Učiteľský štrajk: triedny aktív (2)

3. júl 2017

Jedným z kľúčových problémov učiteľských štrajkov bola slabšia zapojenosť niektorých miest a regiónov, najmä na východnom Slovensku. Túto otázku sme ani v rozhovoroch nemohli obísť. Predchádzajúcu besedu s učiteľom Igorom z Bratislavy preto dopĺňame o interview so Simonou.

Má krátko po tridsiatke a pôsobí na základnej škole v Košickom kraji. Rozprávali sme sa pri káve v jednu májovú nedeľu – cez Skype.

Na úvod sa nám, prosím, predstav. Kde pracuješ? Ako dlho, a prečo vlastne?

Šiesty rok pracujem v dedinskej základnej škole neďaleko Košíc, do ktorej chodia deti od materskej školy až po deviaty ročník. Dostala som sa tam viac-menej náhodou. Študovala som síce slovenský jazyk, ale vedecký smer. Než som nastúpila do školy, pracovala som brigádne. Keď som si potom hľadala trvalú prácu, dala som si žiadosť aj do školy. Chcela som to len vyskúšať, ale zapáčilo sa mi to a odvtedy som v tej istej škole.

Učíš len slovenčinu, alebo aj iné predmety?

Učím slovenčinu a na doplnenie úväzku aj angličtinu na prvom stupni. Popritom občas učím, čo príde – niekedy napríklad informatiku. Zároveň som triedna učiteľka.

Teda keď si študovala, ešte si nevedela, že raz budeš učiteľka.

Nie.

Keď si sa uchádzala o zamestnanie, zrejme si už tušila, ako je to v školstve s platmi a ostatnými podmienkami. Hralo to nejakú úlohu v tvojom rozhodovaní?

Už vtedy som mala veľa kamarátov, ktorí sú učitelia, takže som do toho trochu videla. Preto som najprv ani nechcela učiť. Po prvom roku, ktorý som strávila v školstve, som však dospela k záveru, že je to skvelá práca. Samozrejme, nie z platového hľadiska. Skôr to beriem trochu ako dobrovoľníctvo. Zmysel tej práce je veľmi viditeľný. Je ti jasné, že to, čo robíš, má význam. Navyše, v našej škole sa mi veľmi zapáčilo, aj preto, aké máme deti, aká je tam klíma.

Povedz nám o vašej škole trochu viac.

Sme v spádovej obci, do ktorej dochádzajú deti z asi dvadsiatich okolitých dedín. Máme okolo 350 žiakov. Povedala by som, že sme taká tradičná, klasická dedinská škola. Patrí k tomu aj to, že vzťahy sú u nás založené na vzájomnom rešpekte, sme kolegiálni. Samozrejme, nič nie je ideálne, ale na mnohých iných školách, ktoré poznám, je to horšie. U nás je nám riaditeľka oporou a vieme, že sa na ňu môžeme kedykoľvek obrátiť.

Ste s kolegami aj kamaráti? Rozprávate sa o platoch či o osobných problémoch?

To zase nie. Napríklad tu existuje určité pnutie medzi staršími a mladšími. A hoci všetci sedíme v jednej zborovni za jedným stolom, počas dňa nemáme priestor na to, aby sme niečo rozoberali. Sem-tam sa s niekým porozprávam cez veľkú prestávku, ale to len prehodíme pár všeobecných fráz. Po práci si zase každý ide za svojím. Ako skupina sa stretávame len raz ročne na akomsi teambuildingu, ktorý trvá dva dni.

Aké boli tvoje začiatky v škole?

Bolo to ťažké. Priateľ bol tiež učiteľ. Mali sme obaja nástupný plat a bývali sme v podnájme v trojizbovom byte so štyrmi ďalšími ľuďmi. Študentský život teda plynulo pokračoval aj po skončení školy.

Čo si hovoríš po piatich rokoch, ktoré si v školstve zatiaľ strávila? Chceš zostať?

Tak to je zaujímavá otázka. Áno, chcela by som učiť. Mám aj iné aktivity, veľmi ma zaujíma práca s mládežou a rôzne projekty. Viac-menej sa im venujem na báze dobrovoľníctva. Ak by som však mala rodinu, a boli by sme dvaja učitelia, tak by sme vyžili len ťažko. Teraz žijem tak, že dokážem zaplatiť účty, môžem ísť občas na koncert, na výlet. V súčasnosti je pre mňa prioritou to, že ma práca baví. Iné by to bolo, ak by som živila deti.

Teda ak by sa Tvoja situácia zmenila, zrejme by si musela odísť zo školy.

Áno.

„Vždy sa v duchu spýtam, kto tam bude učiť, ak nie ja.“

Spomínala si dobrovoľnícke aktivity, ktorým sa venuješ popri učiteľskom povolaní. Máš aj nejakú ďalšiu platenú prácu, ktorou si privyrábaš?

Áno, ako slovenčinárka robím korektúry textov. Nie je to však tak, že by som sa z každý deň ponáhľala z jednej práce do druhej. Je to skôr nárazové a mám to na prilepšenie. Poznám však kolegu, ktorý každé ráno dochádza z mesta, ktoré je vzdialené takmer päťdesiat kilometrov, do našej školy. Po vyučovaní sa cestou späť zastaví v inom meste, kde učí v jazykovej škole. Potom ide domov.

A ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň? Aký máš úväzok?

Pri určovaní učiteľského úväzku veľa závisí od toho, akého máš riaditeľa. Ja som mala veľké šťastie, lebo riaditeľka nám vychádza v ústrety. Na začiatku som dostala taký zlepenec rôznych predmetov a hodín, ale neskôr sa to zlepšilo. Boli však aj roky, keď som si úväzok musela vyskladať aj z činnosti v družine, teda v školskom klube. Momentálne mám 23-hodinový úväzok.

Tých 23 hodín skutočne odučíš priamo v škole. Koľko hodín stráviš ďalšími činnosťami, napríklad prípravami, administratívou a podobne?

Povedala by som to tak, že moja práca má svoju „praktickú“ a „teoretickú“ časť. Tá praktická, teda samotné učenie, trvá každý deň zhruba do pol druhej. To je tých dvadsaťtri hodín týždenne. Vtedy si v jednom kole – nestíhaš ísť na toaletu, chodíš z hodiny na hodinu, v zborovni si akurát odpiješ z kávy. Si raz v jednej, raz v inej triede, pričom v každej je trochu iná atmosféra, takže sa nezaoberáš len učením, ale riešiš aj výchovné problémy a podobne. Musíš prepínať medzi rôznymi rolami. Od tej pol druhej, niekedy už od jednej, sa začína druhá, teoretická časť mojej práce. Patrí sem administratíva, ktorá je dnes už o čosi jednoduchšia, lebo máme elektronickú triednu knihu. Ako triedna učiteľka sa koncom mesiaca vždy zaoberám dochádzkou, občas riešim záškoláctvo, niekedy aj so sociálnym úradom. Máme dosť veľa detí zo sociálne slabšieho prostredia. Raz do týždňa vediem krúžok, čím strávim dve hodiny. Keď mám toto všetko hotové, začína sa príprava na ďalší deň. Patrí sem aj opravovanie písomiek, diktátov, slohových prác. Toto zvyknem to robiť v škole. Samotné prípravy vyučovania si už robím doma. Niekedy sa potom pristihnem, že je desať hodín večer a stále pracujem. Pravda je, že ma to baví. My tou školou žijeme.

Aké boli tvoje začiatky, pokiaľ ide o prípravy na vyučovanie?

Pre mňa to bol šok, keďže som neštudovala učiteľský odbor. Navyše, nastupovala som okamžite: keď ma prijímali, z riaditeľne som išla priamo do triedy k dvadsiatim piatim žiakom. Ale zapáčilo sa mi to, lebo v učiteľskej profesii je aj trochu herectva, improvizácie. Je to bezprostredná interakcia. Si hodený do vody a – rob!

Koľko odhaduješ, že Ti v priemere týždenne zaberú tie „teoretické“ činnosti?

Niekedy ešte raz toľko, čo samotná výučba. Inokedy je to trochu voľnejšie. Najhoršie to býva, keď príde štvrťrok a polrok. Vtedy sa nakopí veľa písomných prác, ktoré treba opravovať. Povedala by som, že ak berieme do úvahy celý rok, tak mimo samotného vyučovania strávim ďalšou prácou asi štyri hodiny denne.

Pracuješ aj cez víkendy?

Napríklad dnes je nedeľa a pred sebou mám dve kopy prác z celoslovenskej súťaže. Som v porote, ktorá ich bude hodnotiť.

Znie to tak, že si svojou prácou plne vyťažená. Nemáš niekedy chuť vykašľať sa na to?

Samozrejme.

A čo ťa v tom drží?

Vždy sa v duchu spýtam, kto tam bude učiť, ak nie ja.

A nie je to trochu sebadeštruktívne? Obetovať sa, lebo veď kto iný by potom učil?

Áno, je to problém. Mnohí učitelia cítia túto zodpovednosť a preto ani nešli do štrajku. Ja by som bola rada, keby to na všetkých školách fungovalo aspoň tak, ako na tej našej. Hrozné je, že sú veľmi nevyrovnané podmienky. V jednej obci si zriaďovateľ robí čo chce a peniaze nejdú do školy. U nás zase máme so zriaďovateľom veľmi dobrú spoluprácu. Riaditeľka sa tiež snaží odmeňovať každú aktivitu, posiela nás na školenia, podporuje rozvoj školy. Ale hneď vo vedľajšej obci je škola, kde je otrasná situácia. Táto nerovnosť bola jedným z dôvodov, prečo som išla do štrajku. Neštrajkovala som ani tak preto, lebo sama mám málo peňazí, ako skôr preto, lebo celý tento systém je nespravodlivý.

„Keď som sa porovnávala s kamarátmi, ktorí učia na iných školách, tak som si povedala, ci pana, vlastne sa nemám na čo sťažovať!“

Dá sa teda podľa teba povedať, že učitelia sú nespokojní?

V školstve je veľa vecí, ktoré nefungujú. Odráža sa to aj na každodennej práci učiteľa, a preto nemôžeme byť spokojní. Popri platovom ohodnotení je to veľa iných vecí. Zároveň sme však submisívni. Sme zvyknutí na autority. Ak niekto povie, že ideme, tak ideme. Ak je na papieri dosť podpisov iných ľudí, môžem sa podpísať aj ja. Ak riaditeľka povie, že ona nejde do štrajku, ale my ostatní môžeme, ak teda chceme, tak nepôjde nikto.

Myslíš si, že hlavným dôvodom nespokojnosti sú platy? Alebo je to skôr kombinácia viacerých vecí?

Myslím, že skôr to druhé. Nedá sa asi povedať, že u nás sú platy bod číslo jeden. Ako som spomínala, riaditeľka sa nás snaží ohodnotiť spravodlivo. Dáva príplatky, odmeny. Napríklad vianočné odmeny sme mali veľmi slušné. Ale kolegom na škole vo vedľajšej obci neuznávajú ani príplatky za kredity, lebo nemusia. Keď som sa porovnávala s kamarátmi, ktorí učia na iných školách, tak som si povedala, ci pana, vlastne sa nemám na čo sťažovať! Dostala som napríklad ponuku ísť učiť na gymnázium. Zistila som, že za viac práce, respektíve za náročnejšiu prácu, by som tam dostala menej, než mám teraz.

Podľa toho, čo hovoríš, sa zdá, že aj z učiteľského platu sa dá celkom dobre žiť.

Nie je to také strašné. Pravda, život je dnes nákladný. Dvesto eur dám len za nájom. Na konci mesiaca síce všetko vykryjem, aj idem na výlet, aj na koncert, ale žeby som mala jeden celý plat odložený na účte ako rezervu, ako sa niekedy radí, to nie.

Banky a finanční poradcovia v skutočnosti radia, že treba mať odložených aspoň šesť mesačných platov na mimoriadne situácie – keby človek vážne ochorel, stratil prácu a podobne.

(Smiech.) Tak toľko teda nemám.

Štrajk v roku 2012

Pamätáš si štrajk v roku 2012?

Veľmi nie. Vtedy som v školstve začínala a akosi prešiel okolo mňa. Naša škola sa síce zúčastnila, ale ja som sa aktívne nezapájala do diania.

Máte na škole odbory?

Áno, asi polovica mojich kolegov sú členovia.

Aký majú na ne pohľad?

Ten pohľad veľmi zmenil štrajk v roku 2016. Viacerí zistili, že členstvo v odboroch nestojí za to, že z toho máme nejakú zľavu v kúpeľoch. Starší kolegovia sú však stále členmi.

O štrajku v roku 2012 ste sa zrejme dozvedeli priamo od vašej základnej organizácie.

Áno. Podľa toho, aký list dostanú zhora, podľa toho sa správajú. Vlastnú iniciatívu nevyvíjajú. Keď je protestné zhromaždenie, príde autobus, nastúpime, odvezieme sa, vystúpime, zakričíme, zamávame, nakúpime a ideme domov. Pred štrajkom v roku 2012 bola porada, na ktorej sa nás riaditeľka pýtala, čo si o tom myslíme. Odhlasovalo sa, že sa zapojíme.

Ako ľudia reagovali na predčasný a nečakaný koniec štrajku?

Myslím, že ľudia boli sklamaní, ale veľmi sa to nerozmazávalo. Išlo sa ďalej.

Po štrajku, v rokoch 2013 – 2015, bolo dlho ticho. Tarifné mzdy mierne rástli a aktivity odborov utíchli. Ako ste sa pozerali na zvyšovanie platov?

Myslím, že ľudia to brali ako dobrú vec. To zvýšenie síce nebolo veľmi citeľné, ale kolegovia to brali tak, že aspoň sa niečo deje. Pristupujú k tomu tak pasívne.

„Akonáhle prišiel list zhora, z odborového zväzu, s odporúčaním, aby sme sa nezapájali do štrajku, ľudia sa stiahli.“

Iniciatíva slovenských učiteľov

Ďalšie aktivity prišli až na jeseň roku 2015. To už boli akcie Iniciatívy bratislavských učiteľov. Registrovali ste ich?

Áno, do Učiteľskej kvapky krvi sme sa aj zapojili. Naša škola pravidelne spolupracuje s Červeným krížom, takže sme nemohli ísť znova darovať krv. Namiesto toho si každý mohol vziať paragraf a ísť na nejaké vyšetrenie.

A čo Babysitting Day?

Do toho sme sa už nezapojili. To sa už pani riaditeľke nepáčilo.

A Učiteľská kvapka krvi nejako narušila vyučovanie?

Áno, neučilo sa.

Takže vlastne ste štrajkovali.

Áno, myslím, že škola bola zatvorená.

Je zaujímavé, že pani riaditeľka vtedy dopustila, aby sa škola zatvorila, ale Babysitting Day, pri ktorom by zostala otvorená, sa jej už nepáčil.

Áno, bolo to veľmi zaujímavé. Udial sa tam nejaký obrat a neviem, čo presne ho spôsobilo. Aj neskôr, keď som sa ňou rozprávala o štrajku, vystupovala v tom zmysle, že síce súhlasí s požiadavkami, ale nepôjde do toho. Bolo to zvláštne. Myslím si, že tam mohli byť nejaké tlaky zo strany zriaďovateľa. Majú veľmi dobré vzťahy.

Ako ste na škole vnímali tie prvé aktivity Iniciatívy?

Všetkým to bolo sympatické. Aj predsedníčka odborov sa tešila, že konečne prišli mladí ľudia, ktorí chcú niečo zmeniť. Akonáhle však prišiel list zhora, teda z odborového zväzu, s odporúčaním, aby sme sa nezapájali do štrajku, ľudia sa stiahli.

„Ak by štrajk škôl na Slovensku iniciovali riaditeľky a riaditelia, mal by stopercentnú účasť.“

Ako vaša škola reagovala na vyhlásenie štrajkovej pohotovosti, ktoré prišlo 11. januára 2016?

Mali sme poradu a hlasovalo sa. Riaditeľka si chcela vypočuť náš názor, ale vyjadrila sa, že ona do toho nepôjde. Navyše bolo všetkým jasné, že štrajkom prídeme o platy. A tak sa každý stiahol.

Riaditeľka teda najprv všetkým povedala, že sama sa nezapojí, a potom chcela počuť, čo urobia ostatní? Každého, kto by chcel štrajkovať, tým automaticky postavila do rozporu s ňou.

Áno. Keby sa ona zapojila, tak by sa pridali všetci. Ak by štrajk škôl na Slovensku iniciovali riaditeľky a riaditelia, mal by stopercentnú účasť.

Ty si sa však zapojila aj napriek tomu. Ako sa to stalo?

(Ticho.) Ja z toho doteraz čerpám. Bolo to pre mňa veľké prekonanie seba samej. Bola som v Košiciach na stretnutí štrajkujúcich učiteľov. Hovorili tam ženy, ktoré učia na inej škole. Ženy s rodinami, s deťmi. Zobrali sa a zatvorili celú školu. Prišlo mi to také silné – je tu niekto, kto bojuje za nejakú myšlienku, neskrýva sa. V kontraste s naším kolektívom ma to ohromilo. Pár dní po začiatku štrajku som preto s roztrasenými rukami išla za riaditeľkou a oznámila jej, že vstupujem aj ja. Potom som sa cítila hrozne. Na jednej strane úľava a pocit, že za niečo bojuješ, že to má zmysel, že robíš dobre. Na druhej strane pocit viny, že som ostatných zradila. Riaditeľka mi predsa veľakrát pomohla. A ostatní kolegovia sa na mňa pozerali ako na hlupáka.

Aká bola bezprostredná reakcia riaditeľky?

Pýtala sa ma na dôvody, diskutovali sme o tom. Chcela vedieť, či si myslím, že to niečo zmení. Povedala som, že neviem, ale že to chcem skúsiť. Nevyvíjala na mňa nijaký nátlak. Bola len prekvapená a trochu alibistická. Keď som odtiaľ vyšla, išla som na záchod a rozplakala som sa.

Ako dlho si nakoniec štrajkovala?

Myslím, že dva týždne.

Ostatní kolegovia to prešli mlčaním?

Áno. Chybou štrajku podľa mňa bolo, že sme zostali doma. Nemali sme šancu ovplyvňovať tých, ktorí sa hneď nezapojili. Ja som však zhodou okolností počas štrajku išla aj do školy, lebo som mala so žiakmi dohodnuté nejaké mimoškolské aktivity a nechcela som ich odvolať. Rozprávala som sa s kolegami a snažila sa ich presvedčiť. Reagovali v tom duchu, že mi držia palce a že je dobré, že som do toho išla. Nikto sa však nepripojil. Potom som sa už začala viac angažovať vo verejných akciách s ostatnými štrajkujúcimi učiteľmi.

„Teraz si uvedomujem, že aj ja môžem meniť veci. A tento postoj je u mňa veľká zmena.“

Ako hodnotíš tieto akcie?

Podľa mňa bolo veľmi dôležité, že štrajkujúci sa stretávali. Ja by som sa doma zbláznila. Veľmi ma to povzbudzovalo a veľa som sa naučila. Začali sme sa organizovať: zo stretnutia, kde sa najprv všetci prekrikovali, bola zrazu koordinovaná diskusia, z ktorej sa robila zápisnica, plánovali sa ďalšie kroky. Začali sme pracovať ako tím, pripravovali sme podujatia. Stretli sa tam ľudia, ktorí sú aktívni a samostatne rozmýšľajú, uvedomujú si, že netreba čakať, že niekto niečo urobí za nich. Pre mňa to bola veľká škola a doteraz neprekonateľný zážitok. Tu, na východnom Slovensku, je totiž zvykom, že každý len sedí a čuší. Keď niekto iný zavelí, tak ide a ani sa nezamýšľa, kam. Trochu sa to prejavilo aj počas štrajku, keď sa niektoré učiteľky dožadovali toho, aby štrajkujúci z Bratislavy prišli sem a povedali im, čo majú robiť. Ako keby to boli iní učitelia než ony.

Štrajk tesne pred voľbami mohol na jednej strane ťažiť z toho, že každá vláda je vtedy citlivá, na druhej strane sa vystavoval obvineniam z toho, že ho riadi opozícia. Ako si to vnímala?

Stačí, že jeden človek povie, ako to povedal premiér, že ide o spolitizovanú akciu, a už sa to nesie ďalej. Nalepí sa takáto nálepka a každý sa už môže vyhovoriť, prečo sa nezapojil, a ospravedlniť tým vlastnú zbabelosť. Myslím si, že nám to do veľkej miery vzalo vietor z plachiet. Týmto tvrdením sa potom všetko odbíjalo.

Čo dosiahol štrajk?

Spomínala si, že si spoznala veľa ďalších štrajkujúcich. Ako podľa teba ľudia menili pod vplyvom štrajku?

Ja viem, že ja som sa zmenila. Všetko teraz vidím inak.

To znie skoro ako náboženský zážitok.

(Smiech.) Ale nie. Mám však taký pocit oslobodenia. Vieš, ja som tiež taká submisívna. Najprv som si hovorila, čo ja tam len budem robiť. Čo môžem zmeniť? Ale teraz si uvedomujem, že to tak nie je, že v skutočnosti aj ja môžem meniť veci. A tento postoj je u mňa veľká zmena.

A ako sa menili ľudia okolo teba?

Menili sa v pozitívnom aj negatívnom zmysle slova. Postupne odpadávali ľudia, ktorí z toho len chceli niečo vyťažiť. Zostávali tí, ktorí boli rovnakej krvnej skupiny a išlo im len o vec.

Ako to myslíš, že niektorí z toho chceli ťažiť?

Objavovali sa ľudia, ktorí sa chceli zviditeľniť, najmä s politickými zámermi. To bolo veľmi nebezpečné, predovšetkým na verejných akciách. Zrazu tam chcel vystúpiť s príhovorom nejaký lokálny politik. Museli sme to úzkostlivo strážiť.

Spájali ste so štrajkom aj očakávanie, že sa napokon predsa len pripojí aj OZ PŠaV?

Áno. Vo všeobecnosti sme všetci mali veľké očakávania. Išli sme do toho naplno. Čakali sme, že to prelomíme. Ale bolo nás málo.

Fakt je, že celkovo sa zapojilo okolo 15 000 ľudí. Čím si vysvetľuješ, že pri pohľade na mapu štrajkujúcich škôl bolo hneď jasné, že na východe Slovenska je podpora slabšia?

Zdá sa mi, že ľudia sú tu naučení nezaoberať sa verejným životom, nerozhodovať sami za seba, neprejavovať svoj názor. Toto je u nás veľký problém. Nie sme na to zvyknutí a nie sme ochotní nič obetovať.

Myslíš, že tento dôvod mohol byť dôležitejší než tvrdé ekonomické fakty, ako je nezamestnanosť alebo nižšie priemerné mzdy?

Tu každý povie, že sa bojí. Veď aj ja som sa bála, aj ja som sa rozplakala. Neviem to rozumovo zdôvodniť.

To je pravda, ale ty si to premohla.

Áno, a išli do toho aj ľudia s rodinami, ktorí obetovali oveľa viac. Tých som veľmi obdivovala.

Celý štrajk trval tri týždne, no jednotliví učitelia sa do práce vracali aj skôr. Aký bol tvoj návrat?

Bola som sklamaná. Jedna kolegyňa sa vtedy samej seba nahlas spýtala, „A prečo sme vlastne neštrajkovali aj my? Veď poďme do toho aj my!“. Zrazu, keď už je po všetkom, sa objavia takéto hlasy. Hovorím si – teraz? Z toho som bola dosť rozčarovaná. Očividne sa niečo dá zmeniť, ale asi na to treba viac času.

Možno by bolo bývalo lepšie, ak by medzi vyhlásením štrajkovej pohotovosti a samotným štrajkom bol väčší rozostup, ktorý by sa využil na mobilizáciu aj takých ľudí, ako je táto kolegyňa.

Ťažko povedať. Keď potom v septembri prišiel stupňovaný štrajk, tak tá istá kolegyňa hneď povedala, že do toho nejde. Takže ani tak, ani tak…

„Podľa mňa si vláda spočítala, aká je situácia. Vypočítali to na šesť percent ročne – že toľko asi bude stačiť, aby ostatným zalepili ústa.“

Bola si po prvom štrajku na svojich kolegov aj trochu naštvaná?

Bola som hlavne hrdá na seba, brala som to ako veľkú osobnú výhru. A myslím si, že pre všetkých tých 15 000 ľudí, ktorí sa zapojili, to bolo podobné. Veľa ľudí sa zosieťovalo, môžu ďalej spolupracovať. Bola to výborná selekcia, ukázalo sa, s kým sa dá počítať.

A zažila si, naopak, nejaké výčitky zo strany kolegov?

To nie. Ale na vianočnom posedení s kolegami, teda takmer rok po štrajku, bol aj starosta. Mal príhovor, v ktorom zdôrazňoval, ako podporuje našu školu a ako ho teší, že máme nadštandardné vzťahy. Ale že ho veľmi mrzí, keď potom na mapke ISU vidí svietiť našu obec. Samozrejme, narážal na to, že som sa zapojila do štrajku. Bolo to také sentimentálne a vyplývalo z toho, že ja mám niečo proti tej škole a nie som v nej spokojná.

Po konci trojtýždňového štrajku sa začal solidárny štrajk na vysokých školách. Ako na teba zapôsobil?

Ako niečo neskutočné. Ja som z toho bola hotová.

Rezonoval aj medzi kolegami?

Pre mňa to bol veľmi silný moment a myslím si, že aj pre ostatných, lebo to nikto nečakal. Zakrátko sa vysokoškolský štrajk rozbehol aj na východe, v Košiciach. Podarilo sa nám aspoň na chvíľu spojiť aj so zdravotnými sestrami. Zistili sme totiž, že v ten istý deň sme máme verejnú akciu aj my, aj ony. Tak sme ich prišli podporiť, aj s vysokoškolskými študentmi. Keď sestry videli, ako prichádza náš sprievod s bubnami a transparentmi, mali slzy v očiach. Bolo to skvelé, tá solidarita. Je jedno, či si učiteľ alebo niekto iný – keď po tebe šliapu, tak sa musíš ozvať a ostatní ťa podporia.

Považuješ šesťpercentné zvýšenie tarifných platov, ktoré prišlo v septembri 2016, za výsledok štrajku?

Podľa mňa si vláda spočítala, aká je situácia. Zdvihlo sa pätnásťtisíc ľudí, čo nie je obrovská masa, ale predsa len je to sila, s ktorou treba počítať. Tak to vypočítali na šesť percent ročne – že toľko asi bude stačiť, aby ostatným zalepili ústa.

Zdá sa, že to zaberá.

Áno. Ľudia nedovidia ďalej. Na druhej strane, už teraz sú kritickí napríklad k plánovanej reforme s názvom Učiace sa Slovensko. Medzi učiteľmi sa to považuje za niečo, čo nie je reálne. Je to abstraktná vízia.

„Ja som sa na ňu celý čas len ticho pozerala. Nakoniec som jej povedala – viete čo, pani riaditeľka, ja do toho štrajku teraz nepôjdem.“

V súvislosti s reformou sa znova začalo hovoriť aj o racionalizácii školskej siete a o redukcii počtu škôl. To sa týka najmä malých dedinských škôl, čo však nie je váš prípad.

Nie, u nás sa o tom vôbec nehovorí. Ani prepúšťanie sa tu nepovažuje za nejakú hrozbu. Naopak, radi by sme prijali viac asistentov. Máme len jednu asistentku na celú školu. Na ďalších však nie sú peniaze.

Iniciatíva slovenských učiteľov v lete ohlásila plán stupňovaného štrajku, ktorý sa mal začať v septembri. Ako si sa na to pozerala?

Do učiteľských aktivít som bola zapojená od januára do augusta, takže v septembri som sa cítila úplne vyžmýkaná. Slovo „štrajk“ som nechcela ani počuť. Nie však preto, lebo by som si myslela, že to nemá význam. Jednoducho som už nemala silu. Preto som sa do stupňovaného štrajku nezapojila. Samozrejme, ani nikto iný na našej škole. Krátko pred začiatkom tohto druhého štrajku som sa rozprávala s riaditeľkou. Hovorila mi o tom, že sa treba sústrediť na prácu v našej škole, že spoločnými silami si tu dokážeme vytvoriť lepšie prostredie, že dôležité sú hlavne naše výsledky. Ja som sa na ňu celý čas len ticho pozerala. Nakoniec som jej povedala – viete čo, pani riaditeľka, ja do toho štrajku teraz nepôjdem.

Nepedagogickí zamestnanci a školská komunita

Ako vyzerajú vzťahy s nepedagogickými zamestnancami na vašej škole?

Máme ich okolo pätnásť: personál jedálne, upratovačky, školník. Máme veľmi dobré vzťahy, celá naša škola funguje tak komunitne. Na všetky akcie chodia s nami a medzi sebou sa viac-menej poznáme. Posedenia pri kapustnici máme všetci spolu, v jedálni. Keď niekto oslavuje narodeniny, donesú sa koláče. Aj keď máme teambuilding, tak idú s nami.

Iniciatíva slovenských učiteľov zdôrazňovala, že zastupuje záujmy pedagogických a odborných zamestnancov. Zároveň však vyzývala nepedagogických zamestnancov, aby sa tiež začali organizovať, a prisľúbila podporu takejto iniciatíve. Čo si o tom myslíš?

Úplne s tým súhlasím. To je solidarita – povedzte, čo vás trápi a my vás môžeme podporiť.

Lenže nič „nepovedali“…

Nie. Vedia ukázať prstom, zahundrať si, ale nevedia povedať rozhodné slovo a začať riešiť svoju situáciu. Vyjsť so svojej zóny komfortu a niečo urobiť.

Na druhej strane, ISU mohla urobiť ústretový krok tým, že by ich zahrnula aspoň do platovej požiadavky.

Neviem, či najväčším problémom štrajku nebolo vlastne to, že hneď prvá požiadavka bola platová. Ak učiteľ zarába trebárs päťsto eur, na východe je to celkom dosť. A tak si každý povedal, „Nenažranci, mali by byť spokojní!“.

Školstvo je silno feminizované. Myslíš si, že tento fakt hral nejakú úlohu vo vzťahu k štrajku? Napríklad v tom zmysle, že by ženy boli menej ochotné „vyskakovať“?

Samozrejme, je pravda, že v školstve je veľa žien. Podľa mňa je však pasivita všeobecná. Týka sa mužov aj žien – aspoň na východnom Slovensku. Ľudia sa skrátka boja povedať svoj názor.

V rôznych diskusiách sa objavovali aj názory, že konečne prišli muži – teda najviditeľnejší aktivisti ISU – a dali veci do pohybu.

Niektoré učiteľky to tak asi hodnotia. Podľa mňa je to smutné.

A ako sa vo všeobecnosti pozeráš na feminizáciu školstva?

Podľa mňa je dôležité, aby v školstve boli aj muži. Ak doma, v rodine deti vidia, že mama vychováva a otec je živiteľ, a v škole zase vidia len ženy-učiteľky a ženy-vychovávateľky, tak ľahko nadobudnú dojem, že ženy sú tie, ktoré by mali robiť tieto činnosti. Aj preto by malo zmysel, aby v škole videli aj mužské vzory.

Čo považuješ za najväčší prínos štrajkov v roku 2016?

Podľa mňa sa ľuďom ukázalo, že občianska iniciatíva má zmysel. Že je hlúposť a alibizmus, keď si niekto povie, „Čo už len ja môžem zmeniť!“. Naopak, aj z takýchto malých vecí sa rodia veľké veci. My sme nedosiahli to, čo sme chceli, ale možno naše úsilie naštartuje iných a bude pre nich príkladom. Aj tie sestričky – koľko toho obetovali a nakoniec nevyhrali, ale aj tak bolo skvelé, že do toho išli. Alebo aj iní. Napríklad Veľký protikorupčný pochod, ktorý zorganizovali stredoškoláci. Je to nejaký začiatok. Veď sa píše rok 2017 a my tu stále žijeme… kdesi v komunizme, alebo kde.

A posolstvo, ktoré štrajk zanechal v školstve?

Otvorili sme dvere ďalším štrajkom alebo iným akciám. A najmä nejakej zmene myslenia, ktorá spôsobí, že ľudia sa prestanú báť, naučia sa hovoriť svoj názor. Možno len vo svojej komunite, alebo na pracovisku, alebo aj vo verejnom priestore. Že zistia, že ich hlas zaváži, nielen vo voľbách, ale v každodennom živote. A že život sa nekončí za dverami môjho bytu, ale že sa môžem angažovať v množstve vecí.

Čo by teda učitelia mali podľa teba robiť dnes? Jedna možnosť je vyčkávať – veď platy sa budú zvyšovať automaticky.

Nie, určite nie čakať. Na druhej strane neviem, či je riešením pripravovať ďalší štrajk. Ťažko povedať. Nemali by sme byť ticho, treba sa ozývať. Vyjadrovať svoj názor, tak ako teraz pri pripomienkovaní Učiaceho sa Slovenska.

Myslíš, že ak by sa znova dali veci do pohybu, tak by sa znova zapojili aj tí ľudia, ktorí boli aktívni minule?

Nebyť skúsenosti so stupňovaným štrajkom, rozhodne by som povedala, že áno. Ten druhý štrajk však bol zvláštny. Stále nás ubúdalo. Myslím si, že teraz tomu treba zase dať čas. Možno jeden štrajk do roka naozaj stačí. Na druhej strane, teraz už o sebe aspoň vieme.

Vráťme sa na záver k školským odborom. Na začiatku si povedala, že pod vplyvom prvého štrajku v roku 2016 sa výrazne zmenil postoj tvojich kolegov k nim. Myslíš si, že je to definitívne sklamanie?

Myslím si, že väčší dôkaz o tom, že Ondek je neschopný alebo že je bábkou vlády, už nemôžeme dostať. Poznám ľudí, ktorí na to zareagovali tak, že z odborov odišli. A myslím si, že takto prišli o veľa členov. Im by zrejme pomohlo, ak by sa zmenil predseda a namiesto Ondeka by nastúpil niekto iný.

Napríklad niekto z ISU.

(Smiech.)

Ďakujeme za rozhovor.


Všetky články Karmíny o učiteľskom štrajku