Domáci aj cudzinci: všetci chcú lepšie podmienky!

14. máj 2018 • Sondy a intervencie migrácia, nacionalizmus, odbory Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

druhom diele tohto miniseriálu sme sa venovali súčasnej pracovnej migrácii smerom na Slovensko. Načrtli sme dva scenáre ďalšieho vývoja. Podľa prvého by pokračoval súčasný trend, pri ktorom sa postupne uvoľňujú pravidlá dovozu zahraničnej pracovnej sily podľa potrieb zamestnávateľov, pričom štát sa sústreďuje na represiu nelegálnej práce. Taký vývoj by smeroval k vzniku fragmentovaného trhu práce, aký existuje napríklad vo Veľkej Británii. V druhom scenári by sa naopak presadil štátny protekcionizmus, ktorý by výraznejšie obmedzil prístup zahraničných pracovníkov (z tretích krajín) na slovenský pracovný trh.

Prvý scenár by pravdepodobne viedol k stagnácii pracovných a životných podmienok domácich pracujúcich a k zhoršeniu situácie tých zahraničných. V druhom scenári by protekcionizmus ešte hlbšie rozdelil a oslabil pracujúcich ako celok. V obidvoch prípadoch by trieda pracujúcich prenechala iniciatívu zamestnávateľom a štátu. A v obidvoch scenároch by izolovaní a segregovaní migranti fungovali ako eso v rukáve manažmentov, ktorým by mohli hroziť pri každom spore s odborármi. Náš tretí scenár, ktorému sa venujeme v dnešnej, záverečnej časti, počíta s tým, že slovenskí pracujúci sa odmietnu nechať sa ťahať kapitálom k ďalšej fragmentácii trhu, no zároveň neskočia do pasce protekcionizmu. Namiesto toho začnú prakticky budovať jednotu s migrantskými pracujúcimi a organizovať sa okolo spoločných požiadaviek.

Vychádzame tu z toho, že z pohľadu štátu a kapitálu nie je rozdiel medzi tým, či sa v rámci konkurenčného boja obmieňajú materiály, súčiastky a ich dodávatelia, alebo rôzne kategórie pracovníkov. Komponenty, suroviny, služby, kmeňoví, agentúrni, externí, Slováci, Rumuni, Srbi… všetci sú súčasťou kapitálu, a podľa toho sa k nim aj pristupuje. Organizačnú stratégiu a politické pozície triedy pracujúcich treba stavať na tomto poznatku, nie na ilúziách o vyššej „hodnote“ slovenskej práce, ktorá je tu vraj „doma“. Kapitálu je ľahostajné, kto je kde „doma“. Kapitál je doma všade, kde nachádza zdroje lacnej a dostupnej pracovnej sily, ako sme ukázali v prvej časti. Firmy sa o pracovnú silu zaujímajú predovšetkým z hľadiska jej schopnosti zhodnocovať kapitál. A keďže kapitál je globálny, z uzavretých, domácich pozícií si od neho lepšie zaobchádzanie nevydupeme.1 Aké sú perspektívy spoločného boja za požiadavky domácich aj „cudzích“ pracujúcich?

Rozdeľuj a panuj

Skôr než sa pozrieme na to, ako by mohli vyzerať požiadavky, ktoré sa týkajú situácie migrantov a migrantiek, treba sa zastaviť pri otázke, či je taká jednota vôbec možná. Dokážu migrantskí pracujúci viesť efektívne boje v cudzej krajine?

„Dovoz pracovnej sily“ sa dnes bežne vysvetľuje zúfalým nedostatkom rúk v kľúčových odvetviach. Zamestnávatelia vraj konajú ako racionálni aktéri, ktorí kupujú chýbajúci tovar (pracovnú silu) tam, kde je lacnejší. Tento abstraktný ekonomický pohľad však platí len sčasti. Kapitalistická výroba okrem ekonomických vzťahov zahŕňa aj tie mocenské. Na migráciu sa preto treba pozrieť aj politicky. Zamestnávatelia si chcú diktovať svoje podmienky. Množstvo práce, ktoré kapitál dokáže vyžmýkať z pracujúcich (domácich či zahraničných), vždy závisí od pomeru síl medzi kapitálom a pracujúcimi – napríklad od toho, aké hranice pracovného času si pracujúci dokážu vybojovať či aká výhodná je pre kapitál nočná práca. Firmy preto potrebujú submisívnu pracovnú silu, ktorá nebojuje za lepšie podmienky.

Tradičným prostriedkom, pomocou ktorého sa riadi a prehlbuje podriadenie pracovnej sily, sú rôzne umelo vytvorené rozdiely vnútri triedy pracujúcich. Jedným z nich je aj delenie na „domácich“ a „dovezených“ pracovníkov. V prvej časti sme už ukázali, že táto mocenská stratégia je veľmi stará. Ako krajina prisťahovalcov sa Spojené štáty stali skutočným laboratóriom rasového a etnického rozdeľovania pracovnej sily. Šampiónom v tejto „disciplíne“ bol Henry Ford. Už v tridsiatych rokoch 20. storočia začal do závodov v Detroite masovo najímať chudobných černochov z juhu USA. Vybudoval si pevné klientské väzby s černošskými lídrami a cirkvami, ktoré mu slúžili ako pracovné agentúry.

Využívanie národnostných rozdielov zo strany zamestnávateľov si všimol už komiks o pánovi Tehličkovi („Mr. Block“), ktorý vznikol začiatkom 20. storočia. Jeho autorom bol Ernest Riebe, nemecký emigrant do USA a člen radikálnych Priemyselných robotníkov sveta (IWW). (Po kliknutí sa zobrazí celý.)

Keď odbory United Auto Workers v roku 1937 začali u Forda tajne budovať svoje prvé štruktúry, Ford už bol na boj dobre pripravený. Černošských pracujúcich začal bombardovať propagandou o rasizme odborov: vraj ak vyhrajú, vyženú ich späť na vyhladovaný Juh. Černosi zostali z veľkej časti lojálni firme a prvý pokus o založenie odborov stroskotal. Ďalšia ofenzíva odborov prišla o tri roky. UAW, poučení z víťazstiev v General Motors a Chrysleri, sa tentoraz otvorili aj černošským pracujúcim, ktorých v mnohých ohľadoch postavili do čela zápasu. Štrajk v obrovskej továrni pri River Rouge bol skúškou tejto novej metódy. Fordovi sa podarilo zozbierať iba pár stoviek černošských štrajkokazov, ktorí sa viackrát neúspešne pokúsili preraziť cez početné a rasovo zmiešané štrajkové hliadky. To presvedčilo aj miestnych lídrov černošskej komunity, aby sa postavili za štrajk. Fordov paternalistický režim sa definitívne rozpadol.2

V jednote je sila

Aj história povojnovej Európy pozná viacero príkladov, keď sa migranti nielen aktívne zapojili do bojov domácich pracujúcich, ale tiež iniciovali vlastné. V Západnom Nemecku to boli „gastarbajteri“, teda „hosťovskí robotníci“ z Turecka, Juhoslávie, Talianska a Grécka. Najímali ich prostredníctvom osobitných pracovných povolení, ktoré boli zamýšľané ako dočasné. Od konca päťdesiatych rokov pomáhali riešiť problémy s nedostatkom pracovnej sily. Boli v podobne prekérnej situácii ako dnešní migranti na Slovensku, čelili rasovým predsudkom i odmietaniu zo strany odborov. Už v šesťdesiatych rokoch však začali viesť prvé samostatné boje. Patrili k nim aj nepokoje, ktoré vyvolali talianski pracovníci wolfsburského Volkswagenu v roku 1962.3 V tom istom roku neúspešne štrajkovalo aj 300 tureckých robotníkov frustrovaných nižšími mzdami, vysokým pracovným tempom, ale aj faktom, že Spolková republika im odmietala vyplácať prídavky na deti, ktoré žili v krajinách pôvodu.4

V roku 1973 sa Gastarbeiterprogramm oficiálne skončil, no cudzinci z Nemecka nezmizli. Začala sa ešte rozsiahlejšia vlna bojov zahraničných pracujúcich. Divoký okupačný štrajk tureckých pracujúcich kolínskeho Fordu v roku 1973 prerástol do zrážok s políciou a štrajkokazmi. V tom čase patrila k životu väčšiny migrantov aj každoročná, spravidla niekoľkodňová cesta automobilom za rodinou počas sviatkov. Príčinou spomínaného štrajku bolo plánované prepúšťanie stoviek cudzincov, ktorí sa pre komplikácie v doprave nestihli včas vrátiť z dovoleniek. Štrajk bol napokon porazený, k čomu prispel aj odmietavý postoj odborov a domácich pracujúcich či rasistické reakcie médií. V tom istom roku sa odohral aj úspešnejší štrajk vo firme automobilového dodávateľa Pierburg v meste Neuss. Iniciovali ho migrantské robotníčky, ktoré sa vzbúrili proti ponižujúcim podmienkam na ubytovniach (kde napríklad platil zákaz návštev) a nespravodlivému systému tarifných miezd, ktorý znevýhodňoval ženy. K ich boju sa tentoraz pripojili aj „privilegovaní“ domáci mužskí a kvalifikovaní pracovníci s vlastnými mzdovými požiadavkami. Štrajkujúcim sa podarilo dosiahnuť svoje – predovšetkým odstránenie druhej platovej triedy, dovtedy najvyššej možnej pre ženy.

„Divoké štrajky: mzdová politika na vlastnú päsť“. Titulka časopisu Der Spiegel zo septembra 1973.

Zásadným momentom bolo, že cudzí pracovníci sami, spočiatku bez podpory odborov, vystúpili za svoje požiadavky. Zápasy ako ten v Pierburgu prelomili hranice medzi národnosťami migrantiek, ale aj medzi nimi a domácimi robotníkmi. Boj za lepšie pracovné podmienky bol rozhodujúcim momentom integrácie migrantov a migrantiek v ich novej krajine pobytu.

Ak sa prenesieme do súčasnosti, v poslednom desaťročí vedú ofenzívne boje vnútorní migranti v Číne. V Európe sú to napríklad severoafrickí prisťahovalci, ktorí pracujú v oblasti logistiky v Taliansku. Len pred dvoma mesiacmi dosiahli rýchle víťazstvo migrantské upratovačky a upratovači britského bulvárneho denníka The Daily Mail. Organizujú sa v mladých odboroch Spojené hlasy sveta (United Voices of the World), ktoré sú z hľadiska vyhratých sporov zrejme najúspešnejšie v krajine.

Slovenské prekážky

Pravda, každá historická situácia je špecifická. Migranti z Balkánu či Turecka, ktorí v šesťdesiatych rokoch prichádzali do západnej Európy, sa stretli s domácou pracovnou silou, ktorá mala silné postavenie a vysokú odborovú organizovanosť. Na Slovensku je situácia celkom iná: odbory sú slabé a výdobytky zápasov pracujúcich skôr skromné. Migranti zo severnej Afriky zase prichádzajú do Talianska s perspektívou trvalého usadenia. Mnohí si tiež prinášajú skúsenosti z bojov počas „Arabskej jari“ v roku 2011. O pracovníkoch zo Srbska, Rumunska či Ukrajiny, ktorí prichádzajú na Slovensko, nič z toho neplatí.

Ich postavenie je v mnohých ohľadoch naozaj bezútešné. Hoci možno povedať, že situácia v krajinách ako Bulharsko alebo Rumunsko sa vcelku vyvíja v prospech pracovnej sily (prinajmenšom v tom zmysle, že mzdy a zamestnanosť rastú), Ukrajina a niektoré krajiny bývalej Juhoslávie sú na tom horšie. V posledných desaťročiach sa premenili na kapitalistické vrakoviská poznačené ozbrojenými konfliktmi a povojnovou stagnáciou.5 Práve mizerné mzdy a zlé vyhliadky na domácom pracovnom trhu sú motívom, prečo hľadajú prácu napríklad na Slovensku.6

Jednota medzi zahraničnými a domácimi pracujúcimi v slovenských závodoch čelí viacerým prekážkam. Vysoká fluktuácia migrantov a neistý režim, v ktorom žijú najmä tí z tretích krajín, komplikuje nadväzovanie kontaktov s domácimi. Zlé podmienky na ubytovniach niekedy vyvolávajú napätie pri spolužití s miestnym obyvateľstvom. Podobné problémy ešte zhoršuje politika štátu a samospráv, ktorá sa obmedzuje na represiu proti migrantom a vytvára atmosféru ilegality a strachu. Slovenským ani zahraničným pracujúcim nikto nedal návod na každodennú tvorbu reálnej multikultúrnej spoločnosti. Navyše, tí domáci majú zatiaľ len málo skúseností s úspešnými bojmi za zlepšenie vlastnej situácie. To všetko sú objektívne prekážky, ktoré treba prekonať, ak má byť možný boj za spoločné záujmy. Žiaľ, návod nemáme ani my. Sme však presvedčení, že nemôžeme čakať na štát, samosprávy, odbory, sociálnych pracovníkov, a už vôbec nie na zamestnávateľov, kým za nás nadviažu bližšie kontakty medzi nami a zahraničnými kolegami.

Budovanie jednoty

Štátne politiky urobili zo Slovenska veľkú priemyselnú dielňu. Tomuto cieľu sa prispôsobilo všetko. Hodnota ľudí sa odvíja od ich užitočnosti pre systém vykorisťovania: tí, ktorí pracujú, sú užitoční len ako dobre fungujúce súčiastky; na školákov sa štát a firmy pozerajú ako na budúcich, duálne vzdelaných robotníkov. Sociálne vylúčení a ďalší „nezamestnateľní“ sú z tohto pohľadu len „príživníci“. Aj migranti a migrantky predstavujú z hľadiska politiky štátu len faktor pracovného trhu – niečo, čo môže pomôcť uspokojiť aktuálne potreby zamestnávateľov. Inak sa o nich štát zaujíma nanajvýš len ako o sociálne riziko. Od ich integrácie ako ľudí, ktorí by dokonca mohli chcieť usadiť sa na Slovensku, dáva ruky preč.

Postavenie pracovných migrantov má však viaceré spoločné črty so situáciou domácich. U tých prvých sú tieto črty len väčšmi vyhrotené: neistá práca, more nadčasov, zmennosť a vysoké tempo, slabá ochrana zdravia, nekvalitné ubytovanie. Ako sme spomenuli, mnohí pracujúci zo Slovenska už zažili podobnú situáciu, keď boli sami migrantmi. Tieto témy by sa mohli stať základom spoločných bojov. Keďže migranti často bývajú na oddelených ubytovniach, pracovisko sa ponúka ako vhodné miesto, kde začať s prekonávaním bariér, objavovaním spoločných záujmov a postupným budovaním solidarity. Pracovisko nie je nevyhnutne dôležitejšie ako to, čo sa deje mimo neho, ale javí sa nám ako miesto, kde domáca aj zahraničná pracovná sila má potenciálne najväčšiu moc.7

O tom, ako sa dá zdola budovať moc na pracovisku, sme už publikovali pár postrehov. Vo vzťahu k zahraničným kolegom sa nám zdá dôležité zdôrazniť toto. Práca v priemysle či logistike je vyčerpávajúca a stresujúca. V tomto prostredí prirodzene vznikajú rôzne spory medzi zamestnancami: niekto pracuje príliš rýchlo, iný príliš pomaly, jeden je nešikovný alebo nedostatočne zaučený, druhý to schytá iba preto, že je ďalším v nekonečnom rade nových kolegov, ktorí sa v závode striedajú ako na bežiacom páse. A samozrejme, tak ako v iných oblastiach života, aj v práci sa nájdu ľudia, ktorí sú bezohľadní voči ostatným, prípadne riešia svoju frustráciu tým, že zámerne škodia iným. Pokiaľ takéto spory a napätia neohrozujú fungovanie podniku, firma je k nim ľahostajná. Dokonca pre ňu môžu byť prospešné, ak zamestnancov udržiavajú rozoštvaných a izolovaných. Z pohľadu pracujúcich je predovšetkým dôležité vyhnúť sa skratkovitým úvahám, ktoré tieto problémy spájajú s národnosťou či farbou pleti.

Takéto závery len upevňujú rozdelenia a sú prekážkou jednote. Namiesto toho sa treba pokúsiť pochopiť situáciu zahraničných pracovníkov a získať o nej čo najviac informácií. Najlepšie priamo od nich – napríklad aj s pomocou zahraničných Slovákov či iných kolegov, ktorí ovládajú obidva jazyky. Problémy, ktoré vznikajú, sa musia riešiť otvorene a pokiaľ možno kolektívne: ak niekto vlastnou nešikovnosťou alebo neochotou pridáva prácu iným, treba si to vysvetliť a hľadať také riešenie, ktoré uľahčí situáciu všetkým a prenesie čo najväčšie bremeno na firmu, resp. manažment. Naopak, spravidla je chybou hľadať spojencov v supervízoroch či na oddelení ľudských zdrojov a žiadať ich, aby riešili problémy „s tými cudzincami“.

Tretí scenár: Boj za spoločné požiadavky

Takto by teda vyzeral tretí scenár: slovenskí pracujúci by sa chopili súčasnej situácie ako výzvy, na ktorú dajú vlastnú odpoveď. Pokúsili by sa o jednotu so zahraničnými kolegami. Súdiac podľa dejín migrácie, zrejme by išlo o dlhodobý, nie hladký proces, ktorému by sa mnohí spočiatku stavali na odpor. Pod jednotou si teda netreba hneď predstavovať harmonickú komunitu založenú na bezhraničnej láske k blížnemu, ktorá sa zrodí zo dňa na deň. Akčná jednota pracujúcich v kľúčových momentoch je možná aj vtedy, keď medzi ľuďmi pretrvávajú predsudky a rasizmus.8

Domáci pracujúci by teda nielen bojovali za požiadavky, ktoré sú všetkým spoločné (vyššie mzdy, lepšie a zdravšie pracovné podmienky, menej práce, ale tiež viac kvalitnejších verejných služieb, napríklad v oblasti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti, a to pre všetkých bez rozdielu), ale aj z čisto taktických dôvodov by sa postavili za migrantov v otázkach, ktoré pre nich majú špecifický význam:

  1. Stop represii! Už žiadne policajné razie vo fabrikách či na ubytovniach, už žiadne deportácie. Trestom za stratu zamestnania alebo neserióznosť zamestnávateľa či agentúry nesmie byť kriminalizácia a strata práva na pobyt. Sloboda pohybu a pobytu je legitímnou potrebou všetkých pracujúcich bez ohľadu na občianstvo. Pobyt v zahraničí je často jediným spôsobom, ako uniknúť mizérii domáceho trhu práce. Slovenskí pracujúci to dobre poznajú. Sankcie treba obrátiť proti agentúram a firmám, a podvedení pracujúci majú mať nárok na odškodné.

  2. Za možnosť usadiť sa na Slovensku! Pracovní migranti sú takí istí ľudia ako my. Majú nárok vybrať si, kde chcú žiť, a to v dôstojných podmienkach a ako plnoprávni členovia spoločnosti. Život zorganizovaný okolo trojmesačných turistických turnusov je vyčerpávajúci, udržiava atmosféru neistoty a znemožňuje integráciu.

  3. Koniec špecifickému režimu agentúrnych zamestnancov! Štandardné práva zamestnancov sa musia rozšíriť aj na domácich a zahraničných agentúrnych pracovníkov. Podľa Zákonníka práce majú agentúrni pracovníci nárok na rovnakú odmenu ako tí kmeňoví, no toto ustanovenie sa obchádza. Treba nielen vymôcť jeho dodržiavanie, ale rozšíriť ho aj na príplatky, keďže v súčasnosti sa netýka napríklad trinásteho a štrnásteho platu či rôznych bonusov za hospodárske výsledky.

  4. Za lepšie podmienky mimo pracoviska! Pre zahraničných kolegov chceme slušné ubytovanie, ktoré spĺňa platné hygienické normy, zabezpečenie dopravy do práce s rovnakým štandardom ako pre domácich zamestnancov a prístup k zdravotnej starostlivosti v súlade so slovenskou a európskou legislatívou.

  5. Za reálnu povinnosť poskytovať pracovnú zmluvu, všetku dokumentáciu a zaškolenie v jazyku, ktorému zahraniční pracovníci rozumejú! Dnes nie je výnimočné, ak zahraniční pracovníci nepoznajú všetky podrobnosti svojej zmluvy a nevedia, na čo všetko majú nárok. Vďaka tomu ich agentúry držia v šachu. Zamestnávatelia sa tiež zbavujú zodpovednosti za adekvátne zaškolenie. Problémy, ktoré z toho vznikajú, sa musia riešiť za pochodu, priamo vo výrobe – a často na úkor domácich zamestnancov, čo vedie k spomínaným konfliktom.

Tento seriál sme začali odkazom na korene prvého mája, ktoré siahajú do USA devätnásteho storočia. Americká robotnícka trieda vtedy čelila zásadným zmenám, ku ktorým patril aj masívny prílev prisťahovalcov spoza Atlantiku. Zdá sa, že slovenská trieda pracujúcich dnes podobne začína písať novú kapitolu svojich dejín, v ktorej migrácia smerom dovnútra bude hrať dôležitú úlohu. Je predovšetkým na nej, akým obsahom ju naplní, a či sa dokáže poučiť nielen z minulosti, ale aj z novších príkladov jednoty a samostatnej iniciatívy pracujúcich zoči-voči kapitálu a štátu.

Dôvetok

Jedným z prvých dejísk spomínanej novej kapitoly je štrajková pohotovosť v trnavskom závode PSA. Ani po niekoľkých kolách vyjednávania a zásahu sprostredkovateľa sa tu odbory nedohodli s firmou na znení novej kolektívnej zmluvy. Zamestnávateľ ponúkal rast mesačných miezd o dvadsať až štyridsať eur v závislosti od pracovnej pozície. Sprostredkovateľ prišiel s návrhom, podľa ktorého by sa základné mzdy zvýšili o 53 €. Odbory však trvajú na plošnom raste miezd o 10 %. Okrem toho predložili ďalšie požiadavky, vrátane zavedenia systému tarifných miezd.

PSA je známa vysokou fluktuáciou a nízkymi platmi. Spomedzi trojice automobiliek, ktoré už vyrábajú na Slovensku, tu pracuje zrejme najviac ľudí zo zahraničia, najmä zo Srbska. Aj od ich podpory – na prípadných demonštráciách v závode či počas štrajku, ak naň dôjde – bude závisieť, kto vyhrá. Firma iste počíta s tým, že jazyková bariéra a agentúrne zamestnávanie urobia svoje. Zdá sa, že odbory to nechcú nechať tak. Uverejnili leták, ktorý informuje o doterajších výsledkoch vyjednávania. Nielen v slovenčine, ale aj v srbochorvátčine…


  1. V lete minulého roka nám v pošte pristál list od zamestnancov Volkswagenu v poľskej Poznani. Píšu v ňom, ako pozorne sledovali štrajk v bratislavskom VW, a ako veľa pre nich znamenal. Vďaka štrajku Moderných odborov sa poľskí kolegovia rozhodli povedať „nie“ a založiť nové odbory. Táto epizóda nám pripomenula, že v dnešnej globálne prepojenej ekonomike nie je žiadny konflikt izolovaný. Bez ohľadu na to, či si to štrajkujúci uvedomujú, kolektívna akcia v nadnárodnej spoločnosti má medzinárodné účinky. Pracovná migrácia je len iným aspektom tejto medzinárodnej deľby práce. 

  2. Na základe tejto a podobných skúseností vznikla kniha Racial Competition and Class Solidarity (2006). Jej autori skúmali, kedy v triednom boji prevažovala spolupráca medzi rasami či etnikami, a kedy pracujúci naopak bojovali rozdelení či dokonca proti sebe. Kniha The Production of Difference (2012) historika Davida Roedigera zase skúma rasové stratégie manažmentov, ktoré zdokonaľovali princíp „rozdeľuj a panuj“. 

  3. Migranti z juhu Talianska v od konca šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov stáli aj na čele bojovného robotníckeho hnutia v priemyselných centrách v severnom Taliansku. Pozri brožúru k filmu Porto Marghera: Posledné ohne, ktorú vydala skupina Kolektivně proti kapitálu. Celý film je k dispozícii na YouTube kanáli Karmíny

  4. Mimochodom, niečo podobné dnes hrozí slovenským opatrovateľkám a ďalším pracujúcim v Rakúsku. Miestna vláda chce od 1. januára 2019 obmedziť prídavky na deti vyplácané občanom iných krajín EÚ, ktorí pracujú v Rakúsku, no ktorých deti žijú inde. Majú sa znížiť na úroveň obvyklú v danej krajine: namiesto vyšších „rakúskych“ prídavkov teda slovenským opatrovateľkám budú vyplácať nižšie „slovenské“ prídavky. 

  5. K celkovej situácii na Balkáne pozri zaujímavý rozhovor so srbským filozofom a aktivistom Aleksandarom Matkovićom (v angličtine). 

  6. To však neznamená, že by v týchto krajinách neexistovali boje pracujúcich za zlepšenie ich situácie. Skôr naopak. Minulý rok sme na Facebooku krátko informovali o zápasoch pracujúcich a situácii na Ukrajine. Pozri aj naše príspevky o bojoch pracujúcich na Balkáne, napríklad na srbských poštách v lete a na jeseň 2017. Mimochodom, aj slovenské firmy sú zodpovedné za mizerné pracovné podmienky, ktorým srbskí pracujúci čelia doma, a proti ktorým štrajkujú

  7. Súvislosť pracoviska s „vonkajším svetom“ ilustrujú skúsenosti kolektívu Rozhnevaní pracujúci sveta (Angry Workers of the World), ktorý združuje britských i migrantských zamestnancov z veľkoskladov v Greenforde (západný Londýn). Postupne budujú svojpomocnú sieť, ktorá prepája problémy v práci s tými doma a na sídliskách či v susedstvách. Ak sa niekomu vyhráža šéf, dotyčný za ním nepríde do kancelárie sám so sklopeným zrakom, ale so skupinou kolegov. Ak niekomu príliš zdvihli nájomné, majiteľ bytu začne dostávať kolektívne návštevy. Ak niekomu pred domom zaparkuje vozidlo cudzineckej polície, sieť sa pokúsi zorganizovať kolektívny protest. Solidárna sieť musí spájať boje v práci s tými „po práci“, pretože obe sféry sú prepojené: „Rastúci tlak na proletárov mimo pracoviska má jasný dopad na to, ako sa vyvíja pomer síl medzi pracujúcimi a šéfmi. Napríklad stupňujúce sa antiimigračné razie alebo zastavenie sociálnej podpory zvyšujú strach zo straty zamestnania.“ Ak sa solidarita medzi domácimi a migrantmi rozvíja jednostranne, teda buď vnútri firiem (ako v rámci stratégie niektorých ľavicovo orientovaných odborov), alebo len v komunite (ako v prípade aktivizmu mimovládnych organizácií a cirkví), nedokáže zásadne zmeniť pomer síl medzi pracujúcimi a kapitálom. Podobne ako u nás, aj v londýnskych skladoch panuje vysoká fluktuácia: väčšina pracujúcich zostáva v jednej firme len krátko. AWW sa snažia udržať kontinuitu tým, že vydávajú noviny, v ktorých dokumentujú svoje skúsenosti a uvažujú nad zlepšeniami. Noviny rozdávajú pred bránami firiem. 

  8. Tento rozpor naznačuje aj náš rozhovor s bývalým zamestnancom PSA. Noel Ignatin z americkej skupiny Sojourner Truth Organization v texte „Black Worker, White Worker“ (1972) opisuje situáciu, keď sa bieli robotníci v oceliarňach síce solidárne postavili za černošských kolegov, no to im nebránilo v účasti na rasistických demonštráciách proti černošskému starostovi. 


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Dovidenia, dobré časy?

Konjunktúra sa chýli ku koncu a kolektívne vyjednávanie vo VW naznačuje, čo nás čaká.

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“

Dva roky Karmíny

Čo sa podarilo a čo chystáme?