Mináčovská ľavica (2)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V minulom diele sme preskúmali Mináčovu teóriu plebejského národa, ktorú predstavil v esejach zo šesťdesiatych rokov. Pripomeňme, že úsilie Slovákov o sociálnu spravodlivosť bolo podľa tejto teórie vždy identické so snahou o národnú emancipáciu – „ľavicové“ je totožné s „nacionalistickým“. Teraz sa krátko pozrieme na staršiu podobu mináčovských téz, ktorá sa objavila počas SNP. Pristavíme sa aj pri období „Pražskej jari“, počas ktorého slovenský ľavicový nacionalizmus vystúpil na literárnom i ekonomickom fronte. S aktérmi tohto pohybu sa stretneme aj v tretej, záverečnej časti, ktorá sa sústredí na obdobie po roku 1989.

1944: od národnej k sociálnej revolúcii

V textoch, ktoré nenájdeme v Dúchaní do pahrieb, predložil Mináč aj interpretáciu Slovenského národného povstania ako národno-sociálneho zápasu. Bola založená na spojení „ľavicového“ a „nacionalistického“, ku ktorému sme dospeli v závere predchádzajúcej časti.

Cieľom SNP teda podľa Mináča bolo na jednej strane vyslobodiť národ z vazalského postavenia voči Tretej ríši, na druhej strane nastoliť v krajine sociálne spravodlivé pomery. Ich súčasťou malo byť aj nové, spravodlivejšie usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Antifašistické povstanie bolo národným a sociálnym hnutím.

Táto interpretácia je však podstatne staršia. V skutočnosti ide o sebainterpretáciu (časti) SNP. Dá sa vystopovať najneskôr v prvom čísle Nového slova, ktoré vyšlo v predvečer piateho týždňa povstania.

Vtedy 31-ročný Gustáv Husák v úvodnom článku s názvom „Nové slovo“ predznamenáva Mináčovu koncepciu Slovákov ako „predmetu dejín“:

„Listujeme stránkami slovenskej histórie. Malý národ na periférii svetového diania ospanlivo hľadá svoju vlastnú tvár. Jeho veľké udalosti sú ďalekým a často pokriveným echom revolučných prevratov v iných krajinách. Márne hľadáš vlastnú vôľu, samostatný krok, svojské politické vystúpenie v rokoch 1848, 1918, alebo 1938–39. Slovensko chodilo na voze národa otrokárskeho alebo spriateleného, takmer podľa náhody, nechodilo však cestou vlastnou. […] Posledné týždne zapísali nové slovo do našej histórie. […] Slovenský človek, ktorý bol vždy číslom v cudzích rozpočtoch, ukázal sa dosť odvážnym k samostatnému vystúpeniu […]“¹

Spojenie celého národa s plebejským postavením ešte v Husákovom článku nie je celkom zrejmé. No SNP sa tu už chápe ako „slovenská revolúcia“, ako dejinotvorná udalosť, ktorá zjednocuje celý národ a má viesť k jeho emancipácii. Táto emancipácia je súčasne národná i sociálna, ako naznačuje citát z iného, redakčného článku:

„Nie je iste náhodné, že málo slovenských básnikov obišlo motív jánošikovský, motív maximálneho odboja národného i sociálneho súčasne […] Ak má slovenská literatúra nejaké tradície, toto je hlavná z nich, najmocnejšia, najsúvislejšia, sám kryštalizačný bod a os duchovne-básnickej tvorby u nás.“

Paralelu medzi jánošíkovským a partizánskym „národno-sociálnym odbojom“ zdôrazňuje úryvok z básne, ktorý nasleduje hneď po predchádzajúcich vetách:

Hej, horí ohník, horí, hen oheň na horách, tá vatra zbojnícka.

Nacionalistický tón tejto interpretácie povstania je však očividný najmä v druhej polovici časopisu. Redakcia sem zaradila citáty zo Štúrovej korešpondencie, ktoré zdôrazňujú utláčateľské ambície Maďarov, úskočnosť Rakúšanov (Nemcov) a bratskosť Rusov v období rokov 1848–49. Napokon, už v Husákovom úvodníku sa tvrdí:

„I tu slovenská revolúcia povedala svoje nové slovo: v bratskom štátnom spolužití s najpríbuznejším národom českým, v najužšej spolupráci a kontakte s ostatnými slovanskými národmi, menovite veľkým národom ruským, vidíme širšie hranice pre náš národ. […] Slovanské tradície u nás, neobyčajne podporované vývojom posledných rokov i týždňov, zaradili slovanskú orientáciu ako časť našej revolučnej ideológie.“

Tak ako v prípade Mináčom interpretovaného Štúra, aj tu slavianofilstvo dopĺňa germanofóbia. V ďalšom článku sa píše:

„Všetko, čo bývalí ideológovia bývalého slovenského štátu predkladali ako národnú, politickú a ideovú nevyhnutnosť, nemá nijakej opory v našej histórii. Národne a sociálne nám Nemci vždy škodili, a najviac vtedy, keď sa oni a ich prisluhovači tvárili, že nám pomáhajú a že nás postavili na nohy. Politicky (priestorove) nikdy nijaký Slovák neveril v možnosť spolužitia s Nemcami.“

Pre Komunistickú stranu je to dosť paradoxná pozícia. Slováci nielenže „priestorove“ spolunažívali s nemeckojazyčnou populáciou, ale strana pre ňu dokonca vydávala noviny. Orgán bratislavských priemyselných závodov Kladivo vychádzal v nemeckej mutácii ako Der Hammer.

Korene mináčovského spojenia ľavičiarstva a slovenského nacionalizmu teda zrejme siahajú ku generácii, ktorá bola od Mináča o čosi staršia: Novomeský, Husák a ďalší. Títo stalinistickí intelektuáli, v minulosti zväčša nejako spätí s časopisom DAV, sa v päťdesiatych rokoch stali obeťami procesov s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Procesy boli vykonštruované, no niektorým obvineným nacionalizmus očividne nebol cudzí. Mináčove neskoršie eseje boli publicistickou rehabilitáciou tejto ideológie.

1968: technokrati a literáti

Dúchanie do pahrieb vyšlo v roku 1970, v čase, keď už prebiehali stranícke previerky. No eseje, ktoré tvoria túto zbierku, pôvodne vychádzali časopisecky už o niekoľko rokov skôr. Mináč bol jedným z exponentov obrodného procesu, ktorý zastavil až vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968.

Antistalinská ľavica zvykne preceňovať „Pražskú jar“. Išlo o relatívne mierny pokus o reformu stalinistického systému zhora, ktorý sa neopieral o významnejšiu mobilizáciu más – prinajmenšom nie do invázie. Reforma mala zefektívniť hospodárenie socialistických podnikov a zaviesť doň trhové prvky. Zároveň mala priniesť určitú mieru „samosprávy“ v zmysle spolurozhodovania zamestnancov prostredníctvom tzv. výborov pracujúcich. No aj z postavenia, ktoré samospráve vymedzil návrh reformy z roku 1969,² je zrejmé, že „Pražskú jar“ sotva možno porovnávať s ozbrojeným povstaním maďarskej robotníckej triedy v roku 1956, s nepokojmi v NDR v roku 1953 alebo s neskoršími štrajkmi v Poľsku – nehovoriac o starších prípadoch vzniku a rozmachu výborov pracujúcich, napríklad v ruskej, nemeckej či španielskej revolúcii.

Na Slovensku mal obrodný proces ešte oveľa obmedzenejší charakter. Uvažovanie o reforme sa tu sústredilo najmä na národnostnú otázku. V politickej rovine bol cieľom ústup od centralizmu a prechod k federácii dvoch rovnoprávnych socialistických republík: „Najprv federalizácia, potom demokratizácia.“ Túto požiadavku sa aj podarilo splniť, hoci nie bez kompromisov.³

Pokiaľ ide o hospodárske otázky, sformovala sa skupina ekonómov, ktorí zhruba od polovice šesťdesiatych rokov upozorňovali na zaostávanie Slovenska, resp. na pomalé tempo modernizácie. Od reformy si sľubovali intenzívnejší rozvoj slovenského národného hospodárstva. Predstaviteľmi tejto skupiny boli Hvezdoň Kočtúch, Viktor Pavlenda či Augustín Marián Húska.⁴ Voči zavádzaniu trhových prvkov, ktoré presadzovali českí ekonómi ako Ota Šik, boli slovenskí národohospodári obozretnejší. Nazdávali sa totiž, že by mohlo ohroziť proces vyrovnávania hospodárskych rozdielov medzi Českom a Slovenskom.

Hvezdoň Kočtúch na stretnutí slovenských ekonómov a hospodárskych pracovníkov (12. 7. 1968), na ktorom sa diskutovalo o ekonomických aspektoch budúcej federácie.

Mináč bol literát.⁵ Slovenskému nacionalizmu obdobia Pražskej jari dal romantickú víziu plebejského národa, ktorý sa usiluje o spravodlivosť. V najnovšom vydaní malo ísť o spravodlivú federáciu s Čechmi.

Kočtúch a spol. boli technokrati. Pre Slovákov hľadali model hospodárskeho života, v ktorom by sa mohli rozvíjať ako národ.

„Mináčovská ľavica“ zahŕňa oba momenty, technokratov i literátov.

Pólom, okolo ktorého sa tieto sily zoskupili počas odmäku v šesťdesiatych rokoch, bol Alexander Dubček. Po invázii sa ich cesty rozchádzajú: Mináč robí kariéru v ÚV a v Matici slovenskej, je národným umelcom. Jeho koncepcia plebejského národa prežívala v literatúre a u časti straníckych intelektuálov. Držala ju na uzde oficiálna, oveľa menej romantická doktrína „socialistického vlastenectva“,⁶ ako aj realita limitovanej federácie. Kočtúch, Húska a ďalší ekonómi zatiaľ prežívali po rôznych výskumných pracoviskách. Literárny a technokratický prúd sa opäť spojili až v deväťdesiatych rokoch. Mináčovská ľavica sa vtedy prakticky obracia k problému rozvoja „národného kapitálu“.

Pokračovanie o týždeň.

Citáty prispôsobujeme súčasnému pravopisu. Gustáv Husák, „Nové slovo“, Nové slovo, roč. 1, č. 1 (24. septembra 1944), s. 1 – 2. Reprinty rôznych povstaleckých tlačovín vyšli v roku 1974 v zbierke Mor ho!, ktorú v Martine vydala Matica slovenská (práve v roku 1974 sa Mináč stal jej predsedom). Časopis Nové slovo vznikol počas Povstania a zanikol s jeho potlačením. Po skončení vojny ho obnovili a vychádzal až do roku 1952, keď ho strana zrušila ako baštu „buržoázneho nacionalizmu“. ↩
Podrobnejšie pozri článok Oldřicha Kýna, „The Rise and Fall of Economic Reform in Czechoslovakia“ v časopise The American Economic Review, roč. 60, č. 2, 1970, s. 300 – 306. ↩
Diskusie slovenských intelektuálov o charaktere demokratizácie prebiehali na stránkach Kultúrneho života. Skupina, pre ktorú bola prvoradá otázka federalizácie, a ktorá sa k ostatným reformám stavala oveľa opatrnejšie (Ladislav Novomeský a ďalší „buržoázni nacionalisti“), pre spory obnovila vydávanie Nového slova ako orgánu ÚV KSS. Na jeho znovuzrodení (v máji 1968) sa podieľal aj Mináč. Kultúrny život v auguste 1968 zanikol, ale Nové slovo pretrvalo až do augusta 1998 a popri Literárnom týždenníku (ktorý vznikol v r. 1988) bolo tribúnou ľavicového nacionalizmu. V roku 1999 naň nadviazal týždenník Slovo, ktorý sa pokúšal o kritickejšiu orientáciu, no v poslednom čase, odkedy sa zredukoval na webový portál, sa vrátil k svojim dávnym koreňom. ↩
V myslení A. M. Húsku sa zvláštne spájali v tom čase moderné trendy („kybernetika“, „samoorganizácia sociálnych systémov“, „emergencia“, „spätné väzby“ a „synergické efekty“) s klasickým nacionalizmom. Nejde síce o dobový citát, ale na priblíženie osobitého štýlu tohto nacionálneho technokrata postačí: „Do mojej knihy ‚Základy organizačnej kybernetiky‘ som do motta jednej kapitoly vložil múdrosť liptovského starca: ‚Každá rieka má ctižiadosť vliať sa do posledného mora.‘ Vieme, že doteraz každá etnogenéza mala svoj životný cyklus a teda aj začiatok, aj koniec cyklu. Ale životaschopné etnogenézy majú mutačnú spôsobilosť revitalizovať sa do budúceho životného cyklu. Kiež by to bolo tak aj so slovenskou etnogenézou“ (zdroj). Húska je tiež autorom výrazu „domáca kapitálotvorná vrstva“. Mimochodom, z mináčovskej ľavice vybočuje svojím pozitívnym vzťahom k vojnovému slovenskému štátu, ako aj minulosťou syna z arizátorskej rodiny. Plebejcom sa stal, až keď z neho stalinistický režim urobil čierneho baróna a baníka. ↩
Mimochodom, literatúre pripisoval špecifickú úlohu v dejinách slovenského národa. Na ich počiatku bolo slovo, „a to slovo bolo u Štúra“: „Naše národné dejiny nie sú najmä dejinami historických pohybov, vojenských, sociálnych a politických zmien, sú v prvom rade dejinami písaného slova“ (s. 16). Mináč si tiež všíma, že väčšina významných slovenských politikov (aspoň do čias, keď vznikalo Dúchanie) mala niečo spoločné s literatúrou. Azda aj pre toto spojenie písania s poslaním bola ideológia mináčovskej ľavice taká úspešná medzi spisovateľmi, novinármi, publicistami a humanitne orientovanou inteligenciou: lichotila im. ↩
Oficiálna pozícia bola zakotvená v širšej marxisticko-leninskej teórii národa, ktorá dominovala vo všetkých krajinách východného bloku. Zdôrazňovala triednu diferenciáciu národa a triedny charakter vlastenectva, takže nebola celkom dobre zlučiteľná s Mináčovou predstavou o homogénne plebejskej povahe slovenského národa. Buržoázny nacionalizmus, z ktorého v päťdesiatych rokoch podozrievali aj Mináča, sa považoval za protiklad socialistického vlastenectva, resp. proletárskeho internacionalizmu. ↩