Za neposlušné Slovensko

19. marec 2018
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.
Uhorková sezóna: s ďalším článkom a newsletterom sa prihlásime v septembri. Dovtedy nás môžete sledovať na Facebooku alebo Instagrame.

Vražda novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej, informácie z Kuciakovho posledného článku, ale tiež reakcie predstaviteľov štátu vyvolali na Slovensku politickú krízu. Vo svojom aktuálnom štádiu dospela k demisii vlády Roberta Fica a k povereniu Petra Pellegriniho zostavením novej vlády. Dôležitým faktorom vo vývoji, ktorý viedol až sem, boli zhromaždenia a protesty, ktoré sa konali v desiatkach miest po celom Slovensku a pritiahli desaťtisíce ľudí.

V pozadí týchto demonštrácií nie sú žiadne „zahraničné sily“, nijakí záhadní hýbatelia, ktorých cieľom je „destabilizácia Slovenska“, „zmena režimu“ či „nahradenie pôvodného obyvateľstva migrantmi“. Vlna akcií, ktoré zapĺňajú námestia, je výrazom rozhorčenia z dvojnásobnej vraždy, z kontaktov mocných s pochybnými podnikateľmi a čoraz viac najmä z postoja, ktorý zaujala vládna koalícia. Protesty vznikli z iniciatívy hŕstky organizátorov, ktorí majú minimálny politický vplyv a žijú normálne životy príslušníkov kvalifikovanej, občiansky angažovanej „strednej triedy“. Ich príkladom sa inšpirovali desiatky lokálnych aktivistov v menších mestách, ktorí sú – v dobrom – ešte obyčajnejší. Tieto aktivity robia zadarmo, vo voľnom čase, a využívajú pri nich lacné a celkom bežne dostupné prostriedky.

Samozrejme, v radoch organizátorov, ako aj medzi účastníkmi protestov, je iste dosť ľudí, ktorí by na mieste súčasnej vlády chceli vidieť inú, pravicovú, zloženú najmä z SaS či OĽaNO. Ich rozhorčenie to však nerobí menej autentickým. Je pochopiteľné, ak niekto, kto už pred vraždou J. Kuciaka a M. Kušnírovej nečakal od súčasnej vlády nič dobré a drukoval pravicovej opozícii, považuje udalosti posledných dní za poslednú kvapku. Aké iné stanovisko by taký človek teraz mohol zaujať?

Podobne sa dalo očakávať, že médiá a osobnosti, ktoré sú známe podobným postojom ku koalícii, poskytnú organizátorom protestov súčinnosť alebo priamu pomoc. Máme na mysli napríklad detailné a otvorene sympatizujúce pokrytie protestov v niektorých médiách, ich technické zabezpečenie alebo vystúpenie s prejavom na akcii.1 Na tom nie je nič čudné. Prekvapenie alebo podozrenia by naopak mohlo vzbudzovať, ak by súčasné protesty organizovali sympatizanti Smeru-SD, poriadok na nich by zdarma zabezpečovala SBS Miroslava Bödöra a na pódiu by vystupovali Pavol Hammel s Borisom Filanom.

„Podozrivá“ mobilizácia?

Tvrdenie, že za súčasnými protestmi „musí byť niečo viac“, nejaká skrytá agenda a sponzori, je pochopiteľné len ako ťah na odpútanie pozornosti. Takto ho použil Robert Fico, keď naznačil spojitosť s Georgom Sorosom. Ak ho však niekto myslí vážne a pritom sa neváha považovať za „ľavičiara“ či nebodaj „marxistu“, zrejme nie je celkom pri zmysloch. Základom ľavicových projektov radikálnej spoločenskej zmeny je predsa spontánna iniciatíva a masová mobilizácia. Teda zhruba to, čo sa v posledných týždňoch odohráva na Slovensku.2 Prečo by tieto fenomény mali fungovať len vtedy, keď ľavičiari dodajú ideológiu a odobria program?

Protesty prebudili nemálo kreativity a dali vzniknúť novým druhom kontaktov medzi ľuďmi. Mnohým umožnili vôbec prvýkrát zažiť masové demonštrácie, na ktorých sa neznámi ľudia dávajú spontánne do reči a cítia sa zjednotení spoločnou vecou. Vyvolali aj materiálnu solidaritu, vďaka ktorej sa na transparentnom účte organizátorov vyzbierali asi tri priemerné ročné platy. Všetko sa odohralo bez aktívnej účasti politických strán a ich predstaviteľov, teda „zdola“. Tieto momenty sú pozitívne: ukazujú, koľko energie sa v ľuďoch skrýva, a dávajú nádej, že podobný potenciál sa môže prebudiť aj pri iných príležitostiach.

Na druhej strane, celý protest je rámcovaný nacionálno-moralistickou ideológiou „slušného Slovenska“. Medzi transparentmi sa objavili aj tie sexistické či homofóbne. Účinkujúci najnovšie doputovali až z politického antikvariátu: nechýbal napríklad reakcionár s ľudskou tvárou František Mikloško. Podobných problematických aspektov majú protesty viac, a zdá sa, akoby postupne silneli. Zároveň však medzi účastníkmi stále sú aj takí, ktorí pri pohľade na tieto stránky protestov gúľajú očami a otvorene ich kritizujú, alebo sú voči nim aspoň indiferentní. Akcie chápu ako mimostranícku, prípadne dokonca protistranícku záležitosť. Práve im je určený zvyšok tohto článku, v ktorom chceme povedať viac o limitoch a prednostiach tohto „hnutia“, ako ich vidíme my.

Prosím, ovládnite nás!

Psychológia a ekonómia poznajú termín „slučka kladnej spätnej väzby“.3 Ak ľudia vidia, že ich predchádzajúce činy majú zamýšľané účinky, vzbudzuje ich to k ďalšiemu konaniu. Aspoň zatiaľ sa protestujúcim môže situácia javiť tak, že sú úspešní. Žiadali odstúpenie Kaliňáka – a dostali ho. Chceli zmenu na poste premiéra, resp. výmenu celej vlády – a v určitej podobe sa im to splnilo. Úspechy ich motivujú k ďalším požiadavkám. Heslom zatiaľ posledného protestu v piatok 16. marca boli predčasné voľby. Organizátori ich považujú za jedinú možnosť, ako „obnoviť dôveru ľudí v štát“ a „vrátiť politike slušnosť“.

V čase, keď píšeme tento článok, sa zdá, že nová vláda pod vedením P. Pellegriniho má dôveru v parlamente istú. Občianske protesty môžu byť pre opozíciu poslednou šancou na predčasné voľby. Skonštatoval to aj Igor Matovič: „Predčasné voľby majú v rukách ľudia na ulici. Nie je to otázkou politického rozhodnutia opozície.“ Iniciatíva je na strane verejnosti.

Práve preto je poľutovaniahodné, že organizátori sa rozhodli voviesť ju do slepej uličky predčasných volieb. Po tom, čo sa znova potvrdila téza, že (relevantné) politické strany fungujú najmä ako podnikateľské projekty, všetka kolektívna kreativita a energia ľudí „dole“ sa má nasmerovať k naozaj veľkolepému cieľu: roztočme ruletu predčasných volieb! Teraz, keď sa ukazuje, že na niečo môžeme mať dosah, rýchlo vráťme iniciatívu späť na stranu politikov, ich sponzorov a kampaňových tímov. Odovzdajme sa do rúk ďalšej garnitúry – teraz, keď prieskumy sľubujú rôzne prekvapenia, napríklad posilnenie pozícií fašistov, a keď ani definitívna prehra Smeru-SD nie je istá.4 Je iróniou, že najväčšie protivládne protesty na Slovensku majú vyústiť do rituálu, ktorým sa každé štyri roky potvrdzuje nadvláda.

Modlárstvo právneho štátu

Niektorí protestom vyčítajú, že sú príliš politické. V ich požiadavkách a v spôsobe, ako sa zdôvodňujú, sa však zračí skôr nedostatok politického uvažovania a pochopenia spôsobov, ako funguje moc. Zdá sa, akoby tomuto hnutiu najviac záležalo na jednotlivcoch, ktorí moc reprezentujú. Tí buď vzbudzujú, alebo nevzbudzujú dôveru. Súčasné osobnosti o dôveru nadobro prišli, pretože sú aktérmi káuz a majú podozrivé osobné kontakty. Preto ich treba nahradiť inými, a ostatné príde samo.

Inštitúcie, ako je polícia a podobne, sa pritom nespochybňujú. Aj návrhov, ako zmeniť ich fungovanie, je poskromne, a zväčša sa týkajú spôsobu, akým sa majú personálne obsadzovať. Teoretické krytie tomuto stanovisku poskytuje knižka historika Timothyho Snydera O tyranii, ktorá radí „brániť inštitúcie“.

To však znamená brániť inštitúcie, ktoré sa dlhodobo stavajú na stranu majetných a mocných. V skutočnosti sú to ich inštitúcie, a nie akési nestranné orgány. Máme na mysli políciu, ktoré nielen nevyšetruje ostro sledované kauzy, ale tiež hrubo zasahuje v rómskych osadách a prekračuje právomoci pri bežných dopravných kontrolách. Justíciu, ktorá šikanuje „nelegálnych“ pracovných migrantov zo Srbska, pričom agentúry a firmy zostávajú nepotrestané. Právo, ktoré nechráni chudobných pred núteným vysťahovaním a bezdomovectvom. Samosprávy, ktoré stavajú segregačné múry. Školské úrady, ktoré tolerujú segregované triedy. Stavebné úrady či magistráty, ktoré idú na ruku developerom a dovoľujú ničiť verejný priestor alebo prírodu. Inšpektoráty práce, ktoré chodia na kontrolu práve vtedy, keď je všetko tak, ako má byť. A tak ďalej.

Tieto a podobné fenomény tu nie sú desať či dvanásť rokov. Pretrvávajú napriek tomu, že personálne obsadenie inštitúcií sa mení. Fetišistická fantázia právnikov a ďalších stredostavovských profesií, ktoré „chcú opäť veriť v štát“, preto veľkej časti ľudí nemá čo ponúknuť. Ich dôvera v štát sa nestratila včera ani predvčerom. Nikdy na ňu nebol dôvod, a právom.

Frustrácia z rozvoja

Prvú sériu zhromaždení tvorili pietne podujatia. Obsah tretej vlny protestov bol zase predurčený spôsobom, akým sa koalícia pokúsila vyriešiť krízu a udržať moc. Minulý piatok preto dominovali predčasné voľby. Najpestrejšia sa zdala druha fáza demonštrácií. Deviateho marca niektorí rečníci otvorili témy, ktoré sa vymykali z obvyklého protikorupčného rámca. Hovorili o postavení verejných zamestnancov, napríklad učiteľov, o problémoch zdravotníctva alebo o tom, ako desaťtisíce žien zo Slovenska odchádzajú na dvojtýždňové turnusy, lebo tu sa nedá žiť. Zdalo sa, že publikum im rozumie. Pravda, nemožno vylúčiť, že rozumelo len v zápale boja – v zmysle hesla, podľa ktorého nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. No aj krátko predtým či potom sa v súvislosti s protestom objavili články, ktoré kriticky bilancovali fungovanie „sociálneho štátu“ u nás alebo uvažovali o geografických nerovnostiach a životných podmienkach na východnom či strednom Slovensku.

Objektívne – teda bez ohľadu na to, či si to autori uvedomujú – sú tieto príspevky zárodkami „kritiky Smeru zľava“. Táto kritika poukazuje na zlyhania sociálneho štátu a ďalších verejných inštitúcií v čase ekonomického rozmachu. Je produktom frustrácie z tzv. úspešného príbehu Slovenska, na ktorého znení sa ešte začiatkom tohto roka dokázal premiér zhodnúť s prezidentom. Zároveň vyjadruje rastúce očakávania spojené s hospodárskym zázrakom, ktorý krajina zažíva. Výrazom takých očakávaní bol aj štrajk učiteľov v roku 2016 či štrajk vo Volkswagene spred minulého leta.

Výhoda tejto kritiky oproti protikorupčnému diskurzu spočíva v tom, že sa nezaoberá chybami jednotlivcov či problémami „slovenskej mentality“, ale fungovaním inštitúcií a systémovými imperatívmi. Vďaka tomu má šancu dotknúť sa potrieb veľkej väčšiny ľudí, ktorí na Slovensku pracujú a žijú. Aspoň implicitne zahŕňa aj kritiku všetkého napravo od Smeru – teda aj tých, ktorí by chceli dokončiť privatizáciu nemocníc, zaviesť školné na univerzitách, rozvoľniť Zákonník práce alebo pritvrdiť voči migrácii a Rómom.

„Kritika Smeru zľava“ sa okolo protestov #AllForJan objavuje len v náznakoch, ktoré sme pozbierali z navzájom nesúvisiacich prejavov a článkov. Nemá žiadneho nositeľa medzi relevantnými politickými stranami, a preto je kritikou celého spektra. Ani v radoch mimoparlamentných strán neexistuje subjekt, ktorý by ju dokázal koherentne sformulovať a mobilizovať za ňu ľudí. Tento politický terén je akoby zázrakom neobsadený. Ľudia, ktorí sa aspoň intuitívne stotožňujú s východiskami tejto kritiky, si preto od predčasných volieb nemôžu nič sľubovať. Ak neveríte Karmíne, verte expremiérke Ivete Radičovej. V rádiu Expres povedala, že výmena politikov nevyrieši zásadné problémy, ktoré viedli až k súčasnej situácii. Na počudovanie za jeden z hlavných problémov označila – sociálnu nerovnosť.

Neposlušné Slovensko

Existuje malá šanca, že voľný priestor, o ktorom hovoríme, by vyplnili ľudia z námestí. V takom prípade by im už nestačili krátke stretnutia, na ktorých sa zídu, vypočujú si prejavy, zaspievajú hymnu a rozídu sa. Protesty tohto druhu fungujú ako index nespokojnosti, podľa ktorého si politici vyberajú taktiku, ale nie sú prostriedkom na budovanie životaschopného hnutia. Aby také hnutie vzniklo, zhromaždenia by sa museli zmeniť na miesta diskusie a plánovania. Nie však na spôsob kolokvií bláznov, karieristov a fašistov, do ktorých vyústili protesty Gorila. Inšpiráciu, hoci kritickú a opatrnú, treba hľadať skôr na námestiach Syntagma, Puerta de Sol, Taksím alebo Tahrír.

Vágnu rétoriku „slušnosti“ by museli nahradiť konkrétne problémy, ktorým dnes ľudia čelia. Frustráciu z nefunkčných inštitúcií by bolo treba transformovať na požiadavky, ktoré by predstavovali potenciálne čiastkové výdobytky. Pokiaľ ide o políciu – popri mnohých iných okruhoch – mohlo by to byť napríklad odčlenenie policajnej inšpekcie od Ministerstva vnútra. Repertoár aktivít hnutia by sa musel rozrásť o také, pomocou ktorých sa vytvára skutočný tlak na štát, napríklad blokády ciest a úradov. Rady organizátorov by sa museli rozšíriť, príprava akcií zase podriadiť širšej kontrole. Pouličné hnutie, ktoré existuje len po práci, vo voľnom čase, by prerastalo do všetkých oblastí života.

Také neposlušné Slovensko je v súčasnosti len bezbožným želaním, ktoré sme chceli aspoň zaznamenať ako hypotetickú možnosť. Hoci už dnes sa na protestoch i po nich ozýva aj volanie po generálnom štrajku, bez mobilizácie na pracoviskách a zmien, ktoré sme načrtli, by sa taký štrajk skončil fiaskom alebo číro symbolickým predstavením s trikolórami. Napokon, zo strany rečníkov a organizátorov v Bratislave sa toto volanie zatiaľ nestretlo so žiadnou odozvou.

V hnutí #AllForJan preto zrejme prevládne vágny ideál veľkého slušného „My“. Toto „My“ si nevšíma vnútorné rozdiely. Za svojho oponenta považuje úzku skupinu neslušných „Oni“ vo vláde. Také „My“ vzniká vtedy, keď generálny riaditeľ na námestí povie: „Ja vediem skvelú slovenskú firmu, ale dnes večer som jedným z vás.


  1. Takmer identická kombinácia ľudí a organizácií prišla na pomoc aj štrajku, ktorý vyhlásila Iniciatíva slovenských učiteľov. Je pravdepodobné, že pri inej konštelácii vlády by sa udalosti odohrali inak. Naznačuje to aj príklad lekárov či zdravotných sestier v roku 2011, za vlády Ivety Radičovej. Podobnej podpory sa nedočkali. Zato ich prostredníctvom petície podporovali sympatizanti Smeru-SD, ktorí zase neskôr nevedeli prísť na meno učiteľom. Pohľad, ktorý sa opiera o triednu analýzu, však nemôže robiť rozdiely medzi zápasmi zamestnancov verejného sektora podľa toho, kto je práve pri moci. 

  2. Táto vlna demonštrácií je počtom účastníkov aj geografickým rozsahom najväčšia v ére samostatného Slovenska. Prekonala všetky akcie politických strán, odborov aj mimovládnych organizácií. Ak berieme do úvahy celkový počet účastníkov v rôznych mestách, účasť prevýšila aj tzv. „Pochod za život“ (za život v patriarcháte a pod dohľadom farárov z KBS). 

  3. S určitou obdobou tohto mechanizmu pracuje aj tzv. teória reflexivity, ktorej autorom je… George Soros

  4. Pripomeňme, že prieskumy pred voľbami v roku 2016 nepredvídali účasť ĽSNS v parlamente. Ak predpokladáme, že aj tentoraz sú jej preferencie podhodnotené, táto strana by vo voľbách pokojne mohla získať dvanásť percent namiesto odhadovaných desiatich.