Poľsko: triedny boj v tieni liberalizmu

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Koncom roka 2015 sa v Poľsku ujala vlády strana Právo a spravodlivosť (PiS). Značnú popularitu odvtedy získalo mediálne klišé o rozmachu „neliberálnych demokracií“, novodobej to pliagy strednej a východnej Európy. Plošné personálne výmeny v štátnej správe, masívne prepúšťanie vo verejnoprávnych médiách, dosadzovanie „svojich“ sudcov na ústavný súd a rozsiahle zmeny na prokuratúre dali celému procesu meno: „orbanizácia“. Namiesto ďalšieho príspevku k apokalyptickým úvahám o kríze liberálnej demokracie sa v tomto texte pokúsime vniesť do diskusie to, čo v nej často chýba. Chceme krízu liberálneho štátu uviesť do súvislosti s vyše dvadsaťročným obdobím ofenzívy štátu a kapitálu proti pracujúcim.

Forma liberalizmu, ktorú Poľsko nastolilo po roku 1989, spájala sociálnu a ekonomickú devastáciu s individualizáciou, ktorá bola založená na ochrane občianskych práv a hlásaní tolerancie (hoci nie vždy aj jej praktizovaní). Súčasný Kaczyńského establišment síce stojí pevne na základoch nastoleného ekonomického poriadku, no v politickom boji úspešne používa jednoduchý naratív, ktorý má predstavovať národnú alternatívu k niekdajšiemu liberalizmu. Podľa tohto príbehu je zdrojom útlaku Poliakov cudzí kapitál, ktorý podporujú liberálne elity v médiách, štátnej správe, súdnictve a mimovládnych organizáciách. PiS preto realizuje svoj program prostredníctvom masových personálnych výmen v uvedených sférach a proti odporcom postupne používa rôzne nástroje od zastrašovania po trestné stíhanie.

V anglicky píšucej tlači prevládajú „koloniálne“ reakcie na tieto zmeny v Poľsku i Maďarsku. Obe krajiny vykresľujú ako neschopné naozaj prijať „liberálnu demokraciu“ a stať sa skutočne modernými. Ústredná línia tohto druhu argumentácie vyzerá asi takto: tieto krajiny sa síce oslobodili od „komunizmu“ a zaviedli trhovú ekonomiku; pri svojom úsilí o integráciu do Európy ďalej prijali rôzne legislatívne balíčky na ochranu ľudských práv, vrátane práv menšín; zaviazali sa tiež rešpektovať princípy právneho štátu… ale hodnoty liberálnej demokracie nikdy neprijali. Týka sa to elít, v poľskom prípade najmä politických, ale aj ich voličov. Liberalizmus je podľa tejto línie esenciálnou prísadou „dobre spravovanej“ kapitalistickej spoločnosti. V skutočnosti je skôr jednou z mnohých ideológií, ktoré pomáhajú legitimizovať jednak podriadenie práce kapitálu, jednak moc kapitalistického štátu.

Toto podriadenie a moc sú nevyhnutnými podmienkami existencie každej kapitalistickej spoločnosti, ale ospravedlniť sa dajú rôzne. Ideológiu „liberálnej demokracie“ v skutočnosti bez výhrad neprijala žiadna z európskych krajín. Netýka sa to len krajín strednej a východnej Európy, ale aj takzvaných „etablovaných demokracií“, čo ilustrujú aj úspechy neliberálnych strán a ich kandidátov v Holandsku, Francúzsku či Rakúsku v nedávnych mesiacoch. Námietky voči liberálnej ideológii artikulujú rôzne hnutia a zoskupenia, pravicové i ľavicové, no obvykle tak, že zároveň zahmlievajú a legitimizujú existujúci mocenský poriadok. Súčasný anti-liberálny nacionalizmus v Poľsku (ale aj v Maďarsku a v menšej miere na Slovensku) nie je novým fenoménom, ale len ďalším dejstvom drámy, v ktorej sa liberalizmus a jeho konkurenti, resp. frakcie kapitálu, ktoré im zodpovedajú, sporia o to, ako lepšie legitimizovať triednu nadvládu.

Exotizácia triedy pracujúcich

V Poľsku deväťdesiatych rokov stál liberalizmus na pevnom prepojení radikálnych ekonomických reforiem („šoková terapia“) s ochranou individuálnych práv, najmä vlastníckych. Jeden z pozorovateľov Poľska po roku 1989, sociológ David Ost skonštatoval, že chudoba sa prezentovala ako problém jednotlivcov spôsobený „osobnými patológiami“. Pokusy vysvetľovať ťažkosti jednotlivcov a rodín v chudobných poľských regiónoch na základe štrukturálnych problémov sa považovali za prejav spiatočníctva. V rovnakom období došlo v poľských regiónoch k čiastočnej dezindustrializácii a prudkému nárastu nezamestnanosti. Existenčnú neistotu pracujúcich ešte posilnilo paralelné rušenie či znižovanie sociálnych dávok.¹

Tak ako v Čechách a na Slovensku, odpoveďou na „problém“ vysokej nezamestnanosti mali byť zahraničné investície. V Poľsku nadobudli podobu tzv. zvláštnych alebo špeciálnych ekonomických zón (specjalne strefy ekonomiczne). Štát do nich lákal investorov verejne financovanou infraštruktúrou (od diaľnic až po inžinierske siete), nízkou cenou pracovnej sily a „daňovou slobodou“ či nízkymi daňami. V roku 2012 bolo v Poľsku štrnásť takýchto zón a zásobovali ich subdodávatelia vo viac ako 280 „subzónach“.

Sociologička a aktivistka Malgorzata Maciejewska sa v rámci svojho výskumu zamestnala v jednej zo zón. Ako zistila, mnohí pracujúci musia do práce dochádzať zo vzdialených okresov a cesta im denne zaberie takmer štyri hodiny. Časť z nich pracuje dočasne, prostredníctvom agentúry, ktorá na jeseň robí masívny nábor. Rovnako masívne potom prepúšťa v zime nasledujúceho roka. Okresy s vysokou nezamestnanosťou v okolí zón pritom fungujú ako výhodný zdroj rezervnej priemyselnej armády. Sama Maciejewska prišla o prácu krátko pred Vianocami.

Pri pozorovaní tohto pracoviska udrie do očí, aký veľký význam firma pripisuje kontrole kvality a bezpečnosti produktov, a ako málo sa manažment zaujíma o bezpečnosť výroby pre pracujúcich. Maciejewskej kolegovia často cítili nevoľnosť po práci s toxickými chemikáliami, trpeli nedostatkom spánku v dôsledku trojsmennej prevádzky, dlhých nadčasov (šestnásťhodinové zmeny) a neustáleho dochádzania. Takéto účinky podriadenia potrieb pracujúcich potrebám kapitálu sa nijako nevylučujú s nadvládou „liberálnej demokracie“.

Dokumentárny film „Špeciálne zóny vykorisťovania“ (2013) o práci a kolektívnom odpore v elektrotechnickej fabrike Chung Hong. Práve v nej pracovala aj spomínaná sociologička Maciejewska. V lete 2012 sa tu odohral neúspešný štrajk.

Situácia na pracoviskách a materiálne podmienky výroby však neboli v centre záujmu ani priekopníkov liberalizmu v Poľsku, ani väčšiny akademikov a médií. V čase budovania liberálnej demokracie bolo hlavným odkazom pre pracujúcich pohŕdanie a odporúčanie, aby si rýchlo zvykli. Rôzne prejavy tohto pohŕdania takzvaným „sovietskym človekom“ („homo sovieticus“), pre ktorého je vraj charakteristické rovnostárstvo, priemernosť a neschopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam, zachytil vo svojich textoch o orientalizme antropológ Michal Buchowski. Uvádza príklad ekonóma Jana Winieckeho, ktorý v rozhovore s týždenníkom Wprost vyhlásil, že bývalým poľnohospodárskym robotníkom sa nedarí preto, lebo po zrušení družstiev už nemajú kde kradnúť a pracovať sa nenaučili. Mnohí z týchto lenivcov v tom čase žili v regiónoch, kde miera nezamestnanosti dosiahla 30 %.

Varšavské mrakodrapy

Kapitál však nevplýva na životy ľudí len v práci. Dotýka sa všetkých oblastí života: od voľného času, vzdelávania či starostlivosti o zdravie až po bývanie. V centre Varšavy sa týči skupina mrakodrapov, ktoré postavili za posledné dve dekády. Za pôsobivým horizontom sa skrýva príbeh posledného kola akejsi „pôvodnej akumulácie kapitálu“² z čias začiatkov budovania liberálnej demokracie v Poľsku. Vďaka vágnej legislatíve mohli nehnuteľnosti reštituovať aj osoby, ktoré neboli priamo spojené s pôvodnými majiteľmi. Stačilo preukázať akúsi „väzbu“ na nehnuteľnosť. Netrvalo dlho a z reštitúcií sa stal biznis: vznikali právnické kancelárie, ktoré sa naň špecializovali a dobre na ňom zarobili, nezriedka v role samotných reštituentov.

V roku 2011 za záhadných okolností zomrela aktivistka Jolanta Brzeska. Od roku 2006 spolu s ďalšími bojovala proti nútenému vysťahovaniu rodín z jedného z „reprivatizovaných“ domov vo Varšave. Jej telo sa našlo uprostred lesa, niekoľko kilometrov od miesta, kde bývala. Polícia skonštatovala, že „zhorela zaživa“. Mnohí tvrdia, že pred smrťou dostávala vyhrážky a že bola zavraždená. Na aktivistu a člena mestského zastupiteľstva Jana Śpiewaka, ktorý sa dlhodobo venuje čudným varšavským reštitúciám, doteraz podali osem žalôb za zverejnenie informácií o prepojeniach reštituentov na rôzne záujmové skupiny. Časť konaní proti Śpiewakovi stále trvá.

Dokumentárny film „Štrajk matiek“ (2010) zobrazuje boje okolo bývania v sliezskom meste Wałbrzych. Ich aktérkami boli prevažne slobodné matky, ktoré sa rozhodli obsadiť neobývané byty. Mimochodom, Wałbrzych je centrom jednej zo spomínaných „zvláštnych ekonomických zón“.

Súčasnému establišmentu okolo PiS však kritika reštitúcií vyhovuje. Je totiž namierená proti vedeniu Varšavy, najmä jej primátorke z Občianskej platformy, Hanne Gronkiewicz-Waltz. Minister spravodlivosti preto napríklad v roku 2016 nariadil znovuotvorenie vyšetrovania prípadu Jolanty Brzeskej. Takáto inštrumentalizácia justície v politickom boji s „opozíciou“ síce zapadá do polarizovaného diskurzu v Poľsku, zahmlieva však podstatu konfliktu v Poľsku, ktorý v skutočnosti prebieha medzi prácou a kapitálom.

Vláda strany PiS len mierne modifikovala doterajšie „neoliberálne“ politiky. Znížila vek odchodu do dôchodku (zo 67 na 65 rokov u mužov a 60 rokov u žien), zaviedla prídavky na deti vo výške 500 zlotých (125 eur), zvýšila minimálnu mzdu z 1850 na 2000 zlotých mesačne (pri súčasnom kurze teda vzrástla o asi 35 eur na 475 eur). Vyslúžila si tým popularitu u časti obyvateľov. Radosť z týchto „zlepšení“ v skutočnosti len odzrkadľuje mizerné postavenie poľských pracujúcich zoči-voči kapitálu.

Triedny boj v neliberálnych podmienkach

Postupný rozklad „normálnych“ inštitúcií a ich premenu na nástroje udržiavania a reprodukcie moci PiS netreba podceňovať. Obmedzovanie slobody prejavu, zhromažďovania a združovania bude mať neblahé dôsledky pre všetkých, vrátane triedy pracujúcich. Pravda, tá čelila represii aj predtým. Súčasné zastrašovanie a trestnoprávne konania voči liberálnym aktivistom však naznačujú, že celá krajina sa vybrala smerom k väčšmi autoritárskemu modelu kapitalizmu. Na miesto liberálnej frakcie kapitálu nastupuje konzervatívna, reakcionárska frakcia, ktorá sa orientuje na „národ“. Z tohto konštruktu sú, prirodzene, vylúčení Ukrajinci, Bielorusi, Čečenci a ďalší obyvatelia Poľska, ale aj všetci Poliaci, ktorí nie sú dosť roduverní, prípadne sú teplí alebo inak „iní“.

Doterajšia opozícia – robotnícki aktivisti v špeciálnych ekonomických zónach i inde, obyvatelia reštituovaných domov, feministky a antirasisti – sa postupne rozširuje o tých, ktorí dosiaľ tiahli k bývalému establišmentu. Prvý krok k zmysluplnému organizovaniu v týchto podmienkach je negatívny: treba sa zbaviť liberálnej paniky, ktorú vyvolala strata starých pozícií. V druhom kroku treba pomenovať zdroje útlaku. Vo svojej podstate zostali rovnaké ako pred októbrom 2015.

V tomto ohľade sa príbehy Poľska a Československa, resp. Slovenska, do istej miery prekrývajú. O kolektívnych reakciách pracujúcich na Slovensku po roku 1994 pozri náš seriál Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014). ↩
Ako „pôvodnú akumuláciu“ tu označujeme proces vyvlastnenia, často násilného alebo mimozákonného, ktorým sa z verejných alebo spoločných prostriedkov výroby či obživy stáva výhradné vlastníctvo úzkej skupiny ľudí. Termín pochádza z Marxovho Kapitálu, kde označuje podobné historické procesy, ktoré predchádzali vzniku kapitalizmu v Británii. ↩