Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Trieda pracujúcich na Slovensku prechádza výraznou premenou. Pôvodne bolo Slovensko takmer výlučne zdrojom pracovných migrantov, ktorí odchádzali za prácou do Čiech, Rakúska či Veľkej Británie. Teraz sa však stalo jednou z cieľových krajín. Zatiaľ čo v decembri 2008 u nás pracovalo necelých štrnásťtisíc zamestnancov a zamestnankýň zo zahraničia, v decembri 2018 ich bolo asi päťnásobne viac – bezmála 70-tisíc. Zdá sa, že zastaviť súčasný rast počtu proletárov zo zahraničia by mohla len kríza, ktorá by prudko znížila dopyt priemyslu po pracovnej sile.

Imigrácia za prácou začala naberať obrátky v roku 2016. Zhodou okolností to bolo krátko po tom, čo v Európe vyvrcholila vlna prílevu utečencov z oblastí, ktoré postihli vojny, chudoba alebo dôsledky klimatických zmien. V tomto období prakticky vo všetkých európskych krajinách – vrátane tých, ktorých sa imigrácia z Blízkeho Východu, Ázie alebo Afriky nijako nedotkla – vzrástli xenofóbne a rasistické nálady. Posilnili sa pozície krajnej pravice a rétorika politikov „stredného prúdu“ nadobudla výraznejší nacionalistický ráz. Týkalo sa to aj Slovenska. Preto keď sem začali húfne prichádzať pracujúci zo zahraničia, nečakalo ich tu prostredie naklonené „cudzincom“.

K tomu prispeli aj ekonomické okolnosti. Slovenský priemysel zažíva konjunktúru. Domáce rezervy pracovnej sily sú takmer vyčerpané, čo tlačí mzdy nahor. Lacnejšiu pracovnú silu zo zahraničia preto niektorí považujú za faktor, ktorý narúša krehkú (ne)rovnováhu medzi ponukou a dopytom na trhu práce, čím brzdí rast miezd. Zamestnávanie „cudzincov“ údajne škodí vyhliadkam domácej triedy pracujúcich.

V máji minulého roka sme publikovali trojdielny seriál venovaný historickým súvislostiam pracovnej migrácie, súčasnej situácii na Slovensku aj otázke, ako by sa domáci pracujúci mali postaviť k zahraničným kolegom. V dnešnom texte sa chceme vrátiť k problematike seriálu vo svetle toho, čo sa medzičasom udialo. Podiel pracujúcich zo zahraničia predovšetkým ďalej rástol. Štát prijal opatrenia (účinné od januára 2019), ktoré majú zjednodušiť ich zamestnávanie. To sa nezaobišlo bez kritiky zo strany Konfederácie odborových zväzov (KOZ SR), ktorá žiada, aby záujmy pracujúcich so slovenským občianstvom boli „prvoradé“. A napokon, prípad pracovníkov agentúry Rasken, ale aj skúsenosti, ktoré v rozhovore opísal bývalý zamestnanec nitrianskeho Foxconnu, svedčia o tom, že pracujúci z tzv. tretích krajín (ktoré nie sú členskými štátmi EÚ) naďalej tvoria extrémne prekarizované a vykorisťované „dno“ pracovného trhu.

V tomto článku preto najprv zhrnieme aktuálne dáta o počtoch pracujúcich zo zahraničia a pozrieme sa na najnovšie zmeny v legislatíve, ktoré sa ich týkajú. Ponúkneme tiež kritiku stanoviska KOZ SR z triednych pozícií. V závere článku sa vrátime k scenárom ďalšieho vývoja, ktoré sme načrtli v staršom seriáli.

Graf: Vývoj počtu zahraničných pracujúcich
na Slovensku za posledných päť rokov. Údaje ÚPSVaR ku koncu príslušného roka.

Vývoj počtu zahraničných pracujúcich na Slovensku za posledné obdobie. Údaje ÚPSVaR ku koncu príslušného roka.

Zahraniční pracujúci na Slovensku v roku 2018

Miera nezamestnanosti na Slovensku klesá od roku 2014. Platí to pre tú oficiálnu, ktorá vychádza z údajov a kritérií úradov práce, ale aj pre tú „reálnu“, založenú na prieskume Štatistického úradu. Obidve dnes útočia na historické minimá, ktoré si pamätáme spred desiatich rokov, teda z obdobia tesne pred nástupom krízy. Vtedy, teda v roku 2008, u nás pracovalo necelých štrnásťtisíc ľudí zo zahraničia, z toho najviac z Rumunska (2500), ČR (2000) a Maďarska (1200).¹ Už vtedy sa objavovali predpovede, že akútny nedostatok pracovnej sily bude treba riešiť importom. Napokon však prišla kríza, ktorá všetko spomalila.

Odvtedy sa zmenili nielen absolútne počty cudzincov, ale aj najdôležitejšie zdrojové krajiny. V roku 2018 na Slovensku pracovalo necelých 69-tisíc zamestnancov zo zahraničia, pričom najviac pochádzalo zo Srbska (13 600), Ukrajiny (11 800) a Rumunska (11 000). Pracujúci z týchto troch krajín dnes tvoria vyše polovicu všetkých zahraničných zamestnancov u nás.²

Tento obrat sa odohral dosť náhle. Ešte ku koncu roka 2013 tu pracoval zhruba rovnaký počet „cudzincov“ ako pred začiatkom krízy. V ďalších rokoch sa však najímanie zahraničných pracujúcich začalo zrýchľovať: ich počty medziročne rástli aj o desať-, pätnásť-, dvadsaťtisíc. Pohyb v rámci jednotlivých krajín pôvodu bol nemenej dramatický. Občania Srbska až do roku 2016 tvorili zanedbateľnú časť prichádzajúcich zamestnancov. V spomínanom roku sa však ich počet zväčšil takmer desaťnásobne, na vyše päťtisíc, a odvtedy ďalej rastie. Podobný nástup sa v súčasnosti týka ukrajinskej pracovnej sily. Z necelých päťtisíc sa zhruba za posledný rok rozrástla na takmer 12 000.

Ťahúňom tohto prílivu rúk je pritom priemysel. Neexistujú síce dáta o počte zahraničných pracujúcich podľa odvetví, v ktorých sú zamestnaní, no oficiálna štatistika rozlišuje aspoň profesie. Viac ako polovica z necelých 70-tisíc ľudí zo zahraničia vykonávala v roku 2018 povolanie „operátora a montéra strojov a zariadení“, resp. „pomocného a nekvalifikovaného pracovníka“. Možno je to aj preto, lebo práca pri páse už pre domácich uchádzačov nie je dosť atraktívna. Ako sme naznačili v staršom článku, sú na to dobré dôvody: rozšírená práca nadčas a v noci, v lete rozpálené haly a návštevy sanitiek, po rokoch poničené zdravie. Tak či onak, výsledkom je, že takmer 40 % medziročného nárastu zamestnanosti v treťom kvartáli roku 2018 tvorili miesta obsadené pracujúcimi zo zahraničia.

Cestu firiem k masovému zamestnávaniu ľudí zo Srbska či Ukrajiny vydláždil štát. Vstupom do EÚ sa slovenská ekonomika síce otvorila zahraničnej pracovnej sile, no len tej s vyberaným pôvodom a štátnou príslušnosťou. V posledných rokoch sa preto prijalo niekoľko zmien, ktoré firmám uľahčili najímanie pracujúcich z tretích krajín.

Prvá, z mája 2017, umožnila ľuďom z krajín mimo EÚ pracovať na Slovensku sezónne aj bez prechodného pobytu, ale najviac deväťdesiat dní počas obdobia jedného roka. Stačí povolenie na zamestnanie, resp. schengenské vízum, ak Slovensko nemá bezvízový styk s krajinou pôvodu zamestnanca. Zároveň si takíto pracovníci môžu už na Slovensku pobyt predĺžiť, ak požiadajú o udelenie prechodného pobytu na účel sezónneho zamestnania. V takom prípade môžu zostať najviac 180 dní. Odvetvia, v ktorých možno najímať ľudí na sezónne práce, pritom stanovila vládna vyhláška z júna 2017. Hoci sezónne práce si mnohí spájame najmä s poľnohospodárstvom, medzi vybrané sektory patrí aj priemyselná výroba, a tak sa tento režim zamestnávania využíva aj vo fabrikách.

Ďalšiu zmenu priniesol rok 2018. Zjednodušili sa podmienky zamestnávania ľudí z tretích krajín v profesiách, ktoré trpia nedostatkom pracovnej sily, resp. v regiónoch, kde je miera nezamestnanosti nižšia ako 5 %. Okrem zrušenia povinnosti zamestnávateľov hlásiť úradom voľné pracovné miesta táto úprava zahŕňala aj skrátenie niektorých lehôt. Zároveň sa zaviedlo obmedzenie, podľa ktorého pracujúci z krajín mimo EÚ môžu tvoriť najviac 30 % celkového počtu zamestnancov firmy.³ Zmeny zákonov tiež reagovali na výrazný nárast ľudí z tretích krajín, ktorí sem prichádzali pracovať v špecifickom režime – ako tzv. vyslaní zamestnanci firiem so sídlom mimo Slovenska. Tento model využívali napríklad maďarské pracovné agentúry, ktoré cez srbské pobočky najali tamojších robotníkov, a potom ich z Maďarska „vysielali“ na juhozápad Slovenska na základe zmlúv s tunajšími firmami. Legislatívne úpravy, ktoré platia od mája 2018, tento režim zrušili.

Zatiaľ najnovšie zmeny, ktoré tiež vzbudili najväčšiu pozornosť, platia od začiatku roku 2019. Etablované agentúry dočasného zamestnávania, ktoré na trhu pôsobia aspoň tri roky, získali právo „prideľovať“ pracujúcich z tretích krajín užívateľským zamestnávateľom. Doteraz v takomto režime mohli pracovať len občania Slovenska a členských štátov EÚ. Prideľovanie robotníkov z tretích krajín sa riešilo rôznymi okľukami ako napríklad „vysielaním zamestnancov“ zo zahraničnej firmy a podobne. Okrem toho sa skrátili viaceré lehoty, počas ktorých úrady musia posúdiť žiadosti o sezónne zamestnávanie, resp. žiadosti o zamestnanie ľudí z tretích krajín v sektoroch s nedostatkom síl. Zároveň sa zredukovala dokumentácia, ktorú musí predložiť uchádzač o prácu z tretej krajiny. Proti týmto, ale aj ďalším úľavám vystupovali odbory. V ďalšej časti sa bližšie pozrieme na ich stanovisko.

Protirečenia odborárskej rétoriky

Počet zahraničných pracujúcich na Slovensku, ktorých zaznamenala oficiálna štatistika, bol na konci roku 2016 o desaťtisíc vyšší, než v rovnakom období predchádzajúceho roka. Prekročil tak hranicu 35-tisíc. Začiatkom roku 2017 sa vo veci zamestnávania ľudí z tretích krajín prvýkrát ozvali odbory. Odborový zväz KOVO v marci ohlásil protest pred Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, na ktorý prišli asi tri stovky ľudí. Hlavným posolstvom demonštrácie boli „rovnaké podmienky pre všetkých“. Už tu sa však v rétorike odborov stretli dva protichodné momenty.

Odborári na jednej strane zdôrazňovali, že samotnú prítomnosť zahraničných zamestnancov v slovenskej ekonomike nepovažujú za problém. Ich kritika smerovala proti tomu, že firmy najímajú pracujúcich z tretích krajín prostredníctvom pololegálnych schém (prípadne načierno), vyplácajú im nižšie mzdy než domácim zamestnancom a nechávajú ich pracovať v horších podmienkach. Odbory preto žiadali vyrovnanie rozdielov a zabezpečenie rovnakých podmienok pre všetkých. To je nepochybne sympatický cieľ, najmä ak ho pochopíme ako výzvu na zápas domácich a zahraničných pracujúcich za spoločné záujmy. Robotníci zo Srbska či Ukrajiny tu vystupujú ako potenciálni spojenci.

Na rovnakej demonštrácii sa však prezident Konfederácie odborových zväzov (KOZ SR) rečnícky pýtal, prečo by sme mali „otvárať hranice“, keď máme dosť vlastných nezamestnaných. „Vieme, čo zamestnávatelia chcú. Je to lacná pracovná sila a preto sme tu, aby sme tomu zabránili,“ dodal. Odbory teda apelovali na ministra práce, aby sa viac neuľahčovalo zamestnávanie zahraničných pracovníkov. Tí sa už z tohto stanoviska nejavia ako niekto, s kým má domáca trieda pracujúcich spoločné záujmy. Naopak, sú pre ňu hrozbou.

Hru týchto protikladov sme mohli sledovať aj neskôr, v novembri 2017. V pobočke francúzskej spoločnosti FM Logistic v Seredi sa vtedy konala odborárska demonštrácia, na ktorú prišlo asi sedemdesiat zamestnancov, prevažne žien. Protestovali proti tomu, že firma na pozíciách tzv. „kľúčových operátorov“, ktoré sú spojené s vyššou základnou mzdou, začala uprednostňovať srbských agentúrnych pracovníkov. Tí sú vraj ochotní pracovať aj v dvanásťhodinových zmenách päť dní v týždni, pričom dostávajú stravné lístky v minimálnej hodnote. „My chceme dosiahnuť, aby aj títo zamestnanci pracovali za rovnakých podmienok ako domáci,“ povedala na zhromaždení predsedníčka miestnej základnej organizácie OZ KOVO.

Na demonštrácii sa však objavili aj transparenty s nápisom „Kľúčový operátor sme my“ či s heslom „My sme tu doma“ doplneným o slovenský štátny znak a názov firmy. Naznačovali, že aspoň niektorým išlo skôr o navrátenie „privilégií“ domácim zamestnancom než o rovnaké podmienky pre všetkých. Jedna z účastníčok, majsterka v podniku, sa médiám posťažovala, že srbských pracovníkov je v závode priveľa, „utláčajú nás tu a berú možnosť v kariérnom raste.“ Správy neuvádzajú, že by na zhromaždenie prišli aj srbskí pracovníci, ktorých táto majsterka zaúča a kontroluje. A to napriek tomu, že na proteste sa hovorilo aj o problémoch, ktoré sa týkali aj ich – zrušené prémie, tlak na plnenie noriem alebo časté napomenutia („vytýkačky“).

Ako o hrozbe pre domácich pracujúcich sa o tých zahraničných hovorí aj v jesennom vydaní novín e-Práca, ktoré komentuje schválenie vládnej Stratégie pracovnej mobility cudzincov v Slovenskej republike. Práve o túto stratégiu sa opierajú najnovšie legislatívne zmeny, ktoré sme už opísali.

V úvodnom článku sa odbory znova hlásia k ideálu „regulovanej a v maximálnej možnej miere kontrolovanej“ migrácie pracovnej sily, ktorá „v žiadnom prípade nesmie vyvolávať spoločenské, sociálne a ekonomické napätie“. Opisujú tiež obmedzenia, ktoré podľa nich stojí za to presadzovať. O povinnosti prichádzajúcich pracovníkov preukázať dosiahnuté vzdelanie hovoria, že je „podmienkou zabezpečenia riadenej migrácie najmä kvalifikovanej pracovnej sily a na zamedzenie hromadného dovozu lacnej nekvalifikovanej pracovnej sily.“⁴ Varujú tiež, že liberalizácia pracovnej migrácie je „spojená s vysokým rizikom možného nárastu výskytu a šírenia cudzokrajných chorôb, ale aj dovozu chorôb, ktoré sa na Slovensku s postupom času prestali vyskytovať.“⁵ Vedenie KOZ má zrejme lepšie epidemiologické znalosti ako Úrad verejného zdravotníctva. Ten na zastavenie epidémie osýpok nevolá po obmedzení pracovnej migrácie, ale po lepšej osvete o význame očkovania medzi rodičmi, ako aj po zvýšení počtu zdravotných asistentov v rómskych osadách.

KOZácka teória ekonomického cyklu

Jadrom pohľadu odborov je jednoduchá úvaha. Súčasnému nedostatku pracovnej sily vďačíme za pokles nezamestnanosti a rast reálnych miezd. Rast miezd je, pochopiteľne, jedným zo všeobecných cieľov odborov. Rast zamestnanosti zase považujú za prostriedok boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe. Prílev pracovnej sily zo zahraničia, najmä tej s nižšími nárokmi, však zníži tlak na pracovnom trhu. Pokles nezamestnanosti sa tým spomalí, rovnako ako rast miezd. Aby sa teda udržali pozitívne účinky súčasnej konjunktúry, dovoz ľudí treba regulovať. Orgánom, ktorý to môže urobiť, je štát.

Tento spôsob argumentácie prezrádza všeličo o tom, ako slovenské odbory vidia svoju úlohu. Nádeje na lepšie podmienky pre (domácu) triedy pracujúcich spájajú s ekonomickým cyklom. Životnú úroveň zamestnancov má zvýšiť pôsobenie trhového mechanizmu, nie mzdové a iné boje na pracoviskách či mobilizácie v uliciach. Pracovná sila je tu pasívny prívesok kapitálu: má sa tešiť z toho, že firmám sa darí, pretože z toho snáď niečo kvapne aj jej. Nezamestnaní sú zase pre odbory rezervnou armádou, ktorej najviac prospeje, ak sa premení na dodatočných námezdne pracujúcich. Ak hrozí, že do tejto „prirodzenej“ súhry ponuky a dopytu zasiahne nežiaduci vonkajší faktor, teda pracujúci zo zahraničia, treba sa obrátiť na štát, aby ochránil vnútorný trh.⁶

Takto argumentujú odbory, ktoré sa totálne integrovali do kapitalizmu, fungujú ako jeho orgán a pokúšajú sa podieľať na jeho riadení. Ich postoj je však chybný, pretože je nefunkčný, krátkozraký a ide proti záujmom domácich pracujúcich.⁷

Štát si predovšetkým nenechá hovoriť do svojich plánov, ako vytvoriť pre kapitál čo najpriaznivejšie prostredie. Podmienky zamestnávania sa bez ohľadu na želania odborov uvoľnili. Počet zahraničných zamestnancov sa od konca roku 2016 do konca roku 2018 takmer zdvojnásobil.

Po druhé, súčasný hospodársky boom sa skôr či neskôr skončí a vystrieda ho recesia. Nevieme presne, kedy príde a aká bude vážna, no isté je, že sa jej dočkáme. Namiesto spoliehania sa na „samospád“ na trhu práce, ktorý prinesie len krátkodobé zlepšenia, sa treba sústrediť na organizovanie a budovanie moci na pracoviskách. Tá umožňuje zatlačiť na firmy vtedy, keď sa im darí (teda ťažiť z konjunktúry), ale aj brániť pracujúcich pred pokusmi preniesť krízu na ich plecia.

A napokon, stanovisko, ktoré vykresľuje zahraničných zamestnancov ako hrozbu, hrá do karát šéfom. Pre firmy sú predsudky vnútri triedy pracujúcich účinným prostriedkom na jej rozdeľovanie. Nejednotnosť je prekážkou všetkým pokusom vydobyť si viac či klásť odpor prepúšťaniu a podobne. Odbory teda svojou rétorikou podkopávajú pozíciu tých, ktorých údajne zastupujú. Platí to aj vtedy, keď sa stavajú „na stranu zákona“ a podporujú represiu proti tzv. nelegálnej práci v jej súčasnej podobe.

Represia a pracujúci

Ešte začiatkom roku 2017 u nás vzbudili rozruch zistenia novinára zo Srbska, ktorý sa inkognito zamestnal vo fabrike Samsungu v Galante. V reportáži pre týždenník Nedeljnik opísal náročné pracovné podmienky, zamestnávanie načierno a extrémnu neistotu, ktorej čelili pracujúci zo Srbska vo fabrikách na juhozápade Slovenska. Tieto odhalenia viedli k stretnutiu medzi slovenským a srbským ministrom práce. Dohodli sa, že budú intenzívnejšie komunikovať o nezákonných praktikách agentúr. Ďalšie podobné stretnutie sa konalo v novembri 2017. Ministri po ňom podpísali protokol o spolupráci pri potláčaní nelegálneho zamestnávania.

Takmer presne rok po druhom stretnutí ministrov polícia na Slovensku zadržala štvoricu mužov. Boli medzi nimi aj Daniel Ryba, Jozef Šiška a Rastislav Šnirc, spoločníci v trnavskej agentúre Rasken Consulting. Tá ponúkala prácu vo fabrikách v bratislavskom a trnavskom kraji. Ďalší zatknutý bol Bruno Žlnay, ktorý okrem iného figuruje ako riaditeľ slovenskej pobočky rumunskej agentúry Labour Support. Na základe schémy, ktorú títo páni vytvorili, prichádzali pracujúci z tretích krajín na Slovensko ako vyslaní pracovníci rumunskej firmy. Rasken Consulting im potom sprostredkúvala prácu podľa pravidiel, ktoré platia pre zamestnancov z krajín EÚ. Išlo o obľúbený trik, ktorý opísal aj spomínaný reportér srbského týždenníka. Súčasťou ich podnikateľského plánu bola aj ubytovňa v Leopoldove, ktorá patrí spoločnosti Comfort Byt. Tú zase vlastní agentúra Rasken Consulting.⁸

Všetci štyria „tvorcovia pracovných miest“ po razii skončili vo väzbe s obvinením z prevádzačstva. Zároveň však okolo sedemsto srbských, ukrajinských, ale aj slovenských robotníkov a robotníčok, ktorým sprostredkovali prácu, zostalo bez výplaty za jeden až dva uplynulé mesiace. Spolu išlo o 700-tisíc eur. Zahraničným pracujúcim chýbali peniaze na návrat, na vyplatenie bývania, ale aj na nevyhnutné každodenné výdavky. Ešte v decembri boli viacerí z nich odkázaní na pomoc diecéznej charity, ktorá im zabezpečila aspoň základné potraviny.

Tento prípad dobre ilustruje povahu represie proti tzv. nelegálnej migrácii, resp. čiernej práci. Prevádzači a sprostredkovatelia skončili vo väzbe. Polícia dokonca zverejnila akčné video zo zásahu proti nim. Ak ich budú súdiť za organizované prevádzačstvo, hrozia im vysoké tresty. Text, ktorý policajti pripojili k videu, pritom naznačuje, že ľudia pracujúci cez dotknutú agentúru boli v tomto prípade obeťami: „Platy cudzincov boli neadekvátne odpracovanému času.“ To však nijako nebránilo tomu, aby po zásahu štátu zostali na niekoľko týždňov bez prostriedkov a o hlade, odkázaní len sami na seba.

Samozrejme, podnikanie štvorice obvinených by vôbec nemohlo fungovať bez dopytu firiem po lacnej, prekarizovanej pracovnej sile a bez ochoty ich personálnych oddelení nedávať zbytočné otázky. Takzvaná nelegálna práca, ktorú robotníci zo Srbska či Ukrajiny vynaložili v ich fabrikách, zostala uložená v plechoch a súčiastkach, ktoré sa celkom legálne predali so ziskom. Týchto firiem sa však represia nijako nedotkla.

Pracujúci, ktorí sa rozhodnú zamestnať cez agentúru tohto typu, teda riskujú veľa. Prídu pracovať do zlých podmienok, za nízku mzdu, a často aj bez štandardnej zmluvy a zdravotného poistenia. Ak pracujú nezákonne a odhalia ich, hrozí im zatknutie a deportácia. Ak sa ich agentúra dostane do problémov, môžu sa ocitnúť bez príjmu, bez ohľadu na to, či sami boli zamestnaní nelegálne.

Samozrejme, keď agentúra porušuje zákon, takisto podstupuje obrovské riziko. Je zaň však odmenená slušnou maržou. Naproti tomu firmy, ktoré využívajú služby týchto agentúr, čelia len zanedbateľnej hrozbe, a to v podobe krátkodobého výpadku (časti) zamestnancov a zamestnankýň, ak proti agentúre náhle zasiahne štát. V podmienkach intenzívneho prílevu pracovnej sily zo zahraničia sa s takýmto problémom zrejme dokážu vyrovnať. Pred vážnejšími následkami ich chráni existujúce právo, podľa ktorého sú len nič netušiacimi obchodnými partnermi skutočných vinníkov.

Ako sme napísali v seriáli o pracovnej migrácii, v takýchto podmienkach je štátna represia prospešná pre fungovanie celého modelu. Predovšetkým vytláča migrantskú pracovnú silu na okraj – do osobitných ubytovní či na vyhradené výrobné linky. Udržiava tak delenie medzi domácimi a „cudzími“, ktoré slúži ako nástroj na ovládanie celej pracovnej sily. A keďže represia viac postihuje samotných pracujúcich než ich skutočných zamestnávateľov, pracujúci tým ochotnejšie akceptujú segregáciu, zlé podmienky a nízke mzdy.

Migranti na dne pracovného trhu

V spomínanom seriáli z mája 2018 sme uvažovali o trojici ciest, ktorými by sa mohol uberať ďalší vývoj. Jeden z nich, teda obrat k protekcionizmu (ochrane pracovného trhu), už môžeme odpísať. Snahy odborov klásť odpor proti zjednodušovaniu podmienok na zamestnávanie ľudí z tretích krajín, resp. doprosiť sa ochrany domácich pracujúcich zo strany štátu, narazili na záujmy firiem. Trh práce sa postupne čoraz viac otvára aj pracujúcim z krajín mimo EÚ, čo sa odráža aj na číslach, ktoré sme citovali na začiatku článku.

Zároveň však chýba organizovanie, ktoré by dokázalo spojiť domácich a zahraničných pracujúcich v bojoch za spoločné záujmy. Pri kolektívnom vyjednávaní v trnavskej PSA v roku 2018 sa ukázalo, že práve tento faktor – teda vtiahnutie robotníkov zo Srbska a ďalších krajín do konfliktu so šéfmi – by mohol byť rozhodujúci. V automobilke sa vtedy schyľovalo k štrajku. Z diskusií na sociálnych sieťach i svedectiev slovenských pracujúcich bolo zrejmé, že mnohí zahraniční kolegovia a kolegyne podporujú štrajk a budú zaň hlasovať. Niektorí dokonca tvrdili, že podpora štrajku je vyššia u pracujúcich zo Srbska než u tých domácich. Prerušenie práce sa však nakoniec nekonalo, pretože hlasovania sa nezúčastnilo dosť zamestnancov. A zatiaľ čo spomedzi domácich nehlasovalo asi tridsať percent zamestnancov, v prípade zahraničných to bolo necelých 54 %. Podľa našich informácií tento rozdiel mohol súvisieť aj s tým, že migrantov mohlo vedenie ľahšie vydierať pri „pohovoroch“, ktorými počas hlasovania o štrajku prešli stovky zamestnancov PSA.

Zatiaľ teda pokračujeme po prvej ceste: liberalizácia pracovného trhu a zároveň fragmentácia pracovnej sily. Rozluka medzi domácimi a hosťami sa nezmenšuje, ba naopak. Dno pracovného trhu, ktoré je charakteristické najhoršími podmienkami a neistotou sa ďalej zapĺňa zahraničnými zamestnancami. Na samom spodku sú tí, ktorí pracujú bez potrebných povolení, čím sa vystavujú riziku vyhostenia. Situácia tých, ktorí sú na Slovensku legálne, je v tomto zmysle lepšia. To však neznamená, že nečelia extrémnej prekarizácii a podvodom zo strany sprostredkovateľov práce. Rozhovor, ktorý sme nedávno uverejnili, opisuje niektoré podoby vykorisťovania legálnych migrantov: svojvoľné znižovanie mzdy, nadčasy podmienené pokutami, nedodržiavanie dohôd, ale aj zdvojovanie výplatných pások spojené s krátením odvodov. Agentúry majú finančnú motiváciu udržiavať zahraničných pracujúcich v režime krátkodobých pobytov, ktorý im zároveň umožňuje jednoduchšie s nimi vybabrať. Kapitál má vždy náskok pred orgánmi, ktoré by ho chceli regulovať.

S takými ťahmi zo strany zamestnávateľa majú skúsenosť aj mnohí domáci pracujúci. Čo je však dôležitejšie, s kolegami a kolegyňami zo zahraničia ich spája rovnaké postavenie zoči-voči šéfovi. Na tomto základe sa dá vybudovať moc, ktorá sa diktátu firiem dokáže postaviť oveľa účinnejšie než všetky ministerstvá a inšpektoráty práce. Prvým krokom k tomu je pochopenie, že záujmy domácich a „cudzích“ sa dajú zjednotiť, ak sa ich nositelia začnú spolu rozprávať a organizovať.

Údaje za december daného roka zaokrúhľujeme. Podrobné dáta podľa jednotlivých rokov sú k dispozícii na stránke Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. ↩
Ku koncu roku 2018 bolo na Slovensku necelých 33-tisíc zamestnancov z tzv. tretín krajín (ktoré nie sú členskými štátmi EÚ). Tvorili teda takmer polovicu celkového počtu zahraničných pracovníkov. ↩
Podľa úpravy, ktorá platí v súčasnosti, sa však tento limit nevzťahuje na pracovníkov agentúr dočasného zamestnávania. ↩
Pripomeňme, že jeden z členských zväzov KOZ SR obľubuje heslo „Sme ľudia, nie stroje“. ↩
Šéfovská Asociácia priemyselných zväzov má na túto otázku iný názor, hoci aj z neho trčí rasizmus. V pripomienkovom konaní k návrhu spomínanej stratégie napísala: „Dokladanie lekárskeho posudku pre občanov z krajín európskeho geografického priestoru považujeme za zbytočné, nakoľko v krajinách EÚ ako aj v iných krajinách európskeho geografického priestoru je v zásade totožné rasové zastúpenie obyvateľstva.“ ↩
Tento odovzdaný postoj odborov k vývoju počas konjunktúry, teda v čase, keď sa ekonomike darí, vhodne dopĺňa ich porazenectvo v období krízy. Vtedy nijako nespochybnili záujmy kapitálu a ústretovo asistovali firmám či štátu pri zavádzaní flexikonta a ďalších opatrení „boja proti kríze“. ↩
Takto krátkozrako sa však nesprávajú len odbory na Slovensku. Americké a kanadské odborové organizácie v autopriemysle nedávno vyzvali na bojkot áut vyrobených v Mexiku. Chcú tak chrániť domáci trh, na ktorom sa schyľuje k zatváraniu fabrík. Pracujúci v dodávateľskom reťazci na juh od USA v rovnakom období vedú odvážne boje a vyzývajú svojich kolegov a kolegyne spoza hraníc na solidaritu… ↩
Šiška, Šnirc a Ryba figurujú aj v ďalšej pracovnej agentúre, DŠB Profi. Ponúkala prácu v automobilovom priemysle v Bratislave, ale aj v elektrotechnickom priemysle v Šali. Práve tu sa už v októbri 2017 odohrali razie, po ktorých deportovali desiatky „nelegálnych“ zamestnancov. Pracovali pre firmu Shin Heung Precision, ktorá dodáva komponenty napríklad Samsungu. Viac o tomto prípade pozri v dvojici videí srbského portálu Insajder: „Jak se žije srbským dělníkům na Slovensku – Podepiš, nebo zmiz“ a „Srbští dělníci jsou na Slovensku ‚spotřebním zbožím‘“. Mimochodom, adresa prevádzky v neskoršom inzeráte agentúry DŠB Profi sa zhoduje s adresou spomínanej kórejskej fabriky. ↩