„Nešlo len o peniaze“

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Štvanie rôznych kategórií pracujúcich proti sebe a „politické“ využívanie deľby práce je základom moci každej firmy. Podobne univerzálna je rola psychológie: prečo mám všetko riskovať práve ja, ak sa ostatní a ostatné nezapoja? Čo ak to nevyjde? Zaujímavý pohľad na problémy sebaorganizácie pracujúcich priniesol niekoľkodňový štrajk v jednej zo slovenských bánk, ktorý sa odohral na konci roka 2023.

Vďaka účasti niektorých kľúčových profesií a podpore na mnohých pobočkách sa štrajkujúcim podarilo obmedziť bežnú prevádzku. Vybojovali si jednorazový bonus a zvýšenie miezd, ktoré išlo nad rámec poslednej ponuky zamestnávateľa. V posledných rokoch – až do uplynulého leta 2025 – boli štrajky na Slovensku zriedkavé. Osobitne to platí o takých, ktoré nezostanú len pri „výstrahe“ a symbolickom prerušení práce. Zároveň sa len výnimočne vyskytne štrajk v odvetví služieb, ak nepočítame verejný sektor.

S cieľom zaznamenať túto ojedinelú skúsenosť prinášame rozhovor s jednou z aktérok a organizátoriek štrajku. Vznikol ešte v roku 2024. Dopĺňame ho o krátky úvod.

Situácia v slovenskom bankovníctve

Od začiatku nultých rokov dominujú v slovenskom bankovníctve nadnárodné domy so základňami v Rakúsku, Taliansku či Belgicku. Samozrejme, v rôznych krajinách pôsobenia uplatňujú odlišné mzdové politiky, no nerovnosti v odmeňovaní sa prejavujú aj na úrovni jednotlivých dcérskych spoločností, najmä v retailovom bankovníctve. Zamestnanectvo poukazuje na rozdiely v odmeňovaní medzi pohlaviami, novoprijatými a dlhodobo zamestnanými, ako aj medzi mladším a starším personálom. Okrem toho v sektore pretrvávajú výrazné regionálne nerovnosti.

V odvetví pracuje okolo 18-tisíc ľudí. Na prvý pohľad sa zastupovanie záujmov v slovenskom bankovom sektore javí ako silno centralizované. Pôsobí tu jediný odborový zväz a zamestnávatelia sú združení v Slovenskej bankovej asociácii. Podľa materiálu z roku 2020 má odborovú organizáciu 13 z 27 bánk. Ich skutočná akcieschopnosť a moc sú však otázne. Kolektívna zmluva platná pre celé odvetvie v súčasnosti neexistuje: zamestnávatelia ešte v roku 2016 zastavili sektorové kolektívne vyjednávanie. Pokiaľ ide o cezhraničnú solidaritu, jej nástrojom by mali byť európske zamestnanecké rady, na ktorých participujú aj zástupcovia zamestnancov slovenských dcérskych bánk. V praxi však zástupcovia jednotlivých krajín bojujú najmä sami za seba. Podobne ako v iných sektoroch, napríklad v autopriemysle, aj tu prevládajú obavy zo straty už nadobudnutých výhod.

Slovenské bankovníctvo a poisťovníctvo je odvetvím s druhou najvyššou priemernou mzdou v ekonomike (v roku 2023 to bolo 2500 €). Aj z toho azda pramení rozšírená predstava, že práca v bankovníctve je lukratívna. V skutočnosti však mzdy významnej časti zamestnanectva – najmä tej, ktorá pracuje v pobočkách – zostávajú pomerne nízke. Medián hrubej mesačnej mzdy žien v sektore bol v roku 2023 len 1787 €. Ľudia tu tiež čelia vysokému tlaku na produktivitu („predaje“) a dlhému pracovnému času, čo vedie k vysokej fluktuácii. Zamestnávatelia obvykle odmietajú vyjednávať o dlhodobej mzdovej politike na podnikovej a odvetvovej úrovni. Nerovnosť v odmeňovaní možno čiastočne vysvetliť aj relatívne vysokými platmi stredného a vyššieho manažmentu dcérskych bánk, ktorého úlohou je disciplinovať pracujúcich v súlade s cieľmi materských spoločností. Lokálny manažment často tvrdí, že v otázke odmeňovania má zviazané ruky a musí pracovať s fixným rozpočtom.¹ Dcérske spoločnosti na Slovensku sú pritom nezriedka najziskovejšími časťami nadnárodných bánk a dosahujú nadpriemernú mieru zisku na zamestnanú osobu.

Štrajk v jednej zo slovenských bánk so zahraničným vlastníkom vypukol v období prudkého rastu cien – takmer o trinásť percent v roku 2022 a o vyše desať percent v roku 2023. Pre pracujúcich vo väčšine odvetví to znamenalo pokles reálnych príjmov, a tak to bolo aj v bankovníctve. Aktérka štrajku o tom hovorí:

„Odvolávali sme sa na pomer mzdových nákladov k výnosom banky. Ten je u nás nižší než všade inde. Prečo by sme v 21. storočí v Európe mali štrajkovať za niečo, čo je v ostatných krajinách samozrejmosťou, teda aby nám mzdy rástli aspoň o mieru inflácie? Veď to je komické. V Rakúsku – samozrejmosť, v Taliansku – samozrejmosť, v Španielsku – samozrejmosť. A v Belgicku – takisto samozrejmosť. Tam v roku 2022 alebo 2021 niekoľkokrát ročne zvyšovali mzdy, lebo majú inflačnú doložku. Zahraniční kolegovia nám vraveli: ideme štrajkovať, nezabudnite nás podporiť. A prečo idete štrajkovať, pýtam sa. No preto, aby nám mzdy rástli viac než len o infláciu, lebo potom vlastne nerastú. Na Slovensku toto ľudia nevedia pochopiť. Dokonca jeden odborár mi vravel, že predsa nemôžeme žiadať zamestnávateľa o dorovnanie inflácie. Veď aj zamestnávateľ čelí inflácii! To je potom ťažké.“

Hlavným motívom, ktorý nakoniec viedol k štrajku, boli teda mzdy?

Nielen. Išlo o celkový prístup. V roku 2022, v čase prudkého rastu inflácie, sme vyjednávali a žiadali trinásty plat alebo inflačný bonus. Firma napokon pristúpila na to, že nejaký bonus vyplatí. Časť z neho však tvorili ušetrené personálne náklady z obdobia pandémie. Ľudia vtedy boli veľa na péenkách, ktoré platil štát, nevyplácali sa odmeny a podobne. Zároveň išlo z nášho hľadiska o nízku sumu. Na rokovanie vtedy prišiel generálny riaditeľ spolu so zahraničným členom predstavenstva. Informovali nás, že skupina rozhodla o vyplatení inflačného bonusu v každej krajine, a to v určitej výške podľa životných nákladov. Zamestnanci ho mali dostať pred Vianocami, ale iba v prípade, ak zároveň budeme súhlasiť so zvýšením miezd iba o 6,19 %. Pri dvanásťpercentnej inflácii.

Vtedy sme urobili anketu, v ktorej bola aj otázka, či máme túto ponuku prijať, a ak nie, či zamestnanci podporia štrajk. Dva dni po jej spustení mal generálny riaditeľ online stretnutie so zamestnancami, a tam vyslovene pohrozil, dokonca aj vizuálne, že si máme dobre rozmyslieť, čo urobíme. Samozrejme, ľudia prestali hlasovať v ankete. Každý pred Vianocami potreboval peniaze. My sme nedostali podporu, a tak sme nemohli robiť nič, iba prijať ponuku firmy. Podľa mňa to bol špinavý ťah, vydieranie, a nie vyjednávanie. Vraveli sme si, je tu dvanásťpercentná inflácia, asi nám ponúknu rast o nejakých deväť percent. Ale šesť?

Preto sme si v roku 2023 povedali, že sa nenecháme vydierať. Mali sme premyslené viaceré varianty postupu v závislosti od vývoja vyjednávaní. Ich základom bola komunikácia so zamestnancami a v závere vyjednávaní opäť anketa. Tentokrát len s jednou otázkou – chcete ponuku, alebo nechcete. Ak nechcete, všetci vieme, čo bude nasledovať. Takže štrajk bol aj dôsledkom prístupu, ktorý sme zažili v roku 2022.

V roku 2023 ste teda potrebovali dobehnúť aj to, čo vám v dôsledku inflácie ušlo v predchádzajúcich rokoch. Ako táto situácia eskalovala až do štrajku? Z ankety, ktorú ste robili, zrejme vyplývalo, že ľudia nie sú spokojní s ponukou, s ktorou prišiel zamestnávateľ. No ako ste sa od tohto poznania dopracovali až k štrajku?

Uvedomovali sme si, aké sú naše možnosti. Vyjednávanie sa týkalo iba mzdovej časti kolektívnej zmluvy, a tak sme si povedali, že nechceme, aby sa naťahovalo pol roka na desiatich neproduktívnych stretnutiach. Po troch kolách vyjednávania, keď sme sa nikam nepohli, sme skonštatovali, že vznikol kolektívny spor a požiadali o sprostredkovateľa. Vedenie sa tomu veľmi čudovalo. Akýže kolektívny spor, veď máme čas do konca roka. Prišiel teda sprostredkovateľ určený ministerstvom, mali sme s ním dve stretnutia a prebehlo to pomerne rýchlo. Jeho návrh bol podstate v náš prospech, hoci sme sa museli vzdať jednej požiadavky z pôvodných troch.

Aké boli pôvodné požiadavky?

Žiadali sme zvýšenie miezd o mieru inflácie od 1. januára 2024, ďalej dovolenkový plat vo výške 60 % priemeru a napokon ďalšie zvýšenie miezd od 1. 4. určené na vyrovnanie mzdových rozdielov na rovnakých pozíciách. To malo byť o sto eur každému, ak sa nedohodneme inak. Tretiu požiadavku sme zaradili najmä preto, aby sme firmu konečne dotlačili k riešeniu tejto otázky. Sprostredkovateľ to upravil na zvýšenie o desať percent namiesto miery inflácie, ale to bolo plus-mínus to isté. Termín sa tiež posunul z prvého januára na prvého apríla. Požiadavku, ktorá sa týkala dovolenkového platu, ponechal nezmenenú. Dorovnania miezd sme sa sami vzdali. Pre nás bol teda návrh sprostredkovateľa prijateľný.

Ako na návrh sprostredkovateľa zareagovala firma?

Opäť zorganizovali online stretnutie so zamestnancami, kde vyhlásili, že návrh neprijímajú, a predložili vlastný. Bolo to zvýšenie miezd o 7 % plošne, pričom ďalšie 3 % boli určené na mzdové vyrovnanie. Okrem toho sme mali dostať jednorazový inflačný bonus vo výške 35 % platu. Odbory o tom dali hlasovať. Ľudia sa vyjadrili, že ponuku neakceptujú a súhlasia s návrhom sprostredkovateľa. To bola jediná otázka. Na základe výsledkov ankety sa začali zbierať podpisy pod štrajk. To bol ten impulz.

Ako prebiehalo hlasovanie?

Podľa zákona sa hlasovania musí zúčastniť viac ako 50 % všetkých zamestnancov – teda aj tých, ktorí a ktoré sú práve na materskej, dlhodobo PN a podobne. To sa aj podarilo. S kolegyňou sme sa potom smiali, že si asi založíme agentúru na organizovanie štrajkov. Nie je to vôbec jednoduché. Zozbierať podpisy, to sme ako-tak zvládli. Mali sme databázu, kde každý zapisoval, koľko má podpisov. Vďaka tomu sme videli, ako sa hlasovanie vyvíja. Dôležité bolo aj mať stály kontakt so zamestnancami, ktorí v hlasovaní vyjadrili podporu štrajku. Keď sa začne štrajk, môže sa stať, že už vás nepustia do budovy, môžu vám vypnúť služobný telefón, čo sa nakoniec aj stalo. Potrebovali sme zabezpečiť, aby sme mali nejaký kontakt. Bolo to potrebné aj na prípravu zhromaždenia v prvý deň štrajku – museli sme sa skoordinovať, aby tu všetci boli ráno o deviatej. Bolo tiež treba zabezpečiť priestor na zhromaždenie štrajkujúcich, ozvučenie, bezpečnostné opatrenia. Príprava štrajku zahŕňala množstvo takýchto logistických detailov. S kolegyňou sme sa potom smiali, že si asi založíme agentúru na organizovanie štrajkov. Nie je to vôbec jednoduché.

Kto sa na tejto práci podieľal?

Organizácia štrajku bola na pár ľuďoch, najmä z výboru odborovej organizácie. Máme však regionálnych zástupcov, ktorí sa spravidla nezúčastňujú na vyjednávaní, lebo majú svoje zamestnanie, ale vďaka nim vieme, aká je nálada aj v regiónoch, nielen v Bratislave.

Prejavili sa v účasti na hlasovaní a v štrajku nejaké regionálne rozdiely?

To nie. Rozdiely sa skôr týkali jednotlivých pracovísk, pobočiek, nie celých regiónov. Napríklad v jednom krajskom meste máme dve pobočky. Jedna, menšia, sa ani nezúčastnila hlasovania, druhá štrajkovala.

Účasť v štrajku je vždy spojená s rizikom. Ako sa na to pozerá zamestnanec pobočky niekde v regióne? Je jednoduché nájsť si prácu v odbore v inej banke?

Myslím, že áno, hoci fluktuácia už nie je taká ako kedysi. Stále však banky majú problémy obsadiť niektoré pozície. Jednoducho nie sú ľudia.

Myslíte si, že mimo Bratislavy a väčších miest predstavuje práca v pobočke banky lukratívnu príležitosť?

To absolútne nie. Práca na pobočke určite nie je lukratívna. Mzda tu môže byť nižšia než za pokladňou v Lidli. Samozrejme, všetko má svoje výhody a nevýhody. V banke však existuje tlak na predaje. Máte predať určitý objem hypoték a spotrebných úverov, získať nových klientov. A môžete mať všetko splnené, no ak vám chýba jedna životná poistka, výrazne vám skrátia štvrťročné odmeny. Pôvodne to bolo tak, že sa v takýchto prípadoch nevyplatilo nič. K tomu každodenné hlásenie po pracovnej dobe o počte a objeme predaných produktov.

Do akej miery sa podpora, ktorú ľudia vyjadrili v hlasovaní, pretavila do praktickej účasti v štrajku?

Mali sme podpisy, a teda podporu, od 55 % zamestnancov. Kolegovia z medzinárodného prostredia nám hovorili, že ak nemáme aspoň sedemdesiat alebo sedemdesiatpäť percent, nemáme do toho ísť. Ale my sme išli.

Na zhromaždení v prvý deň štrajku sa potom fyzicky zúčastnilo vyše dvesto ľudí, teda asi polovica štrajkujúcich. Prišli ľudia z Košíc, Prešova, Banskej Bystrice, Žiliny, Martina, Liptovského Mikuláša, Piešťan, Galanty, Malaciek, Prievidze, Topoľčian – skrátka, z celého Slovenska. V ďalších dňoch, teda v stredu a vo štvrtok, ľudia stáli pred svojimi pobočkami v regiónoch a rozdávali letáky. V piatok sme ich opäť zavolali na zhromaždenie do Bratislavy. Ľuďom sme preplácali cestovné. Uvažujeme tiež, že poskytneme aj nejakú náhradu mzdy.

Máte k dispozícii štrajkový fond? Budete z neho vyplácať náhradu mzdy?

Nemáme štrajkový fond ako taký, ale máme nejaké prostriedky. Názory na to sa rôznia. Aj niektorí vo výbore hovorili, že by sme nemali nič vyplácať – veď ľudia vedeli, prečo idú do rizika a štrajkujú. V zahraničí to však existuje. Rumuni majú štrajkový fond a Rakúšania to robia tak, že si výšku kompenzácie odhlasujú na členskej schôdzi. Niekde je náhrada mzdy aj jednou z podmienok dohodnutých v rámci vyjednávaní o ukončení štrajku. My sme vtedy do toho takto nešli, teraz by sme už boli múdrejší.

Do akej miery štrajk naozaj obmedzil fungovanie pobočiek? Banka počas štrajku tvrdila, že len minimálne.

Áno, bolo to dosť komické. Generálny riaditeľ už v prvý deň na online stretnutí začal menovať jednotlivé oddelenia, ktoré fungovali. V utorok, teda v prvý deň, bola úplne zatvorená iba jedna pobočka. Jeho postoj bol teda taký, že všetko beží, môžeme vraj pokojne štrajkovať aj do konca roka. V stredu sa scenár opakoval. Podľa vedenia všetko fungovalo bez problémov. Vraj ak chceme, môžeme sa stretnúť vo štvrtok alebo v piatok, ale tvárili sa, že sa nikam neponáhľajú. No potom mi vo štvrtok večer telefonovali z personálneho oddelenia, pretože sa nevedeli dovolať riaditeľke jednej pobočky. Vraj majú nahnevaného klienta, ktorý sa nevie dostať do svojej bezpečnostnej schránky. Vravím, preto sa jej nemôžete dovolať, lebo aj ona štrajkuje.

Všetko teda evidentne nefungovalo tak, ako sa to snažilo prezentovať vedenie.

Na mnohých pobočkách to bolo tak, že riaditelia boli jediní, kto neštrajkoval. Na pobočke teda sedel riaditeľ s regionálnym riaditeľom alebo s mobilným bankárom, a namiesto piatich, šiestich alebo desiatich ľudí tam boli len dvaja či traja. Pobočka síce bola otvorená, ale keď prišli klienti, nevedeli ich plne obslúžiť a neposkytovali všetky obvyklé služby.

Hovorili sme už o regiónoch, ale aká bola celková skladba štrajkujúcich? Existovali oddelenia, ktoré vynikali účasťou, alebo, naopak, tým, že neštrajkovali?

Nakoniec sa nezúčastnilo call centrum, hoci súhlasy podpísali. Z osemnástich ľudí to reálne zvažoval jeden, ale v takom počte to nemalo zmysel. Báli sa, že ich prácu úplne presunú do Čiech. Osobne ma to mrzí, pretože sú to ľudia, ktorí majú najnižšie mzdy a pracujú na zmeny. Už skôr sa nám podarilo pre nich vybojovať určité zlepšenia a benefity, no sami potom štrajk nepodporili. Treba však povedať, že na nich vyvíjali tlak, konali sa rôzne stretnutia, po jednom si ich predvolávali. Okrem toho už v roku 2022 sa začalo s prípravou rôznych krízových scenárov a postupov pri nahrádzaní výpadkov. Možno aj na základe toho v call centre tušili, že sú nahraditeľní, a preto sa nezapojili.

Stalo sa aj na pobočkách, že zamestnanci síce podpísali súhlas, no nakoniec sa nezúčastnili?

Áno. Napriek tomu, že máme vysoké percento organizovanosti, neštrajkovali všetci naši členovia. Na druhej strane,do štrajku sa zapojili aj nečlenovia. V duchu sa pýtam, prečo sú zamestnanci v odboroch, a keď ich najviac potrebujeme, keď o niečo ide, nie sú schopní nič urobiť. Samozrejme, nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Každý má nejaké dôvody, prečo je v odboroch alebo prečo nešiel do štrajku. Ale bola škoda, že sa do štrajku nezapojilo viac zamestnancov.

Ako prakticky fungovalo nahrádzanie štrajkových výpadkov na Slovensku výpomocou z ČR? Prišli ľudia z Česka na pobočky?

Nie, fyzicky neprišli. Mnohé činnosti sa však dajú nahradiť na diaľku, napríklad úverová administratíva alebo práca oddelenia platobného styku. Tá je kľúčová, pretože zabezpečuje spracovanie všetkých platieb. Toto oddelenie celé štrajkovalo. Lenže platobné systémy a procesy u nás a v ČR sú rovnaké, a preto nebolo ťažké všetko presmerovať. Českí zamestnanci zo solidarity síce mohli odmietnuť zastupovanie slovenských kolegov a výkon práce navyše, ale nestalo sa tak, nepodržali nás.

Čím si vysvetľujete, že platobný styk sa v plnej sile zúčastnil v štrajku? Mali požiadavky najväčší význam práve pre ľudí z tohto oddelenia? Alebo sú najlepšie zorganizovaní, prípadne pracujú všetci na jednom mieste?

Áno, pracujú na jednom mieste. Ale možno hralo úlohu skôr to, že ich mzdy nie sú až také vysoké. Majú tiež veľmi veľa nadčasov, ktoré sú tu na rozdiel od niektorých iných pozícií uznané a platené. Okrem toho im často robia rôzne organizačné zmeny, čím sa objem práce ešte viac navyšuje. Majú teda veľa dôvodov byť nahnevaní. Tiež viem, že niektorí išli štrajkovať takpovediac z princípu. Nešlo len o peniaze, ale aj o to, ako sa k nám správajú, ako vedú sociálny dialóg. A ľudia z centrály napríklad hovorili, že idú do štrajku zo solidarity s ľuďmi na pobočkách, ktorí naozaj dostávajú smiešne peniaze.

Ako vlastne došlo k ukončeniu štrajku?

Vo štvrtok sme sa s vedením nestretli. Potom sa stal spomínaný incident s bezpečnostnou schránkou. Netvrdím, že to malo nejaký vplyv, ale o pol deviatej večer vedenie banky poslalo mail všetkým zamestnancom, že im to chcú uľahčiť, lebo to nie je jednoduché ani pre nich, a že teda upravujú svoju ponuku. S touto novou ponukou sme potom súhlasili. Pôvodných sedem percent zvýšili na osem. My sme povedali dobre, ale tých 60 % na dovolenkový plat bude rozdelených podľa jasných pravidiel. Dohodli sme si ich, ale zrazu vraj bolo potrebné, aby ich schválilo predstavenstvo. My sme povedali, pozrite sa, iba my sme oprávnení štrajk vyhlásiť aj ukončiť. Ukončíme ho až vtedy, keď bude podpísaný dodatok. Takže žiadne predstavenstvo už nerozhodovalo a dodatok sa podpísal ešte v ten deň. V piatok okolo jednej poobede sme zamestnancom mohli ohlásiť výsledok rokovaní a ukončenie štrajku.

Aká bola nálada?

Máme video (smiech). Ľudia chápali, že je to víťazstvo, bolo to emotívne.

Ako by ste zhrnuli skúsenosti s návratom do práce po štrajku?

Bolo to rôzne. Z jednej pobočky viem, že tí, ktorí počas štrajku pracovali, sa pozerali na tých druhých cez prsty – v štýle „My sme tu za vás robili.“ A tí druhí si zase hovorili, my sme tam za vás stáli a vybojovali vám vyššie mzdy a odmenu. Na inej pobočke to veľmi zle znášala riaditeľka, pretože štrajk pokladala za zradu.

A tá riaditeľka, ktorá štrajkovala?

To je hrdinka. Na jej pobočke štrajkovali všetci do nohy. Boli pobočky, kde riaditeľka hovorila, vy choďte štrajkovať, ale viete, ja nemôžem. A tak napokon nešiel nikto. Boli však aj celé pobočky v štrajku bez riaditeľa. No bola len jedna, kde štrajkovali všetci vrátane riaditeľky.

Nebojíte sa o ňu?

Tá pobočka má výsledky a riaditeľka je vo výbore, takže je určitým spôsobom chránená.

Zaznamenali ste bezprostredne po štrajku nárast záujmu o členstvo?

Minimálny. V minulosti to po vyjednávaní skokovo vzrástlo, no teraz nie. Možno je to aj tým, že už máme v odboroch okolo 50 % zamestnancov

Ako spätne hodnotíte výsledky štrajku?

Určite sa nedá povedať, že štrajk nemal význam. Možno sme dosiahli iba jedno percento a to, že tých 60 % nebudú ľubovoľne rozdeľovať manažéri, ale budú jasné pravidlá. No dokázali sme, že sa vieme zmobilizovať a povedať, toto sa nám nepáči, títo ľudia sú s nami, a takto sa k nám nemôžete správať. Možno nie každý si dôležitosť tohto uvedomuje. Ak sa na to niekto pozerá iba cez peniaze, tak si možno povie, „Načo to vlastne bolo dobré?“ Nešlo však len o peniaze.

Myslíte si, že ľudia, ktorí sa zúčastnili štrajku, si to uvedomujú?

Myslím, že oni áno. Veď preto do toho išli.

To áno, ale myslíte si, že si doteraz nesú so sebou istý pocit, že niečo spoločne dokázali a malo to zmysel?

Dúfam, že áno.