Po voľbách 2023: rozhovor s Karmínou

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V polovici októbra, krátko po slovenských parlamentných voľbách, portál LeftEast publikoval rozhovor s redakciou Karmíny v anglickom jazyku. Prinášame jeho slovenskú verziu.

Povedzte nám viac o Karmíne. Ako ste vznikli? Čím sa zaoberáte? Ako sa definujete ako kolektív?

Karmína vznikla v roku 2017 ako neformálna skupina, ktorá tvorí kolektívny blog. Časť z nás spolupracovala už skôr, zhruba od polovice nultých rokov, v iných ľavicových iniciatívach. Zaujíma nás hľadanie spôsobov, ako by pracujúci mohli využiť svoju kolektívnu moc na to, aby zlepšili svoje životy a oslobodili sa od námezdnej driny. Základ tejto potenciálnej moci vidíme v ich postavení v rámci kapitalizmu.

Zameriavame sa najmä na publikovanie dlhších i kratších textov, ako sú analýzy konkrétnych bojov na pracoviskách, komentáre k aktuálnym udalostiam alebo rozhovory s pracujúcimi z rôznych odvetví. Niektoré sú k dispozícii aj vo forme brožúr. Za posledných šesť rokov sme vyprodukovali materiál v rozsahu približne dvetisíc strán, z toho väčšinu v slovenčine. Okrem toho (spolu)organizujeme diskusie, premietania či iné podujatia na témy súvisiace s naším zameraním. K menej viditeľným aktivitám patrí naša snaha nadväzovať kontakty so zápasmi na pracoviskách, keď sa objavia, ponúkať im praktickú pomoc, ak je potrebná, a čerpať z nich ponaučenia či diskutovať o ich perspektívach s každým, kto má záujem.

Aké je v súčasnosti postavenie ľavice na slovenskej politickej scéne?

V kontexte strednej a východnej Európe sa Slovensko môže zdať výnimočné tým, že tu existujú dve nominálne sociálnodemokratické strany: Smer – Slovenská sociálna demokracia a Hlas – Sociálna demokracia. V posledných voľbách získali až 38 % hlasov. Medzi Smer (23 %) a Hlas (15 %) sa vtesnalo len stredopravé Progresívne Slovensko so zhruba 18 %. O niekoľko dní tieto dve ľavicové strany oznámia zloženie koaličnej vlády so Slovenskou národnou stranou (SNS), ktorá sa do parlamentu dostala len tesne so ziskom necelých 6 % hlasov.¹ Bude to štvrtá vláda pod vedením Smeru za necelých dvadsať rokov.

Táto zdanlivá dominancia sociálnej demokracie na slovenskej politickej scéne má však niekoľko háčikov. Jeden je pomerne známy a ľavicová kritika naň často poukazuje. V otázkach, ako je odluka cirkvi od štátu, rodová rovnosť, reprodukčné slobody, práva LGBTI+ ľudí alebo migrácia, je Smer ďaleko od väčšiny súčasných západoeurópskych sociálnodemokratických strán, nehovoriac o radikálnej ľavici. V týchto otázkach sa podobá na sociálno-konzervatívnu stranu v štýle bavorskej CSU. V poslednom čase sa posunul ešte viac doprava, na terén, ktorý v Nemecku okupujú strany ako AfD. Preto pre Smer nebolo ťažké nájsť spoločnú reč so SNS, a to tak v minulosti, keď táto strana bola najmä protirómska a protimaďarská, ako aj v súčasnosti, keď je ostro antiimigračná a homofóbna.

Samozrejme, s touto kritikou súhlasíme. Boj proti rasizmu, mizogýnii či kvírfóbii je dôležitým prvkom serióznej ľavicovej politiky, tým viac v krajine, akou je Slovensko. Pri teroristickom útoku na bar, ktorý bol obľúbený medzi LGBTI+ ľuďmi, tu takmer presne pred rokom zavraždili mladého bisexuála a mladého nebinárneho človeka. Útok spáchal tínedžer, ktorý sympatizoval s alt-right scénou.

Myslíme si však, že sama osebe táto kritika priznáva Smeru príliš veľkú váhu ako ekonomicky ľavicovému subjektu. V podobnom duchu často argumentujú aj priaznivci Smeru: na rozdiel od západoeurópskych sociálnodemokratických strán sa neobrátil k „menšinám“ alebo politikám identít a zostal „klasicky ľavicový“, zameraný na „chlebové témy“. Naše čitateľské publikum si však možno ešte spomenie na agresívny postoj Slovenska voči Grécku a ďalším krajinám, ktoré sa dostali do problémov počas európskej fiškálnej krízy. Yannis Varoufakis neskôr o ministrovi financií Smeru, Petrovi Kažimírovi, ktorý sa tiež zúčastňoval na zasadnutiach Euroskupiny, povedal, že tam „preschäubloval Schäubleho“. Nešlo o náhodu a má to aj svoj vnútropolitický rozmer.

Smer Roberta Fica vznikol v roku 1999 odštiepením od Strany demokratickej ľavice (SDĽ, dedička komunistickej strany). Tá sa rýchlo zdiskreditovala svojou účasťou v (pro-)podnikateľskej vláde Mikuláša Dzurindu (1998 – 2002). Po krátkom období „bez ideológie“ sa Smer prihlásil k špecificky „slovenskej“ verzii politiky tretej cesty, ktorú pôvodne spopularizovala britská Labour Party, v tom čase najvplyvnejší variant neoliberalizovanej ľavice. Pozícia Smeru od začiatku zahŕňala opustenie univerzalistických predstáv a stavanie rôznych častí triedy pracujúcich proti sebe. Už v prvej volebnej kampani dal Smer jasne najavo svoj zámer disciplinovať zbedačené a nezamestnané rómske komunity, ktoré sú ozajstnými lúzermi procesu transformácie v deväťdesiatych rokoch. Tieto sľuby sa neskôr zhmotnili napríklad pri zmene spôsobu vyplácania dávky v hmotnej núdzi, keď sa zaviedol princíp workfare, teda povinnosť zaslúžiť si dávku prácou. Smer sa teda štylizuje do pozície obrancu skromných zvyškov sociálneho štátu, ale len pre tých „pracovitých“ a „slušných“. Navyše, chápanie sociálneho štátu, s ktorým strana pracuje, je skôr minimalistické.

Čo je podľa Smeru sociálny štát?

Sociálny štát, ako ho chápe Smer, môže existovať len vo veľmi úzkych hraniciach. Tá dolná je určená minimálnou mierou prerozdeľovania, ktorú by chcela zaviesť politická pravica prostredníctvom rovnej dane, zrušenia minimálnej mzdy, oslabenia práv odborov, obmedzenia všetkých dávok na základe majetkových a príjmových pomerov atď. Horná hranica sa zhoduje s takou úrovňou prerozdeľovania a verejného dlhu, ktorá by už mohla ohroziť atraktívnosť Slovenska v očiach zahraničných veriteľov a investorov. Tým Smer vždy vychádzal v ústrety, napríklad daňovými úľavami a inými ústupkami. Dokonca aj v časoch svojej najväčšej slávy, keď strana vládla sama (2012 – 2016), len veľmi opatrne zasahovala do daňového systému. Podiel daňových príjmov na HDP síce zvýšila na úroveň priemeru OECD, ale ten je hlboko pod úrovňou väčšiny západoeurópskych krajín. Základná štruktúra zdanenia, ktorá výrazne zaťažuje spotrebu a prácu (prostredníctvom povinných zdravotných a sociálnych odvodov), sa zachovala.

Podobne aj výška verejných sociálnych výdavkov v pomere k HDP zostala počas jednofarebnej vlády, ale aj neskôr, keď bol Smer hlavnou koaličnou stranou, prakticky nezmenená. To isté platí aj pre základné črty distribúcie príjmov. Z pohľadu strany je relatívny podiel bohatstva, ktorý možno prerozdeliť – hlavne medzi rôznymi časťami triedy pracujúcich, nie od kapitálu smerom k pracujúcim – v podstate konštantný. Dôležité je nezmenšovať tento podiel a neustále ubezpečovať tých, ktorí naň dosiahnu, že ich podiel – akokoľvek skromný – je zaslúžený a nedotkne sa ho nikto „cudzí“.

Smer tento úzky priestor nevyužil na rozvoj všeobecne dostupných a kvalitných verejných služieb v zdravotníctve, školstve, doprave alebo bývaní. Ani nemohol, pretože na to zďaleka nestačí. Namiesto toho sa strana zamerala na príležitostné, zdanlivo štedré peňažné dávky či na rozširovanie prístupu k verejným službám pri zachovaní ich nízkej kvality. Od projektu návratu k unitárnemu systému zdravotného poistenia, ktorý s veľkou pompou ohlásili v roku 2012, sa preto rýchlo upustilo. Cenou útechy bolo neporovnateľne lacnejšie opatrenie – bezplatná vlaková doprava pre dôchodcov a študentstvo na rozpadajúcej sa infraštruktúre. Základným princípom štedrosti Smeru navyše nie je ten typ vizionárskeho univerzalizmu, ktorý kedysi charakterizoval sociálnu demokraciu, ale skôr pragmatický partikularizmus založený na volebnej matematike. Vo svojom poslednom volebnom programe Smer napríklad zdôrazňoval, že dôchodcovia „predstavujú najzraniteľnejšiu zložku spoločnosti“, ktorej treba osobitne „sociálne pomáhať“. V skutočnosti dáta dlhodobo ukazujú, že chudoba najviac ohrozuje nezamestnaných, deti, početnejšie rodiny a rodiny s jednou živiteľkou. Veková štruktúra elektorátu však diktuje iné priority.

Ako si teda vysvetliť trvalý úspech tohto druhu „sociálnej demokracie“?

Smer dodnes ťaží z toho, že v rokoch 2006 a 2012 striedal pravicové vlády a mohol naprávať ich excesy – zastaviť úplnú flexibilizáciu Zákonníka práce, zvyšovať minimálnu mzdu či dôchodky. Niekedy, ako napríklad pri zavedení formálneho princípu rovnakých podmienok pre agentúrnych pracovníkov a pracovníčky počas prvej vlády Smeru, išlo len o zosúladenie národnej legislatívy so smernicami EÚ. V iných prípadoch zostali kroky strany Smer v medziach, ktoré sme už načrtli. Aj takáto obmedzená ponuka „istôt“ však vytvorila solídny základ na volebnú mobilizáciu. Nemali by sme tiež zabúdať, že tá prebiehala na pozadí skúseností s transformáciou a masovou nezamestnanosťou, obdobím pravicových „reforiem“ po roku 2002 či globálnou ekonomickou krízou po roku 2008. Možno ešte významnejšie než obsah a rozsah „istôt“, ktoré mohol Smer ponúknuť, boli obavy, že by ich niečo mohlo ohroziť.

Smer svoj úspech založil na podchytení a manažovaní takých obáv. Za posledné desaťročie postupne stratil akékoľvek zábrany, pokiaľ ide o spôsoby, ako túto úzkosť udrživavať. Národno-konzervatívne a xenofóbne prvky boli v rétorike a politickej praxi Smeru prítomné od začiatku, no postupne naberali na sile. Tento vývoj súvisel aj so všeobecnejším posunom politického spektra doprava, ktorý presahuje Slovensko a datuje sa od krízy v roku 2008. Smer sa tomuto trendu nielen prispôsobil, ale ho aj aktívne formoval. Medzi míľniky na tejto ceste patrila európska fiškálna kríza, utečenecká kríza v roku 2015, pandémia COVID-19 a ruská vojna na Ukrajine.

V niektorých z týchto oblastí Smeru konkurovali neofašistická Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) a jej sofistikovanejšia a populárnejšia odnož Republika, ktorá vznikla v roku 2021. V nedávnych voľbách s nimi Smer šikovne vybabral. Hoci prieskumy predpovedali Republike 8 % a viac, do parlamentu sa s necelými piatimi percentami ani nedostala. Panuje konsenzus, s ktorým sa stotožňujeme aj my, že Smeru sa podarilo získať časť krajne pravicových hlasov. Tesne pred voľbami ešte vystupňoval protiutečeneckú a anti-LGBTI+ rétoriku. Obvyklá interpretácia však zahŕňa aj tvrdenie, že Smer okolo seba dokázal skonsolidovať „populistický“ (nacionalistický, reakčný, xenofóbny, ľavicový) tábor a poraziť ten „demokratický“ (kozmopolitný, progresívny, tolerantný, pravicový). Tento pohľad na deliace čiary v slovenskej politike je stále populárny, no podľa nášho názoru je úplne chybný.

Prečo?

Spomínaný reakčný blok presahuje rozdelenie na ľavicu a pravicu, ako aj delenie na „populistov“ a „demokratov“. Bude mať niekoľko zástupcov v koalícii aj v opozícii. Je síce pravda, že Smer sa v posledných rokoch stal ťahúňom napr. v oblasti „antigenderovej“ agendy, ale pôvod tohto bloku treba hľadať inde. Ešte v deväťdesiatych rokoch bola táto politika doménou slovenského politického katolicizmu, ktorého reprezentantom bolo hlboko konzervatívne zoskupenie okolo kresťanského demokrata a bývalého disidenta Jána Čarnogurského. Začiatkom nultých rokov sa jeho žiak, Vladimír Palko, vydal na slovutnú križiacku výpravu proti „kultúrnemu marxizmu“. Kázal proti vplyvu takých „Leninových bratrancov“, ako sú liberáli, feministky či environmentálne aktivistky. V tom čase bol ministrom vnútra v druhej, výraznejšie neoliberálnej Dzurindovej vláde. V tejto funkcii sa najviac zapísal tým, že v roku 2004 povolil masívne nasadenie polície (ako aj armády) na potlačenie nepokojov nezamestnaných Rómov v reakcii na výrazné zníženie sociálnych dávok.

V nasledujúcich rokoch sa z tohto konzervatívneho prúdu zrodil celý rad reakčných mimovládnych organizácií, médií a verejných podujatí, ako sú pravidelné protiženské Pochody za život, a zároveň nová generácia pravicových politikov. V tom čase sa to všetko stále považovalo za súčasť hlavného „demokratického“ prúdu. V intelektuálskom časopise Týždeň mali zástancovia tohto smeru dvere otvorené. Liberáli ich vnímali ako trochu čudáckych a staromódnych, ale predsa len spojencov v spoločnom boji proti „populizmu“, ktorý reprezentovalo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara, SNS a Smer. Koalícia týchto strán sa v roku 2006 dostala k moci a vytvorila prvú Ficovu vládu.

Korene reakčného bloku teda siahajú k takzvanému demokratickému táboru. Blok sa neskôr upevnil vstupom neofašistov do parlamentu v roku 2016 a obratom viacerých predstaviteľov Smeru doprava. Smer na tento vlak naskočil dosť neskoro, ale od utečeneckej krízy v roku 2015 sa stal jedným z jeho motorov. Blok tak má teraz tri piliere: konzervatívne katolícky, fašistický a „červenohnedý“.

A čo druhá sociálnodemokratická strana, Hlas? Čím sa líši od Smeru?

Hlas Petra Pellegriniho sa v roku 2020 oddelil od Smeru a vzal so sebou mnohé známe tváre. Nedávno tiež pomohol založiť nový think-tank, Inštitút sociálnej demokracie (ISD). Politická identita Hlasu sa dosiaľ redukuje na „Smer bez fašistických úletov“, ktorého cieľom je stať sa akceptovanou súčasťou európskej sociálnodemokratickej rodiny. Z obsahového hľadiska sa však ekonomické politiky, ktoré predkladajú Hlas a ISD, príliš nelíšia od návrhov Smeru: opatrné balansovanie medzi hospodárskym rastom a sociálnym štátom alebo medzi fiškálnou konsolidáciou a verejnými investíciami, a to v mene stability a sociálneho zmieru. Sociálny štát tu má byť predovšetkým pre toho, kto „poctivo pracuje a vytvára hodnoty“, alebo pre tých menej šťastných, „ktorí sú z objektívnych príčin odkázaní na pomoc“. „Objektívne príčiny“ sú pritom zjavným ústupkom populárnym protirómskym náladám a stereotypom o chudobných. Tvrdé hranice, do ktorých sa budú musieť zmestiť vznešené vízie „nového rastového modelu“ a „sociálnej demokracie budúcnosti“, asi najlepšie zhrnul sám predseda Hlasu v otázke, ktorú položil na podujatí ISD. Možno ju parfarázovať asi takto: Aké sú vôbec možnosti sociálnodemokratickej politiky v čase globálnych hodnotových reťazcov, intenzívnej konkurencie a medzinárodnej finančnej disciplíny?

Zatiaľ sa zdá, že Hlas stojí pred voľbou, ktorá je typická pre globálnu sociálnu demokraciu po roku 1980. V dobe, ktorú charakterizujú vyššie načrtnuté podmienky, si možno zvoliť prvú možnosť: akceptovať imperatívy konkurencie a fiškálnej zodpovednosti, prejsť k technokratickejšej politike štíhleho „post-sociálneho štátu“, opustiť starú robotnícku základňu a preorientovať sa na „ľudí“ všeobecne. Táto cesta približuje sociálnych demokratov (sociálnym) liberálom. Druhá možnosť spočíva v národno-protekcionistickej obrane záujmov a privilégií určitých častí starej základne, spravidla na úkor iných, slabších a zúfalejších vrstiev pracujúcich. To je základ na užšiu spoluprácu s krajnou pravicou. Politika Smeru obsahovala prvky oboch možností a v konečnom dôsledku sa priklonila k druhej trajektórii. Budúcnosť Hlasu je zatiaľ ťažšie odhadnúť.

Až do volieb sa zdalo, že otvorené sú obe možnosti, s miernym príklonom k tej prvej. Teraz je však jasné, že Hlas bude vládnuť so Smerom a SNS, stranou, ktorej poslancami sú osobnosti „internetovej krajnej pravice“. Strana európskych socialistov (PES) rýchlo pochopila, čo sa deje, a len niekoľko dní po oznámení novej koalície pozastavila členstvo Smeru aj Hlasu. To sa javí ako dosť ťažký úder stratégii Hlasu, ktorého cieľom bolo predstaviť „čistú“, „modernú“ a „európskejšiu“ alternatívu voči Smeru. Koalícia s Progresívnym Slovenskom (PS) a ďalšími pravicovými stranami z tzv. demokratického tábora by lepšie zodpovedala prvej zo spomínaných dvoch možností. Stráviť nasledujúce štyri roky vo vláde so Smerom nielenže naznačuje orientáciu na druhú možnosť, ale veští problémy aj pre samostatnú existenciu Hlasu. Smer už neraz dokázal svojich partnerov vo vláde využiť a potom sa ich zbaviť. V slovenskom novinárskom žargóne sa tomu hovorí „bozk smrti“. V každom prípade politický priestor vytvorený druhou možnosťou je už obsadený Smerom a pre dvoch tu nie je miesto.

Ako by vyzerala alternatíva, teda vláda pod vedením Progresívneho Slovenska s účasťou Hlasu?

Opäť je ťažké vyjadriť sa konkrétnejšie, keďže PS nikdy nebola pri moci a politika tejto strany znamená veľa rôznych vecí pre veľa rôznych ľudí. Strana vznikla v roku 2017 ako výsledok diskusií v malom a špecifickom okruhu ľudí, ktorý sa vymyká jednoduchému opisu. Existuje časť neskoršej „generácie X“, teda ľudí narodených približne v rokoch 1975 až 1980, ktorí dospeli v polovici 90. rokov a mali to šťastie, že boli vystavení množstvu nových príležitostí. Niektorí z nich sa zapojili do prekvitajúcej scény mimovládnych organizácií, ktorá sa v tom čase nedala celkom odlíšiť od skutočného aktivizmu zdola alebo dokonca od „anarchizmu“. Zameriavala sa na environmentalizmus, komunitný rozvoj alebo antirasizmus. Iní sa vydali za kvalitným vzdelaním alebo prácou vo výskume v zahraničí, často v oblasti sociálnych vied, kde boli vystavení najrôznejším vplyvom. Tie sa podstatne líšili od zvetranej ekonómie rakúskej školy, ktorá sa doma považovala za intelektuálny svätý grál. Ďalší sa snažili uspieť v biznise, často v technologickom sektore, a zakladali startupy skôr, než sa im tak začalo hovoriť.

V roku 2012 sa pravicová vláda Ivety Radičovej predčasne rozpadla pre nezhody v otázke Európskeho nástroja finančnej stability, Smer sa dral k moci, desaťročie úsporných opatrení v Európe bolo za rohom. Okolo ľudí zo spomínaných troch skupín, ktoré spájala frustrácia z pravice aj ľavice, sa začal formovať konkrétny politický projekt. Pravicu považovali za ustrnutú v ére Dzurindovho druhého kabinetu, v čase bezohľadných „reforiem“, ktoré mali stimulovať rast založený na exporte, nízkych mzdách a flexibilnom zamestnávaní. Tento model sa už pokladal za zastaraný. Ľavica zase stelesňovala prízraky ešte staršej minulosti spojenej s Vladimírom Mečiarom, dobývaním renty a pomalým či žiadnym ekonomickým rozvojom.

Priekopníci týchto diskusií – ako napríklad Ivan Štefunko, bývalý mladý sociálny demokrat, z ktorého sa stal venture kapitalista – založili pôvodný program PS na úplnom odmietnutí delenia na ľavicu a pravicu. Nahradili ho dichotómiou síl, ktoré sú nositeľkami pokroku, a tých, ktoré ho brzdia. Základný pojem pokroku je tu úplne depolitizovaný a manažérsky; má ísť o výber najlepších politík na základe analýzy „hodnoty za peniaze“. Ak to preložíme do konkrétnych politických termínov, ide o zvláštnu zmes. Posledný volebný program PS obsahuje niekoľko ľavicových návrhov: zrušenie workfare pri dávke v hmotnej núdzi, zavedenie nového typu príspevku na bývanie alebo rozšírenie programu bezplatného stravovania v školách, čo je dôležité opatrenie v boji proti chudobe a nízkej gramotnosti rómskeho obyvateľstva. Na druhej strane je PS pevne zakotvená v tábore fiškálne zodpovedných, pro-podnikateľských strán. Pokiaľ ide o pracovnoprávne otázky, navrhuje najmä flexibilizáciu vzťahov zamestnávania či úpravu dávok v nezamestnanosti s cieľom motivovať uchádzačov. V programe sa nespomínajú odbory a ich úloha, pričom strana sa len zriedka, ak vôbec, zaoberá záujmami svojich potenciálnych voličov ako pracujúcich. Je preto prirodzené, že spomínané redistribučné politiky nezdôvodňuje v zmysle rovnováhy síl medzi kapitálom a prácou. Strana sa skôr odvoláva na všeobecné „humanistické“ hodnoty alebo tieto politiky vníma ako opatrenia na rozvoj „ľudského kapitálu“ – „najcennejšej komodity“ vo svete budúcnosti, ako to vyjadrilo PS vo svojom manifeste z roku 2018. Neprekvapuje preto, že strana sa môže oprieť o podporu vysokoškolsky vzdelaných vrstiev či študentstva. Nie je však jasnou prvou voľbou pre robotníčky v automobilke, vodiča autobusu alebo zdravotnú sestru.

Často sa pracuje s naratívom, podľa ktorého kľúčové štiepenie v slovenských dejinách i v súčasnosti spočíva v delení mesto – vidiek. Mestá sa pritom spájajú s moderným, „demokratickým“ táborom, kým vidiek je náchylnejší podporovať reakčný, „populistický“ tábor. Takéto analýzy zvyčajne ignorujú triedu. Ako však naznačujú aj údaje z nedávnych volieb, na triede záleží: v mnohých malých obciach sa PS darilo celkom dobre, zatiaľ čo v Bratislave možno jasne identifikovať chudobné alebo zanedbané obvody so silnou podporou Smeru a Hlasu.

No hoci PS jednoznačne nie je ľavicovou stranou, predsa sa mu zrejme podarilo získať značnú časť hlasov mladých ľavičiarov a ľavičiarok. Mladí ľudia tvoria zďaleka najväčšiu časť elektorátu strany. Pre mnohých z tých, ktorí a ktoré sa aktivizujú v oblasti klímy, antifašizmu alebo práv LGBTI+ osôb, je príťažlivá, či už ako menšie zlo alebo ako náhrada za neexistujúcu „modernú ľavicu“ typu poľskej strany Razem. Pokiaľ ide o klímu, postoje PS sú skôr opatrné, no je to jediná veľká strana, ktorá sa tejto téme venuje nad rámec okrajových poznámok alebo celkom odmietavého postoja. Sľúbila tiež zaviesť ekonomickú odluku štátu a cirkvi či partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, umožniť prístup k zdravotnej starostlivosti transrodovým osobám a posilniť postavenie žien v spoločnosti. Kandidátku PS v nedávnych voľbách spolovice tvorili ženy, čo výrazne prevyšuje štandardy iných strán.

Aby sme sa však vrátili k otázke: vzhľadom na to, čo sme povedali o politike PS a Hlasu, alternatívna koalícia by nebola nijakým víťazstvom ľavice. Navyše, aj minimálne úspechy – trocha redistribúcie, trocha priestoru na dýchanie pre LGBTI+ ľudí – by bolo ťažké presadiť proti dvom ďalším koaličným partnerom. Jedným z nich by bola komicky libertariánska Sloboda a solidarita (SaS, 6 %), azda jediná súčasná strana na Slovensku, ktorá celkom otvorene hovorí o tom, aký triedny záujem reprezentuje. Druhou by bolo katolícke KDH (7 %), zarytý odporca hriechu – vrátane prístupu žien k reprodukčnej zdravotnej starostlivosti.

Čo treba vedieť o situácii na Slovensku vo vzťahu k širšiemu regiónu (stredná a východná Európa, postsocialistické krajiny)? Ako chápete súčasné vzťahy krajiny s jej susedmi, ako sú Maďarsko či Ukrajina, ale aj s imperiálnymi mocnosťami, ako sú EÚ a USA?

Od začiatku nultých rokov sa Slovensko pevne začlenilo do globálnych hodnotových reťazcov, ktoré súvisia najmä s automobilovým priemyslom a ktorých stredobodom je Nemecko. Kľúčovou súčasťou tohto procesu bolo získanie členstva v EÚ (2004) a v menšej miere aj vstup do NATO (2004) či prijatie eura (2009). Pritom iba o desaťročie skôr výrazný politický prúd na čele s Vladimírom Mečiarom presadzoval model nezávislého, národného kapitalistického rozvoja, ktorý by zo Slovenska urobil most medzi „Východom a Západom“. Dnes si žiadna z relevantných strán takéto ilúzie nerobí. Nech sa v zápale predvolebnej kampane či v televíznej debate povie čokoľvek, záujmy Volkswagenu, U. S. Steelu a iných spoločností sú sväté, pretože bez nich a ich dodávateľskej siete neexistuje nijaká slovenská ekonomika.

Táto sieť dodávateľov zároveň tvorí dôležité prepojenie so susednými krajinami, keďže automobilový priemysel a iné odvetvia tvoria klaster, ktorý sa rozprestiera na území celej V4 a siaha aj za jej hranice. Samozrejme, existuje tu konkurencia – najmä pokiaľ ide o získavanie nových investičných projektov. No časy nacionalistického napätia, keď „maďarská karta“ mohla v slovenskej politike hrať reálnu úlohu, sú aspoň nateraz preč. Orbán je u nacionalistickej a autoritárskej časti politickej triedy skôr obľúbený, a to pre svoju schopnosť „postaviť sa Bruselu“ v otázkach, ako sú utečenci, Ukrajina alebo sankcie; samozrejme, bez toho, aby akokoľvek ohrozil záujmy nemeckých a iných spoločností v Maďarsku, ktorým v skutočnosti hrá do karát. V očiach „demokratického“ tábora Orbánov iliberalizmus a jeho útoky na súdnictvo, médiá či akademickú obec ukazujú, k čomu by viedlo víťazstvo „populistov“ na Slovensku. Podobnú úlohu zohráva Poľsko, pokiaľ ide o práva žien, otázky LGBTI+ či postavenie katolíckej cirkvi.

Priemyselná výroba, ktorú vybudovali zahraničné investície, spája Slovensko s ostatnými postsocialistickými krajinami aj v inom zmysle – prostredníctvom migrácie za prácou. Donedávna bola krajina čisto vývozcom pracovnej sily do Českej republiky, Veľkej Británie, Írska, ale aj Rakúska, kde slovenské ženy pomáhali hasiť krízu opatrovateľského sektora. Počas predchádzajúceho boomu, ktorý trval až do roku 2019, však dopyt po rukách v elektrotechnických a automobilových továrňach zmenil Slovensko na destináciu pre zahraničnú pracovnú silu, predovšetkým zo Srbska a neskôr z Ukrajiny. Zaujímavé je, že hoci sa vyskytli určité lokálne trenice, ktoré vyvolalo údajné zvýhodňovanie migrantov a migrantiek zo strany zamestnávateľov a pracovných agentúr, prílev pracovnej sily sa nijako nepremietol do vysokej politiky. Zdá sa, že existuje všeobecný politický konsenzus, že ak pracujúci na Slovensku nechcú slabo platenú prácu vo výrobe, zamestnávatelia majú mať prístup k rezervoárom pracovnej sily v zahraničí, najlepšie v krajinách, ktoré sú Slovensku „kultúrne blízke“. V súčasnosti sa hovorí o dovoze pracujúcich z Filipín – a to, že ide o prevažne katolícku krajinu, s tým môže mať niečo spoločné. V každom prípade sa hrôza z migrácie prejavuje len voči tým, ktorí majú hnedú pleť a utekajú pred chudobou, katastrofami alebo vojnou.

Keď už hovoríme o vojne, Ukrajina po 24. februári 2022 je samostatnou témou. Vďaka európskemu financovaniu aj obetavému dobrovoľníctvu sa Slovensko o utečencov a utečenkyne dokázalo dobre postarať – celkom inak ako počas krízy v roku 2015 alebo pri súčasnej vlne ľudí prichádzajúcich z Blízkeho východu. Predchádzajúca pravicová vláda tiež nadšene podporovala dodávky zbraní. To málo vojenského materiálu z čias Varšavskej zmluvy, ktoré sa ešte našlo v skladoch a hangároch slovenskej armády, sme rýchlo odovzdali výmenou za peniaze alebo prísľuby budúcich dodávok modernejších zbraňových systémov od západných spojencov. Smer, SNS a fašistické strany sa postavili proti vyzbrojovaniu Ukrajiny (pretože len „predlžuje vojnu“) a zaviazali sa obmedziť pomoc nanajvýš na humanitárnu. Bez toho, aby z toho robili ústrednú tému, občas poukazovali aj na podporu, ktorá sa poskytuje utečencom, a využívali ľudové nálady, podľa ktorých „Ukrajinci, ktorí sem prichádzajú na bavorákoch, dostávajú všetko na podnose“. Fico tiež často opakoval otrepané putinské tézy o „ôsmich rokoch“ a „vraždách ruských občanov na Donbase“.

Ficov údajný antimilitarizmus však čoskoro prejde skúškou. Nič podstatné, čo by slovenské ozbrojené sily mohli jednoducho poslať na Ukrajinu, už nezostalo. Sú tu však zbrojárske závody a po ich výrobkoch (napríklad húfnici Zuzana, odmínovacom systéme Božena alebo 155 mm delostreleckých granátoch) je teraz veľký dopyt. Ide o zvyšky vojenského priemyslu spred roku 1989, ktorý zdecimovala ekonomická transformácia. Tieto firmy dnes vyrábajú v oveľa menšom rozsahu a tešia sa z potenciálu ukrajinského trhu. Ťažko si predstaviť, že by nová Ficova vláda podnikla reálne kroky vedúce k zákazu vývozu týchto výrobkov. Či už ide o zbrane, alebo nie, vyrábajú ich podniky s domácimi vlastníkmi a na miestach, kde má Smer veľkú podporu. Navyše Fico si s kapitánmi tohto odvetvia buduje vzťahy prinajmenšom od polovice nultých rokov. Pokiaľ ide o Hlas, jeho predseda už pred voľbami potvrdil, že túto príležitosť zabezpečiť „prácu pre slovenský ľud“ by sme si nemali nechať ujsť.

V anglofónnej tlači sa o Slovensku v poslednom čase písalo najmä v súvislosti s parlamentnými voľbami. Otázke skutočných materiálnych podmienok pracujúcich, ktoré tiež ovplyvňujú voľby, sa nevenovala pozornosť. Aký je stav práv pracujúcich na Slovensku?

Z materiálneho hľadiska vyhliadky veľkej časti pracujúcich v poslednom čase nevyzerajú najlepšie. Dlhodobý rast priemernej reálnej mzdy na úrovni približne 4 % ročne je vzdialenou spomienkou na predchádzajúci boom, ktorý sa odohral v rokoch 2014 až 2019. V minulom roku index reálnych miezd v celom hospodárstve klesol približne o 5 %. Chaos spôsobený pandémiou, prudký nárast cien v dôsledku rozpadu dodávateľských reťazcov a ruskej invázie, ako aj hroziaca možnosť nemeckej recesie, ktorá by okamžite ovplyvnila aj slovenskú ekonomiku, podporili hlboký pocit neistoty. K tomu sa pridalo očakávanie, že nová vláda sa tak či onak pustí do fiškálnej konsolidácie s cieľom znížiť verejné výdavky a zvýšiť príjmy štátu. Samozrejme, tieto faktory sa premietli aj do ziskov dvoch ľavicových strán v nedávnych voľbách. Rast životných nákladov bol v popredí ich kampaní. A hoci obe akceptujú potrebu znižovať verejný dlh, sľúbili aspoň pomalšie tempo a citlivejší prístup ako pravicové strany.

Aj z pohľadu odborov dáva zmysel vláda Smeru, Hlasu alebo obidvoch. Pravica opakovane preukázala ochotu nielen deregulovať pracovnoprávne vzťahy alebo zmraziť minimálnu mzdu, ale tiež okresať práva odborov na podnikovej úrovni, obmedziť význam sektorového vyjednávania alebo úplne obísť tripartitu. Naopak Smer (rovnako ako Hlas) ponúka súbor minimálnych záruk. Patrí sem základný „európsky štandard“ v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a odborových práv, ako aj miesto pri stole pre zástupcov odborov (a tiež zamestnávateľských združení), keď sa rokuje o kľúčových zákonoch. Vlády pod vedením Smeru tiež boli naklonené každoročnému zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktoré sa prejavuje aj v náraste – hoci skromnom – miezd všetkých zamestnancov najmä vo výrobných odvetviach, pretože príplatky za nadčasy či nočnú prácu sú naviazané na výšku minimálnej mzdy.

Samozrejme, tento balík istôt niečo stojí. Smer a Hlas cítia hlboký odpor ku konfliktom na pracoviskách a poruchám v ekonomike, pričom za kľúčovú úlohu odborov považujú práve udržiavanie sociálneho zmieru. Smer kedysi udržiaval úzke vzťahy s Konfederáciou odborových zväzov (KOZ). Počas priemyselnej krízy v roku 2009 podpísal s KOZ dohodu, podľa ktorej sa odbory mali zdržať neadekvátnych mzdových požiadaviek. Bojovné akcie pracujúcich, ktoré sa vymykajú z rámca predvídateľného sociálneho dialógu, sa považujú za nebezpečné a hodné represie. To bolo zrejmé už z rétoriky Smeru počas hromadného podávania výpovedí nemocničných lekárov a lekárok v roku 2011 (išlo o úspešný a pomerne militantný boj), keď bola strana v opozícii. Jej poslanci neskôr presadili legislatívu, ktorá má takéto akcie v budúcnosti skomplikovať.

Tento prístup k sociálnym konfliktom dopĺňa minimalistický pohľad Smeru na sociálny štát: áno zlepšeniam pre pracujúcich, ale len prostredníctvom schválených kanálov a regulovaným tempom. S tým sa stotožňuje aj Hlas, ktorý vo svojom „Prvomájovom manifeste“ z roku 2022 napísal, že „odborové organizácie nesmú svojimi požiadavkami spôsobiť likvidáciu svojho zamestnávateľa“. To je veru povzbudivé prvomájové posolstvo od sociálnych demokratov! Z pohľadu odborových predákov však dohoda, ktorú ponúkajú Smer a Hlas, je nielen výhodnejšia než ponuka pravice. Poskytuje tiež určité východisko z dlhodobých problémov, ktorým odbory čelia.

Ktoré to sú?

Od deväťdesiatych rokov minulého storočia došlo k obrovskému poklesu podielu odborovo organizovaných zamestnaných, najmä v súkromnom sektore. Slovenské odbory sa dlhodobo spoliehali na ritualizované formy boja s veľmi malou mierou iniciatívy zo strany základne. Keďže sú považované za pasívne, ich legitimita v očiach neorganizovaných zamestnaných nie je príliš vysoká. Pri zmenšujúcej sa základni bolo otázkou času, kedy sa model riadenia nespokojnosti pracujúcich „zhora nadol“ vyčerpá. Rok 2022 priniesol dva krikľavé príklady. Po prvé, výzvu na „generálny štrajk“ proti nepopulárnej pravicovej vláde, s ktorou prišiel OZ KOVO, drvivá väčšina členov v internom prieskume odignorovala a odmietla. „Demonštrácia proti chudobe“, ktorú o čosi neskôr do Bratislavy zvolala KOZ, prilákala pomerne malú skupinu ľudí, prevažne dovezených autobusmi. V kontexte klesajúcej moci odborov v každodennom živote na pracovisku a v komunite je rámec, ktorý ponúka Smer či Hlas, celkom atraktívnou voľbou. Zvyšuje štátom schválenú, inštitucionálnu moc odborov. Vďaka dôrazu na tripartitu zabezpečuje, že odboroví lídri a experti zostanú relevantnými hráčmi. Vďaka sektorovým kolektívnym zmluvám umožňuje premietnuť moc odborov aj na pracoviská, ktoré vôbec nie sú organizované.

Táto symbióza sociálnej demokracie s vedením odborov posilňuje práve tie trendy v odborovom organizovaní, proti ktorým sa staviame: dôraz na právnu expertízu a mediáciu, zákulisné dohody a „služobný model“, v ktorom základňa vníma členstvo v odboroch ako určitú druh poistky. Nové, mladšie vedenie KOZ sa spočiatku snažilo dištancovať od Smeru a hrozilo, že prehodnotí staré memorandum o spolupráci a predloží ho na hlasovanie. Očividný bol aj príklonu k Hlasu, na čom zrejme mala zásluhu aj slovenská pobočka Friedrich Ebert Stiftung, ktorá sa v zákulisí rada hrá na tieňovú európsku sociálnu demokraciu. No keďže do vlády sa dostali Smer i Hlas a členstvo oboch v Strane európskych socialistov je pozastavené, budeme si musieť chvíľu počkať na to, ako sa vzťahy medzi stranami a odbormi ustália.

Existujú nejaké aktívne boje na pracoviskách, a ak áno, v ktorých odvetviach? Aká je úloha pracovnej migrácie v celkovom pracovnom režime na Slovensku?

Všeobecná úroveň bojovnosti pracujúcich je už dlho nízka. Štrajk vo veľkom bratislavskom závode Volkswagenu v roku 2017 vyvolal očakávania väčšej vlny, ktorá by mohla zasiahnuť dodávateľov alebo ďalších výrobcov. Žiaľ, tieto nádeje sa nenaplnili. Pri jednej epizóde, ktorá s tým súvisí, mohla hrať úlohu aj dynamika migrantskej práce. Keď v roku 2018 zamestnanectvo Stellantisu v Trnave (v tom čase PSA Peugeot Citroën) hlasovalo o tom, či vstúpiť do štrajku, jedným z dôvodov, prečo hlasovanie neprešlo, bola nízka účasť ľudí zo Srbska. Nízka bojovnosť však podľa nás vypovedá skôr o celkovo nízkej úrovni organizácie, sebadôvery a odhodlania než o výraznej úlohe migrácie pri pacifikovaní bojov. Nie je to tak, že by továrne alebo odvetvia s nižším podielom pracujúcich zo zahraničia boli bojovnejšie.

Našťastie existujú výnimky. V roku 2022 lekári verejných nemocníc úspešne zopakovali svoju taktiku hromadných výpovedí spred desiatich rokov. Tlakom na vládu si vybojovali výrazné zvýšenie platov, hoci v dôsledku vysokej inflácie bol výsledok tentoraz menej pôsobivý. Lekárske odborové združenie (LOZ) je nezávislým zväzom mimo rámca KOZ, má rozsiahlu sieť aktivistov a aktivistiek v nemocniciach po celej krajine a môže sa spoľahnúť na podporu kľúčových odborov, akým je anestéziológia. Od roku 2021 sa tiež rozvíja zaujímavý boj v automobilovom dodávateľskom podniku s nemeckým vlastníkom v Beluši na západnom Slovensku. Závodná organizácia OZ KOVO tu viedla úspešný štrajk, po ktorom nasledovali menšie konflikty týkajúce sa bezpečnosti práce, rovnosti platov, štýlu podnikového riadenia, ako aj práv odborov. Podrobne sme o ňom informovali.

Čo sa týka najbližších vyhliadok, neoplývame optimizmom. Vo verejnom sektore bude fiškálna konsolidácia pravdepodobne držať pracujúcich v defenzíve, pričom najbojovnejšiu časť – nemocničných lekárov – nedávne víťazstvo už trochu upokojilo. Aj učiteľky, čo je notoricky zle platená profesia, si v roku 2022 dokázali vybojovať určité zisky, no tie už zväčša zhltla inflácia. Zdravotné sestry, teda početne silná, nedostatočne platená, personálne poddimenzovaná a prepracovaná skupina s veľkým potenciálom „trhovej“ moci, zostávajú dezorganizované a demoralizované sériou porážok, ktoré zaznamenali za posledné desaťročie. V súkromnom sektore bude veľa závisieť od objektívneho vývoja na trhoch. Recesia by pomer síl naklonila ešte viac v prospech kapitálu.

Z ktorých politických a teoretických smerov čerpáte najviac poznatkov a inšpirácie? Ako zapadáte do slovenskej postsocialistickej ľavice? Ako môžu ľavičiari v širšom postsocialistickom priestore a ďalej v zahraničí podporiť vašu prácu a akú medzinárodnú spoluprácu hľadáte?

Pokiaľ ide o vplyvy, snažíme sa k veciam pristupovať s otvorenou hlavou. Keďže sa nehráme na organizáciu, nepotrebujeme jednotnú „platformu“ ani „minimálny program“. Vzhľadom na našu orientáciu na boje na pracoviskách a naše presvedčenie o ústrednom postavení triedy čerpáme najmä z rôznych prúdov nedogmatického, kritického alebo disidentského marxizmu, ktoré boli zamerané podobne. Siahajú od Marxa, komunizmu rád a rôznych odpadlíkov od trockizmu až po taliansky operaizmus a jeho neskoršie ozveny. Väčšina toho, čo publikujeme, má však skôr podobu „komentárov“ než „teórie“, takže explicitné odkazy na konkrétne postavy alebo tendencie sú v našich textoch zriedkavé. Najpopulárnejšie sú rozhovory s pracujúcimi, zväčša z automobilového priemyslu. Tie dosiahli pomerne vysokú čítanosť a šírili sa napríklad v skupinách na Facebooku, ktoré spravujú samotní pracujúci. Pomohli nám získať viac kontaktov a informácií o situácii vo veľkých podnikoch.

Radikálna ľavica na Slovensku je vo všeobecnosti veľmi malá, od niekoľkých desiatok po pár stoviek ľudí, podľa toho, koho počítame. Keďže máme výhrady voči parlamentným projektom, profesionalizácii aktivizmu v mimovládnych organizáciách či pokusom o zjednotenie „celej ľavice“ a „pod jednou strechou“, od takýchto diskusií, ktoré sa pravidelne objavujú, sa držíme bokom. Už od nultých rokov má časť z nás priateľské kontakty s anarchosyndikalistickým zväzom Priama akcia, ktorý vychádza z inej tradície, ale v mnohých otázkach sa zhodneme. Na opačnej strane vekového spektra je nová generácia ľudí, ktorých spolitizovala klíma a otázky LGBTI+ ľudí, no ktorí sa zaujímajú aj o všeobecnejšiu kritiku života v kapitalizme vrátane práce. To dáva určitý dôvod na optimizmus.

Na medzinárodnej úrovni sme v nepravidelnom kontakte s niektorými podobne zmýšľajúcimi skupinami a jednotlivcami. Vždy nás poteší, keď sa ľudia zaujímajú o dianie na Slovensku alebo vo všeobecnosti v regióne strednej a východnej Európy, najmä ak to vedie k výmene poznatkov alebo praktických skúseností súvisiacich s konkrétnymi bojmi. Vďačne sme využili aj možnosť publikovať niektoré texty v periodikách ako Insurgent Notes alebo Analyse & Kritik. V časoch „online ľavice“ však človek ľahko uviazne v nekonečných diskusiách o všeobecných otázkach alebo v procesoch „teoretického objasňovania“, ktoré sú časovo náročné a často aj dosť zbytočné. Bolo by užitočné, ak by sme v regióne strednej a východnej Európy dokázali užšie koordinovať solidaritu s bojmi a efektívnejšie šíriť informácie o nich – často medzi nimi existujú „neviditeľné“, ale veľmi dôležité súvislosti.