„Očakávať aj nečakané“

17. september 2018 • Rozhovory autopriemysel, odbory, PSA, štrajk
Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V trnavskej automobilke PSA pred tohtoročným letom vrcholilo kolektívne vyjednávanie. Nechýbalo veľa, aby vyústilo do štrajku. Jeho priebeh sme už podrobnejšie zhodnotili aj na základe svedectiev radových zamestnancov. Článok, ktorý sme publikovali aj v srbskom preklade, vyvolal viaceré diskusie. Od Františka Gajdoša, jedného z odborárov v podniku, sme prostredníctvom e-mailu okrem faktických spresnení dostali aj ponuku na rozhovor, v ktorom by poskytol svoj pohľad na vyjednávanie, prípravu štrajku, ale aj celkovú situáciu v podniku.

Ponuku sme radi prijali. Nasledujúci rozhovor vznikol 12. júla 2018, teda v čase, keď F. Gajdoš ešte zastával pozíciu podpredsedu ZO OZ KOVO PCAS Trnava. Zhodou okolností sa jeho pôsobenie vo fabrike skončilo len niekoľko týždňov po našom stretnutí.

Interview publikujeme v dvoch častiach.

Do kolektívneho vyjednávania ste išli s požiadavkou desaťpercentného rastu platov pre všetkých. Ako ste dospeli k tomuto číslu?

Opravím vás. Najskôr, v prvom kole vyjednávania, to bolo osem percent. Popritom sme mali veľa ďalších požiadaviek, ktoré zvyšovali celkové mzdové ohodnotenie. V druhom kole vyjednávania sme sa so zamestnávateľom dohodli, že si určíme nejaké priority. Medzitým totiž ubehol polrok, počas ktorého sa len vyjasňovalo, ktorá z dvoch odborových organizácií pôsobiacich v závode bude vyjednávať. Aby sme potom vyjednávanie urýchlili, povedali sme si, že ostatné požiadavky dáme bokom, ale z ôsmich percent bude desať, prípadne plošné zvýšenie o osemdesiat eur. A hneď na začiatku sme povedali, že to nie je nejaká počiatočná vyjednávacia pozícia, ale niečo, čo chceme naozaj dosiahnuť. Takto sme to od začiatku špecifikovali. Samozrejme, zamestnávateľ je tradične pripravený na to, že sa ide barterovať – on dá podhodnotenú ponuku, my dáme nadhodnotenú požiadavku, a niekde sa stretneme. My sme už na začiatku povedali, že nechceme ísť touto cestou.

Ako vychádza porovnanie medzi zvýšením o desať percent a fixným nárastom o 80 €?

Medzi platmi rôznych kategórií zamestnancov sú rozdiely. Ak sa mzdy zvýšia o desať percent, v každej kategórii to bude iná suma. Ak vezmeme základnú mzdu operátora, tých osemdesiat eur je o čosi viac než spomínaných 10 %. Pri vyšších kategóriách zamestnancov je to zase o čosi menej. Najviac podhodnotení sú práve zamestnanci vo výrobe – rozdiel medzi nástupnou a priemernou mzdou je u operátorov najmenší. Na zvýšenie o pevnú sumu sme sa pozerali tak, že je pre každého rovnaké, bez ohľadu na to, či zarába dvetisíc alebo päťsto eur. Keď dostane osemdesiat eur a pôjde na nákup, môže si kúpiť to isté.

Ak by však došlo na štrajk, mohli by ste sformulovať nové požiadavky. Mali ste o nich predbežnú predstavu?

O tom by sa rozhodovalo na konferencii. Naša predstava však bola, že by to určite nebolo menej ako 100 €, resp. zodpovedajúce percentá.

Ako prišlo rozhodnutie začať zbierať podpisy pod štrajk? Počítali ste s touto možnosťou už vopred?

Úprimne, v čase, keď sa vyhlásil spor, sme s tým už počítali. Spor sa vyhlasuje v situácii, keď sa ani jedna strana nedokáže pohnúť. Zamestnávateľ vtedy ponúkal operátorom 27 eur a my sme žiadali 80 eur. To bol taký markantný rozdiel, že sme počítali s tým, že bude treba ísť touto cestou. Strednej kategórii zamestnancov, teda monitorom, retušérom či údržbárom, ponúkali 47 eur, rovnako ako kategórii ETAM, čo sú technicko-administratívne pozície a nižší manažment.

Aké boli predchádzajúce ponuky zamestnávateľa?

Začínalo sa na dvadsiatich eurách pre operátorov, tridsiatich pre monitorov a ďalších, a štyridsiatich eurách pre ETAM. Potom sa ponuka zvýšila na 27, 37 a 47 € v jednotlivých kategóriách. V čase vyhlásenia sporu to už bolo 27, 47 a 47 €.

Ako si vysvetľujete, že sa zvyšovala ponuka určená monitorom? Neskoršie hlasovanie ukázalo, že podpora štrajku bola v tejto kategórii zamestnancov vysoká. Myslíte si, že firma sa ich takto snažila získať na svoju stranu?

Asi áno. Operátorov zase chceli tak trochu opiť rožkom tým, že sa konečne zavedú tarifné triedy. Lenže z nášho pohľadu tarifné triedy nie sú to isté ako všeobecné navýšenie. Tarifné triedy sú forma individuálneho odmeňovania: pracovník musí podať nejaký výkon na to, aby postúpil o triedu vyššie. Musí sa naučiť nejakú ďalšiu prácu, prichádzať so zlepšovacími návrhmi a podobne. Všeobecné navýšenie má úplne iný zmysel. Je pre každého a kompenzuje napríklad to, že sa zvyšuje výkonnosť podniku, alebo to, že je inflácia a podobne.

Príprava štrajku

Predtým, než ste začali so zberom podpisov, mali ste už od ľudí signály, že by podporili štrajk?

Áno, ale v takejto situácii a v takom veľkom podniku sa veľmi ťažko komunikuje osobne. Dá sa to len hromadne – prostredníctvom Facebooku, nejakej ankety alebo niečoho podobného. Signály, ktoré sme takto dostali, boli pozitívne. V takých situáciách však ťažko vyhodnotiť, či tá vzorka je reprezentatívna. Lebo ľudia, ktorí sa boja, sú ticho a nedá sa zistiť, koľko ich je. A ak je niekto ticho, tak neviete, či podpíše súhlas so štrajkom, alebo nepodpíše.

Máte možnosť organizovať v podniku stretnutia so zamestnancami? Konali sa v súvislosti s vyjednávaním nejaké hromadné mítingy, na ktorých sa diskutovalo aj o štrajku?

Stretnutia na prevádzkach organizujeme každý týždeň. Som tam prítomný ja ako podpredseda odborov a zástupcovia z danej prevádzky. Každý pondelok sa stretávame v zvarovni, v utorok v lakovni, v stredu na montáži. Vždy na prelome rannej a poobedňajšej zmeny, teda medzi trinástou a pätnástou, sme pri vstupe do prevádzky. Keď idú ľudia na poobedňajšiu zmenu alebo odchádzajú z rannej zmeny, môžu sa pristaviť a porozprávať. Hromadné stretnutia sme tentoraz nerobili. Skúšali sme to pred tromi rokmi, v roku 2015, keď bola v podniku podobná situácia. Bolo to fajn, ale, na druhej strane, záujem ľudí nebol taký, aký sme očakávali. Prišlo možno dvesto-tristo ľudí, čo je pri takom veľkom podniku dosť málo. Pri spätnom pohľade na tohtoročné udalosti sme však zhodnotili, že možno predsa len stálo za pokus urobiť aspoň jedno také stretnutie. Nemyslím si však, že by to mohlo výrazne ovplyvniť výsledok.

Na týždenných stretnutiach, ktoré ste spomínali, sa zbierali aj podpisy pod štrajk?

Nie. Rozhodli sme sa zbierať podpisy pred bránami, pri turniketoch. Boli sme tam každé ráno, od piatej, keď jedni išli na rannú zmenu a druhí odchádzali z nočnej. A takisto poobede, keď odchádzali ľudia z rannej zmeny a prichádzali na tú poobedňajšiu. Snažili sme sa pokryť všetko. Okrem toho máme víkendovú zmenu, ktorá pracuje v sobotu a v nedeľu. V tých dňoch sme tam boli tiež. Prakticky sme tam boli dva víkendy a jeden celý týždeň, teda deväť dní. Snažili sme sa oslovovať aj zamestnancov na rodičovskej dovolenke, ľudí na dlhodobých péenkách… Dokonca sme komunikovali aj s kolegami, ktorí sú vo Francúzsku v rámci projektu – nábehu výroby nového modelu. Poslali sme im hlasovacie lístky a oni nám ich poslali späť vyplnené.

Vaša organizácia má na odborársku činnosť uvoľnených len dvoch zamestnancov. Všetko, čo ste spomínali, ste stíhali vo dvojici?

Nie, v rámci možností nám pomáhali členovia výboru a úsekoví dôverníci, ktorí normálne pracujú na jednotlivých prevádzkach. Samozrejme, okrem toho, že sú osem hodín v práci, majú aj rodiny. Takže popri tom všetkom sa snažili aj pomáhať so zberom podpisov. O piatej ráno prišli spolu s nami pred fabriku, boli tam pár hodín, potom išli domov a trebárs poobede zase prišli do práce.

Ako zber podpisov prakticky vyzeral?

Pri hlavnej vrátnici sú smerom na dve prevádzky tri turnikety. Smerom na druhú stranu je tiež trojica alebo štvorica turniketov. Mali sme tam vždy minimálne dva a dva stolíky. Na každej strane, čo je možno sedemdesiat-osemdesiat metrov, boli aspoň dva stolíky, ktoré boli viditeľné a každý vedel, že sa tam hlasuje.

Bol pri podpisovaní čas na diskusie s ľuďmi?

Počas prvých dvoch-troch dní podpisy rýchlo pribúdali – vtedy sa ich vyzbieralo najviac, pretože všetci rozhodnutí prichádzali húfne podpisovať. Vtedy na rozhovory nebol čas. No počas ďalších dní, keď chodili tí, ktorí si to potrebovali premyslieť, prípadne ľudia po dovolenkách, bolo času podstatne viac, takže sme aj debatovali. Samozrejme, vždy sa pýtali, ako sme na tom, koľko máme podpisov. Toto sme im nechceli a ani nemohli povedať. Z taktických dôvodov by bola hlúposť, ak by sme dávali priebežne von, koľko je tých hlasov. Zamestnávateľ by sa to určite dozvedel a mal by možnosti na to reagovať.

Ako sa k celej situácii stavali agentúrni pracovníci, ktorí sa nemohli zúčastniť hlasovania ani prípadného štrajku?

Tí, s ktorými sme sa rozprávali, nás podporovali. Mnohí sa pýtali, či aj oni môžu hlasovať. Žiaľ, nemohli. Niektorí dokonca prišli s tým, že vraj môžu hlasovať, a až od nás sa dozvedeli, že nemôžu. Samozrejme, iná vec je, ako by sa zachovali, ak by naozaj došlo až na štrajk. Nemohli by legálne štrajkovať, ale mohli by ho podporiť návštevou lekára alebo niečím podobným.

Odpoveď zamestnávateľa

Ako na to všetko reagoval zamestnávateľ?

Firma už pred začatím zbierania podpisov, kým plynula lehota, počas ktorej sprostredkovateľ mohol zasiahnuť do celého procesu, začala organizovať hromadné prezentácie. Tímy pätnástich až tridsiatich ľudí si zvolávali počas pracovnej doby do zasadačiek na viac ako hodinovú prezentáciu.

Počas každej prezentácie linka stála?

Áno, linka stála. Vtedy to neprekážalo. Inokedy je problém, keď človek potrebuje vystriedať, aby išiel na vécko – vtedy nie sú ľudia, treba vyrábať a podobne. Teraz nebol problém na hodinu vytrhnúť ľudí z výroby, čo celý proces narušilo. To nebolo tak, že celý závod sa naraz na hodinu zastavil. Raz išli na prezentáciu ľudia z jednej linky, potom z inej.

Viete, čo bolo obsahom týchto prezentácií?

Áno. Toto bolo zo strany zamestnávateľa ešte relatívne korektné. Zamestnancom vysvetľovali, o čo všetko prídu, ak skutočne bude štrajk, aké je to zlé, aká skvelá je ponuka zamestnávateľa, ako si firma nemôže dovoliť dať viac, aká nereálna je požiadavka odborárov a tak ďalej. Trvalo to viac ako hodinu. Je to niečo, na čo má zamestnávateľ právo, tak nech si to pokojne robí. Dokonca urobil časť práce aj za nás, pretože dôsledky štrajku by sme ľuďom aj tak museli vysvetľovať. Lenže potom, akonáhle sa spustilo hlasovanie o štrajku, zamestnávateľ začal dávať podpisovať dodatky. Svoju ponuku, v tom čase už päťdesiat eur pre všetkých, naformuloval v podobe individuálneho dodatku k pracovnej zmluve.

Bolo súčasťou dodatkov aj niečo iné?

Okrem päťdesiatich eur navyše aj nová forma individuálnej prémie – iná, než je tá aktuálna. Okrem toho tiež vyplatenie odmeny za hospodársky výsledok vo výške 415 eur. To však boli veci, ktoré sme už mali viac-menej dohodnuté. Náš spor sa týkal len jedného, a to bolo všeobecné navýšenie platov o desať percent, resp. o 80 eur. Zamestnávateľ však do tých dodatkov, ponúk a prezentácií dával všetko, aby to lepšie vyzeralo. Dokonca z päťdesiatich eur urobili 54. Ak sa totiž zvýši plat o päťdesiat eur, pričom sa to týka aj trinásteho platu, tak pri prepočte na mesiac to vychádza na 54 eur. Z nášho pohľadu to bola demagógia. Skutočná ponuka zamestnávateľa bola nižšia než 53 eur, ktoré navrhoval sprostredkovateľ.

Ako prebiehalo podpisovanie individuálnych dodatkov?

My sme to od začiatku nepovažovali za korektné, pretože je to spôsob, ako obísť kolektívne vyjednávanie. Spočiatku to však bolo ako-tak únosné: kto mal záujem, mohol si prísť vypýtať dodatok, zamestnávateľ mu ho vytlačil, zamestnanec podpísal. Lenže to dlho netrvalo, pretože záujemcov zrejme nebolo toľko, koľko očakávali. Tak to začali robiť inou formou. Submisívnejších zamestnancov si volali na individuálne pohovory, buď k personalistovi, alebo k šéfovi – zväčša však to prvé. Za zatvorenými dverami, jeden na jedného, niekedy aj dvaja na jedného, presviedčali zamestnanca, aby podpísal dodatok, aké je to preňho výhodné a tak ďalej. A keď to nepomáhalo, tak napríklad o hodinu alebo na druhý deň ho zavolali znova. Povedal nie, ale na druhý deň ho volali znova. Zahraničným kolegom vysvetľovali, že firma im dala prácu, že doma by zarábali menej, že majú pracovné povolenie, dajme tomu, na dva roky, no nemusia im ho predĺžiť a podobne. To sme už vnímali ako vyhrážky a hrubé zasahovanie do vyjednávania.

A na to všetko nadväzoval tretí krok. Zrazu nám zamestnanci začali nosiť „Odvolanie súhlasu“ so štrajkom. Bol to dokument, o ktorom sa zamestnávateľ najprv tváril, že ho zamestnanci nosia z vlastnej iniciatívy. Potom pripustil, že iniciatíva vyšla od firmy. Všetky dokumenty boli rovnaké, len mená zamestnancov sa líšili. Vrcholom bolo, keď sa dokument objavil v dvojjazyčnej verzii pre zahraničných kolegov, pričom na papieri boli logo PSA. V „Odvolaní súhlasu“ sa uvádzalo, že daný zamestnanec nemal dosť informácií o dôsledkoch štrajku, a tak chce vziať späť svoj podpis. Napriek tomu, že sám zamestnávateľ už týždeň predtým, než sa začali zbierať podpisy, robil spomínané prezentácie, v ktorých sa hovorilo práve o dôsledkoch štrajku.

Stretli ste sa už s niečím podobným?

Nie. Hovorili sme o tom aj s právnikmi z metodického pracoviska OZ KOVO, ktorí povedali, že toto si ešte nikto nedovolil urobiť.

Ako zamestnávateľ vedel, komu má dať podpísať odvolanie súhlasu?

Myslím si, že sa na to pýtali na pohovoroch u personalistov. Keď človeka zlomili a povedal im, že podpíše individuálny dodatok, tak zrejme zisťovali, či už hlasoval o štrajku. A ak áno, navrhli mu podpísať aj odvolanie.

V našich rozhovoroch s radovými zamestnancami sa objavil aj názor, ktorý nesúhlasil s principiálnym postojom odborov v duchu „Buď podpíšeš súhlas so štrajkom, alebo individuálny dodatok.“ Vraj boli aj takí, ktorí by chceli podpísať oboje.

Po vojne je každý generál. V tej chvíli sme to vnímali principiálne a oznámili sme to pred začatím hlasovania. Podpis dodatku znamená súhlas s ponukou zamestnávateľa a nesúhlas so štrajkom. Pozrite sa na to z našej strany. Niekto podpíše súhlas s päťdesiatimi eurami, no odborári bojujú za osemdesiat. Koľkých by sme dokázali motivovať, aby išli do štrajku za tridsaťeurový rozdiel? Tá motivácia je potom, pochopiteľne, menšia. Išlo o princíp: buď som na strane zástupcov zamestnancov, svojich vlastných zástupcov, ktorí bojujú aj za mňa, alebo ustúpim zamestnávateľovi. Zamestnávateľ to predsa robil s nejakým zámerom. A človek, ktorý podpísal dodatok, ten zámer naplnil.

Čo môže robiť odborová organizácia, keď čelí takému nátlaku?

Ťažko povedať. Keby sa nátlak podarilo dokázať, dalo by sa to považovať za protizákonné a podniknúť právne kroky. Lenže je veľmi ťažké dokázať to. Od niektorých manažérov máme informáciu, že firma si takticky vyberala ľudí, ktorí boli nalomení a dalo sa o nich predpokladať, že by mohli podpísať dodatok. Tých si zavolali prvých. Potom prišli na rad tí, ktorí boli na vážkach a nevedeli sa rozhodnúť. A keď by všetci títo prešli pohovormi, možno by si zavolali aj tých, ktorí boli rozhodnutí štrajkovať. Na tých však ani nakoniec neprišlo.

Ako ste reagovali na individuálne pohovory?

Akonáhle sme sa dozvedeli, že tieto veci sa dejú, začali sme zamestnancov oslovovať, či už cez sociálne siete, alebo inak. Väčšinu informácií o nátlaku sme mali sprostredkovane: „Kolega mi povedal, že toto mu hovorili.“ S tým sa len ťažko dá niečo robiť. Keby sme mali piatich, šiestich ľudí, ktorí povedia – „Takto ma zastrašovali a toto mi povedali,“ a bolo by tam nejaké konkrétne vyhrážanie, napríklad rušenie pracovných povolení, tak môžeme dať trestné oznámenie a riešiť to pracovno-právnou cestou. Nemali sme však ľudí, ktorí by boli ochotní potiahnuť to ďalej. Našli sme jedinú pani, možno ste videli video s ňou. Ona však bola vo výpovednej lehote, a preto o tom hovorila na rovinu.

Zamestnávateľ asi skôr tlačil na to, aby ľudia nehlasovali, než aby hlasovali proti, však?

Áno. Z nášho pohľadu je to zbabelé. Pri hlasovaní ide o to, aby ľudia vyjadrili svoj názor – či už za, alebo proti. A ísť do toho s tým, že odhovárame zamestnancov, aby sme hlasovanie zmarili, to je podľa mňa veľmi zbabelé.

Koľko ľudí sa podľa vás stretlo s nejakou formou nátlaku?

Možno ste zachytili, že na Facebooku sme robili anketu o tom, či ľudia v súvislosti so štrajkom zaznamenali nejaké zastrašovanie. Zúčastnilo sa tristo-štyristo ľudí a vyše 40 % odpovedalo kladne.

Myslíte si, že tých štyridsať percent môže zodpovedať celkovému počtu?

Je to možné. Ak si vezmeme celý závod, 40 % je takmer polovica, a my sme mali vyzbieranú zhruba polovicu podpisov. Zvyšná polovica by mohli byť práve ľudia, ktorí boli na individuálnych pohovoroch. Medzi manažérmi sú rozumní ľudia, takže verím tomu, že nie všetci sa uchýlili k zastrašovaniu. Niektorí tie pohovory robili, lebo museli, ale v nejakej rozumnej forme.

Odbory verzus manažment

Keď hovoríme o manažéroch, to sú už aj eručkári?

Z môjho pohľadu eručkár už je manažér. Je to šéf malej výrobnej jednotky, ktorú tvorí desať až tridsať alebo štyridsať ľudí. Eržetkár je šéf zmeny na nejakom úseku: má pod sebou niekoľkých eručkárov a niekoľko tímov. Po slovensky tá skratka znamená „šéf skupiny“. Nad ním je RF: to je šéf výroby na väčšom úseku. Napríklad lakovňa je menšia prevádzka, v ktorej nie je erefkár, len jeden eržetkár na každú zmenu. Montáž je omnoho väčšia, tam je niekoľko eržetkárov a dvaja erefkári, z ktorých každý zodpovedá za iné linky – jednak za samotnú montáž, jednak za prípravné linky. RF je úroveň, ktorá podlieha priamo riaditeľovi prevádzky.

A pohovory robili výrobní riaditelia, alebo aj ľudia z administratívy?

Prvé prezentácie robili ich eržetkárierefkári. Individuálne pohovory podľa mojich informácií vykonávali najmä personálni šéfovia z prevádzky, personalisti, a možno sa ich občas zúčastnil aj eržetkár alebo erefkár.

Aká bola úloha eručkárov?

Poslať človeka na pohovor a možno aj vytypovať tých submisívnejších. Prípadne potichu pôsobiť na ľudí – keď bol eručkár iniciatívny, mohol si individuálne vziať zamestnancov a dohovárať im. Máme informácie, že niektorí sa snažili ľudí presviedčať, hoci sa to od nich nevyžadovalo. Eručkárom totiž zhora naznačovali, že to, koľko ľudí z ich tímu podpíše individuálny dodatok, je aj ich vizitkou – toho, ako pracujú s ľuďmi.

O platy vyššie postavených výrobných manažérov vo vyjednávaní nešlo?

Nie, vôbec. Oni majú zmluvné mzdy. Hovorí sa, že sýty hladnému neverí. Aj v roku 2015 mnohí ľudia z tejto kategórie poukazovali na to, ako ešte musíme dať šancu Groupe PSA, aby sa poriadne nadýchla, dosiahla lepšie výsledky… No keď Jaguar Land Rover začal naberať, tak zutekali medzi prvými.

Kolovala informácia, že firma likvidovala letáky o štrajku, ktoré ste pripravili a distribuovali v závode. Aké vlastne máte možnosti, pokiaľ ide o propagáciu a informovanie?

Zamestnávateľ sa snaží obmedziť našu komunikáciu na formu, ktorú dokáže tolerovať. Máme nástenky v každej prevádzke. Druhá možnosť je e-mailová komunikácia. Máme databázu kontaktov našich členov.

A čo tie letáky?

Pokiaľ ide o letáky, v pokojnom období, keď sú vyslovene informačné a rozdávame ich zamestnancom do oddychových zón, nie je s tým až taký problém. Ak teda manažér nie je vyslovene iniciatívny a nezačne ich trhať hneď, ako zbadá naše logo. No v takomto kritickom období idú hneď pokyny od vedenia a personálnych manažérov, aby manažéri likvidovali letáky. Ešte počas vyjednávania sme ich nosili na prevádzku, lenže keď sme ich doniesli na rannú zmenu, tak ani všetci z tej zmeny sa k nim nedostali, tobôž tí z poobedňajšej či nočnej. Zhodli sme sa, že to nemá zmysel, že nám ľudia len budú vyčítať, že sa k tomu nedá dostať a nemajú informácie. Snažili sme sa to kompenzovať hromadnou komunikáciou – hlavne prostredníctvom Facebooku, neskôr sme vytvorili aj kanál na YouTube. Päťminútové video človeku možno povie viac než papier formátu A4, na ktorom sú uvedené informácie len v bodoch. Na Facebooku je možno sedemdesiat, osemdesiat percent zamestnancov, a tí, ktorí tam nie sú, sa to dozvedia od ostatných. Všetci k nám majú prístup aj osobne, na každej nástenke je kontakt na mňa, na kolegu. Naši chalani z výboru, ktorí sú na prevádzkach, sú priamo medzi ľuďmi. Spoliehali sme sa teda, že minimálne tých sedemdesiat, osemdesiat percent ľudí zasiahneme. Inú cestu sme nevideli. Teoreticky sme mohli natlačiť tisíce letákov a rozdávať ich pred bránou. To sme tiež kedysi robili. Lenže v čase, keď sme zbierali podpisy, sa to z kapacitných dôvodov skrátka nedalo stíhať. Počas toho týždňa som chodil do práce o pol piatej. Stretli sme sa, dohodli, že ideme na tieto a tieto turnikety, porátali sme si hlasovacie listiny, prišli sme o piatej ráno k bráne a rozložili rybárske stolíky a stoličky. Od piatej začali chodiť ľudia na rannú zmenu, asi do siedmej odchádzali tí z nočnej zmeny, a potom zhruba do ôsmej prichádzali ľudia z administratívy, údržby a podobne. O ôsmej sme sa vybrali do kancelárie, kam sme prišli o pol deviatej. O jedenástej sme si dali obed a o pol jednej sa znova začalo to isté. Takto vyzeral celý týždeň. Každý deň som bol v práci dvanásť hodín – o piatej som prichádzal a o nejakej štvrtej-piatej odchádzal. Plus víkendy. Trvalo to deväť dní. Nebolo času pripravovať letáky, tlačiť ich a ešte ich aj rozdávať.

V závode vydávate aj noviny. Ako ich distribuujete?

Tie sme takisto dávali do oddychových zón. Myslím, že posledné číslo vyšlo v čase, keď sa vyhlásil spor. Takmer okamžite zmizli. To bolo v období, keď sme zistili, že toto nie je tá forma, ktorá by bola vhodná. Stálo to veľa energie aj peňazí na tlač, ale nemalo to žiadny efekt. Noviny však vždy šírime aj elektronicky – posielame ich e-mailom a dávame ich na Facebook. V elektronickej podobe sa k nim môže dostať každý. V pokojnom čase aj v papierovej forme.

Ako sa pozeráte na to, že zamestnávateľ likviduje vaše materiály?

Sú to jeho priestory, má na to právo.

Vy ako odborová organizácia však máte právo pôsobiť v závode, informovať…

To máme, ale firma povie, že máme nástenky, máme stretnutia na prevádzkach. A máme možnosť distribuovať letáky, ale zamestnávateľ zase má možnosť ich zlikvidovať. V tomto vôbec nie je ústretový. Skôr než s ním niečo dohadovať, snažíme sa hľadať spôsoby, ako to obísť.

Čo si o tejto praxi firmy myslia radoví zamestnanci?

Niekoľkokrát sme o tom informovali. V roku 2015 sme na nástenku dali veľký červený nápis, že v závode máme cenzúru. Zamestnanci sú z toho znechutení, čo iné na to povedať.

Na Facebooku ste ohlásili, že kauzu odvolávania súhlasov so štrajkom chcete riešiť aj právnou cestou. Máte k dispozícii nejakú analýzu, či postup firmy vôbec bol legálny?

Úprimne, to vyhlásenie už bol blaf. Názor právnikov, ktorých sme oslovili, je, že postup firmy by pred súdom neobstál. Tak ako pri referende nemôžete po vhodení hlasovacieho lístka prísť a pýtať si ho naspäť, nedá sa to ani tu. Spomínané vyjadrenie sme však zverejnili v čase, keď sme už mali spočítané všetky hlasy a zistili sme, aký je celkový počet kmeňových zamestnancov. Už sme vedeli, že nezískame dostatočnú podporu pre štrajk. Hlasy už nepribúdali, celú tú studňu sme už vyčerpali, obehali sme aj mamičky na materskej a ľudí na péenkách. Mali sme dve možnosti: verejne vystúpiť a povedať, že sme prehrali, alebo vyhlásenie odložiť a pokúsiť sa vydupať pre zamestnancov niečo navyše oproti ponuke zamestnávateľa. Ten už pravdepodobne tušil, čo sa deje, pretože náš postoj sa rýchlo zmenil – dovtedy bol priamočiary a úplne nekompromisný, no zrazu sme firme oznámili, že síce máme dostatok hlasov, ale chceme sa ešte pred štrajkom skúsiť dohodnúť. Dohodli sme sa, že o pár dní sa uskutoční rokovanie. Toho sa mal zúčastniť aj generálny riaditeľ firmy, šéf nášho zväzu a tak ďalej, takže pár dní trvalo, kým sme našli vhodný termín. To obdobie sme museli nejako preklenúť – nejako to vysvetliť zamestnancom. Povedali sme im, že existuje problém s odvolaniami súhlasov a musíme si to dať preveriť po právnej stránke.

Fungoval tento blaf?

Myslím, že zamestnávateľovi už bolo viac-menej jasné, kam to smeruje, ale podarilo sa nám vyrokovať aspoň niečo navyše. S tými päťdesiatimi eurami sme síce nepohli, no zatiaľ čo pôvodne sa zvýšená mzda mala doplatiť za obdobie od apríla, nakoniec sme sa dohodli už na februári. Nová individuálna prémia sa zvýšila z asi 92 alebo 93 eur na 100 eur, z ktorých pätnásť je v podstate garantovaných. Ak človek v danom mesiaci nemá porušenie pracovnej disciplíny alebo neospravedlnenú absenciu, dostane pätnásť eur k platu. Každopádne, v tej chvíli sme už boli odkázaní na dohodu. Zamestnancov sme „oklamali“, ale s úmyslom dosiahnuť niečo navyše. V našom výbore sa objavili aj názory, že treba na rovinu priznať porážku. Na druhej strane, podporovala nás asi polovica zamestnancov, a chceli sme pre nich urobiť, čo sa dalo.

Kategória Za štrajk Proti štrajku Nehlasovali
MOD: Operátori (spolu) 58,67 % 0,63 % 40,70 %
z toho montáž 53,83 % 0,54 % 45,63 %
z toho zvarovňa 66,96 % 0,53 % 32,51 %
z toho lakovňa 61,38 % 0,69 % 37,93 %
MOO: Monitori (tím lídri), údržbári, retuš (spolu) 66,43 % 1,96 % 31,62 %
z toho monitori (tím lídri) 60,21 % 1,44 % 38,35 %
z toho údržbári 83,93 % 0,89 % 15,18 %
ETAM: Technici, špecialisti, RU (supervízori) (spolu) 14,12 % 9,92 % 75,97 %
z toho RU (supervízori) 3,13 % 9,38 % 87,50 %
Spolu 46,81 % 2,38 % 50,81 %

Analýza neúspechu

Čo sú podľa vás hlavné príčiny toho, že väčšina nakoniec nehlasovala? Je to nátlak, alebo apatia, alebo nedôvera voči odborom či dokonca spokojnosť s tým, ako sa veci majú?

Myslím si, že spokojnosť určite nie. Ak je päť percent ľudí spokojných, tak je to veľa. Skôr taký postoj typu „lepší vrabec v hrsti“. A zrejme aj obava ísť do štrajku so všetkými dôsledkami – pokaziť si jeden mesiac výplatu, strachovať sa, či zaplatím hypotéku a podobne. Netrúfam si povedať, čo bol hlavný dôvod, určite ich bolo viac. Nátlak medzi ne jednoznačne patrí. Nedôvera voči odborom… neviem. Začala sa ozývať až v čase, keď sa ľudia dozvedeli, že to stroskotalo. V čase, keď sa hlasovalo, nám nikto neprišiel povedať, že nebude hlasovať, lebo nám nedôveruje. Až potom ľudia začali hľadať dôvody, aby sa vina nedala pripisovať niekomu konkrétnemu či zamestnancom. „Mali ste urobiť toto, tamto.“ Je to, ako keď prehráme v hokeji: tiež všetci vedia, čo sa malo urobiť. Z môjho pohľadu išlo o kombináciu dôvodov. Svoju úlohu zohral aj vysoký počet agentúrnych pracovníkov a zahraničných zamestnancov.

Z výsledkov hlasovania, ktoré ste zverejnili, vieme, že medzi prevádzkami boli určité rozdiely v podpore štrajku. Čím si ich vysvetľujete? Súvisia podľa vás s fluktuáciou a s priemernou dĺžkou zamestnania?

Asi áno. Zvarovňa je aj napriek vysokej fluktuácii ešte stále asi najstabilnejšia. Je tam najviac služobne starších zamestnancov. Noví ich berú ako taký vzor, idú za nimi. Keď je to naopak, a prevažujú novší zamestnanci, je to také nekoordinované a každý ide za seba. Napríklad na montáži je veľmi veľa nových zamestnancov. Počas vyjednávania sme sa dozvedeli, že z výrobných pracovníkov, čo je populácia možno 2,5-tisíca kmeňových ľudí, bolo v Peugeote 70 % ľudí menej ako rok. To je viac ako 200 odchodov mesačne, vrátane agentúrnych pracovníkov.

Čo spôsobuje, že ľudia sa toľko obmieňajú?

Z môjho pohľadu sú to jednoznačne nízke platy a zlé pracovné podmienky – najmä vysoké tempo a možno aj správanie nadriadených. Máme aj takých, ktorí sú rozumní a snažia sa s ľuďmi pracovať, majú mäkké zručnosti. Aj u nich však latka išla výrazne nadol a obávam sa, že… Neviem, či ste čítali náš status, ktorý sa týkal povýšenia jednej osoby na pozíciu RU, ktorá z môjho pohľadu absolútne nemá ľudský prístup, nijaké mäkké zručnosti. Mala síce dobré výsledky, ale len na základe toho, že šíri okolo seba strach a nervozitu.

Dá sa teda povedať, že nielen služobne, ale vekovo starší zamestnanci boli vo väčšej miere za štrajk než tí mladší?

Áno, služobne starší zamestnanci a sčasti zároveň starší ľudia. Máme dámy v preddôchodkovom veku, ktoré štrajk podporovali naplno: na plné ústa to povedali, podporovali nás na Facebooku a prišli za nami aj osobne.

Mladá generácia teda „sklamala“?

Mladí sú síce nastavení rebelsky, ale povedal by som, že tak trochu vypočítavo. Samozrejme, oni by chceli lepšie podmienky. Málokto chce robiť za menej ako tisíc eur. Akoby však čakali, že im to niekto dá na tanieri. Keď majú niečo sami urobiť, zvažujú, či im to za to stojí, prečo im to niekto nedá len tak. Podľa môjho názoru aj mnohí z tých, ktorí nehlasovali za štrajk, tajne dúfali, že štrajk predsa len bude a niekto im vybojuje viac.

Pokiaľ ide o mobilizáciu na podpisovanie súhlasu so štrajkom, myslíte si, že ste mali niečo urobiť inak?

Snáď to hromadné rozdávanie letákov. Nemyslím si však, že by to spôsobilo výrazný rozdiel. Neverím, že je v podniku človek, ktorý by nevedel, že sa hlasuje, o čom sa hlasuje, aké sú požiadavky, kde sú odborári, kde možno opýtať… A ak taký človek existuje, musí to byť niekto, kto do roboty aj z roboty chodí so slúchadlami na ušiach a s tmavými okuliarmi. Myslím si, že každý mal potrebné informácie. Naozaj to bolo len o tom, či mám záujem, alebo ho nemám. Očakávať, že za mnou niekto príde osobne a povie mi, čo chcem počuť, bez toho, aby som sa na to pýtal, keď odborárov je desať, z čoho ôsmi chodia normálne do roboty – to je nereálne. Keď na jedného odborára pripadá štyristo či päťsto ľudí, tak je nemožné, aby sa s každým osobne stretol a každému desať minút vysvetľoval, aká je situácia. To sa jednoducho nedá.

Keď to prepočítame na hlavy, koľko ľudí chýbalo, aby bolo hlasovanie úspešné?

Ak by sme na to išli exaktne, bolo to povedzme štyridsať až päťdesiat hlasov. Jedno percento, ktoré chýbalo, je asi 39 hlasov. Neviem však, či by to stačilo. Ísť do ostrého štrajku s tým, že máte päťdesiat percent hlasov a k tomu nejaké drobné, to je riziko. Keď zbierate podpisy, môže sa vám tam pripliesť agentúrny zamestnanec. Ťažko tomu zabránite. Takisto nemôžete vylúčiť, že niekomu z podpísaných sa medzitým skončí pracovný pomer. Keď sme vyhodnocovali hlasovacie lístky, stalo sa, že som musel zavolať na prevádzku, pretože jedno meno nebolo celkom čitateľné. Tak som sa dotyčného snažil kontaktovať. Z prevádzky mi oznámili, že už vo firme nepracuje. Ak už ísť do štrajku, musí tam byť určitá rezerva, tri alebo štyri percentá, aby aj v prípade, že nejaké hlasy odpadnú, bola zákonná podmienka stále splnená.

Reálne teda na štrajk chýbalo do dvesto hlasov.

Áno, zhruba tak.

Ako sa podľa vás výsledok vyjednávania podpísal na atmosfére v podniku? Ako ho ľudia berú?

Veľké sklamanie. Trúfam si povedať, že najviac sklamaní sme boli my sami – tí, čo sme na tom robili a chceli to dotiahnuť do konca. Ale čo ma teší, je to, že… hoci sa jeden zo zamestnancov vo vašich rozhovoroch vyjadril, že odbory sú teraz na smiech, ja to tak nevnímam. Práve naopak. Zdá sa mi, že ľudia k nám teraz majú väčší rešpekt. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí povedia, „Ktovie, ako to bolo s tým hlasovaním, oklamali ste nás,“ a podobne, ale to sú jednotlivci. Aj ľudia, ktorí boli kriticky naladení, za nami teraz chodia, podajú nám ruku a povedia, „Bohužiaľ, sme blbci.“ V zmysle – my všetci. Nedá sa povedať, že za to môže Janko alebo Jožko. Jednoducho, sme blbci, lebo nedokážeme zabojovať za svoje. Ten nárast rešpektu voči odborom vidno aj na tom, že po skončení vyjednávania sme dostali asi jednu odhlášku. Odvtedy nič. Dokonca prišli prihlášky od ľudí, ktorí predtým neboli členmi.

Aké ponaučenia podľa vás vyplývajú z posledného vyjednávania?

Očakávať aj nečakané. Myslieť na to, kam až je zamestnávateľ schopný zájsť.

(Pokračovanie o týždeň.)


Všetky časti seriálu


Čítajte na Karmíne

Cesta do centra

Predstavujeme šesticu zamestnancov, ktorí hovoria o svojej „práci v korporáte“. Tretia časť seriálu.

Vznik centier služieb

Ako centrá služieb prišli do strednej Európy za lacnou pracovnou silou. Druhá časť seriálu.

Práca v „korporáte“

Kde sa vzali centrá podnikových služieb a ako sa v nich pracuje? Prvá časť dlhšieho seriálu.

Štrajk-neštrajk (2. časť)

Čo sa stalo v trnavskej PSA? Čo si o tom myslia zamestnanci a ako sa z toho poučiť?