Všetci sme v Kapitáli

21. máj 2018 • Sondy a intervencie ideológia, kríza, ľavica, teória
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Každá ambiciózna doba si o sebe myslí, že sa radikálne líši od toho, čo bolo. Medzi kľúčové výrazy, ktoré dnes ohlasujú roztržku s minulosťou, patria postfordizmus, financializácia, štvrtá priemyselná revolúcia či takzvaná prekarizácia práce. Citlivosť voči premenám kapitalizmu je na mieste, lebo ide o mimoriadne dynamický systém. Bolo by však chybou, ak by sme zahadzovali staré spoľahlivé mapy len preto, lebo terén trochu zarástol. V tomto článku vysvetlíme, prečo sa nám Kapitál stále javí ako užitočný nástroj na porozumenie tomu, čo sa dnes deje. Najprv objasníme Marxovo chápanie kapitálu ako spoločenského vzťahu. Potom sa zbežne pozrieme na spomínané štyri fenomény, ktoré sa napohľad môžu zdať nové, no v skutočnosti nás vracajú k Marxovi.

Kapitál ako proces

Slovníky a ekonomická veda nazývajú kapitálom jednak materiálne prvky výroby (stroje a nástroje, suroviny, budovy atď.), jednak peniaze, za ktoré tieto prvky môžeme kúpiť, ale aj rôzne vlastnícke tituly na ne, ako sú napríklad akcie. Podľa tejto definície by však kapitál mal byť rovnako starý ako ľudská práca, keďže prvý bod by spĺňal už prvý luk. Marx by súhlasil, že kapitál je starší ako moderná spoločnosť. Kapitál však preňho nie je vec, ale spoločenský proces, ktorého cieľom je zhodnocovať investované peniaze. Prvé formy takto poňatého kapitálu existovali aj v archaických spoločnostiach, kde pôsobili obchodníci či bankári. Tí prví od výrobcov kupovali tovary, aby ich predali so ziskom, zatiaľ čo tí druhí požičiavali peniaze iným, aby sa im vrátili s úrokom. Tieto rané podoby kapitálu sa vyvinuli azda všade tam, kde existovali peniaze a trh, hoci v ekonomickom živote týchto spoločností nehrali ústrednú úlohu.

Forma kapitálu, ktorá je z Marxovho hľadiska kľúčová, nadobudla význam až oveľa neskôr, zhruba v šestnástom storočí v Anglicku. Takzvaný priemyselný kapitál sa niekoľko storočí rodil v tamojšom poľnohospodárstve. Prví priemyselní kapitalisti si prenajímali pôdu, na ktorej zamestnávali nádenníkov. Po predaji hotového produktu vyplatili mzdy, vyrovnali nájom a odpočítali ostatné náklady na výrobu. Zostalo čosi navyše: podnikateľský zisk. Na rozdiel od starších foriem kapitálu tu už nešlo o kúpu a predaj tovarov, ktoré vyrobil ktosi iný, ani o požičanie sumy na účel, ktorý bol pre investora ľahostajný, pokiaľ priniesol úrok. Súčasťou procesu sa tu stala samotná výroba: jednak jej vecné podmienky (pôda, nástroje), jednak pracovná sila, ktorá ich uvádza do pohybu.

Ak by sme sa teda Marxa opýtali, či rýľ je kapitálom, odpovedal by – možno. Sám osebe kapitálom nie je, no môže sa ním stať, ak spolu s pracovnou silou vstúpi do procesu, ktorého cieľom je zhodnotiť peniaze, ktoré investoval niekto iný. Zostáva kapitálom či, presnejšie, jedným z „momentov“ procesu dovtedy, kým trvá. To isté platí pre pracovnú silu, ale aj pôdu či iné súčasti prírody, ktoré sa dajú použiť vo výrobe. Premena rýľu na kapitál však predpokladá, že sú splnené mnohé podmienky. Aby sa vôbec dalo hovoriť o kapitáli, musí napríklad existovať peňažná ekonomika. Aby priemyselný kapitál mal kto zhodnocovať, musí existovať pracovná sila, ktorá je ochotná nechať sa zamestnať. Historicky to znamenalo, že najprv musela vzniknúť vrstva ľudí, ktorá nemala iný prístup k obžive a zároveň nebola pripútaná k žiadnemu pánovi. Prvými námezdnými robotníkmi v Anglicku boli napríklad potomkovia vyvlastnených roľníkov.

Vždy sme v kapitáli

Cieľom kapitálu nie je jednorazové zhodnotenie. Zhodnocovanie nepozná vopred stanovené hranice a ak by to okolnosti dovolili, pokračovalo by donekonečna. Táto bezhraničnosť je základom ďalších charakteristík kapitálového procesu – jeho tendencií zvyšovať vlastnú efektivitu a expandovať. Keďže kapitál operuje v konkurenčnom prostredí peňažnej ekonomiky, úsilie o zhodnotenie je zároveň bojom o prežitie, v ktorom vyhrávajú najefektívnejší. A čím viac sa kapitálu darí, tým viac rozširuje svoje pôsobenie.

V prípade priemyselného kapitálu, ktorý najprv ovládol anglickú poľnohospodársku výrobu, boli tieto tendencie osudové. Nárast produktivity v poľnohospodárstve viedol k vzniku rozsiahleho vnútorného trhu s potravinami. Zároveň uvoľnil množstvo nadbytočných rúk, ktoré museli hľadať uplatnenie inde. Medzeru vyplnil kapitál, ktorý expandoval do remesla. Tie isté tendencie tu časom vyvolali priemyselnú revolúciu. Tieto procesy vyústili do vzniku kapitalizmu: do tých čias nevídanej spoločnosti, v ktorej sa veľká väčšina bohatstva vyrába v kapitálovom procese.

Keďže ide o spoločenský proces, kapitál sa vždy odohráva medzi ľuďmi. Veci sú jeho súčasťou len kým ich ľudia nejako používajú. Preto Marx hovorí o kapitáli aj ako o „spoločenskom vzťahu“, ktorý sa len javí ako veci či vzťah medzi vecami. V modernej spoločnosti vystupujeme ako účastníci tohto vzťahu takmer vždy, keď pracujeme (alebo zamestnávame iných), nakupujeme či spotrebúvame. Marxom inšpirovaná hra Petra Lomnického, ktorú v roku 2013 uviedlo bratislavské Divadlo Aréna, síce všeličo poplietla, no jedno vystihla presne: dnes platí, že „Vždy sme v kapitáli.“

Kapitál a potreby

Živobytie väčšiny ľudí je dnes sprostredkované kapitálovým vzťahom. Potreby spravidla uspokojujeme pomocou tovarov a služieb, ktoré sú produktmi kapitálu, a ktoré si väčšina z nás kupuje zo mzdy. Uspokojovanie potrieb však nie je primárnym cieľom kapitalistickej výroby, ale len prostriedkom k inému cieľu – k neprestajnému zhodnocovaniu kapitálu v čoraz väčšom rozsahu. Potreby ľudí a tendencie kapitálu sú pritom často v paradoxnom alebo otvorene konfliktnom vzťahu.

Napríklad potreby, ktoré nemajú podobu kúpyschopného dopytu, si kapitál nevšíma, hoci sú skutočné, a hoci môžu existovať aj predpoklady na ich uspokojenie. Škála potrieb, ktoré môžu pokrývať nositelia pracovnej sily, je vždy predmetom sporu, pretože závisí od výšky mzdy. Tá je z pohľadu kapitálu jednou z položiek v nákladoch, ktoré sa usiluje držať na uzde. Napokon, pre každý kapitalistický podnik by bolo výhodné, ak by mzdy jeho zamestnancov boli čo najnižšie. No keby sa táto predstava realizovala do dôsledkov, mnohé kapitály by nemali odbyt.

Aj základné fyziologické potreby tých, ktorí svojou prácou zhodnocujú kapitál, musia vo výrobnom procese ustúpiť ekonomickým nárokom zhodnocovania. Napríklad nočná práca je aj na Slovensku bežná, hoci preukázateľne škodí zdraviu. Z pohľadu procesu zhodnocovania je však „nevyhnutná“, pretože umožňuje maximálne využiť stroje, ktoré by inak nečinne stáli a skracuje tak obdobie návratnosti investícií. Praktické účinky imperatívu zhodnocovania na ľudské zdravie farbisto opisujú naši respondenti z Volkswagenu, Kie či Peugeotu, vlajkových lodí slovenského priemyslu.

Na druhej strane, snaha predlžovať pracovný čas, zrýchľovať prácu, škrtiť mzdy či inak žmýkať pracovnú silu narážajú na odpor pracujúcich. Práve táto živá a mysliaca súčasť kapitálu je jeho najväčšou slabinou, pretože sa dokáže vzoprieť – a zastaviť celú mašinériu. Fungovanie kapitálu je nepredstaviteľné bez takýchto konfliktov, či už drobných alebo masových.

Kapitál si prisvojuje aj prírodu, ktorá však neformuluje vlastné „potreby“ ani nebojuje za svoje „požiadavky“, a tak je mu viac-menej vydaná napospas. Zrejme najvážnejším prejavom ničivých tendencií kapitálu sú dnes klimatické zmeny. Marx v súvislosti s poľnohospodárskou veľkovýrobou varoval pred schopnosťou kapitálu vytvoriť „nenapraviteľnú trhlinu“ v procese „výmeny látok“ medzi človekom a prírodou, ktorá by bola hrozbou pre ďalšiu existenciu ľudstva. Vzťah medzi ničením prírody a systémovými imperatívmi kapitalizmu, ktorý si všimol, je užitočným východiskom pre kritiku iného rozšíreného prístupu, ktorý hľadá riešenie ekologických problémov v zmene správania spotrebiteľov.

Vo všeobecnosti sa v Kapitáli možno veľa naučiť o tom, ako fungujú neosobné mechanizmy, ktoré sa dajú zmeniť len kolektívnou akciou, a nie odstrihnutím sa od „zlého systému“ či morálnymi apelmi. Imperatívy kapitálu, ktoré ho nútia šliapať po potrebách, totiž neberú ohľad na dobromyseľnosť jednotlivých kapitalistov. Realizujú sa prostredníctvom slepého mechanizmu konkurencie, ktorý podnikateľ nemá pod kontrolou o nič viac než zamestnanec, spotrebiteľ alebo štát.

Rozpor v pohybe

Kapitál historicky pôsobí ako „civilizujúci“ prvok: rozširuje okruh prostriedkov uspokojovania potrieb, spája najodľahlejšie časti sveta, vynucuje si technický pokrok, všade zavádza intenzívnejšie spoločenské kontakty medzi ľuďmi. Zároveň je však deštruktívnou silou. Konkurenciou hnané využívanie pracovnej sily a prírody vedie k drancovaniu a plytvaniu. Tým podkopáva nielen podmienky existencie kapitálu, ale aj spoločnosti vôbec.

Rozvoj kapitalizmu je teda rozporuplný. Na jednej strane vytvára stále väčšie bohatstvo. V dobrých časoch a v rámci limitov, ktoré neohrozujú zhodnocovanie, sa na tomto bohatstve môže podieľať aj značná časť námezdne pracujúcich. Na druhej strane však vždy zahŕňa degradáciu a vylúčenie tých, ktorí sa z nejakých príčin stali neužitočnými. Jedni pracujú nadčas, ďalším chýbajú pracovné hodiny a žonglujú s čiastočnými úväzkami. Polarizácia medzi tými, ktorí musia pracovať za mzdu, a tými, ktorí riadia zhodnocovanie kapitálu, je ešte výraznejšia. A zatiaľ čo v predkapitalistických spoločnostiach boli príčinou kríz najmä prírodné katastrofy či nízka produktivita, kapitalistické krízy – ako tá v roku 2008 – prepukajú na vrchole nadbytku a prejavujú sa preplnením trhu tovarmi, ktoré nikto nechce alebo nemôže kúpiť. Všetky tieto fenomény sa podľa Marxa dajú vystopovať k základnej orientácii kapitálu na zhodnocovanie, popri ktorom sú ľudské potreby vedľajšie.

Rast miezd a zvyšovanie životnej úrovne, ktoré sprevádzajú obdobia konjunktúry a ekonomického rozmachu, zároveň nemení základné rozvrhnutie moci v spoločnosti. Ako píše Marx,

„takisto ako lepšie ošatenie, výživa, zaobchádzanie a väčšie peculium neodstraňujú vzťah závislosti a vykorisťovanie otroka, neodstraňujú ich ani u námezdného robotníka. Rastúca cena práce v dôsledku akumulácie kapitálu znamená v skutočnosti len toľko, že dĺžka a ťarcha zlatej reťaze, ktorú si námezdný robotník sám ukul, dovoľujú trochu uvoľniť jej napätie.“ (Kapitál, 23. kapitola)

Staršie kultúry sa inštinktívne bránili raným formám kapitálu, pretože sa obávali rozkladu tradičných hierarchií, ktorý prinášali. Niektoré civilizácie napríklad považovali obchod za menej dôstojný zdroj obživy než prácu na pôde, úžeru prísne trestali a bankové operácie prenechávali len inovercom. Aj moderná spoločnosť sa pokúsila vymedziť hranice priemyselnému kapitálu: legalizovala odbory, obmedzila pracovný čas, prijala ekologickú legislatívu či zakladala inštitúcie sociálneho štátu. Často išlo o výdobytky robotníckeho, ženského alebo zeleného hnutia.

Kapitál na tieto výzvy reagoval po svojom: inováciou a expanziou. Technický pokrok napríklad umožnil vysporiadať sa so skrátením pracovného času tým, že zvýšil produktivitu a intenzitu práce. Geografická expanzia dovolila preniesť bremeno znečisťovania na krajiny s voľnejšími pravidlami. Éra sociálneho štátu po druhej svetovej vojne síce prinútila kapitál k významným ústupkom, ktoré sa týkali miezd a daňového zaťaženia, no zároveň mu zabezpečila sociálny zmier či asistenciu štátu a odborov pri manažovaní pracovnej sily. V neskoršom období medzinárodná konkurencia zariadila – v záujme efektívnejšieho zhodnocovania – postupné okliešťovanie sociálneho štátu, ktoré niekde pokračuje dodnes.

Kapitál dnes

Marx chcel podať analýzu modernej spoločnosti, ktorej základné tézy by platili všade tam, kde kapitálový proces je dominantným spôsobom výroby bohatstva. Bol presvedčený, že ďalší vývoj kapitalizmu nedokáže odstrániť základné protirečenia, ale bude produkovať ďalšie a ďalšie variácie na tie isté konflikty. Autor Kapitálu by iste súhlasil, že nové podoby rozporov, ktoré takto vznikajú, treba pozorne skúmať. No základný rámec, o ktorý mu išlo, podľa neho nemôžeme prekročiť, ak sa má zároveň zachovať kapitalistický charakter ekonomiky. Marx napríklad nepredvídal vznik sociálneho štátu, no jeho metóda umožňuje uchopiť sociálny štát ako istý typ reakcie na rozpory kapitalizmu – a všimnúť si limity, na ktoré taká reakcia naráža.

Niektorí však tvrdia, že súčasný kapitalizmus sa príliš líši od toho, ktorý mohol pozorovať Marx. Preto by sme sa mali obzerať po nových teoretických východiskách. Čiastočný zoznam údajných noviniek sme uviedli na začiatku článku. Namiesto záveru chceme aspoň naznačiť, ako sa o nich dá uvažovať z pozícií vytýčených Kapitálom.

Prekariát: nová trieda?

„Prekérna“ práca sa stala akademickou témou zhruba v posledných dvoch desaťročiach. Poznáme ju aj na Slovensku: pôsobí tu vyše tisícpäťsto agentúr dočasného zamestnávania a mnohí zamestnávatelia tlačia podriadených do práce na živnosť. Ako zásadne nové sa však tieto formy zamestnávania môžu javiť iba na pozadí veľmi krátkej éry povojnového sociálneho štátu.

Pri dlhšom historickom pohľade zistíme, že „prekérne“ bolo už postavenie prvých námezdných robotníkov v Anglicku. Kapitál napríklad opisuje úlohu rôznych prostredníkov, ktorí prenajímali cudziu pracovnú silu iným zamestnávateľom. Išlo o predchodcov moderných pracovných agentúr. Ak je teda niečo novinkou, je to skôr rozšírenie prekérnych podmienok aj na profesie, ktorým sa dosiaľ vyhýbali, a ktoré kedysi mali prestíž „slobodných povolaní“.

Povstanie robotov!

Vízia „priemyslu 4.0“ už niekoľko rokov straší aj na Slovensku. Jej nadšenci ohlasujú zánik rutinnej práce vo fabrikách i kanceláriách či nástup utópie všeobecného základného príjmu. Ďalší varujú pred masovou nezamestnanosťou. Takmer identické diskusie o vzťahu technológií, zamestnanosti a blahobytu však vyvolal už nástup prvých strojov pred dvesto rokmi. Vtedy stroje síce prudko zvýšili produktivitu a vytlačili niektoré povolania, no nespôsobili ani trvalú nezamestnanosť, ani koniec driny. Naopak, viedli k vzniku nových odvetví, umožnili ešte viac zrýchliť prácu a zväčšili význam nekvalifikovanej práce.

Ťažko predvídať, aké presne budú účinky prichádzajúcich zmien. Zdá sa však, že veľkolepé predstavy treba brať s veľkou rezervou. Napríklad slovenské automobilky aj napriek rozsiahlym investíciám do robotov hľadajú stále viac ľudí – a stále väčšmi zvyšujú tempo práce. V nemeckej inteligentnej fabrike, ktorá sa dáva za vzor „nového priemyslu“, sa za posledných dvadsať rokov nezmenil počet zamestnancov, bez ohľadu na všetky inovácie.1

Financializácia a zlí bankári

Koniec 20. storočia priniesol masovo dostupné úvery, nové finančné nástroje a elektronické obchodovanie na burzách. Zároveň vzrástol ekonomický význam investičných bánk, hedžových fondov a ďalších finančných inštitúcií. Tieto procesy, známe aj ako financializácia, sa niekedy vydávajú za fenomény, ktoré úplne zmenili charakter kapitalizmu. „Starý“ kapitalizmus, v ktorom finančný sektor hral menšiu úlohu, sa pritom vyzdvihuje ako lepší, zdravší, menej parazitický než ten „nový“.2

Marx naproti tomu považoval úver a financie za kľúčové súčasti kapitalistického spôsobu výroby, ktoré sa od neho nedajú oddeliť a rastú spolu s ním. Všímal si, ako „fiktívny kapitál“ znásobuje účinky problémov v „reálnej“ ekonomike a ako sa sám môže stať príčinou takých problémov a kríz. Táto perspektíva umožňuje pochopiť, ako financializácia prenáša nielen zhodnocovanie, ale aj s ním spojené rozpory do nových oblastí – prostredníctvom hypoték do sféry bývania, prostredníctvom penzijných či študentských pôžičkových fondov na terén reprodukcie pracovnej sily.

Smrť robotníckej triedy?

V súvislosti s „vedomostnou ekonomikou“, „informačnou spoločnosťou“ či „postfordizmom“ sa niekedy uvádza, že priemysel dnes hrá čoraz menej dôležitú úlohu. Trieda pracujúcich, ktorú opisuje Kapitál, je vraj na ústupe, a úmerne tomu klesá aj užitočnosť Marxovej analýzy. Pri pohľade na rastúci priemyselný reťazec v strednej Európe, ale najmä na premenu desiatok miliónov čínskych roľníkov na továrenských robotníkov, ktorá sa odohrala za posledných tridsať rokov, sa taká téza zdá empiricky pochybná.

Ešte vážnejšie však je to, že si zrejme nevšíma zmeny, ktoré sa odohrali v sektore služieb. V 20. storočí sa značná časť kancelárskej práce zmenila na rutinnú činnosť, ktorá si nevyžaduje špeciálnu kvalifikáciu. Spolu s tým klesla prestíž, príjmy i sociálny status jej nositeľov. Organizácia práce v hypermarketoch, v skladoch Amazonu, ale aj v call centrách sa len málo líši od tej, ktorú vidíme v továrňach. Prekérne postavenie zamestnancov univerzít je dnes významnou príčinou ich nespokojnosti v USA i inde. A systémy riadenia podnikov, ktoré v 60. rokoch vyvinula japonská Toyota, sa začínajú uplatňovať aj v zdravotníctve.

Zdá sa teda, že v skutočnosti sa odohráva opačný pohyb: životné a pracovné podmienky charakteristické pre marxovskú triedu pracujúcich sa rozširujú na čoraz väčší okruh ľudí. Okrem toho, že „Vždy sme v kapitáli“, stále väčšmi platí aj to, že „Všetci sme v kapitáli“. A kým mu nedokážeme uniknúť, bude ťažké vyhnúť sa čítaniu Marxovho Kapitálu.

(Tento text vyšiel v mierne skrátenej a upravenej podobe v májovom čísle mesačníka Kapitál, ktoré je venované dvojstému výročiu narodenia K. Marxa.)

Kapitál v slovenčine

Zatiaľ posledné slovenské vydanie z roku 1985 v PDF:

Užitočná literatúra


  1. Pozri článok Ľubomíra Jurinu, „Inteligentná fabrika vyrába počítače“, Trend 6/2016, str. 62. 

  2. Tento druh „kritiky“ kapitalizmu má pritom často antisemitský a nacionalistický podtón. 


Čítajte na Karmíne

Limity odborárstva

Máme problém s odbormi. Nie napriek tomu, že sme na strane triedy pracujúcich, ale práve preto.

Dovidenia, dobré časy?

Konjunktúra sa chýli ku koncu a kolektívne vyjednávanie vo VW naznačuje, čo nás čaká.

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“