Ideologická ľavica vs. alternatíva (2. časť)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V prvej časti tohto článku sme sformulovali niekoľko výhrad na adresu ideologickej ľavice a jej prístupu k politike. Teraz chceme načrtnúť alternatívnu perspektívu, ktorá sa opiera o ľudské potreby. Zrejme bude povedomá čitateľom a čitateľkám, ktorí a ktoré si prezreli sekciu O Karmíne, prípadne začiatok nášho seriálu o bojoch pracujúcich na Slovensku.

Potreby a kapitalizmus

Východiskom perspektívy, ktorú vidíme ako protikladnú k ideologickej ľavici, sú ľudské potreby tu a teraz – nie abstraktné ideály, ktoré hovoria o tom, ako by to raz mohlo byť.

Žijeme totiž v spoločnosti, v ktorej uspokojovanie potrieb nie je primárnym ekonomickým cieľom. Áno, firmy vyrábajú statky a služby, ktoré nám umožňujú uspokojovať najrôznejšie potreby, ale robia to len pod podmienkou, že sa tieto tovary darí predávať na trhu so ziskom. Prvoradým cieľom firiem je maximalizácia zisku a opätovná premena (časti) zisku na kapitál. Uspokojovanie potrieb je len prostriedkom k tomuto cieľu.

Zisky firiem a náklady na zamestnancov, ktorí v nich pracujú, sú pritom vo vzťahu nepriamej úmery. Čím vyššie mzdy (a ďalšie formy odmien) bude firma vyplácať, tým menej jej zostane v podobe zisku. Konkurencia medzi firmami (a tiež konkurencia medzi zamestnancami, ktorí sa na trhu práce uchádzajú o rovnaké pozície) teda vytvára tlak na mzdy. Práve od výšky mzdy však závisí to, do akej miery môže každá zamestnankyňa uspokojovať svoje potreby. Táto miera má vždy určité hranice, ktoré určuje zamestnávateľ, pričom sa riadi najmä potrebami firmy – teda jej ziskovosťou a schopnosťou konkurovať iným firmám.

Naša zamestnankyňa sa preto každý mesiac musí rozhodovať, ktoré potreby uprednostní: či si odloží na dovolenku, alebo pôjde na menší výlet, alebo kúpi dieťaťu nové topánky atď. Samozrejme, toto rozhodovanie ju môže priviesť aj k záveru, že bude lepšie, ak bude pracovať viac a nájde si druhú prácu. Lenže tým sa pripraví o časť voľného času, ktorý pôvodne plánovala využiť inak. Tak či onak, niektoré jej potreby nevyhnutne zostávajú „frustrované“ (neuspokojené). A to aj nezávisle od toho, či spoločnosť vôbec disponuje technickými možnosťami (aspoň principiálnymi) na uspokojovanie týchto potrieb. Teda nezávisle napríklad od toho, či dokážeme vyrobiť dosť obuvi na to, aby žiadne dieťa nemuselo chodiť v roztrhaných topánkach, alebo dosť potravín na to, aby nikto netrpel podvýživou.

Spolu s tlakom na mzdy sú tu ďalšie okolnosti, ktoré ohrozujú uspokojovanie potrieb. Firma, ktorá sleduje maximalizáciu zisku, sa môže rozhodnúť presunúť svoju činnosť do krajiny, kde sú vo všeobecnosti nižšie mzdy. Môže byť pre ňu výhodnejšie, ak nahradí časť zamestnancov strojmi. V takých prípadoch ľudia prichádzajú o prácu a na istý čas sa preruší krehké spojivo, ktoré existovalo medzi nimi a prostriedkami, ktoré potrebujú na uspokojovanie potrieb. Firma tiež môže rôznymi spôsobmi reorganizovať prácu tak, aby zamestnanci pracovali dlhšie či rýchlejšie. Výsledkom je napríklad to, že zamestnanci sú viac unavení a potrebujú viac času na oddych, takže im zostáva menej času na iné potreby.¹

Z uspokojovania potrieb prostredníctvom trhu sú zároveň z väčšej či menšej časti vylúčení mnohí ľudia. Sú to všetci tí, ktorí firmám nemôžu poskytnúť peňažný ekvivalent za statky a služby, ktoré potrebujú. Z hľadiska systému uspokojovania potrieb, v ktorom dnes žijeme, ich potreby vlastne neexistujú. Ekonomicky relevantné sú len také potreby, ktoré majú podobu kúpyschopného dopytu. Napríklad pre rozhodovanie firmy, ktorá sa zaoberá výrobou potravín, nie je dôležité len to, či niekde na svete existujú hladní ľudia, ktorí by mohli mať záujem o jej výrobky. Rozhodujúce je, či títo hladní ľudia majú peniaze.

V kapitalizme teda veľká časť potrieb vždy zostáva neuspokojená. Pre značnú časť ľudí to zahŕňa aj celkom elementárne, fyziologické potreby. V prípade ďalších ľudí sa to týka skôr potrieb, ktoré sa dnes už považujú za štandardné (a chápeme ich ako podmienku normálneho života v modernej spoločnosti), hoci ešte nedávno predstavovali luxus alebo vôbec neexistovali. A pre zase ďalších ľudí ide o potreby, ktoré sa skôr týkajú „rozvoja človeka“ a majú charakter (realistických) túžob alebo (splniteľných) snov. Tak či onak, kapitalizmus frustruje naše potreby, túžby a sny.

Konflikty okolo potrieb

Frustrácia vedie ku konfliktom. Tie sa krútia okolo dvoch súvisiacich aspektov, ktoré v konečnom dôsledku vplývajú na to, ako dokážeme uspokojovať potreby:

aký je rozsah potrieb, ktorý dokážeme pokryť,
koľko času (a v akej kvalite) nám zostáva na to, aby sme uspokojovali potreby (vrátane tej, na ktorú sa často zabúda, ale ktorá v skutočnosti patrí k elementárnym: potreby oddychu a regenerácie po práci).

Tieto dva okruhy konfliktov sa týkajú otázok ako je výška mzdy, dĺžka pracovného času (do ktorého teraz môžeme započítať aj čas, ktorý netrávime v práci, ale napr. cestovaním do práce, nevyhnutnými nákupmi atď.), intenzita práce (ako rýchlo musíme pracovať, aké časté a aké dlhé sú prestávky) alebo kvalita pracovných podmienok (bezpečnosť a zdravotná nezávadnosť pracovného prostredia atď.).

Nie všetky konflikty okolo potrieb sa priamo týkajú práce, hoci zväčša predsa len súvisia so mzdou, keďže uspokojovanie potrieb závisí od našej možnosti kúpiť si nejaké statky alebo služby. Príkladom konfliktov, ktoré prebiehajú mimo pracovísk, sú tie, ktoré sa týkajú dostupnosti bývania, kvality životného prostredia alebo prístupu k zdravotnej starostlivosti, ku vzdelaniu, k sociálnym službám a dávkam atď.

Konflikty okolo potrieb sú často individuálne, ale niekedy prerastajú do kolektívnych zrážok. Ľudia, ktorých potreby sú frustrované, sa vtedy organizujú, aby dosiahli nejaké zlepšenie svojho života. V takých situáciách si uvedomujú, že ich postavenie je identické a ich potreby sú viac-menej podobné. Ľudia tieto konflikty nemusia vyhľadávať – ony si ich nájdu samy. A spravidla do nich nevstupujú s nejakými vznešenými motiváciami – ide tu skrátka o celkom triviálny fakt, že človek má potreby.

Samozrejme, v snahe vybojovať nejaké zlepšenia ľudia nebývajú vždy úspešní. Čelia nielen mnohým vonkajším prekážkam (zo strany firmy, resp. štátu, prípadne aj ďalších inštitúcií, ako sú odbory), ale aj tým vnútorným. Rozdeľuje ich národnosť, pohlavie, výška príjmu, typ pracovnej zmluvy a celý rad ďalších hraníc. Riešenie problému, ktorému čelia, si však môže vyžadovať, aby prakticky prekonali takéto deliace čiary a predsudky, ktoré s nimi súvisia. Ich vzájomná solidarita potom nevyplýva z nejakého mravného imperatívu, ale vyrastá z materiálnych podmienok, do ktorých je zasadený ich zápas o uspokojovanie potrieb.

Dejiny poznajú mnohé príklady konfliktov okolo potrieb, ktoré sa dostali až na celospoločenský terén (t. j. nezostali obmedzené na jednu firmu, sídlisko, mesto). V takých situáciách ľudia začínajú spochybňovať celý existujúci systém uspokojovania potrieb. Začínajú si uvedomovať, že jednotlivé zlepšenia (napr. zvýšenie mzdy na jednom pracovisku alebo v jednom sektore, uľahčenie prístupu k nejakej verejnej službe a podobne) nikdy nie sú definitívne a zaručené. Neriešia tiež jadro problému, ktorým je to, že takmer všetka ekonomická činnosť v súčasnej spoločnosti sa orientuje na zisk, a až v druhom rade na ľudské potreby.

Materialistická pozícia

V celospoločenských konfliktoch sa ľudia kolektívne obzerajú po iných spôsoboch, ako zorganizovať svoju činnosť tak, aby jej cieľom bolo všestranné uspokojovanie potrieb. Niekedy sa vyskytne príležitosť experimentovať s týmito novými formami, ktorá sa môže oprieť o skúseností, ktoré ľudia predtým nadobudli v drobných konfliktoch.

Materialistická pozícia je taká, ktorá:

akceptuje nevyhnutnú existenciu konfliktov okolo potrieb v dnešnej spoločnosti a nestavia sa k nim neutrálne,
nechce tieto konflikty tlmiť a manažovať, napríklad v mene nejakého „všeobecného blaha“, ale naopak, všíma si ich tvorivý potenciál a vidí, že v nich vznikajú zárodky iného spôsobu života.

Z toho vyplýva niekoľko úloh:

detailne sledovať tieto konflikty (minulé aj súčasné) i podmienky, v ktorých vznikajú, a urobiť z nich stredobod všetkého uvažovania o spoločenskej zmene,
snažiť sa získať zo zápasov (minulých i súčasných) ponaučenia, ktoré sa zídu pri budúcich stretoch,
sprostredkúvať informácie, usilovať sa o to, aby konflikty nezostávali izolované, prepájať ich,
prakticky sa do nich zapájať – ak sa odohrávajú v našom dosahu; ponúkať im praktickú, nielen symbolickú solidaritu; tam, kde je to možné, využívať poučenia z minulých konfliktov na „rozširovanie predstavivosti“ tých ľudí, ktorí sú zapojení do súčasných zápasov.²

Namiesto mravných ideálov ponúkajú materialisti pragmatické závery o tom, čo funguje. Nejde napríklad o to, aby sme kázali toleranciu a lásku k blížnemu. Na praktických príkladoch treba ukázať, že všetky umelé hranice a privilégiá oslabujú naše šance na úspech v kolektívnych konfliktoch okolo potrieb.³

Namiesto abstraktných hesiel treba poukazovať na súvislosť medzi súčasným spôsobom uspokojovania potrieb na jednej strane a frustráciou veľkej časti potrieb na druhej strane. Nejde teda o to, kŕmiť ľudí sloganmi a pokúšať sa o transplantáciu mozgu. Treba v čo najkonkrétnejších termínoch objasňovať širšie súvislosti problémov, ktorým reálne čelia. To tiež znamená, že viac než „privilegovanou“ verejnou debatou medzi elitami sa treba zaoberať obyčajnou každodennosťou. Teda tým, čo bežne zažívame v práci, na sídlisku, na úradoch, ale napokon i v domácnosti.

Namiesto autoritárskeho vzťahu medzi nositeľmi pravdy a ich nasledovníkmi vychádza materializmus z toho, že konanie je často o krok vpred pred myslením. Nejde teda o to, predstupovať pred publikum so systémom zjavených právd, ale naopak, učiť sa z toho, čo sa práve deje alebo už udialo – u nás alebo vo svete.

Dôvetok: príklad

Ak hľadáme ilustráciu toho, ako vyzerá ideologické ľavičiarstvo v praxi, môžeme sa vrátiť k nedávnej Antifašistickej mobilizácii v Bratislave (11. 3. 2017). Niektorí radikálne naladení účastníci pochodu uznali za vhodné skandovať heslo „a-anti-antikapitalista“. Podľa všetkého chceli dať najavo, že si uvedomujú súvislosť medzi fašizmom a kapitalizmom. Neskôr sa zabávali na negatívnych (a áno, smiešne vyľakaných) komentároch „slušných občanov“ na sociálnych sieťach. Vraj konečne sa hovorí o príčinách fašizmu.

Radosť je však trochu predčasná. Generické heslo na každú príležitosť, ktoré obľubujú najmä českí „trockisti“ zo Socialistickej solidarity, síce možno skandujúcim dalo na chvíľu pocit, že ulice sú ich,⁴ ale inú funkciu nemalo. Zostalo nepochopené a o tom, čo chcelo povedať, sa poriadne ani nezačalo hovoriť. V neskorších výmenách názorov sa tiež ukázalo, že súvislosť medzi fašizmom a kapitalizmom (na Slovensku) zďaleka nie je taká jasná ani niektorým zástancom hesla…

Preto: neopakujme abstraktné slogany, ktoré sa hodia na akúkoľvek demonštráciu. Na druhej strane však ani neskrývajme svoje názory. Venujme radšej trochu času príprave a pokúsme sa spojiť všeobecné politické pozície s konkrétnymi problémami a otázkami, ktoré sú zrozumiteľné a nedajú sa odbiť ako „ideológia“. Príkladom, ako sa to dá robiť, je leták Iniciatívy bratislavských antifašistov a antifašistiek, prípadne transparenty, ktoré síce niektorých pohoršili (nech), ale zároveň vyvolali diskusiu o vzťahu vlastenectva a nacionalizmu.

Viac o triednych vzťahoch, ktoré dnes sprostredkúvajú uspokojovanie potrieb, sa dočítate v seriáli Čo je trieda pracujúcich?. ↩
Tu je aspoň niekoľko príkladov organizácií a kolektívnych projektov zo sveta, ktorých aktivity viac-menej zodpovedajú tomu, čo sme opísali: Wildcat (Nemecko), Recomposition (najmä USA), Angry Workers of the World (Veľká Británia), Plan C (Veľká Británia), Gongchao (boje v Číne), Faridabad Majdoor Samachar (India), Mouvement Communiste (Francúzsko). Samozrejme, v detailoch sa medzi sebou dosť líšia. ↩
Príkladom tohto prístupu, ktorý sa týka protirómskeho rasizmu v Českej republike, je text skupiny Kolektivně proti kapitálu, Šluknovsko 2011: protesty proti sociálně vyloučeným z třídní perspektivy. ↩
Tak to zhodnotil report v časopise Solidarita. Pod tento dojem sa iste podpísal aj rozsiahly import aktivistov a slovenskej diaspóry z ČR. ↩