„Odbory sme my!“ (2. časť)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V prvej časti nášho seriálu sme zrekapitulovali vývoj konfliktu medzi učiteľskými asistentkami a durhamským krajom. Ten sa skončil po tom, čo členky odborov Unison¹ v októbri schválili kompromisný návrh krajského úradu. Hlasovanie mnohých prekvapilo. Nový návrh sa od toho staršieho líšil len vo vágnom prísľube: počas dvojročného prechodného obdobia sa má všetko utriasť, nikto nebude ukrátený a na férovosť bude dohliadať tzv. Rada pre kariérny postup. Prečo asistentky zrazu „otočili“ a zahodili všetok potenciál, ktorý rok a pol tak obetavo budovali, a ktorý sa prejavil na mnohých protestoch počas štyroch dní štrajku, ale aj vtedy, keď odmietli predchádzajúce tri návrhy?

Stretli sme sa s dvomi vysvetleniami. Niektoré asistentky majú pocit, že ich zradili kolegyne, ktoré boli v priamom styku s vyjednávajúcimi odborármi. Napríklad Megan Charltonová, ktorá v mene asistentiek vyjednávala s Unisonom a durhamským krajským úradom od januára 2017, má politicky blízko k organizácii Counterfire. Ide o trockistickú skupinu, ktorá otvorene podporuje hnutie okolo Jeremyho Corbyna. Prvé vysvetlenie teda hovorí, že Counterfire prostredníctvom jednotlivcov ako Charltonová ovplyvňoval CDTAAC,² aby zabránil ďalšej eskalácii konfliktu s durhamskou Labour Party a poškodeniu Corbynovho radikálneho imidžu. Niektoré asistentky toto podozrenie potvrdili v rozhovore s Communist Workers Organization.

Druhé vysvetlenie, ktoré nám v e-mailovej komunikácii sprostredkovala Jo, jedna z aktivistiek CDTAAC, je viac pragmatické. Podľa neho významnejšiu rolu než údajné zákulisné ťahy ľavicovej skupinky (ak sa niečo také vôbec odohralo) zohralo jednak vyčerpanie z nekonečného boja a neistoty, ale najmä mohutný propagandistický útok Unisonu po letných prázdninách, na začiatku nového školského roka. Podľa Jo je výsledná dohoda stále lepšia než jej predchádzajúce verzie, čo viedlo k rozštiepeniu predtým jednotného boja. Nemá to za zlé žiadnej zo svojich kolegýň, no cíti hlbokú nedôveru voči odborom, ktoré viní z rozbitia jednoty CDTAAC.

V tejto časti seriálu chceme trochu rozšíriť tento pragmatický a neideologický pohľad. Poukážeme na niekoľko faktorov, ktoré oslabovali hnutie asistentiek, až ho vyčerpali a priviedli k porážke. Po prvé, pokúsime sa ukázať, aké boli organizačné slabiny asistentského hnutia. Ďalej objasníme, prečo zostalo izolované od učiteľov a aké sú materiálne príčiny tejto izolácie. Vysvetlíme tiež, prečo podľa nás neboli na mieste žiadne ilúzie o Labour Party, bez ohľadu na zdanlivý radikalizmus jej súčasného lídra, Jeremyho Corbyna.

Obdiv a pokora voči tomu, čo durhamské učiteľské asistentky v ťažkej situácii dokázali, sú pre nás samozrejmosťou, bez ohľadu na všetky naše výhrady. Preto ich ďalej nebudeme osobitne zdôrazňovať.

Nezávislosť: skutočná verzus myslená

Asistentky, ktoré dostali možnosť vystúpiť na rôznych ľavicových podujatiach po celej krajine, často zdôrazňovali, že „my odbory nepotrebujeme“, pretože „odbory sme my“. To vyvolávalo veľký potlesk prítomných ľavičiarov, ktorí si do hnutia mohli premietať svoje vlastné politické fantázie. Skutočná organizačná prax celého zápasu však protirečila tejto rétorike. Ak by CDTAAC bral nezávislosť od odborov tak vážne, ako ju hlásali jeho slogany, musel by reálne budovať nejakú organizačnú alternatívu. To však nerobil, a tak vyhlásenia o autonómii zostali heslami bez materiálneho základu.

Jediným hmatateľným prvkom nezávislosti asistentiek od odborov bola internetová peňažná zbierka, ktorá dala dokopy viac ako 36 000 libier od 1470 podporovateľov. Tento fakt naznačuje, že CDTAAC si isté materiálne otázky uvedomoval a plánoval ich. No možno práve financovanie zo zdrojov širokej „občianskej spoločnosti“, a nie z komunít, v ktorých majú asistentky korene, dodal celému boju charakter „verejnej kampane“, nie boja na pracovisku. Zatiaľ čo kampane zvyčajne mobilizujú na účasť na verejných podujatiach (demonštráciách, pochodoch a pod.), bojovné organizácie pracujúcich sa sústreďujú na budovanie kolektívnej moci na pracoviskách. Verejné akcie chápu ako prostriedok, nie ako účel.

S odstupom času sa zdá, že CDTAAC plytval energiou na sociálnych médiách, demonštráciách a ľavicových podujatiach, pričom zanedbával drobnú prácu na školách a v susedstvách. Naproti tomu platení agitátori Unisonu pred druhým, ale najmä pred tretím a posledným hlasovaním, nachodili po školách celé kilometre.

Jadrom nezávislej organizácie asistentiek sa mohli stať skupiny CDTAAC na jednotlivých školách, ktoré by sa pravidelne stretávali, informovali sa navzájom o dianí na svojich školách, vyvracali odborársku propagandu a intervenovali proti pokusom riaditeľov a riaditeliek zhoršovať pracovné podmienky novým, neskúseným asistentkám. Takáto organizačná infraštruktúra osudovo chýbala po 15. septembri 2017, keď sa začal nový školský rok. Skúsené odbory okamžite zacítili „hluché obdobie“ a chopili sa iniciatívy.

Iniciatíva na strane odborov

Práve nedostatok iniciatívy bol ďalšou slabinou výboru asistentiek. Kľúčové kroky zväčša podnikal súper a CDTAAC na ne reagoval. Chybou bolo napríklad prerušenie kampane po Novom roku 2017, keď sa celý konflikt presunul na pôdu úradov, lebo vraj „treba dať šancu vyjednávaniu“. Napriek tomu, že výbor mal v hlasovaniach takmer stopercentnú podporu svojej členskej základne, predsa len akoby neveril vo vlastnú moc, a počas rokovaní ju jednoducho odovzdal. Keďže rozhovory sa diali za zatvorenými dverami, výbor sa takto vzdal kontroly nad ďalším vývojom. Sám umožnil odborom, aby s krajským úradom upiekli „najlepší možný“ kompromis.

Výbor vlastne nikdy nespochybnil právo odborov „manažovať“ celý konflikt. Akceptoval napríklad fakt, že o vstupe do štrajku môže dať hlasovať iba Unison. Rešpektoval tiež právo odborov vyhlásiť hlasovanie o prijatí či odmietnutí návrhu od zamestnávateľa. Prakticky toto hlasovanie prebehlo prostredníctvom lístkov, ktoré sa zasielali poštou na domáce adresy asistentiek. Každá z nich sa tak rozhodovala sama: v jednej ruke hlasovací lístok, v druhej propaganda od odborov, za chrbtom celý balík domácich problémov. Dejiny bojov pracujúcich však poznajú lepšiu metódu: hlasovanie na zhromaždeniach. Nielenže prekonáva individuálnu izoláciu, ale je to spoľahlivý spôsob, ako zabrániť manipulácii s hlasmi.

Prečo sa nezapojili učitelia?

Ďalšou kľúčovou slabinou bola izolácia asistentiek od učiteľov. Ako sme uviedli v minulej časti, učitelia sa do štrajkov nezapojili. Stretnutí výboru asistentiek sa zúčastňovali len výnimočne a „sami za seba“. Niektorí sa rozhodli podporiť štrajk aspoň symbolicky, nosením odznaku; ďalší prichádzali za štrajkovými hliadkami s čajom a koláčikmi.

Dôvod, prečo sa učitelia nepridali k štrajku, sa na prvý pohľad zdá jednoduchý: učitelia a asistentky sú organizovaní v odlišných odborových organizáciách. A hoci práca učiteľa a asistentky spolu úzko súvisia, učiteľských odborov NUT sa sporu netýkal, takže účasť ich členov na štrajku asistentiek by bola nelegálna. To je bežné vysvetlenie, ktorým sa celý problém ľahko vybaví. Samotní učitelia však dobre vedia, že odborová príslušnosť je len špičkou ľadovca. Zásadné je to, čo ostáva menej viditeľné: organizácia pracovného procesu.

Pedagogický pracovný proces je v britskom školstve neustále monitorovaný. Učitelia sa riadia dlho-, stredno- a krátkodobými plánmi, takže ak raz vypadnú z rytmu (čo by sa stalo v prípade solidárneho štrajku s asistentkami), je pre nich ťažké dobehnúť zameškané. Pocítili by to aj na svojich peňaženkách. Od poslednej reformy školstva už učitelia nemajú garantovaný každoročný rast miezd, ale platia ich podľa výkonu. Koncom každého školského roka musia preukázať, že splnili osem záväzných štandardov. Jeden z nich je založený na meraní pokroku, ktorý jednotlivý žiak urobil za rok. Učiteľ musí na začiatku školského roka stanoviť, aké percento jeho žiakov dosiahne určitý cieľ, koľkí budú nad a koľkí pod ním. Na základe porovnania plánu s výsledkami potom vedenie školy rozhodne o tom, či konkrétnemu učiteľovi zvýši plat.

Pri určovaní cieľov sa pedagógovia musia riadiť výsledkami z minulých rokov a aspoň orientačne dodržiavať aj celoštátne priemery. Ciele sa pravidelne konfrontujú s výsledkami na stretnutiach s manažmentom, ktorých je až šesť ročne. Každý učiteľ musí vedieť vysvetliť, aké stratégie má pripravené, aby pomohol deťom, ktoré podľa neho nedosiahnu cieľ.

Ďalšou metódou monitorovania učiteľov je „horizontalita“. V každom ročníku musia pracovať v spoločných tímoch, v ktorých sú si „rovní“… ale niektorí sú si rovnejší, pretože každý tím má svojho vedúceho. Sú teda kolegami, ale zároveň sú v hierarchickom postavení, ktoré predstiera, že nie je hierarchické. K tomu sa pripája aj citové vydieranie: jednotlivý učiteľ vie, že ak niečo pokazí, jeho kolega-vedúci si to „vyžerie“ od vedenia školy. Členmi vedenia sú riaditeľ školy, ktorý stanovuje ročné ciele pre školu ako celok, jeho zástupca a všetci vedúci ročníkových tímov, ktorí majú ciele presadzovať do praxe.

Napriek tomu, že asistentky pracujú s učiteľmi v rovnakých triedach a niekedy ich aj zastupujú na vyučovaní, nie sú členkami ročníkových tímov. Majú vlastné porady s vedením školy. Asistentky a učitelia sú teda na vyučovaní spojení a spolupracujú, ale inštitucionálne sú rozdelení.

Materiálne rozdelenie vo verejnom sektore

Na lepšie pochopenie izolácie asistentiek sa však musíme pozrieť aj na fragmentáciu profesií vo verejnom sektore, ktorá má hlbšie príčiny v spôsobe, akým je ekonomicky zorganizovaný. Koalícia konzervatívcov a liberálnych demokratov v roku 2010 vyhlásila program škrtov, ktorého cieľom bolo znížiť štátny dlh. Každé ministerstvo sa muselo zaviazať, že o isté percento zníži výdavky aj zamestnanosť. Spod tejto povinnosti bolo vyňaté školstvo a zdravotníctvo, takže ostatné odvetvia museli škrtať tým viac.

Pracujúci v britskom verejnom sektore sú takto rozdelení na bloky, ktoré v dôsledku úsporných opatrení musia súťažiť o rozpočtové zdroje. Napríklad učiteľské asistentky sú platené z rozpočtu samosprávy, zatiaľ čo učiteľov platia z dotácie, ktorá je viazaná na školstvo a schvaľuje ju ústredná vláda. Tieto dve profesie teda existujú v dvoch odlišných režimoch financovania, pričom každý má vlastný harmonogram a spôsob riadenia úspor. V prípade asistentiek prechádzajú dotácie (ktoré sa stále stenčujú) z centra cez miestne samosprávy. Rozhodnutia o reštrikciách robia miestni poslanci, nie ústredná vláda.

Väčšina škrtov v miestnych službách sa už odohrala, a má za následok prepúšťanie či presun zamestnancov na čiastočné a flexibilné úväzky. Mnohé služby sa tiež outsourcujú do súkromného sektora, prípadne sa úplne rušia: knižnice a kultúrne inštitúcie, plavárne a športové centrá, azylové domy, strediská opatrovateľskej služby atď. Naproti tomu školstvo a zdravotníctvo sú financované priamo z vládnych zdrojov a škrty v týchto oblastiach boli zatiaľ omnoho citlivejšie.

Práve rozličné časovanie úspor na verejných zdrojoch bráni tomu, aby sa boje v dvoch rôznych rozpočtových režimoch synchronizovali. Od veľkého štrajku vo verejnom sektore v zime 2011 sa odborárske centrály ani raz nepokúsili koordinovať svoje úsilie. Boje sú fragmentované a jeden za druhým čelia porážkam. V roku 2014 odbory NUT zorganizovali jednodňový učiteľský štrajk, ktorý sa týkal dôchodkov, miezd a pracovných podmienok, no podarilo sa mu zatvoriť len okolo 12 percent škôl v Anglicku. Na porovnanie, počas veľkého štrajku v 2011 bolo zatvorených až 60 % škôl.

Selektívna solidarita: John McDonnell so štrajkujúcimi zamestnancami kina Picturehouse (v popredí tretí sprava).

Selektívny radikalizmus Jeremyho Corbyna

V prvej časti tohto seriálu sme spomenuli, že Jeremy Corbyn v prejave na Miners’ Gala v lete 2016 vyzval miestne orgány, aby konflikt s učiteľskými asistentkami „vyriešili“ („Get it sorted!“). V danej chvíli to všetkých povzbudilo a vlialo im novej nádeje. Keď sa však v septembri vrátili do práce, zistili, že úrad pokračuje vo svojom pláne. Asistentky opakovane žiadali vedenie labouristov o výraznejšiu intervenciu v ich prospech, no ničoho sa nedočkali. Nepomohlo ani to, že štyri miestne organizácie Labour Party v durhamskom kraji po novembrových štrajkoch schválili vyhlásenia na podporu asistentiek. Podobne zostali mimo pozornosti ľavicových politikov aj ďalší pracujúci, ktorí sa ocitli v konflikte s labouristickou samosprávou: učiteľské asistentky v meste Derby, smetiari v Birminghame či sprievodcovia v liverpoolskych vlakoch.

Na druhej strane Corbyn a jeho pravá ruka John McDonnell osobne podporili štrajkové hliadky počas vôbec prvého štrajku v britskej prevádzke McDonald’s. Navštívili aj štrajkujúcich pilotov British Airways, železničiarov, londýnskych upratovačov či zamestnancov siete kín Picturehouse. Zdá sa, že corbynovský radikalizmus je selektívny: otvorene podporuje súčasné zápasy britských pracujúcich, no len pod podmienkou, že nevedú konflikt s labouristickým aparátom.

Aby sme pochopili, čie záujmy tento „radikalizmus“ chráni, musíme sa bližšie pozrieť na fungovanie Labour Party na regionálnej úrovni. Ako uvidíme, sú to záujmy, ktoré sú nepriateľské voči potrebám pracujúcich vo verejných službách, ale aj voči potrebám tých, ktorí tieto služby používajú.

Labour Party a. s.

„Noví“ labouristi po nástupe k moci v roku 1997 dokázali znížiť vysokú nezamestnanosť v regiónoch vďaka tomu, že značne rozšírili verejný sektor. Stratu zhruba 1,4 milióna pracovných miest v priemysle vyvážili asi 3,4 miliónmi nových príležitostí v stavebníctve, verejnej správe, zdravotníctve, školstve či sociálnych službách. V roku 2010 vo verejnom sektore pracovalo 6,1 milióna ľudí alebo 20 % všetkých zamestnaných.

Aj napriek rozsiahlym škrtom po roku 2010 je britská regionálna ekonomika (okrem juhu a juhovýchodu Anglicka) stále závislá od zamestnanosti vo verejných službách. Táto závislosť sa v politickej rovine premieta do silnej voličskej podpory pre Labour Party v týchto regiónoch, ktorá bola až donedávna stabilná. Zatiaľ čo v parlamente sú labouristi v opozícii, na úrovni miest sú silnou vládnou stranou. Majú pod kontrolou 29 metropolitných zastupiteľstiev, kým konzervatívci iba dve. V Londýne je tento pomer 20:9. Labouristické zastupiteľstvá dokopy disponujú rozpočtom vo výške skoro 75 miliárd z celkového komunálneho rozpočtu vo výške 114 miliárd libier. Straníci Labour Party s týmto rozpočtom zaobchádzajú ako skúsení kapitalisti.

Podobne ako na Slovensku, aj v Británii sú miestne samosprávy zo zákona povinné udržiavať vyrovnané rozpočty. Nesmú si požičiavať na to, aby financovali svoje bežné fungovanie alebo udržiavali deficit. Zákon tiež podporuje samosprávy v tom, aby zvyšovali finančné rezervy a samy vyvažovali výpadok príjmov. To čiastočne vysvetľuje, prečo si mestá udržujú dobrú finančnú kondíciu, hoci zároveň rastie počet obyvateľov, ktorí sú odkázaní na potravinové banky a útulky pre bezdomovcov. Samosprávy, vrátane tých labouristických, však idú ďaleko nad rámec povinnej finančnej disciplíny. Radnice horúčkovito investujú do výstavby nákupných centier, administratívnych budov, priemyselných parkov, logistiky, solárnych fariem, hotelov a súkromných športových centier. Takto len v roku 2016 minuli 1,6 miliardy libier. Niektorí komentátori poukazujú na ozajstný boom na trhu s nehnuteľnosťami, ktorý je možný len vďaka peniazom, ktoré si samosprávy požičiavajú od štátu.

Voči výčitke, že takto vzniká nová finančná bublina, sa samosprávy bránia tvrdením, že len reagujú na pokles dotácií z centra. Očakávajú tiež, že moderná súkromná infraštruktúra im aj v budúcnosti bude znášať zlaté vajcia. Dnes za úver od vlády zaplatia 2,5 percenta, no pri investovaní do nehnuteľností je výnos minimálne 6 až 8 percent. Pre súkromných developerov je to bonanza, lebo vďaka štátnym úverom s dlhodobou splatnosťou ide o bezpečné investície.

Ďalší kanál, prostredníctvom ktorého súkromný sektor mohutne profituje z verejných peňazí, sú projekty typu „súkromnej finančnej iniciatívy“ (Private Finance Initiative, PFI). Často ide o výstavbu škôl či nemocníc súkromnými developermi. Tí nehnuteľnosti vlastnia až dovtedy, kým samosprávy nesplatia dlh. Takýto „lízing“ spravidla trvá 25 až 35 rokov. V roku 2015 miestne samosprávy dlhovali súkromnému sektoru na PFI okolo 220 miliárd libier, čo predstavuje dlh vo výške 3400 libier na každého obyvateľa Británie.

Linda Marshallová, ktorá donedávna viedla durhamské zastupiteľstvo, v kožuchu, ktorý jej kúpili daňoví poplatníci. Poslanci jej totiž schválili príspevok na ošatenie vo výške 8600 libier ročne. „Labour aristocracy“ stále žije!

Pospájajme si teraz súvislosti. Na jednej strane durhamský krajský úrad tvrdí, že v dôsledku vládnych škrtov musí na platoch 2700 učiteľských asistentiek ušetriť 40 miliónov libier. Od roku 2010 pritom už usporil 209 miliónov a prepustil 2600 zamestnancov. Ten istý krajský úrad zároveň zároveň zaplatí za výstavbu a údržbu troch súkromných škôl, realizovanú v rámci PFI, až 608-tisíc libier mesačne. Trhová hodnota týchto škôl je spolu 55 miliónov libier, no banky Barclays a Nationwide, ktoré tieto projekty úverovali, počas najbližších 25 rokov očakávajú platbu až 225 miliónov. Tento nepomer je taký výrazný, že finančníci krajského úradu ho v nedávnej správe pre durhamských poslancov radšej nepriznali. A okrem biznisu sa labouristi v Durhame vedia dobre postarať aj o „svojich ľudí“: prednosta krajského úradu Terry Collins poberá plat 188-tisíc libier ročne, ďalší piati manažéri dostávajú vyše 140-tisíc ročne. Na porovnanie, britská premiérka Mayová má ročný príjem 150-tisíc libier. A platy ďalších zamestnancov kraja? Učiteľská asistentka zarobí od 15- do 19-tisíc ročne, upratovačka a opatrovateľka po 15-tisíc, sekretárka 16-tisíc, kvalifikovaná sociálna pracovníčka 25-tisíc libier.

Labouristická strana na regionálnej úrovni vytvorila funkčný „biznis model“, založený na výhodných úveroch od štátu, ktoré sa v spolupráci so súkromným sektorom investujú do infraštruktúry. Rozšafnosť samospráv vo vzťahu k výnosným investíciám sa dopĺňa prísnosťou voči všetkým „neproduktívnym“ verejným službám, ktoré neprinášajú ekonomický profit. Stabilných, „dobrých“ pracovných miest vo verejnom sektore ubúda. Samosprávy vytláčajú zamestnancov do predčasného dôchodku, prácu na plný úväzok nahrádzajú čiastočnými úväzkami a zmluvami na dobu určitú. Mnohé pracoviská boli outsourcované súkromným firmám. Inde zase len hrozba outsourcingom funguje ako účinná zbraň na presadenie úsporných opatrení.

Transformácia pracovného trhu na labouristický spôsob je teda opakom thatcherovského frontálneho útoku. Je dávkovaná počas dlhšieho obdobia, a preto sa jej ťažšie vzdoruje. Verejní zamestnanci sú z nej unavení, demoralizovaní a zatrpknutí. Ani asistentky v Durhame v minulosti nikdy neprotestovali proti nízkym platom či intenzifikácii práce. Vzbúrili sa až vtedy, keď útok prišiel náhle a s veľkou silou. A aj vtedy zdôrazňovali, že nežiadajú nič naviac – len zachovanie toho, čo ešte majú.

Rétorická solidarita s poriadnou dávkou ilúzií

Svojou dĺžkou i počtom účastníčok bol boj učiteľských asistentiek najväčším zápasom proti škrtom v britskej verejnej správe od začiatku finančnej krízy v roku 2008. Preto je zaujímavé sledovať, aký postoj k nemu zaujala socialistická ľavica. ktorá bola od roku 2010 v popredí hnutia proti úsporným opatreniam a privatizácii. Dalo by sa očakávať, že ho s nadšením vyhlási za svoju prioritu a vrhne doň značné zdroje. Skúsenosti ostrieľaných aktivistov by iste mohli pomôcť CDTAAC, ktorého členky – ako samy priznávali – nikdy predtým neštrajkovali.

Žiaľ, ľavica asistentkám nedokázala ani poskytnúť kritickú spätnú väzbu, ani pomôcť im uvedomiť si svoju reálnu silu. Namiesto toho ich zahrnula bezvýhradným obdivom, pochvalami a vyhláseniami „solidarity“. Napríklad corbynovská frakcia v labouristickej strane, Momentum Grassroots, v marci 2017 pozvala CDTAAC na svoju konferenciu. Asistentky prišli, vystúpili s prejavom a zožali potlesk. Boli však len jedným z mnohých bodov programu, ktorý trval necelú polhodinu. To isté sa zopakovalo v júni na konferencii, ktorú usporiadala sieť Liverpool Against the Cuts.

Tieto prípady ilustrujú celkový prístup ideologickej ľavice: boje pracujúcich pre ňu nie sú kľúčové, predstavujú len jednu z „tém“ či „problémov“ tohto sveta. Prečo však zápas proti mzdovým škrtom nebol kľúčový pre aktivistov, ktorí bojujú proti škrtom? Ako vyplynulo z našich osobných rozhovorov s ľuďmi z tohto prostredia, škrty sa podľa nich nedajú zastaviť bojmi na pracoviskách. Tie sú už príliš zdecimované, z materiálneho i ľudského hľadiska. Odpor voči úsporným opatreniam sa vraj musí orientovať na občiansku spoločnosť, na kampane zvonka, ktorých nositeľmi sú používatelia verejných služieb. Výsledkom sú však boje, v ktorých aktivisti za záchranu služieb sú celkom izolovaní od tých, ktorí tieto služby poskytujú.

Samozrejme, na presvedčení, že pracujúci vo verejných službách sú dnes slabí, je čosi pravdy. Toto poznanie však mnohých na britskej ľavici viedlo k tomu, aby vstúpili do corbynovskej Labour Party. V strane vidia príležitosť, ako sa vyhnúť únavnému a často depresívnemu aktivizmu, a prejsť takpovediac „rovno k veci“ – k zastaveniu škrtov či dokonca k širšej transformácii spoločnosti. Za týmto poňatím sa skrýva zjednodušené vnímanie úsporných opatrení ako politiky „toryovcov“ či „miestnych blairistov“, ktorých stačí nahradiť poctivými „corbynovcami“ a všetko bude v poriadku. No ako sme už naznačili, materiálne a mocenské vzťahy medzi štátom, kapitálom, Labour Party a odbormi (resp. rôznymi frakciami týchto aktérov) majú podstatne väčšiu váhu než politologické rozlíšenia.

Svetlo na konci tunela?

V tejto časti seriálu sme chceli ukázať, že boj učiteľských asistentiek, tak ako každý iný spoločenský konflikt, má viaceré úrovne, ktoré spolu súvisia. Vyšli sme z každodennej reality bojujúceho kolektívu, ktorý spoznáva svoju moc a organizačné možnosti. Tie sú vždy obmedzené špecifikami pracovného procesu, ktoré v tomto prípade prispeli k izolácii asistentiek od učiteľov. Táto profesijná fragmentácia úzko súvisí so vzťahmi medzi odbormi, ale aj s ekonomickou organizáciou verejného sektora. Všetky tieto faktory sa akoby spájajú v labouristickom modeli vládnutia v regiónoch, ktorý tu fungoval ako ďalšia prekážka organizačnej nezávislosti pracujúcich. Durhamské asistentky boli na všetkých úrovniach – vo vzťahu ku kolegom v sektore, k odborom či ku kraju a Labour Party – v nevýhodnej pozícii. Aj napriek hlboko defenzívnemu charakteru ich zápasu mohli dosiahnuť viac. Pokúsili sme sa ukázať, v čom boli ich rezervy, ktoré tomu zabránili.

Októbrovú porážku však nepovažujeme za nezvratnú. Fragmentácia verejného sektora na bloky, ktoré si konkurujú o zdroje, nie je osudová. Stále medzi nimi existuje spojivo v podobe vládnej regulácie rastu miezd. V rámci konzervatívneho programu „úspor“ môžu mzdy ročne rásť maximálne o jedno percento, čo je pod úrovňou inflácie. V septembri tohto roka odbory UNITE a PCS vyzvali na jednotný štrajk verejných zamestnancov za zrušenie tejto regulácie a okamžité zvýšenie miezd o päť percent. Vláda už aj stihla ustúpiť a zvýšiť mzdy… hoci len pre políciu a väzenskú stráž. Učiteľské odbory takisto hrozia štrajkmi, ktorými chcú zastaviť postupné škrty v školských rozpočtoch.

Pre pracujúcich, ktorí to s obranou vlastných záujmov myslia vážne, je táto zmena atmosféry vítaná. Učiteľské asistentky z Durhamu už ukázali, že netreba čakať na požehnanie od odborových funkcionárov; že veci sa dajú zobrať do vlastných rúk aj vo veľmi slabej východiskovej pozícii. Prvým krokom je začať diskutovať, vytvoriť nezávislé priestory, stretávať sa a zakladať skupiny aktivistov na pracoviskách a na ich rozhraní.

Zároveň by sme nemali zabúdať, že učiteľská asistentka (ale tiež učiteľka, sociálna pracovníčka, zdravotná sestra…) nie je len pracujúca. Je tiež ženou, často matkou, niekedy opatrovateľkou. Domácnosť je jej druhým, neplateným pracoviskom. Jej schopnosť angažovať sa v práci, resp. v boji na pracovisku, úzko súvisí so situáciou v jej domácnosti. Tá zase závisí od širších podmienok spoločenskej reprodukcie, ktorej parametre napokon určuje štátna alebo európska politika. V tretej, záverečnej časti seriálu budeme uvažovať o tom, ako okolnosti spoločenskej reprodukcie súvisia s bojmi na pracoviskách vo verejnom sektore. Dali by sa tieto prepojenia využiť na posilnenie pozícií pracujúcich, najmä pracujúcich žien? Existujú konkrétne príklady, ktorými sa dá inšpirovať?

Pripomíname, že ide o druhý najväčší odborový zväz v krajine, ktorý združuje asi 2000 z celkových 2700 asistentiek v durhamskom kraji. ↩
„Aktivistický výbor učiteľských asistentiek durhamského kraja“ – menšia organizácia učiteľských asistentiek, ktorá sa postavila proti tlaku odborov na prijatie kompromisu s krajom. ↩