„Odbory sme my!“ (3. časť)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V prvej časti seriálu sme spomenuli odpor asistentiek voči predstave, že by mali začať pracovať na plný úväzok. V tejto časti sa najprv bližšie pozrieme, čo táto zmena znamená, najmä v kontexte zmien na trhu práce, nových sociálnych politík, úsporných opatrení a klesajúcich reálnych miezd. Ako uvidíme, dilemy, ktorým asistentky čelia, úzko súvisia s ich spoločenskou rolou žien-matiek, resp. s tým, aké podmienky na výkon tejto roly vytvára britský štát a kapitál.

Ďalej sa budeme zaoberať otázkou, čo by mohlo zjednocovať rôzne čiastkové boje v súkromnom i verejnom sektore či na úrovni celospoločenských požiadaviek, ktoré sa týkajú školstva, zdravotníctva alebo sociálnych služieb. Pokúsime sa ukázať, že materiálne prepojenie medzi týmito zápasmi sa zakladá na úlohách, ktoré rôzne skupiny pracujúcich hrajú v procese spoločenskej reprodukcie.

Flexibilita – ale pre koho?

Jedným z dôsledkov porážky boja učiteľských asistentiek v Durhame je to, že od Nového roka sa ich pracovný čas predĺži z 32,5 hodiny na 37 hodín týždenne. Podľa dohody, za ktorú v októbri hlasovala väčšina zamestnankýň, sa zmeny budú realizovať len so súhlasom jednotlivých pracovníčok. Podľa informácií od Jo, ktorú sme už citovali v predchádzajúcej časti seriálu, však týchto 37 hodín nebude záväzných. Pôjde len o formalitu, na základe ktorej sa zlegalizujú doteraz neplatené nadčasy. Skutočný problém podľa Jo spočíva skôr v tom, že niektorí riaditelia škôl nerešpektujú požiadavky asistentiek a nútia ich pracovať podľa rozvrhu, ktorý im nevyhovuje. Vo viacerých školách vraj v súčasnosti bežia spory okolo individuálnych pracovných časov a konkrétnych rozvrhov. Bojuje sa o to, kto bude stanovovať podmienky flexibility: asistentka alebo riaditeľ.¹

Na prvý pohľad sa môže zdať, že britské učiteľské asistentky sú príliš vyberavé. Veď na Slovensku je pomerne bežné, že nielen jeden, ale obaja rodičia pracujú na plný úväzok. Počas štrajkov v novembri minulého roka asistentky priblížili dôvody svojej „vyberavosti“ v rozhovoroch s reportérmi z Reel News: „Som slobodná matka, mám dve deti, obe chodia na základnú školu. Neviem, ako to ďalej zvládnem. Hrozí, že prídem o sumu vo výške ročnej splátky hypotéky. Je to moja práca, milujem ju, odmalička som chcela učiť. Neviem, čo iné môžem robiť. Nemôžem pracovať viac hodín, lebo mám deti. Musím byť po škole doma, nemôžem ich nechať samy.“ Podobné argumenty zazneli aj od ďalších pracujúcich matiek. Všetky zdôrazňovali, že prácu učiteľskej asistentky si vybrali preto, lebo vyhovuje ich súkromnému životu. Nepísaným pravidlom tejto práce totiž je, že odmenou za nízke ohodnotenie je „výsada“ pružného a obmedzeného pracovného času, ktorý sa dá prispôsobiť potrebám žien s deťmi. Reorganizáciu pracovných podmienok preto vnímali ako podraz zo strany vedenia a poslancov kraja.

Aby sme lepšie pochopili, prečo je flexibilita taká dôležitá pre učiteľské asistentky a ďalšie pracujúce ženy v Británii, musíme sa bližšie pozrieť na to, ako britský štát riadi trh práce a ako manažuje „ľudský kapitál“.

Starostlivosť o deti ako investícia

Povolanie učiteľskej asistentky vytvorili „noví labouristi“ po volebnom víťazstve v roku 1997. V druhej časti tohto seriálu sme už spomenuli, že išlo o súčasť širšej politiky rozvoja verejných služieb, ktorou labouristi dokázali skrotiť vysokú nezamestnanosť a zmierniť sociálne problémy, ktoré sa nahromadili od začiatku 70. rokov. Labouristi správne predvídali, že prekážkou, ktorá bude ženám brániť v masovom vstupe na pracovný trh, je výchova detí. Pre väčšinu nezamestnaných žien boli súkromné opatrovateľské služby príliš drahé, takže na zamestnanie ani nepomýšľali.

Vláda Tonyho Blaira v prelomovej štátnej stratégii vyhlásila, že starostlivosť o deti nie je len súkromnou vecou, ale aj verejnou zodpovednosťou štátu. Labouristi zaviedli bezplatný nárok na 12,5 a neskôr 15 hodín predškolskej výchovy týždenne pre deti od troch do piatich rokov. Posilnili nárok rodičov na materskú a otcovskú dovolenku a právo požiadať o flexibilný pracovný čas pre rodičov malých detí. Mládež z chudobných rodín začala dostávať finančný príspevok na vzdelávanie. Od prijatia stratégie až do jej úpravy v roku 2004 sa celkové vládne výdavky na starostlivosť o deti, predškolské vzdelávanie a príbuzné programy strojnásobili. Aj výdavky na základné a stredné školstvo začali rýchlo rásť: z 2700 libier na žiaka ZŠ v školskom roku 1999/2000 na 4400 libier v roku 2009/2010. Časť týchto prostriedkov sa použila na mzdy pre rastúci počet učiteľských asistentiek.

Architektom reformy bol pragmatický sociológ Anthony Giddens. Vo vplyvnej práci Tretia cesta: obnova sociálnej demokracie (1998) nanovo definoval starostlivosť o deti: z bremena pre štátny rozpočet sa stala „investíciou do ľudského kapitálu“. Giddens tiež navrhol, aby sa namiesto sociálneho štátu začalo hovoriť o „sociálne investujúcom štáte“ (social investment state). Tento model rozlišuje medzi „spotrebnými“ a „investičnými“ sociálnymi výdavkami štátu. Prvé sa považujú za neproduktívne, druhé naopak. Cieľom reformy je presmerovať časť verejných výdavkov do sociálnych investícií. Stačí vziať peniaze z „pasívnych“ sociálnych dávok a presmerovať ich do oblastí sociálnej politiky, ktoré sa považujú za „investičné“: vzdelávanie a rekvalifikácia, starostlivosť o deti či podpora rodín.

Sociálne investujúci štát sa snaží o úspech v intenzívnej konkurencii na svetovom trhu, ktorá so sebou nesie potrebu zvyšovať produktivitu a hospodársky rast. Predčasné ukončenie školskej dochádzky či slabá schopnosť osvojiť si zručnosti, ktoré si vyžaduje meniaci sa trh práce, znamenajú z tohto pohľadu zmeškanú príležitosť. Prvoradými sa preto stávajú investície do predškolskej výchovy, pretože sľubujú vysoké ekonomické výnosy. Čím skôr v detstve sa začne s budovaním ľudského kapitálu, tým väčšie výnosy bude prinášať v produktívnom veku. Hlavnými príjemcami by mali byť deti z chudobných rodín, lebo nárast počtu a zvýšenie kvality pracujúceho obyvateľstva podporuje hospodársky rast.

Graf znázorňuje návratnosť investícií do ľudského kapitálu, ktorá je najvyššia u najmladších a s vekom klesá. Počiatočné investície sú vysoké, no z dlhodobého hľadiska vraj výnosy prevýšia náklady.

Toto prevzatie kontroly nad „ľudským kapitálom“ však neznamenalo, že by štát začal poskytovať viac služieb. Fungoval skôr ako objednávateľ služieb, ktoré zväčša dodával súkromný opatrovateľský sektor. Aby vláda ešte viac zvýšila ich dostupnosť, zaviedla po roku 2000 prídavky na deti pre pracujúcich rodičov s nízkymi príjmami. Vznikol tak mechanizmus na dotovanie súkromného sektora, ktorý zároveň umožnil „oslobodiť“ ženy od práce v domácnosti a dotlačiť ich na trh práce. Výška príspevku totiž neumožňovala pokryť napríklad celé náklady na miesto v škôlke, ale len ich časť. Aby teda britské ženy dokázali zaplatiť zvyšok výdavkov a zároveň mohli tráviť časť svojho času s deťmi, začali masovo vstupovať na trh čiastočnými pracovnými úväzkami, ktoré sú flexibilné a slabo zaplatené. Niektoré z nich sa zamestnali ako učiteľské asistentky – teda na pozícii, ktorú vytvorila tá istá štátna politika, ktorá ich dotlačila k vstupu na trh práce.

V roku 2016 až 42 % všetkých zamestnaných žien pracovalo na čiastočný úväzok (oproti 13 % zamestnaných mužov). Británia dnes patrí medzi krajiny EÚ s najvyšším podielom žien s čiastočným úväzkom.

Rodový rozmer úsporných opatrení

Štátne politiky riadenia trhu práce teda vytvorili situáciu, v ktorej mnohé pracujúce ženy museli hľadať balans medzi flexibilnými úväzkami vo verejnom sektore, výdavkami na starostlivosť o deti a vlastným „voľným“ časom, v ktorom sa venujú rodine. V kontexte tejto situácie sa možno pozrieť aj na úsporné opatrenia, ktoré prišli po roku 2010.

Škrty – teda masový presun prostriedkov z verejných rozpočtov do súkromného sektora – dopadli na ženy zvlášť tvrdo. Až 79 % žien zamestnaných v samospráve durhamského kraja zažilo po roku 2011 výrazné zmeny v práci: prepúšťanie, ukončenie pracovného pomeru na vlastnú žiadosť alebo odchod do (predčasného) dôchodku.² Zníženie príspevkov na starostlivosť o dieťa, ktoré bolo súčasťou úsporných opatrení, pre pracujúcich rodičov (resp. slobodné matky) znamená, že musia ročne zaplatiť okolo 500 libier viac. Po roku 2008 pritom ceny v oblasti starostlivosti rástli štyrikrát rýchlejšie než nominálne mzdy. Reakciou žien na škrty príspevkov a rast cien za služby býva, že prestávajú pracovať, prípadne skracujú svoj pracovný úväzok alebo častejšie využívajú pomoc rodiny, najmä starých rodičov. Z dvoch miliónov ľudí, ktorí priznávajú, že pre povinnosti v domácnosti si ani nehľadajú prácu, tvoria 1,85 milióna ženy. Takto sa zväčšuje závislosť žien od mužských partnerov a posilňuje sa tradičné rodové rozdelenie úloh.

Okrem zabezpečenia výchovy detí ťažia proletársku domácnosť aj rôzne iné záväzky. Reálne mzdy britských pracujúcich však po roku 2010 klesali každoročne o viac ako 2 %. Za obdobie rokov 2007 až 2015 sa celkovo znížili o vyše 10 %. Pracujúci sa tento prepad snažia kompenzovať tým, že sa zadlžujú. Len za posledných päť rokov vzrástol dlh britských domácností o 7 % a dosiahol výšku 1,63 bilióna čiže 1630 miliárd libier.

Chýbajúci článok: spoločenská reprodukcia

Učiteľské asistentky skandujú „Ohodnoťte nás“ („Value us“). Aktivisti vlastnými telami bránia pred škrtmi knižnice, komunitné a poradenské centrá. Lekári štrajkujú proti predlžovaniu a flexibilizácii pracovného času. Kuriéri v tzv. zákazkovej ekonomike (gig economy) odmietajú status „živnostníkov“ a žiadajú štandardné pracovné zmluvy. Pracovníci kín siete Picturehouse a migrantské upratovačky v Londýne štrajkujú za „mzdu, z ktorej sa dá žiť“ (living wage)… Môže tieto boje spojiť viac než len symbolická solidarita na sociálnych sieťach či počas vzájomných návštev na demonštráciách?

Všetkých pracujúcich spája to, že sa podieľajú na spoločenskej reprodukcii. Pod týmto pojmom rozumieme proces, ktorý prebieha v každej spoločnosti a zabezpečuje, že spoločnosť zo dňa na deň prežíva. Konkrétne podoby spoločenskej reprodukcie sa pritom historicky menia. V kapitalizme je reprodukcia podriadená udržiavaniu „kapitálového vzťahu“, teda vzťahu medzi tými, ktorí za peniaze kupujú pracovnú silu, aby tieto peniaze zhodnotili, a tými, ktorí pracovnú silu predávajú, aby si zabezpečili živobytie a svojou prácou zhodnocujú peniaze tých prvých.³

Jadrom kapitálového vzťahu je proces zhodnocovania, ktorému je podriadená reprodukcia oboch tried. Z tejto perspektívy možno vidieť súvislosť medzi tým, čo sa deje na pracoviskách v súkromnom a verejnom sektore, ale aj súvislosť s tým, čo sa odohráva v domácnostiach. Pracujúci sa totiž nestáva pracujúcim až vtedy, keď vchádza cez turniket na pracovisko. Ako príslušník triedy pracujúcich sa zvyčajne rodí a tak je aj vychovávaný.⁴ Inak by sme ťažko vysvetlili fakt, že príslušníci tejto triedy, jedna generácia za druhou, nielenže ráno vstávajú do práce, ale chodia spoľahlivo aj na nočné alebo do iných podmienok, ktoré škodia ich zdraviu. Predpokladom plynulého fungovania zhodnocovania kapitálu je reprodukcia pracovnej sily, vrátane výchovy, vzdelávania a disciplinovania nových generácií pracujúcich. Práca, ktorá sa na to musí vynaložiť, sa sčasti vykonáva v súkromí domova, sčasti v škôlkach, školách a inde.

Táto sféra však neexistuje nezávisle od kapitálu a potrieb jeho zhodnocovania. Napríklad to, že učiteľské asistentky „preferujú“ 32,5-hodinový pracovný úväzok pred plným úväzkom, je na jednej strane ich subjektívne, slobodné rozhodnutie. Na druhej strane však možnosti, z ktorých si vyberajú, a okolnosti, v ktorých sa musia rozhodovať, sú výsledkom konkrétnych politík štátu, ktoré sa realizujú s cieľom vytvoriť priaznivé prostredie pre kapitál. Spomínané slobodné rozhodnutie preto už zahŕňa prispôsobenie sa pracujúcich žien vývoju na trhu práce a zmenám v sociálnej politike. „Reprodukčná stratégia“, ktorú si vyberajú, bola vopred naplánovaná manažmentom ponuky na trhu práce (labour-supply management), jedným z makroekonomických nástrojov sociálne investujúceho štátu. Tento nástroj sa opiera aj o výskumy, podľa ktorých ženy reagujú aj na najmenšie zmeny v odmeňovaní citlivejšie než ich partneri – tým, že na trh práce vstupujú, alebo ho opúšťajú. Vyjadrené jazykom tohto prístupu, „mzdová elasticita ponuky ženskej práce“ je väčšia ako elasticita mužskej ponuky. Aj na základe týchto poznatkov labouristi zaviedli príspevok na starostlivosť o dieťa a zapojili ženy do budovania trhu s prácou na čiastočný úväzok.

Osobné dilemy asistentiek, ktoré sme spomínali, teda ilustrujú dvojaký charakter reprodukcie pracovnej sily v kapitalizme. Na jednej strane ide o cieľavedomú, „slobodnú“ aktivitu. Pracujúce majú svoje vlastné subjektívne potreby a formulujú plány, ako ich naplniť. Na druhej strane je však reprodukcia proletárskej domácnosti predmetom manažovania zo strany štátu, ktorého cieľom je vytvoriť vhodné podmienky na tvorbu zisku. Práca učiteľských asistentiek, ako ani práca ostatných verejných zamestnancov, síce nezhodnocuje kapitál a nevytvára zisk, ale podieľa sa na reprodukcii pracovnej sily, ktorá bude zhodnocovať kapitál o desať či pätnásť rokov. Tieto dva póly – subjektívne zámery pracujúcich a politiky štátu – sú pritom v konflikte. Autori práce Working-Time Patterns, Constraints and Preferences (1994) charakterizujú odpor zamestnankýň voči predlžovaniu pracovného času, flexibilizácii práce a zavádzaniu neštandardných foriem zamestnávania ako „odpor na strane ponuky“ pracovnej sily („supply side resistance“). Nejde o odpor voči flexibilite ako takej. Naopak, „väčšina žien a mužov si želala viac flexibility, ale pod vlastnou kontrolou, nie pod kontrolou zamestnávateľa“.

Na akom základe spájať boje?

Nádeje spájané s corbynizmom, o ktorých sme hovorili v druhej časti, vyjadrujú fakt, že čiastkové boje v Británii zatiaľ nenašli spôsob, ako sa spojiť. Ako náhradné riešenie sa javí zastrešenie na úrovni parlamentnej Labour Party, ktoré je však skôr ideologické než „materiálne“. Zakladá sa viac na blízkych hodnotových postojoch než na spoločných životných či pracovných podmienkach. Navyše, hľadá spojencov v radoch tých, ktorí sú zainteresovaní na manažovaní pracovnej sily v prospech kapitálu, prípadne ťažia z biznis modelu, v rámci ktorého verejné zdroje smerujú do súkromného sektora a podmienky pracujúcich vo verejnom sektore sa zhoršujú.

V minulej časti sme konštatovali, že pólom, okolo ktorého by sa dali zjednotiť verejní zamestnanci v Británii, by mohol byť odpor voči jednopercentnému stropu pre každoročné zvyšovanie miezd. Zdá sa, že táto jednota je najbližšou métou aj pre odbory vo verejnom sektore. Čo však z jednoty verejných zamestnancov bude mať napríklad kuriér, ktorého ako živnostníka platia podľa počtu zásielok, a ktorý žongluje medzi dvomi či tromi kuriérskymi firmami, aby si zarobil na prežitie? „Mať tak ich starosti,“ mohlo by mu napadnúť.

Pozornejšie by azda načúval odborom IWGB (Independent Workers Union of Great Britain), ktoré sa pokúšajú pre kuriérov vydobyť status zamestnancov so štandardnou právnou ochranou. Organizovanie kuriérov v rámci zákazkovej ekonomiky (gig economy) pritom považujú za súčasť širšieho hnutia prekarizovaných pracujúcich, ktorí bojujú za living wage a za uznanie odborovej organizácie. Kolektívne akcie kuriérov, zamestnancov kín, upratovačiek či pilotov British Airways vznikajú preto, lebo mladí pracujúci si pre nízke ohodnotenie a neistú prácu už viac nemôžu dovoliť nezávislosť. Žijú s rodičmi, alebo, ak si zakladajú rodiny, automaticky sa zadlžujú. Tento problém je najviac vypuklý v Londýne, keďže náklady na živobytie tu rastú najrýchlejšie.

Na základe perspektívy spoločenskej reprodukcie, ktorú sme už načrtli, by sa tieto zápasy mohli dať spojiť s bojmi vo verejnom sektore. Situácia učiteľských asistentiek v Durhame či niektorých ďalších skupín verejných zamestnancov sa príliš nelíši od tej, ktorej čelia mladí prekarizovaní Londýnčania. Všetky tieto skupiny pracujúcich majú spoločné, že sa nejako podieľajú na celkovej spoločenskej reprodukcii: zhodnocujú niečí kapitál, alebo vykonávajú úlohy, ktoré toto zhodnocovanie uľahčujú, alebo vo svojej platenej práci reprodukujú pracovnú silu. Všetci tiež v súčasnosti čelia problému, ako vôbec reprodukovať vlastnú pracovnú silu, keď náklady na reprodukciu sa zvyšujú a mzdy zaostávajú. Rozdiel je azda len v tom, ktoré potreby pociťujú ako najviac akútne. Zatiaľ čo pre asistentky je to starostlivosť o vlastné deti, pre iných môže ísť o výšku nájomného, hypotekárnych splátok, cien potravín či nákladov na dochádzanie do práce.

Namiesto toho, aby sme sa v bojoch proti škrtoch odvolávali na „sociálne práva“ či „zdravý rozum“, ako to robia niektorí aktivisti, treba verejné služby chápať ako „spoločensku“ či „sociálnu“ mzdu. Ide o všetky služby a statky, ktoré trieda pracujúcich získava prostredníctvom peňažných alebo nepeňažných dávok z verejných zdrojov. Tieto dávky tvoria popri peňažnej mzde časť celkovej mzdy. To, že ich vypláca či inak poskytuje štát či samospráva, a nie zamestnávateľ, je vedľajšie.

Boje za spoločenskú mzdu (t. j. za vyššie prídavky na deti, za bezplatnú predškolskú výchovu, vzdelávanie či zdravotnú starostlivosť atď.) sú teda mzdovými bojmi. Ich prepojenie s „klasickými“ zápasmi (v súkromnom či verejnom sektore), ktorých cieľom je vyššia peňažná mzda, je pritom v záujme oboch strán. Práve zníženie spoločenskej mzdy v dôsledku škrtov zväčšilo závislosť pracujúcich od peňažnej mzdy. Tým sa rozšírila ponuka pracovnej sily a jej ochota akceptovať prekarizované podmienky, proti ktorým dnes bojujú spomínaní kuriéri, upratovačky a ďalší. Tieto zmeny umožnili zamestnávateľom zhoršiť podmienky aj pracujúcim v ďalších sektoroch. V neposlednom rade pokles spoločenskej mzdy prinútil rodiny pracujúcich k tomu, aby sa viac zadlžovali, čo ich ešte väčšmi podriaďuje imperatívom kapitálu.

Ten istý proces, ktorý priškrtil spoločenskú mzdu, zároveň viedol k poklesu príjmov či zhoršeniu podmienok pre tých pracujúcich vo verejnom sektore, ktorí sa podieľajú na poskytovaní verejných služieb v školách, nemocniciach či inde.⁵ „Spoločný nepriateľ“ tu nie je len metaforou: je to naozaj kapitál a štát, ktorý riadi sféru reprodukcie pracovnej sily v záujme kapitálu.

Ak sa „klasické“ mzdové boje spoja so zápasmi za požiadavky, ktoré sa týkajú spoločenskej mzdy, môže to posilniť oba druhy konfliktov. Spoločenská mzda je zdroj, o ktorý sa pracujúci v bojoch za vyššiu peňažnú mzdu môžu oprieť vtedy, keď ich prepustia alebo im znížia úväzok. Víťazstvá v oblasti spoločenskej mzdy rozväzujú ruky pracujúcim na pracoviskách, pretože zväčšujú mieru kontroly nad vlastnou reprodukciou a oslabujú závislosť od peňažnej mzdy. A naopak, boje za spoločenskú mzdu môžu ťažiť zo zapojenia pracujúcich v niektorých kľúčových, ekonomicky významných sektoroch, ktorých relatívna moc zoči-voči kapitálu je väčšia.

Z Chicaga do Durhamu

Medzinárodné robotnícke hnutie má s takým prepájaním bohaté skúsenosti. Glasgowský štrajk nájomníkov v roku 1915, počas ktorého 25-tisíc proletárskych domácností odmietalo platiť nájomné, mal materiálnu aj personálnu podporu odborárskych aktivistov z fabrík. Vedomie zodpovednosti robotníckej triedy za vlastné podmienky reprodukcie však postupne zmizlo, keď ho prevzali sociálnodemokratické strany, ich samosprávy a napokon tzv. sociálne štáty. Potreby pracujúcich v 21. storočí sú iste komplexnejšie než kedysi, takže pokusy napodobňovať minulosť by nemuseli dopadnúť dobre. Našťastie, existujú aj zaujímavé príklady zo súčasnosti.

V období, keď silnejú útoky kapitálu a štátu na pracujúcich, sa podľa Chicagských učiteľských odborov (Chicago Teachers Union, CTU) stáva nevyhnutnosťou široká celospoločenská stratégia. Po tom, čo sieť aktivistov a aktivistiek získala vo voľbách kontrolu nad mestskou organizáciou CTU, začali tieto odbory experimentovať s novým druhom organizovania, ktoré sa opiera o súvislosť rôznych oblastí spoločenskej reprodukcie.

CTU skúmajú, ako spolu súvisia rozličné sféry a aspekty mestskej ekonomiky a komunít. Tieto poznatky odovzdávajú svojim členom a sympatizantom na seminároch a stretnutiach. V príručke Spravodlivé Chicago: boj za mesto, aké si naši študenti zaslúžia (pozri aj sprievodný web k príručke) napríklad vysvetľujú, že zlepšenie dostupnosti predškolských zariadení pozitívne ovplyvní neskoršie výsledky študentov v školách a zmierni negatívne dôsledky chudoby. Zvýšenie minimálnej mzdy povedie k tomu, že rodičia budú večer doma, a nie v práci. Stabilné a dostupné bývanie zníži časté sťahovanie chudobných rodín a zlepší študijné výsledky. Kvalitnejšie bývanie a zdravotné služby v školách znížia výskyt chronických chorôb, napríklad astmy, ktorá je najčastejším dôvodom absencií v škole. Alternatívny systém trestania zníži vysoký podiel uväznených v populácii, ktorý jednak ničí medziľudské vzťahy najmä v černošských a hispánskych komunitách, jednak trestá najmä deti uväznených. Školy by podľa CTU nemali byť financované z miestnych daní z nehnuteľností, čo diskriminuje školy v chudobných štvrtiach, ale z daní z finančných transakcií.

Kolektívy učiteľov na jednotlivých školách fungujú ako malé mocenské centrá, ktoré podporujú miestne boje proti škrtom, prepúšťaniu a násiliu v komunitách (zo strany gangov a polície, ale aj v domácnosti), ako aj kampaň za zvýšenie minimálnej hodinovej mzdy na 15 dolárov atď. Postupne budované kontakty s komunitou sa zúročili počas deväťdňového štrajku učiteľov v septembri 2012. Primátor vtedy musel ustúpiť od plánu zaviesť odmeňovanie podľa výkonu. Mesto tiež prijalo 600 nových učiteľov, zvýšilo mzdy (hoci len o 1 %) a skrátilo platnosť starej kolektívnej zmluvy o jeden rok. CTU nedávno oznámili, že sa im podarilo vydobyť 91 nových pozícií učiteľských asistentiek a 11 nových pozícií pre učiteľov. Vďaka tomu sa v niektorých školách zvýši počet tried a zníži počet žiakov v triedach, čo odbremení učiteľov.

Skúmanie vzťahov spoločenskej reprodukcie teda nie je samoúčelné teoretizovanie: ide o hľadanie strategickej orientácie pre lepšie a silnejšie hnutie pracujúcich. Tým, že boj v Chicagu sa preniesol za hranice potrieb učiteľov (resp. študentov) na terén spoločenskej reprodukcie, zároveň sa zradikalizoval. Pracujúci tu pochopili, že prepad ich životnej úrovne či konflikty vo vnútri triedy pracujúcich nie sú náhodné, navzájom nesúvisiace javy. Ide o výsledky kapitalistického rozvoja a štátnych politík, ktoré ho riadia. Pomenovať veci pravým menom je prvý krok k tomu, aby pracujúci budovali vlastnú moc na pracoviskách a v komunitách – ako trieda.

Ak asistentky-aktivistky v Durhame nechcú svoj osud nechať napospas labouristickej chobotnici, ktorej chápadlá sme rozplietali v druhej časti, čakajú ich podobné kroky. Tak ako ich chicagskí kolegovia a kolegyne, mali by čo najskôr začať so „zospoločenštením“ vlastných problémov, ale aj síl. Prakticky by to mohlo znamenať: vynútiť si pravidelnú prítomnosť na poradách učiteľov; budovať kontakty s rodičmi, zamestnancami detských centier Sure Start, knižníc, mládežníckych klubov; osloviť pracujúcich v podobnej situácii, trebárs vo fast foodoch či supermarketoch; skúmať, hodnotiť a zverejňovať dianie v meste z hľadiska potrieb proletárskej domácnosti. Je to beh na dlhú trať, ale iba tak sa možno pripraviť na chvíľu, keď nadíde najbližšia príležitosť.

Žiaľ, pri týchto vyjednávaniach za zatvorenými dverami stojí vedenie školy proti osamelej asistentke. Ako sme napísali v analýze porážky v druhej časti, akčný výbor asistentiek CDTAAC nevytvoril reálnu sieť kolektívnej moci na jednotlivých školách. V týchto chvíľach by sa veľmi zišla. Atmosféra na vyjednávaní by iste bola iná, ak by na ňom bola prítomná skupina akčných kolegýň. Jediné, o čo sa momentálne asistentka môže pri spore s vedením „oprieť“, je e-mail od odborov Unison, ktorý členky vyzýva, aby nahlasovali prípady neústretových riaditeľov. Odbory to vraj „vybavia“. ↩
U mužov išlo o 21 %. Tento nepomer je v Durhame výraznejší než na celoštátnej úrovni, kde išlo v priemere o 64 % u žien a 34 % u mužov. ↩
Naše chápanie spoločenskej reprodukcie sa opiera o Marxov Kapitál, najmä siedmy oddiel prvého zväzku. ↩
Samozrejme, neplatí to o každom jednotlivcovi. Hovoríme o triede ako o „analytickej“ časti populácie, nie o súčte všetkých jej členov. Spoločenská mobilita existuje a individuálny robotník sa môže stať podnikateľom – nie však robotnícka trieda ako celok. ↩
V tomto zmysle škrty postihujú pracujúcich vo verejnom sektore dvakrát: raz ako poberateľov spoločenskej mzdy (aj lekár je pacient; aj učiteľka má deti, ktoré chodia do školy atď.), raz ako tých, ktorí v práci poskytujú služby iným poberateľom sociálnej mzdy. ↩