Učiteľský štrajk: triedny aktív (1)

19. jún 2017

V dvojdielnom článku, ktorý vyšiel v minulých dvoch týždňoch, sme sa pokúsili zhodnotiť silné aj slabé stránky učiteľských štrajkov v roku 2016. Najbližšie dva týždne venujeme podrobným rozhovorom s ich priamymi účastníkmi. V mnohom sa budú dopĺňať, no v inom, naopak, kontrastovať.

Tridsiatnika Igora, ktorý učí na gymnáziu v Bratislave, sme v jeden aprílový večer zastihli doma. V obývačke, ktorá je zároveň kuchyňou a spálňou, nás ponúka fľašou toniku Kinley. Karmína zo slušnosti odmieta a hneď sa začína vypytovať:

Ako dlho pracuješ v školstve a ako si sa tam vlastne ocitol?

Učím vyše päť rokov, nastupoval som v roku 2011. Študoval som učiteľskú kombináciu a do školstva som prišiel hneď po absolvovaní vysokej školy. Predtým som nemal žiadnu prácu na plný úväzok, iba brigády.

Od začiatku štúdia si vedel, že toto bude tvoja kariéra?

Áno. Vždy som mal k učeniu pozitívny vzťah. Predmety, ktoré učím, má bavia aj vo voľnom čase, je to môj koníček. Keď nás na vysokej škole vyzvali, zdvihnite ruku, kto by chcel ísť po škole učiť, tak som sa prihlásil. Ako jeden z mála.

Lenže to si už musel vedieť, že plat učiteľa nie je vysoký…

Áno, to mi bolo jasné, hoci som asi nevedel celkom presne, koľko to je. Ale ani som sa o to zvlášť nestaral. Vedel som, že žijem skôr taký skromnejší život a vždy som tak žil, takže to nehralo významnú rolu. Navyše, keď som dokončil školu, ešte doznievala kríza. Sledoval som ponuky práce, ale takých, na ktoré by som sa mohol hlásiť, nebolo veľa. Učiteľov je však dlhodobo nedostatok.

V tvojej situácii zrejme bolo dôležité aj to, že si mal vyriešenú otázku bývania – bývaš totiž u rodiny. Ak by si bol v inej situácii, možno by si sa musel rozhodnúť inak.

Samozrejme, vychádzal som zo svojej situácie. Ak by som nemal bývanie, asi by som vôbec nemohol ísť pracovať do školstva. Hľadal som si miesto v dvoch mestách a vždy som uvažoval tak, že budem bývať u svojej rodiny, teda za podmienok, ktoré sú oveľa výhodnejšie, než keby som platil trhovú cenu prenájmu.

V školstve si už vyše päť rokov. Keď súčasnosť porovnávaš so začiatkami, máš pocit, že sa tvoje ekonomické postavenie zlepšilo?

Plat mám rozhodne vyšší, asi o päťdesiat percent.

To znamená, že na začiatku musel byť naozaj nízky.

Moja prvá výplata bola 407 eur v čistom. Odvtedy stúpla – nabral som odpracované roky, zvyšovali sa tarifné platy, dostávam nejaké osobné ohodnotenie.

Ako je to s tvojou pracovnou dobou? Vyvíjala sa nejako?

Pracovná doba sa odvíja od výšky úväzku. Ja som mal vždy základný úväzok, teda dvadsaťdva alebo viac hodín. Najviac som mal 27. V súčasnosti mám z hľadiska odučených hodín rovnakú pracovnú dobu ako na začiatku.

Popri odučených hodinách vykonáva učiteľ aj ďalšiu prácu, často mimo školy. Koľko hodín týždenne zhruba stráviš takou prácou?

Veľmi sa to menilo s odučenými rokmi. Prvý a druhý rok boli hotové peklo. Po príchode z práce som každú noc do dvanástej, do jednej pracoval na prípravách. Situácia bola taká, že som zo dňa na deň zisťoval, čo budem učiť.

Ako je to možné?

Nepoznal som plány. Nikdy v živote som predtým nevidel osnovu, teda vzdelávací program. Ten sa v škole rozpracúva do podoby konkrétnych hodín. Kedysi sa tomu hovorilo tematické výchovno-vzdelávacie plány. Počas posledných dvoch rokov magisterského štúdia som sa špecializoval na to, čo ma zaujíma. Lenže učiť musíš všetko možné, nielen témy, ktoré si vyberieš. Potom zrazu v utorok zistíš, akú tému učíš v stredu. Ja som to bral poctivo, takže som vždy išiel do knižnice, napožičiaval si literatúru, pripravil sa a na druhý deň som o naštudovanej téme hovoril žiakom. Na vysokej škole som sa vôbec nestretol s vecami, ako je triedna kniha, internetová žiacka knižka, katalóg žiakov, školský vzdelávací program – všetko bolo pre mňa nové. Prvý rok bol ťažký, bolo to hrozné obdobie a nerád na to spomínam.

„Bod číslo jeden sú určite platy, to rezonuje medzi všetkými, bez ohľadu na vek a špecializáciu.“

Prečo si sa na to nevykašľal?

Vedel som, že keď tie prvé dva roky zvládnem, bude to o čosi ľahšie. A tak aj bolo. Teraz dorábam, rozširujem tie prípravy, ktoré som si urobil počas prvých dvoch rokov. Sčasti to už mám v hlave, viem, čo sa kedy bude preberať.

A čo administratívne činnosti?

Tam je rozhodujúce, či si triedny učiteľ. Ak nie, tak sa venuješ triednej knihe, zapisuješ dochádzku, eviduješ prebraté témy, záležitosti okolo plánov. Keď si triedny, tak navyše spravuješ katalóg žiakov, musíš komunikovať s rodičmi, zodpovedáš za celú triednu knihu, zaoberáš sa absenciami, osobnými spismi, vysvedčeniami, individuálnymi študijnými plánmi… Zároveň sú tu rôzne mimoškolské aktivity, ktoré sa môžu týkať každého učiteľa a závisia aj od predmetov, ktoré učí. Najmä matematikári, fyzikári či informatikári majú dosť práce okolo rôznych súťaží, ktorých je v ich predmetoch veľa. Podobne je to v prípade slovenčiny a literatúry.

Týždenne teda odučíš 22 hodín. Koľko priemerne stráviš zvyšnými aktivitami, ktoré vykonávaš mimo školy?

V priemere je to okolo dvoch hodín denne.

A ako je to s tými dvomi mesiacmi „prázdnin“?

Učitelia majú nárok na vyše štyridsať dní dovolenky. Prázdniny sú však nielen v lete, ale aj v zime, na jar a na jeseň. Za rok sú to jediné príležitosti, keď si môžeme vziať voľno. Vtedy čerpáme buď dovolenku, alebo náhradné voľno. Ak učiteľovi nevyjde dovolenka či náhradné voľno, má to neplatené. Alebo príde počas prázdnin do školy a pomáha vedeniu s nejakými úpravami priestorov, administratívou a podobne. Tak to býva aj v lete.

Odborárska zrada

Pamätáš si odborársky štrajk v roku 2012?

Áno, to som už pracoval v školstve.

Čo si si o ňom myslel?

Dozvedel som sa o ňom z médií. Vtedy som sa ešte len začínal orientovať, takže som nebol príliš aktívny. Hneď som však vedel, že sa k štrajku chcem pripojiť. Na našej škole nemáme odbory a nikto z našich učiteľov ani ostatných zamestnancov nie je odborovo organizovaný. Okamžite však vznikla taká atmosféra, že drvivá väčšina kolegov sa k štrajku chcela pridať. Tak sme sa pridali.

To znamená, že aj na vašej škole musela existovať dlhodobá nespokojnosť. Čo je jej hlavnou príčinou?

Bod číslo jeden sú určite platy, to rezonuje medzi všetkými, bez ohľadu na vek a špecializáciu.

Ak sú ľudia dlhodobo nespokojní, neprejavuje sa to na ich práci, na vzťahoch na pracovisku?

Dovolím si povedať, že na našom pracovisku sú nadštandardne kvalitní učitelia, ktorí majú svoju prácu radi. Dávajú do nej veľa energie aj napriek tomu, že platové podmienky sú zlé.

Pri starších učiteľkách a učiteľoch, ktorí už majú rodiny, možno hrá úlohu aj to, že ich príjem nie je jediný, z ktorého žijú.

Áno. Najmä v prípade žien, ktorých manželia zarábajú lepšie.

Ak sú ľudia v škole nespokojní so svojimi platmi, čo môžu urobiť priamo na svojom pracovisku? Môže s tým niečo urobiť riaditeľ?

Neviem presne, koľko peňazí dostáva riaditeľ od nášho zriaďovateľa, teda samosprávneho kraja. Zamestnancom však môže prilepšiť len prostredníctvom osobného ohodnotenia alebo odmien. To prvé je pravidelný príplatok, tie druhé sú jednorazové. A potom je tu ďalšia možnosť – vytvoriť jednotlivému učiteľovi podmienky, nie finančné, ale úväzkové či rozvrhové, pri ktorých to preňho bude o niečo atraktívnejšie, hoci sa mu nezvýši plat. Napríklad dostane rozvrh, v ktorom nemá veľa okien, takže každý deň skončí skôr, napríklad štvrtou, piatou hodinou…

A ide do ďalšej práce?

Napríklad. Alebo, ak má malé deti, ide k nim.

To zrejme môže byť atraktívne pre učiteľky, ktoré sú krátko po rodičovskej dovolenke a majú malé deti.

Presne tak.

A čo druhé zamestnania?

Z jazykárov, ktorých poznám, si asi všetci nejakou formou privyrábajú. Buď súkromným doučovaním, alebo vyučovaním v jazykovej škole. Informatikári programujú, privyrábajú si po firmách, alebo robia súkromné zákazky, najmä pri tvorbe webov a podobne.

Pamätáš si na svojej škole nejaké konflikty ohľadom platov, osobných príplatkov s riaditeľom?

Nie, nič také som nezachytil. Ja sám som nikdy o osobný príplatok nežiadal, ani som sa s vedením nebavil o plate.

To znamená, že skrátka dostaneš platový dekrét a akceptuješ sumu, ktorá sa na ňom uvádza?

Áno, pretože riaditeľa ani nepovažujem za niekoho, kto to má v rukách. Disponuje rozpočtom, ktorého veľkosť nemôže ovplyvniť.

Existovala na vašom pracovisku nejaká skúsenosť s tým, že by sa pedagogický kolektív spojil a navzájom podržal? Napríklad pri sporoch okolo úväzkov, rozvrhov a podobne…

Nie, nič podobné som na škole nezažil.

Štrajk v roku 2012 sa u vás stretol s veľkou podporou. Ako vaše zapojenie vyzeralo z praktického hľadiska?

Z médií sme všetci vedeli, že sa chystá štrajk. S kolegami sme sa dohodli, že určite budeme štrajkovať tri dni a potom sa stretneme a dohodneme, ako ďalej. Riaditeľovi sme oficiálnou cestou oznámili, že sa plánujeme zapojiť. V prvý deň štrajku bola demonštrácia v Bratislave, na ktorú sme išli viacerí. Nebolo to však niečo, čo by nás nejako ohúrilo. Mala klasickú odborársku atmosféru: ľudia dovezení autobusmi, v rukách žlté vlajočky…

Z toho, že na vašej škole nemáte odbory, ale aj z tejto poznámky, je zrejmé, že mnohí učitelia nemajú o najväčšom odborovom zväze vysokú mienku.

To teda nie. Myslím, že sme ho nikdy nepovažovali za hráča, ktorý by nás seriózne zastupoval.

V roku 2012 už existovala aj Slovenská komora učiteľov či Nové školské odbory. Aký bol postoj k nim na vašej škole?

Ako keby ani neexistovali. O ich činnosti som nemal veľa informácií a ani medzi kolegami sa netematizovali.

Ako vieme, odborársky štrajk sa po troch dňoch skončil. Ako ste to vnímali?

Ja strašne. Pre mňa to bola zrada. Boli sme odhodlaní pokračovať. V tretí deň sme sa zišli, aby sme sa dohodli, ako to pôjde ďalej. Nálada bola výborná. Zhodou okolnosti bola v miestnosti zapnutá televízia TA3. Keď sme začali diskutovať, všimli sme si na obrazovke bežiaci titulok – odbory sa po troch dňoch rozhodli ukončiť štrajk. Očami som prebehol po všetkých zúčastnených a videl som zhrozené pohľady. Obrovské sklamanie.

Hovoríš o zrade, ale predstavitelia odborov by na to povedali, že konali pod vplyvom informácií zo škôl, ktoré postupne od štrajku odstupovali.

K tomu sa mi ťažko vyjadruje. Napríklad o našej zapojenosti nemohli mať žiadnu vedomosť. Nikto z odborov s nami nekomunikoval, ani my s nimi. Zo zdravotných poisťovní ešte nemohli mať čerstvé informácie. Je veľa takých škôl, na ktorých veľké školské odbory neexistujú. Ťažko preto povedať, do akej miery boli ich informácie presné. A pokiaľ vedeli, že ich vlastní ľudia, ktorých mohli mať zmapovaných, odstupujú od štrajku, tak je na mieste otázka, ako je to možné. Veď práve tieto pracoviská, na ktorých pôsobia odbory, mali byť tí ťahúni štrajku!

Po ukončení štrajku sa zdvihla vlna nespokojnosti, ktorá sa prejavila v štafetovom štrajku. Boli ste jeho súčasťou?

Nie, to sme už len sledovali. Považoval som to za cenné, ale symbolické gesto. Bol som vtedy na dvoch demonštráciách, kde som prvýkrát videl neskorších lídrov ISU. Tam bola fantastická atmosféra. Na prvej, na Námestí slobody v Bratislave, bolo aj veľa žiakov. Bolo to počas pracovnej doby, ale riaditeľ uvoľnil časť nášho kolektívu z práce, takže sme tam mohli ísť. My sme totiž vyhlásili takú pasívnu rezistenciu. Prvé dva dni po konci štrajku, teda vo štvrtok a v piatok, sme neučili.

Teda v nejakej forme ste predsa len pokračovali v štrajku?

Áno, výučba nefungovala. Žiaci síce boli v škole, my sme boli na pracovisku, ale neučilo sa. Trochu sme verili, že veľký štrajk sa ešte nejako obnoví, ale od štafetového štrajku sme si veľa nesľubovali.

Na jednej strane teda nemáte odbory, lebo ich nepovažujete za skutočných reprezentantov. Na druhej strane však chýbal nejaký iný spôsob organizovania. Zároveň sú ľudia na jednej strane dlhodobo nespokojní a odborom neveria, ale na druhej strane, keď odbory vyhlásili štrajk, radoví učitelia neprevzali iniciatívu a neprinútili odbory pokračovať v ňom…

Pravda je, že chýbali kontakty. Ja som napríklad nemal žiadne spojenie s ľuďmi, ktorí organizovali štafetový štrajk.

„Pokiaľ ide o platy, samo od seba sa nič nezmení. Každý sa snaží riešiť svoju finančnú situáciu individuálne. Ja mám nízke nároky, kolegyňa zase manžela, ktorý zarobí viac.“

Pritom však existuje čosi ako „učiteľská komunita“ – učitelia z rôznych škôl sa medzi sebou poznajú.

Áno, sú tu súťaže, školenia, maturitné komisie, vďaka ktorým sa poznáme. No štrajk v roku 2012 nás zastihol úplne nepripravených. Sám som ešte vôbec nebol zorientovaný, lebo som v školstve len začínal.

Od štafetového štrajku k Iniciatíve

Po štafetovom štrajku prišlo dlhšie hluché obdobie. Ako si ho prežíval?

Videl som, že pokiaľ ide o platy, samo od seba sa nič nezmení. Každý sa snaží riešiť svoju finančnú situáciu individuálne. Ja mám nízke nároky. Kolegyňa zase má manžela, ktorý zarobí viac. Mimochodom, toto má naozaj veľký vplyv. Neviem o takom páre, v ktorom by druhý partner zarábal menej ako ten, ktorý je učiteľom.

Znamená to, že dôvodov na nespokojnosť viac u mladších učiteľov, ktorí napríklad nemajú životného partnera?

Myslím, že takto sa to nedá generalizovať. Nespokojnosť s platmi nie je jasne vekovo ohraničená.

Dalo by sa však povedať, že nespokojnosť pred rokom 2012 nebola dosť veľká na to, aby sa ľudia sami začali organizovať?

Podľa mňa veľká časť učiteľov už dávnejšie rezignovala a neverí, že by sa mohla udiať nejaká zmena. Navyše, keď pracuješ v školstve, tak vieš, že tvoj priamy zamestnávateľ to nemá v rukách. A k tomu, kto to naozaj má v rukách, zase nemáš prístup. A nemali sme medzi sebou ani žiadne kontakty, ktoré by sme mohli využiť.

Po štrajku v roku 2012 vláda viackrát zvyšovala tarifné platy. Do februára 2016 sa trikrát zvýšili o päť percent a raz o štyri percentá. Ako ste to hodnotili? Považovalo sa to za aspoň čiastočný výdobytok neúspešného štrajku?

Úprimne, nepovažovali sme to za citeľné zvýšenie. Štrajk v roku 2012 žiadal, ak sa dobre pamätám, okamžitý nárast platov o asi dvadsať percent.

Príkladom úspešného boja za vyššie mzdy vo verejnom sektore, ktorý sa odohral pred rokom 2012, je hromadné podávanie výpovedí nemocničnými lekármi. Diskutovalo sa o ňom medzi učiteľmi ako o niečom, čím sa dá inšpirovať?

Nie, toto výraznejšie nerezonovalo. Sám som ten zápas nesledoval príliš detailne, hoci som s lekármi sympatizoval. V rozhovoroch s učiteľmi sa to neobjavovalo. Nie som si ani istý, či to vôbec považovali za dobrú vec.

Po neúspešnom štrajku bolo v školstve ticho až do roku 2015. Vtedy sa na jeseň začala aktivizovať Iniciatíva bratislavských učiteľov. Išlo aj o ľudí, ktorí sa objavili už počas štafetového štrajku. Kedy si zachytil ich aktivity?

Zachytil som Zraz dlhých nosov, ktorý bol v novembri. Bol som tam s viacerými kolegami a stretol som tam ľudí z iných škôl, ktorých som už poznal. Prišlo nás asi tristo a bolo vidieť, že ide o väčšie kolektívy z jednotlivých škôl. Veľmi ma to povzbudilo a mal som pocit, že po dlhom čase sa niečo začína diať. Bola to vydarená, veľmi milá akcia. Nemal som žiadne väzby na organizátorov, ale už som si pamätal tváre. Hneď som si ich spojil so štafetovým štrajkom.

Tie jesenné akcie boli tri: Zraz dlhých nosov, Učiteľská kvapka krvi a Babysitting Day – Deň varovania. Každej sa zúčastnilo viac ľudí. Čo ste si od toho sľubovali?

Asi sme nemali konkrétnu predstavu. Bol tu však precedens časovo neobmedzeného štrajku. Najdôležitejším odkazom roku 2012 bolo práve to, že niečo také je možné. Odbory to nastolili ako agendu, ktorej sa potom síce nedržali, ale v našich mysliach to zostalo.

Prvý štrajk v roku 2016

Po týchto troch akciách zase prišli zimné prázdniny. Už krátko po sviatkoch, 11. januára, sa objavila výzva na štrajkovú pohotovosť, ktorá sa šírila v médiách. Ako ste na to reagovali?

Tie akcie nás trochu pripravili na to, že čosi také príde. O štrajku sa síce nehovorilo, ale verejné akcie sme vnímali ako prípravu na niečo väčšie. U nás sme štrajkovú pohotovosť vítali. V mojich rozhovoroch s kolegami sa ukázalo, že všetci sú pripravení, odhodlaní.

Do štrajku zostávali len dva týždne. Bolo treba vydiskutovať si to medzi sebou, oznámiť účasť v ňom vedeniu školy, komunikovať s rodičmi…

Bola to okamžite veľká téma, diskutovalo sa o tom individuálne aj v kolektíve. Väčšina učiteľov je na sociálnych sieťach, takže skoro každý mal informácie na dosah. Bolo jasné, že sa k tomu pripojíme.

Vzniklo na škole čosi ako štrajkový výbor?

Žiadny oficiálny, volený štrajkový výbor sme nemali. Boli však medzi nami kolegovia, ktorí zvolávali stretnutia, napríklad počas veľkej prestávky. K týmto aktívnym kolegom som sa potom pripojil. Na stretnutiach sa diskutovalo o tom, ako bude vyzerať štrajk.

Aká bola účasť na týchto stretnutiach?

Prišli tam všetci, ktorí boli v ten deň v škole.

Boli zástupcovia vašej školy v kontakte s ISU?

Nie, vychádzali sme z oficiálnych informácií na webe, ktoré ISU zverejnila. Iba keď sa vyskytli nejaké špecifické otázky, obrátili sme sa na nich e-mailom.

Čo na prípravy štrajku hovorilo vedenie školy, riaditeľ?

Videl, že chceme ísť do toho. Treba povedať, že rozumie našim požiadavkám a považuje ich za oprávnené. Samozrejme, jeho záujmom je zabezpečiť vzdelávací proces, takže štrajkom rozhodne nebol nadšený. No keď sme na porade všetci zdvihli ruky, že ideme do toho, veľa s tým nemohol urobiť.

Ako to bolo s rodičmi?

V tom čase som bol triedny učiteľ. Nestretol som sa so žiadnym negatívnym stanoviskom zo strany rodičov z mojej triedy. Žiaci to, samozrejme, tiež vítali. Určite boli radi, že budú mať voľno, ale niektorí sa zúčastnili aj na demonštráciách.

Cítili ste nejaké snahy zo strany zriaďovateľa brániť štrajku?

O ničom takom neviem. Pod jedného zriaďovateľa spadá mnoho škôl, takže ak by sa niečo také dialo, neudržalo by sa to v tajnosti. V Bratislave určite zohralo úlohu aj to, že županom je Frešo a pred parlamentnými voľbami, do ktorých išiel ako šéf SDKÚ, nebolo v jeho záujme brániť štrajku.

Myslíš si, že štrajk sa všeobecne považoval za „protivládnu“ akciu?

Ja som to chápal jednoducho tak, že cieľom je prinútiť parlament, aby zvolal schôdzu. Napriek blížiacim sa voľbám ešte poslanci mohli schváliť zákony, ktorými by splnili naše požiadavky. Podpora štrajku v Bratislave však určite súvisela aj s tým, že vládna strana tu nemala silnú základňu. Zažil som aj protest učiteľských odborov v čase Radičovej vlády v roku 2011, takže to môžem porovnať. Tam bolo vidieť, že niektorí učitelia, ktorí sympatizovali s jej vládou, boli trochu miernejší než neskôr, keď už protivníkom bola vláda, ktorú nemali radi.

Zrejme to hralo úlohu aj v postoji rodičov, však?

Mohlo to tak byť, ale vychádzam len zo štatistických údajov o podpore Smeru v Bratislavskom kraji.

Stretol si sa s tým, že by niekto z učiteľov obhajoval štrajk ako „protivládnu“ akciu, ktorej cieľom má byť odstaviť Smer?

Nie, vždy boli prvoradé požiadavky. Z môjho hľadiska vôbec nešlo o to, oslabiť Smer a prilievať percentá opozícii. Samozrejme, opozičné sily a médiá sa toho chytili a snažili sa to využiť, čo je prirodzené. Médiá štrajk zobrazovali ako pozitívnu akciu, čo bol veľký rozdiel oproti tomu, ako pristupovali k hromadným výpovediam lekárov v nemocniciach.

Ako prebiehalo zapojenie do januárového štrajku?

Do štrajku sme išli skoro všetci. Celý prvý týždeň bola škola zatvorená. Väčšina z nás zostala doma, ale chodili sme na demonštrácie a sprievodné akcie. Netvrdím, že všetci, ale vždy tam bola skupinka učiteľov z našej školy. Počas druhého týždňa sme sa postupne začali vracať do práce, takže niektoré ročníky mali vyučovanie. Tretí týždeň už škola fungovala normálne.

„Na verejných diskusiách bolo vidno, ako rýchlo sa ľudia menia pod vplyvom aktivity. Otvorene hovorili o svojich pracovných podmienkach, o svojej životnej situácii.“

Ako si vnímal tie verejné akcie?

Boli skvelé. Diskusie v kaviarňach boli vynikajúce. Z podujatí v meste sa mi najviac páčila živá reťaz, ale aj zhromaždenie pred parlamentom, keď predstavitelia ISU išli na rokovanie výboru.

Čo na nich bolo také dobré?

To vzrušenie, nadšenie, radosť… Pamätám si, že na demonštrácii v prvý deň štrajku husto pršalo. Napriek tomu tam bolo veľa ľudí a nálada bola skvelá. Ľudia z iných regiónov precestovali dvesto či viac kilometrov, len aby prišli na demonštráciu. Stretol som tam kamarátov z rodného mesta, kolegov, ktorých poznám zo súťaží. Dávali sme sa do reči s neznámymi ľuďmi, bola tam ohromná družnosť. Najmä na neskorších verejných diskusiách bolo vidno, ako rýchlo sa ľudia menia pod vplyvom aktivity. Zrazu som v učiteľoch videl sebavedomie, hrdosť, odvahu. Ľudia otvorene hovorili o svojich pracovných podmienkach, o svojej životnej situácii.

Najmä starší zvyknú akékoľvek spoločenské pohyby tohto druhu hneď prirovnávať k Novembru 1989. V našej generácii je to už asi trochu iné. Tebe tento štrajk niečo pripomenul?

Bral som to skôr ako jedinečnú záležitosť. Vlastne nemám s čím porovnávať.

Počas štrajku sa rýchlo dostala na pretras otázka, ako dlho sa to dá vydržať, najmä z finančných dôvodov. Iniciatíva slovenských učiteľov nakoniec neorganizovala vlastnú zbierku, ale vznikla iná, nezávislá zbierka na pomoc štrajkujúcim učiteľom. Akú úlohu hrali ekonomické dôvody v účasti na štrajku a jeho trvaní?

Učitelia, ktorých poznám, boli pripravení obetovať svoju mzdu. Neviem, či mali niečo našetrené, alebo to kompenzovali partneri. Nikto však neuvažoval v horizonte mesiacov. Premýšľalo sa o týždňoch.

Očakávali štrajkujúci, že sa napokon zapojí OZPŠaV a štrajk podrží?

Osobne som takéto očakávania nemal. Školské odbory vnímam ako jednu z mocenských pák vlády a myslím si, že predseda odborov hrá na dve strany. Bolo mi jasné, že sa nezapoja. Mnohí k nim však vzhliadali a čakali, ako sa k tomu postavia. Samozrejme, ak by sa naozaj zapojili, bola by to veľká vzpruha.

Na druhej strane, odbory zdôvodňovali koniec štrajku v roku 2012 poklesom účasti. Možno by sa rovnaká situácia zopakovala: na pár dní by sa zapojili a potom rýchlo vyhlásili koniec.

Áno, ale tie čísla mohli byť dôležité. Ak by sa oficiálne zapojili, určite by stúpla účasť.

Ukázalo sa, že odhodlanie učiteľov a ich pripravenosť obetovať mzdu mali svoje medze. Počítadlo štrajkujúcich sa zastavilo na čísle okolo 12 000. Zloženie sa síce menilo, ale túto hodnotu sa už nepodarilo prekročiť.

Áno, najviac odhodlaní začali už v prvý deň a najneskôr po dvoch týždňoch boli vyčerpaní. Tie ďalšie prírastky nedokázali vykompenzovať odchod tých, ktorí boli v štrajku od začiatku a už nevládali.

Ešte pred štrajkom v januári sa tarifné platy zvyšovali o 4 %. Prejavilo sa to vo februárových výplatách. Myslíš si, že mohli negatívne ovplyvniť účasť v štrajku?

Ako som spomínal, zvýšenia tohto druhu sme vnímali ako symbolické. Reálne sme ich ani nepocítili. Všeobecný pocit bol, že sú to omrvinky.

Ako si vysvetľuješ slabšiu účasť na východe krajiny?

Podľa mňa sú za tým hlavne ekonomické príčiny. Žiť z učiteľského platu v Medzilaborciach je niečo iné než v Bratislave. Na druhej strane, život v Košiciach je určite drahší ako život v malej obci na Západe. Nejde teda o delenie Východ – Západ, ale o ekonomické delenie.

Nie je však zároveň pravda, že ľudia z regiónov mali ťažší prístup k verejným akciám, ktoré boli pri mobilizácii také dôležité?

Áno, ale ako som spomínal, na akciách som stretal aj ľudí, ktorí precestovali polovicu Slovenska, aby prišli. A napokon, podujatia boli aj v iných mestách – v Bystrici, v Leviciach, v Žiline, aj na východe.

Nemyslíš si však, že štrajk mohol byť úspešnejší, ak by mu predchádzala dlhodobejšia mobilizácia? Medzi vyhlásením štrajkovej pohotovosti a štrajkom boli len dva týždne. Informácie sa k ľuďom dostávali prevažne z internetu a médií. Nebolo by účinnejšie, ak by sa mobilizácia orientovala viac na kolektívne stretnutia?

My sme sa tiež všetko dozvedali len z internetu. Nikto z ISU k nám do školy neprišiel agitovať, a predsa sme štrajkovali dva týždne. K internetu a médiám dnes predsa máme prístup všetci. Mali sme k dispozícii tie isté informácie, ktoré mohli mať učitelia všade na Slovensku. Myslím si, že všetky prostriedky na mobilizáciu sa využili. Podľa mňa sa urobilo maximum. A ja by som si ani nikdy nedovolil niekoho tlačiť niekoho do štrajku. Každého vnímam ako autonómneho človeka, ktorý ma vlastný rozum. Veď sú to učitelia, oni by sa sami mali zaujímať, mali byť mať rozvinutú vlastnú individualitu a svoj kritický postoj. Nepovažujem ich za niekoho, za kým by bolo treba chodiť a presviedčať ich. Kto chcel, mohol sa zapojiť.

Je v týchto slovách aj výčitka?

Áno, ale len voči tým, ktorí nečelili zastrašovaniu, nemali existenčné problémy, a napriek tomu sa nezapojili.

„Ani kritici štrajku z radov verejnosti to nevedeli uchopiť. Museli si to vysvetľovať ako opozičnú akciu, ktorú niekto riadi a platí.“

Ako ste sa teda stavali k tým, ktorí štrajk nepodporili?

Nikdy sa nikomu nič nevyčítalo. Ak sa niekto nepripojil, bez debaty sme to akceptovali. Nikoho sme nenahovárali, tobôž, aby sme ho preto ostrakizovali. Bolo to na rozhodnutí každého jednotlivca, každý do toho išiel sám za seba.

Bol to vlastne štrajk jednotlivcov.

Áno.

Ako hodnotíš reakcie vlády na januárový štrajk?

Vznikla iniciatíva, ktorá bola autonómna, do istej miery živelná. Nedalo sa s ňou kalkulovať, lebo sa menila zo dňa na deň. To ich zastihlo nepripravených. Ani kritici štrajku z radov verejnosti to nevedeli uchopiť. Museli si to vysvetľovať ako opozičnú akciu, ktorú niekto riadi a platí. Nemalo to predsedu, bolo to decentralizované, v skutočnosti tam nehral úlohu nikto z tých známych klík. Na slovenské pomery to bolo nevídané. Počiatočné reakcie vlády boli dosť neohrabané, najmä zo strany premiéra. Ešte viac posilňovali odhodlanie ľudí. Chcem však povedať, že bývalého ministra Draxlera považujem za najviac kompetentného zo všetkých, ktorí tu doteraz boli. Že to schytal, lebo bol práve ministrom – žiaľ, čo sa dá robiť.

Štrajk učiteľov na základných a stredných školách plynule prešiel do solidárneho vysokoškolského štrajku. Aký ste k nemu mali postoj?

Vnímali sme to veľmi pozitívne. Začal sa v čase, keď medzi nami zavládlo vyčerpanie. Tretí týždeň som už neštrajkoval ani ja. Nie z ekonomických dôvodov, ale skôr preto, lebo som prestal veriť v úspech celej akcie. Od solidárneho štrajku som takisto nečakal, že zvráti situáciu a prinesie splnenie požiadaviek, ale chápal som ho ako solidárne gesto. Zároveň ho sprevádzalo množstvo veľmi dobrých akcií.

Aj vysokoškolský štrajk sa skončil po troch týždňoch, len deň pred voľbami. Tieto udalosti zrejme ovplyvnili ich výsledok, ako aj prvé kroky novej vlády. Ako si hodnotil jej programové vyhlásenie?

Ako nedostatočné. Ja som bojoval za požiadavky ISU. Tie som chcel naplniť, s nimi som sa stotožňoval. Boli by totiž citeľné – žiadali rast miezd od ďalšieho mesiaca o absolútnu sumu, ktorú by na výplate naozaj bolo vidno. Boli tiež rovnostárske, vyjadrovali sa v sumách, nie v percentách. Boli univerzálne, žiadna diferenciácia medzi učiteľmi.

Prečo sú pre teba tieto momenty také dôležité?

Tá platová požiadavka bola progresívna, pretože by najviac pridala tým, ktorí majú najmenej. Veľmi pozitívne som vnímal aj to, že požiadavky boli univerzálne. Štrajk síce mal svoje centrá a boli tu aj regióny, ktoré sa takmer vôbec nezapojili, ale z hľadiska požiadaviek to bol boj za jeden učiteľský stav.

Stupňovaný štrajk

Ako si prežíval obdobie od konca štrajku do leta 2016?

Bol som sklamaný tým, že sa nepodarilo naplniť požiadavky. To, čo nám sľúbili, som považoval za nedostatočné. Pre mňa ten boj pokračoval, ďalej som chodil na demonštrácie a myslím si, že kolegovia to cítili podobne. Určité sklamanie alebo dezilúzia pramenili z toho, že sa urobilo veľmi veľa a neprinieslo to žiaduci efekt. Vo mne to tiež vyvolalo pocit, akoby sa veci nedali zmeniť zdola. To, čo sa urobilo, však bolo perfektné. Tí aktívni učitelia išlo naplno. Klobúk dolu.

Už pred letom sa začalo hovoriť o ďalšom štrajku. Ako si to bral?

Samozrejme, podporoval som ten nápad. Myslel som si však, že unikátna konštelácia spred volieb sa nezopakuje. Jednak vzhľadom na voľby, ktoré sú obdobím, keď je každá vláda veľmi citlivá. No aj preto, lebo tu bola nahromadená nespokojnosť, ktorá sa štrajkom uvoľnila. A po ňom boli ľudia vyčerpaní. Prejavilo sa to na slabšej účasti v stupňovanom štrajku, a to aj v Bratislave. Na druhej strane, vďaka januáru a februáru sa vytvorili siete, štruktúry, organizačná skúsenosť. Z hľadiska infraštruktúry sa urobilo strašne veľa, a to už nikto nezmaže. To som vnímal veľmi pozitívne.

Ako to vyzeralo s podporou stupňovaného štrajku na tvojom pracovisku?

Znova bola na začiatku veľmi vysoká, porovnateľná s januárom. Znova sa zvolali porady, znova sme sa zhodli, že ideme do toho. Riaditeľ čelil rovnakej situácii ako v januári. S požiadavkami súhlasil, ale samotný štrajk sa mu nepáčil. Môj problém so stupňovaným štrajkom spočíval v tom, že sa začínal príliš skoro. Bol začiatok školského roka. Prichádzajú noví žiaci, je veľa administratívnej práce. Učitelia myslia na iné veci ako počas rozbehnutého školského roka.

Ako vyzerala zapojenosť v prvý deň?

Najmladšie ročníky počas prvého dňa nastúpili do školy. Neučilo sa, ale mali dozor. Niektorí učitelia sa totiž nepripojili a vedenie ich využilo na stráženie detí.

Čím si vysvetľuješ, že účasť v stupňovanom štrajku bola nižšia?

Formálne predpoklady, pokiaľ ide o infraštruktúru, smerovali k tomu, aby účasť bola vyššia. Všetko sa robilo kvalitnejšie. Celá mobilizácia, verejné akcie, komunikácia – všetko bolo na vyššej úrovni ako pri prvom štrajku. Existovala sieť aktivistov v regiónoch, vybudovali sa osobné vzťahy. Z hľadiska infraštruktúry boli predpoklady oveľa lepšie. Možno sa však stupňovaný štrajk nepovažoval za dostatočný. Časovo neobmedzený ostrý štrajk je najsilnejšia forma tlaku. Možno sa to medzi učiteľmi bralo tak, že táto nová forma nedokáže vyvinúť dostatočnú silu.

Po troch týždňoch stupňovania začalo byť jasné, že číslo nebude významnejšie rásť. Ako to vplývalo na náladu?

V januárovom štrajku ešte nebolo s čím porovnávať. V septembri už existoval precedens toho januárového počtu zúčastnených. Ja som tušil, že po prvom dni už nestúpne. Bolo mi jasné, že tí presvedčení nastúpili od začiatku, ale nezostanú v tom celý čas. A tí, ktorí sa pridajú, nedokážu vyvážiť tie straty. Pre mňa bolo smerodajné to prvé číslo. A napriek všetkej tej perfektnej infraštruktúre bolo nízke na to, aby sa vyvinul dostatočný tlak.

Čo na to tvoji kolegovia?

Myslím, že to hodnotili podobne. Viac-menej bolo zrejmé, že sa zapojili tie tradične aktívne pracoviská, ktoré boli viditeľné už predtým.

Nepedagogickí zamestnanci a feminizácia školstva

Ako dosť dôležitá sa nám javí otázka účasti, resp. neúčasti nepedagogických zamestnancov na štrajkoch. V slovenskom regionálnom školstve ich je okolo 40 000, teda menej ako pedagogických a odborných zamestnancov. Ak by sa však zapojili, predsa len by to bola posila. Ako sa na to pozeráš?

Nepedagogickí zamestnanci sú v našom prípade najmä upratovačky a vrátnik. Neprejavovali žiadny záujem o dianie, nijako sa neaktivizovali, ani sa k tomu nevyjadrovali. Ako učitelia s nimi ani nemáme kontakty. Ak s nimi prichádzame do styku, tak len v záležitostiach, ktoré sa týkajú upratovania a podobne.

Ste však na jednom pracovisku, máte spoločné problémy, prinajmenšom tie platové. Nebolo by lepšie, ak by ste sa spojili?

My sme tieto štrajky považovali za akciu pedagogických a odborných zamestnancov. Sami sme teda nič smerom k nepedagogickým neiniciovali. A oni sa k tomu sami tiež nijako nehlásili. Neprichádzame do kontaktu inak, ako keď sa skrížia naše cesty v práci. Sme dve odlišné kategórie zamestnancov. Určite by bolo posilou, ak by sme postupovali spoločne. Iniciátormi tohto štrajku však boli pedagogickí zamestnanci a aj tie požiadavky boli orientované na nás.

Na to by sa dalo povedať – čo bránilo organizátorom, aby požiadavky rozšírili aj na nepedagogických?

A ja na to rovnako môžem povedať – prečo sa oni nezačali aktivizovať? Navyše, oni asi majú trochu iné problémy ako my, a sú to veci, o ktorých my nič nevieme. Teda svoje požiadavky by museli sformulovať sami. Hoci tá platová mohla byť univerzálna. Ale ako hovorím, nikdy som nezaregistroval nijakú snahu ani z jednej strany o nejaké spojenie.

Ďalšia dôležitá otázka súvisí s feminizáciou školstva. Vo všeobecnosti – akú úlohu podľa teba hrá?

Predovšetkým treba povedať, že vysoké zastúpenie žien súvisí s nízkymi platmi. Veľakrát som od kolegýň počul, že by nechceli mať za manžela učiteľa. Muž sa stále často považuje za živiteľa, za toho, kto má mať vyšší plat. Učiteľ v Bratislave nemôže splniť tento nárok. Na druhej strane, kolegyne vôbec nie sú nadšené tým, že je v školstve tak málo mužov. Učitelia-muži sú na pracoviskách vnímaní veľmi pozitívne.

V ISU však boli muži zastúpení dosť výrazne, aspoň medzi tvárami, ktoré sa objavovali v médiách. Myslíš si, že to nejako vplývalo na to, ako učitelia a učiteľky vnímali Iniciatívu?

Nie, skôr sa mi zdá, že lídrov jednoducho považovali za aktívnych jednotlivcov, bez ohľadu na to, či boli muži, alebo ženy.

Už sme spomínali, že ženy-učiteľky často nie sú v pozícii živiteliek, takže živobytie ich rodina primárne nezávisí od ich platu. Mohlo to hrať nejakú úlohu v ich rozhodovaní, či sa zapoja?

Prípadov, keď sa človek nezapojil do štrajku, lebo si to nemohol dovoliť, bolo v mojom okolí málo. Išlo o pár jednotlivcov. Zväčša to boli matky-samoživiteľky alebo mladí ľudia s hypotékami. Ak sa však niekto nezapojil, vysvetľoval to spravidla ekonomickými dôvodmi. Nestretol som sa s tým, že by napríklad rodové vzťahy v rodine zohrali nejakú úlohu v tom, či sa niekto zapojil, alebo nie.

Čo bude ďalej?

Ako sa pod vplyvom oboch štrajkov zmenila atmosféra na vašej škole?

Nikto neľutuje, že sa zapojil. Drvivá väčšina to považuje za pozitívnu skúsenosť. Bežné problémy spojené s výkonom našej práce to však už prehlušili. Vrátili sme sa do starých koľají. Už to nie je téma.

Čo teda zo štrajkov zostalo?

Predovšetkým sa to vyskúšalo. Vznikli určité štruktúry, nadviazali sa kontakty medzi nami. Tie sa podarilo zachovať. V súčasnosti sa síce nevyužívajú, ale je tu ten potenciál. Vie sa, s kým sa dá počítať, kto sa ako aktívne prejavil na danej škole. Vyprofilovala sa širšia skupina aktivistov, ktorí možno neboli zapojení priamo v ISU, ale boli aktívni na svojich školách. Vie sa o pracoviskách, ktoré sa zapájali vo väčšej miere.

Ovplyvnili štrajky vaše osobné vzťahy na pracovisku?

My sme mali na pracovisku dobré vzťahy už predtým. Vlastne aj vďaka nim bol štrajk vôbec možný. Mnohí kolegovia však stúpli v mojich očiach vďaka tomu, ako neochvejne podporovali štrajk, akí boli statoční.

Ako podľa teba vplývali na žiakov?

Žiaci z toho podľa mňa mali veľkú lekciu, pre nich to bolo veľmi pozitívne. Videli u svojich učiteľov skutočnú spoločenskú aktivitu a väčšina si to vážila.

Zmenil sa pod vplyvom štrajkov postoj kolegov ku kolektívnym akciám?

Účasť na verejných akciách ku koncu upadala, čo bolo vidieť na poslednom lampiónovom sprievode. Nahromadená nespokojnosť sa uvoľnila. Nejaký čas potrvá, kým sa opäť nazbiera, a bude to závisieť aj od krokov vlády.

Možno je jeden štrajk ročne pre učiteľov viac než dosť…

Možno. A ako som spomínal, bolo tam viacero unikátnych faktorov, ktoré by sa teraz nezopakovali.

„Radový učiteľ by mal byť pripravený štrajkovať. Nič iné nemusí robiť. Keď bude vyhlásený ďalší štrajk, nech sa pridá.“

Môžeme sa ponúknuť tým tonikom?

Jasné, jasné. Nahrávate to?

Áno. Myslíš, že štrajky zmenili pohľad učiteľov na odbory?

V očiach zapojených ľudí odbory určite ešte viac klesli. Podľa mňa je zrejmé, že neobhajujú záujmy svojej základne a že nenapĺňajú potenciál, ktorý majú. To sa jasne ukázalo v poslednom kolektívnom vyjednávaní, v ktorom sa nedosiahlo nič.

V rôznych diskusiách sa objavili aj návrhy alternatívnych akcií: namiesto ostrého štrajku napríklad hromadné nevykonávanie niektorých administratívnych činností, ako je zapisovanie do triednej knihy. Považuješ to za schodnú cestu?

Nie, s týmto nesúhlasím. Nemá to účinok a boli by z toho iba nepríjemnosti. Postupne by na nás posielali všelijaké inšpekcie. Vôbec to nevnímam ako spôsob, ako vytvoriť tlak, ani by som to nepodporoval, ak by s tým niekto prišiel.

A čo hromadné výpovede, ktoré úspešne použili lekári?

To je iná vec. Viem si predstaviť, že v Bratislave a všade tam, kde je nízka nezamestnanosť a učiteľský plat je výrazne nižší oproti priemeru, by to mohlo byť účinné. Obávam sa však, že by boli do služby povolaní dôchodcovia. Bolo by treba podchytiť kritické množstvo učiteľov niektorých predmetov, ktorí sa ťažko nahrádzajú. Ak by sa zapojili jazykári, informatikári, matematikári, ktorých je nedostatok, tak by to mohlo spôsobiť veľký problém. Týchto ľudí školy zháňajú aj uprostred roka. Neviem, ako vlastne môžu fungovať, ak im chýbajú učitelia niektorých predmetov.

Čo by sa teda podľa teba v súčasnosti malo robiť?

Treba strážiť, aby sa plnili sľuby. Pri každom kolektívnom vyjednávaní sa treba snažiť o to, aby do výsledkov boli zahrnutí aj pedagogickí zamestnanci.

To je pochopiteľné, ale ide o agendu odborov. Čo môžu robiť radoví učitelia?

Ja v tomto období nevidím príležitosť na veľkú akciu. Radový učiteľ by mal byť pripravený štrajkovať. Nič iné nemusí robiť. Keď bude vyhlásený ďalší štrajk, nech sa pridá. Ale veľmi si vážim úsilie aktivistov ISUSKU, ktorí sa aj stále snažia kriticky reflektovať dianie v školstve.

Ďakujeme za rozhovor.


Všetky články Karmíny o učiteľskom štrajku