union). (Po kliknutí sa zobrazí celý.)

Zvlášť časté a závažné boli obvinenia prisťahovalcov z toho, že kradnú pracovné miesta, tlačia mzdy smerom nadol a ochotne sa vrhajú za pracovnými miestami domácich počas ich konfliktov so zamestnávateľmi. Postoje prisťahovalcov voči štrajkom a triednej solidarite však záviseli od toho, ako vnímali svoju moc v cudzej krajine. Robotník, ktorý pracoval sám, bez kontaktu s krajanmi, a žil len pre seba a svoju rodinu, sa spravidla snažil vyhýbať konfliktom, maximalizovať možnosti zarábať a prežiť. Neskorší migranti už častejšie žili v národnostných spoločenstvách, o ktoré sa mohli oprieť. Nachádzali v nich dostatočné zázemie na to, aby dokázali odoprieť poslušnosť či podporiť svojich domácich kolegov.5

Výjav z „bitky o Homestead“
Výjav z „bitky o Homestead“

Tieto „komunitné“ štrajky boli často výbušné a násilné. Zapájali aj ženy a deti a šírili sa ako požiar od susedstva k susedstvu, pričom často predbiehali aktivitu odborov. Šiesteho júla 1892 sa štrajkujúcim robotníkom z Carnegieho oceliarní v Homesteade (Pensylvánia) podarilo poraziť oddiel súkromnej polície pinkertonovcov, ktorí sa pokúšali dobyť okupovanú fabriku vylodením z rieky Monongahela. Tisíce obyvateľov mestečka, na čele so slovenskou komunitou, im v tom aktívne bránili. Počas niekoľkohodinovej prestrelky padlo deväť robotníkov a sedem pinkertonovcov. Na pohrebe dvoch Slovákov, Petra Pareša a Jozefa Sotáka, rečnil slovenský kňaz, ktorý omšu začal slovami „Za všetky reformy sa musí zaplatiť krvou.“6 Tisícka východoeurópskych robotníkov v Homesteade vzápätí založila vlastnú, autonómnu organizáciu vnútri Zjednoteného združenia železiarskych a oceliarskych robotníkov (AAISW). Traja Slováci boli zvolení do odborárskej delegácie, ktorá vyjednávala s magnátom Carnegiem. Spomienka na udalosti zo šiesteho júla 1892 zľudovela v piesni „Otca zabili pinkertonovci“ a tie isté noviny, ktoré kedysi písali o „špinavých Hunoch“, uverejnili pietnu báseň na pamiatku padlých „hunských“ robotníkov.7

Migrácia v globálnom kontexte

Rozvoj globálneho kapitalizmu, migráciu a boje pracujúcich umožňuje prepojiť tzv. teória svetových systémov (world-systems theory). Historický kapitalizmus chápe ako systém, ktorého cieľom je neobmedzená akumulácia kapitálu. Táto dynamika núti štáty a firmy hľadať nové rezervoáre lacnej pracovnej sily, nové zdroje surovín i nové odbytiská. Na rozdiel od teórií imperializmu však tento prístup zdôrazňuje, že motorom expanzie svetového systému je najmä potreba novej, lacnejšej pracovnej sily, a až v druhom rade honba za územiami alebo trhmi.

Už rast obchodu medzi materskými krajinami a kolóniami viedol k vzniku prvého skutočne svetového trhu, ktorý si vyžadoval dopravné a migračné prepojenia. Prvá, koloniálna fáza podľa tejto teórie zahŕňala zotročenie a nútené presídľovanie pôvodných obyvateľov Ameriky (1492 – 1800) a migráciu miliónov otrokov z Afriky do Ameriky (1700 – 1850). Skutočne kapitalistickú fázu migrácie však spustila až priemyselná revolúcia v 19. storočí, keď po zákaze otroctva nastala éra tzv. migrácie kuliov (1830 – 1920). Kuliovia (coolies) boli pracujúci z južnej a východnej Ázie, ktorých západné firmy a vlády regrutovali na práce v kolóniách po celom svete.8

Väčšie i menšie vlny pohybu pracujúcich pokračovali aj po druhej svetovej vojne, pričom kopírovali tempo kapitalistického rozvoja v USA a Európe. Súčasný význam pracovnej migrácie približuje štatistika o peňažných tokoch, ktoré plynú od migrantov smerom k ich rodinám a komunitám v domovských, najmä menej rozvinutých krajinách. Svetová banka uvádza, že tieto príspevky v celkovej výške 441 miliárd dolárov (2015) sú trikrát väčšie než celková medzinárodná rozvojová pomoc. Do tejto „ekonomiky“ je zapojených asi 200 miliónov odosielateľov a až 800 miliónov príjemcov. Vzájomná pomoc a solidarita pracujúcich tak prakticky a každodenne nahrádza nejestvujúcu sociálnu sieť v mnohých krajinách.

Kamkoľvek však vkročí kapitál, triedny boj ho nasleduje. Túto dynamiku, ktorú sme na príklade autopriemyslu opísali v sérii článkov, skúma novšia generácia teoretikov svetových systémov, ako sú Beverly Silverová a Nicola Pizzolato. Ukazujú, že rozširovanie kapitalistickej výroby od devätnásteho storočia vygenerovalo niekoľko vĺn postupného preskupovania triedy pracujúcich, ktoré vždy sprevádzali aj nové konflikty. Scenár sa zakaždým opakuje: priemyselný kapitál expanduje do „nového“ regiónu s lacnou a poslušnou pracovnou silou. Na miestach, ktoré opustil, zanecháva triedu pracujúcich oslabenú, no v novom regióne sa postupne sformuje nové zloženie tejto triedy, ktoré začne žiadať väčšie sústo z koláča prosperity.

Pizzolato napríklad porovnáva rozvoj automobilovej výroby v americkom Detroite a talianskom Turíne. V obidvoch prípadoch expanzia v istej chvíli spôsobila nedostatok domácich pracovných síl, ktorý zamestnávatelia kompenzovali náborom prisťahovalcov z chudobnejšieho juhu USA, resp. Talianska. Proces vzniku novej triedy bol takto poznačený ostrou konkurenciou na trhu práce a na pracoviskách, ktorá často nadobúdala aj podobu rasových či etnických konfliktov. K podobným napätiam na slovenskom pracovnom trhu sa vrátime v nasledujúcej časti.

Migrácia ako právo pracujúcich

Dnešná diskusia o migrácii na Slovensku prevažne osciluje medzi dvoma pólmi. Pre prvý je migrácia charakteristikou „otvorenej spoločnosti“, takže už z definície sa považuje za čosi pozitívne. Teda aspoň „v princípe“: aj liberálny pohľad napokon uznáva, že štátne hranice by nemali byť korzom a pohyb proletárov treba, na rozdiel od pohybu kapitálu, nejako „regulovať“. Na hraniciach otvorenej spoločnosti preto v posledných rokoch zomierajú tisíce ľudí, v detenčných centrách sa tiesnia desaťtisíce ďalších a vo fabrikách či na ubytovniach po celej Európe sa konajú policajné razie, ktoré sa končia deportáciami.

Podľa druhého pohľadu je migrácia príčinou úpadku sociálneho štátu a životnej úrovne vo vyspelejších regiónoch. V radikálnejšom nacionalistickom ponímaní ide dokonca o „plán globalizátorov“, ktorého cieľom je zničiť staré kultúry a nahradiť pôvodné obyvateľstvo novým. Obávaní utečenci z Blízkeho Východu, ktorí mali prísť zotročiť „naše“ ženy, však na Slovensko nikdy nedorazili. Namiesto nich prichádzajú najmä ľudia zo Srbska, Ukrajiny, Bulharska či Rumunska, ktorí tu pracujú vo fabrikách. Pre milovníkov európskej civilizácie a všeslovanskej vzájomnosti, ktorí sú zároveň odporcami migrácie, to musí byť mätúca situácia. Možno preto ju zatiaľ, ako sa zdá, ignorujú, a ďalej strašia „moslimami“.

Namiesto oboch pohľadov treba migráciu pochopiť ako pohyb globálnej triedy pracujúcich, ktorého takt udáva predovšetkým kapitalistický rozvoj, resp. jeho krízy, alebo vojnové katastrofy vyvolané súperením kapitalistických štátov. Tému migrácie nastoľujú pred pracujúcich (tých „prichádzajúcich“ i tých „domácich“) sily, ktoré sami nemajú pod kontrolou. Jednotliví proletári môžu robiť viac alebo menej slobodné rozhodnutia o tom, či niekde zostanú, alebo odídu, ale toto rozhodovanie sa vždy odohráva v podmienkach, ktoré sami neurčujú. Z nášho pohľadu preto otázka nestojí, či byť za alebo proti migrácii ako akémusi abstraktnému fenoménu. Migrácia je skrátka tu a k sínusoide kapitalistického rozvoja patrí rovnako ako konjunktúry a recesie. Ide o to, ako sa k faktu migrácie postaviť tak, aby sme posilnili triedu pracujúcich ako celok. A tak ako v Amerike devätnásteho storočia, aj dnes sú najväčším nepriateľom tejto triedy rozdelenia v jej vnútri. Jej najsilnejšou zbraňou je jednota – nie rozdeľovanie na tých, ktorí sú tu doma, a na tých, ktorí sú tu cudzí.

Za medzinárodný 1. máj

Slovenské odbory dnes oslavujú prvý máj v atmosfére obáv z príchodu zahraničných pracovníkov. Lenže celá tradícia prvého mája, na ktorú odkazujú, by nebola možná bez aktívnej účasti medzinárodnej robotníckej triedy vrátane prisťahovalcov. Tí nielenže stáli v prvej línii zápasov, ale v dôsledku tradičnej uzavretosti odborov boli často nútení objavovať nové, dovtedy nevídané formy boja. Odborové federácie a združenia, ktoré sa bránili zmenám a rizikám, zostali bokom a upadli do zabudnutia. Naopak, organizácie, ktoré sa otvorili najväčšmi porobeným a vykorisťovaným sektorom triedy – ženám, nekvalifikovaným, migrantom a menšinám – dokázali v meniacej sa triede zapustiť korene a tým posilniť svoju moc. Skúsenosť ich naučila, že robotnícka trieda má veľa farieb, a že jej organizácia musí túto pestrosť odrážať. To znamenalo aj akceptovať a podporovať širšie komunity, pretože od ich sily často závisela bojovnosť migrantských pracujúcich.

Hlasy, ktoré dnes na Slovensku volajú po maximálnej kontrole pobytu „cudzích“ pracovníkov, chtiac-nechtiac podkopávajú predpoklady na zväčšenie a posilnenie triedy ako celku. Kým cudzinci nebudú môcť nielen slobodne pracovať a pohybovať sa, ale aj žiť a cítiť sa tu ako doma, nebudú mať ani záujem začleniť sa, či už na pracoviskách alebo na sídliskách. V nasledujúcej časti sa pozrieme na vyhliadky boja za lepšie pracovné a životné podmienky pracujúcich na Slovensku – tých domácich aj zahraničných. Chceme v nej ukázať, prečo je nevyhnutná solidarita s migrantskými pracujúcimi. Ak si totiž domáci majú vybojovať lepšie postavenie, musia budovať vlastnú moc. A to si vyžaduje podporovať slobodu pohybu, pobytu a organizovania migrantov a migrantiek.

(Pokračovanie o týždeň.)


  1. Pracovná migrácia smerom na Slovensko existovala aj v povojnových desaťročiach, keď sem prichádzali pracujúci zo „spriatelených“ krajín, ako bol Vietnam, Severná Kórea či rôzne krajiny Afriky. Zaujímavý rozhovor na tému migrácie z Vietnamu do ČSSR priniesol A2larm. 

  2. Pri opise chicagských udalostí a dejín triednych bojov v USA vychádzame z klasickej knihy Jeremyho Brechera Strike! (PM Press, 2014). Pozri tiež materiál na History.com a text Erica Chasa, „The Origins of May Day“

  3. Jednou zo spoluzakladateliek IWW bola aj Lucy Parsons, vdova po Albertovi Parsonsovi, ktorého obesili v Chicagu po udalostiach na Haymarket Square. Ako jediný z popravených bol rodený Američan. 

  4. Citát je z knihy Paula Krauseho, The Battle for Homestead, 1880–1892 (Pittsburgh University Press, 1992). 

  5. „Keď raz komunita odobrila štrajk, od svojich členov vyžadovala konformitu. Len málokto si dovolil vzoprieť sa jej rozhodnutiu, veď išlo o kultúrnu identitu Slovanov. Výsledkom tejto kohézie bolo pevné etablovanie sa odborových zväzov v uhoľných oblastiach,“ vysvetľuje Victor Greene v knihe The Slavic Community on Strike (Indiana, 1967). 

  6. Napísal to newyorský denník The World, 9. júl 1892; citované podľa knihy Daniela Demaresta, The River Ran Red: Homestead 1892 (Pittsburgh University Press, 1992). 

  7. Slovenskí robotníci platili za reformy krvou aj neskôr. Gangstri naverbovaní ako zástupcovia šerifa počas baníckych štrajkov v roku 1897 zastrelili devätnásť protestujúcich východoeurópskych baníkov. 

  8. Lydia Potts v knihe The World Labour Market: A History of Migration (Zed Books, 1990) uvádza, že kuliovský režim zahŕňal rôzne podoby neslobodnej aj námezdnej práce. Pracovné náklady na kuliho boli nižšie než na otroka, pretože zamestnávateľ sa nemusel starať o jeho reprodukciu. Cenu jeho práce tlačil nadol aj fakt, že v kolóniách musel konkurovať bývalým čiernym otrokom. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Cesta do centra

Predstavujeme šesticu zamestnancov, ktorí hovoria o svojej „práci v korporáte“. Tretia časť seriálu.

Vznik centier služieb

Ako centrá služieb prišli do strednej Európy za lacnou pracovnou silou. Druhá časť seriálu.

Práca v „korporáte“

Kde sa vzali centrá podnikových služieb a ako sa v nich pracuje? Prvá časť dlhšieho seriálu.

„Štrajk je v PSA potrebný“

Druhá časť rozhovoru s odborárom z PSA: tarify, zahraniční pracovníci a divoké štrajky.