Dobré ráno: na Slovensku, v Európe, na severnej pologuli a na celej planéte žijeme v kapitalistickej spoločnosti. Jej základnou črtou je, že živobytie väčšiny jej členov závisí od prenájmu pracovnej sily za mzdu. Kapitál, teda spoločenský vzťah medzi tými, ktorí pracovnú silu kupujú, a tými, ktorí ju predávajú, je dnes dominantným ekonomickým vzťahom. V rámci tohto vzťahu alebo v rámci vzťahov, ktoré od neho priamo závisia, sa produkuje veľká väčšina predmetov a služieb, ktoré každodenne potrebujeme na to, aby sme uspokojili aj celkom elementárne potreby. Dynamika kapitálového vzťahu dnes určuje životné podmienky siedmich miliárd obyvateľov planéty. Uvažovať o spoločenskej zmene, nehovoriac o prechode k nejakému novému usporiadaniu vzťahov medzi ľuďmi navzájom alebo medzi človekom a prírodou, sa nedá bez toho, aby sme uvažovali o kapitáli.

Kapitál prerastá všetkými sférami modernej spoločnosti: osobne alebo prostredníctvom svojich zástupcov je prítomný na každom pracovisku, v obchode, v meste a na dedine, v domácnosti, v škole i v nemocnici, v súdnej sieni a v parlamente, na policajnej stanici, v zajtrajšom vydaní novín, v azylovom dome, na hraniciach dvoch štátov. Každú sféru, do ktorej vstúpi, dokáže pretvoriť podľa svojich potrieb, takže sa preň stáva funkčnou. Existuje však oblasť, z ktorej kapitál vyrastá a ktorá je vždy jeho Achillovou pätou – sféra výroby, v ktorej sa kapitál zhodnocuje tým, že vykorisťuje pracovnú silu.

V tejto oblasti prebieha neustály konflikt, ktorého predmetom sú základné podmienky vykorisťovania: výška odmeny, náplň práce, dĺžka pracovného času, pracovná disciplína a tak ďalej. Tento konflikt je raz viac, raz menej intenzívny; nadobúda rozmanité formy, od živelných až po inštitucionálne a právne. V konečnom dôsledku však vždy ide o stret medzi ľudskými potrebami na jednej strane a potrebou kapitálu zhodnocovať sa na druhej strane. Tento rozpor sa nedá odmyslieť ani prekryť. Päť storočí doterajšieho rozvoja kapitalizmu zahŕňalo experimenty s otroctvom či militarizáciou práce, export najbrutálnejších foriem vykorisťovania do kolónií, rozdeľovanie pracovnej sily do skupín podľa etnicity či rodu s odstupňovanou intenzitou vykorisťovania, neustály technický pokrok a cesty kapitálu naprieč celým svetom, ústupky vo forme sociálneho štátu či všemožné pokusy o vedecké riadenie alebo, naopak, humanizáciu práce – no predsa si s ním nedokázali poradiť. Vždy sa vrátil, často tam, kde ho nikto nečakal.

Triedny konflikt je osou, okolo ktorej sa krútia ekonomické ukazovatele, sociálna politika aj vojenské rozhodnutia štátov. Je pevným bodom, z ktorého sa dá pohnúť zemeguľou. Čím rozhodnejšie pracujúci¹ konfrontujú svoje potreby s imperatívmi kapitálu, tým viac sa pred nimi otvárajú nové horizonty: nové pohľady na vlastné postavenie, na vzťahy, ktoré sa doteraz považovali za samozrejmé, na rasovo, rodovo či inak podmienené privilégiá, z ktorých jedna časť triedy dosiaľ ťažila na úkor inej. V konfliktoch, ktoré vyrastajú z kapitálového vzťahu, sa spontánne – na základe dynamiky, ktorá stavia univerzálne ľudské potreby proti človeku nepriateľským dôsledkom nadvlády kapitálu – rodia obrysy spoločnosti bez triednych, národných a ďalších hraníc. Táto perspektíva sa niekedy nazýva „komunizmus“.

Skúmanie každodenného konfliktu okolo vykorisťovania, zaznamenávanie jeho histórie, hľadanie jeho nových foriem, objavovanie možností, ktoré sa pred ním otvárajú, ako aj limitov, na ktoré naráža, musí byť prvoradou úlohou všetkých, podľa ktorých päť storočí stačilo. Druhým krokom je praktická intervencia v zápasoch. Jej cieľom je osvetľovať konfliktom ich vlastné dôsledky a „posúvať hranice možného“ na základe poznania aktuálnej situácie. Intervencia nemá predkladať tie „správne“ heslá, ale ponúkať relevantné, informované pohľady a praktickú solidaritu tam, kde o ne ľudia stoja.

Lenže mnohí z tých, ktorí sa považujú za nepriateľov dnešného poriadku, to vidia inak. Spoločenský konflikt chápu primárne ako súboj myšlienok či hodnôt, ktorý sa odohráva o niekoľko poschodí nad každodennosťou. Opozícia voči kapitalizmu je podľa toho otázkou ideálov, ktoré si človek zvolí a kultivuje, a nie potrieb či životných podmienok, z ktorých tieto potreby vyrastajú.

Bez ohľadu na všetky ideologické rozdiely spája ľavičiarov (nielen na Slovensku) práve toto doktrinárstvo. Prejavuje sa aj fascináciou idolmi, ktorá je pravidelne prerušovaná chvíľami sklamania a hľadania „niečoho nového“, nejakého receptu alebo rétoriky, ktorými sa zasa na istý čas možno nechať ohúriť. Tu sú len niektoré z nedávneho obdobia: Occupy, Syriza, Podemos, základný príjem, priama demokracia, Rojava, Corbyn. Ekonomická kríza, útoky na životnú úroveň alebo, naopak, masové akcie pracujúcich (aké sme videli aj na Slovensku) prehrmia pod oknami doktrinárov bez toho, aby sa pokúsili do situácie akokoľvek zasiahnuť alebo, čo je ešte horšie, poučiť sa z nej. Problém nie je v tom, že by sa príliš venovali „teórii“, ale v tom, že namiesto materialistickej teórie rozvíjajú slogany. Triedny boj pre drvivú väčšinu dnešnej ľavice existuje len ako jedna z tém popri mnohých – ako „sociálna otázka“, problém „nízkych miezd“ alebo „životnej úrovne“.

Sonda do súčasných dejín triedneho boja na Slovensku

Tento text chce slúžiť ako jedno z východísk pre také uvažovanie o súčasnosti, ktoré si uvedomuje význam faktu, že žijeme v kapitalistickej spoločnosti. V jednotlivých častiach predkladá základný prehľad o vývoji triedneho konfliktu na Slovensku za posledných asi dvadsať rokov. Na základe empirických údajov tu sledujeme aktivitu pracujúcich na Slovensku v rokoch 1994 až 2014. Celé obdobie sme preskúmali prostredníctvom dobových správ v dennej tlači, ktoré sú k dispozícii v elektronickej podobe.² Všímali sme si každú zmienku o kolektívnych akciách na pracoviskách i mimo nich. Spolu sme zaznamenali vyše 400 akcií, z ktorých 114 tvorili štrajky, 134 demonštrácie a 139 štrajkové pohotovosti. Vyskytli sa tiež dva prípady hromadného podávania výpovedí a 14 udalostí, ktoré klasifikujeme ako nepokoje. Každú akciu sme kategorizovali podľa miesta, kde sa odohrala a ekonomického odvetvia, ktorého sa týkala. Ak boli známe výsledky, ku ktorým viedla, prípadne ďalšie dôležité okolnosti, rovnako sme ich zaznamenali.

Výsledkom tejto práce bola databáza, ktorá opisuje vývoj triedneho konfliktu na Slovensku oveľa presnejšie než všetky bežne dostupné štatistiky. Pohľad do nej umožňuje jednoducho periodizovať celé vyše dvadsaťročné obdobie. Z hľadiska celkového počtu akcií, bez ohľadu na ich typ, vedú roky 1997 (36), 1998 (41) a 1999 (42) so spolu 119 akciami. Počet štrajkov vyvrcholil v roku 1997 (20), pričom len v spomínaných troch rokoch prekročil hranicu desiatich ročne. Intenzita aktivity pracujúcich na Slovensku v sledovanom období – či sa na ňu pozeráme z hľadiska celkového počtu akcií, alebo len z hľadiska štrajkov – teda dosiahla vrchol koncom deväťdesiatych rokov. Okrem toho si možno všimnúť ďalšie dve zaujímavé obdobia, medzi ktorými je odstup niekoľkých rokov: 2001 – 2004 (spolu 101 akcií) a 2011 – 2012 (spolu 46 akcií).

Akcie pracujúcich v rokoch 1994 – 2014 podľa typu.

Cieľom tohto textu je zasadiť akcie pracujúcich v rokoch 1994 – 2014 do širšieho kontextu: jednak vo vzťahu k vývoju na strane kapitálu a štátu, jednak z hľadiska vývoja triedy pracujúcich, najmä jej vnútornej skladby. Boje pracujúcich teda budeme sledovať na pozadí ekonomického vývoja (t. j. meniaceho sa významu rôznych odvetví ekonomiky, investícií, reštrukturalizácie priemyslu, vývoja produktivity a reálnych miezd) a jeho politického vyjadrenia (t. j. aktivity štátu a zmien v oblasti sociálnej mzdy), ako aj v súvislosti s premenami zloženia triedy pracujúcich (t. j. vekovej, vzdelanostnej či rodovej štruktúry a podielu profesií).

Mimo našej pozornosti tu zostanú kľúčové časy transformácie, 1989 – 1993, ktoré zahŕňali štyri roky recesie (1990 – 1993),³ pokles životnej úrovne, rast nezamestnanosti a rapídnu privatizáciu. Ak by sme chceli zodpovedať otázku, či sa v tomto období vyskytli významnejšie boje, museli by sme sa obrátiť k prameňom, napríklad k dobovým novinám. Skúmanie tohto obdobia však komplikuje aj to, že mnohé užitočné štatistické údaje sú k dispozícii až od roku 1995 a že do roku 1993 bolo Slovensko súčasťou bývalého Československa. No aj roky 1994 – 2014 zahŕňajú viaceré dôležité míľniky: rozpad štátnych podnikov a koniec Mečiarovej vlády, obdobie reforiem a zahraničných investícií, dovŕšenie integračných procesov a napokon nástup globálnej krízy. Tri obdobia relatívne intenzívnejšej aktivity pracujúcich – teda roky 1997 až 1999, 2001 až 2003 a 2011 až 2012 – zasadíme aj do kontextu týchto zlomov.

Hvezdoň Kočtúch (1929 – 1994) ako kandidát HZDS v roku 1992.

Transformačný proces na Slovensku i v Čechách sa spočiatku vyznačoval orientáciou na rozvoj „národného kapitálu“. Na rozdiel od iných krajín bývalého východného bloku (napr. Maďarska) sa Československo a neskôr ČR a SR neusilovali od začiatku o maximálny prílev zahraničných investícií. Preferoval sa prevod štátneho majetku do rúk občanov štátu, napríklad prostredníctvom kupónovej privatizácie v prípade veľkých podnikov, pomocou dražieb v prípade menších prevádzok, alebo prostredníctvom priamych predajov strategických podnikov po politickej linke, ktoré charakterizovali mečiarovské obdobie.⁴ Slovenská orientácia na rozvoj domáceho kapitálu nadobudla teoretickú podobu v téze o podpore vzniku tzv. „domácej kapitálotvornej vrstvy“, ktorú presadzovali nacionalistickí ekonómi z roku 1968 ako Hvezdoň Kočtúch (autor frázy „sociálne trhovo orientované hospodárstvo“ v ústave samostatnej SR) či Augustín Marián Húska. V praktickej rovine sa jej presadzovateľom stal Vladimír Mečiar. Jeho poslednou, treťou vládou (1994 – 1998) sa začína naše obdobie.

Proti privatizácii, prepúšťaniu a nevyplácaniu miezd: 1997 – 2000

V roku 1995 bolo Slovensko silne priemyselnou ekonomikou, v ktorej priemysel (spolu so stavebníctvom) tvoril 36 % všetkej pridanej hodnoty. Trojicu najvýznamnejších odvetví priemyselnej výroby tvorila výroba a spracovanie kovov, potravinárstvo a chemická výroba. Skladba pracujúcej triedy odrážala význam priemyslu: v roku 1998 v ňom pracovalo takmer štyridsať percent všetkých zamestnaných nad 15 rokov (vrátane 8,5 % v stavebníctve). V súkromnom sektore služieb pracovalo asi 29 % zamestnaných, v poľnohospodárstve asi 8 %, zvyšok vo verejnom sektore, prevažne v školstve a zdravotníctve. Spolu asi 45 % zamestnanej populácie tvorili ľudia klasifikovaní ako „kvalifikovaní pracovníci a remeselníci“ (21,1 %), „operátori a montéri strojov a zariadení“ (13,7 %) a „pomocní a nekvalifikovaní pracovníci“ (10,5 %). Takmer 10 % zamestnaných malo len základné vzdelanie, asi 78 % stredoškolské a 12 % vysokoškolské. Priemyselná trieda pracujúcich bola relatívne mladá: 15 % zamestnaných v priemysle malo do 25 rokov a 87 % do 50 rokov.⁵

Alexander Rezeš zvolený „najkrajším ministrom“.

Model kapitalistického rozvoja, ktorý presadzovala Mečiarova tretia vláda, sa vyznačoval klientelizmom pri privatizácii a dôrazom na verejné investičné projekty. Jeho teoretickým základom bola spomínaná téza o potrebe „domácej kapitálotvornej vrstvy“. Jej autori, ekonómovia s marxisticko-leninským vzdelaním, vychádzali z toho, že fungujúci slovenský kapitalizmus predpokladá existenciu kapitalistickej triedy, ktorá v podmienkach socialistického hospodárstva pred rokom 1989 neexistovala. Ako nacionalisti zároveň odmietali predstavu, že by úlohu kapitalistickej triedy na Slovensku hrala manažérska vrstva reprezentujúca záujmy medzinárodnej buržoázie. Predaj štátneho majetku zahraničným investorom teda neprichádzal do úvahy. Transformačný proces musel podľa tejto koncepcie prebehnúť tak, aby sa nielen privatizoval štátny majetok, ale aby pritom vznikla domáca kapitalistická trieda. Prakticky to znamenalo predaj priemyselných a iných podnikov osobám spriazneným s HZDS, pričom často išlo o právnické, technické či ekonomické kádre bývalého stalinistického režimu.

Rozvoj národného kapitálu

Model rozvoja založený na nacionalizme, autoritárskom riadení štátu, paternalistickom prístupe k robotníckej triede, nepotizme v riadení ekonomiky a protekcionizme v otázkach zahraničného obchodu, nie je v dejinách kapitalizmu ničím výnimočným a v nijakom prípade nepredstavuje cestu, ktorá je (z hľadiska kritérií zodpovedajúcich kapitalistickému spôsobu výroby) a priori odsúdená na neúspech. Takýto model stojí napríklad za ekonomickým úspechom Južnej Kórey či Taiwanu. A z hľadiska hospodárskych indikátorov sa Slovensku počas tretej Mečiarovej vlády darilo: ekonomika sa dostala z recesie a rástla v priemere o 5,7 % ročne.⁶ Miera nezamestnanosti prvé tri roky klesala, a hoci sa v roku 1998 vrátila na 12,5 %, nižšie sa nedostala až do roku 2007, na vrchole konjunktúry. Reálne mzdy v období 1995 – 1998 rástli v priemere o 5 % ročne.⁷

HDP a miera nezamestnanosti, 1989 – 2015.

Lenže v mečiarovskom recepte na budovanie „kapitalizmu v jednej krajine“ chýbali niektoré kľúčové prísady. V prvom rade sa Slovensko nepodarilo dostatočne izolovať a podniky čelili zahraničnej konkurencii. Zároveň chýbal silný a štedrý partner (ako USA v prípade spomínaných ázijských ekonomík), ktorý by bol zdrojom úverov, transferu technológií a neskôr aj potenciálnym odbytiskom. Úlohu dôležitého hospodárskeho partnera mali podľa Mečiarových predstáv hrať krajiny bývalého ZSSR, no najsilnejšiu z nich, Rusko, postihli v roku 1998 dôsledky ázijskej krízy a štátny bankrot. V neposlednom rade sa Mečiarovi nepodarilo podriadiť si občiansku spoločnosť a postupovať voči nej s dostatočnou razanciou (ako napríklad vojenské režimy v Južnej Kórei). Udalosti sa teda odohrali podľa tohto scenára: Priemysel zdedený zo starého režimu sa ťažko adaptoval na nové konkurenčné prostredie, v čom mu nepomáhal ani nekompetentný, resp. otvorene gangsterský manažment niektorých privatizérov. V kontexte medzinárodnej konkurencie mohlo byť tunelovanie podniku v niektorých prípadoch dokonca racionálnym rozhodnutím, pretože umožnilo „zachrániť“ (pre majiteľa) aspoň časť hodnoty podniku odsúdeného na zánik. Reálna produktivita slovenskej priemyselnej výroby takmer stagnovala; v rokoch 1996 – 1999 medziročne rástla v priemere o 1,2 %.⁸ V slovenských bankách sa hromadili nesplatiteľné úvery privatizérom, resp. sprivatizovaným podnikom. Verejné investície, najmä do infraštruktúry, si vyžadovali rast štátneho dlhu, ktorý zahraničné inštitúcie čoskoro prestali tolerovať a znižovali krajine rating. Slovensko sa postupne ocitalo v úverovej tiesni. Posilňovala sa orientácia na východ, ktorá bola v rozpore so stále deklarovaným záujmom vlády o integráciu krajiny do európskych štruktúr. Preto rástla nespokojnosť prozápadne orientovanej inteligencie, ale aj všeobecná nespokojnosť s korupciou, autoritárskym riadením štátu a okolnosťami privatizácie. Prejavila sa aj vo voľbách v roku 1998, po ktorých vládu zostavila široká koalícia na čele s novým premiérom Mikulášom Dzurindom.

Súčasťou atmosféry nespokojnosti počas mečiarovského obdobia boli početné boje, ktoré sa viedli na pracoviskách. Hoci sa objavili aj akcie, ktoré žiadali vyššie mzdy a lepšie pracovné podmienky (a preto by sa v určitom, veľmi limitovanom zmysle slova dali chápať ako „ofenzívne“), väčšina akcií bola namierená buď proti privatizácii, alebo proti zlej situácii v podniku spôsobenej privatizáciou či tým, že podnik nedokázal obstáť v zahraničnej konkurencii. Táto „zlá situácia“ mala rozmanité podoby: nevyplácanie miezd, nedostatok práce, prepúšťanie, hroziaci zánik výroby.

Cyklus defenzívnych bojov

Ilustratívny je príklad slávnej sklárne Clara v Utekáči, ktorá sa stala jednou z obetí privatizácie.⁹ V máji 1995 tu zamestnanci vyhlásili štrajkovú pohotovosť; vo februári 1997 hodinový výstražný štrajk, po ktorom nasledovala ďalšia štrajková pohotovosť pre nevyplatené mzdy a osemhodinový ostrý štrajk. Podnik po niekoľkých zmenách vlastníka zanikol a v odľahlom Utekáči zanechal mesto duchov. Z ďalších väčších podnikov, ktoré sa v období rokov 1994 – 1998 stali dejiskom bojov tohto druhu (často s rovnakým koncom), spomeňme aspoň tieto: XANDRA Crystal (Poprad), Slavošovské papierne, Skloobal (Nemšová), Šarišský mäsopriemysel, Slovenská plavba Dunajská, Biotika (Banská Bystrica), Košický magnezit, Palivá (Bratislava), Solivary Prešov, Calex (Zlaté Moravce), NOKO (Nové Zámky a Nové Mesto nad Váhom), všetky vojenské opravárenské podniky, mäsokombinát Novum (Nové Zámky) či Chirana Prema (Stará Turá). Boje sa dotkli aj prakticky všetkých podnikov strojárskej výroby. Proti nedoplatkom zo strany zdravotných poisťovní niekoľkokrát štrajkovali lekárne, konali sa viaceré protesty zdravotníkov. Aktívne boli aj odbory v medzimestskej autobusovej doprave: v roku 1999 dvakrát vyhlásili štrajkovú pohotovosť, raz za vyššie mzdy, druhýkrát proti transformácii podnikov SAD, ktorú odmietli aj na bratislavskej demonštrácii v roku 2001.

Tento cyklus bojov sa neskončil s obdobím mečiarizmu. Naopak, dôsledky transformácie naplno prepukli až počas prvej Dzurindovej vlády. V roku 1999 sa slovenská ekonomika dostala do recesie (rast HDP -0,2 %), reálne mzdy klesli (o 3,1 %) a nezamestnanosť medziročne stúpla o takmer štyri percentá. Prudko klesli reálne investície podnikov do hrubého fixného kapitálu – v celom hospodárstve medziročne takmer o 17 %, čo prekonala až kríza v roku 2009.¹⁰ V priemyselnej výrobe zachraňoval investície nemecký Volkswagen, ktorý odkúpil dvadsaťpercentný podiel Bratislavských automobilových závodov a rozbehol výrobu nového modelu (vo výrobe dopravných prostriedkov tak investície medziročne stúpli o závratných 315 %), no aj tu došlo k významným poklesom (vo výrobe počítačov, elektroniky a optických výrobkov medziročne o 29 %). Pokračujú alebo vznikajú nové boje v strojárstve, kovovýrobe, v krachujúcom textilnom priemysle, v podnikoch spojených so známym privatizérom Majským, v OTF Nižná. Baníci odmietajú vyfárať pre nevyplatené mzdy (Košický magnezit) alebo na znak nesúhlasu s odvolaním riaditeľa (Slovmag).

Osobitnú, no voči celkovému smerovaniu nášho výkladu vedľajšiu zmienku si zaslúži trojdňový ostrý štrajk v bratislavskom Dopravnom podniku, ktorý vypukol preto, lebo firma podpísala kolektívnu zmluvu s inou odborovou organizáciou. Štrajkujúci vodiči, ktorých bolo asi 60 % z celkového počtu, tiež žiadali zvýšenie miezd. Krátko po vypuknutí štrajku vydal krajský súd rozhodnutie, podľa ktorého je štrajk nelegálny. Išlo zrejme o prvý prípad v dejinách samostatného Slovenska, keď súd zasiahol do práva na štrajk. Podobný scenár sa zopakoval aj o pár rokov neskôr v prípade železničiarov.

Koniec cyklu a nový model rozvoja

Prvá Dzurindova vláda prehodila výhybku na koľaj kapitalistického rozvoja, ktorého sloganom (aj volebným) bola európska integrácia. V októbri 1999 schválila projekt ozdravenia bánk, ktorým hrozil krach. Tento program podporila Svetová banka úverom vo výške 200 miliónov €. Ozdravené banky neskôr predali zahraničným domom a slovenský finančný sektor sa pevne začlenil do európskeho. Zároveň sa krajina otvorila zahraničným investorom, čo sa však prejavilo až v roku 2000.¹¹

Vtedy sa síce ekonomika dostala z recesie (1,2 %), no nezamestnanosť rástla ďalej (na 18,6 %). Pokračoval aj pokles reálnych miezd, ktoré sa medziročne znížili o takmer 5 %, ako aj prepad investícií do fixného kapitálu (v priemyselnej výrobe medziročne o vyše 30 %). Proti hromadnému prepúšťaniu či nevyplateným mzdám protestujú zamestnanci strojárstva (napr. v Martine sa koná zhromaždenie 2000 strojárov z rôznych podnikov), OTF Nižná, Michalovských elektrotechnických závodov, Slovenských lodeníc, KFL-ZVL (Kysucké N. Mesto) a ďalších firiem. Zamestnanci zdravotníctva na rôznych miestach demonštrujú za dofinancovanie rezortu. No zatiaľ čo predchádzajúce tri roky poznamenalo niekoľko štrajkov, v roku 2000 sa konali len dva. Ďalší vývoj bol v znamení hlbokých ekonomických zmien, ktorými sa budeme zaoberať v nasledujúcej časti.

Zhodnotenie

Cyklus defenzívnych bojov súvisiacich s transformáciou slovenskej ekonomiky teda vyvrcholil v rokoch 1997 – 2000. Zápasy tohto typu sa ani potom celkom nestratili (2001: Chirana Prema, Nový Calex; 2004: Ozeta Neo), no už neudávali tón celkovému dianiu. Podobný druh bojov zasiahol zhruba v rovnakom období aj ďalšie poststalinistické krajiny, napríklad Poľsko alebo Čínu. Všade sa skončili porážkami a zásadným preskupením priemyslu. Na Slovensku sa v týchto zápasoch vyskytlo niekoľko prípadov medzipodnikovej či medzisektorovej solidarity. Keď zamestnanci bratislavských Palív prerušili prácu pre nesúhlas s transformáciou podniku, ktorú riadil Fond národného majetku, zamestnanci Slovenskej plavby a prístavov na znak solidarity rozozvučali sirény. Vodiči stropkovskej SAD v roku 1997 štrajkovali na znak solidarity s kolegami vo Svidníku, ktorí boli v tom čase takisto v štrajku. Spomenuli sme tiež spoločné protestné zhromaždenie strojárskych robotníkov; podobných akcií bolo v tomto odvetví viac. Celkovo však pre toto obdobie platí, že boje neprekonali obmedzenosť na jeden podnik alebo sektor a nevyvinula sa významnejšia koordinácia medzi nimi.

Stropkovskí vodiči v roku 1997 štrajkovali na znak solidarity so svidníckymi kolegami.

Tému transformácie sa teda nepodarilo ani nastoliť v podobe problému, ktorý sa týka všetkých pracujúcich (vrátane rastúceho počtu nezamestnaných, z ktorých veľkú časť tvorili a tvoria Rómovia) ako časti spoločnosti, ktorá má špecifické záujmy odlišné od záujmov štátu a kapitálu. Nevzniklo hnutie, ktoré by privatizáciu spochybňovalo zo stanoviska potrieb pracujúcich, prípadne hľadalo alternatívy (akokoľvek obmedzené) v samospráve. Prevládajúca kritika mečiarovskej podoby privatizácie, ktorú formulovali politickí oponenti HZDS, sa sústredila na jej kriminálne aspekty, ekonomickú neefektivitu a nekompatibilitu s integračnými procesmi. Nespokojnosť slovenskej robotníckej triedy s transformáciou napokon svojím dielom prispela k nástupu koalície strán SDK, SDĽ, SMK a SOP, ktorá dovŕšila transformáciu podľa potrieb kapitálu, tentoraz už v internacionalistickom duchu.¹² Charakter a limity bojov z konca deväťdesiatych rokov možno určovala skúsenosť z ich začiatku, ktorý priniesol hlbokú recesiu, pokles reálnych miezd, infláciu v desiatkach percent, stratu istôt, premenu „systému sociálnej starostlivosti“ na „systém sociálnej pomoci“, ako aj hroznú disciplinačnú zbraň – nezamestnanosť.

Protestná hladovka zamestnancov skrachovanej textilky Pratex Čadca (1999), ktorá kedysi, ešte ako Slovena Čadca, zamestnávala asi 2000 ľudí.

V roku 1999 baníci Košického magnezitu odmietli vyfárať na protest proti nevyplácaniu miezd. Komunikovali s nimi prostredníctvom telefónu.

V bojoch proti transformácii sa neobjavila ani perspektíva, ktorá by vykročila z číro defenzívnej polohy. Mnohé boje akoby vychádzali z presvedčenia, že sa môže podariť udržať starú výrobu a ubrániť podniky pred krachom – „ak pomôže štát“, „ak dostaneme kompetentný manažment“, „ak sa nájde zahraničný partner“, „ak obnovíme kontakty z čias RVHP“. Toto presvedčenie viedlo aj k zúfalým, vlečúcim sa protestom vrátane hladoviek.¹³ Pohľad, podľa ktorého nemá zmysel zachraňovať prevádzku odsúdenú svetovým trhom na neúspech, ale treba sa usilovať vydobyť pre prepustených čo najlepšie podmienky (okupáciou podniku, sabotážou zariadenia, prípadne blokádami ďalších prevádzok rovnakého majiteľa), sa buď neobjavil, alebo nemal výraznejší ohlas.

Obdobie bojov okolo transformácie by zrejme bolo bývalo kratšie, ak by sa Slovensko spočiatku neusilovalo o budovanie národného kapitálu a namiesto toho podstúpilo rýchlu „terapiu šokom“. Príklad krajín, ktoré sa vybrali touto cestou, však nesvedčí o tom, že by krátke a intenzívne obdobie transformácie viedlo k úspešnejším a z politického hľadiska produktívnejším bojom.

Pokračovanie o týždeň.

Všetky časti seriálu

• Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014), 1. časť
• Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014), 2. časť
• Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014), 3. časť
• Chronológia bojov pracujúcich na Slovensku (‘94 – ‘14)

Čítajte na Karmíne

Po voľbách 2023: rozhovor s Karmínou

Smer, Hlas a iní – slovenský preklad rozhovoru z portálu LeftEast.

29. november 2023 • Rozhovory

ľavica, odbory, sociálna demokracia, štát

Spútaná revolúcia

Pôvodným cieľom sociálnej demokracie bola beztriedna spoločnosť. Najväčšie úspechy však zažila v období výnimočnej stability kapitalizmu.

27. september 2023 • Sondy a intervencie

odbory, sociálna demokracia, štát, teória

Odbory a pracujúci na prahu ďalšej krízy

V akej kondícii vstupujeme do nového odobia?

25. január 2023 • Sondy a intervencie

autopriemysel, kríza, odbory, školstvo, štát, zdravotníctvo

O tragédii ukrajinskej triedy pracujúcich

Rozhovor s Karmínou pre časopis Sozial.Geschichte Online.

28. september 2022 • Rozhovory

nacionalizmus, Rusko, Ukrajina, vojna