Desať téz o koronakríze

Karmína: Desať téz, 2020, 36 strán

Pandémii nového koronavírusu sme v druhej polovici marca venovali sériu troch textov. Vznikli ako reakcia na aktuálne udalosti: prijímanie prvých opatrení, zatváranie niektorých pracovísk, divoké štrajky na severe Talianska. Medzičasom sa toho veľa stalo. Vo viacerých európskych krajinách už (prvá) vlna nákazy odznieva a karanténne opatrenia sa postupne uvoľňujú. Zdá sa, že medicínsky rozmer krízy bude ustupovať. Tým viac sa do popredia dostanú ekonomické účinky pandémie.

V nasledujúcich desiatich tézach sme sa pokúsili zhrnúť, aké ponaučenia sa dajú vyvodiť z doterajších udalostí, a čo môže trieda pracujúcich očakávať od ďalšieho vývoja.

Obsah

1. Kríza napína rozpory kapitalizmu do krajnosti
2. Súčasná kríza zasahuje celé spektrum „reálnej ekonomiky“
3. Bez pracovnej sily je kapitál mŕtvy
4. Pre kapitál má zisk prednosť pred zdravím
5. Pandémia naliehavo pripomína význam práce žien v oblasti reprodukcie
6. Kríza zviditeľnila krehkosť kapitalistického života
7. Štát nie je záchranca, ale orgán kapitálu
8. Správy o „smrti neoliberalizmu“ sú prehnané
9. Po pandémii nás nečaká blahobyt
10. Neexistuje alternatíva

1. Kríza napína rozpory kapitalizmu do krajnosti

O súčasnej pandémii sa niekedy hovorí ako o „exogénnom šoku“. Myslí sa tým, že dnešné problémy globálnej ekonomiky pochádzajú zvonka. Ich príčiny vraj nie sú ekonomické a spoločenské, ale majú pôvod kdesi v divočine. Táto odpoveď na otázku, prečo sa ekonomike zrazu nedarí a ľudia sa dostávajú do existenčných problémov, je nielen vysvetlením, ale aj ospravedlnením. Nedá sa nič robiť: zasiahla vyššia moc, a tak sa teraz bránime, ako najlepšie vieme.

V skutočnosti však spoločenské vzťahy, a osobitne tie ekonomické, hrajú dôležitú úlohu v každom dejstve tejto drámy. Vznik nových ochorení, ktoré prechádzajú zo zvierat na človeka, súvisí s ničením ekosystémov a s tým, ako je spoločensky zorganizované získavanie potravy. Prechod od hŕstky izolovaných prípadov ku globálnej pandémii by nebol možný bez intenzívnej mobility, ktorá nemá len podobu turizmu, ale aj logistiky just-in-time. Keď štáty rozhodujú o karanténnych opatreniach, okrem epidemiologických účinkov majú na zreteli aj otázku, čo sa stane s národným hospodárstvom. Ani reprodukčné číslo nového koronavírusu alebo smrtnosť ochorenia covid-19 nie sú akési číro biologické vlastnosti. Fakt, že v Španielsku sa nakazila takmer tretina všetkých zdravotných sestier, sa nedá vysvetliť iba tým, že poukážeme na čínske netopiere, membránové proteíny a kýchanie. Rovnako súvisí napríklad s tým, koľko ochranných štítov či testovacích súprav sa vyrobilo a ako sa distribuovali. Na každom kroku vidíme mocenské vzťahy, pôsobenie neosobných trhových síl aj vedomé rozhodnutia.

Pohľad, podľa ktorého je súčasná situácia výsledkom pôsobenia akejsi vonkajšej prírody na nevinnú spoločnosť, treba teda odmietnuť. Nie však preto, aby sme skončili pri plytkých odhaleniach typu, „Aha! Za všetko môže systém!“ Dôležitejšie než vysvetľovať pandémiu ako dôsledok kapitalizmu je všímať si, čo situácia, ktorú vyvolala, prezrádza o kapitalizme. Šoky a krízy, nech je ich pôvod akýkoľvek, sa vždy nejakým spôsobom spoločensky spracúvajú. Prostredie, ktoré zasiahnu, môže zmierňovať alebo zosilňovať ich účinky. V jedných spoločnostiach spúšťajú procesy, ktoré by v iných typoch spoločností nemohli nastať. Pritom účinkujú ako kontrastné látky, ktoré sa používajú v medicíne: zviditeľňujú ložiská problémov, konfliktov a napätí, ktoré inak zostávajú v úzadí.

Nerovnováhy a rozpory, ktoré sú pre kapitalizmus charakteristické, tak v týchto dňoch nadobúdajú brutálnejšiu, otvorenú podobu. Zároveň sa extrémne zrýchlil tok udalostí: mierne hospodárske ochladenie z konca minulého roka sa za okamih zmenilo na globálnu recesiu. Jej dôsledkom sa nevyhnú ani krajiny, kde je priebeh pandémie miernejší. V najťažšie postihnutých oblastiach sa však už teraz vyhrotilo protirečenie medzi ziskovosťou a zdravím. Životné podmienky niektorých častí triedy pracujúcich, ktoré boli predtým na hranici znesiteľnosti, sa stávajú neudržateľnými. Ako všetky krízy, aj táto radikálne zužuje okruh možností, z ktorých si aktéri môžu vyberať. Rozhodnutia štátov a firiem jasnejšie prezrádzajú ich objektívne záujmy. A naopak, potreby a požiadavky pracujúcich sa postupne obmedzujú na to, čo je nevyhnutné – ochranné pomôcky, strechu nad hlavou, prístup k obžive.

Tento stav je vážny aj pre kapitál, no to z neho ešte nerobí revolučnú situáciu pre pracujúcich. Jednoduché skratky ako „čím horšie, tým lepšie“ nefungujú. Neexistuje železná súvislosť medzi prepadom životnej úrovne alebo rastom nezamestnanosti na jednej strane a intenzitou či úspešnosťou bojov pracujúcich na tej druhej. Nevidíme žiadne náznaky toho, že by sa kapitalizmus vlastnou váhou rútil k nevyhnutnému kolapsu. Súčasná kríza preto stavia globálnu triedu pracujúcich pred neveselé vyhliadky: viac toho istého, ale vlastne horšieho.

Pritom však otvára, ba vnucuje, niektoré príležitosti. Keďže protirečenia kapitalizmu spoločnosti znázorňuje v grotesknej podobe, predovšetkým umožňuje všeličo pochopiť. Viac než inokedy je teraz dôležité, aby si analýzy zo stanoviska triedy pracujúcich vydobyli svoje miesto, ktoré inak môžu obsadiť reakčné a nacionalistické pohľady. Dlhodobý a globálny posun doprava, ktorý možno sledovať od poslednej krízy, naznačuje, že o ne nebude núdza.

Zároveň vznikajú dva druhy bezprostredných odpovedí – najmä tam, kde má pandémia ťažší priebeh. Tou prvou sú rôzne svojpomocné iniciatívy, od šitia rúšok až po zásobovanie potravinami. Ich politický význam netreba preceňovať, pretože hranica medzi nimi a číro charitatívnou činnosťou je občas tenká. Navyše, ak suplujú činnosti, na ktoré štát (prípadne zamestnávateľ) rezignoval, môžu podporovať dojem, že táto rezignácia je v poriadku. Na druhej strane, prirodzene poskytujú priestor na vznik kontaktov a budovanie elementárnej solidarity naprieč sektormi.

Druhým typom reakcie sú defenzívne boje: za ochranné pomôcky či zatvorenie nebezpečných pracovísk, ale aj na obranu nájomníkov, proti prepúšťaniu, za udržanie miezd a podobne. Vzhľadom na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu možno očakávať, že útokov zo strany štátu a kapitálu bude pribúdať aj po tom, čo pandémia odznie. Je dôležité, aby zápasy tohto druhu mali všeobecnejšiu perspektívu. Chceme k nej prispieť aj týmito tézami.

2. Súčasná kríza zasahuje celé spektrum „reálnej ekonomiky“

Pracujúci na celom svete ešte majú v živej pamäti účinky predchádzajúcej krízy, ktorá vypukla v roku 2008. Krach amerického hypotekárneho trhu vtedy spôsobil hlboké otrasy. Tie viedli k pádu viacerých investičných bánk a ochromeniu úverového systému. Zmrazenie poskytovania úverov spôsobilo, že rôzne odvetvia globálnej ekonomiky postihla vlna bankrotov, prepúšťania a reštrukturalizácií. Operácie, ktoré štáty podnikli na záchranu kapitalizmu, znásobili zadlženie a vystavili krajiny špekulatívnym útokom na trhu s dlhopismi. Nasledovalo dlhé obdobie úsporných opatrení, ktoré zosekali verejné služby a v mnohých krajinách oholili systémy zdravotníctva, školstva či sociálneho zabezpečenia až na kosť.

Pred dvanástimi rokmi boli rozbuškou operácie vo finančnom sektore. Koreňom súčasných ťažkostí kapitálu je demobilizácia pracovnej sily v dôsledku karanténnych opatrení. Tak ako vtedy, aj dnes bezprostredná príčina krízy iba vytvára príležitosti na to, aby sa naplno prejavili nerovnováhy a rozpory, ktoré nahromadilo predchádzajúce obdobie konjunktúry. Skeptické predpovede a neustále revízie očakávaného rastu smerom nadol zapĺňali stránky ekonomickej tlače už niekoľko mesiacov pred začiatkom pandémie.

No hoci ďalšia kríza by skôr či neskôr aj tak prišla, špecifický spôsob, akým prepukla, predurčuje jej ďalší vývoj. Pri predchádzajúcej kríze sa prvé vážnejšie problémy na americkom hypotekárnom trhu objavili v roku 2007. Trvalo viac ako rok, než plnou silou postihli veľkých hráčov vo finančnom sektore. Vtedy tiež prišli prvé záchranné opatrenia. Až začiatkom roka 2009 sa do problémov dostal napríklad slovenský priemysel. Teraz je tempo udalostí podstatne prudšie.

Karanténne opatrenia odtrhli pracovnú silu od kapitálu. Štáty úplne uzavreli niektoré odvetvia ekonomiky. Iné nemôžu poriadne fungovať pre výpadky v dodávateľských reťazcoch spôsobené opatreniami v iných krajinách. Ďalšie zápasia s práceneschopnosťou časti zamestnancov. A napokon, obmedzenie príjmov pracovnej sily, ktorá prišla o mzdu alebo sa musí uspokojiť s jej neúplnou náhradou, stláča nadol spotrebu a likviduje odbyt. Na rozdiel od krízy pred dvanástimi rokmi je účinok na produktívne sektory ekonomiky okamžitý a plošný. Finančný sektor len reaguje na nepriaznivý vývoj v „reálnej ekonomike“.

Promptné sú aj reakcie štátov. Finančný objem opatrení, ktoré zatiaľ schválili USA, už prekonal rozsah operácií z rokov 2008 a 2009. Vtedy bolo prvoradým cieľom poskytnúť finančným inštitúciám záruky a likviditu, aby sa obnovilo úverovanie. Podniky by tak získali prístup k peniazom potrebným na bežné fungovanie. Rovnakú funkciu majú aj dnešné injekcie. Kým však nepominú karanténne opatrenia, nemôžu mať želaný účinok. Nikto ešte nevynašiel spôsob, ako vyrábať autá priamo z peňazí, bez pracovnej sily. To najviac, čo možno dosiahnuť, je zabrániť rozpadu vzťahov, ktoré panovali pred vypuknutím epidémie: udržať zamestnanosť, umožniť firmám splácanie úverov a zabrániť zániku kontaktov medzi dodávateľmi a odberateľmi. Akumulácia má nejaký čas bežať na neutrál, a keď sa obnovia normálne pomery, bude sa môcť rozbehnúť naplno.

Plán, podľa ktorého ekonomiku o pár týždňov vytiahneme z mrazničky, však má vážne trhliny. Napriek štátnemu úsiliu sa ekonomické vzťahy postupne rozpadajú, ako ukazuje raketový rast nezamestnanosti v USA. Navyše, v skutočnosti neexistuje jeden koordinovaný plán na záchranu svetovej ekonomiky, ale desiatky samostatných plánov národných štátov. Tie si konkurujú. Otvorene sa hovorí o tom, že kríza nanovo rozdá karty – a kde sú víťazi, musia byť aj porazení. A napokon, aj bez ohľadu na súťaženie štátov má pandémia svoju vlastnú geografickú dynamiku, ktorá podkopáva globálne ekonomické súvislosti. Ekonomiky regiónov, v ktorých sa koronavírus podarí dostať pod kontrolu, budú ďalej narážať na problémy spôsobené situáciou v iných častiach sveta.

3. Bez pracovnej sily je kapitál mŕtvy

Pandémia koronavírusu ochromuje výrobu tým, že vyvoláva výpadok ľudského faktora. Nákaza a karanténne opatrenia znemožnili pracovnej sile prístup na pracoviská, ktoré bez nej prestali fungovať. Odhaduje sa, že globálna ekonomika v druhom kvartáli tohto roka príde o asi 7 % odpracovaných hodín.

Stránky ekonomickej tlače pritom donedávna obchádzalo strašidlo automatizácie. Ohlasoval sa nezadržateľný nástup robotov, ktoré dokážu presne a rýchlo pracovať aj bez ľudského dozoru. Experti a expertky najmenej tri roky upozorňujú, že nás čaká masový úbytok pracovných miest. Slovensko sa označovalo za krajinu s najväčším podielom ohrozených pozícií, najmä v priemysle. Odkaz pre pracujúcich bol jasný: už čoskoro budú musieť byť zamestnávateľom vďační za každú príležitosť pracovať. Ukazuje sa však, že keď sú naši dobrodinci odkázaní len na roboty a technológie, výrobu nedokážu udržať. Kapitál bez pracovnej sily nejaví známky života.

Pre pracujúcich je to však len symbolické zadosťučinenie. Pandémia rovnako ukazuje, aká závislá je pracovná sila od možnosti pracovať pre kapitál. Strata alebo ohrozenie prístupu k námezdnej práci pre mnohých znamená okamžitú existenčnú tieseň – často väčšiu než obavy, ktoré vyvoláva samotný vírus.

Pravda, v mnohých odvetviach sa počas karantény dá pracovať na diaľku. Kancelársky proletariát si už zvyká na každodenný ofis v domácnosti. Pandémia spôsobila, že práca z domu preniká aj do odvetví, kde sa dosiaľ využívala len zriedka. Je možná vďaka informačným technológiám a „digitalizácii“, ktorá však svet práce aktuálne mení najmä tým, že umožňuje komunikáciu na diaľku. Samotná činnosť zostáva takmer rovnaká a nestáva sa ani produktívnejšou. Naopak, v podmienkach karantény môže produktivita klesať.

Podobne dnes prekvitajú nové formy nákupu a spotreby. Obyvateľstvo veľkomiest v Číne, ktorá je priekopníkom „digitálnej ekonomiky“, prežilo prísne opatrenia aj vďaka masovému využívaniu doručovacích služieb. Tamojšie platformy využívajú na distribúciu aj autá bez šoférov či drony. Rozhodujúcou inováciou však neboli nové stroje, ale flexibilné „zdieľanie“ zamestnancov medzi rôznymi odvetviami. Enormný dopyt po donáškach sa podarilo zvládnuť vďaka armáde pracujúcich a brigádnikov, ktorí s vakmi na pleciach križovali zimné ulice na skútroch a bicykloch. Technológie pomohli skoordinovať logistiku a zorganizovať prácu, no tá zostala na pickerkách, šoféroch, predavačoch či kuriérkach.

Samozrejme, to neznamená, že automatizácia nebude napredovať. Aj pod vplyvom pandémie sa v USA zrýchľuje vývoj autonómnych kamiónov, ktoré raz môžu pripraviť o živobytie milióny truckerov. Podobný vývoj možno očakávať aj v ďalších odvetviach. Treba sa však mať na pozore pred veštbami o úplnej automatizácii a „konci práce“. Nahrádzanie živej práce strojmi je prirodzenou tendenciou kapitalizmu, no cieľom zavádzania strojov nie je prosto odstrániť ľudskú drinu.

Technológie sú pre kapitál zaujímavé, pretože zvyšujú produktivitu a umožňujú získať náskok pred konkurentmi. Zavádzajú sa však iba vtedy, ak pomocou nich možno znížiť náklady na pracovnú silu, prípadne zbaviť sa ťažko ovládateľnej pracovnej sily. Ak sú náklady dostatočne nízke a pracujúci dosť poslušní, kapitál nemá dôvod inovovať. Nahrádzanie ľudí strojmi v jednom odvetví zároveň uvoľňuje nadbytočnú pracovnú silu pre iné sektory, čím sa zväčšuje ponuka pracovnej sily a klesá jej cena. To brzdí zavádzanie nových technológií v ostatných sektoroch. A napokon, využívanie technológií má v kapitalizme extrémne nerovnomerné účinky: jedných pripravuje o prácu, zatiaľ čo práca ďalších sa zrýchľuje a zintenzívňuje.

Rozporuplnosť technického pokroku v réžii kapitálu ilustruje aj súčasná situácia. V podmienkach karantény vyšlo najavo, že naozaj nevyhnutná práca je dnes na pleciach malej skupiny ľudí. Napríklad v poľnohospodárstve EÚ pracuje menej ako 5 % všetkých ekonomicky aktívnych ľudí. To je možné iba vďaka nesmiernemu rastu produktivity v tomto sektore za posledných asi sto rokov. No zároveň sa veľmi názorne ukázalo, že si dokážeme udržať relatívne vysokú úroveň komfortu aj bez množstva práce v iných odvetviach – vrátane práce, ktorá škodí zdraviu či prírode, alebo existuje iba preto, lebo žijeme v kapitalizme.

Táto spoločnosť teda na jednej strane vytvára podmienky na to, aby sme všetci pracovali menej a pritom dokázali pokryť potreby všetkých. Na druhej strane však pre svoju orientáciu na zisk nedokáže tieto podmienky využiť. Spoločnosť zameranú na ľudské potreby, a s ňou aj racionálne zaobchádzanie s technológiami a ľudskou silou, musí vybojovať trieda pracujúcich.

4. Pre kapitál má zisk prednosť pred zdravím

Bezprostredné reakcie národných štátov na pandémiu mali rôzne tempo. Niektoré, napríklad Veľká Británia, dlho váhali s prijímaním akýchkoľvek opatrení. Vo väčšine postihnutých krajín sa však skôr či neskôr ustálil rovnaký prístup. Jeho cieľom je spomaliť šírenie nákazy znížením mobility obyvateľstva. To, samozrejme, zahŕňa aj obmedzenie ekonomickej aktivity. Na druhej strane však aj počas karantény treba zabezpečiť aspoň tie najdôležitejšie potreby ľudí. Preto sa začalo rozlišovať – niekde explicitne, niekde skôr mlčky – medzi „esenciálnymi“ a „neesenciálnymi“ odvetviami hospodárstva.

Esenciálne sektory zabezpečujú základný chod kapitalistickej¹ spoločnosti a zvlášť boj s pandémiou. Neesenciálne sú všetky ostatné, bez ktorých sa načas zaobídeme. Medzi prvými zatvorenými odvetviami bolo spravidla verejné školstvo, ktoré je dobrým príkladom neesenciálneho sektora. Okrem toho, že bez škôl dokážeme vydržať, ich zatvorením sa zabráni blízkym kontaktom veľkých skupín ľudí. Spoločenské potreby ani epidemiologické ohľady však neboli jedinými kritériami, podľa ktorých sa obmedzovala prevádzka odvetví. Aj na vrchole pandémie zostávali na severe Talianska otvorené priemyselné podniky, ktoré zamestnávajú tisíce ľudí a zabezpečili im len minimálnu ochranu, ak vôbec. Pritom nešlo o prevádzky, ktoré vyrábajú pľúcne ventilátory, rúška, ba ani predmety každodennej spotreby. Boli to napríklad automobilky, strojárske fabriky či továrne na módne odevy. V Británii aj napriek vysokej úmrtnosti pokračuje práca v priemysle či na stavbách luxusných hotelov.

Pri rozhodovaní štátov a firiem teda nehralo úlohu len delenie na esenciálne a neesenciálne odvetvia. Nemenej dôležité boli ekonomické ohľady. V ich pozadí je koniec-koncov iné rozlíšenie, medzi produktívnymi a neproduktívnymi sektormi. Verejné školstvo je príkladom neesenciálneho odvetvia, ktoré je zároveň neproduktívne, pretože priamo neprispieva k akumulácii kapitálu.² Mnohé neesenciálne sektory, ktoré sú počas pandémie nepotrebné, sú však produktívne. A čím väčší je ich ekonomický význam, tým väčšia bola pravdepodobnosť, že zostanú otvorené. Aj v čase, keď už mali bežné reštaurácie na Slovensku zatvorené, výroba v automobilkách a u ich dodávateľov bez zaváhania pokračovala – a s ňou aj prevádzka iných obrovských „reštaurácií“, jedální pre stovky až tisíce zamestnancov.

Plynulý obeh priemyselného kapitálu narušili až výpadky dodávateľov, nedostatok objednávok, neudržateľná epidemiologická situácia a v neposlednom rade tlak pracujúcich. Ten mal rôzne formy: od tichého protestu formou individuálneho čerpania práceneschopnosti až po otvorené štrajky v Taliansku či v USA.³ Za pozornosť stoja tlačové správy slovenských firiem, ktorými vysvetľovali dočasné zastavenie výroby. Obavy o zdravie zamestnancov sa v nich obyčajne spomínali ako posledné – po iných, zásadnejších dôvodoch. Ľahostajnosť zamestnávateľov voči zdraviu pracujúcich sa však ukazuje aj v esenciálnych odvetviach a presahuje hranice priemyslu.

Šéfov bolo treba do karantény dotlačiť a očividne sa v nej necítia dobre, na rozdiel od mnohých zamestnancov a zamestnankýň.⁴ Firmy, ktoré prestali vyrábať pre krátkodobé prevádzkové dôvody, využívajú každú príležitosť na to, aby obnovili produkciu. Naprieč krajinami a sektormi boli pracujúci o krok vpred nielen oproti firmám, ale aj štátu a jeho expertom. Napríklad v londýnskom metre navrhli obmedzenia kontaktov na pracovisku sami zamestnanci. Pod hrozbou štrajku presvedčili manažment, aby sa museli dodržiavať. Takto si vynútili aj ochranné pomôcky. Zdravotné sestry v USA, Británii či Rusku odmietajú pracovať bez adekvátnych oblekov a respirátorov.

Čím rýchlejšie sa zhoršuje epidemiologická situácia, tým aktívnejšie pracujúci vystupujú na obranu svojich bezprostredných záujmov. Neexistuje ostrejšie vyjadrenie základného rozporu medzi pracovnou silou a kapitálom, než boj o holý život.

5. Pandémia naliehavo pripomína význam práce žien v oblasti reprodukcie

V zákulisí ekonomík pôsobia odvetvia, ktoré zabezpečujú starostlivosť o pracovnú silu v rôznych fázach jej života: školstvo, zdravotníctvo, ošetrovateľstvo a sociálne služby. Tieto oblasti obyčajne tvoria súčasť verejného sektora a sú silno feminizované. Práca v nich sa spája s nízkou mzdou, značnou psychickou záťažou a v niektorých profesiách aj extrémnym pracovným časom. Jej prekliatím je tiež to, že sa považuje za čosi viac než len prácu – má byť poslaním.

Stredobodom pozornosti je dnes zdravotníctvo. Karanténne opatrenia sa vo všetkých krajinách prispôsobujú jeho obmedzeným kapacitám. Tam, kde pandémia prepukla naplno, čelí zdravotnícky personál, ktorý tvoria z takmer osemdesiatich percent ženy, obrovskému náporu. Všade patria k skupinám, ktoré sa najviac vystavujú riziku. Politici a médiá o nich hovoria ako o „hrdinoch týchto dní“. Prácu zdravotníčok v prvej línii si vraj táto spoločnosť váži.

Nedajme sa oklamať. Nedostatok personálu a vybavenia, s ktorým dnes zápasia postihnuté krajiny, nie je iba výsledkom nedostatočnej prezieravosti. Posledných desať rokov sa naprieč Európou presadzovali úsporné opatrenia s cieľom znížiť výdavky zadlžených verejných rozpočtov. Dotkli sa aj zdravotníckych systémov. Na Západe sa škrtalo, u nás pokračoval trend nízkych investícií a zanedbávania. Prakticky celá Európa roky zápasí s nedostatkom zdravotných sestier. V rámci úspor sa rušili lôžka, ktoré dnes chýbajú. Kto si dnes spomenie na nedávny projekt stratifikácie nemocníc plánovaný na najbližšie roky, ktorý mal zahŕňať ďalšiu redukciu kapacít?

Keď pred asi desiatimi rokmi lekári – a neskôr aj sestry – na Slovensku bojovali za vyššie mzdy či dodržiavanie Zákonníka práce, mali minimálnu verejnú podporu. Proti rozhodnejším lekárom (ktorí boli napokon úspešnejší ako sestry) stála celá politická scéna a všetky médiá. Vďaka zákonu, ktorý vznikol ako reakcia na hromadné podávanie výpovedí, je dnes štát počas núdzového stavu pripravený prinútiť zdravotníkov pracovať.

Ako vždy sa od nich očakáva, že všetko zvládnu. Hoci aj v igelitových vreciach, s jedným respirátorom na zmenu, o smäde a na pokraji vyčerpania – a nezriedka aj za hranicou činností, na ktoré majú kvalifikáciu. V krajinách, kde je situácia najhoršia, preto pohár ich trpezlivosti preteká a objavujú sa protesty. Namiesto heroizácie žiadajú bezpečnejšie pracovné podmienky a primeranú kompenzáciu za riziko. Namiesto falošnej spolupatričnosti potrebujú praktickú solidaritu a podporu.

Pandémia tiež zvýraznila ekonomický význam ďalšej oblasti reprodukcie. Časť práce spojenej s výchovou detí za normálnych okolností vykonáva verejné alebo súkromné školstvo. Bez nej by kapitál nemal k dispozícii veľkú časť pracovnej sily, prevažne ženskej, ktorá by bola viazaná doma. Práve to však stalo, keď sa zatvorili škôlky a prvý stupeň základných škôl. Súčasná situácia predstavuje značnú záťaž predovšetkým pre pracujúce matky, a osobitne pre samoživiteľky: mnohé musia zosúladiť starostlivosť s prácou z domu. Dvojité bremeno nesú aj mimo pandémie, no teraz oťaželo.⁵

Oblasť starostlivosti o seniorov je aj na Slovensku jedným z ohnísk pandémie. Tento sektor je zo všetkých spomínaných najbiednejší, a to nielen u nás. V susednom Rakúsku úplne závisí od lacnej pracovnej sily žien a mužov z Rumunska či Slovenska. Tá pomáha sanovať nedostatok kapacít rakúskeho zdravotníckeho a sociálneho systému. Výpadky v opatere, ktoré takto vznikajú u nás, musia pokryť ženy v druhej línii – spravidla staré mamy či iné príbuzné. Takto funguje nadregionálny reťazec starostlivosti, v ktorom je opatera odstupňovaná až k najviac prekérnej a neformálnej. Ženy v Rakúsku sa môžu venovať zamestnaniu vďaka tomu, že ich odbremeňuje práca žien zo zahraničia. Tie pracujú v legalizovanom systéme čiernej práce a zo svojho príjmu musia živiť agentúry. Práca starých rodičov na konci reťazca je zväčša úplne neformálna a nezaplatená.

Situácia v sektoroch reprodukcie bola napätá už dávno pred pandémiou: fungovali iba vďaka obetavosti, improvizácii a poslušnosti prevažne ženského personálu. Dnešná situácia len zvýrazňuje iracionalitu tejto spoločnosti. Kapitalizmus k starostlivosti o iných ľudí pristupuje ako k problému, ktorý treba vyriešiť s minimálnymi nákladmi. Takmer kamkoľvek sa pozrieme, väčšina činností, ktoré súvisia s opaterou o deti, chorých či starých, je platená mizerne alebo dokonca neplatená – a veľmi nerovnomerne rozložená. Kalkul má dôsledky aj na opačnej strane. Z adekvátnej starostlivosti, ktorá zodpovedá možnostiam 21. storočia, sa stále viac stáva luxus, a to aj v bohatých krajinách. Pandémia nastoľuje otázku, či toto je ten najlepší spôsob, ako sa o seba dokážeme postarať.

6. Kríza zviditeľnila krehkosť kapitalistického života

Uspokojovanie potrieb je v moderných spoločnostiach nerozlučne späté s udržiavaním špecifického spoločenského vzťahu, ktorým je kapitál. Prostredníctvom neho vyrábame prevažnú časť toho, čo spotrebúvame. Námezdná práca pre kapitál je zase pre väčšinu z nás spôsobom, ako sa dostať k tomu, čo potrebujeme na prežitie. Súčasná situácia pripomína, aké nestabilné je toto usporiadanie.

Pracujúci z rôznych sektorov v čase karantény zisťujú, ako ľahko môžu prísť o živobytie. Príprava jedál pre iných ľudí patrí k najstarším ľudským činnostiam vôbec. Sotva možno pochybovať o spoločenskej užitočnosti tejto práce. Kapitalizmus ju však organizuje tak, že ľuďom, ktorí ju robia, umožňuje iba neistú formu existencie. Spája sa s nízkou mzdou, sezónnymi výkyvmi a prekérnymi formami zamestnávania, ktoré sú na hrane zákonnosti. Za podpriemerné a pololegálne zárobky sa od barmaniek, čašníkov či kuchárok očakávajú dvanásť- i viachodinové zmeny. Ani z pohľadu kapitalistov to pritom nie je žiadne eldorádo. Menšie reštaurácie a kaviarne sa pretĺkajú s drobnými maržami, malí podnikatelia sú neraz súčasťou vlastného personálu (hoci privilegovanou) a ich sny sa častejšie než v iných sektoroch končia krachom.

Tieto charakteristiky kapitalistickej gastronómie platia prakticky bez ohľadu na krajinu. Prekérna práca a s ňou spojená extrémna krehkosť živobytia je však typická aj pre ďalšie odvetvia – od činností, bez ktorých sa nezaobídeme, ako je upratovanie, až po uspokojovanie „luxusných“ potrieb, ktoré zabezpečuje kultúrny sektor. V normálnych časoch sa neistota berie ako samozrejmosť. Niekde je dokonca zdrojom pocitu nezávislosti pracujúcich. Teraz má podobu slobody rozhodnúť sa, či zaplatíte nájom, alebo urobíte nákup. Epizódy z individuálnych životov v dôsledku karantény zmasoveli.

Krehké však nie sú len životné podmienky proletárov, ale aj širšie okolnosti výroby. Celé sektory sa spoliehajú na správne načasovanie a dávkovanie vstupov – či už ide o ľudskú silu alebo suroviny a polotovary. Poľnohospodárstvo európskych krajín, a teda aj zásobovanie potravinami, závisí od lacnej sezónnej práce migrantov. Dnes hrozí, že tony plodín zhnijú na poliach preto, lebo ich nebude mať kto pozbierať. Európska únia preto vyzvala členské štáty, aby schválili výnimky na vycestovanie ľudí za prácou. Krátko nato internet zaplavili zábery z preplnenej letiskovej haly v Rumunsku, v ktorej sa tlačilo množstvo pracujúcich odkázaných na rýchly príjem zo sezónnych prác. Automobilky a iné fabriky sú ochromené, pretože chýbajú komponenty od dodávateľov.

Moderné výrobné reťazce držia pokope vďaka logistike. Pandémia len podčiarkla význam tohto odvetvia, ktoré sa zrejme zaradí do úzkeho okruhu jednoznačných víťazov prichádzajúcej krízy. Jeho význam rastie už niekoľko desaťročí, čo umožnili technologické novinky vrátane kontajnerizácie a počítačov. Skutočné korene logistickej revolúcie však treba hľadať v spoločenských vzťahoch. Prechod na „štíhlu výrobu“ s minimom skladových zásob bol reakciou na rastúce náklady. Efektívna logistika sa tak stala jedným z pilierov stratégie, ktorá umožňuje vydierať pracujúcich v jednej krajine presťahovaním výroby do inej krajiny. Sama sa pritom opiera o agentúrnu, často migrantskú prácu.

Pandémia však zároveň ilustruje, že spôsob, akým dnes fungujú výrobné reťazce, je významnou slabinou kapitálu. Rovnakú schopnosť ochromiť výrobu naprieč kontinentmi majú aj sami zamestnanci v kľúčových fabrikách či v logistike. A práve potenciálna moc pracujúcich je kľúčom k svetu, v ktorom uspokojovanie ľudských potrieb nebude vratké iba preto, lebo sa to tak vyplatí. Na samotnej práci v stravovaní či poľnohospodárstve nie je nič, čo by ju robilo menej hodnotnou, a čo by malo odsúdiť tých, ktorí ju robia, na neistý život – tak ako ani ženy zo Slovenska či Srí Lanky nie sú o nič viac predurčené starať sa o seniorov než muži a ženy z Rakúska alebo Saudskej Arábie.

7. Štát nie je záchranca, ale orgán kapitálu

Šírenie nového koronavírusu zasiahlo mnohé štáty nepripravené. Kroky, ktoré jednotlivé krajiny podnikli, sa líšia rozsahom aj mierou úspešnosti. Niektoré štáty, napríklad Maďarsko či Slovinsko, využívajú situáciu na posilnenie kontroly nad obyvateľstvom. Iné sa rozhodli pre benevolentejší postup. Postoj ďalších, napríklad USA či Veľkej Británie, je chvíľami skrátka nečitateľný.

No bez ohľadu na konkrétny prístup sú práve národné štáty orgánmi, ktoré mobilizujú zdroje a ľudské kapacity potrebné na zvládnutie pandémie. Mnohé vyhlásili núdzový stav a prijímajú mimoriadne opatrenia. Súkromné zdravotníctvo na Slovensku i v ďalších krajinách je na povel k dispozícii štátnemu aparátu. V USA dostali niektoré automobilky príkaz vyrábať pľúcne ventilátory, podobne ako keď počas druhej svetovej vojny vyrábali tanky. V Škótsku i ďalších častiach Británie sa na ubytovanie ľudí bez domova používajú vyprázdnené hotely. New York plánuje zabezpečovať jedlo zdarma pre seniorov, školopovinné deti a nezamestnaných. V USA rozšírili programy obedov zadarmo aj na deti, ktoré na ne inak nemajú nárok, pretože nežijú v dostatočnej mizérii. Britské ministerstvo školstva chce deťom poskytnúť laptopy a tablety, aby sa mohli učiť na diaľku. A to všetko je ničím v porovnaní s prostriedkami, ktoré štáty vyčlenili na zmiernenie ekonomických účinkov pandémie.

Nech sú naše výhrady voči postupu štátov akékoľvek, nemožno poprieť, že celosvetovo za pomerne krátky čas vrhli do boja proti nákaze značné zdroje. Spomínané príklady tiež ukazujú, že spoločnosti pri zápase s koronavírusom riešia aj problémy, ktoré existovali bez ohľadu na pandémiu. Potrebné kapacity sú zrazu k dispozícii. Štáty povolávajú odborníkov – najmä epidemiológov – aby poradili, ako prostriedky čo najlepšie využiť.

Rozsah štátnych opatrení je na jednej strane fascinujúci. Hoci ide o dočasné riešenia, aspoň sčasti naznačujú, čo všetko sa dá pomerne ľahko zabezpečiť: aby deti neboli hladné, aby sa vyrábalo to, čo potrebujeme, aby menej ľudí spávalo na ulici. Očividné sú však aj kapitalistické limity týchto opatrení.

Natíska sa napríklad otázka, prečo sa tak rýchlo darí reagovať na pandémiu, ak sa ku klimatickej kríze pristupuje skôr vlažne a uvážlivo – bez ohľadu na varovania vedcov. Ponúka sa jednoduché vysvetlenie: štáty chcú čo najviac zabrániť úmrtiam svojich občanov, ktoré hrozia dnes, nie v horizonte desaťročí. Lenže na účinky zmeny klímy a znečisteného životného prostredia už teraz každoročne zomierajú milióny ľudí.⁶

V pozadí pohotovej reakcie štátov sú skôr systémové príčiny. Štát je v kapitalizme garantom podmienok akumulácie a zároveň manažérom pracovnej sily. Nekontrolovaná pandémia priamo ohrozuje fungovanie a stabilitu kapitalizmu, pretože ochromuje pracovnú silu: vážne chorí nemôžu pracovať vôbec, ďalší sa musia starať o chorých príbuzných, iní sa jednoducho boja a nechodia do práce. Ničím neobmedzené šírenie ochorenia by znamenalo hlbokú destabilizáciu spoločností, vrátane masových nepokojov.

Štáty sa preto rozhodli samy paralyzovať ekonomiky, aby zabránili ešte horšiemu, neriadenému ochromeniu. Ich priority sa ukazujú aj na postupnosti krokov, ktoré prijímali. Medzi prvými sa zatvárali odvetvia, v ktorých na to boli epidemiologické dôvody a zároveň ich odstavenie malo menej výrazný vplyv na ekonomiku. Ako posledné (ak vôbec) prichádzali na rad sektory, ktoré sú ekonomicky najvýznamnejšie. Fakt, že aj v týchto oblastiach pracujú na jednom mieste stovky alebo tisíce ľudí, sa nebral do úvahy.

Aj riešenie klimatickej krízy by si vyžadovalo značné investície⁷ a istý druh ochromenia. Časť výroby by sa musela preorientovať, činnosť niektorých sektorov by sa načas pozastavila, v ďalších oblastiach by sa začalo s okamžitým útlmom. Najviac postihnuté by však boli odvetvia, ktoré hrajú v ekonomikách kľúčovú úlohu – okrem ťažby a spracovania fosílnych palív aj autopriemysel. Navyše, neexistoval by žiadny prísľub o tom, že opatrenia budú dočasné a neskôr sa všetko vráti do pôvodných koľají. Preto sa o „zelenej transformácii“ toľko vyjednáva, zatiaľ čo na zatvorenie reštaurácií stačilo rozhodnutie hygienika.

Za jednu zo svetlých stránok súčasnej situácie sa považuje čistejšie ovzdušie a dočasný pokles emisií. To je však slabá útecha. Celkovo totiž pandémia prehĺbi klimatickú krízu, odsunie jej riešenie a posilní postavenie fosílneho kapitálu v procese transformácie.

Ekonomický dosah koronavírusu je enormný. Už dnes sa ozývajú návrhy odložiť na neskôr ciele, ktoré sa týkajú uhlíkovej neutrality. Aj od niektorých klimatológov počuť, že teraz má mať prednosť ekonomika. Automobilky žiadajú „priestor na nadýchnutie“ a lobujú za dočasné uvoľnenie emisných pravidiel. Pokles dopytu po rope tlačí jej ceny nadol. Než sa vrátia na pôvodnú úroveň, fosílne palivá budú ešte výhodnejšie oproti obnoviteľným zdrojom energie. Recesia, ktorá príde po pandémii, zvýši nezamestnanosť a oslabí vyjednávaciu pozíciu pracujúcich naprieč celou ekonomikou, a teda aj v procese „zelenej a spravodlivej obnovy“. Ťarchu prichádzajúcich zmien a katastrof ponesie predovšetkým globálna trieda pracujúcich – presne tak, ako počas súčasnej pandémie.

8. Správy o „smrti neoliberalizmu“ sú prehnané

V súvislosti s pandémiou prijali kapitalistické štáty celý rad opatrení, ktorými významne zasiahli do každodenného života spoločností a ekonomík. Na jednej strane ide o kroky, ktoré priamo súvisia s bojom proti šíreniu nákazy. Patrí sem uzavretie hraníc a ich prísnejšie stráženie, obmedzenie mobility obyvateľstva vnútri krajiny, povolanie armády na plnenie rôznych úloh, prevzatie kontroly nad súkromným zdravotníctvom či zadávanie zákaziek na výrobu ochranných pomôcok a pľúcnych ventilátorov firmám, ktoré za normálnych okolností pôsobia v iných odvetviach. Na druhej strane sú to finančné opatrenia: záruky, úvery či priame platby, ktoré majú aspoň sčasti nahradiť nezrealizované tržby v súkromnom sektore a výpadok miezd pracujúcich.

Časť pozorovateľov, vrátane takzvanej ľavice, vidí v týchto opatreniach návrat veľkého, starostlivého štátu. Zvestujú „koniec neoliberalizmu“, teda obdobia, počas ktorého vraj úloha štátu v spoločnosti a ekonomike bola minimálna. Niektorí dokonca pripodobňujú súčasný vývoj k vzniku kvázi-plánovaných ekonomík počas druhej svetovej vojny, z ktorých neskôr vzišli silné štáty so silnými sociálnymi programami. Od súčasnej krízy očakávajú to isté.

Tento pohľad sa však zakladá na dvoch omyloch: na chybnom chápaní funkcií štátu pred terajšou krízou a na mylnom posúdení významu súčasných opatrení.

Demontáž sociálneho štátu, s ktorou sa na Západe začalo na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, zredukovala spoločenskú mzdu, ktorú trieda pracujúcich dostáva v podobe verejných služieb a dávok. Podniky či celé odvetvia, ktoré boli pod kontrolou štátu, sa sprivatizovali. Obmedzili sa právomoci odborov, nová pracovná legislatíva umožnila flexibilné zamestnávanie a prekarizáciu. Nič z toho však neznamenalo oslabenie štátu v absolútnom zmysle. Naopak, najmä jeho represívne funkcie sa posilnili. Práve v tomto období sa začína postupná militarizácia polície a vznik väzenského štátu v USA. Kedysi štedré krajiny západnej Európy začali prísnejšie kontrolovať a trestať nezamestnaných. Takzvaná vojna proti terorizmu na prelome storočí ešte zintenzívnila autoritársky trend, jednak smerom dovnútra spoločností, ale aj vo vzťahu k ochrane vonkajších hraníc.

To, že sa štát vzdal vlastníctva niektorých druhov podnikov a umožnil vstup súkromného kapitálu do nových odvetví, tiež neznamenalo, že by prestal hrať dôležitú úlohu v hospodárstve. Význam štátu ako aktéra, ktorý má aktívne povzbudzovať konkurencieschopnosť národnej ekonomiky na svetovom trhu a vytvárať nové príležitosti pre domáci i zahraničný kapitál (a to aj vojenskou cestou), v skutočnosti vzrástol. Štát naďalej fungoval ako garant základných podmienok fungovania kapitalizmu, a preto kedykoľvek bolo treba, priskočil na záchranu dôležitých odvetví. Pritom sa nestránil ani znárodňovania, ak existoval predpoklad, že pomôže obnoviť ziskovosť podniku alebo je to nevyhnutné zo systémových dôvodov.⁸

Optika, ktorá sa na vývoj za posledných štyridsať až päťdesiat rokov pozerá ako na oslabovanie štátu, nedokáže zachytiť, čo sa v skutočnosti stalo. To podstatné je, že sa zmenila rovnováha síl medzi kapitálom a pracovnou silou. Nezoslabol štát, ale moc triedy pracujúcich, ktorá v povojnovom období – aj vďaka priaznivým podmienkam, ktoré nemala pod kontrolou – dokázala klásť účinný odpor, ba vynútiť si ústupky. Od začiatku sedemdesiatych rokov sú pracujúci vo vyspelých kapitalistických krajinách v defenzíve.

V tomto kontexte treba vidieť súčasné kroky štátov. Opatrenia sa budú rozsahom líšiť od tých, ktoré krajiny podnikli pri poslednej kríze. To je dané vážnosťou situácie. Zatiaľ však nič nenaznačuje, že by sa mal zmeniť základný mechanizmus. Dnešná pomoc sú zajtrajšie úsporné opatrenia.

9. Po pandémii nás nečaká blahobyt

V apríli niektorí ekonómovia naznačovali, že očakávajú rýchle zotavenie. Recesia vraj bude mať tvar písmena V: prudký pád, no rovnako rýchly návrat. S odstupom niekoľkých týždňov sa tieto predpovede zdajú čoraz menej pravdepodobné. Dôvody na pochybnosti však existovali už skôr.

Pripomeňme, v akej kondícii bola globálna ekonomika pred začiatkom pandémie. Najneskôr od roku 2018 sa objavovali správy o konci konjunktúry. USA zažívali najdlhšie, nakoniec vyše desaťročné obdobie bez recesie, a investori nervózne očakávali jeho záver. Správy z Európy boli koncom roka 2019 čoraz skeptickejšie. Miera rastu nemeckej ekonomiky klesla na sedemročné minimum. Taliansko sa dlhodobo potácalo na okraji recesie, do ktorej spolu s Francúzskom zrejme spadlo v poslednom štvrťroku minulého roka. Ekonomika eurozóny v tomto období vzrástla v porovnaní s predchádzajúcim rokom len o 0,1 % – najmenej od roku 2013. Neistotu prehlbovali obchodné vojny medzi USA, Čínou a EÚ, nekonečný odchod Británie, nadhodnotenie firiem, najmä technologických, na americkom akciovom trhu, ale tiež rastúci dlh čínskeho súkromného sektora.

Navyše, v USA a v západnej Európe bola posledná konjunktúra z historického hľadiska len mierna. Spojené štáty síce zažili obdobie najdlhšieho rastu, no bol podstatne slabší ako počas predchádzajúcich expanzií. Americká ekonomika sa počas posledných desiatich rokov zväčšovala len o čosi vyše dve percentá ročne. Priemerné miery rastu troch najväčších ekonomík EÚ, teda Nemecka (1,96 %), Veľkej Británie (1,85 %) a Francúzska (predbežne 1,35 %), boli ešte väčším sklamaním.

Rovnako vlažné bolo predchádzajúce oživenie z pohľadu pracujúcich v týchto krajinách. Vo viacerých ekonomikách – vrátane tej americkej – sa miera zamestnanosti nedostala na úroveň spred minulej krízy. Juh Európy, ktorý najťažšie postihla dlhová kríza, si dodnes neporadil s nezamestnanosťou mladých. Mnohé nové pracovné miesta v západných ekonomikách vznikali v odvetviach jednoduchých služieb, ktorú sú spojené s nízkymi mzdami a prekérnymi podmienkami.

Najvyspelejšie kapitalistické krajiny sveta podali tento chatrný výkon v období, keď svoje ekonomiky priebežne stimulovali pomocou kvantitatívneho uvoľňovania⁹ a nízkych, ba záporných úrokových sadzieb. Zároveň zoškrtali verejné výdavky, ktoré neprispievajú k tvorbe zisku, zbavili sa množstva štátnych zamestnancov a znížili firemné dane. Fakt, že napriek všetkému úsiliu (a značnému strádaniu triedy pracujúcich) sa nedostavili impozantnejšie výsledky, poukazuje na to, že predchádzajúca kríza nesplnila svoju funkciu a nevytvorila predpoklady výraznejšieho rozmachu. Upozorňuje však aj na dlhodobé problémy akumulácie.

Kapitalistický rozvoj na Západe sa po druhej svetovej vojne opieral o dlhodobý rast produktivity práce vďaka technickému pokroku. Vojnová deštrukcia v Európe umožnila začať takpovediac na zelenej lúke a bez bremena predchádzajúcich investícií do fixného kapitálu. Kapitál mal k dispozícii rozsiahle rezervoáre lacnej a sprvu poslušnej pracovnej sily, najprv domácej, neskôr migrantskej. Fakt, že veľké časti sveta boli len slabo zapojené do medzinárodného obchodu, nahrával medzinárodnej expanzii. Národné ekonomiky tiež boli v povojnových časoch väčšmi chránené pred konkurenciou.

Sám proces akumulácie však podkopal tieto podmienky. Čoraz intenzívnejšie využívanie technológií zvýšilo kapitálovú náročnosť a znížilo ziskovosť. Geografické rozširovanie vytvorilo prvýkrát v dejinách ozajstný svetový trh. Na ňom však vyrástli aj noví konkurenti, okrem iného v Ázii. A bez ohľadu na všetky technologické novinky bol priemerný ročný rast americkej produktivity práce počas posledných tridsiatich rokov nižší ako v troch desaťročiach po vojne. Demontáž sociálneho štátu a ďalšie útoky na pracujúcich, ktoré sa začali na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, treba chápať ako reakciu na tieto problémy. Cieľom bolo podkopať vyjednávaciu pozíciu pracovnej sily a presadiť opatrenia, ktoré by umožnili zintenzívniť tempo rozvoja na jej úkor. To sa síce podarilo, ale povojnové miery rastu sa nevrátili.

Opatrenia proti pandémii problémy akumulácie neodstránia. Za rohom nečaká žiadne obdobie rozkvetu. Spomínané ťažkosti sa nateraz menej týkajú krajín, ktoré sa do medzinárodnej konkurencie zapojili len pred pár desaťročiami. Čína alebo štáty bývalého východného bloku zatiaľ môžu ťažiť z nižších nákladov na pracovnú silu, technologického dlhu, ktorý dobiehajú, a niekde aj z väčšej ochoty pracujúcich tolerovať tvrdšie podmienky. Konjunktúry v týchto krajinách sú zatiaľ výraznejšie a sprevádza ich rast zamestnanosti aj reálnych miezd. Dlhodobo spomaľujúca Čína však ukazuje, že tieto časy nebudú trvať večne. To predznamenáva ešte ostrejšiu konkurenciu a intenzívnejší boj o čoraz tenšie marže – a tomuto tlaku budú vystavení predovšetkým pracujúci.

10. Neexistuje alternatíva

Na návrat sociálneho štátu dnes chýbajú materiálne podmienky. Nízka úroveň rastu, a teda intenzity akumulácie a zvyšovania produktivity vo vyspelých kapitalistických krajinách; závislosť štátnych financií od medzinárodného úverového systému a priazne investorov; previazanosť národných ekonomík so svetovým trhom – to všetko je v rozpore s jeho udržateľnosťou. Neexistuje ani klasické hnutie pracujúcich s masovými politickými stranami a odborovými zväzmi, ktoré by si ho dokázalo vymôcť a neskôr sa podieľať na jeho manažovaní. Kompromis z povojnového obdobia dnes neprichádza do úvahy. Kapitál a štát si ho nemôžu dovoliť a ani sa na ňom nemajú s kým dohodnúť.

Namiesto toho nás čaká repríza rokov 2008 – 2012. Predpokladajme, že plán na rozmrazenie ekonomík bude fungovať, ako má. S cieľom udržať existujúce vzťahy na seba štáty vezmú obrovské záväzky v podobe dlhu. Po uvoľnení opatrení sa vrátime do bodu, v ktorom sme boli koncom roku 2019: do zostupnej fázy desaťročného hospodárskeho cyklu. Všetko však nebude ako predtým, pretože opatrenia proti pandémii sa nebudú dať vrátiť. Štátny dlh je len vlastníckym titulom na budúce príjmy štátu. Tie môžu koniec-koncov pochádzať iba z výkonu, ktorý v budúcnosti podajú produktívne odvetvia ekonomiky. Navyše, rastúci dlh ohrozuje prístup krajín k ďalším úverom. Skôr či neskôr preto dôjde na úsporné opatrenia. Štáty ich budú vymáhať s rovnakou vervou, ako po roku 2008 – a v mene rozpočtovej zodpovednosti ich opäť zaplatí trieda pracujúcich. Krajiny EÚ, ktoré pandémia zasiahla najviac, teda Taliansko a Španielsko, budú v najhoršej situácii.

Firmy aj štáty už volajú po návrate do normálu. Pre pracujúcich v stravovaní znamená „normál“ dohody na minimálnu mzdu, peniaze navyše bokom a dvesto odpracovaných hodín mesačne. V priemysle je to monotónna, fyzicky náročná, často nočná práca. Pre zdravotné sestry sú to nekonečné nadčasy a mizerné zárobky. Stámilióny ľudí v rôznych odvetviach robia monotónnu, neistú, nebezpečnú, environmentálne škodlivú alebo spoločensky zbytočnú prácu – zatiaľ čo ďalší sú bez práce alebo sa k nej dostanú len príležitostne. Ak súčasný kurz nezvráti druhá vlna pandémie, tohto normálu nám už čoskoro naložia vrchovato.

Bude pritom znásobený tlakom z dvoch strán. V súkromnom i verejnom sektore sa zamestnávatelia budú musieť vysporiadať s účinkami pandémie aj nepriaznivej fázy cyklu. Úsilie nahradiť minulé straty alebo ozdraviť biznis vytvorí tlak na zvyšovanie efektivity, predlžovanie pracovného času, prekarizáciu a znižovanie stavov. Rastúca nezamestnanosť zintenzívni konkurenciu medzi pracujúcimi, oslabí ich vyjednávaciu pozíciu, zabrzdí rast miezd a zhorší pracovné podmienky. Na celospoločenskej úrovni bude trieda pracujúcich čeliť redukcii spoločenskej mzdy vo forme verejných služieb a peňažných príspevkov. Vzhľadom na pandémiu možno úspory v menšej miere postihnú zdravotníctvo (čo ešte neznamená, že podmienky pracujúcich v tomto sektore sa zlepšia), no tým väčšie budú musieť byť v iných oblastiach.

Skúsenosti z posledných desiatich rokov ukazujú, že voči tomuto typu krízového manažmentu neexistuje kapitalistická alternatíva. Zo sociálnej demokracie sa stal – v lepšom prípade – len citlivejší variant účtovníckej racionality. Aj napohľad radikálne politické projekty, akým bola grécka Syriza, pod tlakom ustupujú. Veľké odborové konfederácie sú obvykle neschopné akcie, ak ich k nej nedotlačí členská základňa, ktorej potom hádžu polená pod nohy.

Monotónnosť štátnych politík sa stáva čoraz očividnejšou aj mimo oblasti práce. Napríklad vo sfére bývania štáty ustúpili len minimálne. Hypotekárni dlžníci si môžu odložiť splátky, no zaplatia ich aj s dodatočnými úrokmi. „Hodnota peňazí v čase“, predstava, že banky musia byť odmenené za svoju ochotu počkať, je dogma, ktorá aj v týchto ťažkých časoch zostáva neotrasiteľná. Od bežných nájomníkov sa zase očakáva, že zmeškané platby doženú po otvorení ekonomiky – bez ohľadu na to, aký budú mať príjem, ak vôbec. Programy štátnej pomoci po celom svete ukazujú, že prioritou je biznis, nie živobytie domácností. Mnohé ilúzie o záchrannej sieti sa rozplývajú.

Cestu vpred však naznačujú niektoré tendencie vnútri triedy pracujúcich. V postihnutých krajinách sa zdvihla vlna solidarity a vzájomnej pomoci, ktorá nie je založená na zásluhovosti, ale na reálnych potrebách. V množstve odvetví to boli pracujúci, nie manažment ani štát, kto ako prvý presadzoval opatrenia na ochranu zdravia a života, prípadne navrhoval zmenu orientácie výroby v súlade so spoločenskými potrebami.

Pandémia zviditeľnila význam „esenciálnych odvetví“ a zároveň objektívne posilnila pozíciu profesií v nich. Všetci totiž vidia, že od práce zdravotníckeho personálu, zamestnankýň supermarketov, pracovníkov logistiky či ďalších kľúčových sektorov dnes závisí fungovanie celého systému. Potvrdzuje to aj pokrytecká heroizácia týchto povolaní zo strany politikov, firiem a médií. V podmienkach prísnej karantény sa tiež ukázalo, koľko neesenciálnych odvetví nezmyselne ničí zdravie, ľudí a prírodu v záujme zisku. Zároveň vyšlo najavo, ako rýchlo sa dajú uskutočniť radikálne opatrenia na ich obmedzenie.

Ak chceme poprieť desiatu tézu, musíme sa oprieť o tieto skúsenosti s pandémiou a konfliktmi, ktoré vyvolala.

Začíname však behom do kopca. Čaká nás ťažké obdobie defenzívnych bojov za udržanie životnej úrovne a pracovných podmienok. Celospoločenské úsporné opatrenia dopadnú skôr či neskôr negatívne aj na pracujúcich v esenciálnych odvetviach. Využiť ich kľúčové postavenie nebude jednoduché aj preto, že zdravotníkom, zdravotným sestrám, opatrovateľkám aj ďalším leží na srdci osud tých, ktorí vďaka ich práci môžu žiť. Na druhej strane, boje za ochranné pomôcky ukazujú, že obidva ciele spolu súvisia, a že podobné konflikty môžu byť úspešné aj v týchto extrémnych časoch. Zápasy o lepšie podmienky v esenciálnych odvetviach treba podporovať a politizovať: usilovať sa o čo najširšiu solidaritu s nimi a zároveň upozorňovať na to, ako súvisia so základnými rozpormi kapitalizmu.

V ostatných odvetviach treba bojovať proti hladkému „návratu do normálu“. Nechceme sa vrátiť do obdobia konjunktúry, ktorá znamenala hory nadčasov či pravidelnú prácu v noci a cez víkendy. Počas pandémie sa predsa ukázalo, že existuje technický potenciál na uskutočnenie „utopických“ požiadaviek: výrazné skrátenie pracovného času; útlm alebo zrušenie odvetví, ktoré sú škodlivé; preskupenie kapacít tak, aby sme s menšou námahou dokázali uspokojiť potreby všetkých. Ak tieto túžby narážajú na nejaké prekážky, môžu byť len sociálne a politické.

Čítajte na Karmíne

Po voľbách 2023: rozhovor s Karmínou

Smer, Hlas a iní – slovenský preklad rozhovoru z portálu LeftEast.

29. november 2023 • Rozhovory

ľavica, odbory, sociálna demokracia, štát

Spútaná revolúcia

Pôvodným cieľom sociálnej demokracie bola beztriedna spoločnosť. Najväčšie úspechy však zažila v období výnimočnej stability kapitalizmu.

27. september 2023 • Sondy a intervencie

odbory, sociálna demokracia, štát, teória

Odbory a pracujúci na prahu ďalšej krízy

V akej kondícii vstupujeme do nového odobia?

25. január 2023 • Sondy a intervencie

autopriemysel, kríza, odbory, školstvo, štát, zdravotníctvo

O tragédii ukrajinskej triedy pracujúcich

Rozhovor s Karmínou pre časopis Sozial.Geschichte Online.

28. september 2022 • Rozhovory

nacionalizmus, Rusko, Ukrajina, vojna