Rozhovor: Nechať zdravie v automobilke

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Nasledujúci rozhovor sme nahrali už na jeseň roku 2020. Gabriela, mladá robotníčka v jednej z automobilových fabrík, v ňom opisuje svoju skúsenosť s pracovným úrazom a jeho dlhodobými následkami. V druhej časti sa dostaneme aj k prvej vlne pandémie, fungovaniu odborov či vzťahu domácich pracujúcich k migrantom zo Srbska a ďalších krajín.

Interview zámerne publikujeme s veľkým časovým odstupom. Na želanie respondentky tiež neuvádzame jej skutočné meno, názov firmy ani ďalšie citlivé detaily. Gabrielina situácia bola totiž dlho neistá. Rozuzlenie, ktoré prišlo len pred pár týždňami, opíšeme v závere druhej časti.

★

Gabriela, ako ste sa k nám vlastne dostali?

Na blogu som si prečítala rozhovor s jedným kolegom z fabriky, kde pracujem.

Sme radi, že ste sa ozvali na základe článku. Pracujete ešte vo fabrike X?

Ešte stále tam kvázi pracujem, lebo som zamestnaná, ale momentálne práceneschopná po pracovnom úraze. Preto počítam s tým, že tam už dlho nebudem. Pri mojej práci sa musí veľa stáť, behať po hale, a to v mojom stave už asi nepôjde.

Poďme po poriadku. Ako dlho tam pracujete?

Som tam už 8 rokov. Posledný rok a pol, možno dva, som pracovala na víkendovej zmene, na kontrole zvarov viditeľných častí auta. Kedysi chodili fámy, že tieto pozície sa budú rušiť, ale nestalo sa. Vraj odbory sa o to postarali. Nevedeli si predstaviť, aká kvalita by potom chodila.

Vaša pozícia sa teda týkala kontroly kvality v zvarovni?

Áno. Na každom sektore je kvalitár. Na svojej pozícii by som mala kontrolovať každý štyridsiaty piaty kus dverí a každý tridsiaty piaty kus iného dielu.

Rozhovory z autopriemyslu

Ako ste sa dostali k práci vo fabrike? Začali ste hneď po škole?

Dá sa to tak povedať. S manželom sme spolu od mojich devätnástich rokov, potrebovali sme hypotéku, a tak som robila, čo bolo. Najprv som pracovala vo Faurecii. Manžel vtedy robil v X tímlídra. V tom čase sa rozbiehala trojzmenná prevádzka, tak som tam nastúpila aj ja. Začínala som ako operátorka na bočných dieloch. Vtedy som bola veľmi spokojná, lebo sa tam pracovalo pomaly. Bol to projekt rozbehu trojzmenky, nakladali sa tam dva diely za zmenu. Bolo to skvelé, človek sa zoznámil so všetkými výrobnými postupmi. Ale dosť sa nám striedali supervízori, až som sa raz s jedným nepohodla. To bol supervízor, ktorý si po hale vykračoval v teniskách, a potom nám išiel robiť školenie o BOZP. Na také veci som ja nemala nervy, a tak vznikali konflikty. Tak som išla inam.

Kam?

Preradili ma na podlahy, akoby za trest. Mala som vtedy 45 kíl, a tam sa dvíhajú ťažké nosníky. Najprv to tam nebolo jednoduché, ale videli, že sa snažím, a že so mnou nie je problém. Po čase si ma však zavolali a povedali mi, že útla žena na to skrátka fyzicky nestačí. Preradili ma na dvere, na sektor otvorených častí, kde sú tie diely ľahké. Tam to bolo v pohode. Snažila som sa, išlo mi to.

Po čase ste odišli na materskú dovolenku. Z nej ste sa už vrátili na víkendovú zmenu?

Áno. Predtým som mala zmluvu na trojzmenku. Po materskej som prišla oznámiť, že už nemôžem robiť na tri zmeny. S dieťaťom to bolo nereálne. Tak mi dali novú zmluvu na víkendovku.

„Základný plat je veľmi nízky, ale veľa urobia príplatky – za nočné, za nadčasy.“

Túto zmenu asi vyhľadávajú práve ženy po materskej dovolenke.

Áno, ale pracuje tam aj veľa chlapov, ktorí popritom cez týždeň robia niekde inde.

Z hľadiska platu to asi na víkendovej zmene bolo slabšie, nie?

Áno. Keď som prvýkrát videla plat, skoro ma prekotilo. Hovorila som si, že som radšej mohla zostať doma na rodičovskom. Základný plat je veľmi nízky, ale veľa urobia príplatky – za nočné, za nadčasy. Oficiálny pracovný čas na víkendovej zmene bol 9,5 hodiny, ale vždy sme robili aj nadčasy, takže spolu dvanásť hodín.

Nadčasy boli nariadené?

Áno, to sa s nami nikto nebavil, či ideme, alebo nie. Za tie dva roky sme len raz nemali nadčas. Raz sme mali rannú, inak to bola vždy poobedná zmena.

Koľko bol Váš bežný čistý plat so všetkými príplatkami?

Okolo 750 €. Niekedy viac, niekedy menej. Keď prišiel hospodársky výsledok či trinásty plat, bolo to aj do tisíc eur, inokedy zase len päťsto eur.

Spomínali ste, že zhruba posledné dva roky ste pracovali na kontrole kvality. Tam ste nastúpili hneď po materskej?

Nie, po nástupe na víkendovú zmenu som najprv robila operátorku na zvarovni, aby som sa zaučila. Potom som začala pracovať ako kvalitárka. S touto pozíciou som bola spokojná, lebo práca operátora na linke, to je také postupné osprostievanie. Robí sa tam stále dokola to isté. Kontrola je zaujímavejšia, hľadáte chyby, vždy môže prísť nejaká iná. Riešite rôzne situácie, je to také pestrejšie.

Na kontrole kvality pracuje veľa žien. Považuje sa to za ľahšiu prácu?

To tiež, ale zároveň sa každý snaží dostať preč z linky. Linka je otročina. Tam stále zlučovali posty. Presne ako hovoril kolega v tom staršom rozhovore s vami – kde predtým robili dvaja, teraz robí jeden. Vyťaženie je katastrofálne. A firmu nezaujíma, či človek robí na dvanástke, alebo nie. Linka ide stále rovnako. Takže kontrola kvality bola pre mňa také vykúpenie. Na linke môže ísť operátor na záchod iba počas prestávky, ak ho nemá kto vystriedať. Na kvalite som si mohla odskočiť, keď som potrebovala. Na druhej strane, aj som sa dosť nabehala. Za jednu dvanástku sme bežne urobili tridsať kilometrov. Treba chodiť po iných sektoroch, na kvalitu, na lakovňu… Bolo to trochu hektické a stresujúce. Ale nebol to stereotyp, a o to mi išlo. Nevadí mi, ak sa dostanem do stresu. Trochu som sa však obávala, že pri mojej povahe to dopadne tak, že niekto na mňa niečo vytiahne.

Čo tým myslíte?

Keď sa pri zváraní stane chyba, ktorá potom vyjde najavo napríklad pri nehode, nesieme za to zodpovednosť. Pomocou čísel na karosériách sa dá vypátrať konkrétny človek, ktorý to mal skontrolovať.

To je skoro ako hmotná zodpovednosť.

Áno. Keď som si nejakým zvarom alebo niečím iným nebola istá, ale tímlíder mi povedal, že je to v poriadku, že to môže ísť – lebo preňho bolo vždy všetko v poriadku –, tak som sa s ním koľkokrát posekala. Hovorím, tu mi podpíš, že si to pustil, lebo ja sa pod to nepodpíšem. Keď si ty myslíš, že je to dobré, tak to podpíš.

Všetky takéto záležitosti by sa mali evidovať na špeciálne karty. Aj vtedy, keď striedam operátora, a teda nerobím svoju prácu, mám si to zapísať. Alebo ak musím pracovať počas prestávky. Ja som si dávala záležať na tom, aby som tam mala všetko spísané, pretože tá karta sa uchováva päť rokov. Keby nastal nejaký problém, môžu ju vytiahnuť a povedia – veď tam nemáš nič zapísané, je to tvoja chyba. Alebo keď za mnou príde supervízorka a začne sa vypytovať, čo robím, tak len vytiahnem kartu. Vtedy má hneď kropaje a začne, „Ježišmária, nestriedajte toľko tých operátorov.“ Lebo vidí, že mám plný papier striedania na linke a nestíham svoju vlastnú robotu.

Ďalšia vec je, že taká karta sa môže aj stratiť. Píše do nej aj druhá zmena. Preto som si vždy, keď sa stalo niečo, čo by na mňa v budúcnosti mohli vytiahnuť, urobila kópiu. A keby to na mňa skúsili s tým, že originál karty sa stratil, tak mám svoju kópiu a nemôžu mi nič. Človek sa naučí. „Co není psáno, to není dáno.“

Boli ste na tejto pozícii spokojná?

Bolo to dobré, len sa to pokašlalo. Na pozícii, kde sa kontrolujú predné dvere jeden z modelov, sa mi stal úraz, kvôli ktorému som teraz dlhodobo PN.

V čom spočíva práca na tej pozícii?

Po výstupnej kontrole na linke musíme my, kvalitári, skontrolovať každý tridsiaty piaty kus aspektovej časti, ktorý príde z linky. Musíme si ho ručne zdvihnúť a preniesť k stolu. Keby mali rozum, tak na tú pozíciu dajú nejaký manipulátor. Je 21. storočie, tak by sa to snáď dalo urobiť. Napríklad na bočných dieloch majú na kontrole kvality stôl. Robot im vyhodí diel, oni si ho iba otočia a majú manipulátor, ktorým ho prenesú. U nás na to nie je miesto, všade sú palety, lebo výroba je prvoradá. Nedá sa tam pohnúť, a tak musím každý diel trepať štyri alebo päť metrov v rukách. Tie dvere sú dosť ťažké, pre ženu aj pre chlapa, to je jedno.

Ako sa Vám prihodil ten úraz?

Raz v lete som na nočnej zdvíhala tieto dvere a zacítila som, ako keby mi niečo ruplo v chrbte. Dokončila som operáciu, dvere som si nechala na poste a išla som si sadnúť. Myslela som si, že ma iba seklo, alebo mi stuhli svaly. Povedala som kolegyni, že je mi nejako zle, nech so mnou ide na chvíľu von. Keď to videl tímlíder, zobral ma za supervízorkou. Pôvodne som za ňou ani nechcela ísť. Hovorila som si, že to bude len natiahnuté. Nechcela som z toho robiť haló. S tímlídrom sme to však nahlásili. Supervízorka postupovala podľa pravidiel, zavolala svojho nadriadeného, zmenového vedúceho. Ten sa ma spýtal, čo sa stalo, tak som mu všetko vysvetlila.

„Povedala som im, že s tým nesúhlasím, že to nie je žiadna bolesť, a že som mala pracovný úraz…“

Čo sa dialo potom?

Pri chôdzi som krívala, bolelo ma to. Ešte vo fabrike mi merali teplotu. Nevedeli mi namerať normálnu, ako keby som mala horúčku. Hovorím, čo sa čudujete, idem z linky, kde je milión stupňov, som celá spotená. Bolí ma to, je logické, že mám zvýšenú teplotu. Nakoniec mi na ruke namerali normálne číslo. Potom ma vzali do nemocnice [v meste]. Interná sanitka ma previezla zo sektoru na vrátnicu, tam som prešla do auta, dali mi fúkať a odviezli ma autom do mesta. Mala som aj sprievod, jedna kolegyňa zostala so mnou. Čakala som, že pôjdem na röntgen alebo niečo podobné. Dali mi len infúziu, lieky a poslali ma naspäť. Stále som to však cítila. Poslali po mňa auto a okolo štvrtej nad ránom som sa vrátila do fabriky. Prišiel za mnou zmenový vedúci s vyplneným papierom. Bola tam aj moja nadriadená. Vraj, nech podpíšem. Že je tam spísané, ako sa to stalo, na akej pozícii a tak ďalej. Vedúci mi už podával pero, ale ja som si to začala čítať. Zrazu pozerám, že hore na tom papieri je napísané, že ide o „bolesť“. Povedala som im, že s tým nesúhlasím, že to nie je žiadna bolesť, a že som mala pracovný úraz, pretože všetko som robila podľa predpísaného postupu. Manipulátor na tej pozícii nemám a stalo sa mi to pri tom, ako som ručne zdvíhala dvere. Vy mi dávate podpísať tlačivo, že je to bolesť, ale ako môžete vedieť, čo mi je? Ja sama to neviem. V nemocnici mi len dali infúziu, s tým, že som vybavená.

Tak sa na seba pozreli a hovoria – veď ma nezrazil vozík, ani nekrvácam, ani nemám odtrhnutú ruku, ani nič podobné, a že to teda nie je pracovný úraz. Povedala som im, že asi máme rozdielny názor na to, čo je pracovný úraz. Na tlačivo som rukou dopísala, že „Ja, XY, si myslím, že ide o pracovný úraz.“ Že to nie je žiadna bolesť. Môže ma bolieť hlava, to je bolesť. Podpísala som sa a odovzdala im to. Neskôr mi právnik hovoril, že určite nie je v poriadku, ak to celé vypíšu oni a dajú to človeku podpísať ako hotovú vec.

Keď sa Vám stal úraz, prišiel aj zástupca odborov? Oni majú nárok byť na mieste, keď sa stane úraz.

Nie, neprišiel. Myslím, že na víkendovke máme odborára-údržbára, ale neviem, či tam vtedy bol. Všeobecne je to problém – neviem, kde by na nočnej našli odborára, keby som oňho žiadala. No postarala som sa o seba sama.

Zachovali ste sa duchaprítomne. Niekto iný by možno podpísal dohodu.

Áno, kolega si vyvrtol koleno, dali mu podpísať, podpísal. Kolegyňa spadla, zlomila si rameno, takisto hneď podpísala dohodu. Bola tri týždne doma a potom chodila so zlomeným ramenom do roboty. To je bežná prax, že ľudia podpíšu bolesť, a nie pracovný úraz. Lenže nikto sa ich ani otvorene nespýta: „Chcete, aby sme to viedli ako pracovný úraz, alebo Vás to iba bolí, asi ako keď vás bolí hlava?“ Aj preto by tam mal byť odborár.

Firma bez problémov akceptovala, že ste trvali na úraze?

Vedúci mi povedal, nech mu na seba dám telefónne číslo, že sa mi ozve personálna manažérka a nejako sa dohodneme. Úraz sa stal v nedeľu na nočnej. Na druhý deň som išla k svojej obvodnej lekárke, ktorá mi dala tabletky a povedala, aby som sa objednala k ortopédovi. Ten ma však mohol vziať najskôr o tri týždne. Lekárka sa ma potom pýtala, či ma teda má vypísať na péenku. Hovorím, neviem, počkáme na personálnu manažérku a uvidíme. Keď sa mi stav zhorší, budeme to musieť riešiť péenkou. S doktorkou sme to teda nechali otvorené.

Ozvala sa Vám personálna manažérka?

Áno, zavolala mi a pýtala sa, ako sa mám. Bola veľmi príjemná. „Len sa pekne doliečte doma, my vám budeme vyplácať 100 % mzdy, nemusíte chodiť do práce. Keď budete v poriadku, tak zasa nastúpite.“ Aby som teda nechodila na péenku. Ja som v tej chvíli povedala – dobre, uvidím ako sa môj stav bude vyvíjať, s doktorkou to zatiaľ nemám uzavreté, a ani neviem, kedy sa dostanem k ortopédovi.

Takže zatiaľ ste neboli na péenke.

Úraz sa mi stal nedeľu, čím som vlastne ukončila víkendovú zmenu. V pondelok som išla k lekárke, a po tomto telefonáte sme to nechali otvorené. Manažérka asi bola spokojná, že sme sa dohodli, ale ja som žiadnu dohodu nepodpísala.

Za normálnych okolností by ste išli do práce ďalší víkend.

Áno. Lenže už na druhý deň sa mi stav zhoršil, a tak som znova išla k doktorke. To už mi vypísala péenku na základe pracovného úrazu. Zavolala som manažérke, že sa to zhoršilo, a že bolo treba ísť na péenku. Vybehla na mňa, že takto sme sa predsa nedohodli, že oni schválne nechceli, aby som pre péenku prišla o trinásty plat. A vraj, či by sa mi páčilo byť nezamestnaná.

O tom, či prijať dohodu, ktorú Vám navrhla firma, alebo ísť na péenku, ste sa radili aj s odbormi?

Áno, ale odborári z fabriky ma odpinkali. Mala som pocit, ako keby som ich otravovala. Keď som im písala a urgovala ich, povedali mi, že tu nie som sama. Potom mi v podstate radili, aby som radšej vzala dohodu – s tým, že to nebol pracovný úraz. Vraj budem nejaký čas doma, preliečim sa, a potom sa vrátim do práce. Vďaka dohode neprídem o trinásty plat a celkovo to bude pre mňa výhodnejšie. Toto mi povedal predseda odborov. A potom, že sa mám rozhodnúť sama, veď som dospelá.

Pýtala som sa aj ďalších odborárov vo fabrike, či už riešili takýto úraz. Jeden z nich mi povedal, že z dlhodobého hľadiska je pre mňa výhodnejšie ísť na péenku, lebo stále nie som ošetrená a ani lekári nevedia, čo sa tam stalo. Keď na péenku nepôjdem, firma ma možno nechá mesiac doma. Ale čo ak mi po mesiaci mi povedia, aby som prišla do práce? A keď to nepôjde, tak už budem musieť ísť na péenku na vlastné náklady. Už to nebude pracovný úraz a spätne nič nevybojujem. Tiež mi povedal, že trinástym platom sa nemusím trápiť, že s tým pri dlhodobých péenkách nikdy nebol problém.

Nadobudla som teda dojem, že predseda odborov pláva niekde medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Ale on by mi mal povedať, čo je najvýhodnejšie pre mňa, nie pre zamestnávateľa. Veď na to tam je!

Hovorili ste, že predseda odborov Vám pripomenul, že tu „nie ste len Vy“. Čo si o tom myslíte?

Takéto zaobchádzanie som si po ôsmich rokoch nepredstavovala. Rozumiem tomu, že môžu mať aj iné prípady. Samozrejme, že tam nie som len ja. Ale zaregistrovaných pracovných úrazov s péenkou nemajú veľa. Možno aj preto, lebo ľuďom radia uzatvárať dohody, ktoré sú výhodné pre zamestnávateľa… Jediné, čo som od nich žiadala, bolo číslo na právnika, na ktorého mám ako členka nárok. Doteraz mi ho nedali. Musela som potom volať na centrálu do Bratislavy a povedať, haló, osem rokov platím členské, a vaši odborári vo fabrike nie sú schopní ani dať mi číslo na právnika.

Načo ste potrebovali právnika?

Chcela som vedieť, na čo všetko mám nárok. Keď som sa nevedela dostať k tomu odborárskemu, zaplatila som si z vlastných peňazí súkromného, za 35 € na polhodinu. Ten mi povedal, že s firmou to vôbec nemám riešiť telefonicky, nech mi radšej všetko posielajú písomne. Vysvetlil mi tiež, že tie dvere, ktoré som zdvíhala, nesmeli mať viac ako pätnásť kíl, inak by to bolo porušenie zákona. Dobré vedieť, nie? Odvtedy sa snažím zistiť, koľko naozaj vážia.

„Chcem iba vedieť, koľko tie dvere naozaj vážia, a chcem to mať písomne.“

Firma Vám k tomu nedala stanovisko?

Nie, neviem sa k tomu dopátrať. Každý hovorí niečo iné, ale ja to potrebujem mať na papieri. V nejakých interných dokumentoch to predsa musí existovať, veď každý diel sa váži už len kvôli logistike. Nikto mi to nechce povedať. Predseda a podpredseda odborov mi do četu napísali, že tie dvere majú štrnásť kíl. Len tak, z fleku. Asi som ich otravovala, aj to bolo vidieť na tej konverzácii.

Iní kolegovia z odborov mi tie dvere odvážili už nalakované, a mali 16 kilogramov. Takže teraz neviem, kde je pravda. Lak nemôže vážiť dve kilá, ale pridáva sa tam ešte pántová časť. Chcem iba vedieť, koľko tie dvere naozaj vážia, a chcem to mať písomne.

Ako sa firma postavila k tomu, že ste odmietli dohodu a trvali ste na pracovnom úraze?

Priznali mi pracovný úraz v rozsahu 100 %. Úrazy sa dajú priznať aj na menšiu časť. Ak operátor poruší pracovný postup, nedodrží ergonómiu a podobne, tak sa uzná, že to bol iba sčasti pracovný úraz. Napríklad, ak by tam bol manipulátor, ale nepoužila by som ho. No priznali mi 100 % a myslia si, že tým pádom som vybavená. Lenže stále neviem, či nebudem mať nejaké trvalé následky. Preto je pre mňa dôležité vedieť, koľko tie dvere vážia. A ak naozaj vážia štrnásť kilogramov, prečo mi to nechcú dať na papieri? Supervízorka to potom prezentovala tak, že ani nevedela, že tie dvere prenášame ručne. Kolega sa na tom smial – ona je desať rokov vo fabrike a vraj nevie, že tie dvere nosíme ručne. To už je aká hlúposť?

V akom štádiu je to teraz?

Teraz už mesiac a pol čakám na Inšpektorát práce, aby sa k tomu vyjadrili. Dnes som im písala e-mail s otázkou, či na to majú nejakú lehotu, a či sa tým vôbec zaoberajú. Uvidím, čo mi odpíšu. V tomto štádiu už s odborármi z fabriky nekomunikujem.

Spomínali ste, že so žiadosťou o právnu pomoc ste sa obrátili aj na centrálu OZ KOVO. Pomohli Vám?

Áno, dali mi číslo na právničku, ktorá bola veľmi ochotná. Všetko si preštudovala a napísali sme ďalšiu žiadosť na Inšpektorát práce, ktorá sa tiež týka môjho pracovného postu. Keď kontrolujeme gumovú výstuhovú časť, tak si ju musíme vytiahnuť, položiť na zem, otočiť a dať na stojan. Ten diel je dosť ťažký a zároveň náročný na manipuláciu. Máme tu 21. storočie a takáto firma nemá manipulátor alebo otočný stôl priamo tam, kde s tým dielom pracujem. A keď mám počas dvanástich hodín brať ručne každý štyridsiaty piaty, a zároveň kontrolovať každý tridsiaty piaty kus tej dverovej časti, tak je to dosť náročné. Stále niečo zdvíhame a za ten čas sa to nazbiera. Sú to neskutočné počty nazdvíhaných kilogramov. Takto sú tie zákony nastavené.

Ako sa s týmito dielmi pracuje v zvarovni?

Všetko zvára robot, aj z linky to vyberá automat. Operátor si to prešupne na vozík, dá tam bezpečnostný kolík a prehodí diel do palety. On s tým nemanipuluje ručne. Manuálne s tým pracuje iba kvalitár pri kontrole.

Ako sa dnes cítite? Ešte máte bolesti?

Áno, stále ma to bolí. Nevydržím dlhšie stáť ani sedieť, musím striedať polohy. Pri záťaži sa to vždy zhorší. Napríklad, keď doma niečo potrebujem preniesť, tak ma to jednoducho bolí. Ale doma je to ešte znesiteľné – tu nemusím stále stáť alebo sedieť, môžem si poležať, zmeniť polohu.

Keď sa na to pozriete spätne, myslíte si, že ste sa rozhodli správne, keď ste zostali na péenke? Ako by to bolo dopadlo, ak by ste vzali dohodu, ako Vám radili niektorí odborári?

Určite som urobila dobre. Nebola som si istá, ako sa môj stav bude vyvíjať ďalej. Keby mi v nemocnici hneď urobili röntgen alebo cétečko, a vedela by som, že je to len natiahnutý sval, bola by to iná vec. Ale teraz viem, že som urobila dobre. Prešli tri mesiace, stále som doma a nič sa nedoriešilo. Odborári mi hovorili, že na péenke prídem o trinásty plat. Ale načo by mi bol, keď mi sociálka vyrubila dvadsať eur na deň a k tomu ešte úrazový príspevok, ktorý je desať eur na deň? Keď je dlhý mesiac, dostanem 900 € čistého, hoci som doma. Okrem toho, aj keby mi utiekol trinásty plat, môžem si ho nárokovať spätne. Teraz sa vyplácal hospodársky výsledok, ktorý prišiel aj mne. Čiže s vyplácaním problém nerobia. Inak, o úrazovom príplatku mi tiež nepovedali odborári z fabriky, ale jeden ich bývalý kolega. Naši kováci sa na mňa akoby nahnevali za to, že som si dovolila ísť na péenku.

Ako dopadli vyšetrenia? Dostali ste sa k ortopédovi na röntgen?

Áno, po tých troch týždňoch. Kosti mám v poriadku. Mala by som ešte ísť k neurologičke a na magnetickú rezonanciu, lenže tie lehoty sú teraz veľmi dlhé. V nemocnici v meste sa čaká štyri mesiace. Medzitým som už absolvovala rehabilitácie. Som objednaná aj k ortopédovi, ale termín mám až o mesiac.

Čo očakávate v najbližších mesiacoch? Budete na péenke?

Áno, veď doktorka mi ani nedovolí vrátiť sa. Bez preliečenia to nejde. Myslím, že rok môžem byť na péenke, a potom sa tým bude musieť zaoberať nejaká komisia. Tá preverí, či mám nárok na invalidný dôchodok. Ak sa to nezlepší, nakoniec z toho možno bude čiastočná invalidita.

„Ja už asi budem môcť ísť len do nejakého obchodu, za kasu a podobne.“

Zamestnávateľ s Vami teraz komunikuje?

Nie, ale ani ja už im nechcem zdvíhať telefón.

Očakávate, že budete mať nárok na nejaké odškodné?

Maximum, čo môžem dostať, je desaťmesačné odstupné. To je úplne reálne, keď pôjdem na výstupnú prehliadku. Je totiž možné, že lekár ma na svoju zodpovednosť jednoducho nepustí do výroby, aby som sa tam dvanásť hodín naťahovala s dvermi.

Ak by sa však ukázalo, že tie dvere vážili viac ako pätnásť kilogramov…

…tak by som mohla žiadať odškodné súdnou cestou, alebo sa dohodnúť na mimosúdnom vyrovnaní.

A čo v prípade, ak tie dvere spĺňali zákonný limit, ale mali by ste trvalé následky?

Asi nič. Pokiaľ ide následky, odborári mi hovorili, že pri bolesti krížov je ťažké získať nejakú dlhodobú rentu. Ťažko sa to dokazuje. Aj personálna manažérka na mňa najprv vybehla, že veď to sa mi mohlo stať hocikde, aj doma. Ale doma nedvíham pätnásťkilové dvere.

Nech už to dopadne akokoľvek, myslíte si, že firma Vám ponúkne alternatívne pracovné miesto, na ktorom by ste mohli ďalej pracovať?

To netuším. Zatiaľ nedokážem dlhšie stáť a potrebujem striedavú prácu – aj so sedením a nejakým oddychom. Nič také vo výrobe nie je.

Lenže to znamená, že ak sa Váš stav nezlepší, nebudete môcť pracovať v nijakej fabrike, nielen v X.

Presne tak. Ja už asi budem môcť ísť len do nejakého obchodu, za kasu a podobne. Lenže tam zarobím za mesiac toľko, čo som tu zarobila pomaly za víkend. Neviem, ako to celé dopadne.

(Dokončenie.)