Učiteľský štrajk: vysvedčenie (2)

12. jún 2017

predchádzajúcej časti sme opísali niektoré prednosti a zaujímavé momenty učiteľského hnutia. Išlo predovšetkým o to, že ho zorganizovali radoví zamestnanci nezávisle od odborov. Predkladali tiež požiadavky, ktoré boli rovnostárske a aspoň sčasti sa orientovali na záujmy všetkých pracujúcich. Zároveň sme sa pokúsili vysvetliť niektoré charakteristiky učiteľských štrajkov zo špecifík organizácie práce v tomto sektore.

V tejto druhej časti chceme upozorniť na tri momenty, ktoré súviseli s tým, že ako zamestnanci verejného sektora sa učitelia dostali do konfrontácie so štátom. Bližšie sa pozrieme aj na otázku mobilizácie nepedagogických zamestnancov.

Štát, politika a daňoví poplatníci

Učitelia sa svojimi požiadavkami dostali do sporu so štátom. K tomu treba dodať tri poznámky. Po prvé, štát je veľmi mocný oponent, ktorý napríklad lepšie znáša ekonomické straty než bežná firma. Zároveň má na svojej strane obrovský organizačný aparát. V prípade učiteľského zápasu to bolo nielen ministerstvo školstva a školské úrady, ale aj lojálna časť samosprávy. Primátori, starostovia, zastupiteľstvá – všetci vytvárali tlak na riaditeľov, aby udržali školy otvorené.

Za chrbtom úradníka tiež vždy číha represívny aparát. V moderných dejinách Slovenska nájdeme tri známe prípady, keď o štrajku rozhodoval súd. Vždy išlo o boje vo verejnom sektore: v bratislavskej hromadnej doprave v roku 1997, na železnici v roku 2003 a v nemocniciach v roku 2006. K nim treba prirátať aj novelu Trestného zákona z roku 2013, ktorá umožňuje postihovať zdravotníkov, ak odmietnu nastúpiť do služby počas „núdzového stavu“.

Vláda však proti učiteľským štrajkom nepoužila justičný systém, a to aj napriek tomu, že z právneho hľadiska sa pohybovali na nepreskúmanej pôde. Ukazuje to, že si bola istá vlastnou pozíciou a účinnosťou iných opatrení. Rozhodla sa vyčkávať, nereagovať, pôsobiť skryto, prostredníctvom lokálnych aparátov (starostovia, úradníci, riaditelia) a nechať štrajky „vyhniť“. Fungovalo to už vo februári; na jeseň sa tohto postupu držala ešte dôslednejšie.

Verejný sektor a vysoká politika

Po druhé, konfrontácia so štátom automaticky vedie k „politizácii“ celého konfliktu – v zmysle parlamentnej politiky. Dá sa veľmi ľahko odhadnúť, ako sa politické strany postavia k štrajku vo verejnom sektore. Závisí to len od toho, či sú vo vláde. Keď bol Smer-SD v opozícii, verbálne podporoval učiteľské i lekárske akcie,1 zatiaľ čo v tom čase vládnuce pravicové strany boli proti nim. Tentoraz sa úlohy jednoducho vymenili. Viacerí pravicoví politici zacítili príležitosť povoziť sa na vlne učiteľskej nespokojnosti. Hoci žiadna viditeľná spolupráca medzi ISU a politickou pravicou sa nekonala, stačilo to na to, aby sa časť „ľavicovo“ orientovanej verejnosti, vrátane niekoľkých intelektuálov, postavila proti štrajku. Intelektuáli sa v súlade so svojím spoločenským poslaním sústredili na ideologickú produkciu: šírili pomätené teórie o „pozadí“ štrajku, prípadne ozaj ľavicovo mudrovali o tom, že pred voľbami sa nepatrí štrajkovať. A naopak, štrajk podporovala aj tá časť verejnosti, ktorá s ním spájala skôr protest voči skorumpovanému Smeru a nádeje na povolebnú zmenu alebo rôzne ezoterické predstavy o „lepšom vzdelávaní“.

Bol tu tiež jeden podstatný rozdiel oproti situáciám, keď bol Smer-SD v opozícii. Väčšinu relevantných slovenských médií zjednocuje to, že ak aj vo svojich politických komentároch nie sú vyslovene pravicovo orientované, sú kritické voči Smeru. V prípade učiteľského štrajku, ktorý sa začal tesne pred parlamentnými voľbami, to znamenalo, že sa postavili na jeho stranu a dali mu všetok priestor, ktorý si len mohol želať. Implicitný sympatizujúci postoj médií bol zrejmý z redaktorských otázok, z tónu správ či zo zloženia diskusných relácií. Veľmi sa líšil od stanoviska, ktoré médiá zaujali k akcii nemocničných lekárov v roku 2011. V očiach ľudí, ktorí dejiny chápu ako následnosť sprisahaní (a na ľavici ich, žiaľ, nie je málo), to ešte posilnilo dojem, že učiteľský štrajk je akciou politickej pravice.2

Ideológia daňového poplatníka

A po tretie, bez ohľadu na to, či je moc v rukách pravice alebo ľavice, štát sa pri zrážkach so zamestnancami verejného sektora vždy môže spoľahnúť na účinok ideológie daňového poplatníka.

Keď štrajkujú zamestnanci súkromnej firmy, ostatní pracujúci nemajú dôvod sa tým zaoberať – azda s výnimkou tých, ktorí sú zároveň zákazníkmi tejto firmy. Ak sa k nim vôbec dostane správa o štrajku, ich reakcie môžu siahať od indiferentnosti („No a čo?“) cez prajnosť („Držím im palce!“) až po závisť zmiešanú so sebaľútosťou („Nech si to prídu vyskúšať k nám, to by pozerali!“). Zvyčajne však nemajú dôvod rozhorčovať sa alebo žiadať, aby zamestnávateľ so štrajkujúcimi zatočil, prepustil ich a podobne. Ich sympatie sú skôr na strane zamestnancov.3

V prípade bojov vo verejnom sektore to býva inak. Predovšetkým o nich vie takmer každý, lebo sú predmetom celoštátneho záujmu.

Zároveň mnohého „občana“ ovládne takáto predstava: verejné služby sú čosi, na čo aj ja prispievam ako občan štátu, takže zamestnanci verejného sektora sú nepriamo aj mojimi zamestnancami. Preto mám právo očakávať, aby za moje peniaze poskytovali adekvátnu protislužbu. Tento pohľad môže byť spojený s chápaním štátu ako v podstate neutrálnej, ba prospešnej inštitúcie, ktorú stačí racionálne riadiť v súlade s potrebami nás všetkých – asi ako vo vízii Hodnota za peniaze či v predstavách progresívnych Slovákov. Alebo môže byť doplnkom „excelistickej“4 perspektívy, podľa ktorej je štát len nevyhnutným zlom a väčšina nákladov na jeho fungovanie je zbytočná, takže by sme mali jednak žiadať ich znižovanie (alebo premenu na dobrovoľné náklady), jednak očakávať, že za každé euro dostaneme maximálnu protihodnotu – čo znamená, že verejných zamestnancov treba poriadne priškripnúť.

V obidvoch prípadoch sa vychádza z číro ideologickej predstavy, že štát je tu „pre nás“, že ako daňoví poplatníci sme jeho akcionármi a že sme si všetci principiálne rovní.5

Keď príde na štrajk vo verejnom sektore, ideológia daňového poplatníka vedie k automatickej reakcii. „Poplatník“ zrazu nemyslí na to, že aj on chodí do práce a žije zo mzdy, že má šéfa a že sám neznáša, keď je terčom frustrácie zákazníkov. Prehliadne tiež to, že chvíle, keď sám prichádza do styku so štátom (na úrade, na polícii, ako terč sociálnych politík atď.), sú mu spravidla nepríjemné. S gustom sa zhostí úlohy štátneho hospodára a dôvodí:

  1. „Len vďaka tomu, že platím dane, majú títo ľudia prácu…“

  2. „…ale služby, ktoré mi za to poskytujú, nestoja za veľa.“

  3. „Navyše, ako verejní zamestnanci majú výhody A, B a C, ktoré ja nemám.“

  4. „Namiesto toho, aby boli vďační, sa ešte sťažujú a štrajkujú…“

  5. „Nič im nedajte!“

V prípade učiteľov sa v druhom bode poukazovalo na zhoršujúce sa výsledky slovenských žiakov v medzinárodnom testovaní. V treťom bode sa spomínal najmä krátky pracovný čas pedagógov, nenáročnosť ich práce a dvojmesačná letná dovolenka. Týmito hlúposťami sa tu viac nebudeme zdržovať. Pripomeňme len, že analogicky sa argumentovalo aj proti lekárom v roku 2011 a zdravotným sestrám v roku 2016. Jediný, kto má z takej argumentácie prospech, je štát: môže sa na ňu odvolávať ako na „mandát“ od občanov, aby nesplnil požiadavky nespokojných zamestnancov verejného sektora.

Z uvedených troch osobitostí konfliktov vo verejnom sektore sa dá vyvodiť pár všeobecnejších ponaučení:

  • sila protivníka, ktorému čelíme, kladie ešte väčšie nároky na našu organizovanosť, odhodlanie a solidaritu – napríklad vrátane pripravenosti čeliť finančnej tiesni prostredníctvom verejných zbierok na podporu štrajkujúcich,

  • vo vzťahu k automatickej politizovanosti konfliktov je kľúčové, aby si organizácia zachovávala úplnú nezávislosť a pri každej príležitosti sa vymedzovala voči všetkým politickým stranám a skupinám, ktoré sú s nimi personálne alebo inak prepojené,

  • ideológiu daňového poplatníka treba konfrontovať v duchu, ktorý sme už naznačili: aj verejní zamestnanci sú pracujúci a zamestnancom v súkromnom sektore sú určite bližší než „daňoví poplatníci“ z radov ich šéfov a politikov; zároveň treba poukazovať na to, že sama existencia verejných služieb je ústupkom, ktorý kedysi bolo treba vybojovať, a že je v záujme všetkých pracujúcich, aby ho bránili a pokúsili sa preniesť na kapitál čo najväčšiu časť nákladov spojených s jeho prevádzkou.

Vzťah k nepedagogickým zamestnancom

Postoj učiteľského hnutia k nepedagogickým zamestnancom bol problematický. Táto rôznorodá profesijná skupina zahŕňa školský administratívny personál, zamestnancov jedální, školníkov a údržbárov, upratovaciu službu. Spolu ich je okolo 40 000. Od pedagogických a odborných zamestnancov sa (spravidla) líšia nižšou kvalifikáciou, ktorá sa premieta do nižších miezd. Je známe, že tarifné tabuľky nepedagogických zamestnancov sa v niekoľkých platových triedach začínajú pod úrovňou minimálnej mzdy; ich priemerná hrubá mzda je o stovky eur nižšia než priemerná mzda pedagógov.

Zároveň sú zrejme ešte viac fragmentovaní než učitelia. Súčasťou učiteľskej práce je totiž aj vytváranie učiteľskej komunity. Pedagógovia sa pri rôznych príležitostiach stretávajú a prípadne aj nadväzujú dlhodobejšie pracovné kontakty: chodia na súťaže, hosťujú v maturitných komisiách, absolvujú školenia. To všetko sú potenciálne miesta výmeny pracovných skúseností. V prípade nepedagogických zamestnancov nič také neexistuje. Navyše, učiteľské povolanie je „výlučnejšie“ než povolanie kuchárky v školskej jedálni: ak učiteľka odíde z jednej školy, je pravdepodobné, že si najprv bude hľadať zamestnanie v nejakej inej škole. Naproti tomu kuchárke alebo pomocnej sile zo školskej jedálne je ľahostajné, či bude variť v škole, v domove sociálnych služieb, v nemocnici alebo inde. Organizovanie nepedagogických zamestnancov teda čelí ešte väčším prekážkam.

ISU v niektorých vyhláseniach spomínala aj situáciu tejto skupiny zamestnancov, no do svojich požiadaviek nezahrnula nič, čo by sa jej priamo týkalo. Nepedagogických zamestnancov vyzývala, aby sa takisto začali organizovať nezávisle od školských odborov a pripojili sa k učiteľom s vlastnými požiadavkami. Štrajky v roku 2016 však nevyvolali žiadnu mobilizáciu tejto skupiny.

Samozrejme, v tomto postoji mohol byť aj kus učiteľského elitárstva, ktoré vyrastá z deľby práce. Pedagogickí a odborní zamestnanci majú z veľkej časti vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ich práca je takmer výlučne duševná, do značnej miery samostatná a pod kontrolou toho, kto ju vykonáva. Naproti tomu práca nepedagogických zamestnancov si nevyžaduje vysokú kvalifikáciu, je prevažne manuálna a monotónna. Nie je prekvapujúce, ak na takomto základe vyrastie nezáujem, ba nežičlivosť jednej skupiny voči druhej (v oboch smeroch).

Ďalším dôvodom, prečo štrajky zostali čisto „pedagogické“, mohlo byť aj to, že sa nepedagogickí zamestnanci výraznejšie nezapájali ani do nevydareného štrajku v roku 2012. Nedokážeme overiť, či to tak naozaj bolo, ale učitelia to naznačovali pri viacerých príležostiach. Ešte počas spomínaného štrajku sa v tomto duchu vyjadrila aj funkcionárka školských odborov Iveta Majerová. Ak to tak bolo, nepedagogickí zamestnanci tým mohli vyvolať dojem (azda aj správny), že nemajú záujem mobilizovať sa. Neskôr sa s nimi už nepočítalo.

V každom prípade je však otázne, či by explicitné zahrnutie nepedagogických zamestnancov do požiadaviek ISU samo osebe stačilo na ich aktivizáciu. Pravda, mohlo sa to aspoň vyskúšať. Separácia medzi dvoma profesijnými skupinami však (žiaľ) nie je v bojoch pracujúcich ničím výnimočným – spomeňme si na nemocničných lekárov a sestry, prípadne na „kmeňových“ a „agentúrnych“ vo fabrikách. Celkom iste to nie je dôvod, prečo a priori odsudzovať učiteľský boj.

Záver

Skôr než sa načas rozlúčime, chceme ešte letmo spomenúť dva ďalšie momenty.

Prvým je feminizácia učiteľskej profesie, a teda aj hnutia. Ako sa fakt, že väčšina účastníkov štrajku boli ženy, odrazil na charaktere štrajku? Možno si predstaviť, že zďaleka nie všetky učiteľky našli doma podporu pre svoje rozhodnutie zapojiť sa. Samozrejme, nemuseli v tom hrať úlohu len patriarchálne vzťahy, ale aj ekonomické okolnosti: ak rodina závisí od príjmu ženy-učiteľky, jej zapojenosť do štrajku nadobúda iný rozmer, než v prípade, ak je jej plat len doplnkom rodinného rozpočtu.

Navyše, učiteľky na svojich pleciach spravidla nesú nielen platené zamestnanie, ale aj bremeno neplatenej starostlivosti o deti a domácnosť. Ako sa to premietalo do ich angažovanosti v hnutí? A akú úlohu hrá na pracoviskách v školstve rodová deľba práce, v ktorej muži zrejme častejšie zastávajú riadiace funkcie, takže v úlohe riaditeľov či starostov stáli proti prevažne ženským učiteľským zborom? Tieto otázky necháme otvorené. Pripomeňme len, že ISU navonok reprezentovali prevažne muži (resp. v podstatne väčšej miere, než sú zastúpení v celej profesii) a „ženská otázka“ nefigurovala ani v obsahu komunikácie Iniciatívy.

Druhým je vývoj miezd v školstve pred štrajkom a po ňom. Nevydarený štrajk v roku 2012 síce neviedol k splneniu hlavnej požiadavky, teda k razantnému rastu platov. No bývalá vláda ho v určitej miere reflektovala: v rokoch 2013 – 2015 rástli tarifné mzdy o 5 %, v roku 2016 (tesne pred prvým štrajkom) o 4 %. Spolu boli tieto zvýšenia výraznejšie než v predchádzajúcom štvorročnom období (2009 – 2012). Je možné, že tieto zlepšenia trochu spacifikovali nespokojnosť alebo posilnili presvedčenie, že vládu netreba zbytočne provokovať, ak už zvyšuje platy. V období po prvom štrajku sa tarifné mzdy zatiaľ zvýšili o 6 %. Bolo to v septembri 2016, teda znova tesne pred druhým štrajkom. Toto zvýšenie mohlo mať rovnaký účinok, ešte znásobený tým, že prvý štrajk nebol víťazný.

Tieto i predchádzajúce poznámky sú skôr hypotetické a zakladajú sa na pohľade zvonka. V nasledujúcich dvoch týždňoch uverejníme podrobné rozhovory s účastníkom a účastníčkou štrajku, v ktorých sa okrem iného pokúsime preveriť naše úvahy.

To hlavné, čo zaujíma Karmínu a jej priateľky, sa však netýka toho, či požiadavky boli dobré alebo zlé, či sa správne urobilo tamto alebo ono. Kľúčová otázka je, či učitelia, alebo aspoň časť z nich, vyšli z bojov silnejší, jednotnejší a skúsenejší ako predtým – a či vznikli predpoklady na ďalšie, možno úspešnejšie boje. Kolektívne akcie pracujúcich nás tu totiž nezaujímajú len preto, lebo môžu viesť k zlepšeniam v našich každodenných životoch. Rovnako dôležité, ba významnejšie je to, že sú chvíľami, keď berieme kontrolu nad svojimi životmi do vlastných rúk – a táto odvaha pred nami otvára nové horizonty.


Všetky články Karmíny o učiteľskom štrajku


  1. Robert Fico v roku 2003 vyjadril podporu výstražnému štrajku školských odborov. V roku 2006 (ešte počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu) síce vyzval lekárov, aby neštrajkovali, ale zároveň sľúbil, že ak vyhrá voľby, jeho vláda bude viac investovať do zdravotníctva. Aj v roku 2011 vystupovali predstavitelia Smeru ako tí, ktorí chcú „upokojiť situáciu“ v zdravotníctve a splniť požiadavky lekárov. Keď však prišlo na tretie zo zvýšení platov, na ktorých sa lekári dohodli ešte s vládou Ivety Radičovej, Robert Fico vyhlásil: „Ak lekári, ktorým sme o 20 percent zvýšili platy v poslednom období, majú opäť záujem pýtať peniaze, tak sa ich pýtam, čo chcú. Chcú, aby sa zo Slovenska stala krajina, ktorá bude vyradená z eurozóny, len preto, že prekročíme deficit…“ A práve poslanci Smeru (R. Raši, V. Baláž a J. Valocký) v roku 2013 predložili spomínanú novelu Trestného zákona, ktorá zaviedla tresty odňatia slobody za vyhýbanie sa pracovným povinnostiam počas krízovej situácie. Išlo o bezprostrednú reakciu na lekárske hromadné podávanie výpovedí koncom roku 2011. Pozri zákon č. 204/2013 Z. z.. Zákon v hlasovaní podporili všetci poslanci Smeru. Proti nehlasoval poslanec žiadnej strany. Triedny konflikt má čarovnú schopnosť zjednotiť celé politické spektrum v menej dobrej veci. 

  2. Tu treba rozlišovať. Medzi štrajkujúcimi učiteľmi celkom iste bolo veľa voličov pravicových strán. To však zo štrajku nerobí pravicovú záležitosť. Podobne ani to, že Peter Visolajský (ktorý vedie Lekárske odborové združenie) podporil referendum Aliancie za rodinu, ešte nerobí z akcií LOZ homofóbne vystúpenia. Predstava, že akcie pracujúcich treba posudzovať podľa toho, koho volia ich účastníci, a nie podľa obsahu týchto akcií (ich požiadaviek, spôsobu organizovania atď.), je zvlášť stupídnym prvkom ľavičiarskej ideológie. Úplne prehliada, že kolektívne akcie pracujúcich (pravda, s výnimkou takých, ktoré sú otvorene rasistické a pod.) majú potenciál meniť postoje svojich účastníkov, a že práve túto transformáciu si od kolektívnych akcií vždy sľubovala historická ľavica. 

  3. Pravda, mohlo by to byť inak, ak by štrajkujúci boli napríklad migranti či Rómovia. Predstavu o pravdepodobných reakciách si môžeme urobiť aj podľa toho, ako verejnosť vnímala nepokoje nezamestnaných v roku 2004

  4. Ak sa neorientujete v trendy výrazoch: ako „Excela“ označujú Richarda Sulíka pre jeho účtovnícky pohľad na svet. Na Antifašistickej mobilizácii (11. 3. 2017) sa objavil vtipný transparent s nápisom „Proti fašizmu a pravicovému excelizmu“. 

  5. „Ideológia daňového poplatníka“ je vlastne ekonomickým doplnkom politickej „ideológie voliča“, podľa ktorej sa prostredníctvom volených zástupcov všetci podieľame na riadení štátu, v čom sme si takisto všetci rovní. V tomto demokratickom blatku si spokojne krochkajú aj mnohí ľavičiari, hoci jeho ekonomický variant sa im nemusí páčiť.