Tretí deň: dé-há-el

23. jún 2017

Štrajk v bratislavskom Volkswagene pokračoval aj vo štvrtok. O pol štvrtej sa začali rokovania, ktoré trvali až do večera. Opäť sa neskončili dohodou, napriek tomu, že odbory ustúpili z pôvodnej požiadavky a namiesto 16 % zvýšenia taríf žiadajú nárast o 13,9 %.

Objavila sa tiež ďalšia dezinformácia. Vo chvíli, keď dokončujeme tento článok, sa intenzívne šíri v médiách. Ponuka manažmentu je vraj identická s ponukou odborov. Nie je to tak. Odbory žiadajú výrazný rast tarifných platov. Manažment ponúka oveľa menej zásadný nárast taríf a dva dodatočné jednorazové príplatky. Hoci pri výpočte príjmu do určitého dátumu by peňažný obnos, ktorý zamestnanec v priemere získa, bol veľmi podobný, podstatný rozdiel spočíva v tom, čo bude potom.

Návrh odborov by totiž zabezpečil trvácnejšie zlepšenie príjmov zamestnancov a vytvoril by solídny základ, na ktorom môžu stavať pri ďalšom vyjednávaní. Ak by prijali ponuku manažmentu, ich budúca pozícia by bola slabšia. Netreba tiež zabúdať, že inflácia sa má podľa prognóz Národnej banky Slovenska postupne zrýchľovať. Tento rok dosiahne asi 1,2 %, v ďalších dvoch rokoch 1,8 a 1,9 %. Čím viac sa podarí teraz získať do taríf, tým väčší bude vankúš, ktorý bude zamestnancov chrániť pred rastúcimi cenami.

Z rozhovorov so štrajkujúcimi je však zrejmé, že hoci rast tarifných platov považujú za kľúčový, zďaleka tu nejde len o peniaze. Predovšetkým majú celý rad ďalších požiadaviek, ktoré sa týkajú dovolenky či príliš krátkych prestávok, ktoré nestačia ani na to, aby sa človek v pokoji najedol. Viacerí tiež zdôrazňujú, že sa musí zmeniť prístup nadriadených a celková atmosféra na pracovisku. Hovoria o arogancii, pohŕdaní, ignorovaní sťažností. Halový údržbár, s ktorým sme hovorili ešte v stredu, o cieľoch štrajku povedal: „Tu nejde o výsledky, ani o čísla. Ide o to, trošku ich zlomiť.“


Reportáže Karmíny zo štrajku vo VW


Vo štvrtok poobede, krátko po tom, čo predseda MOV Zoroslav Smolinský ohlásil najnovšie informácie z vyjednávania, prichádza k mikrofónu zdravotníčka. Od utorka stojí na začiatku parkoviska sanitka s personálom, ktorý ľuďom pomáha riešiť akútne zdravotné problémy. Tie súvisia najmä s teplom. Pracovníčka prvej pomoci hovorí, že len vo štvrtok museli dvoch ľudí poslať domov s úpalom. Odporúča, aby sa štrajkujúci pravidelne ovlažovali v podnikovej fontáne a nepili sladené nápoje. Svoj krátky prejav uzatvára: „Držím vám palce a budem s vami ďalej bojovať.“ Tento dôvetok nikto nečakal, pretože vystúpenie zdravotníčky sa začalo ako štandardný bezpečnostný oznam. Buráca potlesk, ozývajú sa ďakovné výkriky.

Pri plote za autobusovou zastávkou, ktorý oddeľuje štrajkujúcich a neštrajkujúcich, je dnes živšie. Posedávajú tu zamestnanci DHL a ďalší personál, ktorý musí byť v práci. Tých prvých sa štrajk netýka, pretože formálne spadajú pod inú firmu. Tých druhých, napríklad údržbárov hál, vraj nadriadení rôznymi spôsobmi prinútili nastúpiť. Všetci tí, ktorí musia byť za plotom, sú v tretí deň štrajku akoby odvážnejší a výraznejšie dávajú najavo svoju podporu. Napríklad zamestnanci firmy Autovision, ktorá patrí do Volkswagen Group, pristavili v areáli auto, na ktorom lepiacou páskou zanechali odkaz „Podporujeme štrajk – Autovision“. Keď naň jeden z odborárov upozorní, štrajkujúci na parkovisku vstávajú a tlieskajú.

Rozprávame sa s trojicou žien okolo štyridsiatky, ktoré sedia za plotom. Všetky tri sú veľmi smutné, že nemôžu podporiť štrajkujúcich kolegov. Pracujú v DHL a ich úlohou je zásobovať linky Volkswagenu komponentmi, ktoré prevážajú na vozíkoch. Sú roztrúsené v rôznych halách po celom areáli firmy. Ak by z nejakého dôvodu prerušili prácu, celá výroba vo fabrike by bola rýchlo ochromená. Ich prácu pôvodne vykonávali zamestnanci Volkswagenu, no pred niekoľkými rokmi ich outsourcovali externej firme. Nedávno sa to isté udialo aj v prípade firmy Autovision.

Dve zo žien sú kontraktné zamestnankyne. Aj tretia začínala v agentúre, no patrí k tým, ktorým umožnili prestup do kmeňa. Pýtame sa, či ich nikto nebude zháňať, keď práve nie sú v hale:

– Nám linka stojí a nemáme robotu.

Nenútia vás byť vnútri?

– Našťastie nie.

– Takto sme aspoň pri štrajkujúcich a je nám dobre.

Ako to dnes vyzeralo v halách?

– Nerobili sme nič. Nebolo pre koho nakladať, keďže na linke chýbali ľudia. Haloví údržbári, ktorí tiež museli byť v práci, dobiehali starú robotu. Vnútri aj vonku sa robili rôzne údržbové práce – maľovanie, natieranie, montujú sa pokazené brány.

– Len sa zbytočne pálila elektrina. Upratovači chodia a upratujú čisté linky, stále dokola to isté.

Ženy hovoria, že pri práci sú neustále v kontakte so zamestnancami Volkswagenu. Považujú ich nielen za svojich kolegov. Majú medzi nimi aj mnohoročných kamarátov. Preto ťažko znášajú, že sa k nim teraz nemôžu pridať. Ani piskot a pokriky, ktorými ich štrajkujúci ešte na začiatku štrajku častovali pri nástupe do práce, im nepadli dobre. Našťastie, podobná situácia sa už nezopakovala a odborári pri každej príležitosti upozorňujú na to, že mnohí zamestnanci DHL a Autovision, ako aj agentúrni pracovníci Volkswagenu, súhlasia so štrajkom.

Pýtame sa, v čom sa líši postavenie pracovníkov DHL od tých, ktorých zamestnáva priamo VW. Podľa slov žien za plotom majú kmeňoví zamestnanci DHL podobný systém tarifných tried, no platy sú tu nižšie. Mnohí sa usilujú o prestup do kmeňa VW, ale nie je to jednoduché. Ženy sa zhodujú, že dôležitú úlohu hrajú známosti a rodinkárstvo.

Rozdiely medzi kmeňovými a agentúrnymi zamestnancami sú však v DHL rovnaké ako vo Volkswagene: tí druhí nemajú nárok na trinásty a štrnásty plat či na príplatok za hospodárske výsledky. Rovnako ako kmeňoví zamestnanci však môžu získať výkonnostný bonus. Existuje aj príplatok za dochádzku, no zamestnanec nesmie ochorieť alebo navštíviť s dieťaťom lekára. Jedna zo žien hovorí, že to je dôvod, prečo ľudia často prídu do práce aj chorí.

Agentúrni zamestnanci tiež môžu získať nástupný príspevok. Kontraktná pracovníčka DHL hovorí, že v prvý mesiac dostala jednorazový bonus dvesto eur, po ďalších dvoch mesiacoch zase sto eur – spolu teda tristo eur. Firma pritom za novú pracovníčku zaplatila agentúre päťsto eur.

Pokračujeme v rozhovore:

Čo okrem platu vám v práci najviac prekáža?

– Pracovné podmienky. Chýba nám napríklad klimatizácia. Ja to rozprávam, kade chodím, ale kým to človek nezažije, neuverí. Je tam neskutočné teplo, nedá sa tam dýchať.

– My sa pri práci síce veľa nachodíme, ale ľudia, ktorí pracujú na linkách, to majú ešte horšie. Oni tam prakticky potia krv.

– Každý rok v lete chodí do závodu sanitka, lebo ľudia kolabujú.

– Aspoň máme zadarmo sódu. Nie každý ju však môže piť, lebo je studená.

A čo tempo práce, prestávky?

– Máme desaťminútovú a dvadsaťminútovú prestávku. My sme na tom trochu lepšie, lebo keď si urobíme svoju robotu, máme toho času viac. Niekedy však ideme jesť neskôr ako ostatní. Každopádne, je to málo. Človek ide na záchod, zapáli si jednu cigaretu a nestihne sa poriadne najesť.

– Potom ľudia do seba postojačky nahádžu pri linke studené jedlo a idú pracovať.

– A supervízori sa čudujú, že ľudia sa na linke napchávajú jablkom alebo banánom.

Aj vy pracujete v trojzmennej prevádzke?

– Áno. Sme tu od pondelka do piatka a víkendy máme voľné. Ak treba, tak v rámci nadčasov chodíme pomáhať do hál. Alebo ak kolegyňa vypadne, tak ťaháme za ňu a odrobíme si šestnástku. Našťastie nepoznáme nútenie na nadčasy.

– Ja som začínala na štvorzmenke, a to bolo celé zlé. Nevychádzal mi ani jeden celý víkend do mesiaca. A to som ešte mala malého syna.

Máte pocit, že z dlhodobého hľadiska sa podmienky skôr zlepšujú, alebo zhoršujú?

– Ja som tu štvrtý rok a zdá sa mi, že sa to zhoršuje. Vyrábame viac kusov a viac rôznych modelov. Vidím to aj na tých chalanoch, vypočujem si to zľava-sprava. Každý hovorí, že je to čoraz horšie. Tento štrajk prišiel v pravý čas.

– Keď tu boli kolegovia z Nemecka a hovorili s našimi chalanmi, len krútili hlavami. Rýchla a kvalitná robota, ale absolútne nedocenená.

Prejavuje sa zhoršovanie situácie aj väčšou fluktuáciou? Odchádzajú ľudia viac než predtým?

– Áno, ale stále aj prichádzajú. Máme známych v tréningových centrách a vidíme, že sa stále zaúčajú noví. Lenže mladí sem často prídu nadšení tým, koľko si zarobia. Potom zbadajú, aká je to práca. A utekajú.

Jednou z požiadaviek odborov je aj príspevok na cestovné a bývanie. Čo si o tom myslíte?

– Ja som s bývaním v takej situácii, že to radšej nebudem komentovať. Je mi z toho do plaču. Agentúra mi za bývanie sťahuje z platu 240 eur mesačne. Som na tom strašne. Žijem z asi dvesto eur.

Čo hovoria na štrajk supervízori?

– Ja sa k nim radšej nechcem vyjadrovať. My sme teraz na týchto pánov v bielych košeliach také naštvané…

– Toho nášho sme celý týždeň ani nevideli.

Čím si vysvetľujete ich postoj? O čo sa boja?

– O svoje miesta. Majú svojich nadriadených a pravdepodobne ich trochu postrašili.

– Boja sa o svoj luxus, o svoj životný štandard.

– Áno, oni sa teraz tak boja, že už radšej chodia zozadu, aj parkujú vzadu.

Chceli by ste, aby tu raz pracovali vaše deti?

– Ja určite nie.

– Ja mám teraz takú dilemu. Mám syna, ktorý by chcel pracovať v IT. So známkami z matematiky mu to však veľmi nevychádza. Rozmýšľala som, že sa pôjdem pozrieť do duálnej akadémie, ktorá je v areáli. Možno by sa mu to zapáčilo. Asi by som však nechcela, aby robil na linke. Všetko závisí od toho, ako to tu bude vyzerať, aj platovo a celkovo – po štrajku. Možno, keď sa tento štrajk skončí, bude to vo fabrike úplne iné.

– My pevne veríme, že keď kolegovia z VW vybojujú, čo chcú, trošku tým pomôžu aj nám.

Už za tmy sa predseda odborov Zoroslav Smolinský prihovára štrajkujúcim z malého nákladiaku:

„Dnes ráno nebol žiadny program, a tak sme si tu urobili taký kvíz. Ľudia stáli, tak ako stojíte vy, a hovorili o všetkých svojich problémoch. […] Samozrejme, že najväčší problém bol nedostatok personálu, vyťaženosť ľudí, únava, nemožnosť postupu v triedach, správanie nadriadených.“

Z davu sa ozýva:

– Tam, kde sme boli štyria, sme teraz dvaja!

Začína nám byť jasné, že problém vôbec nie je len v platoch. Vzhľadom na nedostatok pracovnej sily, ale predovšetkým v dôsledku neustáleho rozširovania a zrýchľovania výroby, firma v posledných rokoch tuhšie uťahuje skrutky. Zlučovanie pozícií, stupňovanie taktu a „motivovanie“ k výkonom sa prejavuje rastúcim stresom, každodennou únavou a drobnými konfliktmi s priamymi nadriadenými. Tie sa môžu istý čas hromadiť pod pokrievkou, ale nakoniec vykypia. Teraz sa to stalo pri kolektívnom vyjednávaní, ktorým chceli zamestnanci dosiahnuť aspoň čiastočnú peňažnú kompenzáciu za čoraz intenzívnejšiu prácu. Arogantný a nekompromisný postoj vedenia vyvolal štrajk.

Odborári niekoľkokrát naznačili, že na príčine sú aj chyby v komunikácii. Vraj top-manažment nedostáva presné informácie od supervízorov, ktorí sa zase nedozvedia všetko podstatné od tím lídrov. Najvyššie miesta údajne nevedia o každodenných problémoch ľudí na linkách – a ak by o nich vedeli, pokúšali by sa ich riešiť už skôr.

Tento pohľad je dosť naivný. Ide o modernú variáciu na starý mýtus o „dobrotivom kráľovi“, ktorý len má „zlých radcov“, ale inak mu leží na srdci iba dobro jeho „poddaných“. Nebuďme hlúpi. Pre firmu je predsa prvoradé, aby výroba bežala plynule a v štandardnej kvalite. Či sa zamestnanci stihnú najesť, či im v práci nie je príliš teplo, či chodia na zmeny chorí, alebo či nemajú starosti o to, z čoho zaplatia nájom, to firmu vôbec nemusí zaujímať – aspoň dovtedy, kým to neohrozí plynulosť výroby. To sa teraz stalo. A preto je veľmi dôležité niečo iné, čo včera takisto zaznelo od Zoroslava Smolinského:

„Oni pochopili, že ste sa prestali báť. Boja sa toho, že keď sa tam vrátite, budete mať odvahu a skúsenosť. Dnes nám na vyjednávaní povedali, že supervízori už teraz majú strach, čo sa stane, keď sa odtiaľto vrátime dovnútra. Vrcholový manažment má strach, aj supervízori majú strach. Neskutočne sa boja. Boja sa toho, že ste začali byť slobodní. Toto je pre nich najväčší problém. Tá fabrika už nebude taká pokorná, ako bola doteraz, tých dvadsaťpäť rokov.“


Všetky časti seriálu