Všetkým zamestnancom VW (2)

27. jún 2017

prvej časti tohto článku sme sa pozreli na novú kolektívnu zmluvu vo VW a prípadné dôvody na nespokojnosť. V tejto časti chceme naznačiť, ako by sa dalo pokračovať.

Začnime tým, že sa pozrieme na niekoľko dôležitých aspektov štrajku. Počas šiestich dní ste prešli veľmi dôležitou skúsenosťou.


Reportáže Karmíny zo štrajku vo VW


Veľa ste sa dozvedeli:

1. Spoznali ste svoju silu

„Ak bude Volkswagen štrajkovať dvanásť dní, rast slovenského HDP sa spomalí o 0,1 %,“ zaznelo v televíznych novinách v prvý deň štrajku. Takúto moc má len málo zamestnancov na Slovensku. Stačí, aby ste prerušili prácu na pár dní, a dôsledky sa budú dať odmerať v oficiálnej štatistike. Tie isté dôsledky okamžite zabolia aj firmu. Kvalitné, luxusné a najmä drahé produkty, ktoré pre ňu vyrábate, od vás potrebuje v presne stanovenom čase. To, že výroba je naplánovaná na sekundy a centimetre, sa veľmi rýchlo obráti proti podniku, ak zrazu prestanete „poslúchať“.

Navyše, od vašej práce závisia aj iní, nielen Volkswagen AG. Ak chýba hlavný odberateľ, tak sa u subdodávateľov na západnom Slovensku rýchlo zaplnia sklady a zastaví sa výroba. DHL nemá čo prepravovať, ak vy nepracujete. V Mladej Boleslavi si zase neporadia bez bratislavských prevodoviek a takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Štrajk ukázal, že táto moc, táto sila je skutočná. To je jeho najdôležitejší, neodškriepiteľný výsledok. Samozrejme, firma na to vo vlastnom záujme nebude príliš upozorňovať. Keď sa podnik snažil udržať výrobu počas štrajku, nešlo ani tak o peniaze, ako skôr o to, aby všetkých presvedčili, že spomínaná sila neexistuje. Dôležité však je, že o nej už viete vy.

Vaša sila nie je v rukách žiadneho jednotlivého zamestnanca – máte ju len spolu. Môže sa prejaviť prudko a v obrovskom meradle, ako teraz, počas ostrého štrajku. No môže pôsobiť aj v tichosti, v malom, a postupne meniť pomery vo fabrike. Práve o to pôjde v najbližších dňoch, týždňoch a mesiacoch. Musíte však držať spolu.

2. Zistili ste, s kým sa dá počítať

Čo znamená toto „spolu“? Štrajk jasne ukázal, kto za koho kope a na koho sa dá spoľahnúť. V jednotlivých tímoch vyšlo najavo, kto kalkuluje („Ak sa nepridám a prehrajú, nijako mi to neuškodí, a ak sa nepridám a vyhrajú, získam tým aj ja“), a komu je prednejší spoločný záujem. Mnohí tím lídri sa postavili na správnu stranu a podržali svojich kolegov a kolegyne. Drvivá väčšina supervízorov nie. Ani pani hovorkyňu sme na parkovisku nestretli.

Zároveň sa ukázalo, že máte spojencov v ľuďoch, ktorých sa to „netýkalo“: medzi agentúrnymi zamestnancami, v DHL a v Autovision. Mnohí rýchlo pochopili, kam patria – radoví zamestnanci k radovým zamestnancom, supervízori a manažéri (či už z VW, DHL alebo odinakiaľ) k supervízorom a manažmentu.

Pre tých, ktorým toto bolo jasné, potom nebolo rozhodujúce, či je niekto z Bratislavy, zo Záhoria alebo od Šale, či hovorí s maďarským prízvukom, alebo má rómske korene, či je to muž, alebo žena, alebo či je napríklad nepočujúci. Podstatné bolo, že tam stojí so všetkými ostatnými v tisícovej mase, alebo im drží palce spoza plota za autobusovou zastávkou. Spoločne ste vytvorili nezabudnuteľnú atmosféru dobrej nálady, jednoty a solidarity.

3. Spoznali ste sa navzájom

Táto masa sa prvýkrát stretla takto pokope. V halách ste rozdelení na linky a zmeny, takže poznáte najmä blízkych kolegov. Na montáži preto nemusíte mať jasnú predstavu o tom, aké sú podmienky v lakovni, ani poznať ľudí, ktorí tam pracujú. Po štrajku je to inak. Zoznámili ste sa, podiskutovali o tom, ako sa vyvíja vyjednávanie, ponadávali na Reutinga. Viac neplatí, že sa nepoznáte: najbližšie sa už pozdravíte, prehodíte pár slov, zhodnotíte, čo sa dosiahlo.

To všetko sú jednoznačne pozitívne závery.

Nie všetko je však také ružové:

1. Viete, proti komu stojíte

Volkswagen nie je žiadna garážová dielnička. Je to svetová automobilka s osemdesiatročnou históriou, ktorá sa so štrajkom vo Wolfsburgu musela vysporiadať už v roku 1955. Má tiež výborné informácie. Do posledného eura vie vypočítať, koľko by stálo desať minút prestávky navyše, ktoré ste žiadali.

Nemáte ľahkého súpera. Ukázalo sa to pri vyjednávaní, ale aj na mediálnom vplyve firmy počas štrajku. A čím silnejší je súper, tým odhodlanejší, vytrvalejší a viac zjednotení musíte byť vy.

2. Viete, aké to je, byť rozdelení

Na vlastnej koži ste si vyskúšali, ako to bolí, keď vás rozdelia. Napríklad tým plotom, za ktorým stáli smutné zamestnankyne DHL. Štrajk síce podporovali, no nemohli sa k nemu pridať. Maďarskí zamestnanci z Györu boli v tejto situácii takisto bezmocní. Akékoľvek rozdelenia – podľa firemnej príslušnosti, tarifnej triedy, služobného veku, výkonu, pôvodu, jazyka, pohlavia atď. – hrajú do karát firme a škodia zamestnancom na oboch stranách plota. Nielen počas štrajkov, ale aj v každodennej prevádzke. Tieto rozdelenia sú vaším nepriateľom a nesmú sa podceňovať.

3. Zistili ste, že všetko je na vás

Od začiatku bolo jasné, na čej strane sú noviny, televízia a rôzni ekonomickí experti. Väčšiu hystériu rozpútali snáď len v roku 2011, keď nemocniční lekári hromadne podali výpovede. Na druhej strane by vás mohlo tešiť, že k vašim požiadavkám sa symbolicky prihlásili niektorí vládni aj opoziční politici. Ale, ruku na srdce, myslíte si, že vám to nejako pomohlo? Nie. Pomohlo len to, že ste dňom i nocou nestáli pri linkách, ale na parkovisku.

Vaši zástupcovia vo vyjednávaní prepotili veľa košieľ (a blúzok!), ale bez tých, ktorí stáli pred novou bránou, by veľa nezmohli. Je to len vaša spoločná sila, vďaka čomu majú odbory nejaké slovo.

Navyše, aj počas vyjednávania sa ukázalo staré známe „dôveruj, ale preveruj“. Zatiaľ čo prvé ústupky v požiadavkách počas štrajku schvaľovali „všetci“ (na parkovisku, hromadným hlasovaním krikom – ktoré má tiež svoje problémy…), finálnu dohodu v nedeľu večer už odbory upiekli bez vás. V danej chvíli to možno nemohlo byť inak (mimochodom, je tiež možné, že odborári mali informácie „zdola“, že veľa ľudí už nechce pokračovať v štrajku, a preto pristúpili na súčasnú dohodu). To však ešte neznamená, že je to tak správne. Vlastný zápas by ste mali mať plne a neustále pod kontrolou.

Ako ďalej?

Bez ohľadu na to, či ste s výsledkom štrajku spokojní, teraz nie je vhodný čas hodiť to všetko za hlavu. Naopak, máte vynikajúcu príležitosť pokračovať.

Pred vaším štrajkom sa dlho hromadil hnev a nespokojnosť. Teraz sú dve možnosti. Štrajk môže zohrať úlohu bezpečnostného ventilu, ktorý firme dovolí „vypustiť paru“, vyčistiť si pole a mať od vás na pár rokov pokoj. To sa stane v prípade, ak sa uspokojíte so súčasným stavom a uprednostníte jasné, stabilné podminenky pred rizikom. Skrátka, záujmy firmy na nejaký čas postavíte nad svoje záujmy. Týždeň na parkovisku sa postupne zmení na peknú letnú spomienku a veci sa znova dajú do pohybu až v lete 2019. Ako pozorovateľom zvonka sa nám zdá, že doteraz to bývalo pravidlom. Štrajková pohotovosť počas kolektívneho vyjednávania v roku 2014, 2012, 2010, dlho nič, 2004 – 2005… a skôr už nič.

Alebo štrajk môže byť katalyzátorom, ktorý posilní vašu odbojnosť, zhustí vaše rady a skoncentruje vašu nespokojnosť. Ako to bude, to závisí len od vás. Ide aj o akési „základné nastavenie“ každého z vás. Sú pre mňa prestávky aj ďalej dôležitou otázkou, alebo sa k tomu postavím tak, že peniaze navyše mi ich vykompenzovali? Budem za viac peňazí tolerovať aroganciu nadriadených? A som ochotná podstúpiť isté riziko, aby sa tieto veci zmenili?

Ak ste na poslednú otázku odpovedali kladne, možno sa vám budú zdať inšpiratívne niektoré z týchto postrehov:

Kontakty

Štrajk medzi vami vytvoril mnohé nové spojenia. Teraz bude dôležité, aby ste ich udržiavali. Nielen preto, lebo ste získali nových priateľov, ale tiež preto, lebo na nich stojí sila, ktorú máte iba spoločne.

Začína sa to bežnými rozhovormi, na aké bolo počas štrajku veľa času. Skúste si čo najdlhšie zachovať ducha, ktorý vládol na parkovisku. Nakoniec, všetci teraz budú chcieť hovoriť o tom, čo zažili a ako to všetko dopadlo.

Nenechajte sa rozdeľovať: nájdite si čas aj na rozhovor s kolegami z inej haly, nevynechajte niekoho len preto, lebo je agentúrny alebo z DHL. Zastavte sa spolu po práci v Pasate alebo, ak nemáte čas, vytvorte si napríklad na Facebooku súkromnú skupinu pre svoju linku alebo halu. Vymieňajte si informácie o tom, čo sa deje: „Aká je u vás nálada? Ako sa po štrajku tváril supervízor? A váš tím líder bol minulý týždeň s vami, alebo nie? Idú zase zvyšovať takt? Dali ti tú triedu? Dostala si osobné?“ Takéto rozhovory bežne vediete – ide len o to, rozšíriť ich aj na nových ľudí a venovať sa im systematickejšie. Bolo by napríklad zaujímavé zistiť od kontraktných kolegov, ako to vyzeralo v halách počas štrajku. Informácie o chode firmy „v krízovom režime“ by sa mohli hodiť v budúcnosti. Vedenie už nepochybne pracuje na svojej analýze toho, čo sa dialo počas štrajku.

Všímajte si náznaky nespokojnosti u kolegov alebo malé konflikty s nadriadenými a nebuďte k nim ľahostajní. Hovorte o nich, dajte vedieť iným. Mimochodom, počas štrajku sa na linke SUV stal úraz. Doteraz sa nám nepodarilo presne zistiť, ako sa odohral, a existujú viaceré verzie. Také niečo by sa nemalo stávať – zamestnanci by mali vedieť o všetkom, čo sa v podniku šuchne. Proti informovanej firme musia stáť ešte lepšie informovaní pracujúci.

Môže sa vám to zdať banálne, ale vaša spoločná sila je len taká veľká, aká silná je vaša komunita. A tá sa buduje aj takto.

Spoločná sila

Jeden z vás, Lukáš, to už na Facebooku napísal: „Štrajk pokračuje aj na linke.“ Samozrejme, nie doslova – inak by ste predsa neboli na linke. A kolektívna zmluva uzavretá do augusta 2019 vám ani neumožňuje vstúpiť do oficiálneho, odborového štrajku. Sú však iné spôsoby.

Základom je zostať po štrajku v strehu. Je pravdepodobné, že firma sa vám bude chcieť po svojom odvďačiť za posledných šesť dní a zároveň vyrovnať škody, ktoré ste jej spôsobili. Sčasti oficiálnymi cestami (tlak na výkon, nadčasy, čachrovanie s príplatkami), sčasti v osobnej rovine, zo strany supervízorov (buzerácia, arogancia, vyhrážky). Podľa prvých správ, ktoré sme od vás dostali z výroby po štrajku, sa na linke SUV na každej zmene vyrába o 40 – 50 viac kusov, než býva zvykom.

Takéto snahy šéfov by mali na každom kroku narážať. Nie však do jednotlivcov. Ak aj niekto má individuálny problém (osobné, buzerácia atď.), musia sa ho zastať viacerí. Ani na parkovisku ste nestáli po jednom, kričali ste všetci spolu. Práve preto je také dôležité, aby ste o sebe vedeli a udržiavali kontakt. A preto je nemenej významné, aby ste medzi sebou nerobili rozdiely, ktoré vám vnucuje firma.

Čím budete odbojnejší v takýchto situáciách, tým viac sa atmosféra v podniku bude obracať vo váš prospech. Štrajkom ste možno nezískali ďalšiu prestávku, ale vďaka odvahe a rozhodnosti sa vám môže podariť dosiahnuť, aby sa terajšie prestávky brali oveľa vážnejšie. Alebo vybojovať to, aby si kadejaký pán v košeli už nedovolil navrieskať na kolegyňu len preto, lebo dojedá studený „obed“ pri linke. Samozrejme, ak sa ozve jeden, asi to nepomôže. No ak sa piati, šiesti či viacerí vyberú supervízora osobne opýtať, ako to teda myslel, alebo mu pripomenú, čo by nasledovalo, ak by všetci z linky odišli do bufetu, možno si to nabudúce lepšie rozmyslí. Iste, nie je to ľahké a nie je to ani bez rizika. Vyžaduje si to individuálnu iniciatívu, ale tiež atmosféru, v ktorej taká iniciatíva nájde podporu u váhavejších kolegov.

Možno však časom zistíte, že vďaka spoločnému tlaku sa vám darí zlepšovať nielen prostredie na jednotlivých úsekoch či v halách. Možno sa ukáže, že sa spoločne dokážete postaviť za požiadavky, ktoré sa týkajú všetkých. Napríklad taká petícia sama osebe veľa nezmôže – ale petícia podporená reálnou hrozbou, že budú vznikať problémy vo výrobe, iste urobí väčší dojem.

A sú aj ďalšie možnosti, ako narovnať chrbát.

V niektorých prevádzkach – a možno aj vo VW – je veľa bezpečnostných a iných pravidiel, ktoré sú „povinné“, ale nedodržiavajú sa, pretože by spomaľovali a komplikovali výrobu. Za drobné zlepšenia podmienok sa potom dá bojovať aj tak, že sa zamestnanci v hale alebo na určitom úseku dohodnú, že tieto pravidlá budú dodržiavať veľmi dôsledne. A to až dovtedy, kým nadriadený nepristúpi na ich požiadavku. K tejto forme boja sa dá kedykoľvek vrátiť, ak dané pravidlo stále platí. Inou možnosťou je koordinované spomaľovanie práce, ktoré sa časom stupňuje. Samozrejme, všetko, čo vedeniu nie je po vôli, nesie so sebou riziká a vyžaduje si ochotu riskovať napríklad osobné či skupinové príplatky.

K pomerom, keď si podmienky vo fabrike diktujú aj zamestnanci, nielen šéfovia, vedie dlhá cesta. Začína sa však bežnými rozhovormi a každodennou solidaritou. Skrátka, tým, že si navzájom kryjete chrbát. A že na to máte, to ste už ukázali od 20. do 23. júna na parkovisku.


Všetky časti seriálu