Čím bol štrajk vo VW výnimočný?

18. september 2017

V správe z Financial Times, ktorá informuje o výsledkoch boja vo Volkswagene, sa uvádza, že išlo o „prvý vážny štrajk“ na Slovensku po roku 1989. Ťažko povedať, čo presne sa tým myslí. Z pohľadu účastníkov bol predsa „vážny“ ktorýkoľvek ostrý a časovo neobmedzený štrajk. Verejná mienka by zase mohla za vážnejší považovať štrajk štrnástich nemocníc v roku 2006, prípadne prerušenie práce nemocničných lekárov a vyhlásenie krízového stavu spojené s hromadným podávaním výpovedí v roku 2011. Štrajk vo VW nepochybne bol výnimočný. Aby sme však pochopili, čím vyčnieval, musíme sa trochu bližšie pozrieť na boje, ktoré mu predchádzali. Nebolo ich tak málo, ako by sa mohlo zdať. Len v období rokov 1994 – 2014, ktoré Karmína už podrobnejšie zmapovala, sa u nás odohralo najmenej 113 štrajkov. To je v priemere asi päť za rok. Čím teda júnový štrajk v Devínskej Novej Vsi vybočoval z radu?

Pri pohľade na spomínané, vyše dvadsaťročné obdobie možno identifikovať tri úseky („cykly“) intenzívnejšej aktivity pracujúcich, ktorá sa prejavovala štrajkmi, štrajkovými pohotovosťami, demonštráciami a ďalšími druhmi kolektívnych akcií:

  1. roky 1997 – 1999,

  2. obdobie rokov 2001 – 2004,

  3. roky 2011 a 2012.

Deväťdesiate roky

prvom cykle (1997 – 1999) prevažovali boje, ktoré sa týkali transformácie slovenskej ekonomiky a privatizácie podnikov. Pracujúci sa v tomto období bránili nevyplácaniu miezd, tunelovaniu podnikov, hromadnému prepúšťaniu a rôznym opatreniam, ktoré boli spojené s reštrukturalizáciou firiem. Zápasy, ktoré viedli, boli teda prevažne defenzívne. Ohniskami týchto konfliktov boli podniky strojárskeho, potravinárskeho či textilného priemyslu, ale aj autobusová doprava či ťažobný priemysel.

Tento cyklus sa odohral predtým, než na Slovensko začali vo veľkom prúdiť zahraničné investície – čiže aj predtým, ako sa zo Slovenska stalo centrum automobilového priemyslu. Spomínané boje sa ani nijako nedotkli výroby vozidiel Volkswagen, ktorá sa v Bratislave začala po roku 1991.1 Protestovalo sa však v iných podnikoch automobilového priemyslu. Je príznačné, že dnes si na ne spomenie len málokto: TAZ Sipox v Trnave a LIAZ vo Zvolene. Prvý vyrábal známe dodávky a sanitky „tisícdvestotrojky“, druhý nákladné vozidlá a autobusy. Oba boli v tom čase v problémoch a napokon sa ocitli v konkurze.

Viaceré boje v tomto období boli úspešné, napríklad v tom zmysle, že sa podarilo prinútiť zamestnávateľa, aby spätne vyplatil aspoň časť miezd. No z celkového hľadiska pracujúci koncom deväťdesiatych rokoch utrpeli ťažkú porážku: proces transformácie sa nepodarilo významnejšie ovplyvniť, veľká časť starého priemyslu jednoducho zmizla a miera nezamestnanosti po roku 1999 stúpla na vyše devätnásť percent.

Boje proti reformám a nevyužitá príležitosť

S rokom 2000 prichádza masívna investičná vlna, ktorá neskôr priniesla PSA Peugeot Citroën v Trnave (sériová výroba sa začala v roku 2006) či Kia v Žiline (rovnako 2006), celú sieť subdodávateľov automobilového priemyslu, ale aj elektrotechnické či iné podniky. V druhom období (zhruba 2001 – 2004) sa však významné boje odohrávajú inde. Týkali sa jednak verejného sektora, ktorého zamestnanci sa bránili poklesu reálnych miezd, reštruktrualizácii a reformám (školstvo, zdravotníctvo, železničná doprava), jednak všeobecných, celospoločenských požiadaviek (protesty proti novému Zákonníku práce či znižovaniu sociálnych dávok). Znova teda prevažovali defenzívne konflikty, tentoraz sústredné vo verejnom sektore. V súkromnom sektore pokračovali mnohé zápasy, ktoré sa začali ešte v deväťdesiatych rokoch.

V časoch krátko pred krízou sa začali ozývať sťažnosti zamestnávateľov na nedostatok pracovnej sily. Miera nezamestnanosti sa v roku 2008 dostala na historické minimum 9,6 % (ktoré v tomto roku zrejme prekonáme). Reálne mzdy v tomto období rástli. Neobjavili sa však pozoruhodnejšie príklady bojov v priemysle, ktoré by využili priaznivú situáciu a vynútili si nielen výraznejší rast miezd, ale aj ústupky, ktoré by sa týkali pracovných podmienok.2 Namiesto toho pokračujú zápasy vo verejnom sektore (napríklad spomínaný štrajk nemocníc v roku 2006 a ďalšie akcie zdravotníkov), prípadne defenzívne boje v duchu deväťdesiatych rokov.

Z úspešných štrajkov a iných akcií v tomto období možno spomenúť štrajkovú pohotovosť v SAD Poprad (15 % rast miezd) a Dopravnom podniku mesta Košice (19 % rast), výstražný a neskorší celodenný štrajk v armatúrke HDO SK v Myjave (8 % rast) či štrajkovú pohotovosť v Bosch Siemens Hausgeräte v Michalovciach (14,5 % rast). S automobilovým priemyslom súvisel okupačný štrajk vo fabrike Kromberg & Schubert v Kolárove, ktorá vyrába káblové zväzky. Skončil sa dohodou o 5 % raste miezd a zvýšení príplatkov za prácu cez víkend. Vo Volkswagene bol v celom predkrízovom období pokoj, s výnimkou roku 2004, keď odbory počas kolektívneho vyjednávania prvýkrát vyhlásili štrajkovú pohotovosť.3

Pri celkovom pohľade na obdobie pred krízou je zrejmé, že sa nepodarilo využiť príležitosť, ktorú poskytovala situácia na trhu s pracovnou silou. Tak ako počas prvého a druhého cyklu, aj v predkrízovom období prevažovali defenzívne boje. Kríza zásadne zmenila pomery: v súvislosti s poklesom objednávok v priemysle sa začalo prepúšťanie a miera nezamestnanosti stúpla na dvanásť a neskôr na vyše štrnásť percent. Konfederácia odborových zväzov SR, už predtým spojená so Smerom prostredníctvom dohody o spolupráci, sa teraz zaviazala, že v záujme udržania zamestnanosti sa vzdá nátlakových akcií. Aj kooperácia, ktorú odbory poskytovali firmám v súvislosti so zavádzaním konta pracovného času („flexikonto“) a ďalších opatrení, sa zdôvodňovala zachovaním pracovných miest.4

Úsporné opatrenia a nová konjunktúra

V roku 2010 prichádzajú prvé náznaky oživenia v priemysle a kríza sa presúva na úroveň štátneho rozpočtu. Boje, ktoré sa objavili v treťom období, teda v rokoch 2011 a 2012, prevažne súviseli práve s úspornými opatreniami vo verejnom sektore (podávanie výpovedí v nemocniciach, dva štrajky v školstve) a s reformami vlády Ivety Radičovej (odborárske demonštrácie). Zamestnávatelia v súkromnom sektore medzitým využívajú nové, priaznivejšie podmienky: vyše dvanásťpercentnú mieru nezamestnanosti (až do roku 2015), oslabené odbory, štátne stimuly a ďalšie ústretové opatrenia (napr. Zákonník práce za Radičovej vlády).5 Firmy spájajú pracovné pozície, začínajú intenzívnejšie využívať agentúrnu prácu či „živnostníkov“ a tie, ktoré si to môžu dovoliť, rozširujú výrobu alebo investujú do nových technológií. Boje v súkromnom sektore sa opäť sústreďujú na nevyhnutnú obranu: proti prepúšťaniu (SPP, železnice, Refrako), proti nevyplácaniu miezd (Moldavský recyklačný podnik, Metalurg Steel, Slotex Fashion) či proti núteniu do živností (PPS Detva).

K bojom, ktoré aspoň trochu vybočovali z tejto orientácie, patril „štrajk v Hencovciach“ (týždňový štrajk v dvoch textilných fabrikách, ktorý sa skončil rastom miezd o 50 €), štrajkové pohotovosti v opravovni autobusov Corex Servis vo Vrábľoch (rast miezd o 5 % a neskôr o 2,6 %) a vo firme Yazaki Wiring Technologies (výroba káblových zväzkov v Michalovciach; rast tarifných miezd o 5 %, v najnižších tarifných triedach o 7 %). Pokus OZ KOVO zorganizovať „zvonka“ okupačný štrajk v spoločnosti Yura Eltec v Hnúšti, ktorá vyrába káblové zväzky do áut a z ktorej sa ozývali sťažnosti na nedôstojné pracovné podmienky, nebol úspešný. Štrajkové pohotovosti sa v rokoch 2010 a 2012 odohrali aj vo Volkswagene. Zamestnanci vďaka prvej z nich získali rast miezd o 3 % a jednorazovú platbu vo výške 215 € pri ročnej platnosti kolektívnej zmluvy. Druhá viedla k rastu taríf o 4,8 %, pričom dohoda zahŕňala aj dve jednorazové platby (200 + 100 €) v priebehu osemnástich mesiacov.

Obdobie bezprostredne po kríze položilo základy hospodárskeho boomu, ktorý zažívame v súčasnosti. Postupne znova vznikla situácia, keď je na trhu nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Najmä v posledných dvoch rokoch preto rýchlejšie rastie počet pracovníkov, ktorí do slovenských fabrík prichádzajú z Rumunska, Srbska a Bulharska. Za posledné štyri roky aj vďaka nízkej inflácii rástli reálne mzdy v priemere o asi tri percentá ročne (v priemyselnej výrobe o štyri percentá), teda podobne, ako v štyroch rokoch pred krízou.

A podobne ako pred krízou, ani po roku 2012 výraznejšie nepribúdalo ofenzívnych bojov v súkromnom sektore. Pred Volkswagenom sa v roku 2013 konala demonštrácia za vyšší jednorazový príplatok: odbory žiadali vyše 1600 €, firma ponúkala asi 1300 €. Zápas sa skončil dohodou na odmene vo výške 1350 €. V roku 2014 tu odbory počas kolektívneho vyjednávania vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Pôvodný návrh firmy údajne počítal so znížením miezd o štyri percentá. Odborári napokon vyjednali rast tarifných platov v dvoch krokoch, o 2,4 % a o 2,3 %, a dve jednorazové platby v celkovej výške 280 €.

Náznaky akéhosi obratu priniesol až rok 2017. Začal sa trojdňovým štrajkom v PPS Group Detva, ktorým si zamestnanci vybojovali rast tarifných miezd o 4,5 percenta. Štrajk hrozil aj v čínskej firme Yanfeng Slovakia Automotive Interior Systems v Námestove. Odbory napokon vyrokovali zvýšenie miezd o 50 € v dvoch krokoch a jednorazový tridsaťeurový príplatok (pri priemernej mzde zamestnancov výroby na úrovni zhruba 660 €). Štrajková pohotovosť postihla aj odberateľa tejto námestovskej firmy – automobilku Kia. V marci sa tu dohodli na raste tarifných miezd o 75 € (v najpočetnejšej tarifnej triede to znamenalo zvýšenie o 8,8 %).

Ofenzíva vo VW

A potom prišiel štrajk vo Volkswagene. Ako sme videli, medzi jeho pôvodné požiadavky patril rast tarifných miezd o 16 % v priebehu jedného roka, predĺženie platenej prestávky o desať minút, predĺženie platenej dovolenky o päť dní, príspevok 50 € na cestovné a bývanie či zvýšenie trinásteho a štrnásteho platu. Čo znamenali tieto požiadavky, za ktorými sa zjednotila veľká väčšina kmeňových zamestnancov, a za ktoré bola ochotná obetovať niekoľkodňovú mzdu?

Požiadavka zvýšiť mzdy tu neprišla v kontexte stagnujúcich či dokonca klesajúcich miezd. Od roku 2010 sa v kolektívnych vyjednávaniach darilo pravidelne zvyšovať tarifné mzdy tempom, ktoré bolo rýchlejšie než miera rastu nominálnych miezd v celom hospodárstve. Ak berieme do úvahy len rast tarifných miezd vo VW, v rokoch 2010 – 2016 rástli v priemere o 3,2 % ročne. Nominálna mzda v celej ekonomike sa v rovnakom období zvyšovala v priemere o 2,9 % ročne. Kumulatívne, teda za celé spomínané obdobie, sa tarifné mzdy vo VW zvýšili o 24,6 %. Celoslovenská priemerná mzda pritom vzrástla o 22,5 %.6 Pri tomto porovnaní odhliadame od toho, že pravidelnou súčasťou kolektívnych zmlúv vo VW sú aj jednorazové príplatky, ktoré ďalej zvyšujú priemernú mesačnú mzdu v podniku.

Cieľom šestnásťpercentnej požiadavky teda nebolo dobehnúť ostatných pracujúcich na Slovensku, ani udržiavať rýchlosť ako na tempomate, ale pridať plyn. To isté platí o ďalších požiadavkách: ich splnením by sa ešte rozšíril okruh výdobytkov, ktoré zďaleka nie sú samozrejmosťou pre väčšinu zamestnancov nielen v priemysle, ale vôbec v slovenskej ekonomike.

Takisto tu nešlo o zápas robotníkov, ktorých dosiaľ držali na krátkej reťazi. Odbory sú vo Volkswagene nielen tolerované, ale dvaja ich zástupcovia sú členmi dozornej rady podniku. To je zásadný rozdiel napríklad oproti situácii v žilinskej Kia, v ktorej odbory nemajú ani len vlastnú kanceláriu a sídlia ďaleko od areálu, v centre mesta. A už vôbec sa boj vo VW nedá porovnávať so zápasmi deväťdesiatych rokov, keď sa zamestnanci pomocou demonštrácií, protestných hladoviek a štrajkov usilovali zabrániť prepúšťaniu alebo zániku výroby. Bratislavský závod má v koncerne významnú pozíciu, je miestom rozvoja, expanzie a investícií.

Skrátka, zápas vo Volkswagene bol ofenzívny. V slovenskom súkromnom sektore sme takých dosiaľ videli len málo. Ak berieme do úvahy iba štrajky, v žiadnej automobilke sa zatiaľ nič podobné nestalo, a aj subdodávateľský reťazec bol na podobné boje veľmi chudobný. To všetko nás núti zbystriť pozornosť. Objavil sa tu štrajk, ktorý mal ofenzívne požiadavky, týkal sa automobilového priemyslu a odohral sa v období hospodárskej konjunktúry, a to v podniku mimoriadneho významu. Ak by naň nadviazali ďalšie podobné boje, išlo by o zásadný rozchod s doterajšou (modernou) históriou slovenskej triedy pracujúcich. V ďalšej časti sa na tento potenciálny zlom pozrieme bližšie.

(Pokračovanie o týždeň.)


  1. Nemeckého koncernu sa však predsa len trochu týkali: v roku 1998 sa odohral dvojhodinový štrajk vo firme Volkswagen Elektrické systémy v Nitre. Príčinou bolo opakované meškanie výplat počas troch mesiacov. Tento podnik na výrobu káblových zväzkov vznikol v roku 1996 a patril spolovice Volkswagenu a Siemensu. Firmu v roku 2006 prevzali japonské spoločnosti z koncernu Sumitomo. Dnes pôsobí pod názvom SE Bordnetze – Slovakia, s. r. o. 

  2. O možnosti ofenzívnych bojov v českom a slovenskom autopriemysle ako prvá hovorila skupina Kolektivně proti kapitálu vo svojom bulletine Třídní boj v autoprůmyslu: přidá plyn?, ktorý vyšiel už pred desiatimi rokmi (2007). Jeho politické východiská, ale aj otázky, ktoré kladie, však nijako nestratili na aktuálnosti. 

  3. Vyjednávanie sa vtedy skončilo dohodou o jednorazovom príplatku vo výške 4650 Sk, raste tarifných platov o 7,3 % v priebehu 21 mesiacov a zvýšení trinásteho platu o 5 % (počítaných z tarifného platu). 

  4. Volkswagen, ale aj Kia a PSA, museli v krízových rokoch 2008 a 2009 viackrát obmedziť alebo zastaviť výrobu. V januári 2009 tiež VW zatraktívnil podmienky pre zamestnancov, ktorí dobrovoľne odídu z firmy alebo si vyberú dlhodobé neplatené voľno. V roku 2009 sa zaviedlo aj tzv. flexikonto, neskoršie konto pracovného času. 

  5. Do Zákonníka práce sa vtedy dostalo aj konto pracovného času. Zamestnávateľ ho mohol zaviesť po písomnej dohode so zástupcami pracujúcich. Po ďalšej zmene zákona v roku 2013 to môže urobiť len prostredníctvom kolektívnej zmluvy. 

  6. V odvetví priemyselnej výroby však mzdy rástli o čosi rýchlejšie: v priemere o 4,2 % ročne, kumulatívne o vyše 33 %. Netreba však zabúdať, že porovnávame miery rastu, nie absolútne veľkosti platov. To, že v niektorých priemyselných podnikoch rástli mzdy rýchlejšie ako VW, ešte vôbec neznamená, že životná úroveň ich zamestnancov je vyššia. Základný plat v šiestej tarifnej triede vo Volkswagene dosahoval v roku 2010 848 €, čo bol 1,1-násobok vtedajšej priemernej mzdy v celej ekonomike, resp. 1,07-násobok vtedajšej priemernej mzdy v priemyselnej výrobe. Tieto priemerné mzdy už zahŕňajú (na rozdiel od tarifného platu vo VW) aj všetky príplatky a prémie. Zodpovedajúce čísla za rok 2016 sú: 1027 €, 1,13-násobok a 1,03-násobok. 


Všetky časti seriálu