Ideologická ľavica vs. alternatíva (1. časť)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Tento text kritizuje predpoklady, ktoré sa skrývajú za istým poňatím ľavicovej politiky. Nepôjde tu o kritiku cieľov, za ktoré chcú ľavičiari bojovať. Napokon, aj tento blog sa hlási k niektorým tradíciám, ktoré vznikli v zápasoch pracujúcich v 19. a 20. storočí. Zaoberáme sa tu skôr kritikou určitých metód a spôsobov politickej práce, ktoré označujeme ako „ideologické“. Proti nim chceme postaviť perspektívu, ktorá vychádza z praktických ľudských potrieb a ktorú nazývame „materialistickou“.

Ako „ľavičiarov“ označujeme v tomto článku ľudí, ktorí si želajú zásadnú, progresívnu spoločenskú zmenu. Za dôležitý (hoci nie nevyhnutne jediný) spôsob, ako sa k nej priblížiť, pritom považujú prezentáciu svojich názorov vo verejnom priestore. Progresívna spoločenská zmena tu môže znamenať napríklad: prechod k nejakej forme „participatívnej“ ekonomiky alebo priamo odstránenie kapitalizmu a jeho štátu, likvidáciu vzťahov mužskej nadvlády v rodine a spoločnosti, prípadne vykorenenie rasových, náboženských či iných predsudkov. Keď teda v texte hovoríme o ľavičiaroch, nemáme na mysli „štandardnú“ ľavicu, ktorá sa usiluje o kozmetické zmeny a reformy, a ktorú dnes reprezentujú sociálno-demokratické strany a niektoré odborové organizácie. To, čo tu nazývame „ľavicou“, sa bežne nazýva skôr „radikálnou ľavicou“ a zahŕňa rôzne varianty marxizmu, anarchizmu a feminizmu.

Ľavica a ideológia

Slovo „ideológia“ má rôzne významy. Zrejme najčastejšie sa používa na označenie uceleného myšlienkového systému – obvykle takého, ktorý má určité spoločenské či politické dôsledky. Tu však budeme ideológiou rozumieť niečo iné. „Ideologický“ bude pre nás taký pohľad na spoločenské zápasy, ktorý ich vidí primárne ako myšlienkové konflikty, ako zápasy súperiacich ideí. Cez ideologickú optiku sa všetko spoločenské dianie javí ako čosi, čo sa odohráva vo svete myslenia alebo, ako sa dnes hovorí častejšie, „diskurzu“ a „verejnej debaty“. Z ideologického stanoviska (hoci iného, než je to ľavicové) sa dá napríklad skonštatovať, že vtedy a vtedy „zvíťazila myšlienka liberálnej demokracie“, alebo hovoriť o „porážke tradičných hodnôt“. Sociálna zmena (vrátane tej progresívnej) sa z takejto pozície javí ako myšlienkový prevrat.

Ideologickosť ľavice sa začína jej chápaním vlastnej politickej identity. Samu seba vidí ako súbor ideálov: napríklad ako „rovnosť“ plus „sociálnu spravodlivosť“ plus „solidaritu“ plus „internacionalizmus“ atď. Tieto ideály majú charakter mravných princípov, ktoré slúžia jednak ako meradlo pri hodnotení súčasnosti (napr. kapitalizmus je „nerovný“, bohatí sú „málo solidárni“ atď.), jednak sa dajú sformulovať v podobe bodov programu („Chceme sociálne spravodlivú spoločnosť“, „Sme za rodovú rovnosť“ atď.) – sú to ideály, o ktoré sa máme usilovať.

Z tohto chápania politického obsahu ľavice vychádza aj určité poňatie politickej činnosti. Jej ťažisko spočíva v kultivácii spomínaných ideálov a šírení ľavicových stanovísk – napríklad prostredníctvom publicistiky (u nás prevažne internetovej), účasti v diskusiách či na verejných podujatiach, ako sú demonštrácie.

Zmysel takých aktivít je dvojaký. Jednak umožňujú sformulovať hodnotenie existujúceho poriadku zo stanoviska ideálov ľavice a vymedziť sa voči iným hodnoteniam (liberálnym, konzervatívnym, sociálno-demokratickým, fašistickým atď.). Zároveň sú príležitosťou na to, aby ľavica zviditeľnila svoje ideály, získala pre ne ďalších stúpencov a ukázala, že sú v nejakom zmysle „lepšie“ než tie konkurenčné. Napríklad, že sú koherentnejšie, lepšie zdôvodnené, jediné skutočne univerzalistické a podobne. Ideologická ľavica nás chce v takej konfrontácii napríklad presvedčiť, že súčasný poriadok je „sociálne nespravodlivý“ a preto (morálne) neprijateľný, a že „sociálne spravodlivá spoločnosť“ (nech už je to čokoľvek) je humánnejšou voľbou než spoločnosť založená na ekonomickej nerovnosti (ktorú zase nejaká konkurenčná, neľavicová pozícia môže považovať za dôležitý motivujúci faktor a podobne).

Politický zápas sa tu chápe ako súťaž myšlienok a politická aktivita ako intelektuálna činnosť. Ide o to, aby publikum (prípadne aj ostatní súťažiaci) nahradilo svoje existujúce idey tými správnymi a začalo podľa nich konať. Tak vznikne masové hnutie, ktoré presadí ľavicové ideály v praxi.

Problémy

Na začiatok ďalšie upozornenie: naše výhrady voči tomuto poňatiu radikálnej politiky nevychádzajú z nejakého anti-intelektualizmu. Nenamietame voči tomu, že sa ideologická ľavica zaoberá myslením, ani voči tomu, že chce šíriť svoje názory vo verejnom priestore. Kritizujeme špecifický spôsob, akým pristupuje k týmto úlohám.

Prístup ideologickej ľavice k mysleniu je predovšetkým veľmi pohodlný. Ľavica disponuje súborom abstraktných ideálov a téz, ktoré sa považujú za záväzné a tvoriace „podstatu“ jej pozície. Ak treba získať ľavicové stanovisko k nejakému fenoménu (či už je to Trumpovo prezidentstvo, rovná daň alebo migrantská kríza), stačí naň aplikovať abstraktné princípy. Napríklad:

Princíp: Fašizmus je produktom krízy kapitalizmu, ktorá je charakteristická poklesom miezd a rastom nezamestnanosti.
Aplikácia: Za vzostup fašistov na Slovensku teda môže kapitalizmus, presnejšie, pokles miezd a rast nezamestnanosti.

Získali sme tézu, s ktorou sa možno vytasiť v článku alebo v diskusii. Má slúžiť ako propagandistická zbraň, ktorá odporcov fašizmu privedie na antikapitalistickú cestu.

Problém tu spočíva v tom, že mechanická aplikácia princípov neberie ohľad na fakty. Na Slovensku už niekoľko rokov rastú reálne mzdy a nezamestnanosť sa dnes blíži k historickým minimám (po roku 1990). Kríza, ktorá v roku 2009 zasiahla slovenský priemysel a ďalšie produktívne odvetvia ekonomiky, dávno pominula. Spomínané vysvetlenie je na nič: nepresvedčí nikoho, kto sa trochu orientuje v skutočnom dianí, oponent si s ním ľahko poradí, a prívrženca zbytočne zavádza.¹

Ďalšou slabinou tohto prístupu je moralizmus. Ideologická ľavica vo svojej kritike súčasných pomerov stavia do protikladu svoje mravné ideály (solidarita, rovnosť, sociálna spravodlivosť atď.) a svet, v ktorom žijeme. Keďže súčasnosť nezodpovedá týmto ideálom, kritika má za cieľ vyvolať morálne rozhorčenie. To ľudí zmobilizuje na zmenu, teda na realizáciu spomínaných ideálov praxi.

Táto stratégia má rovnaké úskalia ako náboženské kázanie, resp. vzťah duchovného pastiera a jeho ovečiek. Kde sa vzali tieto ideály? Prečo ich zvestuje práve ideologická ľavica? Ako vieme, že sú tie správne? Kde sa vôbec berie istota, že sa dajú uskutočniť? V poňatí politickej práce, ktorú presadzuje ideologická ľavica, stojí na jednej strane nositeľka pravdy, resp. progresívnych hodnôt. Na druhej strane stojí publikum, ktoré je touto pravdou a týmito hodnotami nedotknuté. Je buď nepopísaným listom, alebo sa hlási k nesprávnym princípom. Ľavicový ideológ toto publikum potrebuje, pretože sám svoje princípy nedokáže presadiť. Preto publikum musí prijať pravdu a hodnoty ideológa a pustiť sa do práce.

Samozrejme, v skutočnosti môže byť povaha tohto vzťahu medzi ideológom a publikom zamaskovaná rôznymi „racionalizáciami“.² Napríklad: ľavicoví ideológovia sa naplno venujú progresívnemu mysleniu, takže tieto veci majú lepšie premyslené než my, ostatní; majú špeciálnu prípravu, ktorá ich robí expertmi v týchto záležitostiach, takže by sme sa na nich mali spoľahnúť; majú skúsenosti s „politikou“, takže vedia, ako na to atď.

Mimochodom, ideologickosť (časti) ľavice môže mať pôvod v špecifickom postavení jej proponentov v spoločenskej deľbe práce. Pomerne často ide o ľudí, ktorí sa živia prevažne duševnou prácou, najmä v univerzitnom či inom akademickom prostredí, prípadne v mimovládnom sektore. Ich práca sa nezriedka tematicky prekrýva s tým, čo nazývajú svojou politickou činnosťou. Preto niet divu, že títo ľudia spontánne prenášajú vzorce, ktoré charakterizujú organizáciu práce v akademickom a podobnom prostredí aj do „radikálnej politiky“. Máme tým na mysli:

rozdelenie ľudí na tých, ktorí vymýšľajú a plánujú, a tých, ktorí len vykonávajú cudzie plány, pričom ideológovia sú zvyknutí patriť k prvej skupine;³
dôraz na „expertízu“, ktorá sa preukazuje akademickými titulmi a príslušnosťou k prestížnym vzdelávacím a výskumným inštitúciám;⁴
„projektovú“ organizáciu politickej práce a jej rozdelenie na „kampane“, ktoré sa týkajú jednotlivých issues; všetky aktivity majú mať „merateľné ciele“ (počet návštev na stránke, počet nových členov v organizácii, počet účastníkov verejného podujatia, počet predaných výtlačkov novín) atď. Ide o mechanické preberanie „logiky“, podľa ktorej fungujú grantové komisie a mimovládny sektor;
predstavu, že sociálny zápas je argumentačný súboj. Presnejšie, predstavu, že existuje akýsi neutrálny „supermarket s ideami“, v ktorom si „spotrebitelia“ (čiže my všetci) zostavujú svoj svetonázor podľa vlastného vkusu, pričom úlohou ľavice je ponúknuť im čo najpríťažlivejší tovar.⁵

Pre každé emancipačné hnutie sú tieto prvky hlboko problematické – reprodukujú aspekty spoločnosti, od ktorej sme sa pôvodne chceli emancipovať.

Čestné vyhlásenie

Aby sme predišli nedorozumeniam, zopakujme si, čo netvrdíme:

netvrdíme, že radikálna politika sa má zaobísť bez myšlienok, bez teoretizovania a bez slov, ktoré majú viac ako dve slabiky,
netvrdíme, že nemá zmysel publikovať a diskutovať (napísať niečo také v blogu by bolo prinajmenšom zvláštne), teda robiť to, čo sa kedysi označovalo ako „propaganda“,
netvrdíme, že ľudia, ktorí sa živia duševnou prácou alebo majú akademický titul, nemajú čo hľadať v radikálnom prostredí,
netvrdíme, že radikálna politika sa má vzdať cieľa, ktorým sú ďalekosiahle zmeny v živote všetkých ľudí.

Ide skrátka o to,

aby radikálna teória nemala povahu systému abstraktných (tobôž etických) princípov, ktorým sa má prispôsobiť skutočnosť, ale aby, naopak, vychádzala z podrobného skúmania najrôznejších aspektov našich životných podmienok a vývoja kapitálového vzťahu,⁶ teda: aby bola materialistická,
aby sa materialistický charakter teórie premietal do formy i obsahu „propagandy“,
aby radikálne prostredie nereprodukovalo deľbu práce a ďalšie charakteristiky, ktoré sú typické pre akademické a podobné prostredie; naopak, túto deľbu práce treba problematizovať aj priamo v akademickom prostredí,
aby predstavy o cieľoch, ako aj praktické kroky, ktoré radikáli podnikajú, vychádzali z analýzy súčasnosti. Ide o to, nájsť zárodky budúcnosti v zápasoch dneška, a nie predstupovať pred súčasnosť s hotovým cestovným poriadkom.

V dokončení, ktoré vyjde o týždeň, sa bližšie pozrieme na alternatívnu perspektívu.

To však ešte vôbec neznamená, že vzostup fašistov na Slovensku nijako nesúvisí s okolnosťami rozvoja kapitalizmu u nás. Rovnako to neznamená, že fašizmus „vo všeobecnosti“ nie je fenoménom, pri vysvetľovaní ktorého sa treba odvolávať na kapitalizmus. Ide tu práve o spôsob, akým sa to robí. ↩
Racionalizáciou tu myslíme zdôvodnenie, ktoré vysvetľuje, prečo je niečo „rozumné“ a správne, resp. hovorí, že to také „musí byť“. ↩
Práve predstava, že existuje ostrá a jasná hranica medzi myslením a konaním, teda medzi teóriou a praxou, je jadrom teoretickej výbavy ideologickej ľavice. Filozofické korene tejto predstavy siahajú prinajmenšom k osvietenstvu a k jeho chápaniu spoločenskej zmeny ako výsledku výchovy a vzdelávania. Lenže aj „sám vychovávateľ musí byť vychovávaný“, ako sa raz napísalo. ↩
Sem patrí aj predstava, že radikálne prostredie musí rešpektovať obvyklé konvencie, ktoré sa týkajú „kredibility“ (dôveryhodnosti) a fungovať podobne, ako fungujú štandardné think-tanky. Vraj by takisto malo produkovať akúsi radikálnu verziu hovoriacich hláv, ktoré sa ochotne zúčasťňujú „verejnej debaty“ a svoje články podpisujú občianskymi menami s akademickými titulmi (a nie nedôveryhodnými kolektívnymi pseudonymami). Skutočná verejná debata, o ktorú by sa radikálne prostredie malo zaujímať (a z ktorej by sa malo najmä učiť), sa pritom vôbec neodohráva v televíznom vysielaní ani v blogovacích sekciách denníkov, ale na ulici a v práci. Viac o tom v druhej časti článku. ↩
K akademikom ešte jedna poznámka: poznávacím znamením „radikálneho akademika“ je to, že radikálne vystupuje vtedy, keď sa vec netýka jeho vlastnej práce a života. Maximálne vypätie síl dosahuje vtedy, keď píše o niečom, čo sa odohráva tisíce kilometrov od miesta jeho bydliska. Keď však nechá sekretárku, aby mu varila kávu, keď celý uslintaný robí svojim študentkám návrhy, prípadne keď ide o to, aby sa zmobilizoval za lepšie podmienky na vlastnom pracovisku – radikalizmus sa rozplynie. Ľavicový intelektuál je ochotný spochybniť všetko okrem vlastnej spoločenskej funkcie ľavicového intelektuála. ↩
O kapitálovom vzťahu a triede pracujúcich pozri štvordielny seriál Čo je trieda pracujúcich?. ↩