Mináčovská ľavica (3)

Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

Prvý diel tohto seriálu predstavil Mináčovu teóriu plebejského národa, podľa ktorej je v prípade Slovákov ľavicové totožné s nacionalistickým. V druhom diele sme videli, že niektoré tézy tohto pohľadu sa objavili už pred Mináčom. Všimli sme si tiež, že v šesťdesiatych rokoch sa sformoval slovenský nacionalistický front, ktorý zahŕňal osobnosti kultúrneho života i technokratických ekonómov. V záverečnej časti seriálu sa pozrieme na obdobie po roku 1989, keď aspoň niektoré prvky programu mináčovskej ľavice dostali šancu realizovať sa.

Za kapitalistické napredovanie svojeti

Obetaví, pracovití, dobrí Slováci – možno ani netušia, že sa delia o spoločný osud, no

„Vždy prichádza čas – zvyčajne je to čas úzkosti – keď ponorné rieky prerážajú na povrch, keď národ dýcha jedným dychom, zvučí jednozvučne, keď vedomie spoločného osudu je také mocné, že sa pod ním rúcajú všetky priehrady, že sa odplavujú nánosy dogiem a pomyselných hodnôt, že sa obnažujú hlbiny: v tých hlbinách je to čosi, čo spája všetkých príslušníkov národa.“ (s. 135)

Čas mináčovskej ľavice prišiel po novembri 1989. Presnejšie vtedy, keď začalo byť jasné, že federácia sa neudrží.

O procese ekonomickej transformácie existovali v Československu rôzne predstavy. Časť českých ekonómov a politikov s väzbami na Pražskú jar presadzovala postupný prechod, pri ktorom by sa kľúčové podniky (resp. podiely v nich) predali zahraničným investorom. Koncepcia vychádzala z toho, že veľké zahraničné firmy, ktoré podnikajú v rovnakých odvetviach ako vybrané československé národné a štátne podniky, by mohli mať záujem rozvíjať ich. Na vlne rozvoja strategických podnikov by sa zviezli aj menšie prevádzky, ktoré by zostali pod kontrolou domácich vlastníkov. Samozrejme, táto forma privatizácie nemohla prebiehať príliš rýchlo, pretože nájdenie vhodných investorov a vyrokovanie podmienok si vyžadovalo čas. Známymi príkladmi tejto formy privatizácie sú mladoboleslavská Škoda a Bratislavské automobilové závody (Volkswagen).

Prevládol však prúd sústredený okolo Václava Klausa, ktorý presadzoval čo najrýchlejšiu kupónovú privatizáciu otvorenú všetkým občanom. Slovenským náprotivkom tohto smeru boli ekonómi okolo Jozefa Kučeráka a Ivana Mikloša. Proponenti kupónovej privatizácie zdôrazňovali, že vlastníctvo zostane v krajine („Štyridsať rokov nám hovorili, že všetko patrí nám všetkým, tak si na to teraz len vydáme potvrdenie“) a vznikne čosi ako „akcionárska demokracia“.

V kupónovej privatizácii však víťazili najmä investičné fondy s úzkymi kontaktmi na štátny aparát. Sociálne dôsledky transformácie udreli zvlášť silno na Slovensku, kde bola už v roku 1993 vyše dvanásťpercentná nezamestnanosť. Na porovnanie, v ČR bola sotva tretinová. Verejná mienka sa preto obrátila proti rýchlej privatizácii – na Slovensku výraznejšie (a skôr) než v Čechách. Aj to možno vysvetľuje, prečo rozhovory o rozpade federácie prebehli tak hladko. Klaus sa nechcel vzdať svojej predstavy o transformácii a Slovensko začalo byť príťažou.

Po rozdelení sa dostala k slovu iná koncepcia transformácie.

Prístup, ktorý sa orientoval na získavanie zahraničných investorov, bol gradualistický. Klausovská prudká privatizácia bola zase nacionalistická v tom, že zachovávala domáce vlastníctvo podnikov. Samostatné Slovensko sa pokúsilo o kombináciu gradualizmu a nacionalizmu. Novými majiteľmi podnikov sa teda nemali stať zahraniční investori, ale domáci kapitalisti. Keďže plebejský národ niečo také nepoznal, bolo treba ich vytvoriť. Nie však chaotickou kupónovou privatizáciou, ale priamymi zásahmi štátu, na základe ktorých mala vzniknúť „domáca kapitálotvorná vrstva“.¹

Panstvo, ktoré vládlo kapitálu, už nemalo byť cudzie.

Pravda, hovorilo sa aj o „zamestnaneckých privatizáciách“, ba o zavádzaní nejakých foriem samosprávy.² Na také reči sa však rýchlo zabudlo: pokiaľ zamestnanecké privatizácie vôbec prebehli, skončili sa zväčša rozdelením vlastníctva podniku výrazne v prospech manažmentov.

Proponentmi novej slovenskej formy privatizácie boli technokrati z roku 1968. Politicky ju presadzoval Vladimír Mečiar a jeho Hnutie za demokratické Slovensko. Argumenty jej už v predstihu dodal – Vladimír Mináč.

Mináčovskú ľavicu musela s Mečiarom spojiť zhoda okolností.

Bývalí dubčekovskí ekonómi si pôvodne iste nepredstavovali, že ich vízie bude realizovať Mečiar. Dubček, s ktorým napriek sledovaniu ŠtB udržiavali kontakt aj počas normalizácie,³ však v novembri 1992 zomrel pri autonehode a už predtým začínalo byť zrejmé, že v nových politických pomeroch nebude hrať významnú úlohu.

Mináč sa po roku 1989 angažoval pri vzniku Strany demokratickej ľavice a podľa vlastných slov patril k tým, ktorí sa zasadzovali za jasný príklon novej strany k sociálnej demokracii. Dištancoval sa od úsilia o „socializmus“ v zmysle spoločnosti, ktorá sa v zásadných ohľadoch líši od kapitalizmu. Zároveň si udržiaval odstup od dubčekovcov. Projekt SDĽ sa personálne líšil od iných sociálnodemokratických prúdov – išlo o mladšie, perestrojkové kádre z konca osemdesiatych rokov, a nie bývalých šesťdesiatosmičkárov a ich prívržencov.

Ako publicista tiež Mináč vystupoval proti ľudáckemu variantu nacionalizmu, ktorý mal vlastné predstavy o obsahu novej slovenskej štátnosti.⁴ K Mečiarovi sa sprvu staval veľmi kriticky, neskôr o čosi ústretovejšie, no nikdy nevstúpil do HZDS.

Rozpad federácie a najmä nástup tretej Mečiarovej vlády (v roku 1994) predstavoval pre technokratov a literátov príležitosť na realizáciu programu rozvoja národného kapitálu. Národ slovenský, „pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“, sa mal usilovať o „sociálne a ekologicky orientovanú trhovú ekonomiku“.⁵

V hospodárskej politike to znamenalo štátom riadený rozvoj národného kapitálu, založený na rozsiahlych verejných investíciách. Zahraničnopolitické vízie hovorili o neutralite a úlohe Slovenska ako mostu medzi Východom a Západom. Od otvorenosti voči Rusku a postsovietskym krajinám si tento model sľuboval aj udržanie kontaktov na dôležitých odberateľov bývalých štátnych podnikov.

Protirečenie mináčovskej ľavice

Hlavné východiská a ašpirácie tohto obdobia zhrnul Mináč v esejach, ktoré vyšli v zbierke Návraty k prevratu (1993). Píše napríklad:

„Pravdaže, nie sme a nikdy nebudeme Švajčiarskom. Ale môžeme mať svoj vlastný, nescudziteľný a neopakovateľný štát, ktorý môže vzniknúť iba v našich geopolitických podmienkach, štát vojensky a politicky neutrálny a ekonomicky sprostredkovateľský, štát, ktorý bude menej založený na výrobe a viac na obchode a službách.“ (s. 227)

Teda: Slovensko vyviazané zo všetkých vazalských vzťahov, pôsobiace ako onen medziregionálny most, a čo najmenej priemyselné, pretože priemysel zaváňa výrobou s nízkou pridanou hodnotou.⁶ Podobné nádeje vyjadroval aj Kočtúch, ktorý hovoril o prechode k postindustriálnej, informatizovanej spoločnosti.

Transformácia orientovaná na zahraničných investorov sa považovala za hrozbu pre ekonomickú suverenitu národa:

„Veruže áno: banky, ktoré zastupujú cudzí kapitál, sa už konajú. Nikto nevie, koľko je cudzieho kapitálu a akými cestami prenikol, nikto nevie, čo sa skrýva v rozličných balíkoch: môže sa stať, že pri rátaní o pár rokov zistíme, že nám zostali iba holé zadky. Že teda má pravdu pán Toffler, že budeme treťoradý polokoloniálny štát, že nás znovu bude niekto vlastniť, a my vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu.“ (s. 227)

Všetko, len nie cudzí kapitál!

Technokrati prišli s elegantným riešením: vytvoríme domácich kapitalistov.

Lenže to sa môže javiť ako riešenie len tomu, kto slovenský národ považuje za monolitický plebejský celok. Práve v ilúzii, že štátom riadený rozvoj národného kapitálu je cestou k šťastiu celého národa, sa skrýva protirečenie každého ľavicového nacionalizmu. Rozvoj kapitálu totiž vždy – a najmä vtedy, keď je úspešný – zahŕňa ekonomickú a sociálnu polarizáciu. Tento vnútorný rozpor ľavicového nacionalizmu je neškodný len dovtedy, kým nevznikne príležitosť na jeho praktickú realizáciu. Každý ľavicový nacionalizmus napokon skončí ako viac nacionalistický než ľavicový.

Výsledkom hospodárskej politiky mečiarovského obdobia bol vznik celkom neplebejskej vrstvy kapitánov priemyslu – Rezešov, Majských, Poórov a mnohých ďalších. V tom lepšom prípade riadili svoje podniky normálne, po kapitalisticky, a proti svojim zamestnancom každodenne viedli normálny, kapitalistický triedny boj. Niektorí svoje podniky po čase predali zahraničným investorom (Oj, beda!). V horšom prípade prevádzali aktíva na nastrčené firmy („tunelovali“), nevyplácali mzdy, zastrašovali odborárov a svoje podniky viedli ku kolapsu.

Netrvalo dlho a prišiel výbuch hnevu skutočných plebejcov. V rokoch 1997 – 1999 Slovensko zažilo najintenzívnejšie obdobie štrajkov a demonštrácií vo svojich moderných dejinách. Táto nespokojnosť (spolu s obavami o napredovanie Slovenska v európskej integrácii, ktoré sa v novších históriách tohto obdobia zdôrazňujú oveľa viac než sociálne konflikty) odstavila mečiarovskú kliku – a pomohla k moci inej, s odlišnými predstavami o transformácii. To je však iný príbeh.

Vladimír Mináč zomrel v roku 1996, Hvezdoň Kočtúch už o dva roky skôr. Ostatní prívrženci mináčovskej ľavice si napokon našli takú či onakú cestu k Smeru. Alebo Smer si našiel ich, keďže pohltil všetky relevantné politické subjekty naľavo od stredu.

Smer celkom isto je nacionalistickou stranou, a to nielen v elementárnom zmysle, v ktorom sú všetky strany nacionalistické, pokiaľ im leží na srdci konkurencieschopnosť ich národného štátu. K predchodcom sa Smer jasne prihlásil napríklad pamätnou tabuľou na historickej budove NR SR, ktorú zdobí Mináčov citát z roku 1992:

„Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky.“

Nacionalizmus Smeru, ktorý presahuje túto bazálnu rovinu, sa však prejavuje najmä výpadmi v kultúrnej rovine. Po definitívnom začlenení Slovenska do nemeckých, kórejských a iných výrobných reťazcov sa z pozície vládnucej strany už nedá hrať na zlý-cudzí a dobrý-domáci kapitál. To iste platí v zahraničnej politike po vstupe Slovenska do EÚ a eurozóny. Zvyšky mináčovskej ľavice, ktoré chcú rozvíjať staré heslá, sa dnes preto aktivizujú najmä publicisticky, v periodikách ako Literárny týždenník, Slovo či Extra plus. Viac-menej ide o generáciu, ktorá postupne vymiera a vychovala si len pár nástupcov. Príležitostne parazituje na aktivitách mladších ľavičiarov.

Na druhej strane sa obraz slovenského ľudu, ktorý skonštruovala mináčovská ľavica, stal významnou súčasťou ideológie Smeru – samozrejme, len popri ďalších komponentoch, ako sú pragmatizmus či iné prvky, ktoré v strane presadzujú jednotlivé záujmové skupiny a ich sponzori. Podľa tohto zdedeného obrazu Slováci tvoria pracovitú, prevažne vidiecku pospolitosť, ktorá sa zaujíma najmä o chlebové otázky. Poučená vlastnou históriou sa obáva všetkých „cudzích“ pokusov o to, aby ju niekto ovládal.

Mináčovská ľavica sa od začiatku (t. j. už pred Mináčom) rozvíjala ako „progresívna“ alternatíva voči iným formám slovenského nacionalizmu. Rodila sa v konkurenčnom boji s nimi, ideologickom aj fyzickom. Dnes umožňuje Smeru vymedziť sa voči ľudáckemu variantu nacionalizmu (vrátane jeho moderných, nefašistických, katolícko-politických foriem) podobne, ako keď sa povstalecké Nové slovo vyhraňovalo voči HSĽS.

Obraz plebejského, neskoro industrializovaného, trocha zaostalého, ale práve preto „autentického“ národa („Musel som odísť z Bratislavy, lebo som musel ísť medzi normálnych ľudí“) zároveň slúži na objasnenie toho, v čom Smer vidí špecifickú slovenskosť svojej sociálnodemokratickej orientácie. V našich podmienkach sú vraj prvoradé tradičné problémy týkajúce sa prerozdeľovania (t. j. miezd, pracovných podmienok, verejných služieb), nie „nové“ témy, ktoré sa týkajú uznania (t. j. práv skutočných alebo údajných menšín, vrátane žien) a ktoré zamestnávajú západné sociálne demokracie.⁷ Mytológia mináčovskej ľavice je teda východiskovým bodom aj pre okrajových ideológov Smeru, ktorí by sa radi vydávali za odporcov nacionalizmu, ba za marxistov.

Záver

Čo je teda mináčovská ľavica? Ide o špecifickú kombináciu ľavičarstva a slovenského nacionalizmu. Ľavičiarstvo tu neznamená opozíciu voči kapitalistickému poriadku. Ide skôr o pozíciu, ktorá si chce osedlať kapitalizmus v mene vyššeho cieľa. V tomto prípade ho dodáva nacionalizmus: je ním rozvoj národa.

Mináčovská ľavica čerpá legitimitu z mýtu o utláčanom ľude, ktorý ako celok trpel pod cudzou nadvládou (maďarskou, českou, nemeckou). Historickým údelom Slovákov ako takých bola práca. Vynaložené úsilie ich oprávňuje robiť si („skromné“) nároky národa. Celá predstava je založená na dvojnásobnom prekrútení marxistického stanoviska. Po prvé, charakteristiky, ktoré sú späté so spoločenskou triedou, resp. triedami (nevoľníci/poddaní, robotnícka trieda), sa tu mytologizujú a premietajú na celé etnikum a jeho kultúru. A po druhé, z práce, ktorá je v skutočnosti biľagom vykorisťovaných a od ktorej by sa vykorisťovaní mohli chcieť emancipovať, sa tu robí cnosť a prostriedok, záruka emancipácie.

Dôkazom o životaschopnosti Slovákov je popri neúnavnej práci aj to, že sa v kľúčových chvíľach dokázali vzoprieť útlaku. Mináč za dva určujúce momenty považoval vystúpenie národovcov v rokoch 1848 – 1849 a SNP, ktoré chápal ako protinemecké povstanie. Niektorí stúpenci tohto pohľadu by k nim dnes možno pridali aj vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Dôležitou súčasťou historického príbehu je aj oneskorená a pomalá industrializácia. Národ udržiavala v úzkom kontakte s pôdou a roľníckym spôsobom života.⁸ V kombinácii s národnostným útlakom tiež vraj zabránila výraznejšej sociálnej diferenciácii. Národ si tak zachoval plebejský charakter.

Prvoradou úlohou súčasnosti je preto jeho pozdvihnutie: najmä kultúrne, no to už predpokladá politickú a ekonomickú svojbytnosť.⁹ Slováci si svoje záležitosti majú riadiť sami, ideálne vo vlastnom národnom štáte. Ten sa zároveň chápe ako nástroj napredovania a ochrany ich ekonomických záujmov. Mináčovská ľavica chce pomocou štátu regulovať rozvoj kapitalizmu. Pritom s obavami hľadí na zahraničný kapitál. Keďže domáci kapitál je atribútom plebejského národa, javí sa, naopak, ako prospešný, pozdvihujúci. Práve v paradoxe plebejcov, medzi ktorých majú zrazu patriť aj (slovenskí) kapitalisti, sa skrýva vnútorný rozpor tejto vízie.

Nacionalizmus mináčovskej ľavice je – v súlade s tým, čo považuje za najlepšiu tradíciu slovenskej politiky – obranný. Neusiluje sa o expanziu. Ani hľadanie vnútorných nepriateľov tu nehrá významnú úlohu. V zahraničnej politike kladie dôraz na udržanie samostatnosti a rovnocennú spoluprácu s inými národmi. Vzhľadom na staršie historické súvislosti, ktoré siahajú najmenej do devätnásteho storočia, považuje ostatné slovanské národy za prirodzených spojencov Slovákov.

Mináčovskú ľavicu teda rozpoznáme podľa:

nacionalizmu, ktorý sa zakladá na osobitej konštrukcii „dejín Slovákov“,
absencie triednej analýzy, resp. jej nahradenia „národnou analýzou“ a mravným ideálom „sociálnej spravodlivosti“,¹⁰
etatizmu, ktorý chápe štát ako výsledok historického úsilia celého národa,
slavianofilstva, ktoré vidí súvislosť medzi osudom plebejského národa Slovákov s podobnými osudmi ostatných Slovanov.

Mečiarovským ekonomickým modelom sme sa na Karmíne zaoberali aj v prvej časti článku o dejinách bojov pracujúcich. ↩
Pozri rozhovor s Kočtúchom, „Ekonomika ľudskej nádeje“, Večerník, 19. 2. 1990, s. 3. Kočtúch, v tom čase pracovník novovzniknutej „Katedry synergie“ na VŠE (ktorá zase rýchlo zanikla), tu hovorí o potrebe premeniť štátne podniky na „plne samosprávne podniky“. ↩
Spoluautormi známeho Dubčekovho prejavu na univerzite v Bologni pri príležitosti udelenia čestného doktorátu (1988) boli Kočtúch a Ivan Laluha. ↩
„Obrázky dobrotivého prezidenta Tisu [sic] sa nosili na čele sprievodov, napchali sa pod tribúny, odhaľovali sa busty, chodievalo sa po jeho stopách na púte, už-už sa išiel splniť sen niektorých kanadských Slovákov, ktorí navrhli monsignora na blahorečenie. Bola to zlá, samovražedná hra. Keby boli roztatárení hejslováci tento boj vyhrali, boli by sme prehrali svoju vojnu za slovenskú slobodu.“ (s. 264) Jeden z kľúčových rozdielov medzi ľudákmi a mináčovskou ľavicou sa týka chápania SNP. Pre pohrobkov klerikálneho režimu ide o akt vlastizrady, útoku na vlastný štát. Pre mináčovcov je to, naopak, vlastenecký čin, pokus oslobodiť štát Slovákov od nadvlády Nemcov a ich kolaborantov. Obe interpretácie sú, samozrejme, nacionalistické. Stevo Đurašković vo svojej doktorskej dizertácii (2013) ukazuje, že HZDS si osvojilo druhý výklad, čím sa vymedzilo voči ľudáckej tradícii. Možno presnejšie by bolo povedať, že navonok sa k nemu hlásilo (pokiaľ ide o postoj k SNP), ale zároveň vo svojom vnútri ponechávalo priestor mnohým ľudákom (Húska, Cuper a ďalší). Súčasným dedičom tohto výkladu je Smer, ktorý sa pomocou neho takisto vymedzuje voči ľudáctvu (a možno by sa podobne dalo ukázať, že vnútri určitý priestor ponecháva aj ľudáckym tendenciám). ↩
O prítomnosť druhej citovanej pasáže v slovenskej ústave sa údajne pričinil Hvezdoň Kočtúch. Fráza „sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika“ sa objavuje najneskôr začiatkom roku 1991 („Stanovisko Nezávislého združenia ekonómov – Radikálna ekonomická reforma a zvrchovanosť Slovenska“, Práca, 5. 3. 1991). NEZES združovalo kočtúchovských oponentov Klausovej reformy. ↩
Táto vízia sa opiera o zastaraný obraz kapitalizmu, ktorý zodpovedá najneskôr obdobiu medzi svetovými vojnami. Vtedy ešte ako-tak platilo, že pracujúci v obchode a službách mali lepšie postavenie než tí v priemysle. Čo by dnes mnohí zamestnanci maloobchodu, dopravy, ale aj ďalších odvetví, dali za mzdy robotníkov v autopriemysle! Na druhej strane je zaujímavé, že tu Mináč uprednostňuje „kozmopolitný“ obchod pred „národným“ priemyslom a dáva príklad Švajčiarska, ktoré zľudovelo ako symbol finančnej veľmoci. Takéto túžby rozhodne nepatria k obvyklej výbave nacionalizmov. Ťažko však povedať, do akej miery boli v mináčovskej vízii záväzné, prípadne, či sa z praktických dôvodov nepovažovali skôr za dlhodobý cieľ rozvoja. ↩
Protiklad „prerozdeľovania“ a „uznania“ je podľa nás falošný, ale tu sa mu nemôžeme venovať podrobnejšie. Otázky uznania sa niekedy charakterizujú ako „postmateriálne témy“, čo je dosť… nematerialistické. ↩
Najmä v neskorších Mináčových textoch sa objavuje silný ekologický akcent, spojený s asketickou kritikou konzumného spôsobu života a obratom k „lokálnemu“. Je známe, že už koncom osemdesiatych rokov sa na pôde Slovenskej národnej rady zastal iniciatívy Bratislava/nahlas. ↩
„Emancipácia slovenského národa v rodine európskych národov si vyžaduje úspešnú transformáciu slovenskej ekonomiky na trhovú“ (Hvezdoň Kočtúch, „The Need of World Views and Co-Ordinates of Competitiveness“, In: The Association of Independent Economists of Slovakia, Contemporary Dynamics of Economic Thinking and the Czecho-Slovak Economic Reform, Bratislava: NEZES, 1992, s. 4 – 11.) ↩
Ľavicou, ktorá chce stavať na morálnych ideáloch, sme sa všeobecnejšie zaoberali v článku Ideologická ľavica vs. alternatíva. ↩