V prvej časti rozhovoru s Gabrielou sme hovorili najmä o jej pracovnom úraze a o tom, čo nasledovalo. V pokračovaní sa venujeme ďalším aspektom škodlivosti práce v automobilke, a to aj v súvislosti s pandémiou koronavírusu.
Oficiálne štatistiky o úrazovosti sú pomerne priaznivé. Počet pracovných úrazov klesá. Zdá sa, že v jednotlivých prípadoch môže ísť jednoducho o to, že úraz sa inak klasifikuje. Niektoré prípady ste už spomínali. Viete aj o ďalších?
Mnohým ľuďom dávajú podpísať bolesť, aby to rýchlo vyriešili a aby čísla boli zelené. A veľa ľudí aj podpíše. Napríklad ďalšia kolegyňa. Pokazil sa robot, a tak ju dali za uťahovačku, aby robila ručne. Robila to dlho, uťahovačka bola ťažká a nemala ju na vyvažovači. Odtrhla si šľachu. Vzali ju do nemocnice, kde ju vyšetrili, dali jej ortézu a povedali jej, že má natrhnutú šľachu. Lenže vo firme podpísala bolesť, a nie pracovný úraz. Nevedela, čo podpisuje.
Ako to dopadlo?
Personálna ju uchlácholila, že nech ďalej chodí do práce, že bude iba sedieť v oddychovej zóne. Nejaký čas takto chodila, potom jej povedali, že nech zostane doma, že jej dajú 100 % platu. No a onedlho jej zavolali z agentúry, že je prepustená.
Pracovala cez agentúru?
Áno, navyše bola v skúšobnej dobe. Pracovala tam možno mesiac, potom ju nechali sedieť tej v oddychovej zóne, a potom bola asi jeden víkend doma. A zrazu jej zavolali, že firma ukončila pracovný pomer. A teraz nezmôže nič, lebo podpísala bolesť. Nedávno som s ňou volala, vravela mi, že ju to stále bolí. Je doma, bez príjmu.
„Príde ďalší“, ako sa hovorí.
Áno, príde ďalší, lebo veď my sme len čísla. Oni to tak naozaj berú. Ona je ako slobodná matka nahratá, lebo teraz nemá ani péenku, ani výplatu. Ďalší kolega si vyvrtol koleno, keď ťahal vozík. Automatizované vozíky už chodia po linke z dielní samy, ale často sa stane, že sa niekde zaseknú. Vtedy ich treba ručne odbrzdiť a potiahnuť. Kolega si pritom vyvrtol koleno. Išiel teda za supervízorkou. Bolo to na konci nočnej, krátko pred piatou. Vtedy je nepríjemné, keď niekto príde s problémom, lebo veď už sa ide domov. Neviem, ako to dopadlo, ale myslím, že ani on nepodpísal úraz. Bol nejaký čas doma, nebolo ho vídať. Čo som naposledy počula, do práce chodí o paličke a čaká ho operácia.
Pokiaľ ide o ochranu zdravia v práci, okrem toho, že sa stávajú úrazy, existuje aj dlhodobé pôsobenie práce na človeka. Napríklad vibrácie, hluk, teplo. Aké s tým máte skúsenosti?
U nás na zvarovni je to hlavne zinkový prach, ktorý určite nie je zdravý. Všade na potrubiach sú nánosy. Neviem, ako sa teraz robí upratovanie popri práci, ale predtým sa nejako zvlášť neupratovalo. Keď sa ešte nenosili rúška a večer som sa vysiakala, tak mi z nosa išiel čierny sajrajt. To je ten prach. A ak ho mám v nose, tak ho asi mám aj v pľúcach. Okrem toho je aj šmykľavý – tá kolegyňa, ktorá si zlomila rameno, sa pošmykla na ňom. Hoci máme bagandže, šmýka sa to.
Pokiaľ ide o vibrácie, keď som bola tehotná, povedala som lekárovi, že robím na zvarovni. Bolo to ešte v začiatkoch, keď malej netĺklo srdiečko. Máme tam vibrácie, prach, hluk. K vibráciám mi doktor dal papier, že v takom prostredí nemám pracovať. Tak som nepracovala. A keď mi nadriadený povedal, či by som po linke nemohla aspoň roznášať nejaké papiere, tak hovorím, nikam nejdem. Pôjdem maximálne na záchod, inak nič. Vy ma máte preradiť do kancelárie, ja do výroby tehotná nejdem.
Ako na to reagoval?
Nastal problém: čo to má byť, veď tehotné to bežne robia. Ja na to, že ma to nezaujíma. Toto je moje dieťa a ja jednoducho chcem, aby bolo zdravé. Prečo by som mala robiť niečo, čo ho môže ohroziť, keď k tomu mám aj papier od doktora. Tak ma nakoniec dali do kancelárie, kde som robila s papiermi. Nechodila som do výroby. A vždy, keď som tam mala niečo zaniesť, tak len do zeleného pásma, po hranicu výroby.
Ako máme rozumieť tomu, čo Vám povedal nadriadený – že tehotné to robia bežne?
Sú ľudia, ktorí k tomu pristupujú inak. Napríklad kolegyňa teraz čakala dvojičky. Neviem, či sú niektorí ľudia nevyzretí, alebo sa boja, alebo čo. Ale hovorím jej, panebože, si tehotná, nemôžeš tu robiť. „Ale supervízorka mi povedala, že mám robiť na maskách.“ A to je ešte horšie, než keby nakladala do linky tie ľahké plechy. Tam je priamo vystavená vibráciám. Okno sa zavrie a ona drží gombíky. Za oknom sa matka nazvára na ten plech, a pri zváraní vznikajú otrasy. Sú ľudia, ktorým keď supervízorka povie, že nemá koho dať na pozíciu, tak tam idú. Kolegyni sme povedali, nech od budúceho víkendu okamžite ide na péenku. A aj odišla. Vieme, že na začiatku tehotenstva je to asi najviac rizikové. Tak načo riskovať?
Spomínali ste zinkový prach. Kde sa tam berie?
Zo zvárania. Vytvára také guľôčky. Nevnímate to, sú tam kúdoly dymu. Najmä tam, kde sa robia podlahy, je dymu veľa, pretože na podlahách sú hrubé zvary a je ich veľa. A teda aj prachu je tam najviac. Samozrejme, odsávanie v hale, to je úplný žvást. Buď nie je, alebo je vypnuté, alebo je pokazené. Firma šetrí na údržbe, dáva na ňu menej a menej ľudí, a nakoniec to ide aj na úkor tohto.
Okrem ťažkej a rizikovej práce čelili zamestnanci automobiliek v poslednom čase aj inej hrozbe – koronavírusu. Ako si spomínate na prvú vlnu?
Keď prišla prvá vlna, rúško sme najprv nosili len ja a dvaja moji kolegovia. Supervízorka povedala, že kto sa cíti ohrozený, nech ho nosí. A skoro každý si povedal, načo mi to bude. Robili sa posmešky a tak podobne. Ja som v rúšku pracovala celú zmenu – vlastne som mala respirátor od 3M – a strašne ma z toho bolela hlava. Bolo teplo, všetci chodíme v prilbách alebo šiltovkách, v okuliaroch, ktoré sa rosia. Pamätám si, ako som si z vlastného kupovala fixku na okuliare, proti roseniu.
No potom začali v polovici zmeny odvážať kolegov, ktorí mali teplotu. Najprv dvoch. Prišiel kvôli tomu celý štáb. Boli vonku, nevedeli, čo s nimi majú robiť – či ich zobrať preč, alebo čo. Čistý chaos. Nakoniec ich vzali do nemocnice v meste, kde im povedali, že majú zostať doma a v pondelok ísť k obvodnej lekárke. To už sa začali obávať aj ostatní. Nevedeli sme, čo to je. Videli sme správy z Číny, z Talianska.
To bolo niekedy v marci 2020?
To bolo tak na začiatku marca. O týždeň sme už zostali doma. V jednu nedeľu sme ešte mali prísť do práce, no ja som už deň predtým povedala supervízorke, „Nehnevaj sa, ja sa tam necítim bezpečne, neprídem. Môžeš to povedať aj nadriadeným.“ Veď ja sa tam necítim bezpečne ani medzi ľuďmi, ktorí bežne chodia do roboty s chrípkou. A teraz je tu nejaký nový vírus, o ktorom dokopy nič nevieme. Najprv na mňa vybehla, že kto teda bude robiť. Hovorím, vieš čo, ja mám iba svoju rodinu, nikam veľmi nechodím, nemám sa kde nakaziť. Jedlo mi teraz vozí Tesco. Ak sa niekde nakazím, tak to bude iba v robote. Zajtra idem na pohotovosť a dám sa vypísať. Aj na pohotovosti som rovno povedala – nebudem vám klamať, takáto je situácia u nás, ľudia poriadne nenosia rúška a berú to na ľahkú váhu. Tak ma doktorka vypísala.
Zamestnanci X, tak ako v iných automobilkách, zostali počas prvej vlny koronakrízy doma „na prekážkach“, so zníženou mzdou. Ako si spomínate na toto obdobie?
Ja som v tom čase mala jeden problém, ktorý som musela riešiť s personálnou. No, strašne sa na mňa tie problémy navalili, asi to bude vyzerať blbo (smiech). Týkalo sa to výplatnej pásky. Mali sme dostávať 65 % mzdy, ale mne chodila výplata dvesto eur. Nebola som si istá, či to tak vlastne nemá byť. Veď som celý mesiac doma, takže je jasné, že nemám žiadne príplatky. Ale zároveň sa mi dvesto eur zdalo málo. Nemala som však výplatnú pásku, a tak som sa nemala o čo oprieť. Páska prišla až s trinástym platom. Ten bol vždy do tisíc eur, no prišlo mi päťsto alebo šesťsto.
Prečo meškala páska?
Vtedy prišli dve pásky naraz. Počas koronakrízy nám povedali, že si ich môžeme prevziať iba osobne na mzdovom oddelení. Neposielali ich poštou. Ja som tam vtedy osobne nešla, lebo som nemala cestu do mesta. Keď som sa nakoniec dostala k páskam, zistila som, že tam mám chybnú hodinovú sadzbu. Išla som za nadriadenou. Tá sa má hneď opýtala, čo by som asi tak chcela, keď sme boli doma. Že s tým mi neporadí, nech idem na mzdové. Na zvarovni som stretla odborára. Pýtal sa ma, ako sa mám. Hovorím, dosť na nič, lebo robím za dvesto eur. On mi na to so smiechom, že mám byť rada, že mi prišlo aspoň toľko. Ďakujem pekne za takého odborára.
Potom vravím jednej kolegyni, ukáž pásku. Ona dostala päťstopäťdesiat, ja dvesto, hoci robíme rovnakú robotu. Potom som asi týždeň naštvaná vyvolávala do firmy. A oni stále, príďte osobne. Potom mi zavolali, že to teda opravia, že tam naskočila zlá sadzba, že chyba sa stala v systéme v materskej krajine. Vraj to doplatia v ďalšom mesiaci. Hovorím, ja mám tri mesiace čakať na svoje peniaze? To snáď nemyslíte vážne. Urobte mimoriadnu platbu a pošlite mi to hneď. Veď to nie je desať eur. Za celé obdobie mi dlžili deväťsto. Tak som trochu urobila cirkus, a nakoniec mi to poslali v strede mesiaca, mimo platobného termínu. Vraveli, že prvýkrát robia takúto mimoriadnu platbu (smiech).
Ako vyzeral návrat do práce po prvej vlne?
Všade už boli namaľované čiary na dodržiavanie odstupu, merala sa teplota pri vstupe, všetci mali rúška. Pri vstupe dával pozor supervízor, aby sme ich mali. Teplotu merali v stanoch. Chodili fámy, že púšťali aj ľudí s teplotou, aby sa mohlo vyrábať, ale podľa mňa to firma zvládla celkom dobre. Samozrejme, dýchať dvanásť hodín v tom teple cez rúško… ľudia z toho odpadávali. A pritom inde sa stretnú, a keď idú jesť, tak si tie rúška aj tak dajú dolu. Jedným z dôsledkov opatrení bolo aj to, že keď si niekto zabudol jedlo alebo si neobjednal obed, tak si nemohol ani kúpiť bagetu. Automaty boli vypnuté, aby sme sa pri nich nestretávali. Teraz sú už vraj spustené, ale iba každý druhý, kvôli odstupom.
Keď ste sa vrátili, chcela firma dobehnúť stratu? Zrýchlila sa práca?
My sme to nejako nepociťovali, robilo sa stále toľko isto kusov. My zásobujeme hlavnú linku, a s tou sme museli stíhať. Keď nestíhali oni, tak sa robilo aj do zásoby, do paliet. Aj cez prestávku sa robilo do paliet. Vtedy bol jeden človek vyčlenený na to, aby dezinfikoval. Mal chodiť po všetkých postoch a dezinfikovať, aby kvôli tomu nedošlo k prestojom. Po novom už to tak nie je, na každý post dávajú iba fľašku dezinfekcie, a vraj operátor si to má po príchode vydezinfikovať sám. Ale kedy? Má si ukrojiť z prestávky? Alebo má mať prestoj? Výsledok je, že nikto nič nedezinfikuje.
Hovorili ste, že počas prvej vlny ľudia dostali strach a začali sa správať disciplinovane. Ako to bolo potom?
Teraz je iks ľudí nakazených, ale nikto sa už nebojí. Pri výstupe už nikto nemá rúško, ľudia idú v húfe, žiadne odstupy. Ja im to ani neberiem. Mať osem alebo dvanásť hodín rúško – človek je rád, keď sa potom konečne nadýchne.
Vyskytli sa už počas prvej vlny nejaké potvrdené prípady v závode?
Najprv nie, pretože vtedy ľuďom, ktorí mali zvýšenú teplotu, nerobili testy. Až neskôr som sa dozvedela, že boli nejaké prípady na bočných dieloch.
Ako ľudia brali to, že sa počas prvej vlny zastavila výroba?
Tešili sme sa, že sme konečne doma. A hrozne sa nám potom nechcelo vrátiť. Veľa ľudí akoby zlenivelo, dlho trvalo, kým sme sa zasa naštartovali.
Myslíte, že súčasná situácia [na jeseň 2020] opäť smeruje k tomu, že sa zatvoria fabriky?
To neviem. Podľa mňa sa ľudia už neboja tak, ako na začiatku.
Vo firme pracovalo veľa ľudí zo Srbska. Ako sa koronakríza prejavila v tomto smere? Nastal počas prvej vlny odchod ľudí?
Mám kolegyňu Srbku, ktorá tu žije. Mnohí z nich sa tu takto zakorenili. Tí zostávali, veď aj deti im tu chodia do škôlky. Tá kolegyňa na začiatku vravela – prežili sme všelijaké chrípky, toto nebude iné. Brala to trochu na ľahšiu váhu. Nijaký masívny odchod som si nevšimla.
Aké sú podľa Vás vzťahy medzi slovenskými a zahraničnými pracujúcimi?
Pre X je to lacná pracovná sila. Počula som, že na jednej ťažkej linke chceli spojiť posty. Dovtedy tam bol človek napravo aj naľavo. Namiesto toho tam chceli dať len jedného. Zavolali teda Slováka, a on, že sa to nedá. Dali tam ďalšieho Slováka, a ten tiež hovorí, že toto nebude robiť. Dali tam Srba alebo Rumuna, a ten to stíhal. Takže boli nahratí, zostal tam jeden človek a hotovo.
A Váš osobný postoj?
Tá moja kolegyňa, kvalitárka zo Srbska, je šikovná. Aj ju sme museli trochu krotiť: „Rob pomalšie, kazíš nám tu normy!“ Oni sú naozaj pracovití. Zavolajú ich v nedeľu doobeda, aby sa doložila linka, a oni prídu. Možno aj my by sme boli takí, keby sme robili niekde v zahraničí. Ja to vždy takto porovnávam. Keby som ja bola niekde, kam som prišla zarobiť, tak sa asi správam podobne. Veď čo budem – sedieť na ubytovni? Toto je ich výhoda pre firmu. Lebo Slovák povie, že má rodinu a chce byť cez víkend doma, a sú vybavení. Keby sme tu mali len Slovákov, tak štandard vo firme je iný. Ale je pravda, že sú aj Slováci hlúpučkí, ktorí si povedia, že zarobia niečo navyše, a tak idú. Existovala aj nejaká odmena, že si človek môže požičať auto, keď odrobí štyri nedele, alebo taký nejaký nezmyselný benefit.
Firma sa snaží, aby sa robilo celý týždeň. Lenže ľudia sa už sťažujú, keď sú v robote od pondelka do piatka, a potom ešte majú ísť v sobotu na rannú. Aj víkendovku pôvodne prezentovali tak, že týždenná zmena vďaka nej nebude chodiť na rannú v sobotu. Lenže realita je nakoniec iná. Zamestnávateľ akoby nevie pochopiť ľudí, ktorým nejde iba o plat, ale o to, aby mohli byť doma. Jednoducho – je víkend, človek je po celom týždni unavený, chce byť s rodinou alebo s hocikým iným. A už ho tak ľahko nepresvedčia, keď mu povedia, „Však ti to zaplatíme.“
Myslíte, že voľný čas je už pre ľudí cennejší než voľakedy?
Áno.
Z toho všetkého, čo ste povedali, je zrejmé, že ste neváhali otvoriť ústa, keď bolo treba. Neviete, či sa Váš prípad – teda ten úraz – nejako pretriasal medzi nadriadenými?
Myslím, že áno. „To je jasné, že nechce súhlasiť s dohodou, to je známa firma!“ (smiech) Teraz som zase požiadala firmu o jeden benefit. Keď je človek viac ako tri mesiace doma, tak môže požiadať o príspevok 170 € čistého, ako výpomoc na péenke. Asi ma zadrhnú a budú škrípať zubami, pretože sa to udeľuje na základe hodnotenia personálnej manažérky a nadriadenej. A ja nemám žiadne zlé hodnotenia, nič také, čo by mi mohlo uškodiť.
Ako s odstupom hodnotíte činnosť odborov?
Odbory sú takým mediátorom. Vždy sa nejako dohodnú s firmou. Pred štyrmi rokmi bol každý naštartovaný na štrajk, a nakoniec z toho nič nebolo. Boli sme sklamaní. Chceli sme ukázať, že aj tu vieme štrajkovať. Kedysi kolovalo jedno video zo štrajku vo Francúzsku. Kasne povyhadzované z linky, hasiace prístroje pohádzané po hale. Tu by sme na to nemali gule. Teraz sa vraj vyjednáva o tom, či sa na štyri roky zmrazia platy, má sa zmeniť konto pracovného času.
Čakala by som od kovákov, že budú trochu viac rýpať do zamestnávateľa. Pokiaľ ide o môj prípad, mohli sa ísť napríklad pozrieť na ten post a pýtať sa, či je normálne, aby sme prenášali jedny dvere za druhými. Nie kvôli mne, ale kvôli ďalším ľuďom, ktorí tam robia a tiež majú zdravotné problémy. Títo ľudia jedia tabletky, aby vydržali dve dvanástky. To sa mi zdá u mladého človeka choré. Som sklamaná zo staronového vedenia odborov, ktoré si ľudia zvolili. Voľby boli už po tom, čo sa mi to stalo, takže som nemohla voliť. Ak sa má KOVO ďalej uberať týmto smerom, že budú viac pre zamestnávateľa než pre zamestnanca, tak je to veľmi smutné. Ale ešte stále sú tam aj ľudia, ktorí vedia pomôcť.
Neuvažovali ste, že by ste sama kandidovali do odborov?
Nie. Ja by som asi nezvládla, ak by ma všetci otravovali s banalitami. Odborári štandardne pracovali vo výrobe a popritom robili odbory. Na to by som pri rodine nemala čas.
Spomínali ste hlasovanie o štrajku – bolo pred dvomi rokmi, v roku 2018. Ako ste ho vnímali?
Vtedy som už bola tehotná, v kancelárii. Ľudia z kancelárií sa dosť báli. Osobne som to veľmi podporovala. Myslím, že väčšina ľudí vo fabrike bola sklamaná, že sa neštrajkovalo. Boli už dosť vyštengrovaní.
Výsledky hlasovania boli tesné.
Podľa mňa to firma dokázala zrušiť tým, že prijala viac Srbov. Tak sa zväčšil podiel zamestnancov, ktorí boli proti alebo aspoň neboli za. A tým to hlasovanie zničili. Ale v kanceláriách to prežívali: „Čo len budeme robiť?“, „A to nebudeme môcť ísť do práce?“… Pamätám si, ako sme vtedy vypiskovali na parkovisku. Ale zase sa to raz nedotiahlo do konca.
Vďaka tehotenstvu ste mohli sledovať, ako hroziaci štrajk vnímali zamestnanci z kancelárií. Aké sú vzťahy medzi týmto personálom a ľuďmi vo výrobe? Sú to oddelené skupiny, ale existujú nejaké vzájomné kontakty?
Pred rokmi to bolo iné. V kanceláriách bolo viac ľudí a bolo vidieť, že sa môžu zamestnancom venovať, keď niečo potrebovali. A ľudia sa mali na koho obrátiť. Teraz je na to nejaká aplikácia, do ktorej sa treba prihlásiť, a svoj problém máte riešiť cez aplikáciu s človekom, ktorého ani nevidíte. Ale dajú sa tam aspoň nájsť tlačivá a dopátrate sa k rôznym veciam rýchlejšie. Keď však človek niečo potrebuje od supervízora, tak najrýchlejšie si pomôže sám. Keď som z linky chcela prestúpiť na kontrolu kvality, supervízor mi povedal, „Zožeň si kladivo a sekáčik.“ Ešteže som mala známych na inom oddelení, ktorí mi to požičali, aby som vôbec mohla ísť robiť na tú pozíciu, ktorú som chcela. Keby som si to nezohnala, musela by som zostať na linke.
Priamo na Vašom poslednom pracovisku ste mali dobrú partiu? Vychádzali ste s nadriadenými?
Celkovo sme neboli neviemaký dobrý tím. Nadriadená nás najprv chlácholila, že my kvalitári sme pravá ruka tímlídra, máme si pomáhať. Tímlíder je vlastne môj ďalší nadriadený. Keď potrebuje nakladať linky alebo zaplniť palety, zavolá si pomoc. A bolo štandardom zavolať si nás. Ale čo sa mám rozkrájať? Ani mojej nadriadenej sa potom nepáčilo, keď v karte videla, že som striedala operátora, že som robila počas jednej aj druhej prestávky, takže som vlastne nemala kedy poriadne robiť kontrolu. Tak teda povedala, že nemáme striedať iných. Vraj nech si ich striedajú tímlídri, lebo to vlastne aj majú v náplni práce.
Prešli dva dni a kolegyňa vraví, že potrebuje ísť na záchod. Hovorím, nemôžem ťa teraz vymeniť, mám plno svojej roboty, nestíham. Zavolaj si tímlídra, ten ťa vystrieda. Kolegyňa chytila nervy, že ju to nezaujíma, a že sa ide sťažovať do kancelárie. Vravím, choď. Išla do kancelárie – vraj ja ako kontrolórka ju odmietam vystriedať. Samozrejme, že supervízorka hneď spustila, ako si to predstavujem, že to je moja povinnosť a tak ďalej. Hovorím jej, veď sme sa teraz dohodli, že ich bude striedať tímlíder. A takýto štýl riadenia tam bol bežný. Na niečom sme sa dohodli, o desať minút to neplatilo. Najprv nám vysvetľovali, ako si máme pomáhať, potom zase, že nie. A nakoniec bolo na nás zle, že si nepomáhame.
V tomto tempe sa muselo stať, že nejaké diely prešli aj bez kontroly.
Jasné, každý tridsiaty piaty kus stihne málokto. Kým sme boli štyria, bolo to ako-tak. Vraj teraz sú už len traja. Pochybujem, že to zvládajú, keď už vtedy sme ledva stíhali. Kvalitár robil všetko možné. Stávalo sa, že som za dvanásť hodín nemala prestávku. Vznikli nejaké problémy, ostatní išli na prestávku, ja som si dorábala, označovala chyby, aby to neutieklo. Jasné, že pri tom všetkom som kopu kontrol nestihla, skrátka sa to nedalo. V číslach bol niekedy aj sto kusov rozdiel.
Keby ste mohli, robili by ste to ďalej?
Áno. Tá kvalita hlavných častí, to ma bavilo, odchytávať chyby. Ale zase nenechám tam zdravie, len aby som všetko stihla.
Lenže zdá sa, že ste už nechali.
Možno. Aj ortopéd mi povedal, že toto by mal byť taký kopanec: „Haló, už stačilo, treba spomaliť.“
Gabriela nedávno takmer po roku ukončila PN. Ťažkosti s chrbtom však nezmizli a doteraz sa ambulantne lieči.
Podarilo sa jej overiť, že dvere, ktoré zdvíhala, mali viac ako povolených pätnásť kilogramov. Inšpektorát práce však vlastnými meraniami dospel k záveru, že všetko bolo v súlade so zákonom.
Gabriela je v súčasnosti stále zamestnaná a čerpá dovolenku. Návrat k pôvodnej práci si pre bolesti pri dlhodobom státí nevie predstaviť.
Počet ľudí na jej pozícii sa medzičasom zredukoval. Túto prácu dnes robia najmä muži, pre ktorých je maximálna povolená hmotnosť zdvíhaného bremena vyššia.
Všetky časti seriálu
Čítajte na Karmíne
Po voľbách 2023: rozhovor s Karmínou
Smer, Hlas a iní – slovenský preklad rozhovoru z portálu LeftEast.
Spútaná revolúcia
Pôvodným cieľom sociálnej demokracie bola beztriedna spoločnosť. Najväčšie úspechy však zažila v období výnimočnej stability kapitalizmu.
Odbory a pracujúci na prahu ďalšej krízy
V akej kondícii vstupujeme do nového odobia?
O tragédii ukrajinskej triedy pracujúcich
Rozhovor s Karmínou pre časopis Sozial.Geschichte Online.