Čo je trieda pracujúcich? (2. časť)

6. marec 2017

Kapitalizmus a reprodukcia

V kapitalizme funguje spoločenská reprodukcia úplne inak než vo feudalizme, hoci v jednom základnom znaku sa podobajú. Začnime opäť zjednodušenými príkladmi.

Ak sa opýtame, ako sa dnes chlieb dostane k spotrebiteľovi či ako sa múka dostane do mlynu, odpoveď je jasná: kúpou a predajom na trhu. Veľkú väčšinu statkov a služieb, pomocou ktorých uspokojujeme potreby, získavame prostredníctvom trhu, kde sa tieto tovary vymieňajú za peniaze. Tým sa kapitalizmus líši od všetkých predchádzajúcich typov spoločností, pretože trhová výmena v nich hrala vedľajšiu úlohu (napr. pri získavaní nedostatkových, nie nevyhnutných statkov; v medzinárodnom obchode; alebo bol prístup na trh obmedzený len na isté vrstvy spoločnosti), alebo sa objavovala len príležitostne (napr. naturálna výmena pri obradných stretnutiach cudzích kmeňov).

Na trhu sa však neobjavujú len hotové výrobky, ale aj pracovná sila.1 Výroba väčšiny statkov v kapitalizme funguje tak, že ľudia, ktorí majú k dispozícii peniaze, kupujú na trhu jednak veci, potrebné na výrobu iných vecí (napr. suroviny, nástroje, priestory), jednak pracovnú silu. Kombináciou týchto dvoch druhov tovarov (napr. tým, že sa surovina spracuje) vzniká nový tovar, ktorý sa predá. Samozrejme, celá táto operácia sa podstupuje preto, lebo medzi sumou, ktorá sa získa predajom hotového výrobku, a sumou, ktorá bola pôvodne potrebná na kúpu surovín atď. a pracovnej sily, je rozdiel. Ide o rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Tomuto rozdielu budeme hovoriť „zisk“ a proces, ku ktorému dochádza pri výrobe, budeme nazývať „zhodnotenie“ pôvodnej investície.2

V princípe ktokoľvek, kto disponuje potrebnou sumu peňazí, si môže kúpiť pracovnú silu (presnejšie by bolo hovoriť o jej prenajatí na dohodnutý čas, keďže pracovná sila sa „navždy“ kupuje len v prípade otrokov), všetky ďalšie potrebné tovary (suroviny atď.) a pustiť sa do zhodnocovania pôvodnej sumy. To však predpokladá, že tejto pracovnej sily je na trhu dostatok. Musí existovať pomerne veľká skupina ľudí, ktorí sú ochotní predávať svoju pracovnú silu. Povedané inak, musí tu byť pomerne veľká skupina ľudí bez peňazí, ktoré by sami mohli zhodnocovať, resp. bez ľahkého prístupu k nejakým zdrojom, z ktorých by sa mohli sami uživiť. Tento bod stojí za zdôraznenie: existencie kapitalizmu nie je možná bez toho, aby zároveň existovala skupina ľudí, ktorí sú odkázaní na predaj pracovnej sily.

Títo majitelia pracovnej sily dobrovoľne (a na základe pracovnej zmluvy) pristupujú na to, aby niekto použil ich pracovnú silu vo výrobe statkov alebo služieb.3 Za to dostávajú mzdu, ktorá im umožňuje uspokojovať potreby – prinajmenšom natoľko, aby dokázali prežiť a boli schopní ďalej ponúkať pracovnú silu v primeranej kvalite. Na rozdiel od poddaných v našom predchádzajúcom príklade si teda neponechávajú časť produktu, ktorý sami vyrobia (tak by to bolo v prípade, ak by ich zamestnávateľ platil v naturáliách). Namiesto toho dostávajú poukážky (peniaze), za ktoré si môžu na trhu kúpiť akýkoľvek produkt. Ale tak ako v prípade poddaných, aj tu platí, že množstvo produktov, ktoré si majitelia pracovnej sily môžu privlastniť (kúpiť na trhu za mzdu), nesmie nadlho klesnúť pod úroveň, ktorá umožňuje ich sebazáchovu – to by nakoniec priviedlo do ťažkostí aj samotných zamestnávateľov. Samozrejme, v záujme majiteľov pracovnej sily je, aby si za svoju prácu mohli privlastniť čo najväčšiu časť celkového produktu (a uspokojiť maximum potrieb). Na druhej strane, čím viac si privlastňujú majitelia pracovnej sily, tým menej zostáva pre zamestnávateľa v podobe zisku. Skrátka, čím väčšie sú náklady, tým menší je rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Medzi oboma stranami je teda napätie už pri uzatváraní pracovnej zmluvy, ktoré pokračuje aj v samotnej výrobe a týka sa všetkých podmienok práce (výška odmeny, dĺžka pracovného času, intenzita práce, ochrana zdravia, fyzický a duševný komfort pri práci atď.).

Robotnícka trieda a kapitalistická trieda

Podobnosť s naším zjednodušeným feudalizmom spočíva teda v tom, že aj tu máme dve skupiny ľudí (majiteľov pracovnej sily a majiteľov peňazí, ktorí ich zamestnávajú) s rozličným vzťahom k nadpráci a nadproduktu.4 Tá prvá vykonáva nadprácu (vo fabrike, v kancelárii, v kuriérskej službe, v jazykovej škole, v tlačiarni, v hudobnom štúdiu…) a vytvára nadprodukt, ktorým disponuje tá druhá. Zároveň sme si všimli, že ich záujmy, pokiaľ ide o rozdeľovanie produktu (a nadproduktu), sú protikladné. Tieto skupiny sú teda triedami a ich vzťah je triednym vzťahom. Prvú budeme nazývať „robotníckou triedou“, „triedou pracujúcich“ či „proletariátom“, tú druhú „kapitalistickou triedou“, „triedou kapitalistov“ či „buržoáziou“.5 Samotný vzťah medzi nimi je „kapitál“ alebo „kapitálový vzťah“.

Oproti predchádzajúcemu príkladu je tu niekoľko podstatných rozdielov. Po prvé, na to, aby fungovala reprodukcia, tu nie je potrebné násilie ani hrozba násilím. Pracujúci dobrovoľne predáva svoju pracovnú silu, pretože si vie spočítať, čo by to preňho znamenalo, ak by ju nepredával. Pozícia kapitalistov tu nie je výlučne určená dedičnými privilégiami, takže aspoň „v princípe“ sa každý môže stať kapitalistom. Na to, aby v kapitalizme niekto mohol disponovať cudzou nadprácou (resp. jej výsledkami, nadproduktom), nie je potrebný šľachtický titul ani vojenské zásluhy – stačia peniaze.

Po druhé, cieľom šľachty bolo predovšetkým udržať si vysoký životný štandard, môcť financovať príležitostné vojnové výpravy, vydržiavať dvor atď. Existovala tu teda istá horná hranica nadpráce, ktorú bolo treba prekročiť len v krízových obdobiach (vojny, epidémie a pod.). Povedané inak, šľachta síce vyvíjala tlak na poddaných, aby produkovali, ale jej „hlad po nadpráci“ mal určité obmedzenia, ktoré boli dané rozsahom potrieb samotnej šľachty. Preto v tejto spoločnosti (ako aj vo všetkých predkapitalistických spoločnostiach) neexistoval systematický tlak na zvyšovanie produktivity. Zásadnejšie technologické prevraty, napríklad v obrábaní pôdy, boli veľmi zriedkavé.

Konkurencia medzi kapitalistami a medzi robotníkmi

V kapitalizme, naopak, taký systematický tlak existuje; vytvára ho konkurencia medzi samotnými kapitalistami. Prvoradým cieľom jednotlivého kapitalistu vôbec nie je uspokojovať vlastné potreby (hoci to tiež musí robiť), ale udržať svoj podnik v konkurencii s ostatnými. Súperí s nimi o spotrebiteľov, dodávateľov, ako aj o pracovnú silu (k čomu sa ešte dostaneme). Aby to dokázal, usiluje sa získať čo najväčší podiel na trhu a čo najpriaznivejšiu mieru zhodnotenia investície (t. j. podiel zisku a nákladov na jeho dosiahnutie). Jedným zo základných prostriedkov na to je cenová konkurencia. Tá ho môže tlačiť k znižovaniu miezd (čím sa znížia náklady, takže vzrastie rozdiel medzi výnosmi a nákladmi), resp. k predlžovaniu pracovného času (čím sa zväčší objem produkcie, a pri nezmenenej mzde aj objem nadproduktu) či zvyšovaniu intenzity práce (čím sa zväčší objem produkcie pri nezmenenom celkovom pracovnom čase).

Tieto opatrenia však majú svoje hranice (robotníci budú živoriť a v dlhodobom horizonte sa stanú nepoužiteľnými, alebo odídu za vyššími mzdami či kratším pracovným časom a lepšími podmienkami). Ďalšou stratégiou je preto zvyšovanie produktivity tým, že sa mení organizácia práce a zavádzajú sa technologické zlepšenia. Príkladom prvého opatrenia je situácia, keď sa na základe analýzy stanovia presné pohyby, ktoré treba pri práci vykonávať, aby sa ušetrilo čo najviac času. Alebo sa práca, ktorú vykonáva jeden kvalifikovaný robotník, zjednoduší a rozdelí medzi viacero nekvalifikovaných robotníkov, čím sa jednak zrýchli práca, jednak môžu klesnúť náklady na mzdy, keďže nekvalifikovaní robotníci sú lacnejší. Cieľom technologických zlepšení je zrýchliť prácu (t. j. skrátiť čas potrebný na výrobu jedného kusu výrobku alebo obslúženie jedného zákazníka) či nahradiť kvalifikovaného, napríklad remeselne vzdelaného robotníka, nekvalifikovaným operátorom stroja, prípadne úplne nahradiť živého zamestnanca lacnejším, resp. účinnejším strojom. Tieto opatrenia tiež umožňujú zvyšovanie miezd (napr. na prilákanie spoľahlivejšej či kvalifikovanejšej pracovnej sily, na udržanie tej existujúcej, resp. ako odpoveď na neustále požiadavky zamestnancov), pri ktorom kapitalista nijako netratí, pretože úmerne ich zvýšeniu môže rásť aj nadprodukt. Dokonca môže rásť rýchlejšie než rastú mzdy: životná úroveň robotníkov sa vtedy síce zvyšuje, ale ešte viac rastie bohatstvo, ktoré produkujú pre kapitalistu.

Kapitalisti teda neustále súperia medzi sebou, čo ich núti meniť charakter samotného výrobného procesu, a tým meniť aj charakter robotníckej triedy (jej vzdelanosť a kvalifikáciu, jej zručnosti a schopnosti, jej životnú úroveň a spotrebné návyky). Niekedy sa to nazýva zmenou technického zloženia (kompozície) robotníckej triedy.6

Súťaž prebieha aj vnútri triedy pracujúcich. Jednotliví robotníci súperia o voľné pracovné miesta. Čím intenzívnejšie je toto súperenie (čím menej je pracovných miest v pomere k pracovnej sile, ktorá hľadá uplatnenie), tým väčší je tlak na mzdy smerom nadol (a naopak) a tým horšie pracovné a životné podmienky sú pracujúci ochotní prijať. Tak ako v každej súťaži, ani tu nemôžu byť všetci víťazmi. Navyše, už sme spomenuli, že v dôsledku konkurencie medzi kapitalistami dochádza k nahrádzaniu živých zamestnancov strojmi. Samozrejme, nie všetkých a nie navždy. Prepusteným robotníkom, ktorí sa stali nadbytočnými, však vždy istý čas trvá, kým si znova nájdu prácu. Celá robotnícka trieda je teda neustále v pohybe a istá jej časť je vždy mimo práce. Znie to paradoxne, ale súčasťou robotníckej triedy sú vždy aj nezamestnaní. Tvoria akúsi „rezervu“, ktorá je schopná pokrývať zvýšený dopyt kapitalistov po pracovnej sile (v obdobiach rastu) a zároveň funguje ako brzda rastu miezd. Patria k nej tí, ktorí práve aktívne hľadajú prácu, ale napríklad aj tí, ktorí sú zatiaľ nedostatočne zamestnaní (napríklad pracujú len na čiastočný úväzok, lebo na trhu nenašli celý). Niekedy sa hovorí o „priemyselnej rezervnej armáde“, ale nejde tu len o „priemysel“ v úzkom zmysle slova.

Komplikácie

Videli sme, že robotnícka trieda je charakteristická tým, že vytvára nadprodukt, ktorý si na základe pracovnej zmluvy legálne privlastňuje kapitalistická trieda. To je kapitálový vzťah. Keď niekto upečie tortu na rodinnú oslavu, jeho činnosť sa odohráva mimo kapitálového vzťahu. Torta tu nie je ani len tovarom – nepredáva sa a nikto ju nekupuje. Keď niekto upečie tortu a predá ju susedovi alebo cudziemu človeku na ulici, takisto sa sa celá vec odohráva mimo kapitálového vzťahu. Torta síce je tovarom, ale ten, kto ju predáva, nedisponuje cudzou nadprácou (upiekol ju predsa sám). Ten, kto ju kupuje, to nerobí s cieľom predať ju so ziskom, ale s cieľom spotrebovať ju. Kúpa je preňho výdavkom (presne tak, ako keď si tortu kúpi v cukrárni), ktorého cieľom je spotreba, a nie investíciou, ktorej cieľom by bolo zhodnotenie. Keď si niekto v cukrárni objedná koláč na rodinnú oslavu, vo vzťahu k zamestnancom cukrárne takisto nevystupuje ako kapitalista. Je jednoducho zákazníkom: nekupuje pracovnú silu, ale hotový výrobok. Kapitalistom je tu majiteľ cukrárne, pre ktorého je prevádzka tohto podniku spôsobom, ako zhodnocovať svoje peniaze. V pomere k nemu sú zamestnanci cukrárne robotníkmi, predávajú mu svoju pracovnú silu a on disponuje ich nadprácou.

Lenže veci nie sú vždy také jednoduché. Čím zložitejší je výrobný proces, tým ťažšie je povedať, ktorý robotník sa akou mierou podieľa na výrobe nadproduktu a tým aj na zhodnocovaní. Je tiež veľa takých kapitalistov (najmä v stredných, malých a mikropodnikoch), ktorí sa sami podieľajú na výrobe. Buď tým, že ju plánujú a organizujú (napr. majiteľ cukrárne vymýšľa recepty), alebo tým, že sa priamo zúčastňujú výroby statkov alebo služieb (majiteľ cukrárne pracuje ako hlavný cukrár). Popri samotnej výrobe tovarov si fungovanie kapitalistického podniku vyžaduje aj množstvo ďalších činností, ktoré síce neprispievajú k zväčšovaniu celkového bohatstva spoločnosti, ale za daných okolností sú nevyhnutné a môžu prispievať k znižovaniu nákladov. Treba napríklad viesť účtovnú evidenciu, dozerať na pracovníkov, aby naozaj pracovali, strážiť sklad, hľadať dodávateľov a odberateľov, pripravovať reklamu, komunikovať s bankou…

Niektoré z týchto činnosti robí v menších podnikoch spravidla kapitalista. Čím je podnik väčší a čím komplikovanejšie sa stáva jeho riadenie, tým viac je pravdepodobné, že sa na tieto činnosti vytvoria samostatné oddelenia (účtovné, obchodné, marketingové, bezpečnostné…), resp. samostatné pracovné pozície (sekretariát, vrátnik, recepcia…). Napríklad v priemyselných podnikoch nájdeme najnižší manažment, ktorý sčasti dozerá a trestá, sčasti riadi a pracuje alebo v prípade potreby aspoň zaskakuje; nižší až stredný manažment, ktorý riadi a organizuje prácu priamo v dielni či na linke; vyšší manažment, ktorý má na starosti celé oddelenie alebo viac oddelení; topmanažment, ktorý sa často prekrýva s kapitalistami a rozhoduje o dlhodobom rozvoji podniku, reprezentuje ho navonok, rokuje s veľkými obchodnými partnermi, akcionármi atď. Aj samotný kapitalista môže byť v pozícii zamestnanca (napr. ako generálny riaditeľ), pričom si jednak vypláca mzdu (plat riaditeľa), jednak disponuje ziskom firmy (zisk kapitalistu).7

Celková práca sa tu rozptyľuje do tej miery, že o jednom zamestnancovi je ťažké povedať, čo vlastne svojou prácou vytvára, a či jeho činnosť spočíva (alebo nespočíva) výlučne v tvorbe nadproduktu. V jednej pozícii sa môžu kombinovať „produktívne“ činnosti, ktoré priamo prispievajú k tvorbe nadproduktu, s „neproduktívnymi“ činnosťami, ktoré síce môžu byť nevyhnutné na fungovanie podniku, ale sú „nevyhnutným zlom“ a neprispievajú k zhodnocovaniu investície. Celé časti celkovej práce sa tiež môžu osamostatniť v tom zmysle, že podnik napríklad zruší účtovné oddelenie a nechá svoje účtovníctvo spracúvať u špecializovanej firmy. To isté možno urobiť aj so zamestnancami výroby tým, že sa výroba „outsourcuje“ a firma si ponechá len dizajn a plánovanie produktov.

Oproti nášmu príkladu feudalizmu (veľmi zjednodušenému, pripomíname) sú tu vzťahy omnoho komplikovanejšie. V prípade poddaného sme vedeli ľahko rozlíšiť, kedy pracuje na seba a kedy pracuje na panskom, resp. akú časť produktu si ponecháva a akú odovzdáva. Teraz vidíme len neprehľadnú masu ľudí s rôznou výškou mzdy, odlišnou kvalifikáciou či náplňou práce. Len čo vojde do budovy podniku, z budovy začnú vychádzať tovary. Keď sa predajú, tak sa tá časť zisku, ktorá sa znova neinvestuje do podniku, rozdelí medzi rovnako neprehľadnú masu členov topmanažmentu (napríklad v podobe akcií, opcií a pod.), akcionárov (medzi ktorými však môžu byť aj robotníci, ktorí pracujú v tomto či inom podniku, prípadne dôchodkové fondy, ktoré im strážia úspory!), banky a ďalších veriteľov a (v podobe daní a odvodov) aj štát.

Vidíme preto, aké lákavé sú koncepcie triedy, ktoré by do tohto zmätku chceli vniesť poriadok tým, že stanovia jasné rozdelenie podľa výšky mzdy, podľa kvalifikácie alebo podľa toho, či je práca prevažne manuálna, alebo duševná. Lenže ak chceme porozumieť úlohe určitých skupín ľudí v spoločenskej reprodukcii, nijako si tým nepomôžeme. Pri každom z týchto rozdelení by nám do jednej skupiny mohli spadnúť tí, ktorí sa podieľajú na zhodnocovaní, aj tí, ktorí sa na ňom nepodieľajú. Je to tak aj preto, lebo tvorcom nadproduktu je dnes „kolektívny robotník“ a jednotliví zamestnanci sú jeho „orgánmi“. Na druhej strane jasne vidíme, že koncepcia triedy, ktorá za správne východisko považuje proces reprodukcie, sa nehodí na „škatuľkovanie“ obyvateľstva do jasne oddelených kategórií.

Neproduktívna práca a vykorisťovanie

Navyše, aj tí, ktorých práca je celkom neproduktívna v tom zmysle, že sa buď vôbec nepodieľajú na zväčšovaní bohatstva (v zmysle výroby užitočných statkov a služieb), alebo sa na ňom síce podieľajú, ale zároveň neprispievajú k zhodnocovaniu niečích peňazí, môžu byť vykorisťovaní. Ich práca je pre kapitalistu prostriedkom na to, aby si privlastnil nadprodukt alebo nejakú jeho časť. Oni sami síce tento nadprodukt nevytvárajú, ale umožňujú jeho vytváranie či privlastňovanie tým, že vykonávajú rôzne vedľajšie činnosti (napr. vedú účtovníctvo, vyhľadávajú zákazníkov atď.), ktoré by inak musel robiť sám kapitalista. Za tieto činnosti im kapitalista platí mzdu, ktorá je preňho zrážkou zo zisku, a tak sa usiluje držať ju – v rámci možností – čo najnižšie (a naopak, zamestnanec sa zaujíma o to, aby jeho mzda bola čo najvyššia). Musí jednoducho stačiť na to, aby bol takýto pracovník ochotný ďalej poskytovať svoju pracovnú silu a nerozhodol sa zamestnať nejako lukratívnejšie, napríklad ako robotník.8 Mzda za neproduktívnu prácu nie je v nijakom nevyhnutnom pomere k veľkosti nadproduktu, ktorý si kapitalista môže privlastňovať vďaka tejto práci, ani k času, ktorý vďaka nej ušetrí pre seba.

To isté platí v prípade, ak si týchto neproduktívnych pracovníkov predstavíme nie ako zamestnancov podniku, ktorý vyrába nejaké statky alebo služby, ale takej spoločnosti, ktorá sa zaoberá výlučne obchodom či poskytovaním úverov. Predavači, obchodní zástupcovia alebo bankoví úradníci nezväčšujú celkový spoločenský produkt (a teda ani nadprodukt). No pre banku alebo obchod sú neproduktívni pracovníci prostriedkom, ako si privlastniť časť nadproduktu, ktorý niekde inde vytvárajú produktívni zamestnanci.

Zoči-voči svojmu kapitalistovi i celej triede kapitalistov sú teda neproduktívni zamestnanci v podobnom postavení ako tí produktívni. Čím komplikovanejšie sú technológie, výrobné procesy a trhové vzťahy medzi podnikmi, čím rozšírenejšie je vyššie vzdelanie, skrátka, čím rozvinutejší je kapitalizmus, tým väčšmi sa toto ich postavenie upevňuje. V devätnástom storočí bol účtovník blízkym partnerom majiteľa firmy a mohol získať významný podiel na vlastníctve podniku. Dnes je často slabo plateným kolieskom v súkolí oddelenia či špecializovanej korporácie a teší sa, keď mu firma poskytne benefit v podobe paintballového turnaja proti kolegom z HR.

Verejný sektor

Doteraz sme hovorili prevažne o zamestnancoch, ktorí svoju pracovnú silu predávajú niekomu, koho cieľom je zhodnotiť pôvodnú investíciu. Nebolo pritom dôležité, či je predmetom podnikania výroba materiálnych statkov (potravín, strojov, luxusného tovaru) alebo poskytovanie služieb (ako v kozmetickom salóne, jazykovej škole, špedičnej firme atď.); rozhodujúce bolo, že výsledok práce sa na trhu predá so ziskom. Pred chvíľou sme si tiež všimli, že existujú aj firmy, ktoré nemajú priamo do činenia s výrobou tovarov, ale zhodnocujú svoje peniaze tým, že si prostredníctvom práce svojich neproduktívnych zamestnancov privlastňujú časť nadproduktu, ktorý vyrábajú produktívni zamestnanci iných firiem. V moderných kapitalistických ekonomikách však existuje aj ďalšia, pomerne veľká oblasť činností, ktoré síce zamestnávajú značné množstvo pracovnej sily, no ktorých cieľom nie je zhodnotenie. Patrí sem napríklad verejná správa a systém sociálnych služieb, verejné školstvo, zdravotníctvo, polícia a obrana a podobne.

Vo všeobecnosti ide o dva druhy činností. Buď sa podieľajú na efektívnom chode štátu, teda inštitúcie, ktorá v kapitalizme garantuje dodržiavanie základných pravidiel (ako je napr. rešpektovanie súkromného vlastníctva) a má monopol na ich vymáhanie (a to aj násilím).9 V konečnom dôsledku sú tieto služby servisom pre triedu kapitalistov ako celok, hoci niekedy sa dostávajú do konfliktov s jednotlivými kapitalistami alebo aj celými sektormi kapitalistov. (Napríklad finančná polícia plní dôležitú úlohu z hľadiska stability kapitalistickej spoločnosti ako celku, no jej postupy sa vonkoncom nemusia páčiť jednotlivým podnikateľom. Diplomatická a iná zahraničná reprezentácia krajny zase môže byť prospešná z hľadiska zahraničného obchodu, no to, že ju prostredníctvom daní musia platiť všetci, sa nemusí páčiť tým kapitalistom, ktorí sa orientujú len na domáci trh.)

Alebo ide o činnosti ako školstvo, zdravotníctvo a dôchodkové zabezpečenie, ktoré sa na náklady celej spoločnosti poskytujú všetkým jej členom a umožňujú im uspokojovať určité potreby. (Samozrejme, zároveň môžu plniť dôležitú funkciu vo vzťahu k fungovaniu kapitálového vzťahu: napríklad vzdelávací systém by mal pripravovať kvalifikovanú a disciplinovanú pracovnú silu podľa požiadaviek zamestnávateľov, zdravotníctvo zase „opravuje“ pracovnú silu, ktorá prestala správne fungovať.) Samotná existencia takýchto služieb je sčasti výsledkom minulého tlaku pracujúcich, ktorí si u štátu, resp. kapitalistickej triedy, vynútili prístup ku vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, ochrane v nezamestnanosti a podobne.

Oba druhy činností vo verejnom sektore zamestnávajú námezdných pracovníkov, ktorí nezhodnocujú ničie peniaze (a v klasickom prípade ani nevyrábajú tovary, teda statky a služby, ktoré by sa predávali na trhu). Naopak, ich činnosť predstavuje pre spoločnosť ako celok finančné náklady. Hoci statky či služby, ktoré svojou prácou poskytujú, môžu byť užitočné (a to nielen v tom zmysle, že sú potrebné pre fungovanie štátu a kapitalizmu, ale vo všeobecnom zmysle – že totiž uspokojujú ľudské potreby a boli by nevyhnutné bez ohľadu na kapitalizmus) a teda hrajú úlohu v procese spoločenskej reprodukcie, nie sú samy osebe „ekonomicky zaujímavé“.10 Zamestnanci verejného sektora sú teda neproduktívni. Od neproduktívnych zamestnancov v súkromnom sektore (napr. v obchode, v bankách) sa však líšia v niekoľkých ohľadoch. Výsledkom ich práce sú statky či služby, ktoré rozširujú bohatstvo spoločnosti – v tomto ohľade sa podobajú produktívnym zamestnancom v súkromnom sektore. No výsledky ich práce sa nepredávajú s cieľom zhodnotiť ich. Štát nezamestnáva učiteľov alebo lekárov preto, aby si z ich práce zlepšil rozpočet.

Prevádzka verejného sektora sa financuje z celkového nadproduktu spoločnosti (ako zrážka zo zisku v podobe daní, odvodov, ciel), resp. z iných častí celkového produktu (ako zrážka z miezd pracujúcich v podobe daní a odvodov). Zároveň má štát popri financovaní „služieb verejnosti“ aj iné náklady, ktoré súvisia skôr so záujmami kapitalistickej triedy (rozvoj infraštruktúry, investičné stimuly, financovanie armády a pod.). Vzniká preto neustály tlak na znižovanie nákladov spojených s prevádzkou týchto služieb a na ich zefektívňovanie (zvyšovanie intenzity práce, predlžovanie pracovného času, zmeny v organizácii práce). Z pohľadu štátu (a „daňových poplatníkov“) musí mzda zamestnanca verejného sektora stačiť na to, aby prežil a bol ďalej ochotný vykonávať svoju prácu (v požadovanej kvalite), no je neekonomické, aby bola oveľa vyššia. Na druhej strane je v záujme tohto zamestnanca, aby bola jeho mzda čo najvyššia, keďže od nej závisí rozsah potrieb, ktoré môže uspokojovať. Vidíme tu teda podobný stret záujmov, ako pri zamestnancoch súkromného sektora.

Aj zamestnanci verejného sektora sú vykorisťovaní – v tom zmysle, že ich mzda nie je v nijakej nevyhnutnej súvislosti s osohom, ktorý prináša ich práca (preventívna zdravotná starostlivosť šetrí budúce náklady; záchrana človeka z horiaceho domu umožní, aby ako produktívny robotník naďalej zhodnocoval niečie peniaze; existencia školských zariadení umožňuje rodičom malých detí pracovať na plný úväzok atď.). V práci trávia viac času, než koľko je potrebné na výrobu statkov a služieb, za ktoré vymieňajú svoju mzdu. Hranice ich mzdy sú totiž vytýčené jednak nákladmi, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie ich pracovnej sily, jednak intenzitou konkurencie v ich profesii na pracovnom trhu, a napokon aj tlakom, ktorý sú schopní vyvinúť na zamestnávateľa (v tomto prípade na štát či samosprávu).

K štátu ešte jedna poznámka: o zamestnancoch verejného sektora sme napísali, že ich práca je neproduktívna. To však neznamená, že všetci štátni zamestnanci sú neproduktívni. Možno si predstaviť napríklad štátny podnik či akciovú spoločnosť (v ľubovoľnom odvetví), v ktorej je štát majoritným vlastníkom, a ktorá vyrába statky či služby s cieľom zhodnotiť investované prostriedky. Tí jej zamestnanci, ktorých práca je produktívna u súkromných podnikateľov, by boli aj v tomto prípade produktívnymi robotníkmi. Za zmienku tiež stojí, že práca niektorých verejných zamestnancov, ktorá je neproduktívna, by sa stala produktívnou vo chvíli, keď by sa podnik alebo celé odvetvie sprivatizovali. Napríklad súkromná škola či nemocnica je stroj na zhodnocovanie investície jej majiteľa a učitelia či lekári, ktorí v nej pracujú, sú produktívnymi robotníkmi – na rozdiel od zamestnancov verejnej nemocnice alebo školy.

Neformálna a čierna ekonomika

Pri vysvetľovaní toho, ako funguje kapitalizmus, sa niekedy príliš zdôrazňuje, že od predkapitalistických spoločností sa líši tým, že pri donucovaní k nadpráci (resp. pri vynucovaní nadproduktu) v ňom násilie nehrá úlohu – na rozdiel napríklad od feudalizmu. Je na slobodnom rozhodnutí majiteľa pracovnej sily, či sa vôbec rozhodne predávať ju, a ak áno, koho si vyberie za kupcu. Prirodzene, „sloboda“ tohto rozhodnutia je značne limitovaná tým, že od predaja pracovnej sily závisí živobytie robotníka. A v tom je práve ten hlavný rozdiel – donútenie k nadpráci je v kapitalizme čisto ekonomické a nevyžaduje si priame násilie či hrozbu násilím.

V kapitalistických ekonomikách v skutočnosti existujú veľké oblasti podnikania, ktoré sú za hranicou zákonnosti a zmluvných vzťahov: od prostitúcie cez nelegálny obchod s drogami či zbraňami až po priemyselnú výrobu založenú na nelegálnej detskej práci. Všetky pojmy a rozlíšenia, ktoré sme si už všimli (robotník ako tvorca nadproduktu, individuálny verzus kolektívny robotník, produktívna a neproduktívna práca), platia aj v týchto oblastiach.

Pokračovanie o týždeň.


  1. V skutočnosti medzi oboma faktmi – teda medzi faktom, že na trhu sa predáva a kupuje pracovná sila, a faktom, že na trhu sa predáva a kupuje veľká väčšina všetkých statkov – existuje priama súvislosť. To druhé je možné vďaka tomu prvému. Vysvetľovaním, prečo je to tak, sa tu nebudeme zdržovať. 

  2. Samozrejme, bolo by treba vysvetliť, ako je niečo také vôbec možné – kde sa berie rozdiel medzi hodnotou nových tovarov a hodnotou pracovnej sily a surovín. To by nás však napokon priviedlo k otázke, čo je vôbec (ekonomická) hodnota a odkiaľ sa berie, a príliš by sme sa vzdialili od otázky, ktorá nás tu zaujíma, t. j. čo je pracujúca trieda. Preto sa tu tiež nezaoberáme otázkou, aký je rozdiel medzi ziskom a nadhodnotou, nepoužívame pojmy ako absolútna a relatívna nadhodnota atď. Striktný pohľad hovorí proti takémuto oddeľovaniu teórie tried v kapitalizme od teórie hodnoty a v budúcnosti snáď tento prehrešok odčiníme. 

  3. „Pracovná zmluva“ pritom môže zastupovať veľmi rôznorodé právne vzťahy: nemusí ísť len o pracovný pomer. Aj „samostatne zárobkovo činné osoby“ môžu byť de facto v postavení robotníka, hoci de iure sú živnostníci. Podobne pri brigádach a dohodách o vykonaní práce, zmluve o dielo a ďalších úpravách. 

  4. Keď ďalej hovoríme v súvislosti s kapitalizmom o nadprodukte, máme vždy na mysli len také tovary (čiže statky a služby, ktoré sa predávajú na trhu), ktoré sa vyrábajú s cieľom zhodnotiť pôvodnú investíciu. Za nadprodukt možno z iného hľadiska považovať aj iné produkty práce, ale tu sa nimi nebudeme zaoberať. 

  5. Termín „proletariát“ pochádza z čias antického Ríma; označovali sa ním občania, ktorí neboli otroci, no zároveň nevlastnili väčší majetok. „Proletarius“ doslova znamená „ten, kto má (len) deti“. Slovo „buržoázia“ pochádza z francúzštiny a pôvodne označovalo mešťanov – remeselných majstrov a kupcov. 

  6. Tieto zmeny však nemusia byť len výsledkom konkurenčného tlaku zvonka. Môže ísť aj o reakciu na požiadavky či boje pracujúcich – napríklad v tom zmysle, že zavedením novej technológie kapitalista zmení podmienky na pracovisku tak, že sa na ňom zamestnanci budú môcť ťažšie organizovať (prípadne vďaka novej technológii priamo prepustí „problémových“ zamestnancov). 

  7. Z toho je tiež zrejmé, že zisk podniku nie je jednoducho „mzdou“ kapitalistu za činnosti, ktoré vykonáva pri jeho riadení. 

  8. Fakticky sú mzdy časti „neproduktívnych“ zamestnancov často nižšie než mzdy „produktívnych“ zamestnancov, najmä tých vyššie kvalifikovaných. 

  9. To zďaleka nie je všetko, čo by bolo treba povedať o štáte, ale podrobnejšie sa ním teraz nemôžeme zaoberať. 

  10. Pre kapitalistickú triedu sú však príťažlivé z iných dôvodov. Prostredníctvom úplnej alebo čiastočnej privatizácie sa napríklad dajú premeniť na normálne odvetvia podnikania. „Verejné obstarávanie“ tiež môže byť lukratívnym odbytiskom pre ich tovary a služby. Popritom existujú aj ďalšie spôsoby, ako parazitovať na verejnom sektore (napr. pomocou súkromnej zdravotnej poisťovne, do ktorej plynú zákonom garantované odvody). 


Všetky časti seriálu