Boje nového typu?

25. september 2017

minulej časti sme ukázali, že štrajk vo Volkswagene vo viacerých ohľadoch vyčnieval z radu doterajších bojov pracujúcich na Slovensku. Týkal sa autopriemyslu, prišiel v čase ekonomickej konjunktúry a mal ofenzívne požiadavky. V tejto časti sa chceme bližšie pozrieť na to, aký zlom by mohol znamenať nástup ďalších bojov, inšpirovaných júnovým príkladom.

Stará a nová trieda

Boje deväťdesiatych rokov, ktoré sme stručne zhrnuli v predchádzajúcej časti, viedla istá konkrétna podoba triedy pracujúcich. Bola charakteristická svojím zložením a spätá s vtedajšou podobou kapitalistickej výroby na Slovensku. Transformačný proces a tlak svetového trhu odsúdili túto podobu triedy pracujúcich z veľkej časti na zánik, pretože zničili podmienky, v ktorých mohla existovať. V zápasoch v strojárstve, potravinárstve, textilnej výrobe či sklárstve sa teda nebojovalo len za zachovanie jednotlivých podnikov. Aspoň implicitne išlo aj o obranu určitých spôsobov organizácie práce, ktoré boli spojené so starým priemyslom zdedeným z minulého režimu. Pracujúci ich dôverne poznali, orientovali sa vo výhodách i nástrahách, ktorými sa vyznačovali, a lipli na istotách, ktoré so sebou niesli. Spolu s touto priemyselnou základňou bránili aj širší „spôsob života“, ktorý na nej v priebehu desaťročí vyrástol, a ktorý sa netýkal len práce.1 Transformácia slovenskej ekonomiky ho rozbúrala spolu s priemyselnou (a poľnohospodárskou) základňou, na ktorej bol vybudovaný.2

Vlna investícií po roku 2000 vystavala nový priemysel, ktorého centrom je nové odvetvie (z pohľadu Slovenska), teda výroba motorových vozidiel. Je zasadený do kontextu novej medzinárodnej deľby práce a zakladá sa na moderných technológiách, súčasných metódach riadenia pracovnej sily, štíhlej výrobe, dodávkach „v pravý čas“ (just-in-time) či využívaní agentúrnej práce. S príchodom nového priemyslu sa zmenilo aj zloženie triedy pracujúcich. Vznikla jej nová podoba, ktorá sa od tej starej líši svojou prácou, životnými podmienkami a zrejme aj spôsobmi, akými sa k obom vzťahuje. V rozhovore, ktorý uverejníme neskôr tento rok, nám o tom zamestnanec žilinskej Kie povedal:

„…mladí ľudia dnes majú trošku iné očakávania než ľudia, ktorí začali robiť v strojárňach ešte za socializmu. Podľa mňa sa to kedysi prezentovalo tak, že pracovná sila na Slovensku je lacná, neorganizovaná, nefungujú tu odbory. V Kii ani nemali nikdy vzniknúť. A Kia akoby stále vychádza z tejto predstavy, lenže pomaly prichádza na to, že Slovensko sa mení, ľudia cestujú, vedia, ako sa žije inde. A zvlášť tí mladí.“

Táto nová trieda pracujúcich, ktorá je sústredená v autopriemysle, kovovýrobe či elektrotechnickom priemysle, dosiaľ nehrala hlavnú úlohu v nijakom období bojov a neiniciovala žiadne významnejšie štrajky.

„Polanyiovské“ a „marxovské“ boje pracujúcich

Americká sociologička Beverly Silverová prišla v knižke Forces of Labor (2003) s užitočným rozlíšením dvoch druhov bojov pracujúcich. Boje, ktoré označuje ako „polanyiovské“, vedie existujúca, dlhodobo zavedená trieda pracujúcich (resp. určité „zloženie“ tejto triedy, ako sme o ňom už hovorili), aby ubránila svoj súčasný spôsob života pred útokmi zo strany kapitálu a štátu. Takéto boje vznikajú ako reakcia na reštrukturalizáciu firiem, úsporné opatrenia na strane štátu alebo zníženie životnej úrovne vyvolané krízou. Ich cieľom býva udržať existujúce podmienky či odškodniť pracujúcich po období strádania a klesajúcich reálnych miezd. Príkladmi takých bojov na Slovensku sú všetky spomínané zápasy proti privatizácii v deväťdesiatych rokoch, ale zdá sa, že sem rovnako môžeme zaradiť akcie proti reformám v období druhej Dzurindovej vlády, rôzne boje vo verejnom sektore (lekári, sestry, učitelia), ako aj pokusy klásť odpor úsporným opatreniam v období rozpočtovej krízy okolo roku 2010.

Boje druhého typu Silverová označuje ako „marxovské“. Ich nositeľom býva nová, vznikajúca trieda pracujúcich (resp. jej nanovo sformované zloženie), ktorá kladie odpor vykorisťovaniu a nadvláde zamestnávateľa na pracovisku. Tieto boje vznikajú ako reakcia na rastúce nároky zamestnávateľov, ktoré sa týkajú napríklad dĺžky pracovného dňa či intenzity práce, prípadne reagujú na nedostatočný rast miezd alebo neuspokojivé pracovné podmienky. O „novej“ triede pracujúcich pritom hovoríme buď v tom zmysle, že sa rodí spolu s nástupom a počiatočným rozvojom kapitalistickej výroby v danej krajine, alebo že strieda inú, staršiu podobu triedy pracujúcich, ktorá zaniká v dôsledku technologických a iných zmien, alebo že vzniká spolu s novými odvetviami kapitalistickej výroby popri staršej podobe triedy, ktorá dominuje v zavedených odvetviach.

Názvy oboch typov odkazujú na autorov, ktorí považovali sociálne konflikty za prirodzený výsledok fungovania kapitalizmu: Karla Polanyiho (1886 – 1964) a Karla Marxa (1818 – 1883). Kým prvý si všímal skôr boje, pri ktorých sa ľudia bránili rozširovaniu trhového mechanizmu a kapitalistickej „logiky“ na nové oblasti, druhý sa orientoval na boje o rozsah a intenzitu vykorisťovania na pracovisku. Zjednodušene: typickým predmetom Polanyiho záujmu by boli boje kvalifikovaných remeselných tkáčov, ktorí sa v devätnástom storočí bránili zavádzaniu strojov, pretože chápali, že by podstatne oslabilo ich moc a viedlo by k zániku ich spôsobu života. V ohnisku Marxovho záujmu by naopak boli zápasy menej kvalifikovaných robotníkov, ktorí už pracovali pri parných tkáčskych stavoch a usilovali sa vybojovať kratší pracovný deň či vyššie mzdy.

Rozlíšenie polayniovských a marxovských bojov nepovažujeme za absolútne. Niektoré konflikty ťažko jednoznačne zaradiť. Dvojica pojmov sa nám však zdá užitočná na charakterizáciu trendov alebo dlhších období bojov.

VW: na začiatku novej etapy?

Podľa nášho názoru zatiaľ na Slovensku nemožno hovoriť o nijakom období konfliktov, v ktorom by dominovali marxovské boje. To by sa mohlo zmeniť, ak sa štrajk vo VW stane inšpiráciou pre ďalšie zápasy. Pripomínal totiž skôr marxovský než polanyiovský typ boja.

O ofenzívnom charaktere jeho požiadaviek, v ktorých nešlo o obranu existujúcich štandardov, ale o nové výdobytky, sme už hovorili. Mohlo by sa namietať, že Volkswagen nemôže byť predstaviteľom „nového“ odvetvia s „novou“ triedou pracujúcich, pretože na Slovensko prišiel už v roku 1991. Z rozhovorov s pracujúcimi v bratislavskej fabrike je však zrejmé, že organizácia práce tu prechádzala podstatnými zmenami. Predovšetkým sa rozširovala výroba, pribúdali nové modely a zvyšovala sa produktivita. Fabrika sa postupne prispôsobila ideálu „štíhlej výroby“ s just-in-time logistikou.3 Firma tiež venovala veľa úsilia tomu, aby sa jednotlivé pracovné úkony čo najviac zefektívnili. Začala sa využívať agentúrna práca; viaceré činnosti, ktoré pôvodne prebiehali pod strechou firmy, sa zadali subdodávateľom (DHL, Autovision).4

Zdá sa teda, že slovenský Volkswagen v priebehu posledných dvadsiatich piatich rokov prešiel podobnou zmenou („v malom“) ako celá slovenská ekonomika. Inými slovami, Volkswagen v roku 1997 nie je ten istý Volkswagen ako v roku 2017. Od starých, z dnešného hľadiska dosť ťažkopádnych foriem organizácie práce, ktoré boli charakteristické voľnejším režimom na pracovisku, sa prešlo k novým, racionalizovaným a ekonomicky efektívnejším, ktoré sa tiež vyznačujú prísnejšou disciplínou. Podpísalo sa to na atmosfére na pracovisku (dnes už je napríklad nepredstaviteľné, aby na linkách v Devínskej Novej Vsi vyhrávali rádiá) aj na rastúcej fluktuácii (tú potvrdili takmer všetci zamestnanci, s ktorými sme hovorili počas štrajku a po ňom). A v priebehu rokov do VW čoraz rýchlejšie prúdila mladá krv, ktorá už nepoznala „starý režim“ zdedený z Bratislavských automobilových závodov, ani si nepamätala výrobu prvých Passatov. Formovali ju nové podmienky. Je preto úplne na mieste, ak v súvislosti s Volkswagenom hovoríme o novom zložení triedy pracujúcich, ktoré má spoločné s Kia, PSA či subdodávateľmi.

Slovensko, Čína a nový potenciál

Ak by po období, ktoré bolo charakteristické polanyiovskými bojmi, prišiel na Slovensko cyklus marxovských bojov, krajina by kopírovala dráhu, po ktorej sa už vydala napríklad Čína. Aj tam v deväťdesiatych rokoch zažili deštrukciu starého priemyslu, ktorá vyvolala masovú nezamestnanosť, ale aj množstvo polanyiovských bojov proti prepúšťaniu, za vyššie odstupné a podobne. Tento proces sa skončil porážkou pracujúcich a rozkladom starej podoby triedy pracujúcich, ktorá bola navyknutá na určitý životný štandard a s ním spojené istoty (model, ktorý bol známy ako „železná miska ryže“). Na prelome tisícročí prišli obrovské zahraničné investície, ktoré z Číny urobili nielen „továreň sveta“, ale aj druhú najväčšiu ekonomiku.5 V roku 2010 sa už naplno rozbehli boje v nových fabrikách, ktoré sa začali v autopriemysle. Ich hlavným protagonistom je druhá generácia vnútrozemských migrantov, ktorá tvorí „novú“ čínsku robotnícku triedu. Toto obdobie marxovských bojov v Číne trvá dodnes.6

Boje tohto typu sa od polanyiovských líšia východiskovou pozíciou. Vznikajú v situáciách, keď je kapitál silno závislý od robotníckej triedy, ktorá ich vedie. Oproti obdobiam, keď sa kapitál zbavuje celých odvetví ako „nadbytočných“, resp. obdobiam, keď sa usiluje o demontáž minulých výdobytkov zamestnancov, môže byť takáto situácia pre pracujúcich výhodnejšia. Poskytuje totiž príležitosť na to, aby oni vyvíjali tlak, namiesto toho, aby boli sami tlačení.

Marxovské boje sú tiež charakteristické pre obdobia prudkej akumulácie a kapitalistického rozvoja. Priestor na ústupky na strane kapitálu je v takých časoch väčší. Boje tohto druhu sa preto rýchlo šíria a stupňujú. Z histórie poznáme prípady, keď viedli až k tomu, že pracujúci začali klásť požiadavky, ktoré spochybňovali existujúci poriadok, vrátane rozdelenia na „šéfov“ a „pracujúcich“. V jednej z ďalších častí seriálu sa k týmto príkladom vrátime.

A naopak, zdá sa, že cesta od polanyiovských bojov k štádiu, keď sú v stávke zásadné spoločenské zmeny, je komplikovanejšia. Pracujúci v nich obvykle ťahajú za kratší koniec a usilujú sa predovšetkým ubrániť vydobyté pozície – aj za cenu kompromisov.

Ak by teda štrajk vo Volkswagene ohlasoval začiatok nového obdobia bojov marxovského typu, čakali by nás potenciálne veľmi zaujímavé časy. Tým viac, ak by jedným z centier diania zostal autopriemysel. Toto odvetvie má v slovenskej ekonomike mimoriadny význam a jeho zamestnanci disponujú obrovskou potenciálnou mocou. V najbližšej časti sa preto bližšie pozrieme na postavenie autopriemyslu na Slovensku, pričom si osobitne budeme všímať Volkswagen. Neskôr ukážeme, ako toto postavenie súvisí s mocou pracujúcich.

(Seriál pokračuje štvrťou časťou už o týždeň.)


Literatúra a zdroje dát (druhá a tretia časť)

Údaje o štrajkoch na Slovensku vychádzajú z nášho staršieho článku Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014). Pre potreby tohto textu sme ich doplnili o závery kolektívnych vyjednávaní vo VW, ktoré sme získali z dobových novinových správ.

Všetky údaje o ekonomickom vývoji Slovenska pochádzajú z Eurostatu, resp. z databáz Štatistického úradu SR. Ekonomické a iné údaje o Volkswagene, DHL Exel, Autovision a ďalších firmách na Slovensku pochádzajú z výročných správ a účtovných závierok, ktoré sú k dispozícii na internete.

O súčasných bojoch v Číne a ich pozadí pozri napr. článok kolektívu Gongchao „Ľavicová slepá ulička verzus deštruktívna kritika“ a brožúru Mouvement Communiste a Kolektivně proti kapitálu, Dělnická autonomie útočí v Číně.


  1. Pripomeňme len, že pracujúci v starom priemysle boli so svojimi podnikmi často spätí od strednej odbornej školy až do dôchodku, a že v mnohých mestách a regiónoch boli firmy nielen motorom ekonomického rozvoja, ale hrali dôležitú úlohu v každodennom živote. 

  2. Samozrejme, tieto procesy zahŕňali aj premenu funkcií štátu, zmeny v sociálnom systéme, skúsenosť s masovou nezamestnanosťou koncom deväťdesiatych rokov atď. Tu sa týmto fenoménom nemôžeme venovať podrobnejšie. 

  3. Samozrejme, okrem vlastných záujmov ju k tomu tlačila aj konkurencia, vrátane tej zo strany dravých východoázijských automobiliek. Termíny ako „štíhla výroba“, „tímová práca“, „eliminácia odpadu“, „neustále zdokonaľovanie“ – v tom zmysle, v akom sa používajú v autopriemysle – majú všetky pôvod v Ázii, v „toyotistickej“ organizácii výroby. 

  4. DHL získala prvý kontrakt na internú logistiku pre bratislavský Volkswagen v roku 2010. Túto službu zabezpečuje firma DHL Exel Slovakia, ktorá na konci minulého roka zamestnávala 954 kmeňových zamestnancov. Spoločnosť Autovision Slovakia existuje od roku 2008 a na konci roku 2016 zamestnávala 238 ľudí. Podľa správy denníka SME z júla 2017 pracuje v DHL okolo 1200 ľudí a v Autovision päťsto ľudí. 

  5. Alebo vôbec najväčšiu, ak si všímame hrubý domáci produkt prepočítaný pomocou parity kúpnej sily. 

  6. K súčasným bojom v Číne sa ešte vrátime v jednej z ďalších častí seriálu. 


Všetky časti seriálu