Učiteľský štrajk: vysvedčenie (1)

5. jún 2017

Učiteľský štrajk bol najväčšou a najdlhšou mobilizáciou pracujúcich na Slovensku v roku 2016. Jeho podrobnejšia analýza ako mobilizácie pracujúcich zatiaľ chýba. Tento článok chce naznačiť aspoň niekoľko bodov, ktoré sa nám zdajú dôležité. V dnešnej prvej časti sa pozrieme na základné prednosti štrajku, ale aj na slabé stránky, ktoré podľa nás súvisia so špecifickými črtami všetkých bojov vo verejnom sektore.

V druhej časti chceme okrem iného objasniť, prečo sa štrajk učiteľov automaticky považoval za „opozičnú akciu“ a prečo boje zamestnancov verejného sektora zvyknú vyvolávať nesúhlas ostatných pracujúcich. Sčasti sa tým vysvetlí, prečo ideologická ľavica učiteľov nielen ignorovala (ako to zvykne vo všeobecnosti robiť, keď sa niečo deje na pracoviskách), ale aj štvala proti nim.

Na tento článok neskôr nadviažeme rozhovormi so samotnými účastníkmi – učiteľom a učiteľkou. Pokúsime sa o detailnejší pohľad na to, ako mobilizácia prebiehala, čo za sebou zanechala a ako zmenila svojich aktérov.

Rekapitulácia

V roku 2016 sa v slovenskom školstve odohrali dva štrajky, ktoré organizovala neformálna Iniciatíva slovenských učiteľov (ISU). Do prvého, ktorý sa konal v januári a februári, sa zapojilo okolo 15 000 učiteľov a ďalších pedagogických zamestnancov.1 Počas troch týždňov prerušili prácu na jeden alebo viac dní: niektorí nepracovali jeden deň, iní celé tri týždne. Súčasťou či pokračovaním tejto akcie bol solidárny štrajk niekoľkých stoviek zamestnancov vysokých škôl, ktorý nasledoval vo februári a trval rovnako tri týždne.

Neskorší „stupňovaný“ štrajk, ktorý sa začal v septembri, sa odohral v niekoľkých etapách a zahŕňal postupné predlžovanie obdobia, počas ktorého sa nepracovalo. Hoci táto akcia trvala šesť týždňov, zapojilo sa do nej podstatne menej zamestnancov – okolo dvoch tisícok.2

Žiadnemu zo štrajkov sa nepodarilo dosiahnuť splnenie trojice požiadaviek:

  1. plošné zvýšenie pedagogických miezd v dvoch krokoch spolu o 230 €;
  2. investícia do školstva vo výške 400 miliónov €;
  3. zmeny v systéme ďalšieho vzdelávania pedagogických zamestnancov.

Vláda, ktorá nastúpila po marcových voľbách, teda tesne po prvom štrajku, v programovom vyhlásení prisľúbila o čosi výraznejšie zvyšovanie miezd (v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi). Tento prísľub aj začala napĺňať v septembri 2016, keď sa platy pedagogických zamestnancov zvýšili o 6 %,3 ale nie je vôbec isté, že v plnení sľubov bude pokračovať. Zvyšné dve požiadavky učiteľov ISU zostali bez konkrétnej odozvy, ak nepočítame ministerskú víziu s názvom „Učiace sa Slovensko“, ktorej budúcnosť (najmä ekonomická) je nateraz nejasná.

Pochvala triednej učiteľky

Bez ohľadu na rozpačitý výsledok, pokiaľ ide o požiadavky, učiteľské hnutie prinieslo viaceré zaujímavé momenty.

Predovšetkým: oba štrajky zorganizovala neformálna iniciatíva radových zamestnancov, ktorá zdôrazňovala svoju nezávislosť od odborov. Išlo teda o divoké štrajky, ktoré boli dĺžkou i počtom účastníkov zrejme najväčšie v dejinách samostatného Slovenska.

Vo vzťahu k požiadavkám stoja za pozornosť dva aspekty. Po prvé, platová požiadavka bola rovnostárska v tom zmysle, že zahŕňala plošné, bezpodmienečné zvýšenie platov pedagógov bez ohľadu na platovú triedu (t. j. kvalifikáciu a prax). Vychádzala z presvedčenia, že všetci učitelia sú na jednej lodi, a zároveň prispievala k praktickému vytvoreniu takejto jednoty.4 Rovnostárstvo sa prejavilo aj v tom, že ISU odmietala návrhy na regionálnu alebo inú diferenciáciu miezd, podľa ktorých by napríklad učitelia v Bratislave zarábali viac než ich kolegovia v menších obciach na východe Slovenska.

Po druhé, učitelia sa neorientovali len na vlastné záujmy, ale druhou požiadavkou (za dofinancovanie rezortu a zabezpečenie skutočne bezplatného školstva) sa obracali aj na ostatných pracujúcich, pre ktorých sú služby vzdelávacieho systému súčasťou „sociálnej mzdy“.5 Podobne lekári pri hromadnom podávaní výpovedí v roku 2011 žiadali nielen zvýšenie miezd a zlepšenie pracovných podmienok, ale aj zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti.

Pozoruhodným momentom bolo i to, že učitelia počas štrajkov a v období medzi nimi zorganizovali nepreberné množstvo „sprievodných“ akcií: diskusií, kultúrnych podujatí a demonštrácií v rôznych mestách po celom Slovensku. Boli prehliadkou spontánnej kreativity a iniciatívy zdola. Vďaka tomu sa najmä šesť týždňov prvého a solidárneho štrajku naplnilo intenzívnymi debatami o pracovných a životných podmienkach učiteľov či spôsoboch, ako ich zmeniť – a to v miere, akú tento sektor dovtedy zrejme nezažil. Verejné podujatia zároveň umožnili, aby sa štrajk otvoril verejnosti (rodičom, študentom), ktorá sa doň v určitej miere aj zapájala v pomocných a podporných úlohách. Rozsah tejto solidarity „zvonka“ bol v slovenských pomeroch takisto niečím nevídaným.9

Vôbec prvýkrát sa tiež v slovenskom školstve odohral solidárny štrajk, ktorý bol jedným z mála (známych) solidárnych štrajkov za posledných vyše dvadsaťpäť rokov.6

V neposlednom rade bolo učiteľské hnutie prevažne hnutím pracujúcich žien.7

Vyššie sme vymenovali niekoľko charakteristík učiteľského hnutia, ktoré boli jeho prednosťami. Malo však aj črty, ktoré mu boli na príťaž. Súviseli so špecifickými podmienkami, v ktorých hnutie vzniklo. Tak je to aj s jeho údajnou „pravicovosťou“, ku ktorej sa dostaneme v druhej časti textu. Zvyšok článku venujeme podrobnejšiemu pohľadu na problémy, ktorým učitelia čelili. Podpísali sa aj pod neurčitosť výsledkov, ku ktorým učiteľský zápas zatiaľ dospel.

Špecifikum bojov vo verejnom sektore

Hlavná prekážka, na ktorú učiteľský boj neustále narážal, má pôvod vo vnútornej organizácii celého sektora a práce v ňom.

Pedagogických a odborných zamestnancov je na Slovensku okolo 90 000 (ak nepočítame tých vysokoškolských; toto číslo zahŕňa aj riadiaci personál). Tvoria teda takmer štyri percentá celkovej zamestnanosti a čo do počtu predstavujú nezanedbateľnú potenciálnu silu. Sú však fragmentovaní, lebo sú rozdelení do asi šiestich tisícov materských, základných či stredných škôl a ďalších druhov zariadení po celej krajine. Každé z nich má vlastného riaditeľa, špecifické pracovné podmienky (dané skladbou žiakov, riadiacim štýlom šéfa atď.), osobité zloženie personálu a svoju charakteristickú „atmosféru“.

To, čo všetkých týchto zamestnancov spája, sú rámcové podmienky ich práce, ktoré určuje školská legislatíva, a systém tarifných miezd, ktorý je výsledkom kolektívneho vyjednávania na úrovni celého verejného sektora. Vyjednávanie o mzdách je pevne v rukách odborov a spravidla sa odohráva bez toho, aby sa doň zapojili radoví zamestnanci. Odbory ich len priebežne informujú o výsledkoch. V prípade, ak sú samotní vyjednávači nespokojní, vyzvú členov odborov, aby sa zúčastnili na demonštrácii v hlavnom meste, ktorú zorganizuje odborový zväz. Potom pokračujú vo vyjednávaní, až sa (spravidla) dospeje ku kompromisu.

Systém „automatického“ rastu tarifných miezd o pár percent ročne a ritualizované formy protestu, ktoré sú s ním spojené, účinne podkopávajú potrebu organizovať sa „zdola“. Ak sú zamestnanci nespokojní pred vyjednávaním, povie sa im, „Rozumieme vám, nechajte to na nás.“ Ak sú nespokojní aj po vyjednávaní, odbory im vysvetlia, aký to bol náročný proces. Vláda tiež môže zdôrazňovať (celkom oprávnene), že platy sa predsa len o čosi zvýšili, prípadne porovnávať tento nárast so zvýšeniami v predchádzajúcich rokoch či s tým, ako obišli iné profesijné skupiny vo verejnom sektore či zamestnanci súkromného sektora. Zoči-voči takýmto argumentom, ale najmä faktu, že už je dobojované a odbory podľa zákona nesmú štrajkovať, zamestnanci zvyčajne zvesia hlavu. Keď neprší, nech aspoň kvapká.

Konkrétna výška učiteľských platov sa zvyčajne stanovuje novelizáciou zákona a ich rast predpokladá zodpovedajúcu úpravu štátneho rozpočtu. Keďže tarifné mzdy platia pre celú krajinu, prispievajú k ďalšej diferenciácii životných podmienok: vo veľkom meste či v regióne s vysokými priemernými zárobkami a nízkou mierou nezamestnanosti sa z učiteľského platu žije inak ako v malej obci či v regióne, kde je situácia iná.

To všetko znamená, že ak sú niektorí učitelia nespokojní s výškou platov alebo so všeobecným podmienkami svojej práce, izolovanou akciou na vlastnom jednotlivom pracovisku môžu dosiahnuť len málo. Riaditelia a zriaďovatelia škôl dokážu tieto základné záležitosti ovplyvniť iba v obmedzenej miere. V prípade platov napríklad osobným ohodnotením, ktoré však predpokladá, že disponujú potrebnými prostriedkami. Viesť mzdový boj v školstve preto v konečnom dôsledku znamená čeliť štátu. Tak je to aj v prípade ďalších zamestnancov verejného sektora, napríklad nemocničných lekárov či zdravotných sestier.

Tým, že sa ekonomické boje vo verejnom sektore akoby automaticky dostávajú na celospoločenský terén, sa povedalo mnoho.

Konfrontácia so štátom predovšetkým vytvára obrovský tlak na organizáciu a koordináciu. Ak má byť taký boj úspešný, vyžaduje si zapojenie značnej časti zamestnancov. Lenže to už predpokladá, že dokážu prekonať spomínanú fragmentáciu. Tá je v školstve tým výraznejšia, že jednotlivé pracoviská sú relatívne malé. Kým každá väčšia nemocnica zamestnáva niekoľko stoviek zdravotníkov, aj v naozaj veľkej škole ide nanajvýš o asi stovku pedagogických zamestnancov.

Ak chcú učitelia bojovať za vyššie mzdy, musia prelomiť hranice inštitúcií, v ktorých sú zamestnaní, a zorganizovať sa na základe toho, že všetci podliehajú tomu istému tarifnému systému. V ideálnom prípade by sa celoslovenská bojovná organizácia učiteľov zrodila z drobných, každodenných zápasov o čiastkové ústupky na jednotlivých školách. Malé skupiny učiteľov, ktorí sú aktívni na svojich pracoviskách a nadobúdajú skúsenosti so sebaorganizáciou, by sa postupne rozrastali a kryštalizovali by do mestských a regionálnych organizácií. Nad touto základňou by potom vyrástla celoslovenská koordinácia.

Špecifiká ISU

No keďže tradícia takýchto drobných bojov chýba (čo súvisí aj so spomínanou fragmentáciou, v dôsledku ktorej akoby niet o čo bojovať na úrovni jednotlivých škôl), ISU sa zrodila takmer opačným spôsobom. Na začiatku bol nepodarený odborársky štrajk za mzdové požiadavky v roku 2012. Keď po troch dňoch skrachoval, niekoľko škôl naň nadviazalo nezávislým, tzv. „štafetovým štrajkom“.8 Jeho hovorcovia a aktivisti neskôr zakladali Iniciatívu bratislavských učiteľov (2015), ktorá verejnými akciami (skupinové darcovstvo krvi, demonštrácie) upozorňovala na nesplnené požiadavky z roku 2012. Títo učitelia vyzývali svojich kolegov v iných mestách na zakladanie podobných skupín, ktoré sa koncom roku 2015 sformovali do celoštátnej iniciatívy a v januári 2016 vyhlásili celoslovenskú štrajkovú pohotovosť.

Vzniku ISU teda nepredchádzali malé (úspešné či neúspešné) konflikty na jednotlivých školách, prostredníctvom ktorých by organizácia zapustila korene na pracoviskách. Verejné podujatia bratislavských učiteľov sa od začiatku orientovali na celoslovenské požiadavky (mzdy, dofinancovanie rezortu atď.) a mali byť inšpiráciou na založenie nových iniciatív s rovnakými požiadavkami. Vznikajúce lokálne skupiny mali neskôr fungovať ako organizátorky štrajku. A ten mal byť ďalším mohutným impulzom k pohybu a organizovaniu sa.

Organizačné slabiny štrajku treba podľa nás hľadať práve v tomto príbehu vzniku. Učiteľské iniciatívy „pozbierali“ aktívnych a odhodlaných učiteľov z rôznych pracovísk v rôznych mestách a obciach. Nemali však za sebou silnejšiu základňu na školách, v každodenných pracovných životoch – takú, aká sa dá získať len v malých bitkách, ktoré postupne presviedčajú váhavých a vytvárajú nové kontakty medzi odhodlanými. Preto sa ISU musela tak výrazne orientovať na mobilizáciu prostredníctvom sociálnych sietí a prítomnosti v médiách. Kompenzovala ňou absenciu predchádzajúcich kontaktov.10 Po výzve na štrajk (11. januára 2016) sa počas dvoch týždňov malo dobehnúť to, čo sa za normálnych okolností rodí podstatne dlhšie.

Samotný štrajk prebiehal mimo rámca kolektívneho vyjednávania a akéhokoľvek odborárskeho krytia. ISU sa odvolávala na ústavné právo na štrajk. Do štrajku preto učitelia vstupovali ako „občania“, ako jednotlivci. Iniciatíva touto formou štrajku vstupovala na neprebádaný terén, takže jej snaha zamedziť právnym postihom voči účastníkom bola pochopiteľná. Dala však štrajku dosť miernu a individualizovanú tvár.

Štrajkujúci sa napríklad nijako nepokúšali (aspoň podľa dostupných informácií) zabrániť tomu, aby riaditelia otvorili školy s pomocou neštrajkujúceho personálu. Vďaka tomu sa na mnohých miestach podarilo zabezpečiť obmedzenú prevádzku, ktorá stačila na oslabenie štrajku. Zo správ tiež nie je zrejmé, či (a do akej miery) na jednotlivých školách vznikala nejaká obdoba štrajkových výborov, ktoré by sa usilovali pôsobiť na váhajúcich a presviedčať ich, prípadne by navštevovali iné školy a koordinovali svoju činnosť s kolegami. Zdá sa, že väčšina štrajkujúcich zostala v polohe „izolovaných jednotlivcov“ (aj v prípade, že na pracovisku štrajkovali viacerí). Miestami ich „zospoločenštenia“, ich premeny na kolektív pracujúcich, ktorí vedú spoločný zápas, boli až demonštrácie a sprievodné podujatia. Po nich sa väčšina učiteľov rozišla svojimi cestami domov – opäť ako jednotlivci.

Aby sme sa však vyhli nedorozumeniu: nejde nám o kritiku ISU na spôsob „A-ha! Mali ste to robiť inak!“. Iniciatíva skrátka dospela k záveru, že po niekoľkých rokoch pokoja v celom sektore (a „neplnenia sľubov“) prišiel čas zabojovať za zásadné zmeny, ktoré by sa týkali všetkých pedagógov. Cesta postupnej sebaorganizácie by znamenala ďalšie prestoje, ktoré sa Iniciatíve asi zdali neprijateľné. Preto išla do rizika a štrajk potom nadobudol podoby, ktoré sme opísali vyššie. A ak by sa organizátori rozhodli inak, vždy by zostávala nepríjemná otázka, ako a za čo vlastne bojovať na jednotlivých školách, ak zvýšenie miezd je na tejto úrovni mimo dosahu.

Dokončenie o týždeň.


Všetky články Karmíny o učiteľskom štrajku


  1. V texte používame prevažne mužský rod, pretože v slovenčine je uvádzanie oboch rodov zdĺhavé a komplikuje text. Bolo by však celkom na mieste, ak by sme všade hovorili o učiteľkách-ženách, keďže vzdelávanie je najviac feminizovaným odvetvím slovenskej ekonomiky po zdravotníctve a sociálnych službách. 

  2. Všetky údaje o štrajkoch pochádzajú z dokumentov Iniciatívy slovenských učiteľov, resp. z novinových správ. Užitočné informácie o prvom štrajku obsahuje aj materiál Stupňovaný štrajk: Manuál z dielne ISU. Dianie v školstve do januára 2016 prehľadne zhŕňa chronológia TASR

  3. Porovnanie tohto zvýšenia s predchádzajúcimi pozri v grafike ISU

  4. Treba zdôrazniť, že táto jednota sa týkala len pedagogických a odborných zamestnancov. V požiadavkách ISU nijako nefigurovali nepedagogickí zamestnanci (personál jedální, technicko-hospodárski pracovníci atď.), ktorých mizerné postavenie je všeobecne známe. Týmto aspektom sa v článku ešte budeme zaoberať. 

  5. Ako „sociálna mzda“ sa tu označujú dávky a služby, ktoré pracujúcim spravidla poskytujú verejné inštitúcie a ktoré sa hradia z verejných zdrojov. Platia sa teda z prostriedkov, ktoré pochádzajú z daní a odvodov. Závisí od povahy daňového a odvodového systému, či sa na ich financovaní podieľa viac kapitál, alebo pracujúci. Tak či onak, zo spoločenského hľadiska predstavuje sociálna mzda dávky a služby, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie existencie a práceschopnosti zamestnanca – na vytvorenie a udržiavanie jeho kvalifikácie, na starostlivosť oňho, keď ochorie alebo zraní sa, na preklenutie obdobia, keď si hľadá prácu atď. Z tohto hľadiska preto ide o súčasť mzdy, hoci ju zamestnanec nedostáva na účet spolu s bežnou mzdou a ani ňou nemôže voľne disponovať. 

  6. Pozri seriál Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014)

  7. Hoci zvonka to tak nepôsobilo, ak sa pozorovateľ zameral len na hovorcov hnutia a nevšímal si ľudí v dave. Disproprocia medzi podielom žien v radoch pedagogických a odborných zamestnancov na jednej strane a medzi „tvárami ISU“ na druhej strane by mohla byť námetom na ďalšie kritické poznámky. Treba však povedať, že ženy-učiteľky boli oveľa viditeľnejšie na verejných podujatiach (demonštrácie, diskusie), a to aj v aktívnych rolách. 

  8. V tomto článku sa školským odborom nebudeme podrobnejšie venovať. Stojí však za to, aby sme vyvrátili aspoň jeden mýtus. Mnohí si zrejme myslia, že štrajky v roku 2016 by bol úspešnejšie, ak by aspoň jeden z nich podporil aj OZ PŠaV. Práve príklad z roku 2012 ukazuje, že by to tak vôbec nemuselo byť. Vtedy sa štrajk po troch dňoch skončil nielen v dôsledku zmätočných vyjadrení podareného predsedu. Miera zapojenosti síce spočiatku bola vysoká (z hľadiska počtu škôl po celom Slovensku, aj z hľadiska počtu štrajkujúcich na jednotlivých školách), ale rýchlo klesala. Účastníci začali strácať odhodlanie. Štrajk k nim prišiel ako nápad zhora a podľa toho sa k nemu aj správali. Ak by sa odbory pridali k štrajkom v roku 2016, čelili by podobným problémom ako ISU. V školstve fungujú len papierové organizácie – skutočná mnohotisícová organizácia s aktívnou základňou, ktorá má skúsenosti z kolektívnych bojov, tam nie je. 

  9. materiáli ISU (s. 36) sa uvádza, že počas prvého štrajku sa v internetovej zbierke (nezávislej od učiteľskej Iniciatívy) podarilo získať na pomoc štrajkujúcim až 62 000 € v sumách od 50 do 520 €. 

  10. Zaujímavým námetom na ďalšie skúmanie by bola otázka, čo učiteľský boj ukázal o organizovaní sa prostredníctvom internetu, resp. sociálnych sietí. Zdá sa, že by sa nemalo preceňovať.