Lekári proti vláde a biznisu

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V novembri 2017 sa rozpútala krátka prestrelka medzi ministrom zdravotníctva Tomášom Druckerom (nom. Smeru-SD) a Lekárskym odborovým združením. Príčinou boli Druckerove vyjadrenia pre televíziu TA3, v ktorých pripustil zmenu súčasného spôsobu zvyšovania platov nemocničných lekárov.¹ Od roku 2013 sa základná mzda lekára každoročne upravuje tak, aby predstavovala určitý násobok priemernej mzdy v hospodárstve. Drucker naznačil, že v budúcnosti to nemusí platiť pre všetkých.

Spomínanú valorizáciu zaručuje zákon, ktorý je jedným trvalých výsledkov zápasu nemocničných lekárov z roku 2011. Vtedy sa vyše dve tisícky z nich postavili za štvoricu požiadaviek Lekárskeho odborového združenia (LOZ) a hromadne podali výpovede.² Asi 1200 lekárov vytrvalo až do konca, napriek štvavej kampani v médiách, šikane zamestnávateľov a úskokom vlády. Po uplynutí výpovedných lehôt títo doktori odmietli nastúpiť do práce. Nastal kolaps nemocničnej siete, vyhlásenie núdzového stavu, zúfalé pokusy poskytovať zdravotnú starostlivosť pomocou armádnych štrajkokazov, a napokon víťazstvo „bielych plášťov“.

Lekárske odborové združenie sa v novembri 2017 ohradilo voči Druckerovým vyjadreniam a naznačilo, že podávanie výpovedí sa môže zopakovať. Zatiaľ nie je jasné, k čomu povedú ďalšie rokovania. Rozhodli sme sa využiť túto príležitosť na to, aby sme sa obzreli za hnutím roku 2011 a ponúkli jeho podrobnejšiu analýzu.

Sú však aj všeobecnejšie dôvody, prečo má zmysel zaoberať sa ním. Išlo zrejme o najúspešnejšie kolektívne vystúpenie zamestnancov verejného sektora na Slovensku. Toto hnutie sa zároveň vyznačovalo nevídaným odhodlaním a vytrvalosťou, tvrdošijnou nedôverou voči šéfom či štátu a spoliehaním sa výlučne na vlastné sily. Z krokov slovenských lekárov bolo zrejmé, že sa dokázali poučiť zo skúseností, ktoré krátko pred nimi nadobudli ich českí kolegovia a kolegyne pri podobnej akcii. A v neposlednom rade nešlo o hnutie s úzko vymedzenými požiadavkami, ktoré by sa týkali len lekárov. Bolo namierené aj proti transformácii nemocníc na akciové spoločnosti (t. j. ich príprave na privatizáciu), žiadalo adekvátne personálne zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a spochybňovalo úlohu súkromných poisťovní v slovenskom zdravotníckom systéme. Boj lekárov v nemocniciach mal teda celospoločenský presah.

V dnešnej prvej časti zasadíme lekárske hnutie do širšieho kontextu bojov v slovenskom zdravotníctve, pričom sa zameriame na štrajk nemocníc v roku 2006. V druhej časti sa budeme zaoberať udalosťami, ktoré bezprostredne predchádzali podávaniu výpovedí a priebehom krízy, ktorú akcia lekárov spôsobila. Tretia časť ponúkne všeobecnejšie zhodnotenie výsledkov, ktoré si lekári vybojovali, ale aj taktiky, ktorú použili. Budeme tu uvažovať o hlavných dôvodoch ich úspechu. V záverečnej štvrtej časti upozorníme na slabiny lekárskeho hnutia, ktoré súviseli s jeho vzťahom k ostatným zdravotníckym profesiám a k širšej verejnosti.

Hnutie nemocničných lekárov v kontexte

Podávanie výpovedí bolo pokračovaním staršej histórie. Napríklad jednu z požiadaviek roku 2011, podľa ktorej mal základný plat nemocničného lekára-špecialistu dosiahnuť trojnásobok priemernej mzdy v slovenskom hospodárstve, Lekárske odborové združenie presadzovalo najmenej desať rokov. Prvýkrát sa v objavila – ako súčasť vládnej stratégie – už v roku 1996. A pokiaľ ide o taktiku, jeden z účastníkov akcie v rozhovore pre SME uviedol: „Hromadnú výpoveď lekárov som navrhoval už v roku 1995 na sneme lekárskej komory v Rajeckých Tepliciach. Dôvod bol rovnaký vtedy i teraz.“

Protesty zdravotníckeho personálu sa na Slovensku objavujú od polovice deväťdesiatych rokov. Organizujú ich odbory (najväčší odborový zväz v sektore, Slovenský odborový zväz zdravotníctva a sociálnych služieb, a menšie, ale radikálnejšie Lekárske odborové združenie, ale aj ďalšie) a profesijné organizácie (Slovenská lekárska komora, Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek, Slovenská lekárska únia špecialistov a ďalšie). Ich akcie už vystriedali najrôznejšie podoby:

„štandardné“ demonštrácie, pochody, symbolické akcie (nosenie stužiek a pod.) či štrajkové pohotovosti (v období rokov 1996 – 2013 skoro každoročne),
hromadné darovanie krvi či návšteva všeobecného lekára pri absencii v práci (1996, SLK a LOZ)
protestné stanovanie pred budovou parlamentu (2000, LOZ, spojené s hladovkou) či Úradu vlády (2013, Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek),
vypovedanie práce nadčas, resp. pohotovostných služieb (v roku 2004 v Žiline; v roku 2006 v Bratislave; v roku 2012 opäť v Žiline a o rok nato v niekoľkých krajských mestách) či krátke výstražné štrajky,
štrajk nemocníc (2006), ktorému sa v tomto texte budeme venovať podrobnejšie,
hromadné podávanie výpovedí (pred rokom 2011, ktorému je venovaný tento seriál, použili túto taktiku zdravotné sestry v nemocnici A. Leňa v Humennom v roku 2008, a to pomerne úspešne).

Akcie pracujúcich v zdravotníctve motivoval pomalý rast životnej úrovne (resp. jej periodický pokles), ktorý treba vidieť v kontexte rastúcich odborných nárokov na ich prácu, zaostávajúceho materiálneho vybavenia ich pracovísk a nedostatočného personálneho zabezpečenia zdravotníckych zariadení, ktorého dôsledkom je množstvo nadčasovej práce. Reálne mzdy v celom odvetví v rokoch 1998 – 2000 každoročne klesali v priemere až o 7 %.³ Pre nemocničných lekárov a zdravotné sestry to znamenalo pokles priemernej reálnej mzdy spolu o asi sedemnásť percent.⁴ Priemerný objem práce nadčas, ktorý nemocničný lekár odpracoval za rok, stúpol v rovnakom období z 291 na 306 hodín.⁵ Aj po razantnejšom náraste v roku 2002 reálne mzdy znovu klesali: v rokoch 2003 a 2004 spolu o vyše 8 % (v celom odvetví), resp. 10 % (nemocniční lekári aj sestry).

Štrajk roku 2006

Keď nemocnice v roku 2006 pri rokovaniach o kolektívnych zmluvách navrhli zníženie miezd, obidve dôležité odborové organizácie, LOZ aj SOZZaSS, vyhlásili štrajkovú pohotovosť. Krátko nato z iniciatívy LOZ vznikol celoslovenský koordinačný štrajkový výbor, ktorému predsedal Marián Kollár – vtedajší aj neskorší predseda LOZ. Výbor zorganizoval prvý časovo neobmedzený štrajk v slovenskom zdravotníctve, do ktorého sa postupne zapojilo asi dvadsať nemocníc po celom Slovensku. Štrajk koordinovali mnohí z kľúčových aktivistov LOZ z roku 2011, vrátane neskoršieho predsedu lekárskych odborov, Petra Visolajského.

Podľa dostupných informácií sa štrajk začal 6. apríla o 15.30 h vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave. Na druhý deň ráno sa postupne pripojili nemocnice v Nitre, v Prešove (1030 z 1067 zamestnancov), v Trnave (700 z 1100 zamestnancov), v Banskej Bystrici (250 z 1900 zamestnancov). Ôsmeho apríla sa pridali zariadenia v Bojniciach, Martine a vo Zvolene. O päť dní už bolo v štrajku okolo dvadsať nemocníc. V štrajkujúcich zariadeniach sa mala poskytovať len bezodkladná starostlivosť, takže plánované výkony sa prekladali na neskoršie termíny. Z dobových správ sa však zdá, že štrajk v rôznych mestách prebiehal nerovnomerne: niekde bol skôr symbolický, inde sa skutočne ošetrovali len urgentné prípady. Štrajkujúci boli všade prítomní na pracovisku.

Hoci podnetom na štrajk bol aj vývoj kolektívneho vyjednávania, štrajk nebol vyhlásený v jeho rámci. Z hľadiska slovenskej legislatívy išlo teda o „divoký štrajk“, resp. „štrajk podľa ústavy“, podobne ako v prípade učiteľských štrajkov v roku 2016. Vedenia nemocníc v Prešove a Bratislave ešte 7. apríla požiadali súdy, aby sa vyjadrili k zákonnosti štrajku. Okresný súd Bratislava II vydal o niekoľko dní predbežné opatrenie, ktorým lekárom v Bratislave nariadil, aby počas štrajku poskytovali zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu. Medzičasom mal súd dospieť k definitívnemu rozhodnutiu o zákonnosti štrajku. Opatrenie však bolo zmätočné, keďže počas veľkonočných sviatkov (14. – 17. apríla 2006) by sa bez ohľadu na štrajk poskytovala len akútna starostlivosť. Nie je jasné, ako rozhodnutie súdu ovplyvnilo vývoj štrajku. Zdravotníci v Bratislave v ňom podľa dobových správ pokračovali a iných miest sa nedotklo. Prešovskej nemocnici súd podanie vrátil pre procesnú chybu.

LOZ, ktoré vyhlásilo a koordinovalo štrajk, žiadalo plošné zvýšenie platov zdravotníckeho personálu o 25 %. SOZZaSS sa k štrajku pripojil neskôr a už dvadsiateho apríla pristúpil na kompromisný návrh a odvolal štrajkovú pohotovosť. Nová kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorú SOZZaSS podpísal Asociáciou fakultných nemocníc, zahŕňala dve zvýšenia miezd v nemocniciach: o 10 % (z toho 3 % tvorili príplatky čiže nenárokovateľné zložky mzdy) k 1. máju 2006 a o ďalších 10 % (z toho 4 % v nenárokovateľných zložkách) k 1. decembru 2006.

Menšie odbory boli zaskočené konaním SOZZaSS a ohradili sa voči nemu, no boj sa fakticky skončil. Lekári fakultnej nemocnice v Bratislave ešte vzdorovali odmietaním pohotovostných služieb. Pri ňom sa mohli odvolávať na fakt, že od januára do apríla už často stihli odslúžiť sto hodín, ktoré dovoľoval zákon. Odmietaním služieb mohli nemocniciam narobiť väčšie problémy než pri štrajku, a zároveň by zostali krytí Zákonníkom práce. Začiatkom mája sa hromadné vypovedanie služieb vyskytlo na najmenej desiatich klinikách bratislavskej fakultnej nemocnice a na Klinike anestéziológie a klinickej medicíny v Martine. Bratislavská nemocnica onedlho navrhla lekárom nové pracovné zmluvy, ktoré zahŕňali zvýšenie platov lekárov o 15 % a platov sestier o 10 %. V kombinácii s individuálnym nátlakom táto ponuka viedla k rozkladu jednoty lekárov. Ich odpor ustal najneskôr začiatkom júna.⁶

Spomínaná kolektívna zmluva, ktorú SOZZaSS podpísal v druhej polovici apríla, sa týkala len ôsmich fakultných nemocníc. Májové rokovania odborového zväzu s Asociáciou nemocníc Slovenska, ktorá združuje viac ako päťdesiat menších zariadení, sa skončili dohodou na minimálne šesťpercentnom raste miezd pre všetkých zdravotníkov v roku 2006.

Po štrajku

Rozpory medzi LOZ a SOZZaSS sa prejavili aj v roku 2007. Prvého mája LOZ vyhlásilo novú štrajkovú pohotovosť v zhruba štyridsiatich nemocniciach, pričom žiadalo okamžité zvýšenie platov o 30 %. Zároveň znova nastolilo požiadavku, aby mzda lekára do roku 2010 dosiahla úroveň trojnásobku priemernej mzdy v ekonomike (v prípade sestier malo ísť o 1,5-násobok). K štrajkovej pohotovosti sa po troch týždňoch pripojil aj SOZZaSS, pričom si osvojil tridsaťpercentnú platovú požiadavku.

Už o pár dní však väčší odborový zväz podpísal s Asociáciou fakultných nemocníc kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa s dodatkom, podľa ktorého od 1. 6. 2007 mali mzdy rásť o 10 % a od 1. 11. 2007 znova o 10 % (počítaných zo stavu k 31. 12. 2016). LOZ, opäť odstrčené od rokovaní, vyhlásilo zmluvu za neplatnú, no ďalšie kroky nepodniklo. Zamestnanci menších nemocníc sa aj tentoraz museli uspokojiť s menej výrazným rastom. Sprostredkovateľ po dlhom vyjednávaní rozhodol, že mzdy sa v týchto zariadeniach majú zvýšiť o 15 %.

Celkový účinok štrajku a ďalších kolektívnych akcií v roku 2006 možno pozorovať na raste reálnych miezd sestier a lekárov v rokoch 2007 a 2008. Priemerná reálna mzda nemocničného lekára v tomto období vzrástla o spolu vyše 35 % a priemerná reálna mzda sestry o vyše 23 %.

graf: Medziročná miera rastu priemernej reálnej mzdy v celej ekonomike, u nemocničných lekárov a u nemocničných sestier

Medziročná miera rastu priemernej reálnej mzdy v celej ekonomike, u nemocničných lekárov a u nemocničných sestier. Údaje za zdravotníkov zahŕňajú základný plat a príplatky – okrem tých za pracovnú pohotovosť. Záporná miera rastu reálnych miezd znamená, že reálna mzda sa zmenšuje, takže zamestnanci si zo svojho príjmu môžu dovoliť menej.

Spoločenský rozmer štrajku

Štrajk z roku 2006 sme zatiaľ opísali najmä ako boj za vyššie mzdy. V skutočnosti mal širšie požiadavky, ktoré sa netýkali len zdravotníkov. LOZ okrem plošného zvýšenia platov o 25 % žiadalo aj zastavenie transformáciu nemocníc na obchodné spoločnosti, sprístupnenie zdravotnej starostlivosti všetkým a navýšenie rozpočtu zdravotníctva. Hnutie v nemocniciach bolo sčasti aj hnutím odporu proti reforme zdravotníctva, ktorú presadzoval tím ministra Rudolfa Zajaca (ANO).⁷ Cieľom reformy bolo zaviesť trhové mechanizmy do zdravotníctva, minimalizovať úlohu štátu v sektore a preniesť väčšiu časť „zodpovednosti“ (vrátane finančných nákladov) na jednotlivcov.⁸

1. Proti transformácii nemocníc

Transformácia nemocníc mala byť zavŕšením reformy a znamenala zmenu ich právnej formy. Spolu 21 väčších nemocníc sa malo zmeniť na akciové spoločnosti a 43 menších zariadení na neziskové organizácie. Z hľadiska zamestnancov by išlo o oslabenie ich postavenia, keďže by už nespadali pod zákon o verejnej službe. Manažmenty zariadení by mali voľnejšie ruky pri platovej diferenciácii medzi nimi, resp. pri znižovaní platov a prepúšťaní. Zo spoločenského hľadiska transformácia nemocníc na akciové spoločnosti predstavovala zmenu ich orientácie na tvorbu zisku, zavedenie možnosti vstupu súkromného kapitálu do pôvodne verejných nemocníc, a (v dlhodobom horizonte) prípravu na ich privatizáciu.⁹ LOZ svoj odpor voči transformácii zdôvodňovalo tým, že „keď bude prvoradým zisk nemocníc, nebude možné poskytovať zdravotnú starostlivosť v takom rozsahu, ako je to potrebné“.¹⁰

Rudolf Zajac (1951), minister zdravotníctva v druhej vláde M. Dzurindu

Napokon sa stihla transformácia len piatich zariadení na akciové spoločnosti. Išlo o popradskú nemocnicu a štyri špecializované ústavy.¹¹ Ďalšie asi dve desiatky zariadení, najmä regionálnych nemocníc a polikliník, sa zmenili na neziskové organizácie. Z ostatných plánov napokon zišlo: premiér Dzurinda koncom marca 2006 naznačil, že pred voľbami (ktoré sa mali konať v júni) sa vláda nebude s transformáciou ponáhľať, aj napriek protestom ministra Zajaca. Po voľbách, v roku 2007, tému zmeny formy nemocníc pripomenulo LOZ štrajkovou pohotovosťou, ktorú sme už spomínali. Celý proces sa formálne zastavil koncom roka 2007 rozhodnutím parlamentu.

2. Za dostupnú zdravotnú starostlivosť

Hranice bezprostredných záujmov zdravotníkov prekračovali aj ďalšie dve požiadavky LOZ, ktoré sme už spomínali: zabezpečenie všeobecne dostupnej zdravotnej starostlivosti a dofinancovanie rezortu. Zajacova reforma počítala s tým, že nemocnice budú vstupovať do procesu transformácie oddlžené a s vyrovnaným hospodárením. V zariadeniach sa preto začalo s úspornými opatreniami, ktoré zahŕňali predaj majetku, zlučovanie oddelení a redukciu kapacít; tam, kde sa nemocnice zmenili na neziskové organizácie, prišlo aj znižovanie miezd či prepúšťanie. Zároveň sa zaviedli poplatky v ambulanciách, na urgentných príjmoch, za liekové recepty a za každý deň pobytu v nemocnici. V dôsledku zvýšenia DPH, deregulácie cien niektorých liekov a zvýšenia doplatkov za lieky prudko zdražela zdravotná starostlivosť.¹²

Požiadavka za dostupnú zdravotnú starostlivosť bola zameraná proti týmto účinkom reformy a mohla sa oprieť o širokú nespokojnosť so Zajacovými opatreniami, najmä so zavedením poplatkov. Zostala však v abstraktnej rovine a lekárske odbory sa neusilovali mobilizovať verejnosť na jej podporu. Niektoré poplatky zrušila až nová vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 2006.¹³

3. Za dofinancovanie zdravotníctva

Tým, že LOZ žiadalo dofinancovanie zdravotníctva, sa zase obracalo voči dlhodobej praxi v rezorte. Ceny, ktoré zdravotné poisťovne platia nemocniciam za zdravotnícke výkony, často nezodpovedajú skutočným nákladom, ktoré sú s výkonmi spojené. Navyše, poisťovne nepreplácajú ani tzv. nadlimitné výkony, ktoré prekračujú objem výkonov dohodnutý v zmluve medzi poisťovňou a zdravotníckym zariadením.¹⁴ Zároveň štát platí príliš nízke preddavky na poistné za svojich poistencov, teda nezamestnaných, dôchodcov, deti a ďalšie skupiny.¹⁵ Výsledkom je rastúci dlh nemocníc, tlak na znižovanie miezd a stavov, ale aj materiálny úpadok zariadení.

Zajacova reforma mala problém vyriešiť tým, že nemocnice by sa naposledy oddlžili (prostredníctvom štátnej akciovej spoločnosti Veriteľ) a zaviedol by sa v nich nový, prísnejší režim. Po transformácii by totiž ako akciové spoločnosti čelili tvrdým rozpočtovým obmedzeniam. Ak by hospodárili zle, mohli by sa ocitnúť v konkurze. Ako sme už spomínali, v reformovanom zdravotníctve by sa tiež časť nákladov presunula na plecia pacientov. Nový rámec by teda vynucoval hospodárnosť, pri ktorej by nemocnice nielen nevytvárali dlhy, ale tvorili zisk. To by motivovalo súkromný kapitál, aby do nich investoval, čím by sa umožnil ich materiálny rozvoj.

Požiadavka na dofinancovanie zdravotníctva, s ktorou vystupovalo LOZ, naznačovala inú cestu – najmä, ak sa na ňu pozrieme v kontexte ostatných dvoch širšie zameraných požiadaviek (zastavenie transformácie a zavedenie dostupnej zdravotnej starostlivosti). Na rozdiel od riešenia, ktoré navrhoval tím ministra Zajaca, táto cesta spočíva v presunutí čo najväčšej časti nákladov na plecia zdravotných poisťovní a štátu. V konečnom dôsledku to znamená prinútiť súkromný sektor, aby sa rozlúčil s časťou svojich ziskov a zaplatil náklady na zdravotnú starostlivosť prostredníctvom vyšších daní či odvodov. Ide o rozšírenie „sociálnej mzdy“ v prospech celej triedy pracujúcich a na účet kapitálu. To by si však zrejme vyžadovalo početné hnutie, ktoré by nebolo sústredené len v nemocniciach, resp. v zdravotníctve, a dokázalo by vyvinúť dostatočný tlak na štát i kapitál.

Žiaľ, ani táto požiadavka nenadobudla v roku 2006 ostrejšie kontúry, a nevznikla ani príležitosť na to, aby sa okolo nej zjednotila širšia verejnosť.

Zhrnutie

Štrajk nemocníc v roku 2006 bol vyvrcholením dlhšieho obdobia nespokojnosti zdravotníkov s nízkymi, pomaly rastúcimi či nestabilnými mzdami. Zároveň vyjadroval obavy z ďalšieho zhoršenia ich postavenia, ktoré by priniesla premena nemocníc na akciové spoločnosti. Hoci jeho požiadavky neboli zďaleka splnené v celom rozsahu, podarilo sa vybojovať najvýraznejší rast reálnych miezd zdravotníkov od roku 1997 a zažehnať hrozbu transformácie. Tieto úspechy sa však ukázali ako dočasné. O päť rokov sa v nemocniciach bojovalo za rovnaké požiadavky.

Zároveň už štrajk v roku 2006 priniesol určité problémy, ktoré, ako uvidíme v neskorších častiach seriálu, sprevádzali aj pohyby v zdravotníctve v roku 2011:

Zdravotníci nevystupovali jednotne a výdobytky neboli rovnaké pre všetkých. V roku 2006 boli hlavné hranice dve: medzi členskými základňami (a sympatizantmi) LOZ a SOZZaSS,¹⁶ ale tiež medzi veľkými fakultnými nemocnicami a menšími zariadeniami.
Boj sa nepodarilo rozšíriť mimo nemocníc, hoci na jeho výsledkoch boli zainteresovaní všetci potenciálni pacienti, ktorí sú odkázaní na verejné zdravotníctvo. Širšie spoločenské požiadavky, s výnimkou tej za zastavenie procesu transformácie, hrali v štrajku skôr vedľajšiu úlohu a nestali sa základom rozsiahlejšej mobilizácie.

V článku, ktorý vydáme o týždeň, sa pozrieme na bezprostredné príčiny podávania výpovedí v roku 2011, jeho priebeh a výsledky.

Spomínané vyjadrenie sa začína v 25 minúte a 38 sekunde relácie. ↩
Tieto požiadavky boli: 1. dodržiavanie Zákonníka práce a personálnych normatívov v nemocniciach; 2. zvýšenie platieb zdravotných poisťovní tak, aby odrážali skutočné náklady; 3. zvýšiť základné platy lekárov tak, aby v roku 2013 dosiahli najmenej 1,5-násobok priemernej mzdy v národnom hopsodárstve, resp. trojnásobok priemernej mzdy v prípade lekárov so špecializáciou; 4. zastaviť transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti. ↩
Pozri Štatistický úrad SR: 1992 – 1998, 1999 – 2008, 2007 – 2016. Ide o údaje za celý sektor zdravotníctva a sociálnej pomoci, takže okrem nemocničných lekárov a sestier zahŕňajú aj ďalšie skupiny zamestnancov. ↩
Údaje o nominálnych mzdách lekárov a sestier za obdobie 1989 – 2014 pozri v Informačnom bulletine SOZZaSS z apríla 2015, s. 5. Tieto čísla zahŕňajú príplatky za nadčasy, ale nezahŕňajú odmeny za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, ktoré mesačne predstavujú niekoľko desiatok eur v prípade lekárov a zanedbateľnú čiastku v prípade sestier. Index reálnych miezd, t. j. miezd očistených o infláciu, sme získali prepočítaním indexu nominálnych miezd pomocou harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (HICP), ktorý je k dispozícii od roku 1997. ↩
Údaje o nadčasoch nemocničných lekárov pochádzajú z Informačného bulletinu SOZZaSS, november 2017, s. 4. ↩
Vedenie bratislavskej fakultnej nemocnice začiatkom mája pohrozilo prepustením stoviek lekárov, no inšpektorát práce neskôr konštatoval viaceré porušenia Zákonníka práce v súvislosti s nadčasmi a evidenciou pracovného času. Mimochodom, z dobových správ nie je zrejmé, v akom vzťahu bolo navrhované zvýšenie v bratislavskej fakultnej nemocnici k zvýšeniu, na ktoré už skôr pristúpili všetky fakultné nemocnice pri vyjednávaní so SOZZaSS. ↩
Pre mladšiu generáciu čitateľov a čitateliek pripomíname, že Alianacia nového občana (ANO) bola politická strana, ktorú založil Pavol Rusko, niekdajší riaditeľ TV Markíza. Vo voľbách v roku 2002 získala asi 8 % hlasov a v druhej vláde M. Dzurindu mala ministrov hospodárstva, zdravotníctva a kultúry. ↩
Sami tvorcovia reformy ju charakterizovali ako „neoliberálnu“ (pozri Slovakia: Health System Review, s. 134). ↩
Presnejšie, vstup kapitálu do hlavných činností nemocníc. Mnohé „vedľajšie“, no z hľadiska ziskovosti atraktívne aktivity, napríklad laboratóriá alebo pracoviská nukleárnej medicíny, sa v tomto období už odčlenili a sprivatizovali. ↩
O premene nemocníc na neziskové organizácie (ktorých „prvoradým cieľom“ nie je tvorba zisku) sa pôvodne neuvažovalo. Bol to kompromis medzi ministrom Zajacom a zvyškom vlády, resp. vládnymi stranami. Išlo o „mäkší“ a pre verejnú mienku stráviteľnejší variant odštátnenia. Súkromnému sektoru umožnil ťažiť zo zdravotníctva okľukou: vytĺkaním renty prostredníctvom politických nominantov či predstaviteľov medicínskeho biznisu dosadených do správnych rád týchto zariadení. ↩
Ako akciová spoločnosť funguje aj Nemocnica sv. Michala v Bratislave, ktorej akcionármi sú Ministerstvo obrany a Ministerstvo vnútra. Letecká vojenská nemocnica v Košiciach bola do roku 2008 takisto stopercentne vo vlastníctve Ministerstva obrany. ↩
V roku 2003 tvorili priame platby pacientov len 11,7 % celkových výdavkov na zdravotníctvo. Do roku 2007 ich podiel vzrástol na asi 26 % (pozri Zdravotnícky systém v SR (2012 – 2013), s. 7). Zatiaľ čo pred rokom 2004 na Slovensku neexistovali domácnosti, ktoré by na zdravotnú starostlivosť míňali viac ako pätinu svojho príjmu, v roku 2004 to už bola každá vyše každá stá domácnosť. Zvýšenie výdavkov na zdravie sa dotklo najmä ľudí s nižšími príjmami (pozri Slovakia: Health System Review, s. 153 – 154). Po roku 2003 sa tiež prepadla efektívnosť slovenského zdravotníctva: nárast výdavkov na zdravotníctvo sa neprejavil v zodpovedajúcom náraste očakávanej dĺžky života. Pozri o tom analýzu Inštitútu finančnej politiky, „Málo zdravia za veľa peňazí“, s. 17. ↩
Podobne sa vyvíjali aj iné protesty proti reformám v tomto období. Ani tie kampane, pri ktorých sa odbory pokúsili o mobilizáciu (napr. demonštrácie a blokády namierené proti novému Zákonníku práce), neviedli k hmatateľným bezprostredným výsledkom a boli integrované do zápasu medzi politickými stranami. Výnimkou boli nepokoje nezamestnaných, najmä Rómov, ktoré v roku 2004 vyvolala reforma sociálneho systému. O bojoch proti reformám po roku 2000 pozri druhú časť nášho seriálu, „Boje pracujúcich na Slovensku (1994 – 2014)“. ↩
Nadlimitné výkony predstavujú každoročne desiatky miliónov eur. Z dostupných údajov sa zdá, že maximum dosiahli v roku 2009, keď išlo o takmer 97 miliónov eur. Za obdobie rokov 2004 – 2016 išlo spolu o asi 750 miliónov €. Podiel ústavnej (t. j. nemocničnej) starostlivosti na nadlimitných výkonoch sa posledných desať rokov pohybuje v rozmedzí asi 30 – 40 %. Údaje za roky 2006 – 2013 pozri v dokumente „10 rokov reformy zdravotníctva“; údaje za ostatné roky sme doplnili z vestníkov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. ↩
Suma, ktorú štát mesačne zaplatí za každého svojho poistenca, sa od roku 2005 určuje ako isté percento priemernej mesačnej mzdy v ekonomike (spred dvoch rokov). Dovtedy výška preddavku nebola zviazaná so žiadnym indikátorom. ↩
Táto hranica sa do istej miery kryje s hranicami medzi profesiami. Hoci LOZ neorganizuje výlučne lekárov, zdá sa, že tvoria veľkú väčšinu členov. Naproti tomu v SOZZaSS sa združujú rozmanité zdravotnícke profesie. ↩