Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Vo verejnom sektore a za sociálnu mzdu: 2001 – 2004

Rokom 2000 sa na Slovensku začína cyklus rozvoja, ktorý sa skončí až s nástupom globálnej krízy. V rokoch 2000 – 2008 ekonomika rástla v priemere o vyše 5,6 % ročne. Na strane kapitálu tento cyklus znamenal masívny prílev zahraničných investícií spojený so zásadnou reštrukturalizáciou slovenskej ekonomiky. Zmenil sa význam celých odvetví, no v nijakom prípade nešlo o proces dezindustrializácie. Z hľadiska podielu na celkovej pridanej hodnote v ekonomike sa pozícia priemyslu výrazne nemenila a podiel zamestnaných v priemysle na celkovej zamestnanosti počas tohto obdobia v skutočnosti mierne vzrástol, z asi 37,5 % v roku 2000 na vyše 39 % v roku 2008, čím sa dostal na úroveň z roku 1998.¹ Skôr než o dezindustrializácii možno hovoriť „dezagrarizácii“: kým v roku 1998 pracovalo v poľnohospodárstve osem percent všetkých zamestnaných, v roku 2008 išlo len o štyri percentá.

Za uvedenými číslami sa skrývajú hlboké zmeny v štruktúre a technickej základni priemyslu. Zatiaľ čo v roku 2000 sa výroba motorových vozidiel podieľala na celkovej pridanej hodnote vytvorenej v priemyselnej výrobe asi siedmimi percentami, v roku 2008 bol jej podiel dvojnásobný. Podobne vzrástol podiel kovovýroby, zatiaľ čo potravinársky a textilný priemysel zaznamenali opačný pohyb. Menila sa tiež skladba podnikov priemyselnej výroby. Počet podnikov s tisíc a viac zamestnancami klesol v rokoch 2000 – 2008 asi o pätinu; počet podnikov s 10 – 19 zamestnanými naopak vzrástol o takmer 130 %.² Vyše polovica zamestnancov v priemyselnej výrobe však v roku 2008 pracovala v podnikoch s viac ako 250 zamestnancami, ktoré tiež vytvárali takmer 60 % pridanej hodnoty v priemyselnej výrobe.³

graf: Vývoj miery rastu HDP a miery nezamestnanosti

graf: Podiely vybraných odvetví priemyselnej výroby na pridanej hodnote v priemyselnej výrobe

1. Rast HDP a miera nezamestnanosti, 1989 – 2015 (vľavo). 2. Podiely vybraných odvetví priemyselnej výroby na celkovej pridanej hodnote v priemyselnej výrobe (vpravo).

Rast produktivity a premeny triedy pracujúcich

Najdôležitejšie zmeny sa však v štatistických údajoch dajú pozorovať len nepriamo. Reálna pridaná hodnota na odpracovanú hodinu v slovenskom hospodárstve v roku 1995 predstavovala 8,35 €. V roku 2008 išlo o takmer dvojnásobok, 15,78 €. Podobný skok prekonala produktivita v priemysle, resp. priemyselnej výrobe.⁴ Na druhej strane bol rast reálnych miezd zreteľne pomalší. V celom hospodárstve rástla v rokoch 2000 – 2008 v priemere o 2,17 % ročne, v priemysle a priemyselnej výrobe o 2 %.⁵

graf: Vývoj produkivity a odmien v priemyselnej výrobe

graf: Vývoj produktivity v priemyselnej výrobe

graf: Vývoj produktivity vo výrobe kapitálových statkov

1. Kumulatívny vývoj reálnej pridanej hodnoty na odpracovanú hodinu a odmien zamestnancov na odpracovanú hodinu, len priemyselná výroba, 1995 – 2015. Údaje z roku 1995 = 100 (vľavo hore). 2. Index priemyselnej produkcie a index odpracovaných hodín v priemyselnej výrobe, 1995 – 2015. Údaje z roku 1995 = 100 (vpravo hore). 3. Index priemyselnej produkcie a index odpracovaných hodín vo výrobe kapitálových statkov, 1995 – 2015. Údaje z roku 1995 = 100 (vľavo dole). 4. Medziročná miera rastu reálnych miezd v celej ekonomike a v priemyselnej výrobe, 1995 – 2006 (vpravo dole).

S predchádzajúcim obdobím môžeme tento vývoj porovnávať len sčasti, keďže niektoré údaje sú dostupné až od roku 1995. Na základe takého porovnania sa však zdá, že zmena nespočívala len v samotnom raste produktivity, ale v spomalení rastu miezd oproti rastu produktivity. Inými slovami, po roku 2000 v slovenskej ekonomike rastie miera nadhodnoty, ktorá klesne až s nástupom krízy.⁶ Tento jav sa dá pozorovať aj ako pokles „podielu práce“ (labor share), teda podielu odmien zamestnancov na pridanej hodnote. Vyjadruje, akú časť celkového produktu si prisvojujú zamestnanci. V rokoch 1995 – 1999 bol v celom hospodárstve v priemere na úrovni vyše 45 %, v priemysle takmer 47 %, v priemyselnej výrobe skoro 50 %. Zodpovedajúce čísla pre roky 2000 – 2004 sú 43 %, 44 % a 45 %. V rokoch 2005 – 2009 ďalej klesli na 40 %, 39 % a 44 %, a to aj napriek tomu, že v roku 2009 už v dôsledku krízy a poklesu ziskovosti prišiel výrazný nárast.

graf: Vývoj podielu odmien zamestnancov na pridanej hodnote

1. Miera nadhodnoty ako podiel hrubého prevádzkového prebytku a odmien zamestnancov, 1995 – 2015 (vľavo). Pozri aj Dodatok nižšie. 2. „Labor share“ v celej ekonomike a v priemyselnej výrobe ako podiel odmien zamestnancov na pridanej hodnote, 1995 – 2015 (vpravo).

Ekonomický cyklus sa naplno rozbehol v roku 2001, keď hospodársky rast zrýchlil na 3,3 %. Týmto rokom tiež vrcholí miera nezamestnanosti (19,2 %), ktorá bude ďalej klesať až do roku 2008 (9,6 %). Po roku 2001 dlhodobo klesá počet akcií pracujúcich v priemysle, ktorý výraznejšie vzrastie až v roku 2010, no na úroveň z konca deväťdesiatych rokov sa už nevráti. Na jednej strane teda rástla priemyselná zamestnanosť a zmenšovala sa rezervná armáda, čím sa zlepšovala vyjednávacia pozícia pracujúcich v tomto odvetví.⁷ Zároveň rástla produktivita a miera vykorisťovania, takže pracujúci ťahali za čoraz kratší koniec. Na druhej strane však klesal počet bojov v priemysle – štrajkov, štrajkových pohotovostí i demonštrácií. Ako vysvetliť tento paradox?

Akcie pracujúcich v rokoch 1994 – 2014 podľa odvetvia.

Jedným z vysvetlení by mohlo byť to, že „nová robotnícka trieda“, ktorá naplnila výrobné haly automobiliek, ich subdodávateľov či elektrotechnických podnikov, bola mladá. Nemala skúsenosti s prácou v priemysle (ani s bojmi deväťdesiatych rokov, nech už táto skúsenosť mohla byť akokoľvek skľučujúca) a preto nedokázala využiť vhodnú situáciu a vynútiť si výraznejší rast miezd či iné ústupky. Údaje spred roka 2008 o zastúpení rôznych vekových skupín v ekonomických odvetviach, v odvetviach priemyselnej výroby, ako aj povolaniach, sú nesúvislé a málo spoľahlivé, takže neumožňujú dôkladnejšie preveriť túto hypotézu. Zdá sa, že podiel veľmi mladých (15- – 24-ročných) na celkovej zamestnanosti klesal, v súlade s demografickým trendom a rozšírením vysokoškolského vzdelania, čo by hovorilo v neprospech tejto hypotézy. Na druhej strane však v niektorých odvetviach bolo zastúpenie mladých relatívne vyššie. Kým ich priemerný podiel v celej priemyselnej výrobe v roku 2008 bol necelých 12 %, vo výrobe automobilov tvorili takmer pätinu pracovnej sily. Vo výrobe rádiového, televízneho a komunikačného vybavenia len o čosi menej ako pätinu a asi 15 % vo výrobe elektrických zariadení. V týchto odvetviach bola silnejšie zastúpená aj skupina 25- až 39-ročných, ktorí sami tvorili zhruba polovicu zamestnancov. Autopriemysel a elektrotechnika patrili v roku 2008 ešte stále k relatívne novým odvetviam (v roku 2002 sa začala výroba v Samsungu v Galante, v roku 2006 sa začala výroba áut v KIA a PSA, v roku 2007 spustil prevádzku nový nitriansky závod Sony) a spolu zamestnávali štvrtinu všetkých ľudí pracujúcich v priemyselnej výrobe. Zároveň tieto odvetvia zaznamenali v celom období po roku 2000 minimum akcií. Spomínaná hypotéza teda môže mať čosi do seba.

Historicky sa tiež industrializácia spájala s proletarizáciou žien. Napríklad tvár novej vlny čínskej industrializácie, ktorá sa silno orientuje na elektrotechnický priemysel, je ženská. Ak by platilo, že aj na Slovensku po roku 2000 ženy masovo nastupovali do priemyselnej výroby a prichádzali sem zo škôl alebo z iných odvetví, t. j. bez predchádzajúcej skúsenosti s továrenskou prácou, mohli by sme úbytok bojov vysvetľovať aj feminizáciou priemyslu. Podiel žien na celkovej zamestnanosti sa však takmer nemenil, a podiel žien na zamestnanosti v priemyselnej výrobe dokonca klesal – z takmer 41 % (asi 220-tis.) na asi 36 % (235-tis.) – čo iste súvisí s úpadkom potravinárstva a textilnej výroby. Pokiaľ ide o „nové“ odvetvia, v roku 2008 ženy tvorili viac ako polovicu zamestnancov vo výrobe elektrických strojov a prístrojov, ako aj spotrebnej elektroniky, ale nešlo o nový fenomén.⁸

Proti priamočiarym vysvetleniam založeným na zmene vekovej a rodovej skladby pracujúcich však hovorí, že v strojárstve, ktoré bolo koncom deväťdesiatych rokov najaktívnejšie z hľadiska bojov, bol podiel zamestnancov vo veku 15 – 39 rokov v roku 1998 vyšší než v roku 2008, rovnako ako podiel žien. V porovnaní s prílevom mladých, resp. žien do „nových“ odvetví mohli v útlme aktivity pracujúcich v priemysle po roku 2000 hrať významnejšiu úlohu nové technológie, organizácia práce a metódy riadenia, ktoré prišli s vlnou zahraničných investícií a podpísali sa pod rast produktivity. Navyše, hoci niektoré boje v deväťdesiatych rokoch dosiahli malé úspechy (zvýšenie alebo vyplatenie miezd), celková skúsenosť z týchto čias mohla v pamätníkoch sotva vzbudzovať optimizmus, pokiaľ ide o kolektívne akcie. Po období, keď nezamestnanosť atakovala hranicu dvadsiatich percent (a až v roku 2006 klesla pod 15 %) možno všetci pracujúci – mladí i starí, ženy i muži – ochotne prijali tento kompromis: stabilné zamestnanie a mierny rast reálnych miezd výmenou za zvyšovanie produktivity, toleranciu voči despotickej organizácii práce a pokoj na pracoviskách.

Boje proti reformám

Pracujúci zároveň čelili útoku na inom fronte, najmä po roku 2002. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu pokračovala v zmene orientácie slovenského kapitalistického rozvoja. Presadila celý rad opatrení, ktoré sa týkali sociálnej mzdy,⁹ podmienok na trhu práce a verejných výdavkov. Viaceré z nich mali dvojité ostrie: zasiahli jednak celú triedu pracujúcich ako prijímateľov sociálnej mzdy, jednak zamestnancov tých sektorov, ktoré sociálnu mzdu poskytujú. Povaha týchto opatrení určovala charakter akcií pracujúcich v celom období od konca bojov okolo transformácie do začiatku krízy. Na jednej strane sa aktivizujú verejní zamestnanci (zdravotníctva, školstva atď.), ktorí žiadajú vyššie mzdy a lepšie pracovné podmienky či protestujú proti reorganizácii svojich pracovísk. Na druhej strane odborové centrály organizujú celospoločensky zamerané protesty proti reformám v oblasti sociálnej mzdy a na trhu práce. Pracoviská v súkromnom sektore sú pritom viac-menej pokojné.

Pokiaľ ide o zdravotníctvo, prvé akcie lekárov, zdravotných sestier a ďalších prichádzajú už začiatkom deväťdesiatych rokov a objavujú sa takmer každý rok. Z hľadiska požiadaviek sa obsah týchto akcií nemení: zvýšenie miezd, dodržiavanie zákonných obmedzení, ktoré sa týkajú práce nadčas, vyriešenie nedostatku personálu, dofinancovanie nemocníc (vrátane riešenia problému tzv. nadlimitných výkonov, ktoré zdravotné poisťovne nepreplácajú) a zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Boje v zdravotníctve mali dva vrcholy: štrajk nemocníc v roku 2006 (dva mesiace pred voľbami do NR SR) a hromadné podávanie výpovedí v roku 2011 (krátko pred pádom vlády Ivety Radičovej).¹⁰

graf: Vývoj reálnych miezd v zdravotníctve a školstve

Medziročná zmena reálnych miezd v sektoroch „Zdravotníctvo a sociálna pomoc“ a „Vzdelávanie“, 1995 – 2006.

Hlavnou témou štrajku bol rast miezd. V roku 1998 bola priemerná mzda v zdravotníctve na úrovni 90 % priemernej mzdy v celom hospodárstve. Reálne mzdy v zdravotníctve v rokoch 1998 – 2000 medziročne klesali v priemere o 7 %. V rokoch 2000 až 2006 síce mierne rástli, no v priemere len o 1,2 % ročne.¹¹ Vo februári 2006 preto zdravotníci vystúpili s požiadavkou plošného zvýšenia platov o 12 % (pričom „radikálnejšia“ časť, organizovaná v Lekárskom odborovom združení, žiadala rast o 25 %). Do štrajku, počas ktorého sa poskytovala len akútna starostlivosť, sa zapojilo najmenej 14 zariadení vrátane veľkých nemocníc. Jeho výsledkom bola dohoda o raste miezd vo fakultných nemocniciach v dvoch krokoch, o 10 a 10 %. Na údajoch za celý sektor sa toto zvýšenie podpísalo rastom reálnych miezd o 12 %. Akcie v zdravotníctve pokračovali aj v roku 2007: najväčší odborový zväz v zdravotníctve vtedy po vyhlásení štrajkovej pohotovosti nakoniec podpísal kolektívnu zmluvu, ktorá zaručovala rast miezd o ďalších 10 % (menšie LOZ protestovalo a žiadalo rast o asi 30 %).

Priemerná mzda v školstve bola v roku 1998 ešte nižšia než v zdravotníctve a predstavovala asi 82 % národného priemeru. Takisto tu klesali reálne mzdy: v rokoch 1999 – 2001 v priemere o 4,5 %.¹² Už v roku 1999 sa objavujú prvé protesty zamestnancov školstva a výstražný hodinový štrajk. Neskôr, v roku 2001, školské odbory vyhlásili celoslovenskú štrajkovú pohotovosť, no štrajk sa nekonal. Až o dva roky prichádza jednodňový (12-hodinový) štrajk a symbolický hodinový štrajk, ktorým však väčšie akcie v rezorte ustanú až do roku 2011.

Významným kolektívnym vystúpením zamestnancov verejného sektora v období pred krízou bol štrajk železničiarov v roku 2003. Vznikol ako reakcia na plán vedenia železníc zrušiť či obmedziť množstvo spojení a prepustiť niekoľko stoviek zamestnancov. Odborové organizácie najprv vyhlásili šesťhodinový nočný štrajk, ktorého sa zúčastnilo 43-tisíc zamestnancov. Zakrátko pokračovali časovo neobmedzeným štrajkom, ktorý však po 77 hodinách prerušilo predbežné rozhodnutie súdu. Odbory okamžite ustúpili, no súd o pár mesiacov rozhodnutie zrušil. Keď sa malo napokon rozhodovať o zákonnosti štrajku, vedenie železníc stiahlo všetky žaloby. Celková škoda spôsobená štrajkom sa odhadovala na viac ako 2,7 mil. €. Z hľadiska ekonomických škôd išlo zrejme o najväčší štrajk v dejinách samostatného Slovenska.¹³ V konečnom dôsledku železnice splnili časť požiadaviek štrajkujúcich, pretože sa ukázalo, že zrušenie niektorých tratí bolo neudržateľné.

Pokiaľ ide o odborárske akcie, ktoré sa pohybovali na celospoločenskom teréne, ich hlavnou témou bola nezamestnanosť a pokles reálnych miezd (2001: pochod Bratislavou, blokáda piatich hraničných priechodov), ako aj pripravované reformy (2002: pochod proti programovému vyhláseniu vlády, 2003: demonštrácia proti reforme Zákonníka práce,¹⁴ blokáda trinástich hraničných priechodov, 2005: demonštrácia). Jedným z vrcholov protestov mal byť jednohodinový „generálny štrajk“, ktorý vyhlásila KOZ SR na 26. septembra 2003. Podľa dobových správ však štrajk zasiahol len menšie strojárske podniky, na železniciach sa zapojili desiatky ľudí a hromadná doprava v Bratislave premávala bez obmedzení. Zmeny v Zákonníku práce, ktoré zodpovedali časti odborárskych požiadaviek, priniesla až novelizácia počas prvej vlády Smeru, s ktorým KOZ SR v roku 2005 podpísala dohodu o spolupráci. Z odborárskeho pokusu o hnutie proti „neoliberalizmu“ sa napokon stala len poznámka pod čiarou k Ficovmu víťazstvu v roku 2006. Podobne ako boje okolo transformácie, aj boje proti reformám sa podarilo integrovať do konfliktov v politickej (rozumej parlamentnej) aréne. S jednou dôležitou výnimkou.

Začiatkom roka 2004 sa znížili sociálne dávky a obmedzila sa celková suma dávok, ktorú môže prijímať jedna rodina. V tomto období tiež vznikol inštitút aktivačných prác (slovenský ekvivalent „workfare“). V dôsledku týchto zmien významne klesli príjmy chudobných, nezamestnaných rodín. Pochopiteľne, najviac postihnutí boli Rómovia. Vo februári 2004 sa objavujú prvé protestné zhromaždenia s heslami ako „Chceme prácu, nie žobračenky“. Na niektorých miestach rýchlo prerastajú do rabovania obchodov (spolu jedenásť prípadov). Na troch miestach – v Trebišove, Čaklove a Trhovišti – boli potlačené hrubou silou, pričom zásahov sa okrem polície zúčastnila aj armáda. Išlo o dovtedy najväčšiu mobilizáciu silových zložiek po roku 1989 a polícia prvýkrát v ponovembrovom období použila vodné delá. Podľa dobových správ bolo ľudí viacero zranených a vyše dvesto zadržaných.¹⁵ Vláda spočiatku odmietala, že by nepokoje súviseli s reformou sociálneho systému. Neskôr zvaľovala vinu na samosprávy a tvrdila, že nezabezpečili dostupnosť aktivačných prác. Po potlačení nepokojov však ustúpila a urobila niekoľko zmien. Okrem iného sa zvýšili aktivačné príspevky a zaviedli sa dotácie na školské pomôcky a stravovanie pre deti z chudobných rodín. Tieto opatrenia boli trvalé a týkali sa aj všetkých adresátov sociálnej pomoci. Rómske nepokoje síce neprerástli do skutočného hnutia a vyvolali prudkú represívnu reakciu, ktorá ich rýchlo zlikvidovala, no z hľadiska výsledkov ich možno považovať za účinnú odpoveď na jeden aspekt reforiem. Navyše ich nepohltili ani odbory, ani politické strany.¹⁶

SME z 25. 2. 2004: Na Rómov v Trebišove polícia nasadila vodné delá

Článok v SME z 25. februára 2004.

V predkrízovom období sa vyskytli aj boje v súkromnom sektore, ktoré sa už netýkali procesu transformácie, prepúšťania či nevyplácania miezd. Zamestnanci Leteckých motorov a Poľnotechu v Považskej Bystrici dosiahli v roku 2003 vďaka štrajkom rast miezd o 6 %. V ružomberských papierňach v roku 2004 vznikla nezávislá odborová organizácia a petícia za zvýšenie platov; po prepustení iniciátorov sa začal dlhý súdny proces, ktorý sa skončil mimosúdnym vyrovnaním. Zamestnanci bratislavského Volkswagenu tiež prvýkrát (za sledované obdobie a na základe dostupných zdrojov) vyhlasujú štrajkovú pohotovosť počas kolektívneho vyjednávania. Štrajková pohotovosť v drôtovni Bekaert (Hlohovec) v roku 2005 vyústila do rastu miezd o asi šesť percent. Až 15% zvýšenie platov si štrajkovou pohotovosťou v roku 2007 vymohli zamestnanci SAD Poprad. Hodinový výstražný štrajk v armatúrke HDO SK (Myjava) viedol k zvýšeniu miezd o 8 %. OZ KOVO v roku 2008 vyhlasuje pohotovosť v strojárskych závodoch a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa sa podarí zabezpečiť rast miezd o 6,5 %. Pokiaľ ide o autopriemysel, okrem spomínaného Volkswagenu sa boje dotkli dvoch závodov, ktoré vyrábajú káblové zväzky: Yazaki Wiring (Michalovce; štrajková pohotovosť v roku 2005) a Kromberg & Schubert (Kolárovo, 2008; okupačný štrajk, okamžitý rast tarifných platov o 5 % a zvýšenie príplatkov za prácu cez víkend). Vo firme BSH Drives & Pumps (Michalovce) sa vďaka štrajkovej pohotovosti podaril rast miezd o takmer 15 %. Zo štatistických údajov je však zrejmé, že tieto boje boli skôr ojedinelé. Napriek priaznivým podmienkam (aspoň „na papieri“) nevznikla širšia ofenzíva, ktorá by zvrátila charakteristickú dynamiku predkrízových rokov: prudký rast produktivity, mierny rast miezd. Ďalší vývoj preto opäť zastihol pracujúcich nepripravených.

Protestné zhromaždenie počas štrajku v Kromberg & Schubert (Kolárovo, 2008).

Dodatok: Miera nadhodnoty

Miera nadhodnoty je pomer celkovej hodnoty nadproduktu a celkovej hodnoty miezd (resp. všetkých prostriedkov) vyplatených tým, ktorí nadprodukt vytvorili. Táto miera vyjadruje intenzitu vykorisťovania, pretože ukazuje, aký veľký je nadprodukt v pomere k prostriedkom potrebným na to, aby sa pracovná sila dala do pohybu. Odhad miery nadhodnoty zo štatistických údajov však čelí niekoľkým problémom.

V prvom rade sa v štatistikách nerozlišuje medzi produktívnou a neproduktívnou prácou, resp. odvetviami. Podľa štatistických údajov každé odvetvie vytvára „pridanú hodnotu“ a v každom odvetví sa zamestnancom vypláca „odmena“ (mzda + príspevky zamestnávateľa do systému sociálneho poistenia). Podľa toho je aj verejný sektor „produktívny“ v tom zmysle, že vytvára pridanú hodnotu; to isté platí pre finančný sektor, reality alebo obchod. Ak od celkovej pridanej hodnoty odpočítame odmeny zamestnancov a výsledok, tzv. hrubý prevádzkový prebytok („hrubý zisk“), vydelíme odmenami zamestnancov, získame prvú aproximáciu miery nadhodnoty. Pri tomto odhade sa predpokladá, že práca všetkých zamestnancov v ekonomike je produktívna: bez ohľadu na odvetvie, v ktorom pôsobí a prácu, ktorú vykonáva. Zároveň sa neberie do úvahy fakt, že odmeny zamestnancov zahŕňajú aj podiely na zisku vyplatené manažérom alebo príjmy majiteľov podnikov, ak sú ich zamestnancami.

Môžeme sa pokúsiť údaje ďalej očistiť. Predpokladajme, že nadprodukt vytvára len súkromný sektor. Verejný sektor potom nevytvára nadprodukt, ale, naopak, jeho prevádzka sa financuje z nadproduktu prostredníctvom daní a odvodov. Od celkovej pridanej hodnoty teda odpočítame odmeny zamestnancov v súkromnom sektore a výsledok delíme týmito odmenami. Pri tejto operácii sme však z tvorby nadproduktu vylúčili aj súkromné podniky, ktoré pôsobia v zdravotníctve a školstve. Zároveň predpokladáme, že práca všetkých zamestnancov súkromného sektora (vrátane manažérov, administratívneho personálu atď.) je produktívna, bez ohľadu na odvetvie a funkciu zamestnanca vo výrobnom procese. Naďalej platí, že odmeny zamestnancov zahŕňajú aj podiely na zisku, resp. iné časti nadproduktu.

Ďalší krok spočíva v prijatí predpokladu, že nie všetci zamestnanci súkromného sektora sa podieľajú na tvorbe nadproduktu. Vyberieme preto odvetvia, ktoré budeme považovať za produktívne: poľnohospodárstvo, priemysel, stavebníctvo, dopravu a skladovanie, informácie a komunikáciu. Od celkovej pridanej hodnoty odpočítame odmeny zamestnancov v týchto sektoroch a výsledok delíme týmito odmenami. Podľa tohto postupu je napríklad práca všetkých zamestnancov vo veľko- a maloobchode je neproduktívna. Ak sa však podieľajú na činnostiach ako je doprava, skladovanie či finalizácia tovaru, v skutočnosti sú (aspoň sčasti) produktívni. Zároveň sa tu predpokladá, že práca všetkých zamestnancov „produktívnych“ odvetví je produktívna, bez ohľadu na ich funkciu vo výrobnom procese.

1. „Miera nadhodnoty“ ako pomer hrubého prevádzkového prebytku a odmien zamestnancov (%), 1995 – 2015 (v strede). 2. „Miera nadhodnoty“ ako pomer pridanej hodnoty očistenej o odmeny zamestnancov v súkromnom sektore a odmien týchto zamestnancov (dole vľavo) a 3. ako pomer pridanej hodnoty očistenej o odmeny zamestnancov v „produktívnych“ odvetviach a odmien týchto zamestnancov (dole vpravo), %, 1995 – 2015.

Všetky tri aproximácie majú spoločné ďalšie dva problémy. Po prvé, pridaná hodnota, ktorá tu slúži ako východisko na určenie veľkosti nadproduktu, zahŕňa aj tzv. spotrebu fixného kapitálu. Tá vyjadruje sumu odpisov fixného kapitálu za rok čiže ročnú hodnotu opotrebovania fixného kapitálu. Mohli by sme sa pokúsiť spresniť náš odhad tým, že od hrubého prevádzkového prebytku vo všetkých prípadoch odpočítame spotrebu fixného kapitálu. Po druhé, odmeny zamestnancov nezahŕňajú odmeny vyplácané tým SZČO, ktoré vykonávajú „závislú činnosť“ a produktívnu prácu. Ich príjmy figurujú ako súčasť prebytku. Ďalšie pokusy očistiť získané čísla by boli náročné a presahujú rámec tohto článku; ďalej preto uvádzame len odhady očistené od spotreby fixného kapitálu.

„Miery nadhodnoty“ m′, m₁′ a m₂′ očistené o celkovú spotrebu fixného kapitálu, %, 1995 – 2015.

Vo vzťahu k akciám pracujúcich, ktoré sú predmetom tohto textu, sú však trendy miery nadhodnoty dôležitejšie než jej hodnoty. Všetky uvedené odhady majú spoločnú základnú dynamiku: pokles miery nadhodnoty koncom deväťdesiatych rokov, obrat po roku 2000, prudký rast v období tesne pred krízou, pokles počas krízy, oživenie od roku 2010 a neskorší opätovný pokles na úroveň z obdobia pred krízou (zhruba rok 2003, resp. 2005 v prípade, ak berieme do úvahy len produktívne odvetvia).

Dokončenie o týždeň.

V absolútnych číslach išlo o prírastok o asi 185-tisíc zamestnaných. Údaje sa vzťahujú na priemysel vrátane stavebníctva. Pre priemyselnú výrobu platia čísla 25,8 % a 26,6 %, čo je prírastok o asi 110-tisíc. Podľa údajov Svetovej banky bol počet zamestnaných v priemysle v roku 2008 vyšší než kedykoľvek po roku 1994. Pozri data.worldbank.org. ↩
Štatistický úrad SR, Databáza časových radov SLOVSTAT, Podniky podľa ekonomických činností (OKEČ) a veľkostnej kategórie počtu zamestnancov (1998q1 – 2008q4). ↩
Pozri Eurostat, tabuľka sbs_sc_ind_r2. ↩
Všetky údaje podľa Eurostatu, tabuľky nama_10_a64 a nama_10_a64_e. Tieto i všetky ďalšie reálne hodnoty sme získali prepočítaním nominálnych údajov na eurá z roku 2015 pomocou deflátora HDP. Priemerná miera rastu reálnej pridanej hodnoty na hodinu v celom hospodárstve za roky 2000 – 2008 bola 4,94 %, v priemysle a priemyselnej výrobe 6,10 a 5,94 %. Na porovnanie, v nemeckej ekonomike rástla v rovnakom období celková produktivita v priemere o 1,46 %, v priemysle a priemyselnej výrobe o 2,64 % a 2,28 %. Slovensko v tomto čase dobieha úroveň produktivity západných krajín. ↩
Údaje podľa Štatistického úradu, Databáza časových radov SLOVSTAT, Indexy reálnych miezd podľa ekonomických činností (OKEČ) (1999 – 2008). Ak porovnáme rast reálnej pridanej hodnoty na celkové odpracované hodiny s rastom reálnych odmien zamestnancov na zamestnancami odpracované hodiny, rozdiel je menej výrazný, ale predsa badateľný. ↩
V literatúre existujú rôzne pokusy o meranie približnej miery nadhodnoty (čiže miery, ktorá vyjadruje intenzitu vykorisťovania) pomocou štandardných ekonomických veličín. Jednou z možnosti je vyjadrenie miery nadhodnoty ako pomeru tzv. hrubého prevádzkového prebytku k odmenám zamestnancov, pričom v oboch prípadoch sa majú na mysli údaje za celú ekonomiku. Takto chápaná miera nadhodnoty v rokoch 1996 – 1999 klesala v celom hospodárstve, v priemysle i v priemyselnej výrobe. Rokom 2000 dochádza k obratu a rastu, ktorý vrcholí v rokoch 2007 – 2008. Tieto závery o miere nadhodnoty treba brať s rezervou, no základný trend potvrdzujú aj údaje Eurostatu o hrubej prevádzkovej miere (gross operating rate) v priemyselnej výrobe (tabuľka sbs_na_ind_r2). Rôzne odhady miery nadhodnoty pre celé obdobie 1995 – 2015 a ďalšie vysvetlivky pozri v Dodatku. ↩
Najmä po roku 2005 sa čoraz častejšie ozývajú sťažnosti priemyselných zamestnávateľov na nedostatok pracovnej sily. Rastie tiež počet zamestnancov z iných krajín EÚ, resp. z tretích krajín. ↩
Relatívne silné zastúpenie mali aj v produkcii výrobkov z gumy a plastov (vyše 37 %); vo výrobe motorových vozidiel bola asi každá tretia zamestnankyňa žena. ↩
Sociálnou mzdou máme na mysli tovary, služby a peňažné dávky, ktoré sa financujú zo zrážok zo mzdy alebo zisku (t. j. z rôznych daní a odvodov) a obvykle ich poskytuje štát alebo ním poverené verejné či súkromné inštitúcie. ↩
Spomedzi zápasov, ktorých cieľom bolo zabrániť privatizácii alebo reorganizácii podniku, bol boj proti plošnej transformácii nemocníc zrejme najúspešnejší. Zatiaľ sa ju vždy podarilo odvrátiť; jej zastavenie bolo jednou z požiadaviek aj pri neskoršom hromadnom podávaní výpovedí. ↩
Uvedené čísla sa týkajú rastu miezd v celom sektore zdravotníctva a sociálnej pomoci, takže zahŕňajú aj súkromné nemocnice či poskytovateľov sociálnych služieb. Sú v nich započítaní lekári, zdravotné sestry, ďalší zdravotnícky personál, ako aj iné profesie. Presnejšie údaje o mzdách zdravotníkov sa dajú zistiť v dobových číslach bulletinu Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb, ktoré sú sčasti dostupné na sozzass.sk. ↩
Podrobné údaje o vývoji miezd na rôznych stupňoch systému vzdelávania poskytuje CVTI SR, cvtisr.sk. ↩
Dodajme, že menšie akcie sa na železniciach objavili už pred rokom 2003: napríklad v roku 1999 si železničiari vymohli štrajkovou pohotovosťou zvýšenie miezd o 10 %; v roku 2001 ňou protestovali proti prepúšťaniu. Pokiaľ ide o komparatívnu veľkosť štrajkov, počtom účastníkov mohli železničiarom konkurovať učitelia, no konkrétnejšie informácie o počte štrajkujúcich v roku 1999, resp. 2003, sa nepodarilo získať. ↩
Tzv. „Kaníkova“ novela Zákonníka práce napr. umožnila predlžovanie zamestnania na dobu určitú, predĺžila skúšobnú dobu, predĺžila maximálnu dĺžku práce nadčas (na 400 hodín ročne), zrušila povinnosť zamestnávateľa uvoľňovať odborárov a zo sprostredkovateľov práce urobila zamestnávateľov. ↩
Podrobnejšie o zásahu polície a zaobchádzaní so zadržanými pozri errc.org. Viaceré mimovládne organizácie tiež spochybnili oficiálnu verziu príbehu o úmrtí Radoslava Pukyho, mladého Róma, ktorého našli utopeného krátko po zásahu polície. Európsky súd pre ľudské práva nakoniec podporil oficiálnu verziu. ↩
Na druhej strane sa štátu i médiám podarilo presadiť obraz protestujúcich Rómov ako divochov, ktorí v samoobsluhách kradnú alkohol a cigarety. Rôznymi aspektmi nepokojov sa podrobne zaoberá štúdia Martina Marušáka a Lea Singera „Social Unrest in Slovakia 2004: Romani Reaction to Neoliberal ‘Reforms’“ v zborníku Romani Politics in Contemporary Europe: Poverty, Ethnic Mobilization, and the Neoliberal Order (zost. N. Sigona a N. Trehan, 2009). Podľa autorov sa vyskytlo spolu 46 protestov a nepokojov; zrejme nie všetky sa objavili v celoslovenských periodikách, a preto nie sú zachytené v našom grafe. Autori tiež uvádzajú, že rómski lídri sa pokúšali vyjednávať o spoločnom postupe s KOZ SR, ktorá však ponuku odmietla (s. 196). ↩