PSA v Trnave: Extrém, extrém, ešte väčší extrém

23. apríl 2018 • Rozhovory autopriemysel, odbory, PSA Prvá časť seriálu
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

prvej časti rozhovoru sme prebrali Štefanovu osobnú históriu, ako aj organizáciu práce v zvarovni. V druhej a záverečnej časti sa pozrieme na bezpečnosť práce, postavenie zahraničných pracovníkov zo Srbska, ale aj na fungovanie odborov v závode.

Častým dôvodom sťažností pracujúcich v automobilovom priemysle je horúčava. Ako je to v zvarovni v Peugeote?

Predstav si obrovskú plechovú budovu. Vonku je štyridsať stupňov. Vnútri, už len z toho, že páli slnko, musí byť päťdesiat. A keď tam zvárajú roboty, tak je to sedemdesiat. Tam sa všetko topí, je to neznesiteľné. K tomu si predstav, že z bezpečnostných dôvodov musíš mať šiltovku, okuliare a montérky zapnuté až po krk. V zvarovni sa nosia hrubé montérky, ktoré odolajú popáleniu, lebo keď roboty zvárajú, prskajú iskry. Takže si ako v skafandri. Už keď sa obliekaš, tečú z teba kropaje. Kým prídeš ku dverám zo šatne, montérky vážia tri kilá len z toho, čo si do nich vypotil. A keď sa po zmene prezliekaš, tak sú mokré, ako keby si ich práve vytiahol z práčky.

Firma by to zrejme ospravedlnila tým, že ide o bezpečnosť.

To áno, ale na druhej strane nevedia poriadne zabezpečiť ani tie základné pomôcky, ako sú rukavice, montérky a bagandže. Na začiatku dostaneš štyri páry montérok. Pravidelne sa dávajú vyprať externej firme. Stane sa, že po vypraní dostaneš naspäť len vršok alebo spodok. Keď začali vo veľkom nastupovať noví ľudia, firma chcela ušetriť a začala im rozdávať staré montérky. Jednému zobrali spodok, druhému zase vrch, a tretí človek dostal kompletné montérky. Prišiel si do šatne, otvoril si skrinku a – prázdna. Musel si robiť v tých smradľavých, kyslých, octovo prepotených montérkach. Bolo aj obdobie, že som v jedných pracoval skoro mesiac.

Ďalšia kapitola sú rukavice. Tie sa spočiatku voľne rozdávali. Potom nám začali hovoriť, aby sme si ich brali menej, lebo to stojí veľa peňazí. Nakoniec nejaký múdry človek prišiel na to, že by sa tiež mohli prať. Takže tie protiporézne látkové rukavice, ktoré majú chránť proti porezaniu, vyprali a vrátili ti ich. To je to isté, ako keby si si bežné oblečenie vypral na deväťdesiatke. Scvrkli sa, nevedeli sme ich natiahnuť. Keď si ich natiahol, len čo si chytil kľučku na dverách, boli roztrhnuté. Zobral si si nové rukavice a robil si v nich celý deň. Keď si natrafil na vypraté, za polhodinu si ich menil, lebo sa roztrhli. Zobral si si ďalšie, a tak znova. Takto si vystriedal aj štvoro-päť párov za deň.

„Vtedy si každý povedal, ‚Vidíš, veď ty si pre nich nič.“ Si číslo. Zabije tam človeka, ale hlavné je, aby si robil ďalej.‘“

Stávali sa v zvarovni úrazy?

Vážnejšie úrazy neboli časté. Najčastejšie sa človek poreže. Pracuješ s ostrými plechmi, takže stačí, že nejaký zle chytíš. Keď nakladáš, nemáš čas stále kontrolovať rukavice, či nie sú deravé. Alebo stačí nepozornosť. Raz som si dal dolu rukavice, lebo som v nich nechcel chytať fľašu s vodou. Načiahol som sa za fľašou, nechtiac som prešiel po okraji plechu a rozrezal som si ruku.

A čo zranenia na iných oddeleniach?

Pamätám si aj jeden smrteľný, ktorý sa stal na montáži. Kamióny s dielmi vchádzali cez bránu, ktorá sa automaticky zrolovala nahor. Raz prišiel údržbár, ktorý mal na bráne niečo opraviť. Vliezol dnu, do toho priestoru, kam sa brána skrúti. Nikto nevedel, že tam je. Bránu nezabezpečil, nezamkol. Cez vchod prešiel vysokozdvižný vozík a prerušil snímač. Brána sa zdvihla a toho človeka rozdrvila. Najhoršie bolo, že keď sa to stalo, výroba išla ďalej. Nič nezastavili. To je taká strašná neúcta voči človeku. Vtedy si každý povedal, „Vidíš, veď ty si pre nich nič.“ Si číslo. Zabije tam človeka, ale hlavné je, aby si robil ďalej. Je im úplne jedno, že mŕtvy človek tam visí z brány.

Čo sa vtedy stalo?

O smrteľnom úraze, ktorý sa stal v novembri 2016, podrobnejšie informovali viaceré médiá (pozri napr. reportáž TV Markíza). Tridsaťsedemročný elektrikár, ktorý zomrel, pracoval v PSA prostredníctvom externej firmy ako živnostník. Jeho manželka vtedy pre Nový čas uviedla: „Môj manžel bol vždy v práci zodpovedný a na všetko si dával veľký pozor. V práci ho stále naháňali a na mieste, kde mali robiť dvaja, robil sám. Verím, že sa všetko vyrieši tak, aby sa ukázalo, kde je pravda.“

Ako sa postupovalo pri menších úrazoch? Ak si sa napríklad porezal, mohol si ďalej pracovať?

Musíš ísť na ošetrovňu ohlásiť pracovný úraz. Ak je to niečo drobné, tak ti na to streknú dezinfekciu, obviažu, a pracuješ ďalej. Ak ide o niečo vážnejšie, malo by sa to odfotiť a zapísať. Musí sa urobiť aj protiopatrenie: na mieste, kde sa to stalo, sa vylepí plagát. Napríklad u nás sa pracovalo aj s bodovými zváračkami. Majú dve ramená. Keď stlačíš gombík, ramená sa zovrú a začnú zvárať. Stalo sa, že človek nechtiac vopchal ruku medzi ramená a skončil s dierou v ruke. Taký človek už v ten deň robiť nemohol. Potom na to miesto dali plagát s fotkou v zmysle: „Dávajte si pozor, lebo dopadnete takto.“ Raz prišiel ďalší človek s bodovačkou, chcel si pozrieť ten plagát, oprel sa, a stalo sa mu presne to isté. (Smiech.)

Dnes sa na Slovensku veľa diskutuje o nízkych platoch. Menej sa už hovorí o pracovných podmienkach alebo účinkoch práce na zdravie. Ako by si porovnal tieto dve oblasti? Ktorá je pre teba dôležitejšia?

Je to rovnako dôležité. Do roboty chodíš preto, aby si zarobil, aby si dokázal uživiť rodinu. Ale rovnako dôležité je zdravie. Keď mi dnes povedia, že mi dajú 1200 eur za to, že budem každý deň dvíhať dve tony, tak to nebudem robiť, lebo viem, že do mesiaca si zničím chrbát.

Sú medzi zamestnancami PSA časté zdravotné problémy spôsobené prácou?

Za seba k tomu poviem toľko: po prvom roku a pol som išiel na operáciu s odtrhnutým väzivom na pravom ramene. Veľa ľudí má problémy s kĺbmi. Ramená, kolená.

Ako firmá dbá o ergonómiu?

Vysvetlia ti napríklad, že bremená treba dvíhať určitým spôsobom, aby si si neporanil chrbát. Lenže v tej rýchlosti to skrátka nedokážeš plniť. Robíš všetko pre to, aby si to okno stihol naložiť, aj za cenu, že ten plech zdvihneš inak. Keď ťa potom začne bolievať chrbát alebo sa ti niečo stane s platničkami, povedia ti, že to je preto, lebo nedodržiavaš správny postup.

„Keď je človek starší, už nemá také možnosti ako mladý. Nemôže si len tak povedať, že odchádza, lebo ho vezmú kdekoľvek. Starší človek to už má ťažšie. Takže oni tam musia zostať, aj keď vedia, že to je zlé.“

Kto tvorí gro zamestnancov PSA?

Pracuje tam veľa ľudí z Trnavy, a najmä z okolitých dedín. Takisto Nitra a okolie. Mali sme však aj pár ľudí z východu. Hneď pri Trnave je Zavar, kde sú ubytovne. Tam bývajú tí, ktorí nemôžu dochádzať, vrátane Srbov a Rumunov.

Pri otázke pracovníkov zo zahraničia sa ešte pristavíme. Vráťme sa však do zvarovne. Aký ste tam mali kolektív?

Spočiatku skvelý. Každoročne nám firma dávala 10 eur na hlavu na vianočný večierok. Išli sme si spolu sadnúť, vypili sme si. Vždy, keď mal niekto meniny, narodeniny alebo sa mu narodilo dieťa, stretli sme sa na parkovisku, oslávenec doniesol fľašu, bonboniéru, kolektív bol spolu. No ľudia postupne odchádzali, z pôvodnej partie zostali štyria a ten zvyšok sa stále mení.

Mal si známych aj v iných halách?

Áno, prakticky odvšadiaľ, ale priamo v robote sme sa stretli len náhodou. Jedného kamaráta som mal na montáži, ale v robote sme sa za štyri roky videli len raz, na parkovisku. Cez prestávky sa nemáme ako stretnúť, lebo sa stravujeme na oddelených úsekoch. Každá časť v rámci zvarovne – bočáky, armatúra, podlahy – má vlastný úsek.

Aké ste mali vzťahy s monitormi?

Koľko ľudí, toľko chutí. Boli tam takí, s ktorými sa dalo vyjsť. Prišiel, pomohol, vymenil vozík, keď si ho mal prázdny. No boli tam aj takí, ktorí ťa naschvál buzerovali, dávali ti najhoršiu robotu. Niektorým to stúpne do hlavy a nevedia, čo so sebou.

Vznikali aj nejaké konflikty?

Samozrejme. Eručkár dostane príkaz zhora a musí to preniesť na monitorov a na nás. Monitor má na starosti to, aby operátor stíhal. Keď nestíha alebo robí chyby, tak príde za ním a upozorní ho. Keď si s ním nevie dať rady, tak to povie eručkárovi. Nezávidím ani im, lebo sú takisto pod tlakom a robia to, čo im prikážu.

Pracujú v PSA aj ľudia, ktorí sú vo firme od začiatku?

Áno, niektorí sú tam aj jedenásť rokov.

Ako sa stavajú k svojej práci?

Vnímajú to tak ako každý jeden z nás. S tým rozdielom, že keď je človek starší, už nemá také možnosti ako mladý. Nemôže si len tak povedať, že odchádza, lebo ho vezmú kdekoľvek. Starší človek to už má ťažšie. Takže oni tam musia zostať, aj keď vedia, že to je zlé.

Mali ste informácie o tom, ako funguje PSA inde, v iných krajinách? Vedel by si porovnať výrobu napríklad vo Francúzsku a u nás?

Naši monitori tam zo začiatku chodili na zaškolenie. Hovorili, že sa to nedá porovnať. Majú tam pomalší takt, ale na výplatu dostanú trikrát viac ako človek tu. Alebo sa tam nestarali, ak bol na linke nejaký bordel. Tu ťa zvozia za malý fľak na zemi.

Vedeli ste o tom, ako sa fabrike darí v rámci celého koncernu?

Každý mesiac sme mali takzvané rendezvous. Odstavila sa linka a išli sme na UEP, kde sa jedáva. Tam nám premietali, koľko sa vyrobilo, čo je nové, aké sú vízie do budúcna, koľko firma zarobila, o koľko stúpol predaj a tak ďalej.

Dostali sa na týchto stretnutiach k slovu aj zamestnanci?

Áno, mohol si si povedať, ale tým sa to končilo. Do vetra si zahlásil, že sa ti nepáči toto a tamto, a eručkár ti na to odpovedal, „Ja viem, ja vás chápem.“ A to bolo celé.

V žilinskej Kii existuje oddelenie Harmony, ktoré má riešiť rôzne problémy a reagovať na nespokojnosť zamestnancov. Má aj PSA miesto, kde sa môžeš posťažovať?

Áno, na fajčiarke medzi kolegami. (Smiech.) Alebo môžeš napísať na dvere od záchodu, ak ťa niečo trápi. Viem, že raz sa robil anonymný dotazník spokojnosti. Nikdy som nepočul o tom, že by sa to nejako vyhodnocovalo.

A čo sa hovorilo na tých fajčiarkach?

Že sa stále zvyšuje tempo, ale platovo sme na tom istom. Že sa zvýhodňujú tí, ktorí nastúpia ako noví. Že nám lezú na nervy pracovné soboty a nadriadení…

Čo vieš o podmienkach kancelárskych zamestnancov? Vídali ste sa vôbec?

Sem-tam sme prichádzali do styku. Viem, že mnohí z nich odchádzali do Jaguaru. Technici, vedúci a ďalší. Aj na nich sa určite vyvíjal veľký tlak, inak by toľkí neutekali. Jeden eržetkár, ktorý mal na starosti nás, práve preto odišiel. Zlúčili sa posty a zrazu mal trikrát viac práce ako predtým, hoci platovo si nepolepšil.

V bratislavskom Volkswagene niektoré činnosti zabezpečujú externé firmy. Napríklad logistiku má na starosti spoločnosť DHL Exel. Funguje niečo také aj v PSA?

Nie, vozíčkari, vláčikári aj vykladači kamiónov sú pežoťáci. Externé firmy sa využívajú na upratovanie, stravovanie, ale inak nie. A ešte niektoré dovážané diely triedia a zoraďujú zamestnanci externej firmy.

„Keď tam prídeš a ukážeš, že vieš robiť, tak ťa uštvú. A taký, čo má obe ruky ľavé, dostane najľahší post, aby to stíhal. Firme ide iba o to, aby výroba išla a stihol sa vyrobiť daný počet áut.“

Priemyselné firmy na Slovensku už dlhšie hovoria o nedostatku pracovnej sily. Kedy sa začal pociťovať v PSA?

Začalo sa to na prelome rokov 2015 a 2016. Keď som nastupoval ja, musel som štyri mesiace čakať, kým sa vôbec uvoľnilo miesto. Keď sa postupne zvyšoval takt, ľudia začali aj odchádzať. Zrazu začali brať každého.

Medzi prijatými sa postupne začali objavovať aj ľudia zo Srbska či Rumunska. Kedy to bolo?

Zhruba pred rokom, dvomi.

Nastupujú cez agentúry?

Áno, aj cez agentúry. Neskôr ich však začali brať aj priamo do kmeňa. My sme museli odrobiť rok a pol, niektorí predtým aj tri roky, aby sme sa dostali do kmeňa. Oni prídu a hneď sú z nich kmeňoví.

Vieš niečo o tom, ako prebieha nábor v Srbsku?

Počul som len fámy o tom, že autobus príde do dediny a ľudí pozháňajú štýlom, „Chceš robotu? Tak poď!“ Vraj boli aj takí, čo na Slovensko prišli v teplákoch a šľapkách, rovno z ulice. Ale neviem, či je to pravda. Na internete si môžeš prečítať, ako sa to robí: „Príď pracovať do Trnavy, ponúkaný plat 1200, pekný zárobok, práca vhodná aj pre ženy,“ a podobne. A ty prídeš a zrazu dostaneš takú facku, že máš 600 eur na výplatu a robíš ako otrok.

Ako sa zahraniční pracovníci dohovoria, ak neovládajú slovenčinu?

Niektorí Srbi a Rumuni trochu vedia po anglicky. Mali sme však veľa Srbov, ktorí boli vlastne srbskí Slováci. Robil som aj s Rumunkou, ktorá bývala v pohraničí a naučila sa východniarsku slovenčinu. Dohovorila sa, aj keď trochu komolila slová. A títo noví, ktorí po slovensky nevedia ani ceknúť, dostanú tlmočníkov. Všetky vytlačené materiály od firmy dostávajú vo svojom jazyku.

A ako vyzerá bežná komunikácia medzi kolegami, na pracovisku?

Rukami-nohami. Ukazujeme si ako opice. (Smiech.)

Čo sa po príchode pracovníkov zo zahraničia zmenilo priamo na tvojom pracovisku?

Napríklad rotácia. Zo začiatku to bolo tak, že najprv si pracoval napríklad na ťažkom poste, potom si išiel na ľahký, a nakoniec na extrémne ťažký. Na druhý deň si striedal napríklad „ľahký – extrém – ľahký“. Keď prišiel boom týchto Srbov a Rumunov, úplne sa to zmenilo. Oni poriadne nerobia, lebo nevedia alebo nechcú robiť. Skrátka to nestíhajú. Prišiel Srb, dali ho na linku a nestíhal. Preložili ho teda na najľahší post, aby tá linka mohla fungovať. A ty, čo si tam štyri roky a ovládaš celú linku, robíš na extrémne ťažkom poste. Na ľahký sa nedostaneš, lebo je tam Srb, ktorý iné robiť nemôže. Takže rotuješ „extrém – extrém – ešte väčší extrém“. A takto to ide dokola. Mesiace. Ale plat máte rovnaký. Alebo som robil so Srbom vedľa seba – vlastne to nemusí byť ani Srb, môže to byť Slovák, ktorý nestíha – a keď on vyprázdnil svoju linku, tak ma prehodili, aby som tú linku doplnil. Kým som to urobil, on bol na mojom poste a vyprázdnil moju linku. Tak ma zase prehodili dopĺňať svoju linku. A takto to išlo. On potom išiel domov – úsmev, cigaretka. A ja – zhrbený, spotený z toho, čo som musel odmakať.

Mal príchod zahraničných kolegov nejaký vplyv na plynulosť výroby?

Áno. Roboty a snímače v oknách sú urobené tak, že sa ten plech nedá nesprávne naložiť. Keď ho tam vložíš chybne, zasekne sa to a musia prísť údržbári, aby to opravili. Ak príde Srb, ktorý to nechce alebo nevie robiť, pokazí to a linka stojí.

Sťažnosti domácich zamestnancov na nízku produktivitu ich zahraničných kolegov sú časté. Ak by však produktivita naozaj klesala, alebo by sa zhoršovala kvalita, firma by sa o to určite zaujímala a snažila by sa tomu zabrániť. Alebo nie?

To je pravda, ale len čiastočne. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že spočiatku sa každý výkyv v kvalite hneď riešil. Teraz je to už tak, že aj keby som prevŕtal kasňu, tak mi monitor povie, že to je v poriadku, len aby tá výroba išla. Kvalita určite ide nadol, vidieť to. A keď sa prišlo na to, že niekto nestíha, tak ho dali preč, na ešte ľahšiu linku. Takže pointa je taká, že keď tam prídeš a ukážeš, že vieš robiť, tak ťa uštvú. A taký, čo má obe ruky ľavé, dostane najľahší post, aby to stíhal. Firme ide iba o to, aby výroba išla a stihol sa vyrobiť daný počet áut.

„Možno jeden z desiatich Srbov, ktorí tam prišli, bol doslova zlý a využíval to. Ale väčšina, ktorí tam boli so mnou, teda moja partia ľudí, boli dobrí. Normálne robili a stíhali.“

Aj medzi zahraničnými pracovníkmi je vysoká fluktuácia, o ktorej sme už hovorili?

Ako u ktorých. Hovorím, sú takí, ktorým sa nechce robiť a sú zvýhodňovaní tým, že sú na najľahších postoch. Taký neodíde. Takému je dobre, bude robiť len ľahké práce a zarábať.

Vyskytli sa priamo na pracovisku nejaké konflikty so zahraničnými pracovníkmi?

Ja som nič také nezažil, ani hádky. Ale počul som, že na montáži sa čosi také stalo.

Zahraniční pracovníci bývajú na ubytovniach v okolí Trnavy. Aké sú tam podmienky?

Každý boží deň som počúval, že je to tam čistá katastrofa. Po tom, čo vo veľkom začali prichádzať Srbi a Rumuni, sa to vraj veľmi zhoršilo. Hulákajú, rozbíjajú vybavenie… Kolega, ktorý tam býval už dlho, hovoril, že tam sú ľudia, ktorí sa ti doslova vyserú pred dvere. Aj v obci vraj robia bordel.

Ako si vysvetľuješ, že vznikajú takéto problémy pri spolužití?

Neviem. Keď im to štát dovolí, tak si robia, čo chcú. Na druhej strane, jasné, že nie každý Srb je taký. To je také isté ako tu. My máme Rómov. Nie každý Róm je ako Róm. Niektorí sú slušní, normálni. S niektorými Rómami som robil a môžem povedať, že sú pracovitejší než bieli. Ale sú aj takí, ktorí budú robiť bordel.

Pracuje v PSA veľa Rómov?

Nie veľa. Ja som mal troch kolegov na pracovisku, ktorí boli z dediniek v okolí Trnavy. Všetci traja boli robotní.

Podľa toho, čo hovoríš, sa zdá, že nespokojnosť domácich zamestnancov s príchodom ľudí zo zahraničia je vysoká. Zažil si s kolegami zo Srbska na pracovisku aj normálne vzťahy?

Ale samozrejme. Možno jeden z desiatich, ktorí tam prišli, bol doslova zlý a využíval to. Ale väčšina, ktorí tam boli so mnou, teda moja partia ľudí, boli dobrí. Normálne robili a stíhali. Neboli len na ľahkých pozíciách, naučili sa rotovať a rotovali. Ja som napríklad ani netušil, že sú aj takíto zlí. Ja som si myslel, že je to jedno – Srb, Rumun, Maďar, hocičo, však je to človek ako človek. Nevedel som, že budú robiť taký bordel.

„Keď sme tam prišli my, z južného Slovenska, tak Trnaváci sa sťažovali, že Maďari im prišli zobrať robotu.“

Aký postoj voči pracovníkom zo Srbska dnes podľa teba prevláda?

Určite negatívny. Veď zo všetkých strán len počúvame, koho zbili, aký bordel robia a kde ako kričia. Ale človek, ktorý s nimi robí, vie, že to nie je pravda. Že to je len nejaký výcuc, zovšeobecnenie na základe jednotlivcov.

Myslíš si teda, že existujú predsudky voči nim?

Určite áno. Áno, niektorí robia bordel, ale ja som mal možnosť robiť s iks Srbmi a viem, že sú normálni.

V predsudkoch možno hrá úlohu aj to, že domáci zamestnanci sa boja o prácu, prípadne o rast platov.

Áno, to tam dokonca bolo už aj predtým, než prišli Srbi. Napríklad, keď sme tam prišli my, z južného Slovenska, tak Trnaváci sa sťažovali, že Maďari im prišli zobrať robotu. Taká je blbosť niektorých ľudí.

Majú pracovníci so zahraničia rovnaké mzdy ako domáci?

To neviem. Počul som aj také, že nie. Mali menej alebo ich agentúra oklamala. Išla aj taká fáma, že človek z náboru v PSA sa vyjadril, že treba čo najviac Slovákov dostať preč, lebo Srbi sú lacnejší. Slovák sa večne len sťažuje a chudák Srb sa nemá na čo. Jemu môžu dať soboty, nedele, nadčasy, hocičo, lebo inú možnosť nemá, prišiel sem len makať.

Myslíš si, že pre ľudí zo Srbska je práca na Slovensku atraktívna?

Podľa toho, čo som počul, áno. V Srbsku, chudáci, nemajú veľa možností zarobiť.

Firmy sa dnes sťažujú na nedostatok kvalifikovaných zamestnancov. Lenže pracovníci, ktorí prichádzajú aj zo Srbska, nie sú vždy absolventi priemysloviek. Naozaj chýbajú kvalifikovaní ľudia, alebo skrátka chýbajú akíkoľvek ľudia?

Podľa mňa je to zásterka. Keď som nastupoval ja, tak sme akože všetci boli kvalifikovaní? Veď ja som prišiel z úplne inej oblasti. A prečo teraz chýbajú? Na túto prácu môže byť kvalifikovaný každý, ak mu dáš priestor, aby sa to naučil. Keď sme prišli my, týždeň sme mali školenie zručností. Tam nás učili, ako držať bodové zváračky, ako s nimi manipulovať, ako nakladať plechy do okna, na čo si dávať pozor. Keď teraz prídu noví ľudia, nemajú absolútne nič. Povedia mu, daj si bacha, aby si sa neporezal, a teraz padaj na linku. A to je strašne veľký rozdiel.

„Každého pol roka príde papier, na ktorom stojí, že sa dohodli na zvýšení o 15 € v hrubom, a potom ti to ďalšieho pol roka ukazujú ako šampióni, že toto ti vybojovali.“

Neuvažovali ste niekedy s kolegami o tom, že by ste sa kolektívne sťažovali na zlé podmienky, napríklad petíciou alebo inou formou?

V súvislosti s tým posúvaním prestávok [pozri minulú časť, pozn. red.] som sa raz pýtal nášho eručkára, čo by sa stalo, ak by som spísal petíciu, ktorú by mi podpísali všetci operátori. Že skrátka nebudeme robiť vtedy, keď máme mať prestávku. Na to mi povedal, že darmo. Vraj by to ľudia ani nepodpísali, a ak by aj podpísali, nemalo by to váhu. Nakoniec odbory vymysleli takú vec, že firma nám pri posúvaní prestávok musela dať vedieť vopred. Ale nadriadení aj to obišli. Prišli s tým, že ide o mimoriadnu situáciu, a že o minútu máme mať prestávku.

A čo by sa stalo, ak by ste si povedali, že chcete okamžite prestávku a prestali by ste pracovať? Čo by mohla urobiť firma?

Nič. Keby sa toho chytili všetci a dodržali to, tak firma by to musela akceptovať.

Čím to podľa teba je, že takéto situácie u nás nie sú také časté?

Lebo ľudia sa boja. Ničím iným to byť nemôže. Aj ten plánovaný štrajk mnohí nepodporili práve preto. Firma začala šíriť nejaký papier proti štrajku, alebo sa povedalo, že ak pôjdeme do štrajku, prídeme o prémie. A tu sú ľudia, ktorí si za desať centov nechajú vŕtať do kolena.

Hovoríš o roku 2015. Ako si vnímal vtedajšiu situáciu?

Vieme, ako to dopadlo. Videlo to celé Slovensko.

Štrajková pohotovosť (2015)

V júni 2015 vyhlásila základná organizácia OZ KOVO v trnavskom Peugeote prvýkrát štrajkovú pohotovosť. Bolo to po niekoľkých mesiacoch neúspešných rokovaní s manažmentom firmy. Odbory pôvodne žiadali zvýšenie tarifných platov o 60 €. Termín začiatku štrajku už bol vytýčený, no odborári napokon pristúpili na kompromis. Jeho súčasťou bolo zvýšenie tarifných platov o 30 €, zvýšenie bežnej prémie o 15 €, ako aj vyplatenie štvrťročného bonusu za hospodárske výsledky vo výške 75 €. Spomínané zmeny však vstúpili do platnosti až v ďalšom roku. V roku 2015 zamestnanci získali jednorazový príplatok vo výške 450 €. Viac informácií priniesla napr. Pravda. (Všetky sumy sú v hrubom.)

Ty sám si bol v odboroch?

Nebol. Nevidel som v tom zmysel. Sklamali ma aj pri tom vyjednávaní. Nemal som dôvod vstupovať.

Aký bol tvoj postoj k výsledkom vyjednávaní?

To je úplne smiešne. Každého pol roka príde papier, na ktorom stojí, že sa dohodli na zvýšení o 15 € v hrubom, a potom ti to ďalšieho pol roka ukazujú ako šampióni, že toto ti vybojovali. Navyše, platy sa síce mohli zvýšiť, ale zároveň nám napríklad pridali viac práce alebo pracovné soboty. Takže v konečnom dôsledku sme na tom aj prerobili.

Ako sa okrem vyjednávania prejavovala činnosť odborov?

Hlavne na internete, na stránke ukazovali, čo robia, ale to sú smiešne veci.

Pamätáš si prípad, keď odbory pomohli vyriešiť nejaký konkrétny problém na pracovisku?

Áno, napríklad s tými prestávkami. Keď nám ich posúvali a rôzne sa vyhovárali, zavolali sme odborárov, že sa nedodržujú predpisy. Vyriešili to. Ale ako vravím, vedenie potom prišlo s tým, že prestávka sa musí presunúť, lebo ide o mimoriadnu situáciu, a boli sme vybavení.

Organizovali odbory nejaké pravidelné schôdze, stretnutia so zamestnancami?

Stávali pred východom. Mávali tam stôl s kávičkami, a keď si mal nejaký problém, mohol si sa pri nich zastaviť.

Ako zamestnanci PSA vnímajú odbory? Majú vo fabrike silné zastúpenie?

Niektorí sa ich zastávali, ale niektorí vedeli, že nerobia nič. Neviem, koľko ľudí bolo v odboroch, ale po fiasku s tým štrajkom vraj veľa ľudí vystúpilo.

V PSA nedávno vznikli Moderné odbory ako konkurencia voči OZ KOVO

Áno, ale to už bolo v čase, keď som odchádzal. Nebolo ich veľmi vidieť a nevedeli sme o nich. Keď som si dával prihlášku, už som bol pomaly vo výpovednej lehote.

„Už mi to tak liezlo na nervy, že som mal voči tej robote averziu. A najhoršie je, keď do práce chodíš s odporom.“

Vráťme sa ešte k práci a k tomu, prečo si napokon odišiel. Spomínal si, že asi po troch rokoch v zvarovni sa ti podarilo prestúpiť na miesto, ktoré súviselo s kontrolou kvality.

Áno, to bola vlastne najnižšia pozícia na kontrole kvality. Išlo o nedeštruktívnu skúšku kvality. Dostal som určitý diel, napríklad nosník alebo prednú podlahu, a musel som skontrolovať zvary – či sedia, či sú správne, či nie sú zlepené. Sekáčom a kladivkom som klepkal, či zvar vydrží určitý tlak. Robil som aj vizuálnu kontrolu, či diel nie je skrivený a podobne. Na tejto pozícii sa už nerotovalo, to som robil celý deň.

Ako by si túto pozíciu porovnal s nakladaním plechov v zvarovni?

Bola to tá najlepšia vec, čo ma tam mohla stretnúť. Nepracuješ monotónne, nerobíš stále tú istú nezáživnú robotu. Vždy je to niečo iné. Nikto tam na teba netlačil, že musíš urobiť určité množstvo. Čo si stihol, to si stihol. Na tejto pozícii som pracoval až do odchodu z firmy.

Nakoniec si však predsa len odišiel. Aký si mal dôvod?

Všetko spolu. Už mi to tak liezlo na nervy, že som mal voči tej robote averziu. A najhoršie je, keď do práce chodíš s odporom.

Nevyvážila to ani nová pozícia? Zdá sa, že si na nej bol celkom spokojný.

Nie, nevyvážila napríklad to, že som tam bol od pondelka do soboty. Alebo prestávky, ktoré sa stále posúvali. Nás, ktorí sme boli na skúške kvality, navyše nútili striedať ľudí počas prestávky. Stalo sa tiež, že sme cez prestávku museli robiť svoju robotu.

Čo očakávaš od novej práce?

Dúfam, že to bude pravý opak PSA, Ale toho sa asi nedočkám. (Smiech.) Ale nie, nečakám nič mimoriadne. Ak budem robiť len od pondelka do piatku, budem šťastný. Tam som si prešiel peklom a horšie to byť nemôže. Horší by bol možno len Samsung.

Neuvažuješ nad návratom do chemického priemyslu?

Nie, lebo už som si zvykol, že na sviatky môžem byť doma. V mojej prvej práci sa pracovalo aj počas sviatkov, cez víkendy. Chemická výroba musí bežať stále. Nedá sa zastaviť, lebo by ju už nerozbehli. Tam som pracoval štýlom: dva dni ranná, dva dni poobedňajšia, dva dni nočná a potom dva dni voľna. Každý mesiac som mal len jeden víkend voľný. Koľkokrát som si ľahol po rannej, a keď som vstal, bol som taký osprostený, že som utekal na nočnú do roboty. Až na zastávke som si uvedomil, „Ježiš, veď tu je iná zmena, čo ja tu robím? Veď ja mám rannú!“ (Smiech.)

(Smiech.) Ďakujeme za rozhovor.


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Cudzinci, odbory a trieda pracujúcich

Odborárske špičky fušujú do epidemiológie, kým trieda pracujúcich zostáva rozdelená.

Z Vojvodiny do Foxconnu

„Slováci to volajú zverinec. Srbi zase blázinec. Neviem, ako Rumuni, ale isto aj oni majú podobný výraz.“

Dva roky Karmíny

Čo sa podarilo a čo chystáme?

Detroit: Útek od auta

„Jediné miesto, kde černosi mali nejaký význam v spoločnosti, bolo pri výrobnej linke.“