Zaregistrujte sa do nášho newsletteru. Raz mesačne dostanete prehľad nových článkov, informácie z kuchyne o tom, čo sa chystá, rôzne komentáre a zaujímavé tipy.

V tomto seriáli sa bližšie pozrieme na pojem triedy. Cieľom bude odpovedať na otázku, kto dnes tvorí „triedu pracujúcich“ čiže „robotnícku triedu“. V prvých troch častiach predstavíme chápanie triedy, ktoré sa v niektorých dôležitých ohľadoch líši od toho, ktoré sa bežne používa. V štvrtej časti sa prostredníctvom štatistických údajov pozrieme na základnú štruktúru triedy pracujúcich na Slovensku.

Teoretické minimum

Keď sa povie „robotnícka trieda“ (working class) alebo „proletariát“, väčšina ľudí si zrejme predstaví baníka v prilbe so svietidlom, muža v zamastených montérkach, ktorý drží francúzsky kľúč, alebo žeriavničku z čiernobieleho filmového týždenníka. A skutočne: v sociológii sa príslušnosť k robotníckej triede niekedy vymedzuje na základe kombinácie faktorov, akými sú manuálna práca, nižší príjem, nanajvýš stredoškolské vzdelanie a nedostatok možností kariérneho postupu.

Popri robotníckej triede sa potom hovorí napríklad o strednej triede (middle class, teda zamestnanci alebo malí podnikatelia, ktorých práca je prevažne duševná, často majú vyššie ako stredoškolské vzdelanie a môžu vykonávať aj vyššie riadiace, resp. organizačné funkcie; nie vždy však majú vyšší príjem ako niektorí vysokokvalifikovaní príslušníci robotníckej triedy), vyššej triede (upper class, definovanej najmä na základe mimoriadne vysokého príjmu, rozsiahleho majetku, ale prípadne aj politického vplyvu a príslušnosti k elitným inštitúciám), ale aj nižšej triede (lower class, ktorá pozostáva z nekvalifikovaných pracovníkov v priemysle, poľnohospodárstve, ale najmä službách, často s nižším vzdelaním a podpriemerným príjmom) či vrstve deklasovaných (underclass, ktorá je dlhšie nezamestnaná alebo len veľmi nepravidelne zamestnaná a často je adresátom sociálnej pomoci a predmetom záujmu rôznych úradov).

Trieda a kultúrne vzorce

K týmto skupinám možno pomerne jednoducho priradiť kultúrne charakteristiky, ktoré korelujú s členstvom v nich. Príslušníci nižšej a robotníckej triedy chodia – ak vôbec – skôr do kina než do divadla, sledujú viac šport než ČT art, kupujú bulvárne noviny a pred chardonnay uprednostnia Corgoň. Stredná trieda nepovažuje čítanie za stratu času, takže film v pôvodnom znení s titulkami neprepína. Tuší, kto vyhral prezidentské voľby v Rakúsku a v obchode si spravidla skontroluje, či je olivový olej v nákupnom košíku lisovaný za studena. Horné vrstvy strednej triedy (právnici, akademici, majitelia či riaditelia väčších firiem) považujú vysokoškolské vzdelanie za samozrejmosť, ohŕňajú nos nad Coelhom a väčšinu spoločnosti pod sebou tajne považujú za málo učenlivých alebo málo snaživých, ak nie priamo za primitívov. Vyššia trieda sa vyznačuje najmä tým, že o nej vieme pomerne málo, pretože je nepočetná, žije za vysokými múrmi a vozí sa v autách s tmavými sklami.

Cieľom takýchto koncepcií triedy je klasifikovať členov spoločnosti do jednoznačne odlíšiteľných skupín podľa súborov určitých znakov. Neočakáva sa pritom, že každý príslušník triedy bude spĺňať všetky jej znaky. Je pomerne bežné, že členovia jednej triedy sa usilujú imitovať kultúrne znaky tých nad nimi. Podstatné však je, či jednotlivec spĺňa väčšinu znakov, charakteristických pre určitú triedu, prípadne aspoň tie, ktoré sa považujú za rozhodujúce (obvykle tie ekonomické). Ľudí, ktorí nepracujú a nepatria ani k dlhodobo nezamestnaným (deti, študenti, dôchodcovia), možno zaradiť podľa postavenia ich rodičov, resp. podľa ich niekdajšieho postavenia.

Koncepcie triedy zvyčajne pripúšťajú sociálnu mobilitu, ale ich cieľom je vždy výlučné zaradenie. Člen robotníckej triedy sa v priebehu rokov síce môže vypracovať na príslušníka strednej triedy (a naopak), ale ak je niekto príslušníkom robotníckej triedy, nemôže zároveň patriť k strednej triede (a naopak). Ďalším cieľom sociologických koncepcií triedy je, aby klasifikácia bola vyčerpávajúca: mala by umožňovať rozdeliť celú spoločnosť do vymedzených skupín.

Podobné chápanie triedy môže mať svoje opodstatnenie pri skúmaní životného štýlu, sociálnej mobility či príjmových nerovností, ale tu ho nebudeme používať.

Trieda a spoločenská reprodukcia

Keď budeme hovoriť o robotníckej triede (triede pracujúcich, pracujúcej triede), nepôjde nám (len) o skupinu ľudí, ktorá sa živí manuálnou prácou, ba dokonca ani (iba) o ľudí, ktorí sú zamestnaní za mzdu. Nebude pre nás prvoradé, či má niekto výučný list, magisterský titul alebo atestáciu z pediatrie. Rovnako nás nebude zaujímať, či súťaž v jedení párkov považuje za výborný nápad, prejav úpadku civilizácie, alebo čosi, k čomu sa treba ironicky prihlásiť a vymedziť sa tak voči snobom.

Pojem triedy tu budeme chápať ako nástroj, pomocou ktorého sa možno čosi dozvedieť o tom, akým spôsobom sa „reprodukuje“ určitá spoločnosť.

Reprodukcia

Reprodukciou máme na mysli proces, ktorý prebieha v každej spoločnosti a zabezpečuje, že spoločnosť zo dňa na deň či z roka na rok prežíva, prípadne dokonca expanduje. Na to, aby akákoľvek spoločnosť prežila, musí predovšetkým uspokojovať potreby svojich členov. Tie sú veľmi rozmanité (od základných, ako je jedenie, pitie či ošatenie, až po tie „najjemnejšie“, napríklad intelektuálne či estetické potreby) a historicky sa menia (dnešného Európana napríklad neuspokojí jedenie surového mäsa, s výnimkou gurmánskych pochúťok). Aby členovia akejkoľvek spoločnosti mohli uspokojovať svoje potreby, musí sa v spoločnosti pracovať. Treba vyrobiť materiálne aj nemateriálne statky (máme tu teda na mysli aj služby), ktoré majú schopnosť uspokojovať potreby, resp. také statky, ktoré sú potrebné pri výrobe týchto statkov. Ak napríklad chceme uspokojovať hlad pomocou pšeničného chleba, treba ho napiecť, na čo musí byť k dispozícii (okrem iného) pšenica, na dopestovanie ktorej zase potrebujeme (okrem iného) kombajny, ktoré treba poskladať z oceľových dielov, na výrobu ktorých potrebujeme železnú rudu, pri ťažbe ktorej sa zase používajú iné stroje a tak ďalej. Pravda, všetky suroviny a hotové produkty treba skladovať, prepravovať atď., a každý jednotlivý proces výroby treba naplánovať, zorganizovať, riadiť atď.

To však neznamená, že všetci musia pracovať. Nakoniec, niektorí ľudia ani nemôžu (napr. starí, chorí). Našťastie, množstvo vyrobených statkov závisí od dĺžky a intenzity práce, (t. j. koľko hodín sa pracuje a aké veľké úsilie sa pritom vynakladá), od toho, aké účinné sú prostriedky (napr. stroje), ktoré sa vo výrobe používajú, a tiež od organizácie pracovnej činnosti (napr. či sú zložité činnosti rozdelené na množstvo jednoduchých). Stačí teda, ak istá časť spoločnosti pri danej dĺžke, intenzite, technológii a organizácii výroby dokáže svojou prácou vyrobiť dosť bohatstva na zachovanie seba samej, ako aj ostatných členov spoločnosti.

Spoločenské vzťahy reprodukcie

Z toho všetkého je zrejmé, že ľudia v procese reprodukcie vstupujú do určitých spoločenských vzťahov. Napríklad: aby sa pšenica dostala do mlyna, kde ju zomelú na múku, musí jej výrobca (alebo niekto iný, kto z nejakých dôvodov disponuje zožatou pšenicou) vstúpiť do priameho či nepriameho spoločenského vzťahu s výrobcom múky (alebo niekým iným, kto disponuje mlynom). Môžeme si predstaviť veľmi rôznorodé podoby tohto vzťahu. Pestovateľ môže mlynárovi pšenicu bezodplatne darovať alebo ju vymeniť za niečo iné, čo mu mlynár ponúkne. Alebo ju za peniaze predá obchodníkovi a potom je to už jeho starosť, aby pre ňu našiel nejakého kupca (napríklad mlynára). Každý z týchto príkladov by sme mohli rôzne spresňovať a rozširovať, prípadne uvažovať aj o tom, ako sa osivo dostalo k pestovateľovi pšenice, kto postavil mlyn, kto vyrobil kombajny, na základe akého vzťahu sa finálny produkt, teda pšeničný chlieb, dostane k tomu, kto ho spotrebuje atď. Podstatné teraz je, že reprodukcia zahŕňa aj neustály vznik (resp. zánik) rôznych spoločenských vzťahov medzi ľuďmi.

Tieto vzťahy sa však netýkajú len otázky, ako sa výrobky a služby dostávajú od výrobcu k spotrebiteľovi, ale aj otázky, ako je zorganizovaná a rozdelená samotná práca. Ak sa pozrieme do dejín, nájdeme najrôznejšie spôsoby, akými spoločnosti na tieto otázky odpovedali, t. j. ako riešili „problém reprodukcie“. Jednotlivé typy spoločností môžeme dokonca rozlišovať podľa toho, aký druh vzťahu hrá hlavnú úlohu v ich reprodukcii.

Napríklad európsky feudalizmus si veľmi zjednodušene môžeme predstaviť takto: šľachta vlastní pôdu, ku ktorej patria aj nevoľníci alebo poddaní. Tí vyrábajú poľnohospodárske produkty (vrátane živočíšnych), z ktorých si časť nechávajú (na vlastnú spotrebu a, najmä v neskoršom období, na výmenu za výrobky, ktoré sami nedokážu vyrobiť) a časť musia pravidelne odovzdávať (pod hrozbou násilia) šľachte v podobe naturálnych dávok. Šľachta teda žije z produktu práce poddaných a zároveň z neho živí tých, ktorých úlohou je prinútiť poddaných k práci (násilím, ako v prípade drobnej šľachty a drábov, alebo kázaním, ako v prípade kňazov). Výsledkom práce poddaných teda nie je len to, že sa vyrobí určité množstvo užitočných vecí (alebo služieb), ale tiež to, že sa reprodukujú jednak samotní poddaní (zo svojej vlastnej práce), jednak šľachta a všetci tí, ktorí vynucujú prácu poddaných (z inej časti práce poddaných). Práca poddaných teda zachováva aj rozdelenie úloh v spoločnosti, ktoré na nasledujúcu generáciu prechádza dedením.

Trieda a výrobné vzťahy

Slovom, výsledkom práce poddaných je aj reprodukcia spoločenského vzťahu poddanstva, ktorý je dominantným výrobným vzťahom v tomto type spoločnosti. Tento vzťah sa zakladá na tom, že poddaní sú hrubou silou prinútení pracovať nad rámec vlastných potrieb (stíhajú zabezpečovať aj reprodukciu iných členov spoločnosti), vďaka čomu šľachta a cirkev nemusia pracovať a môžu sa venovať rôznym vznešenejším činnostiam (štátnictvu, výbojom, vydržiavaniu dvora, teológii, prenasledovaniu kacírov atď.). Hovoríme, že poddaní vykonávajú nadprácu a vytvárajú nadprodukt, ktorý sa im (prostredníctvom násilia alebo hrozby násilím) odníma a z ktorého žije šľachta, resp. cirkev. Pracovný čas poddaných (presnejšie, ich nadpráca) vytvára voľný čas pre šľachtu a cirkev. Preto hovoríme, že poddaní sú vykorisťovaní. Za pozornosť tiež stojí tento fakt: ak sa má takáto spoločnosť zachovať, musí množstvo výrobkov, ktoré si poddaní môžu nechať, stačiť na to, aby prežili. Predstavme si, že pestujú pšenicu; potom si musia nechať jednak časť, ktorú sami skonzumujú, jednak ďalšiu časť, ktorú neskôr použijú ako osivo. Ak bude šľachta na poddaných príliš tlačiť a vezme im priveľkú časť pšenice, môže tým koniec-koncov ohroziť aj svoju vlastnú existenciu. Na druhej strane je v záujme poddaných, aby si ponechali čo najväčšiu časť celého produktu, resp. aby čas, ktorý musia stráviť výrobou nadproduktu, bol čo najkratší. Záujmy poddaných a šľachty sú prinajmenšom v tomto ohľade protikladné.

Ak proces spoločenskej reprodukcie považujeme za rozhodujúci na pochopenie toho, ako určitá spoločnosť funguje, tak je užitočné rozlišovať spoločenské skupiny podľa toho, akú úlohu hrajú v tomto procese. Presnejšie, podľa toho, aký je ich vzťah k nadproduktu a nadpráci. V našej karikatúre feudalizmu si môžeme všimnúť jednu skupinu (poddaných), ktorá je prinútená vykonávať nadprácu a vyrábať nadprodukt, a inú skupinu (šľachtu), ktorá sa o svoju vlastnú reprodukciu nemusí starať, pretože disponuje (na základe privilégií, ktoré dokáže vynucovať násilím) nadprácou a nadproduktom prvej skupiny.

Pravda, v tejto spoločnosti žijú aj ďalšie skupiny ľudí, ktorých postavenie a vzťah k nadproduktu by sme mohli skúmať. Aj samotná šľachta je vnútorne štruktúrovaná a delí sa na rôzne vrstvy. Keďže však všetok nadprodukt (alebo jeho veľkú väčšinu) vyrábajú poddaní a všetkým nadproduktom (alebo jeho veľkou väčšinou) disponuje šľachta, budeme považovať tieto dve skupiny za také, ktoré hrajú rozhodujúcu úlohu v reprodukcii tejto spoločnosti. Budeme im hovoriť „triedy“ a poddanstvo budeme označovať ako „triedny vzťah“. Tento vzťah je „antagonistický“, lebo, ako sme videli, záujmy poddaných a šľachty sú vo vzájomnom konflikte. Podobne by sme v prípade iných spoločností mohli hovoriť o triednom vzťahu otroctva a triedach, ktoré tomuto vzťahu zodpovedajú. Mohli by sme si tiež predstaviť spoločnosť (napr. nejaký indiánsky kmeň), v ktorom sa takéto rozlíšenie nedá urobiť.

Všimnime si, že pri rozlišovaní týchto tried nie je dôležité, aké sú ich kultúrne zvyky či životná úroveň. Na to, aby bol niekto v pozícii vykorisťovaného (v tom chápaní, ktoré tu používame), nemusí živoriť a čeliť existenčným problémom. Samozrejme, poddaní či otroci boli zväčša negramotní, venovali sa takmer výlučne manuálnej práci a ich životná úroveň bola skôr nízka, ale to tu nie je rozhodujúce. Rovnako tu nie je cieľom navrhnúť vyčerpávajúcu klasifikáciu celej spoločnosti. Všímame si tu len postavenie kľúčových skupín v procese reprodukcie. Ich ostatné charakteristiky považujeme za sprievodné (a možno aj premenlivé) dôsledky tohto procesu a ostatné spoločenské skupiny považujeme za vedľajšie voči tomuto procesu či „odvodené“ od neho.

Pokračovanie o týždeň.