Lekári, sestry a pacienti

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V minulej časti sme zdôraznili niekoľko predností lekárskeho hnutia v roku 2011: jeho orientáciu na kolektívnu priamu akciu na pracovisku, jeho vytrvalosť v presadzovaní vlastných záujmov zamestnancov proti „racionálnym“ námietkam zamestnávateľov a štátu či jeho dôkladnú organizovanosť, ktorá sa najviac prejavila pri koordinovanom návrate do práce. V dnešnej časti chceme upozorniť na tie stránky lekárskej akcie, ktoré považujeme za jej slabiny.

Pri hodnotení štrajku nemocníc v roku 2006 v prvej časti tohto seriálu sme napísali, že ho sprevádzali dva problémy: zdravotníci sa nechali rozdeliť a zápas sa nepodarilo rozšíriť mimo nemocníc. Tie isté problémy sa znova objavili v roku 2011.

Lekári a sestry

Pripomeňme, že zvýšenie miezd, ku ktorému viedol štrajk v roku 2006, bolo vo väčších nemocniciach výraznejšie než v tých menších. Pri podávaní výpovedí sa tomu podarilo zabrániť tým, že tri dohodnuté zvýšenia základného platu sa týkali všetkých lekárov, bez ohľadu na zariadenie, v ktorom pracujú. Aj pri koordinácii návratu do zamestnania lekári vo väčších nemocniciach brali ohľad na kolegov v regiónoch. Ešte šiesteho decembra, v tretí deň po podpise Memoranda, noviny hlásili: „Najkritickejšia situácia na východe Slovenska je stále v Prešove. Do práce tam neprišlo 95 lekárov. Napriek včerajšej dohode odborov s vedením nemocnice vyčkávali, ako dopadnú vyjednávania v menších slovenských nemocniciach.“

No hoci sa podarilo vytvoriť a udržať jednotu vnútri skupiny nemocničných lekárov, hranice medzi rôznymi profesiami zostali v roku 2011 pevné. Tá najdôležitejšia viedla medzi lekármi a zdravotnými sestrami, najpočetnejšou skupinou zdravotníckych pracovníkov. Aby sme pochopili, čo sa so sestrami udialo, musíme sa vrátiť k skorším udalostiam roku 2011.

V jednej z minulých častí seriálu sme už spomenuli fenomenálny úspech petičnej akcie Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA). Petíciu podpísalo 243-tisíc ľudí a sestry ju doručili parlamentu na protestnom zhromaždení, ktoré sa konalo 17. mája. V rovnaký deň sestry v rôznych zariadeniach na Slovensku pracovali oblečené v čiernych tričkách. Táto akcia mala značný ohlas v médiách. V tom čase sa z vyjadrení Komory zdalo, že aj sestry by sa mohli pridať k ráznejším aktivitám lekárov: „Petičný výbor sa môže transformovať na štrajkový výbor,“ povedala v máji prezidentka komory Mária Lévyová.

Vláda v júni prijala uznesenie, ktorým petíciu vzala na vedomie. Začali sa rokovania so SKSaPA o zákone, ktorý by stanovil minimálne mzdové nároky zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Ministerstvo zdravotníctva pripravilo návrh takého zákona, ktorý sa v októbri dostal do pripomienkového konania. Nastupujúca zdravotná sestra mala zarábať minimálne 640 €, sestra po tridsiatich troch rokoch v službe mala mať mesačný príjem najmenej 928 €. Návrh počítal aj s príplatkami za špecializáciu či za riadiacu činnosť, ako aj s každoročnou valorizáciou podľa rastu minimálnej mzdy.

Rodiaci sa zákon bol pre sestry signálom na víťazný ústup, ktorý prakticky odtrúbili už v lete 2011. Až do júla 2012 neorganizovali žiadne viditeľné akcie a nebolo o nich počuť ani v čase, keď vrcholila kríza v nemocniciach. „Rozvážny“ postoj sesterskej komory, ktorá si namiesto podávania výpovedí vybrala pokojné vyjednávanie, si získal uznanie vlády i médií a slúžil ako užitočný kontrast voči aktivitám LOZ. V reakcii na ohlásené podávanie výpovedí sa z Úradu vlády už v máji ozývalo: „Dnes, keď celá štátna správa znižovala platy o desať percent, nie je možné vysoko zvyšovať platy lekárov,“ a zároveň „Ak niekomu v prvom kole treba platy zvýšiť, tak sú to zdravotné sestry.“ V novembri minister Uhliarik vyhlásil: „Chcem sa sestrám poďakovať, že nebrali ako rukojemníkov pacientov a férovo si sadli k rokovaciemu stolu.“

Zvrat v úspechoch sestier

Už vtedy sa však objavovali prvé náznaky toho, že víťazstvo sestier nebude definitívne. Slovenská lekárska komora (SLK), ktorej prezidentom bol v tom čase Milan Dragula, v pripomienkovom konaní navrhla stiahnuť návrh zákona z legislatívneho procesu. Argumentovala tým, že zákon neprimerane zvýhodňuje jedinú skupinu zdravotníkov, a že nie jasné, z akých zdrojov sa pokryjú zvýšené platy.¹ No zákon prežil pripomienkové konanie a parlament ho schválil 14. decembra. Platy sa mali zvýšiť od prvého apríla nasledujúceho roka.

Len pár mesiacov nato, krátko po nástupe novej vlády, však Ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti zákona. SLK vytrvala vo svojich námietkach a prostredníctvom podania na Generálnu prokuratúru vyvolala diskusiu o ústavnosti zákona. V júni 2013 súd vyslovil definitívny verdikt, podľa ktorého zákon porušuje ústavné právo na súkromné vlastníctvo a neprimerane by zaťažil majetok neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.² Sestry prehrali.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že tu išlo o právne intrigy. No diskusia o ústavnosti zákona sa týkala najmä otázky, či zákon našiel správnu rovnováhu medzi adekvátnym ohodnotením zdravotných sestier (ktoré je podľa súdu aj vo „verejnom záujme“) a „ústavnou ochranou podnikateľského majetku“ súkromníkov v zdravotníctve. A aj tu platí, že „Medzi rovnakými právami rozhoduje moc.“³ Porážka sestier súvisí s ich mocou ako pracujúcich a s ich schopnosťou používať túto moc.

Rozhodujúcu úlohu v zdôvodnení verdiktu súdu hralo to, že zákon o minimálnych mzdových nárokoch sestier sa netýkal len sestier v štátnych nemocniciach, ale zasahoval aj do zmluvných vzťahov medzi súkromnými zamestnávateľmi a ich zamestnancami. Rovnako by sa však dalo namietať aj voči zákonu, ktorý bol výsledkom Memoranda a stanovil minimálny základný plat lekárov. Aj ten sa týkal lekárov, ktorí pracujú v neštátnych zariadeniach. Prečo nikto nespochybnil ústavnosť tohto zákona? Nuž, Asociácia nemocníc Slovenska sa v roku 2012 pohrávala s touto myšlienkou, no nakoniec si to predsa len rozmyslela. Príliš sa bála toho, že lekári by znova rozpútali to, čo predviedli na jeseň roku 2011.

Zo strany SKSaPA nič podobné nehrozilo. Preukázala len symbolickú silu a schopnosť osloviť verejnosť. Ochota sestier rokovať sa vláde hodila, keď mohla poslúžiť ako svetlý príklad „racionálnej“ skupiny zdravotníkov.⁴ V skutočnom zápase však tieto atribúty sestier znamenali málo. Demobilizované sestry sa v roku 2012 pokúsili vzdorovať ďalším protestom v čiernych tričkách a demonštráciou pred Ústavným súdom. Zo sklamania tiež vznikla nová sesterská organizácia, Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek (OZSaPA). Na jeseň roku 2013 sestry niekoľko dní stanovali pred Úradom vlády. Tieto akcie nemali viditeľný účinok.

V roku 2015 parlament schválil novelu zdravotníckeho zákona, ktorá od 1. 1. 2016 zaviedla minimálne mzdové nároky zdravotníckych pracovníkov v ústavnej zdravotnej starostlivosti. Sestrám určila základnú mzdu na úrovni najmenej 0,81-násobku priemernej mzdy spred dvoch rokov, pričom toto minimum stúpa s dosiahnutým vzdelaním na 0,96-násobok. V roku 2016 to bolo 695 €, resp. 824 €. Mechanizmus, vrátane každoročnej valorizácie, je rovnaký ako v prípade zákona, ktorý v roku 2011 vybojovali lekári. SOZZaSS zákon podporil. Komora sestier a ich odborové združenie však považovali koeficienty za príliš nízke. Boli síce vyššie než tie v zákone z roku 2012, lenže ten sa prijímal pred štyrmi rokmi. V niektorých nemocniciach už mzdy sestier prevyšovali nové minimá, takže zákon by tu neviedol k žiadnemu zvýšeniu. Na rozdiel od skoršieho „protiústavného“ zákona im zároveň nedával žiadnu garanciu zvyšovania mzdy s odpracovanými rokmi. Pod vedením OZSaPA sa preto stovky sestier napokon rozhodli pre kolektívne výpovede. Túto akciu, ktorá vyvrcholila vo februári 2016, tu nemôžeme opísať podrobnejšie, pretože by vydala na samostatný seriál. Pripomeňme len, že sa skončila porážkou, z ktorej sa sestry doteraz zviechajú.

Nevyužitá šanca

Z hľadiska udalostí, ktoré sme tu opísali, sa rok 2011 javí ako zmeškaná príležitosť. Pre sestry (a ďalšie, menšie skupiny zdravotníkov), pretože mohli využiť, že sa dala do pohybu skupina ich kolegov, schopná paralyzovať najväčšie nemocnice. To by si vyžadovalo, aby sa prakticky zapojili do diania – buď priamo hromadnými výpoveďami, alebo nejako inak. Šancu prepásli aj lekári, pretože mohli získať spojencov, s ktorými by sa ľahšie vzdorovalo úsporným opatreniam, nadčasom a nedodržiavaniu Memoranda v ďalších rokoch. Existuje tiež aspoň hypotetická šanca, že lekári a sestry by si spoločne dokázali vynútiť naozaj zásadné zmeny v systéme zdravotného poistenia, ktoré by umožnili výrazné zvýšenie platov všetkých zdravotníkov a nárast investícií do zariadení. V každom prípade platí, že ak by zdravotníci postupovali jednotne, vláda by prišla o spomínaný „svetlý príklad“. Aj verejnosť, t. j. zvyšok triedy pracujúcich na Slovensku, by zrejme mala väčšie pochopenie pre zápas zjednotených zdravotníkov.

Samozrejme, taká jednota sa nerodí ľahko. Naráža na rivalitu, resp. vzájomnú nežičlivosť medzi profesiami. Tá vyrastá z rozdielov v náplni práce, kvalifikácii a odmeňovaní, ako aj z rozdielnych pozícií v organizačnej hierarchii, ktoré so sebou nesú rôzne miery kontroly nad vlastnou prácou a nad prácou iných. Tieto materiálne rozdiely vo vnútri pracovnej sily v nemocniciach sú navyše obalené rôznymi ideologickými predstavami, často aj celkom anachronickými (napr. lekár ako „stredostavovská“ profesia, ktorá stojí mimo sveta námezdnej práce). Prekážky tohto druhu sa dajú skutočne prekonať iba prakticky – konkrétnymi aktmi solidarity a podpory v každodenných, aj celkom drobných zápasoch, nielen vyhláseniami pre médiá. Proces, pri ktorom ľudia na pracovisku objavujú spoločné záujmy, pritom nemusí byť príjemný pre všetkých zúčastnených. Môžu sa pri ňom vyplaviť na povrch všetky spomínané pnutia, konflikty a krivdy.⁵ Spoločný postup v roku 2011 by si tiež možno vyžadoval kompromisy na strane lekárov, pokiaľ ide o rozsah a tempo zvyšovania ich platov.

No o tom, že hranice medzi profesiami nie sú neprekonateľné, svedčí aj prax LOZ. V rozhovore zo septembra 2011 P. Visolajský hovorí, že v nitrianskej organizácii sa popri lekároch združujú aj „sestričky, sanitári a laboranti“. Žiaľ, o týchto profesiách ako o súčasti LOZ, o ich špecifických problémoch a požiadavkách počas podávania výpovedí nebolo počuť – ba vlastne ani potom. Práve ony však mohli byť protipríkladom, teda ukázať, že delenie na „rozumné sestry“ a „teroristov v plášťoch“ je falošné. Cenným ústretovým krokom zo strany LOZ mohlo byť aj zahrnutie požiadavky, ktorá by sa týkala platov ostatných zdravotníkov, do Memoranda.⁶

Lekári a pacienti

LOZ vo vzťahu k transformácii zdôrazňovalo: „My lekári sme zároveň aj pacientmi, a teda nestojíme na druhej strane bariéry – sme na jednej lodi. Dôsledky transformácie nemocníc nás zasiahnu dvojnásobne – aj ako lekárov, aj ako pacientov.“ Ako jeden z možných dôsledkov transformácie uvádzalo rušenie lôžok, oddelení či celých nemocníc. Lekári z LOZ správne podotýkali, že na zdravotníkov majú takéto opatrenia dvojaký dopad: znamenajú pre nich stratu pracovných miest či zhoršenie pracovných podmienok (napr. nárast intenzity a rozsahu práce), no zároveň zhoršujú dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ktorej (potenciálnymi) prijímateľmi sú aj oni sami.

Rušenie oddelení však v roku 2011 nebolo len hypotetickou možnosťou, ktorá súvisela s transformáciou. K začiatku júla Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) s podporou vlády zrušila 156 oddelení a 3300 lôžok v rôznych zariadeniach po celom Slovensku.⁷ Cieľom bolo dosiahnuť ročnú úsporu asi 25 miliónov eur. Dve súkromné zdravotné poisťovne, Union a Dôvera, postupovali podobne. Na tieto opatrenia doplatili rôzne oddelenia: očné, onkologické, pľúcne, psychiatrické, urologické, doliečovacie, ale aj oddelenia pre dlhodobo chorých, ktorých nedostatok bol a je známy.

Úspory vyvolali odpor viacerých odborníkov. Napríklad hlavný expert Ministerstva zdravotníctva na geriatriu, Štefan Krajčík, o škrtaní povedal, že „výrazne zhorší dostupnosť a kvalitu starostlivosti o starých ľudí“. Primár psychiatrie v Banskej Bystrici Ludvík Nábělek dal výpoveď na protest proti päťdesiatpercentnej redukcii svojho oddelenia. Jeho kolega Michal Patarák označil rozhodnutie za ohrozenie práva pacientov na zdravotnú starostlivosť a varoval, že bude musieť predčasne prepúšťať nedoliečených pacientov.

Zrušila sa aj lôžková dermatovenerológia v nemocnici v Trebišove. V tom čase už bolo známe, že v okrese sa šíri syfilis, no oddelenie napriek tomu zaniklo. O niekoľko rokov denník SME priniesol šokujúce správy o pokračujúcej epidémii a o prostitúcii osem- či desaťročných rómskych detí. Podľa regionálnej hygieničky by sa spomínané oddelenie teraz okresu zišlo, pretože dočasná izolácia a prísnejší liečebný režim pri hospitalizácii by mohli pomôcť zastaviť šírenie nákazy.

Proti „zoštíhľovacej kúre“, ako opatrenia nazval minister Uhliarik, sa v roku 2011 zdvihla aj vlna verejných protestov. Napríklad 4. júla sa pred Ministerstvom zdravotníctva zišli asi tri stovky ľudí, ktorí protestovali proti rušeniu oddelení v nemocniciach v Partizánskom a Handlovej. Petíciu za záchranu spolu sedemdesiatich lôžok v prvom z menovaných miest podpísalo počas šiestich dní asi 25-tisíc ľudí. Podobne sa proti rušeniu trojice oddelení v Bojniciach vyslovilo okolo sedemnásťtisíc ľudí. Tieto a ďalšie protesty však boli zväčša neúspešné. Ministerstvo, resp. štátna poisťovňa, ustúpili len v jednotlivých prípadoch. Celkový počet postelí v zariadeniach ústavnej starostlivosti sa v roku 2011 znížil o vyše 2100.⁸

V odpore proti zániku lôžok a pracovných miest sa odborové a profesijné organizácie zdravotníkov napodiv neangažovali. Pritom išlo o vhodnú príležitosť, ako na svoju stranu získať pacientov, resp. širšiu verejnosť, ktorej podpora neskôr chýbala. Praktické zapojenie zdravotníkov do zápasu za záchranu zdravotníckych zariadení by pritom malo väčšiu váhu než deklarácie, a to bez ohľadu na to, ako by tento zápas dopadol. Ďalšie podobné šance sa už v roku 2011 nezopakovali.

Vo vzťahu k verejnosti LOZ aj naďalej zdôrazňovalo, že transformácii nemocníc kladie odpor v mene všetkých pacientov. Upozorňovalo, že aj ostatné požiadavky – napríklad dodržiavanie Zákonníka práce, ktorý má zamestnancom zabezpečiť primeraný oddych – sú v záujme kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti. Tieto tézy však lekárom nezískali výraznejšiu verejnú podporu, o čom svedči aj citovaný prieskum agentúry Polis.

Nevyužitá príležitosť na spoločnú obranu

Vtedajšie nedostatky LOZ vo vzťahu k verejnosti neskôr priznal aj P. Visolajský:

„Keď sme dávali hromadné výpovede a poukazovali sme na veci, ktoré spôsobujú kauzy, ľudia nás nechápali a mysleli si, že sme len nenažraní a chceme vyššie platy. Náš omyl bol vtedy v tom, že sme si mysleli, že ľudia príčiny problémov v zdravotníctve vidia. Uvedomili sme si však, že ľudia absolútne nevidia do problému a nechápu ho. Preto sa posledné štyri roky snažíme ukázať, čo sa v zdravotníctve deje. Prinášame kauzy a snažíme sa dotknutých kritizovať.“

Samozrejme, je sympatické, ak ktokoľvek, vrátane lekárskych odborov, poukazuje na prípady, keď vplyvní ľudia v sektore (napr. riaditelia nemocníc, predstavitelia ministerstva, štátnej poisťovne alebo krajov, zástupcovia medicínskeho biznisu) využívajú systém zdravotníctva na to, aby sa obohatili na úkor pacientov či radových zamestnancov rezortu. Existujú napríklad podozrenia, že aj likvidácia niektorých oddelení v roku 2011 súvisela so záujmami finančnej skupiny Penta. Myslíme si však, že vtedajšia situácia volala po inom druhu reakcie, než je investigatívna práca a medializácia káuz.

Škrty oddelení v nemocniciach boli totiž pokračovaním úsporných opatrení, ktoré vyvolala európska fiškálna kríza. Vláda I. Radičovej ešte na jeseň roku 2010 predstavila takzvaný „konsolidačný balíček“, ktorého cieľom bolo zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu a znížiť výdavky. Pravidlá daňového a odvodového systému sa zmenili v neprospech zamestnancov, zvýšila sa daň z pridanej hodnoty o jeden percentuálny bod, vzrástla spotrebná daň z pohonných hmôt. Platy v školstve sa v roku 2010 zvýšili len o jedno percento, v nasledujúcom roku už nerástli vôbec. Mzdy ďalších zamestnancov verejného sektora sa znižovali. „Ozdravný plán“ prijali aj železnice, ktoré prepustili niekoľko tisíc ľudí a zvýšili ceny cestovného v priemere o desať percent. A pokiaľ ide o zdravotníctvo, v druhej časti tohto seriálu sme už opísali, aké opatrenia sa ho dotkli.

Pracujúci v slovenskom súkromnom sektore v tomto období už čelili útoku svojich zamestnávateľov, ktorý sa začal na prelome rokov 2008 a 2009. Firmy v reakcii na krízu prepúšťali, reštrukturalizovali, znižovali mzdy, zavádzali flexikontá, spájali pracovné pozície a presúvali zamestnancov z kmeňa do agentúr či priamo na živnosti. Tieto kroky zostali až na výnimky bez úspešnej odpovede zo strany pracujúcich. Štát v roku 2010 otvoril nový front. Zaútočil na platy a pracovné podmienky vo verejnom sektore pomocou úsporných opatrení, na príjmy všetkých zamestnancov prostredníctvom zdražovania, na ich pracovné podmienky pomocou reformy Zákonníka práce či na dostupnosť zdravotnej starostlivosti prostredníctvom škrtov v zdravotníctve. Príjem mizerných sociálnych dávok podmienil pracovnou povinnosťou.

Táto situácia volala po prístupe, ktorý by kroky štátu pochopil ako pokračovanie toho, čo sa už odohrávalo v súkromnom sektore. Úsporné opatrenia z tohto hľadiska neboli navzájom nesúvisiace kroky, ktoré zasahovali len zamestnancov jednotlivých sektorov (školstva, zdravotníctva atď.), ale súčasti stratégie, ktorej cieľom bolo preniesť náklady spojené s ekonomickou krízou na plecia triedy pracujúcich. Takýto pohľad by postavil všetkých pracujúcich pred nasledujúce problémy: „Celkovo vzaté, v súkromnom sektore sme ustupovali. Čo treba robiť, aby sme sa ubránili útoku, ktorý prichádza z verejného sektora a týka sa všetkých? Ako by sme mohli minimalizovať straty na tomto bojisku? Mohli by sme sa aspoň sčasti odškodniť za straty, ktoré sme už predtým utŕžili inde? Aké základy neskorších úspešných bojov môžeme položiť už teraz?“ Riešenia by bolo treba hľadať v spájaní čiastkových zápasov a v praktickej, kolektívnej solidarite medzi pracujúcimi v súkromnom a verejnom sektore. Lekári mohli byť v roku 2011 predvojom tohto úsilia, no túto príležitosť zmeškali. Rovnaká perspektíva by však bola aktuálna aj neskôr, pretože tlak na úspory pokračoval spolu s rôznymi zápasmi zdravotníkov, napríklad sestier.

„Kauzy“ a trieda pracujúcich

„Kauzy“ v zdravotníctve, prostredníctvom ktorých sa LOZ usiluje zapájať verejnosť, sú z tohto uhla pohľadu skôr sprievodným javom. Základný problém s rušením oddelení predsa nespočíval v tom, že z neho mohli profitovať nemocnice Penty, ale v tom, že zhoršilo dostupnosť zdravotnej starostlivosti, nemálo zdravotníkov pripravilo o prácu a pridalo prácu iným. To neznamená, že nemá zmysel upozorňovať na jednotlivé prípady korupcie. No pohľad, ktorý sa sústredí len na „kauzy“, je podľa nás príliš obmedzený.

Po prvé, každá kauza predstavuje samostatný prípad zlyhania, prešľapu či zlých úmyslov. Ak sa príliš zameriame na kauzy, môže sa ľahko stať, že „pre stromy nezbadáme les“ – teda zostaneme uväznení v akomsi „fragmentovanom“ pohľade, ktorý sa zameriava na konkrétnych vinníkov, ale je slepý voči systémovým imperatívom ako hlbším príčinám káuz. Napríklad voči imperatívu zhodnocovania, ktorým sa riadi súkromný kapitál vo svojej snahe preniknúť do každého výnosného kúta zdravotníctva, pričom neberie ohľad na potreby zamestnancov ani pacientov. Alebo voči imperatívu hospodárnosti a konkurencieschopnosti, ktorým sa štát riadi vo svojom úsilí vytvoriť priaznivé prostredie pre kapitál. Dôsledky týchto imperatívov doliehajú na pracujúcich vo verejnom i súkromnom sektore – hoci rôznymi spôsobmi, v rôznej miere alebo v rôznom čase.

Kauzy sú zväčša také prípady pôsobenia spomínaných imperatívov, ktoré sa považujú za zvlášť závažné (svojou trúfalosťou, bezohľadnosťou, nezákonnosťou a pod.), a ktoré vybočujú z rámca „normálnosti“. Dá sa im čeliť aj ako individuálnym, lokálnym excesom. Naše šance na obranu však môžu byť lepšie, ak ich pochopíme ako dôsledky širších procesov, ktoré zasahujú nielen nás, ale aj ďalších – našich potenciálnych spojencov.

Po druhé, keďže konanie, ktoré je predmetom káuz, je na hrane zákona alebo aspoň morálne pochybné, automaticky sa ponúkajú jednoduché, v podstate technické riešenia. Napríklad dôkladnejšia kontrola, dôslednejšie vyšetrovanie, prísnejšie posudzovanie, vyvodzovanie politickej či hmotnej zodpovednosti a podobne. Samy osebe tieto návrhy posilňujú ilúziu, že problémy zdravotníctva možno redukovať na prečiny jednotlivcov. Zároveň udržiavajú zdanie, že by ich mal riešiť niekto iný (úrady, súdy, politici alebo abstraktná legislatíva) prostredníctvom administratívnych krokov, a nie organizovaní zamestnanci rezortu prostredníctvom priamych akcií, v spojenectve s ďalšími segmentmi pracujúcich.

Perspektíva, ktorá za hlavný spoločenský problém považuje „korupciu“, sa spája so špecifickým druhom kolektívnych mobilizácií. Sú to verejné kampane, ktorých cieľom je vytvoriť tlak na kompetentných a primať ich, aby vyriešili aktuálny problém. Orientujú sa najmä na získanie priestoru v médiách a vytvorenie dojmu, že „niečo sa deje“. Keďže kauzy nechápu ako dôsledky spomínaných systémových imperatívov, tieto mobilizácie sa odohrávajú ďaleko od sveta pracovísk a na verejnosť sa neobracajú ako na pracujúcich, ktorí majú potenciálnu kolektívnu moc, ale ako na občanov, ktorých moc sa končí vo volebnej miestnosti. Keď vzplanú, politikom a ďalším zodpovedným zväčša stačí vyčkať, kým sa vyčerpajú a zhasnú. Okrem toho sa „hnutia“ tohto druhu pre svoj všeobecne občiansky charakter ľahko stávajú zbraňou v súbojoch politických strán. To aj býva predzvesťou ich konca. Ten príde neraz bez toho, aby dosiahli svoje ciele, akokoľvek úzko vymedzené a čiastkové.⁹

Doslov: Limity bojov v slovenskom verejnom sektore

Dva problémy, ktorými sme sa tu zaoberali – rozdelenie pracujúcich podľa povolania a neschopnosť nadviazať vzťahy solidarity so širšou triedou pracujúcich – vôbec nie sú v bojoch v slovenskom verejnom sektore výnimočné. Keď zdravotné sestry na prelome rokov 2015 a 2016 hromadne podávali výpovede, zostali podobne izolované.

Situácia sa zopakovala aj v školstve v roku 2016, kde hranica viedla medzi pedagogickými a nepedagogickými zamestnancami. Na druhej strane, učitelia mali viditeľnejšie sympatie verejnosti než lekári a sestry. Mobilizácie na ich podporu pritiahli do ulíc množstvo ľudí. V roku 2016 sa dokonca chvíľu zdalo, že dovtedy samostatné zápasy sestier a učiteľov by sa mohli spojiť. Ani štrajkujúcim učiteľom sa však napokon nepodarilo nastoliť svoju agendu ako zápas, s ktorým by mohli solidarizovať ostatní pracujúci. Naopak, učitelia v prospech zvýšenia platov a investícií v školstve niekedy argumentovali aj tým, že tieto opatrenia povedú k hospodárskemu rastu. Takým argumentom len sotva možno získať na svoju stranu čašníčku, sanitára alebo operátorku.

Hoci v učiteľskom hnutí boli prítomné aj iné, zaujímavejšie momenty, napokon prevážil „občiansky“ charakter mobilizácií. Učiteľov podporovala najmä málopočetná „stredná trieda“ v kultúrnom zmysle slova, teda duševne pracujúci obyvatelia väčších miest, ktorí sa zaujímajú o stranícku politiku a verejný život. S dianím v školách a na uliciach spájali vlastné predstavy o reforme vzdelávania, prípadne ho chápali ako hnutie proti vláde Smeru-SD. Len máloktorí však mohli vnímať situáciu učiteľov ako analogickú tej svojej.

Zároveň boli učitelia oveľa slabší tam, kde lekári dominovali – na svojich pracoviskách. Lekári boli úspešní, pretože dokázali účinne využiť svoje špecifické postavenie („nenahraditeľnosť“) založené na vysokej kvalifikácii. Mali k dispozícii organizačnú štruktúru, ktorá pokrývala prakticky celú krajinu, a nebáli sa spôsobiť kolaps nemocníc. To, že nemali podporu verejnosti, ich neohrozilo. Na to, aby zvíťazili, im stačila vlastná moc na pracoviskách. Aktívnejší postoj LOZ voči ostatným pracujúcim (v zdravotníctve, ale aj v ďalších sektoroch) mohol byť skôr na prospech tých druhých. Lekári nevyužili možnosť postaviť sa do čela širšieho hnutia, ktoré takto mohlo vzniknúť.

Situácia učiteľov bola akoby opačná. V čase narýchlo zvolaného štrajku sa ich organizácia len rodila a bola sústredená v hŕstke miest. Mnohé školy sa preto nepodarilo ochromiť, ba ani výraznejšie narušiť ich prevádzku. Podpora, ktorú mali učitelia na prelome januára a februára 2016, však bola veľmi viditeľná a ostro kontrastovala so situáciou lekárov v roku 2011. Chvíľami sa dokonca zdalo, že učiteľské hnutie „ťahá“ viac verejnosť než sami učitelia. Žiaľ, táto podpora nijako nemohla vyvážiť slabiny, ktoré učiteľov trápili na vlastnom bojisku – v školách. Tým skôr nie, že mala najmä symbolický charakter a nesmerovala k akciám, ktoré by štát zaboleli. Na hnutie zamestnancov verejného sektora, ktoré bude silné na vlastných pracoviskách, prelomí hranice vo vnútri svojho sektora a zároveň sa na verejnosť bude obracať ako na pracujúcich, prípadne vlastnú agendu sformuluje explicitne ako boj o spoločenskú mzdu, si ešte musíme počkať.¹⁰

Zákon sa týkal všetkých zdravotných sestier: nielen tých, ktoré pracujú vo verejných či súkromných nemocniciach, ale aj tých, ktoré sú zamestnané v malých súkromných ambulanciách všeobecných lekárov či špecialistov. Podobnú pripomienku ako SLK vyslovila aj Asociácia nemocníc Slovenska, Slovenská komora medicínsko-technických pracovníkov, ale tiež Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení SR, Republiková únia zamestnávateľov či Banskobystrický samosprávny kraj (na čele so županom Vladimírom Maňkom za Smer-SD a ĽS-HZDS). LOZ vyjadrilo kladné stanovisko: „Plne podporujeme zvýšenie platov sestier, pretože si naše sestry takéto ohodnotenie zaslúžia. Podporujeme aj úmysel prijať tento návrh zákona. Hoci uvedenie presnej sumy pri platových stupňoch bez naviazania na priemernú mzdu v národnom hospodárstve nepovažujeme za ideálne riešenie, nemienime spochybňovať súhlas sestier s týmto riešením. Máme zásadnú pripomienku, ktorej splnenie je nevyhnutné pre uvedenie zákona do praxe. Žiadame, aby ministerstvo pre naplnenie zákona zabezpečilo zákonom potrebné finančné zdroje, a to zabezpečením navýšenia platieb poisťovní zamestnávateľom na všetkých úrovniach. Iba tak sa skutočne plne naplní zámer návrhu zákona.“ ↩
Pozri Nález Ústavného súdu, skrátené vysvetlenie a rozsiahle odôvodnenie. ↩
Pozri K. Marx, Kapitál, 8. kapitola, „Pracovný deň“ (Bratislava, 1985, s. 202). ↩
Peter Visolajský o tom v rozhovore pre Sme povedal: „Myslím si, že bývalé vedenie komory sestier bolo vtedajším vedením ministerstva zdravotníctva zneužité. Aj zákon, ktorý vtedy sestry dosiahli, bol zbraňou proti lekárom v tom, že s nami sa nedá dohodnúť a naopak, že máme sestry ochotné rokovať, ktoré zostali pri pacientovi.“ ↩
Zasvätený pohľad do vzťahov v nemocnici na mikroúrovni ponúkajú jednotlivé čísla novín Iniciativa, ktoré v ČR vydáva „Iniciativa sester – Neodcházíme, organizujeme se!“. Pozri napr. číslo z januára 2018, s. 2. Nepochybujeme o tom, že podmienky v niektorých nemocniciach na Slovensku sú porovnateľné. ↩
Českí lekári urobili taký krok, keď do „svojho“ memoranda presadili prísľub zvyšovania platov všetkých zamestnancov nemocníc o desať percent v roku 2012. K možnostiam organizovania zdravotníkov-nelekárov v LOZ treba dodať, že stanovy LOZ z roku 2007 síce pripúšťajú ich členstvo, no predsedom základnej organizácie, delegátom snemu združenia, členom revíznej komisie a členom výboru LOZ sa podľa nich môže stať len držiteľ akademického titulu „MUDr.“, t. j. lekár. ↩
Pozri dobový dokument VšZP, ktorý obsahuje zoznam dotknutých oddelení a navrhované opatrenia. ↩
Pozri údaje Štatistického úradu za roky 1995 – 2015. ↩
Spomeňme si napríklad na dosiaľ najväčšie protesty tohto druhu, ktoré vypukli krátko po akcii LOZ a týkali sa spisu „Gorila“. Mnohí s nimi spájali nádeje, ktoré pri spätnom pohľade pôsobia dosť komicky. ↩
Perspektívu, ktorá by umožnila spájať boje vo verejnom sektore s tými v súkromnom sektore, sme sa pokúsili podrobnejšie rozpracovať v tretej časti článku „Odbory sme my!“, ktorý opisuje boje učiteľských asistentiek vo Veľkej Británii v roku 2016. ↩